Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/702/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113236334 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113236334.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpeného: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: F. Ž., Z.. XX.XX.XXXX, Radlinského 6, Bratislava, zastúpeného opatrovníčkou T. Z., súdnou tajomníčkou Okresného súdu B. D., o zaplatenie 702,61 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, zo dňa 10. júna 2015, č. k. 11C/63/2014-64, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zrušil súd prvej inštancie platobný rozkaz zo dňa 30.10.2013, č.k. 12Ro/269/2013-33, žalobu; ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 702,61 eur s príslušenstvom; zamietol, a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Vychádzal zo zistenia, že medzi žalovaným a právnym predchodcom žalobcu (Slovenská Q., T..Q..) bola uzatvorená dňa 11.4.2007 Zmluva o splátkovom úvere Č.. XXXXXXXXXX, na základe ktorej mala banka jednorazovo a bezhotovostne poskytnúť žalovanému úver v sume 1.526,92 eur (46.000,- Sk), pričom žalovaný sa zaviazal splácať úver v pravidelných mesačných splátkach v sume 41,32 eur (1.245,- Sk) vždy k 10. dňu v mesiaci počnúc dňom 10.5.2007 a končiac dňom 10.3.2012; išlo celkovo o 59 splátok. Poplatok za správu úveru bol dohodnutý v sume 1,99 eur (60,- Sk) mesačne, RPMN predstavovala výšku 23,24 %. Poukázal na to, že Slovenská Q., T..Q.., ako postupca dňa 24.3.2011 zmluvou o postúpení pohľadávok č. 0568/2011/CE postúpila na žalobcu ako postupníka pohľadávku voči žalovanému, ktorému túto skutočnosť oznámila dňa 12.4.2011. Zdôraznil, že žalobca sa v danom spore domáha zaplatenia sumy 702,61 eur, ktorá má zodpovedať splatným a neuhradeným splátkam úveru za obdobie od 10.11.2010 do 10.3.2012 (17 splátok po 41,33 eur), pričom splátky pôvodne splatné od 20.5.2011 do 10.3.2012, ktoré sa stali splatnými dňa 10.5.2011, kedy žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru, podanou žalobou neuplatňuje. Takto ustálený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 261 ods. 3 písm. d/, § 497, § 499, § 502 ods. 1, § 503 ods. 1,2, § 506 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, § 53 ods. 1, § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách, a dospel k záveru, že podanej žalobe nie je možné vyhovieť. Poukázal na to, že vzhľadom na osobitný režim postupovania pohľadávok zo zmlúv o úvere uzatváraných bankami musel skúmať, či pred postúpením pohľadávky bol dodržaný zákonom predpokladaný postup podľa § 92 ods. 8 Zákona o bankách v čase uzavretia zmluvy o postúpení pohľadávok (24.3.2011). V tejto súvislosti konštatoval, že zo žiadneho predloženého ani navrhnutého dôkazu; najmä z dôvodu absencie výpisu z úverového účtu alebo iného dôkazu o bezhotovostných operáciách medzi bankou a dlžníkom (žalovaným); nevyplýva, že k bezhotovostnému poskytnutiu úveru žalovanému reálne prišlo, kedy a ako žalovaný úver reálne čerpal, ktoré splátky a kedy splatil a v akej výške, a preto žalobca nepreukázal omeškanie žalovaného viac ako 90 dní s niektorou splátkou, avšak ani to, že banka žalovaného písomne vyzvala na splnenie záväzku vyplývajúceho zo zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.X.XXXX. Zároveň poukázal na to, že ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil, pričom pohľadávku banky voči klientovi treba považovať za druh pohľadávok, ktorej postúpením k zmene obsahu pohľadávky (teda práv a povinností) dochádza, nakoľko s každou pohľadávkou banky voči klientovi sú neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona č. 483/2001 Z. z., ako aj rozsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá nie je bankou a týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom, ktorý nie je bankou, a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom, ktorý je bankou, a dlžníkom, a preto ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka postúpeniu takejto pohľadávky bráni. Na základe uvedeného uzavrel, že žalobca v spore nepreukázal, že pohľadávka banky bola v čase postúpenia na žalobcu objektívne postupiteľná, keď na preukázanie splnenia podmienok pre platné postúpenie pohľadávky vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z. v prípade nepredloženia iných dôkazov nemôže postačovať všeobecné jednostranné vyhlásenie banky, že postupované pohľadávky