Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/628/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113232097 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113232097.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: T. H., X. W. XXX/X, Ž. B. V., zastúpenej advokátom: JUDr. Dušan Klimo, so sídlom Slákovičova 16/61, Žiar nad Hronom, proti žalovaným: 1/ Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, 2/ Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 25. mája 2015, č.k. 16C/185/2013-168, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaní 1/ a 2/ majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady škody vo výške 225.858,- eur, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že na Okresnom súde Zvolen sa v konaní sp. zn. 12C 50/06 žalobkyňa proti Y.. Y.B. L. domáhala zaplatenia sumy 220.746,- Sk titulom náhrady škody, ktorú jej mal menovaný spôsobiť tým, že nepodal návrh na začatie konania vo veci určenia neplatnosti výpovede z pracovného pomeru danej žalobkyni jej zamestnávateľom. V označenom spore súd rozsudkom č.k. 12C 50/06-120 zo dňa 14.09.2007 žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že Y.. Y. L. žalobkyňu ako advokát zastupoval iba v spore o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru (sp. zn. 5C 131/03), v ktorom bola úspešná, pričom tvrdenie žalobkyne, že menovaného splnomocnila i na začatie konania ohľadne určenia neplatnosti výpovede nebolo ničím preukázané, naopak, preukázané skutočnosti jeho pravdivosť vylučujú. Na odvolanie žalobkyne Krajský súd v Banskej Bystrici tento rozsudok svojim rozsudkom č.k. 17Co/83/08-170 zo dňa 16.04.2008 ako vecne správny potvrdil, keď vychádzajúc z plnej moci, nachádzajúcej sa v spise Okresného súdu Zvolen vo veci sp. zn. 5C 131/2003 konštatoval, že plnou mocou zo dňa 30.06.2003 žalobkyňa splnomocnila Y.. L. na zastupovanie vo veci neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, a nie na podanie žaloby o určenie neplatnosti výpovede, ktorá jej bola daná 11.03.2003. Poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa listom zo dňa 19.04.2010 podala na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR podnet na trestné stíhanie neznámeho páchateľa pre podvod a falšovanie plnomocenstva na zastupovanie, protokolovaného a archivovaného Okresným súdom v Žiari nad Hronom v spore 5C 131/03, použitej ako dôkazová listina počas súdneho konania na Okresnom súde Zvolen v konaní 12C 50/06, v ktorom uviedla, že v odvolacom konaní na Krajskom súde v Banskej Bystrici, týkajúcom sa konania o náhradu škody voči Y.. L.Č., bol rozsudok Okresného súdu Zvolen potvrdený z dôvodu, že advokát Y.. L. mohol konať len podľa plnomocenstva zo dňa 30.06.2003, kde jeho činnosť bola vymedzená príslušným ustanovením § 68 ods. 1 písm. b/ ZP, avšak jej podpis sa na predmetnom plnomocenstve nenachádzal v čase, keď plnomocenstvo podpisovala za prítomnosti svojho manžela ani vtedy, keď sa s plnou mocou oboznamoval Okresný súd Zvolen. Z uvedeného vyvodila, že počas súdneho konania na Okresnom súde Zvolen alebo i na Krajskom súde v Banskej Bystrici došlo k zásahu do súdneho spisu dopísaním paragrafu, čo považovala za trestný čin podvodu a falšovania protokolovanej dôkaznej listiny, spáchaný neznámym páchateľom, ktorý uviedol Krajský súd v Banskej Bystrici do omylu, čo malo za následok prijatie nesprávneho právneho záveru v jej neprospech a jej škodu a vážne poškodenie jej zdravotného stavu. Listom VII/1 Gn 156/10-3 zo dňa 13. mája 2010 Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR upovedomil žalobkyňu o postúpení jej podnetu na trestné stíhanie neznámeho páchateľa z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti Úradu justičnej a kriminálnej polície OR v Žiari nad Hronom. Okresné riaditeľstvo Policajného zboru vo Zvolene, Úrad justičnej a kriminálnej polície Odbor justičnej polície listom číslo ORP-JKP-21-117/2010 