Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/349/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113207808 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113207808.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: Ing. Bc. J. Ď., P. XX, Bratislava, zastúpeného advokátom JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, Kutlíkova 17, Bratislava, proti žalovanému: Petit Press, a.s., Lazaretská 12, Bratislava, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Paul Q, s.r.o., Karadžičova 2, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 8C/46/2013-163, zo dňa 12.2.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol; žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v sume 1.087,58 eura titulom trov právneho zastúpenia. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca podanou žalobou žiadal, aby súd uložil žalovanému povinnosť na svoje náklady zverejniť v najbližšom piatkovom vydaní denníka SME po nadobudnutí právoplatnosti rozsudku na stránke 5 na rovnakej ploche ako bol uverejnený článok „Ď. M. A. J.“ ospravedlnenie nasledovného znenia: „G. XX.X.XXXX R. Y. G. R., Y. Č. XXX, K. XX, na R.X. X N. Y. X. C. B. Ú., F. B. G. M., R. C. G. L.. A.. J. Ď.. R. R. N. Č. R. Y. K. R. B. N. C. E. S. R.H.. J. Ď. R. za V. V., C. C. za X. N. E. S. R. S.. Na B. J. K. Okresného R. L. A. Y. G. R. E. J.Ý. N. J. Ď. X. N. Y. Y. XX.XXX U.. Zároveň žiadal žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu 10.000 eur titulom náhrady za nemajetkovú ujmu v peniazoch za zverejnenie nepravdivých a pravdu skresľujúcich tvrdení v predmetnom článku. 3. Žalobca dôvodil tým, že v čase uverejnenia článku (19.6.2012) nebol osobou verejne činnou a teda nebol ani osobou, ktorá by mala byť predmetom verejného záujmu. Desať rokov, ktoré uplynuli od výkonu poslednej verejnej funkcie, bolo podľa jeho názoru dostatočne dlhé obdobie, aby sa na jeho osobu nazeralo ako na bežného občana, ktorému je zákonom garantovaná široká ochrana jeho práv a základných slobôd a o ktorom nie je možné zverejňovať informácie dotýkajúce sa jeho súkromia, najmä keď sa jedná o informácie nepravdivé, neúplné alebo pravdu skresľujúce. Mal za to, že neobstojí ani argument, že je osobou verejného záujmu vzhľadom na skutočnosť, že sa v minulosti dopustil trestnej činnosti, a teda sa na neho hľadí ako na páchateľa trestného činu. Žalobca bol súdom právoplatne odsúdený, súdom uložený trest vykonal a od spáchania trestných činov uplynulo v čase uverejnenia článku už 16 resp. 8 rokov, pričom skutočnosti uvádzané v predmetnom článku, nemajú žiaden vzťah k spáchaným trestným činom žalobcu, resp. majú vzťah len okrajový. V ďalšom poukázal na to, že bez jeho súhlasu boli zverejnené skutočnosti z jeho súkromného života, pričom predmetný článok nemal spravodajský charakter. Nerešpektovaním jeho práv sa negatívne zasiahlo do jeho súkromia, znížil sa jeho „R. R.“ a neustálym pripomínaním jeho prehreškov z minulosti sa privodil stav, kedy sa opätovne stal terčom nežiaducej publicity, čo sa prejavilo na jeho rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote. Upriamil pozornosť na § 12 ods. 1, ods. 3 Obč. zák., a uviedol, že vzhľadom na nepravdivé a pravdu skresľujúce skutočnosti uvedené v predmetnom článku denníka R., nemožno daný článok považovať za spravodajstvo. Z tohto dôvodu, bolo použitie jeho obrazovej podobizne v rozpore s § 12 ods. 3 Obč. zák., nakoľko obrazová podobizeň bola uverejnená bez jeho súhlasu. Nikdy neprivolil, aby sa uvedená obrazová snímka použila a už vôbec neprivolil, aby uvedenú snímku použil žalovaný. Priznanie primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch požadoval s odôvodnením, že v danom prípade bolo nerešpektovaním jeho práv neoprávnene zasiahnuté do jeho občianskej cti, dôstojnosti, vážnosti a súkromia. Pri stanovení výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch vzal zreteľ najmä na to, že denník R. patrí medzi najčítanejšie mienkotvorné denníky na Slovensku. 4. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že denník R. uverejnil XX.X.XXXX článok pod názvom „Ď. M. A. J.“, v ktorom okrem iného uviedol: „Podvodník tvrdil, že nežije spolu s manželkou v lukratívnej vile, podľa súdu sa tam však zdržiava. Dom bývalého poslanca dostala do daru dcéra, bezodplatne previedol podiely vo firmách na ženu. Bývalý poslanec za R. J. Ď., ktorý bol v minulosti odsúdený za podvod, sa vlani účelovo zbavoval majetku. Chcel, aby mu štát odpustil dlhy, ktoré zanechal. Čiastočne sa mu to podarilo. Najvyšší súd v polovici mája zamietol Ď. žiadosť o oslobodenie od súdnych poplatkov v jednom zo série jeho súdnych sporov o ochranu osobnosti. Ď. sa snažil dokázať, že je bez peňazí, súdy mu neuverili. Bezodplatný prevod obchodných podielov na manželku sa súdu javil ako účelový. Postup vyhodnotil ako účelové zbavovanie sa majetku, píše sa okrem iného v rozhodnutí, proti ktorému sa nemožno odvolať. Ď. tiež súdu tvrdil, že nežije spolu s manželkou v spoločnej domácnosti vo vile na P. ulici v Bratislave hoci, sa tam podľa súdu zdržiava. Dom je od septembra minulého roka napísaný na ich dcéru na základe darovacej zmluvy. Redakcii sa s Ď. včera spojiť nepodarilo. Domáci telefón zdvihla žena, ktorá položila hneď ako zistila, že volá denník R.. Za podvod a napadnutie policajta poslal najvyšší súd Ď. v roku 2008 do väzenia na päť rokov. Pôvodný trest mu znížil o tri roky, pridal však k nemu pokutu vyše 33.000 eur. Z výkonu trestu Ď. podmienečne prepustili v roku 2010. Pokutu mu Krajský súd v Bratislave zrušil vlani v septembri, lebo podľa neho dostatočne preukázal, že nemá peniaze a je poberateľom dávok v hmotnej núdzi. Už o mesiac iný súd rozhodol o účelovosti Ď. konania. Pripustil zároveň, že Ď. vyhovuje vystupovať ako nezamestnaná osoba bez príjmu, keďže štátu dlhuje viac ako 323.000 eur. Najvyšší súd teraz potvrdil, že rozhodnutie bolo správne. Podvodu sa Ď. dopustil v roku 1996 tým, že na základe fiktívnych zmlúv si nechal vyplatiť odpočet DPH takmer 500.000 eur. Časopis J. X G. vlani informoval, že ústredie práce podalo trestné oznámenie pre podozrenie zo subvenčného podvodu, keďže Ď.F. hmotnú núdzu podľa neho úradom preukazoval skreslenými dokladmi.