Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/131/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113234485 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113234485.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: Y. B. C., N.. XX.XX.XXXX, Š. W.: K. T., W. M. Ú. W. D. B., zastúpeného: Advokátska kancelária Škamla, s.r.o., so sídlom Makovického 15, Žilina, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra SR, so sídlom Pribinova 2, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 24. novembra 2014, č.k. 25C 198/2013-78, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, č. p. W.-S.-B.-XX-XXX/ XXXX, zo dňa 11.03.2012 o zaistení na účely vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy; a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že riaditeľ Prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, oddelenie hraničnej kontroly policajného zboru, rozhodol dňa 11.03.2012 o zaistení žalobcu na účely jeho vrátenia podľa medzinárodnej zmluvy podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a zároveň ho podľa § 88 ods. 5 citovaného zákona umiestnil do Útvaru policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce na čas nevyhnutne potrebný, najviac však na 6 mesiacov, keď bolo pri kontrole na vstupe z Ukrajiny na územie Slovenskej republiky zistené, že žalobca nemá doklady oprávňujúce ho na pobyt na našom území, nemá žiadne rodinné väzby, zabezpečené ubytovanie, zamestnanie, ani minimum finančných prostriedkov na živobytie, pričom správny orgán nezistil ani existenciu prekážok administratívneho vyhostenia podľa § 81 ods. 1,2 zákona č. 404/2011 Z.z., keď vyhostením žalobcu nebol dotknutý jeho súkromný a rodinný život na Ukrajine, kde riadne študoval na vysokej škole, mal platný cestovný doklad, víza a povolený pobyt za účelom štúdia, a nehrozilo mu ani mučenie alebo neľudské a ponižujúce zaobchádzanie. Poukázal na to, že rozhodnutiu o zaistení zo dňa 11.03.2012 predchádzalo stretnutie pomocníka hraničného splnomocnenca Slovenskej republiky a Ukrajiny, a tiež výsluch žalobcu, vedený po poučení o jeho právach a povinnostiach, v prítomnosti tlmočníka, v rámci ktorého uviedol, že zo svojej domovskej krajiny, z K., odišiel dňa 20.10.2011 z dôvodu, že sa jeho rodine vyhrážali zabitím, do Tuniska, kde strávil dva mesiace a získal vízum do Ukrajiny za účelom štúdia. Neskôr sa dozvedel, že jeho otca zabili, preto sa späť domov nechcel vrátiť v strachu o život svoj a svojej rodiny. Na územie Slovenskej republiky sa rozhodol odísť potom, ako bol na území Ukrajiny viac krát napadnutý z rasistických dôvodov, tieto útoky nenahlásil polícii a nevyhľadal ani lekárske ošetrenie, pričom si bol vedomý, že jeho povolenie na pobyt vo Francúzsku je falošné, a nedisponuje platným povolením na pobyt, resp. oprávnením zdržovať sa na území Slovenskej republiky. Vzhľadom na uvedené sa rozhodol požiadať o azyl, a preto riaditeľ Prezídia policajného zboru, úrad hraničnej a cudzineckej polície rozhodol dňa 11.03.2012 o prerušení konania o administratívnom vyhostení a uložení zákazu vstupu. Krajský súd v Košiciach rozsudkom zo dňa 28.03.2012, č.k. 6Sp 5/2012-29, rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 11.03.2012 potvrdil ako vecne správne, keď mal preukázané, že žalobca opustil územie Ukrajiny bez platného cestovného dokladu, čím bola naplnená skutková podstata zaistenia podľa § 88 ods. 1 písm. d/ zákona č. 404/2011 Z.z., keďže sa žalobca na území Slovenskej republiky zdržiaval neoprávnene a z jeho strany išlo o pokus o prekročenie štátnej hranice, pričom nedošlo ani k porušeniu článku 5 ods. 1 písm. f/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ani článku 7 ods. 5 Ústavy SR a nebola porušená ani návratová smernica. Na odvolanie žalobcu však Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 1SZa 4/2012 rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.03.2012, č.k. 6Sp 5/2012-29, zmenil tak, že rozhodnutie o zaistení žalobcu zo dňa 11.03.2012 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetný rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dňa 04.06.2012. Mal tiež preukázané, že dňa 04.06.2012 vydalo oddelenie hraničnej kontroly PZ v Čiernej nad Tisou pod č. W.-S.-B.-W.