Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/16/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113231821 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113231821.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: O. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. X, D., zast. euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné nám. 13, Bratislava, o zaplatenie 111,50 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 23. októbra 2015 č.k. 12C 184/2013-32 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti vo veci samej p o t v r d z u j e. V napadnutej časti o trovách konania rozsudok súdu prvej inštancie zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 111,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne zo sumy 207,41 eur od 20.09.2013 do 25.08.2014 a zo sumy 111,50 eur od 20.09.2013 do zaplatenia, a trovy konania 20 eur za zaplatený súdny poplatok a 70,25 eur za trovy právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku uplatneného úroku z omeškania žalobu zamietol. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa voči žalovanému domáhal zaplatenia 318,91 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 20.09.2013 do zaplatenia titulom náhrady nákladov obhajoby v súvislosti s jeho nezákonným odsúdením. V časti žalovanej istiny vo výške 207,41 eur konanie uznesením č.k. 12C 184/2013-21 zo dňa 18.09.2014 zastavil na základe späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu priznania tejto časti žalovanej istiny žalovaným po začatí konania v rozhodnutí o dodatočnom odškodnení č. 29129/2013-1531/10 zo dňa 25.08.2014. Skonštatoval, že žalobca sa po čiastočnom späťvzatí žaloby od žalovaného domáhal náhrady trov obhajoby, zaplatených jeho právnemu zástupcovi v konaní o zrušenie rozsudku Vojenského obvodného súdu Košice sp.zn. T 127/1957 zo dňa 30.09.1957, ktorým bol uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v brannej moci podľa ust. § 265 ods. 1 Tr. zák. a odsúdený k trestu odňatia slobody v trvaní 2 roky podmienečne so skúšobnou dobou 3 roky, nepriznaných mu žalovaným vo vyššie uvedenom rozhodnutí o dodatočnom odškodnení z dôvodu ich bezúčelného vynaloženia. Ustálil, že išlo o trovy obhajoby za dva úkony právnej služby, a to podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 12.06.2003 vo výške trov 65 eur, a nový podnet na podanie sťažnosti na porušenie zákona zo dňa 23.08.2005 vo výške trov 46,50 eur. Vec posúdil právne podľa ust. § 1 ods. 1 a 2, § 4 písm. c), § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1 a 3, § 15 ods. 1, § 19 ods. 3, § 23 ods. 1 a 3 a § 24 ods. 1 a 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. 3. Z uznesenia Okresného súdu v Prešove č.k. 4Nt 4/2012-22 zo dňa 24.05.2012, právoplatného dňa 24.05.2012, a z uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 41Tv 2/2012-16 zo dňa 13.12.2012, právoplatného dňa 01.01.2013, zistil, že po povolení obnovy konania vedeného na Vojenskom obvodovom súde Košice sp.zn. T 127/1957, bol zrušený výrok o vine a treste uložený žalobcovi rozsudkom zo dňa 30.09.1957, a trestné stíhanie voči nemu bolo zastavené. Vyhodnotil, že žalobcovi tak vznikol nárok na odškodnenie podľa ust. § 23 zák. č. 119/1990 Zb., a nárok na zaplatenie nákladov obhajoby podľa ust. § 19 ods. 3 cit. zákona, ktorý si žalobca u žalovaného uplatnil dňa 19.03.2013 vo výške 318,91 eur, a špecifikoval priložením vyúčtovania odmeny a náhrady hotových výdavkov zo dňa 17.03.2013. Mal za preukázané, že právny zástupca JUDr. Lubomír Müller vyúčtoval žalobcovi trovy obhajoby vo výške 318,91 eur za päť úkonov právnej služby (prevzatie veci zo dňa 12.06.2003, podnet k sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 12.06.2003, nový podnet k sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 23.08.2005, návrh na povolenie obnovy konania zo dňa 20.02.2012, verejné zasadnutie na Okresnom súde Prešov zo dňa 24.05.2012, všetko s režijným paušálom), a žalobca ich úhradu preukázal príjmovým dokladom JUDr. Lubomíra Müllera č. 9/2013 zo dňa 17.03.2013. 