Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/437/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113201392 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113201392.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobkyne: O. W., E. X.XX.XXXX, I. K. I., Y. X, zastúpenej advokátom JUDr. Petrom Vačokom, so sídlom v Bratislave, Vazovova 9/A proti žalovanej: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, adresa na doručovanie Krajská prokuratúra Bratislava, Vajnorská 47, Bratislava, o náhradu škody v sume 62.766,02 eur a o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 100.000,- eur, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. februára 2015, č. k. 11C/14/2013- 248, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalobkyni sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni titulom náhrady nemajetkovej ujmy sumu 10.000,- eur do desiatich dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol. Žiadnej zo sporových strán nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že A.. P. K. dňa 08.09.2000 podal trestné oznámenie na žalobkyňu vo veci podozrenia zo sprenevery finančných prostriedkov S. (S. L. Y.) za obdobie rokov 1996-1999. A.. P. K. dňa 20.12.2000 podal na žalobkyňu ďalšie oznámenie vo veci podozrenia z nepravosti predložených diplomov z L. J. K. W. Š. Q. D.G. K. I. (viď spis. Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007). Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru v Bratislave III vydal uznesenie sp. zn. F.-XXX/XX-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX o začatí trestného stíhania za trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Trestného zákona, pretože boli zistené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že doposiaľ neznámy páchateľ v presne nezistenom čase od 08.06.1997 do 11.07.1999 v I. na O.T. Q. X K. Z. S. podvodným spôsobom vybral z pokladne S. finančné prostriedky v celkovej sume 3.292.412,50 Sk (109.288,07 eur) a to tak, že sfalšoval podpisy rozhodcov na vyúčtovaniach cesty do zahraničia a na základe týchto vyúčtovaní vybral z pokladne S. finančné prostriedky ako náhrady rozhodcom za L. S. F. Q., hoci vedel, že úhrady diét za L. S. F. Q. boli rozhodcom vyplácané šekom priamo Q., čím takto svojím podvodným konaním spôsobil poškodenému S. škodu vo výške 3.292.412,50 Sk (109.288,07 eur). Rozhodnutím riaditeľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX Y. B. XX.XX.XXXX bola určená výberová vecná príslušnosť na vyšetrovanie predmetného trestného činu. Žalobkyňa pred orgánom činným v trestnom konaní vypovedala ako svedkyňa dňa 17.07.2001, 16.05.2003, 30.05.2003, 03.07.2003, 23.09.2003, 08.10.2003, 23.10.2003, 06.11.2003, 01.12.2003 a 24.06.2004. Ako obvinená bola vypočúvaná orgánom činným v trestnom konaní dňa 07.03.2006, 20.03.2006, 05.05.2006, 17.05.2006 a 23.05.2006. Prezídium Policajného zboru, Úrad boja proti organizovanej kriminalite, odbor vyšetrovania, uznesením sp. zn. Z.-XX/BOK-T.- XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX začal trestné stíhanie a vzniesol obvinenie voči žalobkyni a U.. A. S. za zločin podvodu formou spolupáchateľstva podľa § 20k, § 221 ods. 1, ods. 3 písm. a/ Trestného zákona č. 300/2005 Z.z. lebo na podklade zistených skutočností je dostatočne odôvodnený záver, že: 1/ žalobkyňa po spoločnej dohode s U.. A.F. S. v presne nezistenom čase od 21.05.1997 do 11.07.1999 v priestoroch S. na O. Q. X K. I. postupne neoprávnene vybrala na základe výdavkových pokladničných dokladov č. XX/XX, zo dňa 21.05.1997 sumu 6.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.07.1997 sumu 9.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 24.07.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 28.07.1997 sumu 165,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 02.09.1997 sumu 12.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 14.10.1997 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 11.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 10.12.1997 sumu 3.000,- CHF, č. X/XX, zo dňa 29.01.1998 sumu 1.500,- CHF, č. X/ XX, zo dňa 27.02.1998 sumu 750,- CHF, č. X/XX, zo dňa 23.03.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 19.05.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.06.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 15.07.1998 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.07.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.09.1998 sumu 3.000,- CHF, ako preddavky na náhrady rozhodcov S. za futbalové stretnutia organizované Q., ako aj na podklade obvinenou falšovaných podpisov rozhodcov na dokladoch k vyúčtovaniu ich ciest do zahraničia, postupne neoprávnene vybrala z pokladne S. dňa 20.07.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 27.07.1997 sumu 3.000,- CHF, dňa 19.09.1997 sumu 6.000,- CHF a 320,- ATS, dňa 13.10.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 19.02.1998 sumu 2.250,- CHF, dňa 08.03.1999 sumu 3.000,- CHF a 750,- ATS, ktoré následne použili obvinení za nezisteným účelom pravdepodobne pre vlastnú potrebu, hoci vedeli, že všetky vyššie uvedené úhrady preddavkov za L. S. F. Q. boli rozhodcom vyplácané šekom priamo orgánmi Q., čím takto svojím konaním spôsobili S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom 2.036.250,80 Sk (67.591,14 eur), 2/ žalobkyňa po spoločnej dohode s U.. A. S. dňa 30.07.1999 v I. na O. Q. X, K. Z. S., vybrala sumu 15.750,- CHF, ktorú následne odovzdala v presne nezistenom čase mesiacov júl - august 1999 v G. W. na Š. Q. K. J. doposiaľ nezistenej osobe na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu č. XX/XX, zo dňa 16.08.1999, znejúcich na fiktívnu spoločnosť T. T., Z. XX, I., čím takto svojím konaním spôsobila S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom 440.401,50 Sk (14.618,65 eur). Žalobkyňa podala sťažnosť proti uzneseniu sp. zn. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX, ktorú Krajská prokuratúra Bratislava uznesením zamietla (uznesenie Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv 108/02-125, zo dňa 04.04.2006). Krajská prokuratúra v Bratislave uznesením sp. zn. 2Kv 108/02-129, zo dňa 04.04.2006 zrušila uznesenie sp. zn. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX vo vzťahu k U.. S. ako neopodstatnené. Krajská prokuratúra Bratislava podala dňa 15.03.2007 na žalobkyňu obžalobu pod sp. zn. 2 Kv 108/02-156 pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Okresný súd Bratislava III rozsudkom sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010 žalobkyňu oslobodil spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava sp zn. 2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 pre pokračovací trestný čin podvodu § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktorého sa mala dopustiť na tom skutkovom základe, že 1/ ako pracovníčka S. v presne nezistenom čase od 21.05.1997 do 11.07.1999 v I. na O. Q. X, K. Z. S., postupne neoprávnene vybrala na základe výdavkových pokladničných dokladov č. XX/XX, zo dňa 21.05.1997 sumu 6.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.07.1997 sumu 9.000,- CHF, č. XX/ XX, zo dňa 24.07.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 28.07.1997 sumu 165,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 02.09.1997 sumu 12.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.09.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 14.10.1997 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 11.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.11.1997 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 10.12.1997 sumu 3.000,- CHF, č. X/XX, zo dňa 29.01.1998 sumu 1.500,- CHF, č. X/XX, zo dňa 27.02.1998 sumu 750,- CHF, č. X/XX, zo dňa 23.03.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 19.05.1998 sumu 2.750,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 25.06.