“ 5. S poukazom na § 11, § 12 ods. 1, § 12 ods. 3, § 13 ods. 1, § 13 ods. 2 Obč. zák. a článok 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Vychádzal z toho, že pokiaľ chcel byť žalobca v konaní úspešný, mal v priebehu dokazovania preukázať splnenie predpokladov zodpovednosti žalovaného za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv a to konkrétne neoprávnený zásah do chráneného všeobecného osobného práva fyzickej osoby, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť alebo ohroziť osobnosť fyzickej osoby, ujmu na osobnosti fyzickej osoby v jej fyzickej alebo psychicko - morálnej, sociálnej integrite a príčinnú súvislosť medzi nimi. 6. Po preskúmaní obsahu článku uverejneného v denníku R. XX.X.XXXX mal súd prvej inštancie za to, že tento neobsahoval žiadne znevažujúce a difamujúce tvrdenia o osobe žalobcu a neobsahoval ani hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by mohli žalobcovi spôsobiť ujmu. Z vykonaného dokazovania mu vyplynulo, že žalobca bol poslancom Národnej rady SR; túto funkciu prestal vykonávať v roku 2002. Ešte počas výkonu poslaneckého mandátu sa dopustil viacerých trestných činov. Žalobca, ako štatutárny zástupca obchodnej spoločnosti bol odsúdený i za pokračovací trestný čin podvodu a podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.12.2008, sp. zn. 4To/2/2008, mu bol uložený súhrnný trest odňatia slobody vo výmere päť rokov, peňažný trest 33.193,92 eura (1.000.000,- Sk) a trest zákazu činnosť riadiť motorové vozidlá v trvaní šesť rokov. Žalobca viedol i vedie viacero súdnych konaní s rôznymi médiami o ochranu osobnosti. Napríklad aj v konaní na Okresnom súde Bratislava I vedenom pod sp. zn. 7C/212/2008 požiadal neúspešne o oslobodenie od súdnych poplatkov. 7. Podľa názoru súdu prvej inštancie žalobca tým, že prestal byť poslancom zákonodarného zboru, a teda osobou verejne politicky činnou, neprestal byť osobou verejného záujmu. Bolo tomu tak z dôvodu jeho negatívnych činov a konania, najmä spáchania viacerých trestných činov, pri jednom z nich dokonca počas výkonu poslaneckého mandátu, preukázaných právoplatnými odsudzujúcimi rozsudkami súdov. Dodal, že ide o skutočnosť všeobecne známu ako aj známu súdu prvej inštancie z úradnej činnosti. Na podporu svojich tvrdení uviedol, že za osobu verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti, je predmetom verejného záujmu, do ktorého rámca treba zaradiť nielen agendu štátnych orgánov a inštitúcií, ale i činnosť osôb pôsobiacich vo verejnom živote, teda politikov, úradníkov, sudcov, ale aj osôb pôsobiacich v oblasti umenia, novinárskej oblasti, showbiznise, t.j. v súhrne všetko to, čo na seba upútava pozornosť. Osobou, ktorá je predmetom verejného záujmu, a teda osobou verejného záujmu, sa pritom fyzická osoba stáva nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného pričinenia, ako tomu bolo i v prípade žalobcu. Na uvedenom základe vyslovil, že v prípade osôb verejného záujmu nemožno hovoriť o neoprávnenom zásahu do osobnosti, keď k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva na slobodu prejavu a šírenie informácií, vyslovenia názoru pri výkone práva kritiky. U osôb verejného záujmu má totiž pri kolízii práva na informácie s osobnostnými právami prednosť právo na informácie. 8. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania(najmä z výpovede autora článku H. L.) za preukázané, že cieľom článku uverejneného v denníku R. XX.X.XXXX bolo informovať verejnosť o tom, že sa vyskytujú prípady osôb, ktoré sa snažia priviesť do hmotnej núdze, aby im na základe toho boli odpustené súdne poplatky v súdnych konaniach, ktoré vedú. Ako príklad bolo použité konanie žalobcu, ktorý bol bývalým poslancom Národnej rady SR. Žalovaný bol v tejto súvislosti oprávnený informovať verejnosť o žalobcovi, a to s prihliadnutím na jeho predchádzajúcu trestnú činnosť. Nešlo pritom o publikovanie takých informácií, ktoré by žalobcu v očiach verejnosti dehonestovali alebo sa týkali jeho súkromia. Naviac, v článku uverejnené informácie sa zakladali na pravde. Táto skutočnosť vyplynula i z vykonaného dokazovania. Ďalej upriamil pozornosť na to, že svedok H. L. jednoznačne uviedol, že informácie, ktoré v článku použil získal z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (verejne dostupných), z výpisu z katastra nehnuteľností voľne dostupného na internete. Z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR súdu prvej inštancie vyplynulo, že obsahujú takmer totožné závery, ako autor použil v článku. Taktiež zdôraznil, že sporný článok nemal charakter odborného, právnického článku, bol určený širokej verejnosti a tomu určeniu autor prispôsobil i použité výrazové prostriedky. Snahou svedka bolo informovať širokú verejnosť, teda aj práva neznalú. Použil skôr ľahšie a najmä vžité slovné spojenia a výrazy. Dôraz pritom kládol najmä na poskytnutie informácie o osobe žalobcu ako bývalom poslancovi, jeho minulosti a aktivitách. