Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/441/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113240973 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113240973.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej, v právnej veci žalobcu: E. L.C., X.. X.XX.XXXX, L. V. X, L., zast. JUDr. Erik Šablatúra, advokát, so sídlom Holíčska 13, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky, so sídlom Špitálska 4, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000,- €, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1. júna 2015 č. k. 16C/225/2013-222 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 1.1. Svoj rozsudok právne odôvodnil ustanoveniami § 2 ods. 1 písm. a/, § 7 ods. 8 písm. c/, § 12 ods. 2 písm. b/, § 13 ods. 2 a § 19 ods. 1, 2, 3 a 6 zákona č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o inšpekcii práce“) a § 1 ods. 1 písm. a/, § 3 ods. 1 a 2, § 9 ods. 1 a 2, § 16 ods. 1 a § 17 ods. 2 a 3 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len ako „zákon o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci“). Z vykonaných dôkazov mal súd prvej inštancie za preukázané, že na základe podnetu žalobcu zo dňa 29.4.2013 Inšpektorát práce Bratislava vykonal dňa 07.05.2013, 15.05.2013, 27.05.2013, 03.06.2013, 10.06.2013, 11.06.2013 a dňa 12.06.2013 inšpektormi práce u zamestnávateľa ABAS SR Management s.r.o. (ďalej aj ako „spoločnosť ABAS“) inšpekciu práce zameranú na kontrolu pracovnoprávnych vzťahov za obdobie od januára 2012 do decembra 2012. O vykonaní inšpekcie bol vyhotovený protokol zo dňa 12.06.2013, z ktorého je zrejmé, že inšpektorát pri výkone inšpekcie práce vykonával dokladovú kontrolu, teda vychádzal z dokladov a listín, ktoré mu predložil kontrolovaný zamestnávateľ a to najmä z pracovných zmlúv a ich príloh a dodatkov, dohôd o vykonaní práce uzatvorených so zamestnancami, evidencie dochádzky, mzdových listov, výplatných pások, dokladov o vyplatení miezd. Na základe týchto dokladov bolo inšpektorom práce zistené pochybenie zamestnávateľa v tom, že zamestnávateľ pri uzatvorení dohôd o vykonaní práce s určitými zamestnancami medzi nimi aj so žalobcom nesplnil podmienku výnimočnosti, teda podľa § 223 ods. 1 Zákonníka práce prácu nevymedzil výsledkom a podľa § 226 ods. 2 Zákonníka práce v týchto dohodách nevymedzil pracovnú úlohu, ale len činnosť. Na základe týchto pochybení inšpektorát nariadil zamestnávateľovi podľa § 12 ods. 2 písm. b/ zákona o inšpekcii práce odstrániť zistené nedostatky v lehote do 31.07.2013 a informovať inšpektorát o ich odstránení. Za tieto porušenia Zákonníka práce inšpektorát nebol povinný zamestnávateľovi rozhodnutím uložiť pokutu, keď nešlo o prípad podľa § 19 ods. 2 zákona o inšpekcii práce, ktorý upravuje povinnosť inšpektorátu práce uložiť pokutu, ak sú splnené podmienky podľa tohto ustanovenia, čo v danom prípade splnené nebolo. V danom prípade nebolo skonštatované závažné porušenie povinností podľa § 19 ods. 3 citovaného zákona o inšpekcii práce a preto postačovalo, aby inšpektorát zamestnávateľovi nariadil odstránenie zistených nedostatkov v lehote ním určenej a to do 31.07.2013. 1.2. Súd prvej inštancie dôvodil, že žalobca sa domáhal v konaní zaplatenia 16 000,- € titulom náhrady nemajetkovej ujmy ako zadosťučinenia spôsobeného nesprávnym úradným postupom Inšpektorátu práce Bratislava v podobe nečinnosti a neriešenia podnetov a sťažností navrhovateľa v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi upravujúcimi činnosť a kompetencie Inšpektorátu práce Bratislava. V prípade nesprávneho úradného postupu môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi normami pre jeho konanie alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pre túto formu zodpovednosti je určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neprejavia