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 15.07.1998 sumu 3.100,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 27.07.1998 sumu 3.000,- CHF, č. XX/XX, zo dňa 08.09.1998 sumu 3.000,- CHF, ako preddavky na náhrady rozhodcov S. za L. S. F. Q., ako aj na podklade obvinenou falšovaných podpisov rozhodcov na dokladoch k vyúčtovaniu ich ciest do zahraničia, postupne neoprávnene vybrala z pokladne S. dňa 20.07.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 27.07.1997 sumu 3.000,- CHF, dňa 19.09.1997 sumu 6.000,- CHF a 320,- ATS, dňa 13.10.1997 sumu 3.000,- CHF a 340,- ATS, dňa 19.02.1998 sumu 2.250,- CHF, dňa 08.03.1999 sumu 3.000,- CHF a 750,- ATS, ktoré finančné prostriedky následne použila pravdepodobne pre vlastnú potrebu, hoci vedela, že všetky vyššie uvedené úhrady preddavkov za L. S. organizované Q. boli rozhodcom vyplácané šekom priamo Q., čím takto svojím konaním spôsobila S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom 2.036.250,80 Sk (67.591,14 eur), 2/ dňa 30.07.1999 v I. na O. Q. X, K. Z. S., neoprávnene vybrala sumu 15.750,- CHF, ktorú následne v presne nezistenom čase mesiacov júl - august 1999 v hoteli W. na Š. Q. K. J. odovzdala doposiaľ nezistenej osobe na základe vystavenej faktúry a príjmového dokladu č. XX/XX, zo dňa 16.08.1999, znejúcich na fiktívnu spoločnosť T. T., Z. XX, I., čím takto svojím konaním spôsobila S. škodu v ekvivalente na slovenskú menu celkom 440.401,50 Sk (14.618,65 eur). Poškodeného (S.) súd odkázal s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych. Krajský súd v Bratislave, konajúc o odvolaní krajského prokurátora v Bratislave proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010, rozsudkom sp. zn. 2To/69/2011, zo dňa 13.10.2011 zrušil rozsudok Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007, zo dňa 01.12.2010 v celom rozsahu a zároveň žalobkyňu oslobodil spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 na tom skutkovom základe, ktorý je špecifikovaný v rozsudku Okresného súdu Bratislava III vyššie v tomto odôvodnení, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok uvedený pod bodom 1), pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná, a z dôvodu že skutok uvedený pod bodom 2) nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňom 13.10.2011. Žalobkyňa podala na Ministerstve spravodlivosti SR dňa 27.08.2012 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 05.09.2012 postúpilo žiadosť žalobkyne Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvo vnútra SR následne dňa 14.09.2012 postúpilo túto žiadosť Generálnej prokuratúre SR s odôvodnením, že nie je príslušným orgánom na prerokovanie žiadosti v časti týkajúcej sa údajného nesprávneho úradného postupu zo strany prokuratúry. Generálna prokuratúra SR si v rámci predbežného prerokovania žiadosti vyžiadala spis Krajskej prokuratúry Bratislava a dňa 18.10.2012 žalobkyni oznámila, že jej žiadosť považuje v plnom rozsahu za nedôvodnú, a preto ju odmietla (oznámenie Generálnej prokuratúry SR sp. zn. V. S. XX/XX-X, Y. B. XX.XX.XXXX). S účinnosťou od 01.07.1999 žalobkyňa pracovala ako riaditeľka medzinárodného úseku S.; poberala mzdu 23.000,- Sk (763,46 eur). Dňa 08.09.2000 požiadala o ukončenie pracovného pomeru v S. ku dňu 15.11.2000, čo S. akceptoval. Pracovný pomer sa skončil dňom ukončenia dočasnej pracovnej neschopnosti žalobkyne ku dňu 17.11.2000. Žalobkyňa bola v období rokov 2000-2002 vymenovaná za členku Komisie expertov administratívy C. a Komisie Q. pre Ž. L., za členstvo jej patrili refundácie nákladov na cestovanie a ubytovanie v sume 250,- CHF za deň. Zasadnutia komisie sa konali minimálne šesťkrát ročne po tri dni, čo predstavovalo sumu 4.500,- CHF, za osem výjazdov vo funkcii delegátky na L. S. ročne po 250,- eur, čo predstavovalo sumu 2.000,- eur a ohodnotenie za A. C., ktoré predstavovalo sumu 250,- eur za 28 dní, spolu 7.000,- eur. Žalobkyňa tvrdila, že bola nútená tento post nie vlastnou vinou opustiť, preto jej patrí finančné ohodnotenie za dva roky v sume 9.164,57 eur. Uplatnila si aj náhradu za stratu na zárobku, pretože musela skončiť pracovný pomer v S. dňom 17.11.2000 v dôsledku medializácie jej trestného stíhania. Náhradu za stratu na zárobku počítala za obdobie od 17.11.2000 do 17.06.2006 (kedy sa zamestnala na Generálnej prokuratúre SR) v celkovej sume 44.479,85 €. Žalobkyňa bola v období od 12.09.2000 do 27.02.2001 zastúpená advokátom JUDr. Jánom Havlátom, ktorému za zastupovanie zaplatila sumu 2.482,82 eur; predložila pokladničný doklad z Ľ. I., W..S.., zo dňa 16.03.2001, podľa ktorého z účtu K. G. bola v prospech účtu JUDr. Jána Havláta zaplatená suma 1.818,62 eur (54.797,70 Sk). Následne bola v období rokov 2001-2005 zastúpená JUDr. Miroslavom Kubovčákom, ktorému dňa 22.06.2001 zaplatila za zastupovanie sumu 6.638,78 eur (200.000,- Sk). JUDr. Kubovčák uviedol, že žalobkyňu zastupoval približne v rokoch 2000-2002, nepamätal si presne - mohlo to byť aj päť rokov. Prevzal obhajobu, spísali zmluvu o právnej pomoci, dohodli sa na zaplatení odmeny za právne služby, žalobkyňa zložila zálohu a potom ju zastupoval. Zmluva o právnej pomoci aj účtovníctvo boli v spise, ktorý je už skratovaný. Príjmový pokladničný doklad zo dňa 22.06.2001 (č.l. 104 súdneho spisu) vystavil a je na ňom jeho podpis. Následne žalobkyňu v trestnom konaní zastupoval JUDr. Peter Vačok viac-menej bezodplatne, mali uzatvorenú ústnu zmluvu o právnej pomoci. Žalobkyňa podala dňa 09.11.2005 (t.j. pred vznesením obvinenia) návrh na rozvod jej manželstva s K. G.; na Okresnom súde Bratislava II bola vec vedená pod sp. zn. 13C/248/2005. Dôvodmi návrhu bola vzájomná izolácia, rozdielne predstavy o vzájomných úlohách v manželstve, rozdielne osobnostné vlastnosti, ktoré viedli k ich odcudzeniu, rozpory pri výchove detí, K. G. si nevytvoril kladný vzťah k jej synovi z predošlého manželstva. Preto navrhla manželstvo rozviesť, maloleté deti z manželstva s K. G. zveriť na čas po rozvode do jej osobnej starostlivosti a zaviazať K. G. na platenie výživného na maloleté deti. K. G. súhlasil s rozvodom, odsťahoval sa zo spoločnej domácnosti už dňa 17.11.2005, no maloleté deti navrhoval zveriť do jeho osobnej starostlivosti na čas po rozvode z dôvodu rozporov vo výchove detí, žalobkyňu označoval za nezodpovednú, údajne mala dlžiť rôznym ľuďom peňažné čiastky, nevie, kde žalobkyňa pracuje, bez jeho súhlasu uzatvorila úverovú zmluvu na sumu 2.500.000,-Sk (82.984,80 eur). Uviedol, že voči žalobkyni sa na Okresnom súde Bratislava III vedie trestné konanie pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Žalobkyňa k tomuto uviedla, že na Okresnom súde Bratislava III bola v roku 2002 na ňu podaná obžaloba pre tento trestný čin, ale rozsudkom sp. zn. 3T/75/2003, zo dňa 14.06.2005 bola spod obžaloby oslobodená (ide o iné trestné stíhanie, ktoré nie je predmetom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 11C/14/2013). Zároveň uviedla, že nie je pravdou, že by mala nesplatené pôžičky. Ona hradila výdavky na domácnosť aj zahraničné dovolenky, K. G. nechcel nastúpiť do trvalého pracovného pomeru, preto sa prípadné finančné problémy snažila riešiť pôžičkou. K. G. vedel, za akých okolností odišla v roku 2000 zo S., že bola vypočúvaná ako svedok a poškodená na polícii a Generálnej prokuratúre SR v súvislosti s organizovaným zločinom v prostredí L., napriek tomu jej nebol oporou a pokračoval v spoločenskom živote s kamarátmi. V priebehu rozvodového konania sa dohodli na zverení detí do osobnej starostlivosti žalobkyne na čas po rozvode, exekúcie vyriešia v rámci vysporiadania BSM. Na byt na Y. X, kde žalobkyňa bývala, bola vyhlásená dražba. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 13C/248/2005-213, zo dňa XX.XX.XXXX rozviedol manželstvo žalobkyne a K. G., maloleté deti zveril do osobnej starostlivosti žalobkyne na čas po rozvode a zaviazal K. G. prispievať na výživu maloletých detí. Na pojednávaní vo veci sp. zn. 11C/14/2013 žalobkyňa tvrdila, že dôvodom jej rozvodu bolo trestné stíhanie, od ktorého vo veci sp. zn. 11C/14/2013 odvíja svoj nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa predložila do spisu kópie denníkov Š. zo dňa 06.09.2000, 07.09.2000, 08.09.2000, 30.12.2000, 09.03.2002, 11.03.2002, 07.01.2003, G. B. zo dňa 07.09.2000, D. zo dňa 28.05.2005, S. zo dňa 28.02.2005, teda všetky pred vznesením obvinenia. V uvedených denníkoch sa uvádza, že výkonný výbor odvolal žalobkyňu z funkcie vedúcej medzinárodného oddelenia, že žalobkyňa podala písomnú výpoveď. Revízna komisia S. pri vyšetrovaní porušovania finančnej disciplíny odhalila skutočnosť, že boli falšované úradné dokumenty a v spojitosti s tým prišlo k sprenevere. Hlavnou aktérkou v poľutovaniahodnej kauze bola riaditeľka medzinárodného úseku O. W. - G.Á.. V roku 2000 opustila pôdu S. bývala riaditeľka medzinárodného úseku O. W. - G., ktorá bola obvinená z porušenia finančnej disciplíny a falšovania úradných dokladov. Bývala riaditeľka poprela výber ďalšej sumy, v tom čase mala byť na materskej dovolenke. Uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality, č. F.-XX/X-F.-I.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX sa pokračovalo v trestnom stíhaní vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona a trestného činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ na žalobkyni, lebo už neexistoval dôvod na prerušenie trestného stíhania. Všetky skutky sa stali v priamej súvislosti s vyšetrovaním prestavby L. Š., kde žalobkyňa podala svedeckú výpoveď na Krajskom úrade justičnej polície v Bratislave, v snahe zamedziť tomu, aby tak žalobkyňa vypovedala. Žalobkyňa je liečená na psychiatrii ambulantnou formou, užíva antidepresíva, podstúpila aj psychoterapiu (detraumatizáciu) a relaxačné techniky. Jej nepriaznivý psychický stav pramení z traumatických zážitkov v minulosti - krivé obvinenie, disharmonické manželstvo, problémy vo futbalovom zväze, namočili ju do problémov, ktoré nezavinila, bola opakovane vyšetrovaná políciou, hrozili jej súdy, exekúcia. Od roku 2000 má strach z ľudí, trpí úzkosťami, strachom z otvorených priestranstiev, mala problémy so spánkom. V klinickom stave nie je úplná remisia, perzistuje anxieta, hlavne pri znovuobjavení sa situácií, ktoré jej pripomínajú traumatické zážitky z minulosti. Posttraumatická porucha má chronický priebeh, ktorý vyústil do trvalej zmeny osobnosti, perzistujú vegetatívne prejavy, irritabilita, afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia a hypervigilita. Preto je nutné pokračovať v psychoterapeutickej liečbe (správa A.. X. Z.). Svedkyňa A. Š., sesternica žalobkyne vo svojej výpovedi uviedla, že si so žalobkyňou navzájom pomáhajú a pomáhala jej aj starať sa o deti. Bývalý manžel žalobkyne vedel, že je nevinná, ale podľahol tlakom a presviedčaniu S., čo viedlo k ich rozvodu. Žalobkyňa sa odsťahovala na dedinu, pretože sa bála reakcie okolia. Podpísalo sa to na jej zdraví, aj na zdraví jej otca. Po dražbe bytu žalobkyňa bývala s deťmi u svedkyne. Manžel žalobkyne zomrel pred dvoma rokmi a opäť sa v denníku Š. písalo, že zomrel K. G., manžel žalobkyne, ktorá spreneverila peniaze. Poukázala na knihu s názvom S. L. (XXXX-XXXX), D. K. S. I. v roku XXXX, U.: XXX-XX-XXXXXX-X-X, vedúci autorského kolektívu S. F., kde sa na strane XXX uvádza: "Pravda je, že nervózna atmosféra okolo zloženia F. J. nebola jedinou nepríjemnosťou, ktorá zamestnávala S. L. W. Z. S.. Najprv sa vynorilo podozrenie, že priamo na zväze sa neoprávnene manipulovalo s honorármi, ktoré dostávajú X. F. Q. za K. A. W. A. Z. S.. Vznikla kauza, ktorej vyšetrovaním sa začala správa revíznej komisie a vyústila do odvolania generálneho sekretára S. P. K.. Spolu s ním uvoľnili aj riaditeľku medzinárodného oddelenia O. W. - G., priamo zodpovednú za porušenie finančnej disciplíny a falšovania úradných dokumentov." Spoločenský život žalobkyne sa po medializácii zmenil. Ľudia sa jej otočili chrbtom, priatelia sa s ňou prestali rozprávať. Keď bola oslobodená spod obžaloby, nikto nenapísal, že je nevinná, ani sa jej neospravedlnili. Len najstarší syn vedel o tejto kauze, mladšie deti sa snažili uchrániť. Mladšie deti sa o kauze dozvedeli až po smrti ich otca K. G.. O okolnostiach trestného stíhania sa svedkyňa dozvedela od žalobkyne, K. G., kolegov žalobkyne a z novín. Svedkyňa Y. Z. pracovala ako odborná asistentka na W.A. Z. Y. a vtedy sa zoznámila so žalobkyňou, ktorá sa hlásila na externé štúdium, rok si presne nepamätá. Žalobkyňa vtedy požiadala o prípravu na prijímacie pohovory a svedkyňa túto prípravu vykonávala. Žalobkyňa sa zúčastnila prijímacích pohovorov, podmienkam vyhovela, dosiahla potrebný počet bodov, ale nebola na štúdium prijatá. Dôvody neprijatia svedkyňa neskúmala. Asi jeden rok po prijímacích pohovoroch ju žalobkyňa kontaktovala, že by sa chcela rozviesť, mala tri deti a potrebovala psychologičku. Žalobkyňa jej spomínala aj svoje trestné stíhanie, avšak nič konkrétne. Spávanie vyšetrovateľov vnímala žalobkyňa ako dehonestujúce, cítila, že na ňu útočili, a všetky inštitúcie vyvíjali na ňu tlaky. Žalobkyňa sa pri manželovi necítila rovnocenná, vzťah mu bol ľahostajný, cítila sa prehliadaná, bol voči nej psychicky agresívny. Svedkyňa má vedomosť o tom, že sa na W.A. Z. Y. vypracoval grafologický posudok na podpis žalobkyne na šekoch a bločkoch. Vie, že posudok bol vyhotovený, neskôr bol spochybnený zo strany S. a robil sa nový znalecký posudok v inej inštitúcii. Žalobkyňa sa mohla len ťažko zamestnať adekvátne jej schopnostiam a vzdelaniu. Mala len príležitostné práce, chodila na výberové konania, nejaký čas pracovala na M. Z. S.. Žalobkyňa na prvé miesto dáva deti, stará sa o ne, chráni ich. Svedkyňa nevedela odhadnúť, či správanie bývalého manžela žalobkyne súviselo s jej trestným stíhaním, alebo to bol jeho prístup k rodinnému životu. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je čiastočne dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 písm. b/, f/, l/, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 17 ods. 5, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. účinného do 31.12.2012. 4. Primárne sa zaoberal námietkou žalovanej, že generálna prokuratúra nie je orgánom konajúcim za štát, pretože orgánom konajúcim za štát má byť podľa § 4 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti SR. Z obsahu spisu Generálnej prokuratúry SR sp. zn. V. S. XX/XX vyplýva, že žalobkyňa podala žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy dňa 27.08.2012 na Ministerstvo spravodlivosti SR. Ministerstvo spravodlivosti SR dňa 05.09.2012 postúpilo túto žiadosť Ministerstvu vnútra SR, ktoré následne postúpilo jej žiadosť dňa 14.09.2012 Generálnej prokuratúre SR. Súd pri určení orgánu konajúceho v mene štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby vychádzal z ustanovení § 4 ods. 1 písm. b/, písm. f/ a písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. V predmetnej právnej veci mala škoda žalobkyni vzniknúť v trestnom konaní. Orgánmi činnými v trestnom konaní sú prokurátor a policajt (§ 10 ods. 1 Trestného poriadku). Policajtom sa na účely tohto zákona rozumie aj vyšetrovateľ Policajného zboru (bližšie k tomu § 10 ods. 7 Trestného poriadku). Trestné stíhanie sa začne vydaním uznesenia, ktoré policajt doručí prokurátorovi najneskôr do 48 hodín (§ 199 ods. 1 veta druhá a šiesta Trestného poriadku). Ak je po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi (§ 206 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku). Po skončení vyšetrovania policajt predloží spis prokurátorovi s návrhom na podanie obžaloby alebo na iné rozhodnutie (§ 