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že podľa súdnej praxe pri ochrane fyzickej osoby treba brať špecifický zreteľ na bežnú periodickú tlač určenú pre informovanie širokej verejnosti. Tá sa môže v konkrétnych prípadoch dopustiť i určitého zjednodušenia, či skreslenia. Každé také zjednodušenie alebo skreslenie však nemožno považovať za zásah do osobnostných práv fyzickej osoby, pretože nie je možné klásť na bežnú periodickú tlač požiadavku úplne presných skutkových otázok. Je dôležité, aby celkové vyznenie podávanej informácie zodpovedalo pravde. Na uvedenom základe vyvodil, že článok uverejnený v denníku R. dňa XX.X.XXXX tomuto účelu zodpovedá. Článok obsahuje informácie, ktoré sú prevzaté z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo dňa 15.5.2012, sp. zn. 5 Cdo 76/2012 takmer doslova. Bezodplatný prevod obchodných podielov na manželku sa najvyššiemu súdu javil účelový, postup vyhodnotil ako účelové zbavovanie sa majetku; tvrdenie, že žalobca nepreukázal svoje tvrdenie, že s manželkou nežijú v spoločnej domácnosti, nakoľko ako bydlisko manželky uvádza práve adresu P. XX, Bratislava, kde sa aj sám zdržiava, resp. z uvedeného uznesenia priamo vyplývajú. Za ďalšiu skutočnosť svedčiacu v neprospech žalobcu považoval najvyšší súd účelovosť uzavretia nájomnej zmluvy na byt na P. ulici, keď sám žalobca uviedol, že týmto postupom sa snažil získať príspevok k dávke v hmotnej núdzi, zároveň mal za pochybné tvrdenie žalobcu, že dokáže vyžiť bez akejkoľvek finančnej pomoci len zo sumy 118,30 eura mesačne, a to najmä vzhľadom na výšku priemerných nákladov na uspokojovanie základných životných potrieb súvisiacich s bývaním, stravovaním a podobne. 9. Ďalej súd prvej inštancie poukázal na to, že informácie ohľadom trestnej činnosti žalobcu vyplývajú z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4To/2/2008 zo dňa 30.10.2008. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania pokračovacieho trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 Tr. zák. sčasti dokonaného a sčasti v štádiu pokusu. Vzhľadom na uvedené súd prvej inštancie dôvodil, že pokiaľ bol žalobca v článku označený za podvodníka, vyplýva to z konania, za ktoré bol právoplatne odsúdený. Pokiaľ išlo o to, že dom, v ktorom žalobca mal bývať nadobudla jeho dcéra darom, ale nie od žalobcu, súd prvej inštancie konštatoval, že článok neobsahoval výslovnú informáciu, že darcom mal byť žalobca. Prípadná nepresnosť v tomto smere nebola spôsobilá zasiahnuť do osobnostných práv žalobcu. K rovnakému záveru dospel aj pri hodnotení informácie súvisiacej s trestným oznámením ústredia práce pre podozrenie zo subvenčného podvodu, keď neobsahovala údaj o výsledku konania. 10. V súvislosti s hodnotením výpovede žalobcu, v ktorej poukazoval na dopad predmetného článku na jeho osobu a život, a to najmä, že sa znížil jeho spoločenský status a neustálym pripomínaním jeho prehreškov sa stal opätovne terčom nežiaducej publicity, čo sa prejavilo v jeho rodinnom, pracovnom a spoločenskom živote, súd prvej inštancie uviedol, že tieto tvrdenia žalobca nepreukázal. Jediný dôkaz, ktorý navrhol vykonať bol výsluch jeho bývalej manželky. V čase publikovania článku však bolo ich manželstvo právoplatne rozvedené, ako to napokon aj sám žalobca uviedol; rozvrat v manželstve článok spôsobiť nemohol. Žalobca tiež namietal zhoršenie svojho spoločenského a pracovného postavenia v dôsledku predmetného článku, uvedené však bližšie neodôvodnil. V tejto súvislosti súd prvej inštancie zdôraznil, že v sporovom konaní, pokiaľ žalobca nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy a tieto tvrdenia preukázať; považoval za neprípustné, aby procesnej povinnosti žalobcu tvrdiť skutočnosti, ktoré majú význam pre rozhodnutie vo veci samej predchádzalo zabezpečovanie dôkazov súdom, na podklade ktorých následne žalobca splní svoju povinnosť a zdôvodní dopad článku na jeho spoločenský a pracovný život. Pokiaľ žalobca navrhol vykonať dôkaz expertným stanoviskom z odboru sociológie a psychológie, k takémuto dôkazu by mohol súd prikročiť v prípade, ak by žalobca uviedol konkrétne skutočnosti, ktoré v jeho živote nastali, aby tak ma znalec dostatok skutkových podkladov na ich posúdenie. Žalobca však neuviedol žiadnu takú skutočnosť. 11. K žalobcom uplatnenému nároku na ochranu osobnosti v súvislosti s fotografiou priloženou k článku súd prvej inštancie uviedol, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že predmetná fotografia žalobcu súvisela s dotknutým článkom a teda bola použitá na účely spravodajstva. Tým je všetko to, čo sa týka udalostí spoločnosti a otázok spoločenského života a informovania o nich. Účelom dotknutého článku bolo informovanie verejnosti o žalobcovi, avšak nie ako osobe súkromnej, ale osobe verejného záujmu (o odsúdenom bývalom poslancovi Národnej rady SR). Fotografia žalobcu slúžila na ilustráciu toho, koho sa článok týkal. Z týchto dôvodov nebol na jej uverejnenie potrebný súhlas žalobcu, nakoľko obrazová snímka žalobcu bola uverejnená v súlade s § 12 ods. 3 Obč. zák., a teda v súlade s tzv. spravodajskou licenciou. 12. Súd prvej inštancie s poukazom na vyššie uvedené dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal, že žalovaný v súvislosti s článkom uverejneným v denníku R. dňa XX.X.XXXX zasiahol neprimerane do jeho osobnostných práv, keď vykonával právo na slobodu prejavu a šírenie informácií; nebol preto dôvod zaviazať žalovaného k povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi ani k povinnosti zaplatiť mu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žalobu preto ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. 13. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., keď úspešnému žalovanému vzniklo proti neúspešnému žalobcovi právo na náhradu účelne vynaložených trov konania. Náhrada trov konania spočívala v trovách právneho zastúpenia žalovaného 1.087,58 eura za 6 úkonov právnej služby vyčíslený v podrobnej špecifikácii. 14. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a v prípade potvrdenia pripustiť dovolanie, pretože ide o vec po právnej stránke zásadného významu. V prejednávanej veci považoval za kľúčové posúdenie, či bol resp. nebol v čase publikovania článku osobou verejného záujmu. Mal za to, že v čase publikovania článku osobou verejného záujmu nebol, nakoľko v tom čase už 10 rokov nevykonával verejnú funkciu a snažil sa žiť v ústraní a chrániť si svoje súkromie. V tejto súvislosti upriamil pozornosť na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.9.2014, sp. zn. 6Co/561/2014 (iná právna vec s predmetom sporu ochrana osobnosti, v ktorej taktiež vystupoval v postavení žalobcu). Krajský súd v Bratislave ustálil, že žalobca nie je osobou verejného záujmu a odôvodnil to tým, že: „Y. Č.C. N. J. Č. Ž. X. J. C. R. Č., keďže J. X. K. R. C. J. H. B. L. Y. K. XXXX C. XXXX. Y. Č. N. J. Č.Á., V..E.. Y. K. XXXX, Ž. teda X. Ž. Y. na J. C. R. G., J. Y. Y. Ž. Y. V. Č. N. X.. S. V. A. S. Y. J. Č. X. Ž.A. R. R. E. J. Y. Č.. X. preto podľa X. S. R. R. R. R. J. A. Y. V., Ž. L. Ž. H. Y. Č. N. A. Č.X. J. V.. S. Y. B..“. Vzhľadom na uvedené súdu prvej inštancie vyčítal, že rozhodné okolnosti nesprávne právne posúdil, a navyše sa s uvedeným rozhodnutím vôbec nevysporiadal. Z tohto dôvodu považoval postup súdu prvej inštancie za zmätočný, arbitrárny a v príkrom rozpore s princípom právnej istoty. 15. Ďalej poukázal na skutočnosť, že aj v prípade, ak by bol osobou verejného záujmu, bolo by v prvom rade nutné posudzovať legitímnosť témy (teda či predmetný článok obsahuje informácie, ktoré sú predmetom oprávneného verejného záujmu) ako aj výpovednú hodnotu údajov z hľadiska ich pravdivosti. Dôvodil, že aj o osobe verejného záujmu možno zverejňovať a šíriť výlučne informácie, ktoré sú predmetom legitímneho verejného záujmu, sú pravdivé a sú zverejnené spôsobom, ktorý informácie neskresľuje. Naproti tomu o osobe, ktorá nie je osobou verejného záujmu, nemožno bez jej súhlasu šíriť ani pravdivé informácie. Vzhľadom na uvedené dôvodil, že nebola splnená ani jedna z uvedených obligatórnych podmienok, nakoľko je súkromnou osobou, informácie obsiahnuté v článku sú nepravdivé, a nie sú predmetom oprávneného verejného záujmu, pretože nemali žiaden súvis s jeho predchádzajúcou činnosťou vo verejnom živote. Vo vzťahu k predchádzajúcej trestnej činnosti zopakoval, že od spáchania trestných činov prešlo v čase publikovania článku už 16 resp. 8 rokov; bol právoplatne odsúdený a uložený trest vykonal, pričom skutočnosti uvádzané v článku nemajú žiaden súvis k jeho trestnej činnosti resp. majú súvis len okrajový. Ďalej k trestnej činnosti všeobecne uviedol, že takéto osoby sú predmetom verejného záujmu len krátkodobo. Upriamil pozornosť na uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010, sp. zn. 3 Cdo 137/2008: „Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené.“ Nakoľko predmetom článku boli informácie o jeho majetkových a rodinných pomeroch ako súkromnej osoby, má za to, že uverejnením článku došlo k porušeniu práva na ochranu jeho súkromia. 16. Vo vzťahu k výroku „G. L. J. G. G. G. G.“ poukázal na to, ako súd prvej inštancie uviedol, že v článku nebolo spomenuté, že dom previedol na dcéru žalobca a preto tvrdenie nebolo nepravdivé. Podľa žalobcu v článku bolo predmetné tvrdenie napísané spôsobom, ktorý mal u čitateľa vyvolať dojem, že darovanie nehnuteľnosti dcére bolo súčasťou údajného účelového zbavovania sa jeho majetku. Preukázal, že žiadny dom nikdy nevlastnil a teda ani nemohol darovať. Vzhľadom na uvedené považoval predmetné tvrdenie za absolútne nepravdivé. Súd prvej inštancie podobne vyhodnotil aj informáciu súvisiacu s trestným oznámením, ktoré malo podať Ústredie práce sociálnych vecí a rodiny vo veci subvenčného podvodu. Žalobca argumentoval, že ak článok zároveň neobsahoval informáciu o odmietnutí uvedeného trestného oznámenia, je potom tvrdenie v ňom neúplné a pravdu skresľujúce. Žalovaný s prihliadnutím na profesionálne skúsenosti, ktoré sa od redaktorov ako jeho zamestnancov očakávajú, mohol mať k dispozícií informácie aj o odmietnutí tohto trestného oznámenia; žalovaný resp. jeho zamestnanci sú povinní poskytnúť čitateľom objektívne informácie. Ďalej vychádzal z toho, že ak aj jednotlivé časti článku nie sú nevyhnutne nepravdivé v absolútnom slova zmysle (pričom v článku sú publikované aj absolútne nepravdivé informácie), článok je napísaný takým spôsobom, že čitateľ musí dospieť k záverom, ktoré sa značne odchyľujú od skutočnosti. Na podporu uvedeného dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 61/2000: „Absencia dostatočného skutkového opisu deja do takej miery, že to čitateľovi neumožňuje urobiť si vlastný úsudok vychádzajúci z pravdivých skutočností a tieto čitateľovi neznáme okolnosti môžu mať vplyv na právo chránené § 11 a nasl. Obč. zák., majú za následok, že v skutkovom deji opísané skutočnosti sú nepravdivé.“ 17. K ďalším pochybeniam súdu prvej inštancie, ktoré mali podľa jeho názoru vplyv na nesprávne rozhodnutie vo veci, patrí skutočnosť, že nielenže nevykonal ním navrhované dôkazy (výsluch p. C. O. a manželky žalobcu), ale s uvedenými návrhmi sa ani riadne nevysporiadal, t.j. náležite neodôvodnil ich odmietnutie. Konštatovanie, že článok nemohol spôsobiť rozvrat v manželstve, nakoľko v čase jeho publikovania bolo manželstvo právoplatne rozvedené považoval za irelevantné a arbitrárne; nikdy netvrdil, že výsluchom bývalej manželky chce preukázať rozvrat svojho manželstva, ale výsluch navrhol za účelom (preukázania) nepriaznivého dopadu článku na jeho psychický stav. Za tým istým účelom žiadal súd prvej inštancie, aby zabezpečil vypracovanie odborného stanoviska, resp. výsluchu psychológa; ani s týmto návrhom sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Dodal, že v danom prípade došlo konaním žalovaného k zásahu do jeho práva na súkromie, a teda nevznikla mu procesná povinnosť preukazovať, že zásah pôsobil difamačne (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 18.2.2010, sp. zn. 3 Cdo 137/2008). 