4. Skonštatoval, že žalovaný vyššie uvedeným rozhodnutím o dodatočnom odškodnení priznal žalobcovi podľa ust. § 23 ods. 1 písm. a) a c) zák. č. 119/1990 Zb. náhradu účelne vynaložených nákladov právneho zastúpenia podľa § 19 ods. 3 písm. b) cit. zákona vo výške 207,41 eur, a náhradu trov obhajoby vo výške 111,50 eur za dva úkony právnej služby, a to podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 12.06.2003 vo výške trov 65 eur, a nový podnet na podanie sťažnosti na porušenie zákona zo dňa 23.08.2005 vo výške trov 46,50 eur, mu nepriznal z dôvodu, že išlo ich bezúčelné vynaloženie. Z uvedených podnetov súd prvej inštancie zistil, že žalobca žiadal generálneho prokurátora SR o podanie sťažnosti pre porušenie zákona v konaní vedenom voči nemu Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 127/57, v ktorom bol odsúdený pre trestný čin nenastúpenia brannej moci podľa ust. § 265 ods. 1 Tr. zák. z dôvodu, že v konaní došlo k porušeniu zásady "ne bis in idem". Odpoveďou GP SR sp.zn. Pz 1022/03-11 zo dňa 14.10.2003 na „prvý“ podnet žalobcu a odpoveďou GP SR sp.zn. Pz 1022/03-17 zo dňa 09.11.2005 na jeho opakovaný podnet, mal za preukázané, že oba podnety žalobcu boli Generálnou prokuratúrou SR odložené ako nedôvodné. Vyhodnotil, že náklady na trovy obhajoby vynaložené žalobcom na podanie uvedených podnetov neboli bezúčelné, pretože žalobca využil všetky zákonné prostriedky za účelom zrušenia protiprávneho odsudzujúceho súdneho rozhodnutia za čin, ktorý v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách, zákon označoval za trestný, pričom k jeho rehabilitácii mohlo dôjsť viacerými spôsobmi (prieskumným konaním podľa zákona č. 119/1990 Zb., sťažnosťou pre porušenie zákona ako mimoriadneho opravného prostriedku podľa § 30 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., obnovou konania a následným zastavením trestného stíhania). Dospel potom k záveru, že i keď bol v danom prípade žalobca rehabilitovaný po povolení obnovy konania a následnom zastavení trestného stíhania, patrí mu aj náhrada za zaplatené trovy právneho zastúpenia za oba úkony právnej služby, a to za podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 12.06.2003 vo výške trov 65 eur, a nový podnet na podanie sťažnosti na porušenie zákona zo dňa 23.08.2005 vo výške trov 46,50 eur. Preto žalobcovi žalovanú sumu 111,50 eur v zmysle ust. § 19 ods. 3 písm. b) zák. č. 119/1990 Zb. priznal, a to aj s úrokom z omeškania zo sumy 207,41 eur od 20.09.2013 do 25.08.2014, kedy žalovaný žalobcovi priznal 207,41 eur, a zo sumy 111,50 eur od 20.09.2013 do zaplatenia. V tejto súvislosti vyhodnotil, že žalovaný sa tým, že neprerokoval žiadosť žalobcu o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, doručenú mu dňa 19.03.2013, v šesť-mesačnej lehote upravenej v § 10 zák. č. 58/1969 Zb., dostal s plnením dňa 20.09.2013 do omeškania, a preto je povinný zaplatiť žalobcovi aj úrok z omeškania, ktorého výšku 5,5 % ročne určil podľa ust. § 3 nar. vlády č. 87/1995 Z.z. Žalobu vo zvyšku žalovaného úroku z omeškania vo výške presahujúcej zákonný úrok z omeškania zamietol. 5. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 Os.p. a v konaní úspešnému žalobcovi priznal náhradu trov vo výške 20 eur za zaplatený súdny poplatok za žalobu a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 70,25 eur podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 16 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. za tri úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zo dňa 28.04.2003 (16,60 eur + paušálna náhrada výdavkov 4,25 eur podľa § 19 ods. 3 vyhl. 163/2002 Zb.), podanie žaloby zo dňa 23.09.2013 (16,60 eur + paušálna náhrada výdavkov 7,81 eur podľa § 16 ods. 3 vyhl. č. 655/2004 Z.z.) a účasť na pojednávaní dňa 23.10.2015 (16,60 eur + paušálna náhrada výdavkov 8,39 eur podľa § 16 ods. 3 cit. vyhl.). 