alebo ide o inú nečinnosť orgánu štátu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Súd prvej inštancie ďalej poukázal aj na ustanovenie § 19 ods. 1 citovaného zákona o inšpekcii práce, ktorý dáva inšpektorátu práce oprávnenie uložiť pokutu za porušenie povinností uvedených v tomto zákonnom ustanovení. O zistených skutočnostiach inšpektor v súlade s § 13 ods. 2 citovaného zákona o inšpekcii práce vyhotovil protokol, ktorý prerokoval so zamestnávateľom. Inšpektorát práce Bratislava žalobcu o zistených skutočnostiach riadne informoval v informácii o podaní zo dňa 28.06.2013 č. XXXX/ XXXX-X.X, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 09.07.2013. Podnet žalobcu doručený Inšpektorátu práce Bratislava dňa 29.04.2013 bol inšpektorátom práce vybavený v súlade so zákonom o inšpekcii práce. Čo sa týka tvrdenia žalobcu, že podnet nebol vybavený inšpektorátom a jeho inšpektorom práce úplne, ale len v jeho prvej časti, prvoinštančný súd poukázal na to, že z vyššie uvedeného, kedy inšpektorát práce a jeho inšpektori vychádzali z dokladov predložených zamestnávateľom a to najmä z pracovných zmlúv a ich príloh a dodatkov, dohôd o vykonaní práce uzatvorených so zamestnancami, evidencie dochádzky, mzdových listov, výplatných pások, dokladov o vyplatení miezd, je zrejmé, že sa inšpektorát a inšpektor práce vykonávajúci inšpekciu zaoberal podnetom žalobcu v celom jeho obsahu a vykonal inšpekciu práce v súlade so zákonnými oprávneniami ako aj povinnosťami inšpektorátu a jeho inšpektorov. Pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu, že inšpektorát práce bol nečinný a neodpovedal na všetky podnety dané mu žalobcom, súd prvej inštancie mal za to, že Inšpektorát práce Bratislava sa podnetmi ako aj sťažnosťami zaoberal a na všetky odpovedal. V konaní bolo preukázané, že na podnet žalobcu doručený inšpektorátu dňa 29.04.2013 inšpektorát žalobcovi riadne odpovedal v informácii o podaní zo dňa 28.06.2013 č. 2792/2013-2.3, ktorá bola žalobcovi doručená dňa 09.07.2013, na podnet žalobcu doručený inšpektorátu dňa 10.07.2013, inšpektorát odpovedal listom zo dňa 15.07.2013 doručeným žalobcovi dňa 17.07.2013, na žiadosť žalobcu doručenú inšpektorátu dňa 11.07.2013, inšpektorát reagoval listom zo dňa 12.07.2013 a podľa žiadosti žalobcu túto odstúpil Národnému inšpektorátu práce, ako aj oznámením č. 4507/2013-2.3 doručeným žalobcovi dňa 17.07.2013, na návrh žalobcu doručený inšpektorátu práce dňa 16.07.2013 inšpektorát reagoval listom zo dňa 7.11.2013 doručeným žalobcovi dňa 7.11.2013 a to na podnet žalobcu doručený inšpektorátu dňa 10.9.2013, na návrh žalobcu doručený inšpektorátu dňa 22.10.2013 inšpektorát odpovedal žalobcovi listom zo dňa 22.10.2013. Z uvedeného je zrejmé, že Inšpektorát práce Bratislava na všetky podnety a návrhy žalobcu odpovedal, pričom správne vyhodnocoval podnety žalobcu podľa ich obsahu a nie podľa ich označenia žalobcom. Súd prvej inštancie nemal v konaní za preukázané, že pri vybavovaní podnetov žalobcu došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Je v právomoci inšpektorátu práce, ako aj v právomoci inšpektora práce postupovať pri inšpekcii práce podľa § 2 ods. 1 písmeno a/ zákona o inšpekcii práce a v rámci inšpekcie posudzovať obsah podnetov a získavať a vyhodnocovať dôkazy a na základe nich robiť závery pri zistených skutočnostiach a podľa závažnosti zistených skutočností je inšpektor práce oprávnený nariadiť odstránenie zistených nedostatkov ihneď alebo v lehotách ním určených. Neobstojí ani tvrdenie žalobcu o tom, že Dohoda o urovnaní zo dňa 25.02.2014 o zaplatení sumy 901,50 € zamestnávateľom preukazuje porušenia povinnosti inšpektorátu vo veci konať a preukazuje jeho nesprávny úradný postup, nakoľko úprava práv a povinností dohodou žalobcu so zamestnávateľom alebo s akýmkoľvek iným subjektom nemá súvis s preukázaním nároku žalobcu na nemajetkovú ujmu, nakoľko právne vzťahy, ktoré si žalobca upravil v dohode o urovnaní so zamestnávateľom nepreukazujú existenciu nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu, ani vznik nemajetkovej ujmy žalobcovi v dôsledku konania štátneho orgánu tak ako to popisuje žalobca. 