18. Vo vzťahu k zásahu do práva na súkromie taktiež poukázal na potrebu vykonania testu proporcionality, ktorý má byť vykonaný v prípadoch, kedy proti sebe stoja dve práva, v tomto prípade právo na ochranu osobnosti a ochranu súkromia a právo na informácie, za účelom navodenia spravodlivej rovnováhy tam, kde existuje konflikt vnútri systému základných práv a slobôd (nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 152/08, zo dňa 15.12.2009, uznesenie Ústavného súdu SR I. ÚS 416/2011, zo dňa 3.11.2011, nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 22/06, zo dňa 1.10.2010). Súdu prvej inštancie vyčítal, že tento test proporcionality opomenul vykonať a ani sa o ňom v odôvodnení napadnutého rozsudku nezmienil. Zároveň vo vzťahu k zásade proporcionality zdôraznil, že jej základom je slušnosť. Dodal, že článok, z ktorého uverejnenia odvodzuje svoje práva, v žiadnom prípade nemožno označiť za slušný a férový; zakladá sa na nepravdivých, resp. pravdu skresľujúcich skutkových tvrdeniach a zároveň je písaný škandalizujúcim štýlom. 19. Žalobca nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie ohľadom neoprávneného zverejnenia fotografie k článku. Už v rámci žaloby uviedol, že nikdy nedal súhlas na použitie uvedenej snímky; navyše použitie snímky by bolo možné za predpokladu, že by išlo o osobu verejného záujmu, pričom zotrval na tvrdení, že takou osobou v čase publikovania článku nebol. V žalobe poukázal aj na to, že na uvedenej snímke je zobrazený s tzv. medveďom okolo pása, ktorý sa používa na zabezpečenie páchateľov obzvlášť závažnej a násilnej trestnej činnosti pri ich eskortácii mimo ústav na výkon väzby alebo ústav na výkon trestu odňatia slobody, čím opätovne došlo k pripomenutiu jeho prehrešku z minulosti a stal sa terčom nežiadúcej publicity. Namietal, že s touto argumentáciou sa súd prvej inštancie nevysporiadal; bez ďalšieho konštatoval, že išlo o použitie obrazovej snímky na spravodajské účely, pričom takéto závery sú podľa jeho názoru prejavom arbitrárnosti. Mal za to, že týmto postupom bol porušený § 157 ods. 2 O.s.p (nepreskúmateľnosť). 20. Vo vzťahu k rozhodnutiu o náhrade trov konania uviedol, že daný výrok, resp. právne posúdenie nároku žalovaného na náhradu trov konania je zmätočné a nevychádza zo skutkového stavu veci zisteného súdom prvej inštancie. Žalovaný totiž žiadnym spôsobom nepreukázal, že k úhrade trov právneho zastúpenia z jeho strany skutočne došlo. Preto považoval napadnutý rozsudok aj vo výroku o trovách konania za arbitrárny. Zároveň žiadal pripustiť dovolanie pre posúdenie právnej otázky, či v prípade osoby v minulosti politicky, či inak verejne činnej ostáva táto aj naďalej (po 10 rokoch) osobou verejného záujmu. 21. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Bol toho názoru, že žalobca ako bývalý poslanec Národnej rady SR a regionálny politik je stále osobou verejného záujmu aj napriek tomu, že momentálne aktívne nezastáva žiadnu verejnú funkciu. Uviedol, že žalobca ako právoplatne odsúdený bývalý politik a ústavný činiteľ na seba upozorňoval aj po skončení svojich verejných funkcií (t.j. po roku 2002) najmä svojím protiprávnym, agresívnym a vulgárnym správaním, ktoré bolo a stále je predmetom záujmu spravodajských médií, tlače ako aj spravodajských portálov; verejným vyhláseniam sa nevyhýba, naopak, dobrovoľne a ochotne médiám poskytuje vyjadrenia, napr. v súvislosti s jeho súdnymi spormi. Médiá o ňom stále prinášajú informácie spolu s jeho obrazovými zábermi. Skončenie výkonu verejnej funkcie samo o sebe podľa neho neznamená, že žalobca automaticky prestáva byť osobou verejného záujmu. Na podporu svojho tvrdenia poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.5.2013, sp. zn. 6Co/273/2013 (v inej veci žalobcu) podľa ktorého: „V., Ž. Ž. J. L. J. J., C. teda S. Y. J. Č., podľa X. R. J. A. (X. L. S. Y. B.).“ Dodal, že pre posúdenie osoby žalobcu je irelevantné, ako sa vníma on sám. 22. Ďalej považoval za potrebné uviesť, že informácie o žalobcovi uvedené v článku nemajú v žiadnom prípade súkromnoprávnu povahu, tak ako to tvrdí žalobca v odvolaní. Naopak, všetky uvedené informácie o žalobcovi (aj o majetkových a rodinných pomeroch) sa priamo týkajú účelu článku, t.j. činnosti žalobcu zameranej na vyhnutie sa plateniu súdnych poplatkov, prípadne jeho súdnych konaní, ktoré sú nepochybne témou legitímneho verejného záujmu. Podotkol, že verejnosť pojednávaní a publicita súdnych rozhodnutí je jedným z významných pilierov právneho štátu. Žalobca nemôže (napr. prostredníctvom súdnych žalôb na ochranu osobnosti) obmedzovať prístup verejnosti k informáciám o jeho súdnych sporoch. Verejnosť má právo byť informovaná o takejto činnosti žalobcu, ktorý ako osoba verejného záujmu je ostro sledovaný médiami a širokou verejnosťou aj po skončení výkonu svojich politických funkcií. Zopakoval, že hranice ochrany osobnosti osoby verejného záujmu sú v porovnaní so súkromnou osobou širšie (t.j. miera ochrany osobnosti je u žalobcu v porovnaní s bežnými ľuďmi znížená). Preto mal za to, že žalobca je povinný strpieť a tolerovať, keď média informujú o jeho osobe resp. používajú jeho obrazové snímky na spravodajské účely; žalovaný preto súhlas žalobcu nepotreboval. Zároveň bol toho názoru, že uverejnená obrazová snímka zobrazuje žalobcu primeraným spôsobom, neznevažuje ho a ani nezosmiešňuje. Obrazová snímka žalobcu bola vyhotovená v súvislosti so súdnym konaním, ktoré sa spomínalo v článku a o ktorom prinášalo spravodajstvo veľké množstvo médií. Vyhotovenie takýchto záberov je bežnou novinárskou praxou a týmto nezasiahol žiadnym spôsobom do práva na ochranu osobnosti žalobcu. 