6. Proti tomuto rozsudku v časti, ktorou mu bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 111,50 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,5 % ročne od 20.09.2013 do zaplatenia a proti rozhodnutiu o trovách konania podal žalovaný včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť a žalobu zamietnuť. Zotrval na názore, že žalobcovi správne nepriznal náhradu za dva úkony právnej služby, nakoľko sa nejedná o účelne vynaložené trovy právneho zastúpenia. V tejto súvislosti opäť poukázal na to, že oba podnety žalobcu na podanie sťažnosti pre porušenie zákona boli ako nedôvodné odmietnuté. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie, keďže sa nejedná o úkony, ktorá by viedli k naplneniu sledovaného cieľa, ktorým bolo povolenie obnovy konania. Zdôraznil, že je potrebné posudzovať účelnosť vynaložených trov, a priznať len tie, ktoré boli potrebné pre uplatnenie alebo bránenie práva, a i keď si je vedomý, že právny zástupca žalobcu chcel využiť všetky možné prostriedky na bránenie práva svojho klienta, táto skutočnosť mu nemôže obzvlášť s prihliadnutím na početnosť konaní vedených žalobcom proti nemu, zakladať povinnosť uhradiť žalobcovi trovy za každý úkon, ktorý si žalobca uplatnil bez dostatočného odôvodnenia jeho nevyhnutnosti. Zastával názor, že odôvodnenosť oboch podnetov k sťažnosti pre porušenie zákona posudzovala už samotná Generálna prokuratúra SR, keď ich odložila ako nedôvodné. Žalovaný sa stotožnil s názorom Generálnej prokuratúry SR, že porušenie zásady „ne bis in idem“ nie je možné na odsúdenia žalobcu aplikovať. Mal tiež za to, že právny zástupca žalobcu mohol vzhľadom na jeho právnické vzdelanie a na početnosť konaní nedôvodnosť svojich podnetov predvídať. 7. Žalovaný v odvolaní namietal aj rozhodnutie o trovách konania. V tejto súvislosti uviedol, že došlo k porušeniu zásady hospodárnosti konania tým, že žalobca, zastúpený tým istým advokátom, uplatnil u neho najskôr nárok na náhradu nákladov väzby, nákladov trov trestného konania, náhradu za stratu na zárobku a iné jednou žiadosťou o odškodnenie, pričom po to, čo tieto nároky neuspokojil v zákonnej lehote stanovenej zákonom č. 119/1990 Zb., uplatnil si žalobca ten istý nárok na odškodnenie prostredníctvom niekoľkých samostatných žalôb na súde, čím vytvoril niekoľko súdnych sporov. Zdôraznil, že ide o nároky s jedným právnym základom vychádzajúce z jednej žiadosti o predbežné prerokovanie. Zastával názor, že cieľom takéhoto postupu bolo navýšenie trov konania, keď sa právny zástupca žalobcu snaží získať výhodu, ktorú procesné právo nepredpokladá, pričom jeho konanie je spôsobilé spôsobiť protistrane škodu vo forme nákladov spojených s právnym zastúpením. Takéto konanie považoval za šikanózne a za zneužitie práva. Mal za to, že náhrada trov konania nemá smerovať k potrestaniu povinnej strany, ale kompenzovať oprávnenej strane náklady potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. V tejto súvislosti poukázal na nález ÚS ČR sp.zn. I. ÚS 988/2012, podľa ktorého náklady spojené so zastúpením advokátom nebude možné považovať za nevyhnutné k riadnemu uplatneniu práva na súde v prípade, ak ide o zneužitie práva na zastupovanie advokátom, za ktoré je možno považovať konanie procesnej strany v rozpore s účelom procesnej normy, ktorým sa snaží pre seba získať výhodu nepredpokladanú procesným právom, pričom jedným z prípadov zneužitia procesného práva je šikanózne konanie vedené priamym úmyslom spôsobiť protistrane škodu. S poukazom na ust. § 18 ods. 2 a 5 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii mal za to, že právny zástupca žalobcu nepostupoval pri uplatňovaní nároku na odškodnenie na súde s odbornou starostlivosťou, a ním realizované právne zastúpenie nie je hospodárne, a nemožno ho považovať ani za konanie v súlade s dobrými mravmi, keď sa viacerými žalobami domáha nároku, ktorý možno uplatniť jednou žalobou. Požiadavka na účelnosť a hospodárnosť konania pritom nekoliduje s dispozičnou zásadou procesného práva. Vzhľadom na vysoký počet obdobných konaní (ktoré sú umelo vytvorené uplatňovaním čiastkových nárokov na súde samostatnými žalobami) s identickým právnym zástupcom nepochybuje, že účelom vytvárania týchto sporov bolo navýšenie trov konania. Postup žalobcu zastúpeného právnym zástupcom potom považoval za šikanózny výkon práva, ktorému nemožno priznať ochranu, a vynaložené trovy právneho zastúpenia mal za neúčelné. V súvislosti s uloženou povinnosťou nahradiť žalobcovi súdny poplatok za žalobu vo výške 20 eur poznamenal, že podľa ust. § 28 zák. č. 119/1990 Zb. sú súdne konania o odškodnení oslobodené od súdnych poplatkov. 