1.3. Odhliadnuc od vyššie uvedeného žalobca by nemohol byť v konaní o náhradu škody v dôsledku ním uvádzaného nesprávneho úradného postupu úspešný ani z dôvodu že za daného skutkového stavu neuniesol dôkazné bremeno v súvislosti s preukázaním vzniku nemajetkovej ujmy a jej výšky. V zmysle § 17 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa môže poškodený domáhať i spravodlivého zadosťučinenia predstavujúceho peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu). Náhrada nemajetkovej ujmy ako to vyplýva z dôvodovej správy k zákonu o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci má zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia a inú preukázateľnú a tiež preukázanú nemajetkovú ujmu. Základným predpokladom uplatnenia nemajetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť, že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie že nastali závažné následky v súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení, pričom preukázanie závažnosti následkov zaťažuje postihnutú fyzickú osobu. Nemajetkovú ujmu možno priznať len v prípadoch, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením a to vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, a ak nie je možné uspokojiť ju inak, teda napraviť ju inými právnymi prostriedkami. Vo vzťahu k uplatnenej náhrade nemajetkovej ujmy vo výške 16 000,- €, ktorú si žalobca uplatnil s odôvodnením, že stav v ktorom sa nachádza bol okrem iného aj stav, ktorý zasahoval do jeho osobnej cti, ľudskej dôstojnosti, ktorý spočíval v tom, že jeho bývalý zamestnávateľ si z neho urobil lacnú pracovnú silu, ktorú môže beztrestne vykorisťovať, prvoinštančný súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal, že došlo k zásahu, ktorý bol neoprávnený a že v dôsledku tohto zásahu vznikli žalobcovi závažné následky v jeho súkromnom živote a v spoločenskom uplatnení. K požadovanej sume satisfakcie žalobca uviedol, že je potrebné brať do úvahy skutočnosť, že ústavné práva vybraných občanov sú cenené mimoriadne vysoko čo sa dá preukázať súdnou praxou a žalobca pri odôvodňovaní výšky uplatňovanej nemajetkovej ujmy 16 000,- € poukazoval na priznanú nemajetkovú ujmu v inom prípade týkajúcom sa inej osoby a iných právnych skutočností. Súd môže priznať nemajetkovú ujmu, ktorá je viazaná výlučne na osobu, ktorá si ju nárokuje a vznikla v súvislosti s okolnosťami, ktoré postihli práve túto osobu, jej život, či súkromný alebo pracovný, ako aj prostredie v ktorom žije a pracuje, a aj jej spoločenské uplatnenie. Preto nie je možné odôvodňovať priznanie nemajetkovej ujmy žalobcovi skutočnosťami, ktoré sa udiali iným osobám v iných prípadoch tak, ako to požaduje žalobca. Žalobcom označené konanie - údajný nesprávny úradný postup pri vybavovaní jeho sťažností zo strany Inšpektorátu práce, podľa názoru súdu nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by žalobcovi prináležal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. V prejednávanom prípade nedošlo k porušeniu práva žalobcu, žalobca v priebehu konania ani nepreukázal, že by mu dôsledku ním tvrdeného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Priznanie zadosťučinenia v peniazoch predpokladá splnenie zákonom určených podmienok, t.j. ak morálne zadosťučinenie sa javí v konkrétnom prípade nepostačujúcim a neoprávneným zásahom došlo k zníženiu dôstojnosti fyzickej osoby alebo jej vážnosti v spoločnosti v značnej miere. Sama závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy nie je jediným a výlučným faktorom pre určenie konečnej výšky zadosťučinenia v peniazoch. Právne relevantná je taká nemajetková ujma, ktorej vznik je v príčinnej súvislosti s neoprávneným zásahom. Základným predpokladom uplatnenia majetkovej satisfakcie je existencia nemajetkovej ujmy, teda skutočnosť že došlo k neoprávnenému zásahu a nemajetková ujma už vznikla a preukázanie, že zásah do práv mal skutočne za následok zníženie dôstojnosti alebo vážnosti dotknutej osoby v spoločnosti v značnej miere a dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca v súvislosti s nárokom na priznanie nemajetkovej ujmy nepreukázal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Žalobca uplatnenú nemajetkovú ujmu nijakým spôsobom neodôvodnil, neuviedol žiadne skutočnosti na preukázanie, že by vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany Inšpektorátu práce Bratislava došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení. Nijakým spôsobom tiež nepreukázal a v priebehu konania ani neuviedol, že došlo k zhoršeniu kvality jeho života, neopísal a nepreukázal, že v dôsledku nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníženiu jej dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dôvodu, že žalobca v konaní nepreukázal dôvodnosť uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal rozsah nepriaznivých následkov, ktoré mu mali v súvislosti s vytýkaným úradným postupom Inšpektorátu práce Bratislava pri vybavovaní jeho podnetov a sťažností vzniknúť. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu bola spôsobená nemajetková ujma. Zo žiadnych žalobcom uvádzaných tvrdení nemožno vyvodiť, že v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu došlo v značnej miere k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v spoločnosti, a teda že by mu vznikol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Samotné tvrdenia žalobcu, že stav v ktorom sa ocitol, keď chodil do práce a za prácu nedostával plat v zmysle mzdových predpisov, je vykorisťovaním a v dôsledku toho bolo so žalobcom zaobchádzané kruto, neľudsky a ponižujúcim spôsobom, a že bol zdegradovaný na lacný pracovný nástroj a okrádaný tým, že štátne orgány mu znemožnili rovnaké šance, keď inšpektorát práce jeho vec neriešil s opakovaným poukazovaním na to, že v minulosti iný občan podal podnet na rovnakého zamestnávateľa a tento podnet bol riešený a bola i uložená pokuta a ide o diskrimináciu žalobcu, ako aj poukazovaním na osoby ako E.. P. a E.. O., ktorých traumy z ochrany osobnosti sa vyčísľujú na milióny korún a tvrdenie, že poníženie prežíva žalobca rovnako a preto požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 16 000,- € a to bez akýchkoľvek iných skutočností, ktoré by priamo v dôsledku žalobcom opísaného nesprávneho úradného postupu štátneho orgánu preukazovali vznik a existenciu závažnej ujmy na žalobcovom súkromnom alebo pracovnom živote a spoločenskom uplatnení, nemôžu zakladať žalobcovi nárok na uplatnenú nemajetkovú ujmu. V zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci sa uhrádza nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak a to len v prípade, ak samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením. Bolo povinnosťou žalobcu, ktorý mal v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy, t.j. preukázať že bola znížená dôstojnosť žalobcu a jeho vážnosť v spoločnosti a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých došlo k porušeniu práv žalobcu. S ohľadom na obsah výpovede a tvrdení žalobcu, prvoinštančný súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal žiadnym spôsobom vznik nemajetkovej ujmy. 1.4. Žalobca v priebehu konania navrhol vykonanie dokazovania výsluchom svedkov E.. Š. P., E.. K. O., E.. E. K. a znaleckým dokazovaním