23. V súvislosti s námietkou žalobcu ohľadom nevykonania dôkazov poznamenal, že súd prvej inštancie dostatočne jasne a výstižne vysvetlil, prečo výsluch bývalej manželky žalobcu nebol pre predmetné konanie relevantný. Ďalej žalovaný uviedol, že pán Alexej O. je štatutárny zástupca žalovaného, t.j. v jeho prípade by išlo o výsluch účastníka konania. K predmetu jeho výpovede a jej účelnosti pre toto konanie sa dostatočne strany sporu a súd prvej inštancie vyjadrili v priebehu konania a počas pojednávaní, napr. 16.10.2014. Žalobca neuviedol ani jednu skutočnosť súvisiacu s predmetom tohto sporu, ku ktorej by sa mal pán O. vyjadriť. Zdôraznil, že oba dôkazy, ktorých nevykonanie žalobca kritizuje nemajú priamy súvis s prejednávanou vecou, a nemali by pre rozhodovanie žiadny význam. Súd prvej inštancie správne a zákonne súladným spôsobom tieto návrhy na dokazovanie neakceptoval. 24. K námietke žalobcu, že nepreukázal úhradu trov právneho zastúpenia uviedol, že Občiansky súdny poriadok nestanovoval pre úspešného účastníka žiadnu povinnosť preukázať súdu skutočné zaplatenie trov konania. Uvedená námietka je v príkrom rozpore so zaužívanou súdnou praxou. 25. O odvolaní žalobcu proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 26. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 25.5.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 27. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). 28. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby na ochranu osobnosti, zhodnotenie výsledkov vykonaného dokazovania vykonal v súlade s § 191 ods. 1 C.s.p., dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne závery o tom, že článok uverejnený v denníku R. dňa 15.6.2012 s názvom „Ď. M. A. J.“ neobsahoval žiadne znevažujúce a difamujúce tvrdenia o osobe žalobcu a neobsahoval ani hodnotiace úsudky neprimeranej povahy, ktoré by mohli žalobcovi spôsobiť ujmu a že cieľom článku bolo informovať verejnosť o tom, že sa vyskytujú prípady osôb, ktoré sa snažia priviesť do hmotnej núdze, aby im na základe toho boli odpustené súdne poplatky v konaniach, ktoré vedú, príp. iné peňažné povinnosti, keďže vychádzali najmä z rozhodnutí súdov. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 11, § 12 ods. 1, ods. 3, § 13 ods. 1, ods. 2 Obč. zák. a čl. 26 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR, ktoré aj správne vyložil, a dôvody, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby aj náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil, pričom sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 29. Odvolací súd po preskúmaní veci zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný vykonaním svojho práva na slobodu prejavu a šírenie informácií nezasiahol neprimerane do osobnostných práv žalobcu. Sloboda prejavu je základným znakom demokratickej pluralitnej spoločnosti, v ktorej je každému dovolené vyjadrovať sa k veciam verejným a vynášať o nich hodnotiace prejavy. Jej rešpektovanie vytvára priestor k tomu, aby sa v zásade akákoľvek otázka mohla stať predmetom verejnej debaty, v rámci ktorej prezentované tvrdenia a názory budú môcť byť konfrontované zo strany jej ďalších účastníkov. Podstatou garancie slobody prejavu a práva šíriť informácie je povinnosť štátu zdržať sa konania, ktoré by znemožňovalo robiť verejné prejavy alebo toho, aby ich za tieto prejavy dodatočne sankcionoval. Proti nedovolenému zásahu do osobnosti verejným prejavom je možné, okrem iného, brániť sa žalobou, aby boli odstránené následky neoprávneného zásahu (§ 13 Obč. zák.). 30. V danej veci tak ide o kolíziu dvoch základných ústavných práv, a to slobody prejavu a právo na informácie garantovaného čl. 26 ods. 1 Ústavy SR, svedčiace žalovanému, a práva na ochranu osobnostných práv garantovaných čl. 19 Ústavy SR, svedčiacemu žalobcovi. Podľa čl. 19 Ústavy SR má každý právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa ods. 2 tohto článku má potom každý právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR je zaručená sloboda prejavu a právo na informácie, pričom každý má, okrem iného, právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom. Obmedzenie slobody prejavu, vrátane práva zastávať názory zakotvuje čl. 16 ods. 4 Ústavy SR, v ktorom sa uvádza, že slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd druhých, bezpečnosť štátu, verejnú bezpečnosť, ochranu verejného zdravia a mravnosti. 31. Obmedzenie práva na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti v slovenskej právnej úprave zákonný podklad najmä v ustanoveniach § 11 a nasl. Obč. zák. a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti (občianskej cti, resp. dobrej povesti). Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality. Na tento účel judikatúra (ESĽP i Ústavný súd SR) využíva test proporcionality založený na hľadaní odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil informáciu (nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 492/2012 z 18.4.2013). 32. Riešenie predmetného sporu spočíva v určení, ktoré z týchto dvoch garantovaných práv má prednosť. Súdu prvej inštancie a následne odvolaciemu súdu zostalo posúdiť, či mohol byť uverejnený text v článku „Ď. M. A. J.“ v čase, keď došlo k jeho uverejneniu (15.6.2012), t.j. či sloboda prejavu mala prednosť v tomto konkrétnom prípade pred ochranou osobnostných práv žalobcu. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie pristupoval k posúdeniu proporcionality (aj keď to súd prvej inštancie výslovne neuviedol), zmyslom ktorého je posúdenie primeranosti zásahu prejavu do základného práva dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel. Vychádzal z toho, že verejná diskusia o verejných veciach by mala podliehať, pokiaľ ide o prezentované subjektívne názory, len minimálnej miere zásahu zo strany súdov, keďže je vecou príjemcov informácii (čitateľov), aby si o aktéroch verejnej diskusie sami urobili obraz, a to ako na základe formy, tak aj obsahu prezentovaných názorov. 33. Z relevantnej judikatúry ESĽP a Ústavného súdu SR v jej prepojení s konkrétnymi okolnosťami danej veci možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti. Tá zdôrazňuje kľúčovú úloha médií, ktoré sú „R. J.“ demokracie („public watchdog“) a veľmi prísne posudzuje každý zásah do slobody prejavu médií, priznáva zvýšenú ochranu šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu, uznáva väčšiu mieru kritiky osôb verejne známych a verejne činných; rozlišuje, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom, a poskytuje vysokú mieru ochrany hodnotiacich úsudkov, či hodnotiace úsudky vychádzajú z určitého skutkového základu a poskytuje ochranu nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, resp. formy, ktorými sú vyjadrované. 34. Súd prvej inštancie zohľadnil, že žalovaný (KTO) je vydavateľom denníka R., kde bol zverejnený predmetný článok, čím sa na neho vzťahuje zvýšená ochrana poskytovaná novinárom, resp. médiám. Pri rozhodovaní sa riadil aj ďalšími uvedenými kritériami a k namietanému statusu žalobcu (odpoveď na otázku O KOM) v rozhodnej dobe uviedol, že žalobca tým, že prestal byť poslancom národnej rady a teda politicky činný, neprestal byť osobou verejného záujmu z dôvodu jeho negatívnych činov a konania, najmä spáchaniu trestných činov (dokonca počas výkonu poslaneckého mandátu), čo mal za preukázané právoplatnými rozhodnutiami súdov. V odôvodnení napadnutého rozsudku objasnil, že za osobu verejného záujmu možno považovať osobu, ktorá je stredobodom pozornosti verejnosti, v súhrne všetky osoby, ktoré na seba upútavajú pozornosť. Osobou verejného záujmu sa fyzická osoba stáva nielen svojou pozitívnou, ale aj negatívnou činnosťou dosahujúcou určitú intenzitu, a to aj bez vlastného pričinenia, ako tomu podľa neho bolo i v prípade žalobcu. Žalobca tým, že sa v čase, keď bol politik a podnikal spáchal trestné činy, za ktoré bol aj právoplatne odsúdený, sa dostal do povedomia širokej verejnosti a stal sa osobou verejného záujmu a dokonca sa práve pri tomto svojom konaní domáhal ochrany vyplývajúcej z jeho postavenia poslanca parlamentu, čím práve on sám vzbudil u verejnosti záujem o svoju osobu. Odvolací súd nepovažoval za možné stotožniť sa s námietkou žalobcu vo vzťahu k posúdeniu jeho statusu, že zverejnené informácie sa netýkajú jeho minulej trestnej činnosti, keď práve to bolo podstatou článku, že žalobcovi vyhovuje byť nemajetným, pretože má peňažné povinnosti voči štátu a to aj z jeho trestnej činnosti (peňažný trest a povinnosť nahradiť daňovému úradu škodu). 35. S otázkou posúdenia postavenia žalobcu súvisí aj hodnotenie ďalšieho kritéria proporcionality obmedzenia práva na slobodu prejavu v strete s právom na ochranu osobnosti; súd prvej inštancie správne hodnotil aj to, ČO bolo jeho obsahom uverejneného článku a dospel správnemu záveru, že išlo o vec verejného záujmu. Práve v súvislosti s hodnotením tohto kritéria je potrebné nazerať na predchádzajúci záver súdu prvej inštancie o statuse žalobcu v danej veci, ktorý tak obstojí i s ohľadom na názor Krajského súdu v Bratislave v odôvodnení rozhodnutia sp. zn. 6Co/561/2014 a to „Ž. Y. Č. N. J. Č. N. Y. Y. Ž. G. X.. S. E. Š. J. Y. V. S.C. R. B. V. P. X. E. Z. V. Y. B., keďže A. S. Y., F. R. V. E. R. Ž.. E. J. Ž. K. podľa Y. N. Č.A. C. C. K. H. L. táto S. R. A..“ Podstatným tu je, že v tomto inom konaní súd posudzoval postavenie žalobcu s ohľadom na iné okolnosti ako v danej veci, konkrétne na tie, ktoré sa týkali jeho štúdia, a dospel k takému záveru, že otázka jeho štúdia nie je témou verejného záujmu. Treba však opätovne zdôrazniť, že v prejednávanej veci sa o osobe žalobcu uverejňovali informácie o jeho konaní, ktoré malo vzťah k verejným otázkam, t.j. k oslobodzovaniu od súdnych poplatkov, resp. čiastočne k priznaniu statusu osoby poberajúcej dávky v hmotnej núdzi, ktoré majú jednoznačne charakter verejných záležitosti, keď sa mal žalobca snažiť o oslobodenie od peňažného plnenia v prospech štátneho rozpočtu, príp. priznania plnenia z verejných prostriedkov. V súlade s názorom Ústavného súdu SR vyjadreným v náleze sp. zn. IV. ÚS 302/2010, význam informovania o otázkach verejného záujmu sa zvyšuje vtedy, ak ide o spravodlivosť v širšom zmysle slova, resp. zabezpečenie jej výkonu, ktorý nevyhnutne musí byť predmetom verejnej kontroly. Preto aj keď žalovaný v napadnutom článku zasiahol do osobnostných práv žalobcu tým, že opisoval jeho osobné a majetkové pomery, resp. ich zmeny, nie je možné ich považovať za bezdôvodné a bezúčelné. Tým dôvodom bolo práve to, že išlo o podstatné okolnosti, ktoré ovplyvňovali peňažné povinnosti v súvislosti s žalobcom vedenými súdnymi konaniami. V danej veci tak nešlo o prípad, kedy by novinárska sloboda prejavu musela ustúpiť právu na ochranu súkromného života, nakoľko neinformovala verejnosť o súkromnom živote verejne známej osoby len za účelom vyvolania senzácie, ale sledovala legitímny cieľ prispieť k debate o otázkach verejného záujmu. 