Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/354/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113233480 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ing. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113233480.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: 1/ Mgr. Ing. C. E., M. X, M., 2/ R. E., M. X, M., zastúpenej Mgr. Ing. Jánom Sarkocym, Limbová 3, Limbach, proti žalovanej: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 20C/79/2013-97, zo dňa 26.4.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcom plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že návrhom na začatie konania doručeným súdu 9.10.2013 sa žalobcovia proti žalovanému domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, každý vo výške 1.713,98 eura spolu s úrokom z omeškania 8,75 % ročne zo žalovanej sumy od 10.6.2013 do zaplatenia. Žalobcovia svoj návrh po skutkovej stránke odôvodňovali tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/38/2011 došlo v období od 9.3.2011 do 5.4.2013 viac ako rok k zjavným prieťahom v konaní, ktoré boli skonštatované aj podpredsedníčkou Krajského súdu Bratislava pod Spr. 2278/2012 (12.11.2012); predmetné konanie bolo poznačené nesprávnym úradným postupom, ktorý žalobcovia vnímajú ako zbytočné prieťahy v konaní za uvedené obdobie, v dôsledku čoho im vznikla morálna ujma. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania zistil, že 9.3.2011 bol Okresnému súdu Bratislava I doručený návrh na začatie konania o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, dňa 4.5.2011 bolo vydané uznesenie, ktorým súd vyzval žalobkyňu 2/ na odstránenie vád návrhu a ktoré jej bolo doručené 6.6.2011. Dňa 9.6.2011 bolo doručené odvolanie žalobkyne 2/ proti tomuto uzneseniu; dňa 24.6.2011 vydal súd uznesenie č.k 25C/38/2011-65, ktorým žalovanému uložil povinnosť vyjadriť sa k žalobe, ktoré mu bolo doručené 1.7.2011. Dňa 14.7.2011 sa žalovaný vyjadril s tým, že sa nemôže k návrhu v stanovenej lehote vyjadriť, nakoľko k predmetnej veci nemá žiadne dostupné materiály. Dňa 24.1.2012 bol žalovaný opakovane vyzvaný na vyjadrenie; výzva mu bola doručená 2.2.2012 a dňa 28.3.2012 dala zákonná sudkyňa pokyn na postúpenie veci. Dňa 15.5.2012 bol spis postúpený na Okresný súd Bratislava V. Dňa 27.4.2012 podal žalobca predsedníčke Okresného súdu Bratislava I sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/38/2011. Listom zo dňa 21.9.2012 predsedníčka súdu vyhodnotila sťažnosť na prieťahy v konaní ako nedôvodnú; dňa 17.10.2012 doručili žalobcovia na Krajský súd v Bratislave žiadosť, v ktorej vyjadrili nespokojnosť s vybavením sťažnosti predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I, Spr. 2121/2012. Po prešetrení žiadosti podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislave táto konštatovala, že žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti žalobcov je len sčasti opodstatnená a dôvodnosť konštatovala v tom, že sťažnosť nebola predsedníčkou okresného súdu vybavená v zákonnej lehote. K namietaným prieťahom v konaní uviedla, že k postúpeniu veci na Okresný súd Bratislava V došlo až po roku od podania žaloby na súd, na základe čoho dospela k záveru, že v konaní pred Okresným súdom Bratislava I došlo k prieťahom, avšak v tom čase sa už vec na Okresnom súde Bratislava I nenachádzala a vzhľadom na to, že Okresný súd Bratislava V v merite veci konal, nebolo potrebné vykonať opatrenia na odstránenie prieťahov. 3. Súd prvej inštancie k tvrdeným prieťahom v konaní zdôraznil, že žalobcovia si náhradu nemajetkovej ujmy titulom nesprávneho úradného postupu uplatnili za obdobie od 9.3.2011 do 15.5.2012; z upovedomenia o spôsobe vybavenia sťažnosti zo dňa 21.9.2012 mal za preukázané, že predsedníčka Okresného súdu Bratislava I vyhodnotila sťažnosť žalobcov ako nedôvodnú. Po prešetrení žiadosti podpredsedníčkou Krajského súdu v Bratislava táto konštatovala, že žiadosť o prešetrenie vybavenia sťažnosti žalobcov je len sčasti opodstatnená. V súvislosti s uplatnenou nemajetkovou ujmou ozrejmil, že podľa žalobcov im bol zbytočnými prieťahmi v konaní (nesprávnym úradným postupom) spôsobená morálna ujma vyvolaná stavom právnej neistoty a vzhľadom na dĺžku konania na Okresnom súde Bratislava I v konaní sp. zn. 25C/38/2011 bol vyvolaný stav právnej neistoty viac ako rok. Zdôraznili, že toto konanie bolo pre nich mimoriadne významné, nakoľko sa dotýkalo konania pred Európskym súdom pre ľudské práva a žaloba riešila využitie vnútroštátnych prostriedkov. 