8. Žalobca odvolanie nepodal, a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného v odvolaní, že dva úkony právnej služby, ktoré právny zástupca pre žalobcu vykonal, a v ktorých sa dovolával porušenia zásady „ne bis in idem“, neboli dôvodné, lebo k porušeniu k tejto zásady nedošlo, keď zdôraznil, že k porušeniu tejto zásady došlo. Táto skutočnosť je preukázaná uznesením Okrasného súdu Prešov č.k. 41Tv 2/2012-16 zo dňa 13.12.2012, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu zastavené pre neprípustnosť práve z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“. Uviedol, že ak Generálna prokuratúra SR, ktorej adresoval podnety pre podania sťažnosti pre porušenia zákona, v tom sama nemala jasno, nemôže to ísť na jeho ťarchu, keďže porušenie tejto zásady preukázal. V tejto súvislosti poukázal aj na ďalšie trestné rozhodnutia, v ktorých súd z rovnakých dôvodov konštatoval porušenie zásady „ne bis in idem“. Ohľadom námietok žalovaného, ktorý nesúhlasil s priznaním trov právneho zastúpenia z dôvodu, že podal za jednotlivé odškodňované položky samostatné žaloby, uviedol, že žaloby podal preto, že žalovaný v zákonnej 6-mesačnej lehote na jeho žiadosť o odškodnenie neodpovedal, pričom mu je však známe, že na žiadosti o odškodnenie v jednotlivých položkách reaguje rôzne. Rozhodnutie o priznaní trov považoval za správne a odkázal na podrobný výklad, prečo na ne nárok má, na rozhodnutia Krajského súdu Bratislava, z ktorých citoval. Čo sa týka súdneho poplatku 20 eur, uviedol že bol súdom vyzvaný na jeho zaplatenie, a keďže ho zaplatil, má právo na jeho náhradu. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného voči napadnutej časti rozhodnutia vo veci samej nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti rozhodnutia o veci samej ako vecne správny potvrdil. 10. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 11. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalovaného, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). 12. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej časti rozsudku, ktorým súd prvej inštancie po zastavení konania v časti, ktorá bola žalobcom zobratá späť, žalobe žalobcu v časti o zaplatenie žalovanej istiny 111,50 eur s príslušenstvom vyhovel, a v podrobnostiach na ne poukazuje. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne poukazuje, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalovanej. 13. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 1 ods. 1 a 2, § 4 písm. c), § 5 ods. 1 a 2, § 6 ods. 1 a 2, § 14 ods. 1 a 3, § 15 ods. 1, § 19 ods. 3, § 23 ods. 1 a 3 a § 24 ods. 1 a 2 zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že žalobca má nárok aj na odškodnenie spočívajúce v trovách obhajoby za dva úkony právnej služby, a to podnet na Generálnu prokuratúru SR na podanie sťažnosti pre porušenie zákona zo dňa 12.06.2003 vo výške trov 65 eur, a nový podnet na podanie sťažnosti na porušenie zákona zo dňa 23.08.2005 vo výške trov 46,50 eur, keďže tieto trovy neboli vynaložené bezúčelne, nakoľko k rehabilitácii žalobcu mohlo dôjsť viacerými spôsobmi. S týmto záverom, ktorý viedol k vyhoveniu žalobe v časti o zaplatenie žalovanej istiny 111,50 s príslušenstvom, sa odvolací súd stotožnil. 