36. Súd prvej inštancie správne vyhodnotil aj to, KDE došlo k zverejneniu informácií, zasahujúcich do práv žalobcu, keď správne uviedol, že v danej veci bol článok zverejnený v denníku R., bol určený širokej laickej verejnosti a preto boli prípustné určité zjednodušenia. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že išlo o denník s celoslovenskou pôsobnosťou, čo na druhej strane zvyšuje ochranu osobnostných práv žalobcu. V prospech žalovaného ďalej svedčí aj to, že predmetný článok z 15.6.2012 bol reakciou na aktuálne rozhodnutie NS SR (sp. zn. 5Cdo 76/2012) zo dňa 15.5.2012, takže išlo o aktuálne informovanie (KEDY) o záležitosti verejného významu, pri ktorom súd prvej inštancie správne akcentoval skutočnosť, že zverejnené informácie o žalobcovi sú prevzaté (takmer doslova) z rozhodnutí súdov. Rovnako nie je možné v tejto súvislosti mať za dôvodnú námietku žalobcu, že v prípade tohto článku išlo o bezdôvodné a bezúčelné pripomínanie prehreškov žalobcu z minulosti, keďže išlo o reakciu na vyššieuvedené rozhodnutie najvyššieho súdu. 37. Aj v prípade namietanej skutočnosti, že článok neobsahoval informáciou o odmietnutí trestného oznámenia pre podozrenie zo subvenčného podvodu, odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že táto nemá za následok, že by zverejnený článok vyznel ako celok nepravdivo, alebo pravdu skresľujúco. V tomto prípade išlo o prevzatú informáciu z časopisu J. X dní a žalovaný pri jej zverejnení neprezentoval vlastné subjektívne názory. Prevzatú informáciu neupravoval vlastnými pravdu skresľujúcimi hodnotiacimi úsudkami o konaní predmetného štátneho orgánu a samotná informácia o tom, že "Č. J. X G. A., Ž. Ú. J. J. V. S. pre J. B. R. J.", je pravdivá. Odvolací súd dáva do pozornosti v tejto súvislosti aj to, že žalovaný záverom predmetného článku doplnil túto informáciu a výslovne uviedol, že o výsledku tohto konania nemá od príslušného orgánu (polície) informáciu. Za situácie, keď sa skutkové tvrdenia, ktoré sú uvádzané v predmetnom článku nepreukázali ako nepravdivé, a existuje dostatočný podklad pre namietané vyjadrenia žalovaného v predmetnom článku, s ohľadom na status žalobcu ako osoby verejného záujmu, nie je daný priestor pre zásah súdu. Odvolací súd sa tak stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci nemožno uvažovať o neoprávnenosti zásahu do osobnosti žalobcu, ak k zásahu došlo v rámci výkonu práva na slobodu prejavu a šírenie informácii a vyslovenia kritického názoru. 38. K uverejnenej podobizni žalobcu v predmetnom článku, odvolací súd uvádza, že aj v tejto časti považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za správne. Právo na ochranu osobnosti zahŕňa i právo na podobu. Ide tu o zachytenie vlastnej podoby fyzickej osoby všeobecne identifikovateľným a tým rozpoznateľným zobrazením. Zákonná licencia v zmysle § 12 ods. 3 Obč. zák. (tzv. spravodajská alebo reportážna licencia) je taxatívne obmedzená na tlačové, filmové, rozhlasové a televízne spravodajstvo spočívajúce v informovaní verejnosti o veciach oprávneného verejného záujmu vrátane ich kritického hodnotenia. Predmetný článok podľa názoru odvolacieho súdu možno zahrnúť pod spravodajstvo vo vyššie uvedenom zmysle a preto sa na fotografiu žalobcu uverejnenú v predmetnom vydaní denníka R., zobrazujúcu osobu verejného záujmu, ktorá je predmetom tohto článku, vzťahuje ustanovenie § 12 ods. 3 Obč. zák. Žalovaný preto mohol použiť fotografiu žalobcu aj bez súhlasu žalovaného. 39. K námietke nevykonania všetkých žalobcom navrhnutých dôkazov odvolací súd pripomína, že rozhodovanie o tom, ktoré z navrhovaných dôkazov budú vykonané patrí výlučne súdu, a nie strane sporu (§ 185 ods. 1 C.s.p.). Nevykonanie dôkazov navrhnutých žalobcom preto nie je postupom, ktorým by mu súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. uviedol, prečo niektoré žalobcom navrhnuté dôkazy nevykonal, pričom odvolací sa s vyhodnotením relevantnosti navrhovaných dôkazov pre rozhodnutie súdu v prejednávanej veci stotožnil. 40. K žiadosti žalobcu, aby odvolací súd pripustil dovolanie na vyriešenie otázky, či osoba politicky alebo inak verejne činná je osobou verejného záujmu aj po skončení týchto činnosti, odvolací súd poukazuje na oprávnenie strán sporového konania ustanovené v § 421 ods. 1 C.s.p. Podľa tohto ustanovenia Civilného sporového poriadku dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. To znamená, že v súčasnosti už odvolací súd nemá možnosť pripustiť dovolanie v prípade, ak by dospel k záveru, že v danej veci ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. 41. Na námietku žalobcu odvolací súd preskúmal aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o náhrade trov konania, ktoré je podľa neho arbitrárne preto, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že uhradil odmenu za právne zastúpenie. Rozhodovanie súdu o náhrade trov sporového konania podľa § 142 O.s.p. platného do 30.6.2016 bolo upravené tak, že strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd priznal náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. Súd prvej inštancie v danej veci sa riadil týmto ustanovením a keďže priznanie náhrady trov konania úspešnej strane sporu nebolo právnou normou podmienené preukazovaním, že táto strana svojmu právnemu zástupcovi uhradila sumu, ktorú si v konaní uplatnila ako trovy právneho zastúpenia, nebol dôvod, aby súd prvej inštancie v konaní pred rozhodnutím o trovách konania túto skutočnosť zisťoval. 42 Na uvedenom základe odvolací súd považoval rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny a preto rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 43. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 44. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).