4. Súd prvej inštancie v súvislosti s nemajetkovou ujmou zdôraznil, že táto je určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Považoval pritom za podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby. Súd v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže priznať náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch len za predpokladu takej intenzity týchto následkov, že konštatovanie porušenia práva nie je postačujúce pre odstránenie následkov, ktoré u žalobcov nastali, pretože došlo k značnému zníženiu ich dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Zopakoval, čo žalobcovia uvádzali v prejednávanej veci, že v dôsledku stavu právnej neistoty vo veci sp. zn. 25C/38/2011 prežívali pocity utrpenia, bezmocnosti a beznádeje vinou Okresného súdu Bratislava I s tým, že vec mala pre nich mimoriadny význam spočívajúci v tom, že touto žalobou bolo realizované využitie prostriedku nápravy aplikáciou zákona č. 514/2003 Z.z. pred vnútroštátnym súdom a to všetko vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu na Európskom súde pre ľudské práva. 5. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcov, ktorí ako základ svojho nároku uvádzali pocity beznádeje, utrpenia a bezmocnosti z výsledku súdneho konania súd prvej inštancie dôvodil, že uvedené skutočnosti nedosahujú intenzitu zakladajúcu priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Nemajetkovú ujmu považoval za satisfakciu za protiprávny stav, ktorý zapríčinil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby a dodal, že v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. môže súd priznať nemajetkovú ujmu v peniazoch len za predpokladu takej intenzity následkov, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostačujúce na ich odstránenie (§ 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.), lebo nárok na náhradu nemajetkovej ujmy aj za predpokladu nesprávneho úradného postupu nevzniká automaticky. Objasnil, že žalobca je nútený uniesť dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva. Základné kritéria na určenie výšky nemajetkovej ujmy sú špecifikované v § 17 ods. 3; v tejto súvislosti ozrejmil, že podstatným kritériom je posúdenie v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno a povesť právnickej osoby. Dospel k záveru, že žalobcovia v priebehu konania nepreukázali, že dôsledkom nimi uvádzaného nesprávneho úradného postupu im vznikli následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na plnenie v peniazoch. Samotné tvrdenie ohľadne existencie neistoty výsledku konania prebiehajúceho na Okresnom súde Bratislava I súd prvej inštancie vyhodnotil z hľadiska kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. ako nedostačujúce na priznanie plnenia titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch. 6. Nakoľko žalobcovia nepreukázali vznik nemajetkovej ujmy z titulu prieťahov za obdobie od 9.3.2011 do 15.5.2012 v predmetnom konaní, súd prvej inštancie s poukazom na § 3 ods. 1 písm. d), § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 2, ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému náhradu trov konania nepriznal; prihliadol na to, že žalovaný si náhradu trov konania výslovne neuplatnil a iné trovy konania mu nevznikli. 7. Proti rozsudku podali žalobcovia odvolanie a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie (na doplnenie dokazovania nemajetkovej ujmy v súlade s kritériami ESĽP pri posudzovaní odškodnenia za nemajetkovú ujmu v dôsledku porušenia primeranej lehoty). Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietali nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedli, že v arbitrárnom odôvodnení napadnutého rozsudku sa súd prvej inštancie nevysporiadal s tým, že v priamej príčinnej súvislosti s namietanými prieťahmi v súdnom konaní o odškodnení im preukázateľne vznikla odškodniteľná nemajetková ujma v dôsledku ich psychického strádania, útrap a právnej neistoty o výsledok tohto konania. Poukázali na to, že zákonná sudkyňa rozhodujúca o odvolaním napadnutej veci bola v rozhodnom čase predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I a vybavovala sťažnosť sťažovateľov (odvolateľov) na prieťahy, ergo tu bola zjavná absencia nestrannosti, na základe čoho došlo k porušeniu čl. 6 ods. 1 Dohovoru, čo zakladá vo svojej podstate nezákonnosť napadnutého rozsudku, najmä ak preukázali splnenie všetkých kumulatívnych podmienok k priznaniu uplatnenej nemajetkovej ujmy. Mali za to, že právne názory na str. 4 napadnutého rozsudku sú z ústavnoprávneho hľadiska neakceptovateľné; súd prvej inštancie riadne nepreskúmal, v akom rozsahu im bola znížená česť, dôstojnosť, postavenie fyzickej osoby, resp. dobré meno a povesť právnickej osoby tak, ako sa to tvrdí na str. 5 odôvodnenia. Namietali, že súd prvej inštancie neskúmal intenzitu neoprávneného zásahu, neskúmal, čo bolo v kompenzačnej veci pre odvolateľov v stávke, či vec bola po právnej stránke jednoduchá, resp. zložitá. V súlade s rozhodovacou praxou vyšších súdov (nie Krajského súdu v Bratislave) zastávali právny názor, že nemajetkovú ujmu v dôsledku prieťahov (nesprávneho úradného postupu) v súdnom konaní nie je potrebné preukazovať, pretože vznik nemajetkovej ujmy sa v takýchto prípadoch (v zásade) prezumuje; oponovali, že vo svojej podstate ide o notorietu, ktorú dokazovať netreba, teda sa jedná o výnimku od prípadov, kedy je nutné nemajetkovú ujmu preukazovať, s čím sa súd prvej inštancie dôsledne nevysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku (Najvyšší súd ČR sp. zn. 30Cdo 3849/2014, zo dňa 11.11.2015). Vznik nemajetkovej ujmy titulom prieťahov v konaní o odškodnení postačuje stranám sporu (poškodenými) v konaní iba tvrdiť. 8. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 9. Na ozrejmenie právnej stránky veci a na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie odvolací súd pripomína, že podstatou základného práva na náhradu škody podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy SR (ďalej len „ústava“) spočíva v oprávnení každého domáhať sa náhrady škody spôsobenej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu. Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne konať tak, aby bola označenému právu, ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o základnom práve na náhradu škody vykonávajú (čl. 46 ods. 4 a čl. 51 ods. 1 ústavy). Nesprávnym úradným postupom je taký úradný postup, ktorý má vadu, ktorá nie je v súlade s právnou úpravou, ide o úradný postup, pri ktorom dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie orgánu verejnej moci alebo porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti, teda o postup nezákonný. Skutočnosť, že ide o nesprávny úradný postup taktiež určuje fakt, že musí ísť o úradný postup priamo súvisiaci s výkonom právomoci orgánu verejnej moci. Nesprávnym úradným postupom nie sú len prípady, v ktorých orgán verejnej moci priamo koná (pri rozhodovacej činnosti), ale aj ak poruší povinnosť urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote, prípadne ak je nečinnosť pri výkone verejnej moci, ak má zbytočné prieťahy v konaní, alebo či spôsobí iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Prieťahy v súdnom konaní treba považovať za protiprávny stav, v každom okamihu ktorého dochádza k rovnakému porušovaniu práva účastníka konania na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov (čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Náprava nemajetkovej ujmy nesleduje cieľ poskytnúť poškodenému náhradu peňažného ekvivalentu ani obnovu pôvodného stavu, ale iba jej určité spravodlivé zmiernenie (tzv. zadosťučinenie, satisfakciu). Primerané zadosťučinenie sa chápe ako nástroj na odstránenie spôsobenej nemajetkovej ujmy. Zákon č. 514/20003 Z.z. v § 17 ods. 2 predpokladá možnosť uspokojenia ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom vo forme zadosťučinenia (morálneho, resp. morálnej satisfakcie), spočívajúceho v konštatovaní porušenia práva na správny úradný postup, teda aj na konanie bez prieťahov pred orgánom verejnej moci. Náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (peňažné zadosťučinenie, resp. peňažnú satisfakciu) predpokladá uvedené ustanovenie v prípade, keď morálne zadosťučinenie vo forme konštatovania porušenia práva nie je dostatočné. Novela zákona č. 514/2003 Z.z., účinná od 1.1.2009, rozšírila ustanovenie § 17 o nové odseky 3 až 5, ktorými bola dovtedajšia úprava týkajúca sa nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch doplnená, a to: a) zakotvením demonštratívneho výpočtu kritérií, na ktoré súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch; b) zavedením mechanizmu určovania maximálnej výšky nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Podľa § 17 ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom živote. 10. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcov v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu; s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o náhradu nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 25C/38/2011, založeného na tom, že žalobcovia v priebehu konania nepreukázali, že dôsledkom nimi uvádzaného nesprávneho úradného postupu im vznikli následky takej intenzity, ktoré by zakladali právo na plnenie v peniazoch - keď samotné tvrdenie existencie neistoty výsledku konania súd prvej inštancie nepovažoval z hľadiska kritérií vyplývajúcich z § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. za dostačujúce na priznanie plnenia titulom nemajetkovej ujmy v peniazoch - nebola argumentácia žalobcov v odvolaní spôsobilá zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľov. Súd prvej inštancie dal v odôvodnení svojho rozhodnutia jasnú a presvedčivú argumentáciu o neexistencii žalobcami uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, aj napriek čiastočnému naplneniu skutkovej podstaty nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I. 11. Odvolací súd neakceptoval opodstatnenosť dôvodov, na ktoré žalobcovia poukazovali vo svojom odvolaní, že pre vyhovenie nároku postačuje vznik nemajetkovej ujmy (titulom prieťahov) iba tvrdiť a netreba ho dokazovať; a to najmä s ohľadom na § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého žalobca, ktorý sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, musí uniesť bremeno tvrdenia, ako aj dôkazné bremeno, že mu nemajetková ujma vznikla a že na jej uspokojenie nie je dostačujúcim zadosťučinením len konštatovanie porušenia práva, pričom základné kritériá pre určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sú uvedené v už cit. § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z., z hľadiska ktorého žalobcami tvrdená existencia neistoty výsledku prebiehajúceho súdneho konania, pocity beznádeje, utrpenia a bezmocnosti z jeho výsledku, nepostačujú na priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Vo vzťahu k rozhodnutiu Najvyššieho súdu ČR zo dňa 11.11.2015, sp. zn. 30Cdo 3849/2014, na ktoré žalobcovia vo svojom odvolaní poukazujú, odvolací súd poznamenáva, že pri viazanosti inými rozhodnutiami (§ 193 C.s.p.) vo všeobecnosti nie je viazaný rozhodnutiami iných súdov v konaniach nesúvisiacich s predmetnou vecou (zaväzujú len v konkrétnej veci), vonkoncom však nie je viazaný rozhodnutiami všeobecných súdov iného štátu, aj keď sa jedná o rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky, ktoré môže v teoretickej rovine vzhľadom na spoločné korene právnych poriadkov Slovenskej a Českej republiky poslúžiť na komparáciu určitých problémových oblastí, avšak na účely výkladu platného práva je jeho použitie ako prameňa práva absolútne vylúčené. Potvrdením zamietajúceho rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom je preto vylúčené, že dôjde k nerešpektovaniu princípu právnej istoty, ktorý musí byť prítomný v rozhodnutiach súdov v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa predovšetkým zakladá dôvera občanov, ako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS SR 92/2009). 12. Keďže žalobcovia v podanom odvolaní ďalej argumentovali už len ničím nepodloženými subjektívnymi názormi, ohľadom absencie nestrannosti zákonnej sudkyne, ktorá bola v rozhodnom čase predsedníčkou Okresného súdu Bratislava I a vybavovala sťažnosť odvolateľov na prieťahy (Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 9NcC/21/2014-25, zo dňa 28.2.2014, právoplatne rozhodol, že sudkyňa Okresného súdu Bratislava I JUDr. K. L.K. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 20C/79/2013) a pretože žalobcovia neuviedli žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázali nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcov preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcom plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).