14. Žalovaný v odvolaní argumentoval zjednodušene povedané tým, že trovy vynaložené žalobcom za podanie podnetov na Generálnu prokuratúru na podanie sťažnosti pre porušenie zákona z dôvodu porušenia zásady „ne bis in idem“ neboli vynaložené účelne, s poukazom na to, že Generálna prokuratúra podnetom žalobcu nevyhovela, a sťažnosť pre porušenie zákona nepodala po závere, že k porušeniu zásady „ne bis in idem“ nedošlo, s čím sa žalovaný stotožnil. Odvolací súd dospel k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že žalobca vynaložil tieto trovy účelne. Ak žalovaný v odvolaní tvrdil, že vynaloženie týchto trov neviedlo k naplneniu sledovaného cieľa, ktorým bolo povolenie obnovy konania, odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil, pretože cieľom žalobcu nebolo povolenie obnovy konania, ale jeho rehabilitácia za protiprávne odsúdenie v rozpore so zásadou „ne bis in idem“, ku ktorej mohlo dôjsť viacerými spôsobmi, a to v konečnom dôsledku aj na základe sťažnosti pre porušenie zákona, pretože k porušeniu zásady „ne bis in idem“ v konaní vedenom voči žalobcovi Vojenským obvodovým súdom Košice pod sp. zn. T 127/57, v ktorom bol odsúdený pre trestný čin nenastúpenia brannej moci podľa ust. § 265 ods. 1 Tr. zák., jednoznačne došlo, čo je zrejmé z uznesenia Okresného súdu Prešov č.k. 41Tv 2/2012-16 zo dňa 13.12.2012, právoplatného dňa 01.01.2013, ktorým bolo trestné stíhanie žalobcu (pôvodne ukončené odsudzujúcim rozsudkom Vojenského obvodového súdu Košice sp. zn. T 127/1957 zo dňa 30.09.1957) zastavené pre neprípustnosť trestného stíhania, a to práve po správnom aplikovaní zásady „ne bis in idem“. Z uvedeného potom vyplýva, že keď Generálna prokuratúra odmietla sťažnosť pre porušenie zákona podať po prijatí záveru, že k porušeniu zásady „ne bis in idem“ nedošlo, nepostupovala správne, čo je nepochybné vzhľadom na následné právne posúdenie vyslovené súdom a aplikáciu zásady „ne bis in idem“ v právoplatnom rozsudku. Skutočnosť, že žalobca musel na dosiahnutie svojej rehabilitácie vynaložiť viac trov, akoby ich vynaložil v prípade, že by Generálna prokuratúra jeho prvý alebo aspoň následný podnet na podanie sťažnosti pre porušenie zákona posúdila správne, nie je potom možné pripísať na jeho ťarchu, pretože svojej rehabilitácie, ktorej sa napokon domohol po povolení obnovy konania, mohlo dôjsť už na základe podania sťažnosti pre porušenie zákona Generálnou prokuratúrou, pretože podmienky pre podanie takejto sťažnosti boli splnené s poukazom na porušenie zásady „ne bis in idem“. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie žalobe žalobcu v napadnutej časti o zaplatenie žalovanej istiny 111,50 eur s príslušenstvom vyhovel, rozhodol správne. 16. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti rozhodnutia o veci samej podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 17. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 20 eur za zaplatený súdny poplatok a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 70,25 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok nie je v tejto časti rozhodnutia o trovách konania správny, a že žalobcovi bola proti žalovanému priznaná náhrada trov konania v nesprávnej výške. 18. Odvolací súd po oboznámení sa s predloženým spisom konštatuje, že žalobcovi vznikol nárok na plnú náhradu trov konania, nakoľko žalovaný mu po podaní žaloby na súd čiastočne žalovanú istinu uhradil, čo viedlo k čiastočnému zastaveniu konania na základe späťvzatia žaloby žalobcom pre správanie sa žalovaného, a vo zvyšnej časti istiny a požadovaných úrokov z omeškania súd prvej inštancie jeho žalobe takmer v celom rozsahu vyhovel napadnutým rozsudkom, keď žalobu zamietol len v nepatrnej časti úroku z omeškania. Vzhľadom na tieto zistenia dospel odvolací súd k záveru, že nakoľko náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou zavinenia, mal súd prvej inštancie nárok žalobcu na náhradu trov konania posúdiť právne podľa v tom čase účinného ust. § 142 ods. 3 O.s.p. Tento nedostatok však nebol žalovaným v odvolaní namietaný, a nemá vplyv na správny právny záver o úspechu žalobcu v konaní a o vzniku jeho nároku na