209 ods. 1 veta prvá Trestného poriadku). Prokurátor alebo policajt postúpi vec inému orgánu, ak výsledky vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin (§ 214 ods. 1 Trestného poriadku). Dozor nad dodržiavaním zákonnosti pred začatím trestného stíhania a v prípravnom konaní vykonáva prokurátor (§ 230 ods. 1 Trestného poriadku). Pri výkone tohto dozoru je prokurátor oprávnený a/ dávať záväzné pokyny na vyšetrovanie a určovať lehoty na ich vybavenie, b/ vyžadovať od policajta spisy, dokumenty, materiály a správy o stave konania vo veciach, v ktorých bolo začaté trestné stíhanie, na zistenie, či policajt včas začal trestné stíhanie a riadne v ňom postupuje, c/ zúčastniť sa na vykonávaní úkonov policajta, osobne vykonať jednotlivý úkon alebo aj celé vyšetrovanie a vydať rozhodnutie v ktorejkoľvek veci, d/ vrátiť vec policajtovi na doplnenie vyšetrovania s pokynmi, e/ zrušiť nezákonné alebo neopodstatnené rozhodnutia policajta, ktoré môže nahradiť vlastnými rozhodnutiami, f/ odňať vec policajtovi (§ 230 ods. 2 Trestného poriadku). Iba prokurátor je oprávnený v prípravnom konaní podať obžalobu (§ 231 písm. a/ Trestného poriadku). Z uvedených ustanovení Trestného poriadku vyplýva, že na úseku trestného konania, ktoré začína vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania a je zavŕšené podaním obžaloby, vykonávajú svoju pôsobnosť tak vyšetrovateľ Policajného zboru ako aj prokurátor. Vo veci náhrady škody spôsobenej v tomto úseku trestného konania orgánom verejnej moci preto ako orgán konajúci v mene štátu prichádza do úvahy tak Ministerstvo vnútra SR, ako aj Generálna prokuratúra SR. Z hľadiska určenia, ktorý z týchto orgánov je v tom - ktorom prípade orgánom konajúcim v mene štátu, bolo rozhodujúce, na ktorom z nich bola podaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody; ak žiadosť bola podaná na oboch uvedených orgánoch, je príslušným ten z nich, ktorý vo veci začal konať ako prvý podľa § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z. (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo 194/2010, zo dňa 30.3.2011). V danej veci žiadosť o predbežné prerokovanie nároku (§ 15 zákona č. 514/2003 Z.z.) žalobkyňa pôvodne podala na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré ju postúpilo Ministerstvu vnútra SR a Ministerstvo vnútra SR ju postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá ju dňa 18.10.2012 predbežne, meritórne, prerokovala s negatívnym záverom, teda že žiadosť žalobkyne je neopodstatnená a odmietla ju. V dôsledku tejto skutočnosti sa Generálna prokuratúra SR stala orgánom verejnej moci konajúcim za štát podľa § 4 ods. 1 písm. l/ zákona č. 514/2003 Z.z., pretože predbežným prerokovaním žiadosti žalobkyne založila svoje oprávnenie konať za štát. Súd prvej inštancie dodal, že na tomto závere nič nemení ani novelizácia ustanovenia § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z.z. realizovaná zákonom č. 412/2012 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2013. Zákon č. 412/2012 Z.z. nezaviedol v tomto smere žiadne osobitné prechodné ustanovenia, preto je potrebné postupovať podľa všeobecného prechodného ustanovenia zakotveného v § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. podľa ktorého zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. Uznesenie o vznesení obvinenia voči žalobkyni bolo vydané dňa 07.03.2006, teda pred účinnosťou zákona č. 421/2012 Z.z., preto sa na predmetnú právnu vec vzťahujú ustanovenia § 4 zákona č. 514/2003 Z.z. účinné do 31.12.2012. Na základe uvedeného súd prvej inštancie konal so žalovanou, ktorou je Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR. 5. Súd prvej inštancie poukázal na to, že základným predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle § 6 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým bola spôsobená škoda, pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematický a teleologický. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Ak má byť štát skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ktorým priamo zasiahli do základných práv jednotlivca. Nemožno totiž prehliadnuť, že štát nemá slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii. Na jednej strane je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov, ak sa ich postup ukáže ako mylný, zasahujúci do základných práv iných subjektov. V takejto situácii nie je rozhodné, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. účinného od 01.07.2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (ďalej len zákon č. 58/1969 Zb.) účinného do 30.06.2004. Súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým extenzívnym výkladom dospela k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 1 Cz 6/1990, zo dňa 23.02.1990 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.06.1993, sp. zn. 1Cdo 53/1993 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994). Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Tieto závery prijaté v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Z ustálenej súdnej judikatúry teda vyplýva, že ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, má zásadné právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (napríklad R 35/1991). Takéto právo však nemá ten, kto si vznesenie obvinenia zavinil sám a kto bol spod obžaloby oslobodený alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť alebo že trestný čin bol amnestovaný (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo 145/2011, zo dňa 12.12.2012). Súd prvej inštancie nepovažoval nárok žalobkyne za premlčaný, pretože ho uplatnila v zákonnej trojročnej subjektívnej lehote vyplývajúcej z § 19 ods. 1 druhá veta zákona č. 514/2003 Z.z. Oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave, ktorý sa považuje za zrušujúce rozhodnutie vo vzťahu k uzneseniu o vznesení obvinenia, nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2011 a od tohto okamihu začala plynúť trojročná subjektívna lehota na uplatnenie práva žalobkyne na náhradu škody, posledným dňom lehoty bol deň 13.10.2014. Žalobkyňa uplatnila svoj nárok u žalovanej dňa 27.08.2012 a na súde dňa 16.01.2013, teda riadne a včas. 6. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že voči žalobkyni bolo začaté trestné stíhanie a zároveň vznesené obvinenie pre zločin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona uznesením Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania Bratislava č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX. Proti tomuto uzneseniu táto podala sťažnosť, ktorá bola zamietnutá ako nedôvodná. Žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby Krajskej prokuratúry Bratislava sp. zn. 2Kv 108/02, zo dňa 12.03.2007 rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 2To/69/2011, zo dňa 13.10.2011 za skutky, pre ktoré bolo voči nej vznesené obvinenie (zločin podvodu § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona). Žalobkyňa bola oslobodená spod obžaloby z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý je stíhaná a že skutok nie je trestným činom. Oslobodzujúci rozsudok Krajského súdu v Bratislave nadobudol právoplatnosť dňa 13.10.2011. 7. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 1 Cz 6/90, zo dňa 23.02.1990 publikovaný pod č. 35 v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk, ročník 1991, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. júna 1993, sp. zn. 1Cdo 53/93 publikovaný pod č. 70 v Zbierke rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky ročník 1994) ak došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, pričom rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že uznesenie Prezídia Policajného zboru, Úradu boja proti organizovanej kriminalite, Odboru vyšetrovania Bratislava č. Z.-XX/BOK-T.-XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX o vznesení obvinenia voči žalobkyni je v dôsledku jej oslobodenia spod obžaloby rozhodnutím nezákonným; zároveň bola splnená zákonná podmienka vyplývajúca z § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., keď žalobkyňa podala proti uzneseniu o vznesení obvinenia sťažnosť. Inými slovami, bola splnená prvá podmienka pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči štátu, a to nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia voči žalobkyni pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. 8. K nároku žalobkyne na náhradu škody súd prvej inštancie uviedol, že tento bol žalobkyňou uplatnený vo výške 62.766,02 eur a bol uplatňovaný za obdobie rokov 2000-2006, teda za obdobie, kedy voči nej ešte nebolo začaté trestné stíhanie vo veci pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Súd prvej inštancie poukázal na to, že nezákonné rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo vydané až dňa 07.03.2006, čím je ohraničený aj začiatok doby, od kedy možno vznik škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím a škodou skúmať. Nemožno skúmať príčinnú súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia v čase, keď toto nezákonné rozhodnutie ešte neexistovalo, a teda objektívne neexistuje ani kauzálny nexus medzi uplatňovanou škodou a v tom čase neexistujúcim rozhodnutím, od ktorého by sa mala domnelá škoda odvíjať. Žalobkyňa špecifikovala náhradu škody ako: - stratu príjmu z členstva v D. Ž.G. L. Q. W. D. C. W. za obdobie rokov 2000-2002 v sume 9.164,57 eur; - stratu na zárobku v sume 44.479,85 eur za obdobie od 17.11.2000 (kedy sa skončil jej pracovný pomer v S.) do 17.06.2006 (kedy sa zamestnala na M. Z. S.); - náklady za zastupovanie JUDr. Jánom Havlátom v sume 2.482,82 eur za obdobie od 12.09.2000 do 27.02.2001 a - náklady za zastupovanie JUDr. Miroslavom Kubovčákom v sume 6.638,78 eur, ktoré mu zaplatila 22.06.2001. Trovy obhajoby za zastupovanie v trestnej veci JUDr. Vačokom si neuplatnila, vzhľadom na to, že ju tento zastupoval pro bono; teda od vznesenia obvinenia do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku súdu jej trovy obhajoby nevznikli. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že prelínanie sa obdobia od vznesenia obvinenia (07.03.2006) do zamestnania sa na M. Z. S. (17.06.2006) nemusí nevyhnutne a jednoznačne súvisieť s trestným stíhaním žalobkyne pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ale nemožnosť zamestnať sa v tomto období mohla byť vyvolaná (a to je pravdepodobnejšie) trestným stíhaním žalobkyne pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery vedeným na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/75/2003, od ktorého však žalobkyňa v predmetnej veci sp. zn. 11C/14/2013 neodvíjala svoj nárok na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobkyňa si tiež uplatnila náhradu škody za obdobia, ktoré predchádzali vydaniu nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia voči nej a nesúvisia s obdobím od vznesenia obvinenia zo dňa 07.03.2006 do právoplatnosti oslobodzujúceho rozsudku krajského súdu. Preto nebola splnená ďalšia podmienka pre vyvodenie zodpovednosti voči štátu a to vznik škody. Medzi výdavkami vynaloženými na právne zastupovanie v procesnom postavení svedkyne, stratou príjmu z pracovného pomeru a z členstva v komisiách Q. a L. a nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia nemôže existovať ani príčinná súvislosť a preto bol nárok žalobkyne v časti náhrady škody neopodstatnený. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. 9. Pokiaľ išlo o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, túto žalobkyňa zdôvodňovala stratou zamestnania, nemožnosťou sa zamestnať, stratou bývania, psychickými problémami, dvoma operáciami, spoločenským poklesom, rozvodom, stratou priateľov a nepriaznivou medializáciou jej osoby v súvislosti s kauzou S. L. S.. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na to, že bolo potrebné odlíšiť medializáciu pred a po vznesení obvinenia voči žalobkyni pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, teda pred a po 07.03.2006, a kto ju vyvolal, resp. inicioval. Žalobkyňa poukazovala na správy z novín: denník Š. zo dňa 06.09.2000, 07.09.2000, 08.09.2000, 30.12.2000, 09.03.2002, 11.03.2002, 07.01.2003, G. B. zo dňa 07.09.2000, D. zo dňa 28.05.2005, S. Y.o dňa 28.02.2005, ktoré sú vo vzťahu k nej difamujúce a nerešpektujúce prezumpciu neviny. Súd prvej inštancie však mal za to, že všetky články v uvedených denníkoch boli publikované v rokoch 2000, 2002, 2003 a 2005, teda pred vznesením obvinenia pre trestný čin podvodu. Pred vznesením obvinenia nemohli potom uvedené denníky vychádzať z informácií orgánov činných v trestnom konaní, pretože v tom čase nebolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona. Za medializáciu žalobkyne v tomto období nenesie zodpovednosť žalovaná, ale iný subjekt, ktorý takéto informácie médiám poskytol. Ak by sa mali správy v uvedených denníkoch týkať vznesenia obvinenia z falšovania úradných dokladov, súd prvej inštancie uviedol, že ide o iné trestné konanie žalobkyne, ktoré sa skončilo dňa 14.06.2005 oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003, o toto rozhodnutie však žalobkyňa v predmetnej právnej veci neopierala svoj nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy. Preto nemožno konštatovať, že medzi zverejnenými informáciami v období rokov 2000, 2002, 2003 a 2005 a nezákonným uznesením o vznesení obvinenia pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona zo dňa 07.03.2006 existuje príčinná súvislosť. Žalovaná potom nezodpovedá ani za zverejnenie trestného stíhania žalobkyne v knihe s názvom "S. L. (XXXX- XXXX)"., D. K. S. L. Y. v roku 2010, a výlučne S. L. Y. nesie zodpovednosť za obsah tejto publikácie. Súd prvej inštancie dospel v tejto časti nemajetkovej ujmy k záveru, že nebola splnená podmienka vzniku nemajetkovej ujmy z dôvodu medializácie žalobkyne v uvedených denníkoch, a preto vyhodnotil v tejto časti nárok žalobkyne za neopodstatnený. 10. Pokiaľ išlo o rozvod manželstva žalobkyne a jej bývalého manžela K.Í. G., z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005 vyplynulo, že návrh na rozvod podala žalobkyňa pred vznesením obvinenia dňa 09.11.2005, manželstvo bolo rozvedené dňa XX.XX.XXXX. V rozsudku Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005 sa neuvádzajú dôvody rozvratu a rozvodu manželstva žalobkyne a K. G., preto bolo potrebné vychádzať z návrhu na začatie konania o rozvod, z vyjadrenia odporcu a z celého konania o rozvod manželstva. V návrhu na rozvod manželstva žalobkyňa neuviedla, ani okrajovo, žiadne trestné stíhanie; uviedla len odcudzenie manželov, rozdielne predstavy o vzájomných úlohách v manželstve, rozdielne osobnostné vlastnosti, K. G. si nevytvoril žiaden vzťah k jej synovi z prvého manželstva. V rozvodovom konaní sa uvádzali exekúcie, ktoré boli vydané na byt na Y. K. I., kde žalobkyňa spolu s deťmi bývala, na rodinný dom v E. B., kde býval K. G., oba v BSM. K bytu na Y. K. I. bola v rámci exekúcie vyhlásená dražba. K.X. G. vo vyjadrení uviedol, že voči žalobkyni sa viedlo trestné konanie na Okresnom súde Bratislava III pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery. Žalobkyňa uviedla, že dňa 14.06.2005 bola v tejto trestnej veci oslobodená spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003. V priebehu konania o rozvod (dňa 07.03.2006) bolo voči žalobkyni vznesené obvinenie pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, no v rozvodovom konaní sa toto trestné stíhanie, od ktorého žalobkyňa odvíjala svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v tomto konaní, neskloňovalo. V konaní o rozvod manželstva sa uvádzalo len trestné konanie vedené na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/75/2003, v ktorom bola žalobkyňa oslobodená a ktoré nemalo vplyv na konanie sp. zn. 11C/14/2013, pretože od neho, ako už bolo uvedené, sa neodvíjal nárok na náhradu majetkovej a nemajetkovej ujmy. Z uvedených dôvodov nebol ani v tejto časti nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy dôvodný. 