tieto podmienky spĺňajú. V tejto súvislosti poukázal aj na to, že v prejednávanej veci zo zmluvy o postúpení pohľadávok vyplýva, že banka sa ako postupca zaviazala žalobcovi ako postupníkovi odovzdať originál súvisiacej zmluvnej dokumentácie, ktorá sa u neho nachádza, prípadne vyhotoviť všetky ďalšie dokumenty a/alebo podpísať právne listiny, ktoré od nej môže druhá zmluvná strana odôvodnene požadovať za účelom úspešného zrealizovania postúpenia pohľadávok, a preto žalobcovi nič nebránilo, aby listiny potrebné na preukázanie platnosti postúpenej pohľadávky a výšky dlhu súdu predložil, a to naviac za stavu, keď o potrebe ich predloženia má vedomosť aj z iných rozhodnutí všeobecných súdov (napr. z rozsudkov Okresného súdu Dunajská Streda sp. zn. 15C/155/2014 zo dňa 05.12.2014 a sp. zn. 15C/270/2014 zo dňa 04.03.2015). Na základe vyššie uvedeného preto postúpenie predmetnej pohľadávky pôvodného veriteľa Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu považoval ako absolútne neplatný právny úkon podľa § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor s ust. § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z.z., čo má za následok, že žalobca sa nestal veriteľom z danej pohľadávky, a nemôže sa teda úspešne domáhať jej splnenia, keďže v tomto spore nedisponuje aktívnou vecnou legitimáciou. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevnikli. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, dôvodiac tým, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne zisteného skutkového stavu. Argumentoval, že súd prvej inštancie daný prípad nesprávne právne posúdil, keď nesprávne interpretoval a aplikoval ustanovenie § 92 ods. 8 Zákona o bankách, ktorého cieľom je len úprava výnimiek z ochrany bankového tajomstva, nie však zakotvenie podmienok platnosti postúpenia pohľadávky. Zároveň zdôraznil, že jeho aktívnu legitimáciu v danej veci bez ďalšieho zakladá už len oznámenie postupcu (Slovenskej sporiteľne, a.s.) postupníkovi (žalovanému) o postúpení pohľadávky, ktoré bolo v spore preukázané. V tejto súvislosti na podporu svojej argumentácie odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4 Obo 210/01 a uznesenie Krajského súdu v Nitre vo veci sp. zn. 9 Co/133/2013. Namietal tiež, že z prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok vyplýva, že žalovaný bol v čase postúpenia v omeškaní po dobu 1261 dní, a preto boli v tomto prípade podmienky ustanovenia § 92 ods. 8 Zákona o bankách splnené. Zdôraznil, že k tomuto záveru dospel i Okresný súd Prievidza v konaní sp. zn. 12C/63/2014. Nesúhlasil ani so záverom súde prvej inštancie, že v spore nebolo preukázané, že k bezhotovostnému poskytnutiu úveru žalovanému reálne prišlo, kedy a ako žalovaný úver reálne čerpal, ktoré splátky a kedy splatil a v akej výške, nakoľko na preukázanie uvedených skutočností v priebehu sporu predložil súdu výpis z bankovej knihy generovaný certifikovaným bankovým systémom, ktorý bol v zmysle ust. § 172 ods. 1 O.s.p. účinného do 31.8.2003 považovaný za dostatočný dôkaz o existencii bankovej pohľadávky. Naviac, súd prvej inštancie ho nevyzval na bližšie preukázanie dlžnej sumy, a preto sa oprávnene domnieval, že predložený výpis z bankovej knihy na preukázanie uplatnenej pohľadávky postačuje, pričom ak by bol súd pochybnosti v tomto smere vyjadril, od pôvodného veriteľa by potrebné dokumenty vyžiadal a predložil ich súdu. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd prejednal vec podľa § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností významných pre posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobca, ako právny nástupca po pôvodom veriteľovi Q. Q., T..Q.., ktorý na neho zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 Č.. XXXX/XXXX/CE postúpil pohľadávku voči žalovanému zo zmluvy o splátkovom úvere Č.. XXXXXXXXXX uzavretej dňa 11.4.2007, domáhal zaplatenia sumy 702,61 eur s príslušenstvom, z hľadiska jeho aktívnej vecnej legitimácie v danej veci. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre vyhovenie podanej žalobe pre nedostatok vecnej legitimácie žalobcu, keď sa žalobca v dôsledku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 nestal veriteľom z uplatnenej pohľadávky. Súd prvej inštancie pritom svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel, aj dostatočne odôvodnil, keď sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, a preto sa odvolací súd v plnej miere stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, tieto si osvojuje a v podrobnostiach na ne odkazuje, pričom na doplnenie v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu poukazuje na nasledovné. 6. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z., o bankách, ak napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len "postupník"), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom. Z čl. 7.6 Všeobecných obchodných podmienok Slovenskej sporiteľne a.s. vyplýva, že v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka bola banka okrem iného oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť. V prejednávanej veci banka túto možnosť nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ však pôvodný veriteľ nevyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru (vyhlásil ju až žalobca listom zo dňa 20.4.2011), a zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou ani odstúpením od zmluvy, nemožno vychádzať z toho, že žalobou uplatnená pohľadávka z úveru bola ku dňu postúpenia splatná, keďže splatnými sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bol žalovaný v omeškaní. 7. Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že nakoľko z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu, a v preskúmavanej veci nebolo preukázané, že postúpená pohľadávky bola v tom čase splatnou, zmluva o postúpení pohľadávok zo dňa 24.3.2011 je neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so zákonom, a žalobca preto nie je v tomto spore aktívne vecne legitimovaným subjektom. Na tom nič nemení ani to, že žalobca podanou žalobou v danej veci uplatňoval iba sumu 702,61 eur, zodpovedajúcu splatným a neuhradeným splátkam úveru za obdobie od 10.11.2010 do 10.3.2012, keď táto okolnosť je bez významu z hľadiska právnych následkov neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, spočívajúcich v absencii právneho dôvodu (titulu) na (čo i len čiastočnú) zmenu osoby veriteľa z daného splátkového úveru. 8. Pokiaľ žalobca poukazuje na skutočnosť, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní viac, než jeden rok, odvolací súd uvádza, že z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách, vyplýva, že banka môže pohľadávku postúpiť inej osobe, ktorá nie je bankou iba ak dlžníka (klienta) vyzvala na úhradu peňažného záväzku, s ktorým je v omeškaní a ani po tejto výzve ani v lehote 90 kalendárnych dní klient peňažný záväzok neuhradil. V preskúmavanej veci však zaslane takejto výzvy nebolo preukázané, a preto argumentácia žalobcu v tomto smere nemôže obstáť. 9. Napokon, nedôvodná a účelová je námietka žalobcu v podanom odvolaní, že súd prvej inštancie ho mal upovedomiť o tom, že uplatnenú pohľadávku považuje za spornú. V súlade s ust. § 79 ods. 1,2 v spojení s ust. § 101 ods. 1 O.s.p. (relevantných z hľadiska správnosti postupu súdu prvej inštancie v preskúmavanej veci) bolo totiž povinnosťou žalobcu už spolu so žalobou predložiť alebo (aspoň) označiť všetky dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom; ako na to správne poukázal i súd prvej inštancie; potreba predloženia listín na preukázanie splnenia predpokladov vyplývajúcich z ust. § 92 ods. 8 Zákona o bankách musela byť žalobcovi známa už v čase podania žaloby vzhľadom na priebeh a výsledok mnohých iných prvoinštančných aj odvolacích konaní vedených na všeobecných súdov na celom území Slovenskej republiky. Za daného stavu potom nemožno nepriaznivé následky neunesenia dôkazného bremena žalobcom pričítať súdu prvej inštancie, ktorý naviac v spore rozhodol až po tom, ako vec prejednal na pojednávaní dňa 10.6.2015, na ktorom sa žalobca ani jeho právny zástupca nezúčastnili a ďalšie dôkazné návrhy neprezentovali. 10. Žalobca vo svojom odvolaní neuviedol ani žiadne iné relevantné skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie a obsah jeho odvolania; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov; nebol spôsobilý spochybniť ani správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie, keď ani rozhodnutia všeobecných súdov, na ktoré poukazoval, nemajú z hľadiska preskúmavanej veci žiadnu relevanciu. 11. Odvolací súd tak nepovažoval námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu správne posúdil otázku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; ktorým podanú žalobu zamietol, ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).