náhradu účelne vynaložených trov. Odvolací súd sa s výškou žalobcovi priznaných trov, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia za tri úkony právnej služby s prislúchajúcim režijným paušálom v správne určenej výške stotožnil. Predmetom odvolacieho konania v tejto časti boli námietky žalovaného, ktorý nepovažoval trovy právneho zastúpenia žalobcu za účelne vynaložené zjednodušene povedané z dôvodu, že žalobca sa svojho nároku na odškodnenie titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní domáhal v zastúpení právnym zástupcom v samostatnom konaní, hoci sa ho mal podľa názoru žalovaného domáhať v jednom konaní, ktorého predmetom by boli všetky nároky žalobcu na odškodnenie, o ktoré požiadal v žiadosti o predbežné prerokovanie. Uplatnenie žalovaného nároku žalobcom v samostatnom konaní považoval za nehospodárne a takmer šikanózne konanie jeho právneho zástupcu, motivované snahou navýšiť trovy konania, ktoré by mu mohli byť prisúdené. Odvolací súd sa s argumentáciou žalovaného nestotožnil. 19. Náhrada trov konania je obmedzená na náhradu všetkých trov účelne vynaložených na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva. Posúdenie účelnosti je závislé od konkrétnych okolností tej ktorej veci. V posudzovanej veci boli súdom prvej inštancie priznané trovy právneho zastúpenia jednoznačne vynaložené účelne, keďže sa žalobca v konaní pred súdom svojho práva na plnenie odškodnenia od žalovaného domohol. Spôsob uplatnenia práv žalobcu ani nebol realizovaný nezákonným spôsobom. Žalobca bol oprávnený uplatniť si svoj nárok na odškodnenie v samostatnom konaní, nakoľko nie je namieste spochybňovať jeho dispozičnú voľnosť, a právo žalovať ním vybraný subjekt spôsobom, ktorý uzná za vhodný. Je pri tom bez významu, že o predbežné prerokovanie všetkých nárokov na odškodnenie žiadal žalovaného jednou žiadosťou. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie R 28/1970, v zmysle ktorého jednotlivé zložky práva na náhradu škody, ktorými je vymedzený obsah náhrady škody, sa prejavujú ako samostatné čiastkové nároky, s touto ich samostatnosťou je nutné počítať aj pri rozhodovaní o trovách konania. Žalobca bol teda oprávnený si jednotlivými čiastkovými žalobami uplatniť jednotlivé nároky, o ktorých odškodnenie žiadal žalovaného spoločne jednou žiadosťou. Za právne zastúpenie v každom jednom konaní by mu pri dôvodnosti každej jednej žaloby prislúchalo právo na náhradu trov konania, a to za tie úkony právnej pomoci, ktoré v jednotlivých konaniach neboli identické. Žalovaný však k podanému odvolaniu nedoložil doklady preukazujúce plné priznanie odmeny právnemu zástupcovi žalobcu v inom jeho súdnom konaní za identický úkon, za ktorý mu bola priznaná náhrada trov súdom prvej inštancie v preskúmavanom konaní. Z tohto dôvodu potom nemožno uvažovať o bezdôvodnom navýšení trov právneho zastúpenia. Ak by sa odvolací súd priklonil k argumentácii žalovaného v rámci odvolania, že pre prípad uplatnenia nároku žalobcu jednotlivými žalobami mu nemá byť priznaná náhrada trov právneho zastúpenia, mohlo by dôjsť k absurdnej situácii, že v prípade takéhoto rozhodnutia v každom jednom konaní o čiastkových nárokoch žalobcu, by mu trovy právneho zastúpenia neboli priznané vôbec, pričom takáto aplikácia práva rozhodne nie je ústavne konformná. Odvolací súd zdôrazňuje, že je výlučne vecou slobodného rozhodnutia a vôle žalobcu, akým spôsobom sa rozhodne uplatniť si svoje práva. Žalobca, a nie žalovaný, je pánom sporu, preto by bolo neudržateľné, ak by odvolací súd argumentácii žalovaného vyhovel, a účelnosť žalobcom vynaložených trov posudzoval podľa názorov žalovaného, ktorý by chcel určovať, akým spôsobom by sa mal žalobca svojich nárokov domáhať tak, aby boli prípadné trovy, ktoré bude žalovaný znášať, čo najnižšie. Možno potom uzavrieť, že vzhľadom na dôvodnosť podanej žaloby prislúcha v tomto konaní žalobcovi právo na náhradu trov konania, spočívajúcich v trovách právneho zastúpenia vo výške určenej súdom prvej inštancie v napadnutom výroku o trovách konania, nakoľko i odvolací súd ich považoval za účelne vynaložené a ich výšku za správne určenú. 