11. K strate bývania na Y. X došlo v dôsledku exekúcie a dražby bytu pred vznesením obvinenia, preto ani tento dôvod nepredstavoval základ nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. 12. Pokles spoločenského postavenia a strata priateľov žalobkyne podľa názoru súdu prvej inštancie mohli existovať a existovali už pred vznesením obvinenia dňa 07.03.2006, pretože žalobkyňa bola trestne stíhaná už skôr v trestnej veci pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, vedenej na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 3T/75/2003, ktorá bola skončená dňa 14.06.2005 oslobodzujúcim rozsudkom. Preto nebolo možné jednoznačne určiť, že k poklesu spoločenského postavenia žalobkyne a k strate priateľov došlo výlučne v súvislosti s trestným stíhaním žalobkyne pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, pre ktorý bolo voči nej vznesené obvinenie dňa 07.03.2006, ktoré je v dôsledku oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/69/2011, zo dňa 13.10.2011 nezákonné. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie aj v tejto časti považoval návrh žalobkyne za nedôvodný. 13. Súd prvej inštancie v ďalšom poukázal na uznesenie Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave II, Úradu justičnej a kriminálnej polície, oddelenia všeobecnej kriminality, č. F.-XX/X-F.-I.- XXXX, Y. B. XX.XX.XXXX vo veci trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. e/ Trestného zákona a trestného činu sexuálneho násilia podľa § 241a ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť neznámy páchateľ na žalobkyni, v ktorom sa výslovne uvádza, že sa tak stalo v súvislosti s prestavbou L. Š., kde žalobkyňa vypovedala ako svedkyňa, teda opäť nie v súvislosti s trestným stíhaním pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, pre ktorý bolo voči nej vznesené obvinenie. Medzi týmito okolnosťami a nezákonným rozhodnutím o vznesení obvinenia pre pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona zo dňa 07.03.2006 tak rovnako neexistuje príčinná súvislosť, a teda aj v tento časti absentoval zákonný predpoklad pre vyvodenie zodpovednosti za škodu voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. 14. Súd prvej inštancie tak uznal za dôvodný nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy len v časti, ktorá zodpovedala jej nepriaznivému psychickému stavu, ktorý bol konštatovaný aj v lekárskych správach psychiatričky A.. X. Z.. Psychiatrička uviedla, že žalobkyňa je doteraz psychiatricky ambulantne liečená, liečená antidepresívami a podstúpila psychoterapiu. Jej nepriaznivý psychický stav pramení z traumatických zážitkov v minulosti - krivé obvinenie, disharmonické manželstvo, problémy vo L. Y., namočili ju do problémov, ktoré nezavinila, bola opakovane vyšetrovaná políciou, hrozili jej súdy, exekúcia. Od roku 2000 má strach z ľudí, trpí úzkosťami, strachom z otvorených priestranstiev, mala problémy so spánkom. V klinickom stave nie je úplná remisia, prevládajú traumatizujúce zážitky z minulosti. Posttraumatická porucha má chronický priebeh, ktorý vyústil do trvalej zmeny osobnosti. Pretrvávajú vegetatívne prejavy, irritabilita, afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia a hypervigilita, preto je potrebné pokračovať v psychiatrickej aj v psychoterapeutickej liečbe. Hoci pre súd nebolo určujúce predchádzajúce trestné stíhanie žalobkyne pre trestný čin falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, ktoré sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 3T/75/2003, zo dňa 14.06.2005, súd prvej inštancie poukázal na to, že ak žalobkyňa mala nepriaznivý psychický stav v súvislosti s týmto trestným stíhaním, mohol sa stabilizovať a nezhoršiť, ak by nebolo ďalšieho trestného stíhania vo veci pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktoré sa začalo vydaním nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia voči navrhovateľke zo dňa 07.03.2006, ktoré je predmetom tohto konania. Aj v tejto veci bola žalobkyňa po piatich rokoch oslobodená spod obžaloby. Počas piatich rokov trestného konania sa psychický stav žalobkyne zhoršoval a výsledkom je trvalá zmena jej osobnosti. Naďalej je potrebné, aby sa liečila na psychiatrii, aby užívala antidepresíva a absolvovala psychoterapiu. Preto súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy priznal žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy v sume 10.000,- eur, ktorú považoval za dostatočnú vzhľadom na jej zdravotný stav a okolnosti trestného stíhania. Vo zvyšnej časti nárok žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy zamietol. 15. K žalobkyňou namietanému nesprávnemu úradnému postupu spočívajúcemu v údajných prieťahoch v súdnom konaní (Okresný súd Bratislava III rozhodol dňa 01.12.2010 a Krajský súd v Bratislave dňa 13.10.2011) súd prvej inštancie uviedol, že prieťahy v súdnom konaní nekonštatoval vo svojom rozhodnutí Ústavný súd SR, ani Európsky súd pre ľudské práva, ani predseda príslušného okresného súdu alebo krajského súdu. Zároveň bolo potrebné konštatovať, že Okresný súd Bratislava III od podania obžaloby dňa 15.03.2007 vykonával na hlavných pojednávaniach rozsiahle dokazovanie výsluchom žalobkyne, svedkov a pripojeným spisom Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 13C/248/2005. Hlavné pojednávania sa konali dňa 23.04.2007, 28.05.2007, 02.07.2007, 05.09.2007, 24.10.2007, 28.11.2007, 13.02.2007, 12.03.2008, 20.03.2008, 07.04.2008, 13.05.2008, 02.06.2008, 23.06.2008, 08.09.2010, 03.11.2010 a 01.12.2010. Po rozhodnutí na hlavnom pojednávaní dňa 01.12.2010 bol kompletný spisový materiál spolu s odvolaním krajského prokurátora v Bratislave postúpený Krajskému súdu v Bratislave dňa 14.06.2011 a krajský súd rozhodol dňa 13.10.2011, teda do štyroch mesiacov od predloženia veci z okresného súdu. Preto ani podľa názoru súdu prvej inštancie nedošlo k prieťahom v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 5T/40/2007 ani v konaní Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2To/69/2011, a v ich postupe nemožno vidieť charakteristické znaky nesprávneho úradného postupu definované v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. Žalobkyňa ďalej označila za nesprávny úradný postup aj vznesenie obvinenia voči nej, zamietnutie jej sťažnosti proti uzneseniu o vznesení obvinenia, podanie obžaloby a podanie odvolania dozorujúcim prokurátorom. K tomuto súd prvej inštancie uviedol, že vznesenie obvinenia a zamietnutie sťažnosti proti uzneseniu nemožno považovať za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci definovaný v § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože jednoznačne ide o rozhodnutia, na ktoré sa vzťahujú ustanovenia § 6 až § 8 zákona č. 514/2003 Z.z. Za rozhodnutie prokurátora možno považovať aj podanie obžaloby aj odvolania proti rozsudku prvostupňového súdu, pretože sú ako také v ich nezákonnej podobe subsumované oslobodzujúcim rozsudkom spolu s uznesením o vznesení obvinenia. Z tohto dôvodu bolo namietanie nesprávneho úradného postupu uvedenými rozhodnutiami policajta a prokurátora nekonformné so znením ustanovenia § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.. 16. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 2 O.s.p. účinného do 30.06.2016. Žalobkyňa nemala úspech v časti náhrady škody a mala čiastočný úspech v časti náhrady nemajetkovej ujmy. V prípade, žeby sa žalobkyňa domáhala len náhrady nemajetkovej ujmy, súd by rozhodol o náhrade trov konania podľa § 142 ods. 3 O.s.p., no vzhľadom na neúspech žalobkyne v časti náhrady škody, súd žiadnej zo sporových strán náhradu trov konania nepriznal. 