-XX/XXXX príkaz na prepustenie žalobcu z útvaru policajného zaistenia pre cudzincov a žalobca bol ako žiadateľ o udelenie azylu presunutý do Záchytného tábora Migračného úradu v Humennom. Napokon poukázal na to, že žalobca požiadal Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody - nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur, ktorá bola ministerstvu doručená dňa 04.12.2012, avšak jej nebolo vyhovené, ktorá skutočnosť bola žalobcovi oznámená prostredníctvom jeho právneho zástupcu v liste zo dňa 31.05.2013, č. SLV-PS-58/2013. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa ust. § 3 ods. 1, § 6, § 7, § 17, § 23, § 27 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná. Poukázal na to, že žalobou uplatnený nárok posudzoval v intenciách obsahu podanej žaloby ako nárok vyplývajúci z namietaného nezákonného rozhodnutia o jeho zaistení zo dňa 11.03.2012, Č.p. W.-S.-B.-XX-XXX/XXXX, pričom dospel k záveru, že žalovaný je v danej veci pasívne vecne legitimovaný a orgánom konajúcim v danej veci za Slovenskú republiku je Ministerstvo vnútra SR, keď rozhodnutie o zaistení zo dňa 11.03.2012, Č.p. W.- S.-B.-XX-XXX/XXXX, vydal riaditeľ prezídia policajného zboru, úradu hraničnej a cudzineckej polície, riaditeľstva hraničnej polície Sobrance, oddelenie hraničnej kontroly policajného zboru. Zdôraznil, že predpokladom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím ako zodpovednosti objektívnej, je súčasné, t.j. kumulatívne splnenie troch podmienok a to: 1/ existencia nezákonného rozhodnutia, 2/ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. existencia nemajetkovej ujmy a 3/ príčinná súvislosť medzi škodou, resp. nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím. Podmienku spočívajúcu v existencii nezákonného rozhodnutia, ktoré bolo neskôr zrušené, považoval v danej veci za splnenú, keďže v spore bolo preukázané, že rozhodnutie o zaistení, od ktorého odvodzoval žalobca uplatnený nárok, bolo ako nezákonné zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23.05.2012, sp. zn. 1SZa 4/2012, a je bez významu, či bolo zrušené v rámci konania o riadnom alebo mimoriadnom opravnom prostriedku. Súčasne dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie o zaistení má charakter rozhodnutia podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z., keďže toto rozhodnutie malo za následok iné pozbavenie osobnej slobody žalobcu, ktorý bol na jeho základe umiestnený v útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, teda sa nemohol voľne a slobodne pohybovať, mal stanovený presný denný režim, s nárokom na dve denné vychádzky v obmedzenom priestore, pričom bol povinný rešpektovať pokyny a príkazy policajta (§ 96 ods. 1 zákona č. 404/2011 Z.z.). Dospel však k záveru, že žalobca v spore nepreukázal splnenie druhého z predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je existencia nemajetkovej ujmy. Samotná existencia nezákonného rozhodnutia o zaistení totiž nemá bez ďalšieho za následok vznik nároku na nemajetkovú ujmu, keď i v tomto prípade je potrebné vznik nemajetkovej ujmy preukázať, pretože okolnosť nezákonného rozhodnutia, bez osvedčenia skutočností preukazujúcich dopad tohto rozhodnutia, jeho vplyvu, následkov na žalobcu v rôznych oblastiach pôsobenia, automaticky tento nárok nezakladá. Konanie o náhradu škody a nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je totiž súdnym konaním, v ktorom platí zásada kontradiktórnosti a unesenia dôkazného bremena účastníkom konania a nemožno ho stotožňovať napr. s konaním Ústavného súdu o sťažnosti na porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorom Ústavný súd zistiac, že štátny orgán spôsobil neodôvodnené prieťahy v konaní, prizná sťažovateľovi aj primerané finančné zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázal na to, že i Ústavný súd Slovenskej republiky (II. ÚS 467/08) konštatoval, že právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátneho orgánu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky) nie je absolútne, ale v záujme zaistenia právnej istoty podlieha zákonným obmedzeniam upravujúcim predpoklady na jej uplatnenie. Tie sú podľa jeho mienky zakotvené práve v zákone č. 514/2003 Z.z., pričom ich existenciu žalobca v konaní nepreukázal, keď nepreukázal dopad nezákonného rozhodnutia na jeho rodinný a spoločenský život, na jeho česť, vážnosť a dôstojnosť, prípadne na iné sféry života. V tomto smere považoval za nepostačujúce samotné ústne vyjadrenia právnej zástupkyne