20. Čo sa týka námietok žalovaného ohľadne nehospodárneho postupu právneho zástupcu žalobcu, odvolací súd uvádza, že žiadnu nehospodárnosť nezistil. Podľa v čase konania a rozhodovania účinného ust. § 24 O.s.p. (účinného do 30.06.2016) sa strana môže dať v konaní zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. V zmysle ust. § 25 ods. 1 O.s.p. si ako zástupcu môže zvoliť advokáta a jemu udelené plnomocenstvo nemôže obmedziť. Zvolený advokát je povinný účelne využívať všetky zákonom prípustné prostriedky a spôsoby poskytovania právnej pomoci strane, ktorú zastupuje (§ 25 ods. 2 O.s.p.). Advokát je pri poskytovaní právnych služieb nezávislý. Je viazaný všeobecne záväznými právnymi predpismi a v ich medziach príkazmi klienta (§ 2 ods. 2 zák. č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zák. č. 455/1991 Z.z.). Advokát je povinný pri výkone advokácie chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta a riadiť sa jeho pokynmi. Ak sú pokyny klienta v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi, nie je nimi viazaný. O tom klienta vhodným spôsobom poučí. Podľa ust. § 18 ods. 1 zákona o advokácii je advokát povinný pri výkone advokácie konať čestne a svedomito, dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatňovať v záujme klienta všetko, čo podľa svojho presvedčenia pokladá za prospešné. Z obsahu súdneho spisu nie je zrejmý rozpor s vyššie uvedenými právnymi ustanoveniami. Žiadne ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016 ani zákona o advokácii totiž neukladá advokátovi, ktorého si strana zvolila na svoje zastupovanie v spore, aby hospodárnosť a účelnosť svojho postupu pri zastupovaní strany prispôsoboval predstavám protistrany o hospodárnosti postupu v súdnom konaní. Posúdenie účelnosti stranou vynaložených trov na právne zastúpenie prináleží len súdu. 21. Ako už bolo uvedené vyššie, priznať možno len náhradu tých trov, ktoré boli potrebné k účelnému uplatňovaniu alebo bráneniu práva. Z predloženého spisu odvolací súd zistil, že žalobca zaplatil kolkom, nalepeným na žalobu (teda nie na výzvu súdu, ako tvrdil vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného), súdny poplatok 20 eur, a že súd prvej inštancie mu náhradu za súdny poplatok voči žalobcovi bez akéhokoľvek odôvodnenia priznal. Podľa ust. § 28 zák. č. 119/1990 Zb. sú súdne konania o odškodnení podľa tohto zákona oslobodené od súdnych poplatkov. Toto vecné oslobodenie od platenia poplatkov teda vyplýva priamo zo zákona. Trovy strany vzniknuté nesprávnym zaplatením súdneho poplatku (bez existencie poplatkovej povinnosti alebo na základe nesprávneho rozhodnutia súdu), potom nemožno považovať za trovy potrebné na účelné uplatnenie alebo bránenie práva, preto ich v rámci rozhodovania o náhrade trov konania ani nemožno priznať. Žalovanému vzhľadom na vecné oslobodenie konania od súdnych poplatkov nevznikla povinnosť nahradiť žalobcovi v rámci náhrady trov konania súdny poplatok v sume 20 eur. Žalobca má právo na vrátenie zaplateného súdneho poplatku bez krátenia jeho výšky s poukazom na ust. § 11 ods. 1 zákona o súdnych poplatkoch. Či mu bude možné tento poplatok vzhľadom na plynutie času vrátiť, posúdi súd prvej inštancie. 22. Vzhľadom na aktuálnu právnu úpravu (C.s.p.) nie je možné vyššie uvedené pochybenie, spočívajúce v priznaní náhrady trov konania žalobcovi proti žalovanému v nesprávnej výške, napraviť v konaní pred odvolacím súdom, nakoľko odvolací súd o konkrétnej výške náhrady trov konania nerozhoduje. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o trovách konania podľa ust. § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. zrušil, a vec podľa ust. § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 23. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (ust. § 396 ods. 3 C.s.p.). 24. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).