17. Proti tomuto rozhodnutiu podala odvolanie žalovaná a napadla ním výrok, ktorým súd prvej inštancie vyhovel žalobe v časti nemajetkovej ujmy. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla, že súd prvej inštancie nesprávne určil štátny orgán, ktorý je príslušný na konanie za Slovenskú republiku. Generálna prokuratúra je oprávnená a príslušná konať za štát, len, ak škodu spôsobil prokurátor, v danom prípade v trestnom konaní (§ 4 ods. 1 písm. f/ zák. č. 514/2003 Z.z. ). V danej veci škodu nespôsobila prokuratúra a preto ani príslušnosť generálnej prokuratúry na konanie za štát nie je daná. Titul náhrady škody - uznesenie o vznesení obvinenia - je účinné a vykonateľné už jeho vydaním bez ohľadu nato, kedy a či ho prokurátor obdrží, preto prokurátor, nielenže sa na jeho vydaní nepodieľa, ale jeho účinkom (škode) nemôže v tomto štádiu zabrániť a už vôbec nie škodu spôsobiť. Ani úvaha o tom, že zamietnutie sťažnosti a podanie obžaloby automaticky zakladá príslušnosť prokuratúry, nemá oporu v zákone. Môže len vylučovať príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. V opačnom prípade by musela byť akceptovaná tiež úvaha o zodpovednosti súdu vo všetkých prípadoch, keď súd po preskúmaní a predbežnom prejednaní obžaloby, nariadil hlavné pojednávanie. Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že generálna prokuratúra žalobkyňu vo svojom stanovisku k jej žiadosti vyrozumela, pretože založiť svoju príslušnosť by si mohla, len ak by jej príslušnosť vyplývala zo zákona, nie však v prípade, ak je príslušnosť zo zákona nevyplývala ani nevyplýva. Napokon, ak by súd príslušnosť posudzoval podľa právnej úpravy účinnej do 31.12.2012, potom by musel jednoznačne dospieť k záveru vyučujúcej príslušnosť generálnej prokuratúry, pretože titulom náhrady škody je uznesenie vyšetrovateľa PZ a teda škodu spôsobil vyšetrovateľ, pričom v tom čase platná právna úprava za daného stavu príslušnosť Ministerstva vnútra Slovenskej republiky nevylučovala. V ďalšom poukázala na to, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a nemajetkovou ujmou. Voľná úvaha súdu sa môže vzťahovať len na výšku náhrady, nie na posúdenie príčinnej súvislosti. Súd prvej inštancie rozhodujúcu časť uplatneného nároku zamietol práve preto, lebo bol v príčinnej súvislosti s predchádzajúcim trestným konaním (sp. zn. 3T/75/2003), pričom súd okrem iného jednoznačne konštatoval, že aj zhoršenie zdravotného stavu je v príčinnej súvislosti s týmto predchádzajúcim trestným konaním. Nie je však zrejmé, z akých dôkazov súd vychádzal, keď ustálil, že psychický stav žalobkyne sa zhoršoval aj po roku 2006 a výsledkom je trvalá zmena jej osobnosti a zohľadniac túto ujmu rozhodol o odškodnení. Zhoršenie zdravotného stavu žalobkyne z dôvodov jej trestného stíhania, ktoré je predmetom tohto konania, totiž zo žiadnych dôkazov nevyplýva a teda súd, vedený nepreukázanými a nesprávnymi skutkovými závermi, nemohol rozhodnúť v súlade so zisteným skutkovým stavom veci. 18. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovanej písomne nevyjadrila. 19. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 20. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 21. K odvolacej argumentácii žalovanej odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci sa žalobkyňa voči žalovanej, označenej ako Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, domáhala priznania náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť vydaním nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia pre zločin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktoré žalobkyňa napadla sťažnosťou, avšak prokurátor ju ako nedôvodnú zamietol (uznesenie zo dňa 04.04.2006) a podal v trestnej veci obžalobu (2Kv 108/02) príslušnému súdu. Podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím (ktorý nárok uplatňuje žalobkyňa v tomto konaní) sú upravené v zákone č. 514/2003 Z.z.. Predmetný zákon je založený na tom, že zodpovednosť za uvedenú škodu nesie štát (t.j. Slovenská republika), pretože činnosť štátnych orgánov je vykonávaná v mene štátu; túto skutočnosť žalobkyňa aj premietla do označenia účastníka na strane žalovaného, keď žalovala štát (t. j. Slovenskú republiku), zastúpenú Generálnou prokuratúrou SR. Ak v trestnom konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods. 1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní súd z úradnej povinnosti (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 14. októbra 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014). Z citovaného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR vyplýva, že súd prvej inštancie by bol v danej veci (ak by konanie začalo pred 01.01.2013) povinný (ex offo) po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z. z. (t.j. od 01.01.2013 - v danej veci konanie začalo dňom 16.01.2013) prihliadať na zmenu orgánu konajúceho v mene štátu, avšak uvedené nebolo potrebné, nakoľko žalobkyňa správne za orgán konajúci v mene štátu označila Generálnu prokuratúru SR. Nakoľko prechodné ustanovenia zákona č. 412/2012 Z.z. neustanovujú inak, platí pre určenie príslušného orgánu zásada lex posterior derogat priori (neskorší zákon ruší skorší). Uvedené je prejavom základnej zásady uplatňovanej v procesnom práve, podľa ktorej na procesné úkony v súdnom konaní sa zásadne aplikuje procesné právo platné a účinné v čase uskutočnenia procesného úkonu (II. ÚS 249/05). Možno teda uzavrieť, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď (i po nadobudnutí účinnosti novely č. 412/2012 Z.z.) naďalej vychádzal z toho, že orgánom, ktorý v tejto veci koná za štát, je Generálna prokuratúra SR. 22. Čo sa týka priznanej nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur, odvolací súd poukazuje na to, že každý, proti komu sa vedie trestné konanie, považuje sa podľa čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 40 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd za nevinného, kým súd nevysloví právoplatným odsudzujúcim rozsudkom jeho vinu. Rozhodovaniu súdu o vine predchádza vznesenie obvinenia a vedenie trestného stíhania. Ak skončilo trestné stíhanie právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, nepochybne bolo obvinenie vznesené dôvodne. V ostatných prípadoch bolo trestné stíhanie vedené proti osobe, ktorá sa za nevinnú nielen po celý čas považovala, ale nevinnou aj bola. Nevinný sa vnútorne ťažko vyrovnáva so vznesením obvinenia, a hrozbou trestu i vykonávaním úkonov trestného konania. Jeho prežívanie trestného stíhania je zvýrazňované neúspechom podávaných sťažností, trestné stíhanie vníma ako prejav arogancie moci. Za spôsobenú škodu očakáva náhradu a za nemajetkovú ujmu satisfakciu. Možno teda ustáliť, že v každom prípade vznesenia obvinenia, ak sa trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom súdu, musí byť uznesenie o vznesení obvinenia považované za nezákonné rozhodnutie (bolo vznesené nevinnému), bez ohľadu na to, ako sa vec javila policajtovi v čase vydania rozhodnutia. Rozhodujúce je, že nakoniec sa posúdenie veci policajtom ukázalo nesprávnym, pretože sa nepreukázalo, že obvinený skutok spáchal, že sa tento vôbec stal alebo je trestným činom. Štát musí byť potom povinný reparovať nevinnému všetky následky spôsobené trestným stíhaním a nahradiť mu nielen vzniknutú škodu, ale i nemajetkovú ujmu. Pre priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch súd musí mať preukázanú najmä skutočnosť, pre ktorú dospel k záveru, že zadosťučinenie podľa ods. 1 ustanovenia § 17 zákona nie je postačujúce, predovšetkým z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi vzhľadom na jeho postavenie v rodine a spoločnosti. V prípade trestného konania, ktoré sa skončilo inak než právoplatným