zo dňa 22.06.2010 žalobkyni oznámilo, že o jej totožnom trestnom oznámení už bolo právoplatne rozhodnuté uznesením povereného príslušníka odboru skráteného vyšetrovania Okresného riaditeľstva PZ Zvolen o odmietnutí veci podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku pod ČVS: ORP-2062/1- OSV-ZV-2009 z 15.01.2010, a nie je dôvod na rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní podľa trestného poriadku. Generálna prokuratúra SR listom XV/2 Gn 326/10-4 zo dňa 29. septembra 2010 oznámila žalobkyni, že jej podanie doručené dňa 20.09.2010 označené ako žiadosť o preskúmanie upovedomenia Okresného riaditeľstva PZ vo Zvolene, po obsahovej stránke vyhodnotené ako podnet na preskúmanie zákonnosti vyšetrovateľa PZ z dôvodu vecnej a miestnej príslušnosti postúpila za účelom jeho posúdenia a vybavenia Okresnej prokuratúre vo Zvolene, ktorá listom 1 Pn 638/10-4 zo dňa 08.11.2010 žalobkyňu upovedomila o vybavení jej podnetu a po preskúmaní celého spisového materiálu jej oznámila, že vyšetrovateľ PZ postupoval zákonným spôsobom a správne, keď v jeho konaní nezistila žiaden nezákonný postup. Listom IV/1 Gn 848/10-15 zo dňa 08.júla 2011 Generálna prokuratúra SR potvrdila prijatie podania žalobkyne zo dňa 23.06.2011, v ktorom vyslovila opätovne nespokojnosť s vybavením jej opakovaného podnetu vedeného na Generálnej prokuratúre SR pod sp. zn. IV/1 Gn 848/10-7 zo dňa 18.08.2010, pričom jej oznámila, že nakoľko ďalší opakovaný podnet neobsahuje nové skutočnosti, vec nebude opätovne prešetrená a v celom rozsahu bolo poukázané na oznámenie o vybavení opakovaného podnetu Generálnou prokuratúrou SR pod sp. zn. IV/1 Gn 848/10 zo dňa 18.08.2010. Žalobkyni zároveň oznámila, že pokiaľ neuvedie nové skutočnosti nie je potrebné jej opakovaný podnet vybaviť (§ 34 ods. 2 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre) a nebude naň písomne reagovať. Žalobkyňa podaním zo dňa 19.03.2012 doručeným Generálnej prokuratúry SR k IV/1Gn-848/10 žiadala potvrdiť trestnú činnosť neznámej osoby (falšovateľa) neoprávneným zásahom do plnej moci pre advokáta Y.. Y. L. a v trestnom konaní pokračovať, pričom poukázala na novú skutočnosť - znalecký posudok z odboru Písmoznalectvo č. 21/2012 zo dňa 14.03.2012, z ktorého vyplýva, že s vysokou pravdepodobnosťou text - sporný rukopis napísaný so zmiešaným paličkovým, perličkovým a čiastočne kurzívnym písmom bol dopísaný po dátume 30.06.2003, kedy bolo plnomocenstvo napísané a podpísané. V nadväznosti na uvedené Okresné riaditeľstvo Policajného zboru vo Zvolene odbor poriadkovej polície Obvodné oddelenie Policajného zboru Zvolen uznesením ČVS: ORP-807/ZV-ZV-2012 zo dňa 12.07.2012 podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku vo veci trestného oznámenia zo dňa 13.06.2012 vo veci z podozrenia z prečinu Falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť doposiaľ neznámy páchateľ tým, že po dátume podpisu plnomocenstva zo dňa 30.06.2003 v Žiari nad Hronom podstatne pozmenil obsah plnomocenstva uzatvoreného medzi klientom T. H. a advokátom Y.. Y. L. v úmysle, aby ho použil ako pravé, tým že do tohto dopísal text: "fy: § 68 1b SEHATEX s.r.o. Šaľa" odmietol, nakoľko nie je dôvod na začatie trestného stíhania alebo postup podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že plnomocenstvo spísané medzi klientom T. H. a advokátom Y.. Y. L. nie je verejnou listinou, a teda nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty prečinu Falšovania a pozmeňovania verejnej listiny, úradnej pečate, úradnej uzávery, úradného znaku a úradnej značky podľa § 352 ods. 1 Trestného zákona, ani k spáchaniu žiadneho iného prečinu. Proti tomuto uzneseniu žalobkyňa podala sťažnosť, o ktorej Okresná prokuratúra Zvolen uznesením zn. 1 Pn 406/12-6 zo dňa 17.08.2012 rozhodla tak, že sťažnosť ako oneskorene podanú zamietla. Napriek oneskorenému podaniu sťažnosti bolo uznesenie preskúmané aj pokiaľ išlo