žalobcu o nepriaznivom postavení žalobcu, zásahu do jeho práv, jeho pocitoch (strach a nedôvera v pomoc štátnych orgánov) v súvislosti s nezákonným rozhodnutím, keďže tieto neboli osvedčené ani len výpoveďou žalobcu, ako nositeľa dôkazného bremena, prípadne inými dôkazmi. Vychádzajúc z okolností danej veci pritom konštatoval, že ako odškodnenie a určitá miera satisfakcie, by v prípade žalobcu prichádzalo do úvahy konštatovanie porušenia jeho práva, ktorého sa však nedomáhal. Nestotožnil sa s argumentáciou žalobcu, ktorý poukazoval na Článok 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a jeho porušenie, keď ten síce zakladá právo na slobodu a osobnú bezpečnosť, zakazuje pozbavenie slobody, s výnimkou stanovených prípadov, v opačnom prípade umožňuje poškodenej osobe odškodnenie, avšak aj toto právo podlieha bližšej a precíznejšej právnej úprave zákona č.514/2003 Z.z. a nemožno ho aplikovať paušálne; aj v takom prípade je potrebné preukázať vznik a existenciu nemajetkovej ujmy. Nakoľko teda žalobca v spore nepreukázal splnenie všetkých predpokladov na vznik zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď nepreukázal existenciu nemajetkovej ujmy a v nadväznosti na to ani existenciu príčinnej súvislosti medzi nemajetkovou ujmou a nezákonným rozhodnutím, dospel k záveru, že podanú žalobu je potrebné zamietnuť. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že v konaní preukázal existenciu nezákonného rozhodnutia o jeho zaistení, ktoré malo za následok pozbavenie jeho osobnej slobody v trvaní 86 dní, počas ktorých bol umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce, a už táto skutočnosť, so zreteľom na judikatúru ESĽP vo veci Emin vs. Holandsko, zakladá jeho nárok na odškodnenie, ktorého nepriznanie za daných okolností predstavuje porušenie Článku 5 ods. 5 Dohovoru. V súvislosti s jeho umiestnením v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov zdôraznil, že počas celej doby bol podriadený prísnemu režimu zaistenia, mal stanovený režim dňa, bol obmedzený v pohybe a v kontakte a okolím i rodinou, a nemohol uspokojovať svoje potreby podľa vlastného uváženia. Zo strany štátnych orgánov pritom išlo o svojvoľný postup, na ktorý neboli splnené zákonom stanovené podmienky. Konštatoval, že už samotné porušenie práva na osobnú slobodu predstavuje nemajetkovú ujmu, ktorá mu bola nezákonným rozhodnutím orgánu štátu spôsobená, a preto boli podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v danom prípade splnené. Vytkol tiež súdu prvej inštancie, že v odôvodnení napadnutého rozsudku na jednej strane konštatuje, že do úvahy prichádzalo aj jeho odškodnenie a poskytnutie určitej satisfakcie, avšak na strane druhej dospel k záveru, že vznik akejkoľvek ujmy nepreukázal. Na základe uvedeného zhrnul, že nakoľko v spore preukázal splnenie všetkých predpokladov pre vyhovenie podanej žalobe, keď i výška uplatneného nároku je primeraná všetkým okolnostiam danej veci, súd prvej inštancie rozhodol nesprávne, keď podanú žalobu zamietol. Záverom uplatnil náhradu trov odvolacieho konania. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť, keď sa s rozhodnutím súdu prvej inštancie i jeho odôvodnením v celom rozsahu stotožnil. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 5. V danom spore vykonal súd prvej inštancie všetko navrhované dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v sume 20.000 eur vzniknutej v dôsledku rozhodnutia o jeho zaistení, ktoré bolo neskôr ako nezákonné zrušené, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci žalobca nepreukázal splnenie všetkých zákonnom stanovených predpokladov pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej mu nezákonným rozhodnutím orgánu štátu, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 6. Podľa § 7 zák. č. 514/2003 Z.z., právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 7. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. 8. Podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 9. V preskúmavanej veci nie je sporné, že rozhodnutím Oddelenia hraničnej kontroly PZ Čierna nad Tisou, č. p. W.-S.-B.-XX-XXX/XXXX, zo dňa 11.03.2012 bolo rozhodnuté o zaistení žalobcu, ktorý bol na jeho základe následne umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Sečovce. Toto rozhodnutie však bolo neskôr zrušené Najvyšším súdom SR, a došlo tak k pozbaveniu žalobcu osobnej slobody, ako to má na mysli ust. § 7 zák. č. 514/2003 Z.z. Sporná nebola ani skutočnosť, že žalobca u žalovaného uplatnil žiadosťou o predbežné prerokovanie nároku náhradu nemajetkovej ujmy uplatnenú v preskúmavanej veci podanou žalobou. 10. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti žalovaného za škodu, resp. nemajetkovú ujmu, spôsobenú nezákonným rozhodnutím o zaistení žalobcu, ako i splnenie zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Dospel pritom k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobca; ktorý v tomto smere nenavrhoval žiadne dokazovanie; ničím nepreukázal existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré mu mali vzniknúť v dôsledku nezákonného rozhodnutia o jeho zaistení. Vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je totiž podmienený splnením všetkých predpokladov stanovených v ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., a správny je v tejto súvislosti záver súdu prvej inštancie, že žalobcu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že mu v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý v tomto smere právne závery vyslovil najmä v jeho uzneseniach vo veci sp. zn. II. ÚS 467/08 a vo veci sp. zn. IV. ÚS 1/2012, poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. 11. Nedôvodná je tak i argumentácia žalobcu, ktorý v podanom odvolaní, s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, vychádza z toho, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej obmedzením osobnej slobody, ani neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov nezákonného rozhodnutia orgánu štátu, ktoré viedlo k obmedzeniu osobnej slobody žalobcu a vyžadovať v tomto smere od neho unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž; ako už bolo naznačené; v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nezákonného rozhodnutia podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti opakovane argumentuje, že už samotné obmedzenie osobnej slobody zakladá uplatnený nárok, je potrebné uviesť, že Dohovor, ani ustálená judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva; vrátane rozhodnutí odkazovaných žalobcom; v takomto prípade nevylučuje, aby priznanie nemajetkovej ujmy bolo podmienené splnením určitých predpokladov, ktoré v danom prípade v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., v spojení s právnou úpravou civilného procesu, spočívajú v povinnosti aspoň v minimálnom rozsahu preukázať konkrétne následky, ktoré rozhodnutie o zaistení vyvolalo na strane poškodeného (žalobcu). Z uvedených dôvodov táto argumentácia žalobcu v podanom odvolaní nemôže obstáť. 12. V nadväznosti na argumentáciu žalobcu, ktorý súdu prvej inštancie v odvolaní vytýka, že na jednej strane pripúšťa vznik jeho nemajetkovej ujmy, avšak na druhej strane konštatuje, že jej vznik nebol v spore preukázaný, odvolací súd uvádza, že uvedené čiastkové závery súdu prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nie sú vo vzájomnom rozpore, keď pripustenie (možnosti) vzniku takejto ujmy samo o sebe nevedie k záveru, že k tejto ujme skutočne došlo, resp. v akom rozsahu možno nemajetkovú ujmu považovať za preukázanú. V súvislosti s otázkou unesenia dôkazného bremena pritom súd prvej inštancie správne poukázal i na skutočnosť, že žalobca v spore nenavrhol ani len jeho výsluch ako účastníka konania (strany sporu), a preto v danej veci požiadavka na unesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu nie je neprimeranou prekážkou brániacou uplatneniu náhrady (reparácie) ujmy vzniknutej žalobcovi v dôsledku obmedzenia jeho osobnej slobody. Naviac, odvolací súd v tejto súvislosti považuje za potrebné poukázať i na to, že; ako vyplýva z obsahu spisu; žalobca si bol plne vedomý neoprávnenosti prekročenia štátnej hranice Slovenskej republiky, a preto musel byť s určitým obmedzením osobnej slobody uzrozumený, a to aj vzhľadom na to, že i s pohybom v rámci Európy mal v danom čase niekoľkoročné skúsenosti. Za daného stavu tak na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nepochybne neboli splnené zákonom stanovené predpoklady. 13. Súdu prvej inštancie preto nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť nezákonným rozhodnutím o jeho zaistení, pričom žalobca neuviedol ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil. 14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).