odsúdením, ujma môže vzniknúť i v dôsledku samotného vedenia trestného konania. Zavinenie osoby na začatí vlastného trestného stíhania je potrebné posudzovať analogicky podľa ustanovení o zavinení vlastnej väzby. Toto zavinenie však nemožno vidieť v tom, že osoba sa dopustila skutku, pre ktorý bola stíhaná, ktorý však ako bolo v priebehu trestného stíhania zistené, nenaplňovalo znaky trestného činu, resp. skutok, pre ktorý bola žalobkyňa obžalovaná sa nestal. Zavinenie obvineného na začatí trestného stíhania proti nemu znamená, že obvinený svojim zavinením úkonom prispel k tomu, že jeho konanie bolo dôvodom začatia trestného stíhania, teda, že jeho konanie bolo dôvodom na začatie trestného stíhania proti nemu. Príčinnú súvislosť medzi vznesením obvinenia a zavinením obvineného je potrebné hľadať nie v jeho konaní, ktorý mal podľa orgánov činných v trestnom konaní naplniť skutkovú podstatu trestného činu, pre ktorý bol stíhaný, ale v inom jeho konaní pred začatím trestného stíhania, poprípade v jeho priebehu, predovšetkým v jeho postoji voči orgánom činným v trestnom konaní, teda v tom, či svojím konaním alebo úkonmi procesného charakteru zapríčinil, že trestné konanie muselo byť voči nemu začaté, alebo v ňom naďalej pokračované. Nejde teda o to, či obvinený sa dopustil, hoci aj zavinenie, skutku, pre ktorý bol stíhaný, a ktorým vyvolal podozrenie, že bol trestný čin spáchaný, ale od toho, či svojím iným či ďalším konaním ovplyvnil postup orgánov činných v trestnom konaní tak, že bez tohto jeho konania by k začatiu (pokračovaniu) trestného stíhania nedošlo napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností, odôvodňujúci postup podľa § 160 Trestného poriadku, či predstieraním, že voči nemu sú dôvody na trestné stíhanie dané, hoci objektívne neexistovali. Podmienka, že poškodený si sám zavinil obvinenie, nie je naplnená len tým, že sa dopustil skutku, pre ktorý bolo trestné stíhanie proti nemu začaté. Každé trestné konanie negatívne ovplyvňuje osobný život trestne stíhaného, na ktorého sa síce do okamihu právoplatnosti meritórneho rozhodnutia prihliada ako na nevinného, ale už samotný fakt trestného stíhania je záťažou pre každého obvineného. Už samotné trestné stíhanie výrazne zasahuje do súkromného a osobného života jednotlivca, do jeho cti a dobrej povesti a to tým skôr, ak sa jedná o obvinenie nepravdivé, ktoré je potvrdené právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom súdu. Preto bolo potrebné v danej veci žalobkyni priznať aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd musel pri svojom rozhodovaní preto zohľadniť i skutočnosť, že v trestnom konaní nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola žalobkyňa stíhaná (skutok neoprávneného vybratia preddavkov na náhrady X. S.) ako i to, že skutok (neoprávnený výber 15.750,- CHF) nebol trestným činom. Je tak zrejmé, že žalobkyňa sa v súvislosti s vyššie uvedeným nedopustila žiadneho protiprávneho konania, a to ani len vo forme priestupku, či iného správneho deliktu. Rovnako bolo potrebné zohľadniť i to, že žalobkyňa svojim správaním (vo vzťahu k orgánom činným v trestnom konaní) nezavdala žiadnu príčinu (napríklad uvádzaním nepravdivých skutočností) pre začatie trestného stíhania. Za dôležitú považoval odvolací súd i skutočnosť, že voči žalobkyni bolo (neoprávnene) vedené trestné stíhanie za pokračovací trestný čin podvodu (ktorý patrí medzi najzávažnejšie majetkové trestné činy), pri ktorom jej hrozilo uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dva roky až osem rokov. Táto skutočnosť sa potom nepochybne musela odraziť nielen na psychickom zdraví žalobkyne, ale nepochybne táto skutočnosť (vedenie trestného stíhania za tak závažný majetkový trestný čin, a to po dobu cca 5 rokov) vyvolala v jej okolí výrazný zásah do jej cti a dobrej povesti. Náprava nemajetkovej ujmy totiž nesleduje cieľ poskytnúť žalobkyni náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Nemajetkovú ujmu tak možno priznať, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a pokiaľ došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti spoločnosti v značnej miere. O zníženie dôstojnosti fyzickej osoby či jej vážnosti spoločnosti značnej miere ide, pokiaľ ujmu vzniknutú v osobnostnej sfére fyzická osoba vzhľadom na povahu, intenzitu, opakovanie, trvanie a širší okruh pôsobenia nepriaznivého následku pociťuje a prežíva ako závažnú. Zároveň platí, že čím závažnejšia bude táto ujma čo do svojho rozsahu, trvania, dôsledkov, odstrániteľnosti, a pod., tým bude vyše náhrada v peniazoch. Vedenie trestného stíhania za závažný pokračujúci majetkový trestný čin (podvod) v trvaní 5 rokov nepochybne svojou povahou, intenzitou i trvaním predstavuje zásah znižujúci vážnosť žalobkyne v spoločnosti v značnej miere a takto túto ujmu prežívala aj samotná žalobkyňa. Správne potom postupoval súd prvej inštancie, keď žalobkyni priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- eur s odôvodnením, že k jej nepriaznivému psychickému stavu, ktorý bol konštatovaný aj v lekárskych správach psychiatričky A.. X. Z., došlo i v dôsledku označeného trestného stíhania začatého na podklade nezákonného rozhodnutia. Ako už uviedol súd prvej inštancie žalobkyňa doposiaľ (teda i so značným odstupom času) musí byť psychiatricky ambulantne liečená, liečená antidepresívami a podstupovať psychoterapiu. Práve výrazným (a teda dominujúcim) „spúšťačom“ tohto psychiatrického onemocnenia žalobkyne bol traumatický zážitok v minulosti - „krivé“ obvinenie, problémy vo futbalovom zväze, „namočenie“ do problémov, ktoré nezavinila, vyšetrovanie políciou, hrozba trestnými súdmi. Tieto traumatizujúce zážitky u žalobkyni (i z dôvodu vedenia tohto trestného stíhania) neustále prevládajú, a z nich vzniknutá posttraumatická porucha má v súčasnosti už chronický priebeh, ktorý vyústil až do trvalej zmeny osobnosti. U žalobkyni pretrvávajú vegetatívne prejavy, irritabilita, afektívna labilita, zvýšená úľaková reakcia, dyssomnia a hypervigilita, a preto je u nej potrebné pokračovať v psychiatrickej aj v psychoterapeutickej liečbe. Odvolací súd súhlasí i s názorom súdu prvej inštancie, že ak u žalobkyne aj nastal nepriaznivý psychický stav a to v súvislosti s predošlým trestným stíhaním (za falšovanie a pozmeňovanie verejnej listiny, úradnej pečate a úradnej uzávery, pre ktorý skutok bola takisto právoplatne oslobodená), tento sa mohol stabilizovať a nezhoršiť, ak by nebolo ďalšieho trestného stíhania vo veci pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 písm. b/ Trestného zákona, ktoré sa začalo vydaním nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 07.03.2006, ktoré je predmetom tohto konania. Je tak zrejmé, že vedenie trestného stíhania pre trestný čin podvodu na podklade nezákonného rozhodnutia malo nepochybne výrazný vplyv na zdravotný (psychický) stav žalobkyne, ktorý nemožno „zmierniť“ iným morálnym zadosťučinením, než priznaním nemajetkovej ujmy v peniazoch. Po zohľadnení zdravotného stavu žalobkyne (teda následkov protiprávneho zásahu) a s prihliadnutím na okolnosti trestného stíhania (t. j. závažnosť skutku, dobu vedenia trestného stíhania, hrozbu sankcie trestu odňatia slobody na 2 až 8 rokov, nezavdanie žiadnej príčiny žalobkyňou na vedenie trestného stíhania) súd prvej inštancie správne ustálil i výšku tejto nemajetkovej ujmy, ktorú možno považovať za dostatočnú a aspoň v minimálnom rozsahu poskytujúcu spravodlivé zmiernenie týchto pretrvávajúcich negatívnych následkov v živote žalobkyne. 23. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. 24. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 25. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a ich náhradu žalobkyni nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 26. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).