o správnosť výrokov napadnutého uznesenia a konania predchádzajúce týmto výrokom, a po ich preskúmaní prokurátor dospel k záveru, že vyšetrovateľ PZ postupoval procesne správne a dôkazne opodstatnene, keď o trestnom oznámení rozhodol postupom podľa § 197 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku a napadnuté uznesenie bolo i dostatočne odôvodnené. Podaním zo dňa 20.09.2012 požiadala žalobkyňa Generálnu prokuratúru SR o prehodnotenie záverov Okresnej prokuratúry vo Zvolene a žiadala uznesenie Okresnej prokuratúry zrušiť a zaviazať ju rozhodnúť o podanej žiadosti, avšak Generálna prokuratúra SR podaním IV/1 Gn 848/10-28 zo dňa 03.10.2012 žalobkyni oznámila, že jej podnet bol prijatý dňa 20.09.2012 a podanie bolo z dôvodu príslušnosti odstúpené Krajskej prokuratúre Banská Bystrica. Listom IV/1 Gn 2066/12-12 zo dňa 21.01.2013. Na základe opakovaného podnetu zo dňa 26.11.2012 Generálna prokuratúra SR žalobkyni oznámila, že bol preskúmaný vyšetrovací spis Obvodného oddelenia PZ Zvolen sp. zn. ORP-807/ZV- ZV-2012, obsah dozorového spisu Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 1 Pn 406/12 a dohľadového spisu Krajskej prokuratúry Banská Bystrica sp. zn. 1 Kn 303/12 pričom bolo zistené, že opakovaný podnet žalobkyne nie je dôvodný, a to dôvodov, na ktoré poukázal už poverený príslušník PZ Zvolen, ktorý uznesením ČVS: ORP-807/ZV-ZV-2012 zo dňa 12.07.2012 podľa § 197 ods. 2 Trestného poriadku trestné oznámenie žalobkyne odmietol, a dôvodov uvedených v uznesení Okresnej prokuratúry Zvolen sp. zn. 1 Pn 406/12 zo dňa 17.08.2012, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku jej sťažnosť zamietla ako nedôvodnú. Pochybenie neboli zistené ani vo vybavení predchádzajúceho podnetu žalobkyne Krajskou prokuratúrou Banská bystrica vo veci vedenej pod sp. zn. 1 Kn 303/12-6 zo dňa 05.11.2012, ktorá dostatočne reagovala na všetky skutočnosti uvádzané v doterajších podaniach. Žalobkyňa listom zo dňa 12.03.2014 podala na Generálnu prokuratúru SR sťažnosť na postup a nečinnosť všetkých dozorujúcich prokuratúr a žiadala o zjednanie nápravy. Krajská prokuratúra Banská Bystrica listom zn. 1Kn 303/12/6600-30 zo dňa 22.04.2014 žalobkyňu vyrozumela, že sťažnosťou sa opätovne domáha preskúmania postupu vyšetrovateľa, prokurátora Okresnej prokuratúry Zvolen ako aj prokurátora Krajskej prokuratúry Banská Bystrica, avšak podanie neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa už vyšetrovateľ a dozorujúci resp. dohľadujúci prokurátor nevysporiadali a umožnili by prijať iný záver vo veci. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa § 1 písm. a/, § 3 ods. 1,2, § 4 ods. 1 písm. f/, § 9 ods. 1,2,3,4, § 17 ods. 1,2,3,4, § 18 ods. 1,2,3, § 19 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a dospel k záveru, že podanú žalobu je potrebné zamietnuť, keď žalovaný 1/ nie je vo veci vecne legitimovaný a vo vzťahu k žalovanému 2/ žalobkyňa nepreukázala naplnenie predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, ani nesprávnym úradným postupom, avšak ani vznik škody v príčinnej súvislosti s ním. V súvislosti s otázkou pasívnej vecne legitimácie žalovaného 1/ zdôraznil, že z ust. § 1 písm. a/ zákona č. 514/2003 Z.z. jednoznačne vyplýva, že za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom zodpovedá štát, ktorý je ako subjekt občianskoprávnych vzťahov, v ktorých môže nadobúdať práva a povinnosti (§ 21 Občianskeho zákonníka), potrebné odlišovať od ostatných právnických osôb, organizácií a orgánov štátnej správy, či už ústredných alebo miestnych, ktoré vystupujú v občianskoprávnych alebo obchodných vzťahoch v mene štátu, teda i od žalovaného 1/, ktorý pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci so štátom nemožno stotožniť, a sám; na rozdiel od štátu; zodpovednosť za škodu podľa citovaného zákona nenesie. Vo vzťahu nároku žalobkyne na náhradu škody uplatnenému proti žalovanému 2/ konštatoval, že v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup; naopak, bolo preukázané, že orgány činné v trestnom konaní na podnety žalobkyne reagovali, týmito sa zaoberali a vyhodnotili ich, pričom skutočnosť, že na základe týchto podaní nebolo začaté trestné stíhanie voči konkrétnej osobe a nebola vyvodená trestnoprávna zodpovednosť, nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Zdôraznil, že z priebehu celého konania o podnetoch a sťažnostiach žalobkyne je zrejmé, že orgány činné v trestnom konaní opakovane prešetrili jej podnet na začatie trestného stíhania, a v zmysle ustanovení Trestného poriadku ho odmietli, nakoľko mali za dostatočne preukázané, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania. Opakovanými sťažnosťami žalobkyne sa zaoberali a na tieto reagovali a výsledok ich prešetrenia žalobkyni oznámili. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobkyňa ako oznamovateľka nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jej trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, keď posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III. ÚS 46/2011). Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal, teda účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu. Z uvedeného vyvodil, že porušenie práva žalobkyne na právnu ochranu, ako to v konaní žalobkyňa tvrdila, by bolo možné len v prípade, ak by sa orgány činné v trestnom konaní jej podnetom, resp. jej podaniami vo veci nezaoberali, tieto ignorovali, resp. nevenovali by im pozornosť, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Skutočnosť, že žalobkyňa sa s právnym názorom orgánov činných v trestnom konaní nestotožnila, pritom nemôže sama osebe viesť k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Za neopodstatnenú považoval aj argumentáciu žalobkyne, že k nesprávnemu úradnému postupu došlo aj v dôsledku prieťahov v konaní. Žalobkyňa totiž túto skutočnosť nijakým spôsobom nepreukázala a k vytýkaným prieťahom v konaní len vo všeobecnosti uviedla, že celé konanie o jej podnetoch trvalo neprimerane dlho, nakoľko celá vec sa riešila od roku 2008 do roku 2013, pričom z listinných dokladov predložených žalobkyňou je zrejmé, že na jej podnety orgány činné v trestnom konaní reagovali v primeraných lehotách a zákonom stanovené lehoty dodržali. Vzhľadom na uvedené dospel k záveru, že v prejednávanom prípade k nesprávnemu úradnému postupu nedošlo. Poukázal tiež na to, že žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno ani pokiaľ ide o preukázanie existencie ňou uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy, keď uplatnená náhrada majetkovej škody má predstavovať ňou uplatnenú škodu v spore na Okresnom súde Zvolen pod sp. zn. 12C 50/06, v ktorom súd právoplatne jej nárok na náhradu škody nepriznal, pričom k zmenšeniu jej majetku v dôsledku náhrady trov konania Y.. Y. L., priznanej mu súdom a úhrady nákladov exekučného konania, ešte nedošlo, nakoľko žalobkyňa tieto trovy doposiaľ neuhradila. Zdôraznil, že žalobkyňa nepreukázala ani ňou uplatnenú nemajetkovú ujmu, ktorú si uplatnila v dôsledku ňou tvrdeného porušenia jej ústavných práv a nekonania verejných činiteľov spolu vo výške 214.101 eur, keď nepreukázala, že by ňou vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany prokuratúry došlo k negatívnym následkom v jej súkromnom živote a spoločenskom uplatnení, a nepreukázala ani existenciu príčinnej súvislosti medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom ujmy, keď z vykonaných dôkazov nevyplýva, že v prípade, ak by nedošlo k údajnému nesprávnemu úradnému postupu zo strany prokuratúry, by mala možnosť podať návrh na obnovu konania, avšak nečinnosťou príslušných orgánov jej toto bolo znemožnené. Z uvedených dôvodov, keď neboli splnené zákonom stanovené predpoklady vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z., dospel k záveru, že podanú žalobu je potrebné v celom rozsahu ako nedôvodnú zamietnuť. O trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, avšak v konaní úspešným žalovaným ich náhradu nepriznal, nakoľko náhradu trov konania priznať nežiadali. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac, že súd prvej inštancie jej svojím postupom odňal možnosť konať pred súdom a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. a/, f/ O.s.p.). Namietala, že prvoinštančný súd postupoval nesprávne, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol napriek tomu, že v konaní listinnými dôkazmi preukázala nečinnosť štátnych orgánov smerujúcu k zisteniu podvodného konania v odvolacom konaní, ktoré prebehlo na základe falšovaného plnomocenstva, ako aj nevykonanie žiadnych úkonov vo veci zistenia zásahu do súdneho spisu. V tejto súvislosti vytýkala súdu prvej inštancie, že sa ňou predloženými listinnými dôkazmi vôbec nezaoberal a nevyhodnotil ich v súlade so zásadami spravodlivého súdneho konania. Zároveň namietala, že prvoinštančný súd nesprávne vec posúdil, keď vychádzal zo záveru, že orgány činné v trestnom konaní nemožno nútiť začať trestné stíhanie, nakoľko podanou žalobou sa nedomáhala náhrady škody z dôvodu nezačatia trestného stíhania, avšak z dôvodu nečinnosti štátnych orgánov vo vzťahu k zisteniu predmetného falšovania a podvodu. V tejto súvislosti pritom súd prvej inštancie neuviedol, prečo štátne orgány napriek tomu, že im boli doručené dôkazy o týchto skutočnostiach, neboli povinné vykonať žiadne úkony. Zdôraznila, že žalobu nepodala pre jej nestotožnenie sa s oznámeným výsledkom jej trestného oznámenia, avšak z dôvodu, že tento výsledok bol dôsledkom nečinnosti štátnych orgánov. Konštatovala, že súd prvej inštancie porušil jej Ústavou SR a Dohovorom zaručené právo na spravodlivý súdny proces, keď napadnutý rozsudok odôvodnil v rozpore s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. 3. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné. 4. V posudzovanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady škody, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzali žalovaní na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že žalovaný 1/ v danej veci nie je pasívne vecne legitimovaný a v prípade žalovaného 2/ neboli splnené zákonné podmienky vzniku zodpovednosti štátu za škodu, ktorá mala byť žalobkyni spôsobená zásahom do jej práv v dôsledku porušenia zákonnej povinnosti prokuratúry ochraňovať dodržiavanie zákonov a práv fyzických osôb a nečinnosťou štátnych orgánov v súvislosti s ňou predloženým; podľa jej tvrdenia falšovaným; plnomocenstvom udeleným jej osobou advokátovi Y.. Y. L.. Na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a svoje dôvody, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj dostatočne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok súvisiacich s predmetom konania, a preto odôvodnenie jeho rozhodnutia je presvedčivé. Obsah odvolania žalobkyne nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie z hľadiska ňou uvádzaných tvrdení v podanom odvolaní, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti, ktoré by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie v spore. 5. Správny je záver súdu prvej inštancie, že žalovaný 1/ nie je v danom spore pasívne vecne legitimovaný, keď za škodu spôsobenú výkonom verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovedá štát (Slovenská republika), a nie jeho jednotlivé zložky, medzi ktoré nepochybne patrí aj Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ktorú treba pre tento účel od štátu samotného dôsledne odlišovať. Na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť ani právna úprava obsiahnutá v zák. č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre; na ktorú žalobkyňa v priebehu sporu opakovane poukazovala; keď ani citovaný právny predpis samostatnú zodpovednosť Generálnej prokuratúry SR za škodu, podľa zák. č. 514/2003 Z.z., nezakladá. 6. Odvolací súd sa rovnako stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v preskúmavanej veci neboli preukázané zákonom stanovené predpoklady pre vznik zodpovednosti za škodu podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ani v prípade žalovaného 2/, keď v konaní nebol preukázaný nesprávny úradný postup orgánov štátu, avšak ani vznik škody, príp. nemajetkovej ujmy v príčinnej súvislosti s ním. Správny je totiž záver súdu prvej inštancie, že v danom prípade z obsahu spisu vyplýva, že orgány prokuratúry na všetkých stupňoch; t.j. okresné prokuratúry, krajská prokuratúra i Generálna prokuratúra SR; postupovali v súvislosti s opakovanými podnetmi a sťažnosťami žalobkyne zákonne a správne, preverili všetky skutočnosti ňou uvádzané, pričom vzhľadom na okolnosti veci sa tak stalo aj v primeranej lehote. Osobitne je potrebné v tejto súvislosti zdôrazniť, že všetky podnety žalobkyne na začatie trestného stíhania boli vyhodnotené ako neopodstatnené, pričom skutočnosť, že trestné stíhanie vo veci začaté nebolo; keď neboli zistené akékoľvek skutočnosti odôvodňujúce takýto postup; nemôže napriek opačnému subjektívnemu presvedčeniu žalobkyne viesť k záveru, že postup prokuratúry možno pre účely zák. č. 514/2003 Z.z. považovať za nesprávny úradný postup zakladajúci zodpovednosť štátu za škodu. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobkyňa ako oznamovateľka nemá ústavou zaručené základné právo, aby na podklade jej trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej osobe, keď posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní. 7. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní súdu prvej inštancie vytýka, že vec nesprávne posúdil, keď jej žalobu zamietol napriek tomu, že v konaní preukázala nečinnosť štátnych orgánov smerujúcu k zisteniu podvodného konania v odvolacom konaní, ktoré prebehlo na základe falšovaného plnomocenstva, ako aj nevykonanie žiadnych úkonov vo veci zistenia zásahu do súdneho spisu, pričom ňou predloženými listinnými dôkazmi sa vôbec nezaoberal a nevyhodnotil ich v súlade so zásadami spravodlivého súdneho konania, jej námietka je neopodstatnená. Súd prvej inštancie totiž pri ustálení skutkového stavu veci, ako ho vyčerpávajúco opísal v odôvodnení svojho rozsudku, vychádzal práve z listín predložených žalobkyňou a práve na ich základe vo veci rozhodol. Samotná skutočnosť, že žalobkyňa sa s rozhodnutím súdu subjektívne nestotožňuje, nemôže mať za následok nesprávnosť tohto rozhodnutia. 8. Napokon, nedôvodná a účelová je námietka žalobkyne v podanom odvolaní, že postupom súdu bolo porušené jej právo na spravodlivý súdny proces tým, že napadnutý rozsudok nie je dostatočne odôvodnený. Súd prvej inštancie sa totiž v rámci predmetného konania podrobne vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami, ako aj so všetkými relevantnými tvrdenia žalobkyne, a po náležitej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie správne, dôkladne a presvedčivo odôvodnil. 9. Odvolací súd sa teda v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobkyňa v danom spore nepreukázala splnenie ani jedného zo zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti žalovaných 1/ a 2/ za škodu, ktorá mala žalobkyni vzniknúť v dôsledku postupu prokuratúry pri vybavovaní jej opakovaných podnetov na začatie trestného stíhania pre trestný čin podvodu a falšovania verejnej listiny, ani sťažností na vybavenie jej podnetov, a preto žaloba nebola podaná dôvodne. 10. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že súdu prvej inštancie nemožno vytknúť ani žiadne iné procesné pochybenie, prípadne pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobkyne na náhradu škody, pričom žalobkyňa ani vo svojom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. 11. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP a v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).