znalcom z odboru psychológia z dôvodu preukázania výšky žalobcovej nemajetkovej ujmy. Súd prvej inštancie upustil od vykonania dokazovania navrhnutého žalobcom, nakoľko vykonanie tohto dokazovania považoval za nadbytočné za stavu, keď žalobca nepreukázal vznik nároku na ním uplatnenú náhradu nemajetkovej ujmy, keď nepreukázal, že ním vytýkaným nesprávnym úradným postupom mu ujma vznikla a aj s poukazom na to, že priznanie nároku na nemajetkovú ujmu je viazané výlučne na osobu a okolnosti žalobcu a prípadné súdom priznané nemajetkové ujmy v iných prípadoch sú pre toto konanie irelevantné a nepreukazujúce opodstatnenosť nároku žalobcu. Súd prvej inštancie tiež neprihliadal na žalobcom predložené dôkazy a to novinové články o tom, ako štátne orgány postupujú pri výkone inšpekcie a ukladajú sankcie, ako aj novinové články o problematike nevyplácania mzdy a príplatkov za nadčasy v práci, nakoľko sú tieto ako dôkazy právne irelevantné a nemajú súvis s prejednávanou vecou. 1.5. Súd prvej inštancie sumarizáciou vyššie uvedených skutočností dospel k záveru, že žalobca nepreukázal súčasné splnenie všetkých zákonom predpokladaných podmienok zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keď nepreukázal nesprávny úradný postup, nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a nárokom na nemajetkovú ujmu, a preto súd prvej inštancie žalobu zamietol. 1.6. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. v zmysle ktorého strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti strane, ktorá vo veci úspech nemala. 2. Proti tomuto rozsudku sa v zákonom stanovenej lehote odvolal žalobca, ktorý žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, je ňou osoba zákonnej sudkyne, známej z kauzy L.. V tomto prípade sudkyňa konala očividne v prospech žalovaného. Rozsudok je výsmechom spravodlivosti, je neodborný a v rozpore s § 157 ods. 2 O.s.p., nakoľko v ňom nie je uvedené, z akých listinných dôkazov vychádza a prečo neboli vykonané ďalšie dôkazy. Sudkyňa bola tri razy vyzvaná žalobcom, aby vykonala listinné dôkazy, tieto návrhy vedome ignorovala a viedla spor dostratena. Taktiež sudkyňa svojvoľne cenzurovala výpoveď žalobcu. Žalobca na Inšpektorát práce Bratislava i do súdneho spisu založil listinné dôkazy, ktoré preukazovali, že zamestnávateľ, spoločnosť ABAS, si časť mzdy za odpracované hodiny žalobcom nechal pre svoje obohatenie, svojvoľne neplatil príplatky za prácu nadčas, a tiež si ich nechal pre svoje obohatenie. Tento stav žalobca nazval vykorisťovaním, občan sa stal zdrojom lacnej pracovnej sily a zdrojom bohatstva slovenského podnikateľa, a to aj za prispenia štátnych zamestnancov, ktorí oznámenia neriešili. Takéto zaobchádzanie zamestnávateľa s občanom, ako aj zaobchádzanie štátu, je nedôstojné, neľudské, ponižujúce, je to porušovanie základných ľudských práv na dôstojný život, ako aj na spravodlivý rozsudok. Žalobca nebude žiť ako lacný pracovný nástroj, odmieta nedôstojný a ponižujúci život na Slovensku a z tohto dôvodu bude vyhlásený občiansky odpor podľa čl. 32 Ústavy. Buď podľa žalobcu dôjde k náprave na odvolacom súde, budú sa vykonávať listinné dôkazy alebo príde k primeraným akciám za prítomnosti médií. Ďalej žalobca namietal, že Slovenská republika nie je právny štát a kritizoval pomery v slovenskej justícií a jej rozhodovaciu činnosť. 2.1. Žalobca súdu prvej inštancie vytkol i neúplné zistenie skutkového stavu veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Opakovane namietal, že prvoinštančný súd nevykonal ním navrhnuté listinné dôkazy, napriek výzvam žalobcu. Listinnými dôkazmi mal byť preukázaný postup spoločnosti ABAS i Inšpektorátu práce Bratislava. Zároveň uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal ani výsluch žalobcom navrhnutých svedkov, E.. K. O., E.. Š. P. C. E.. E. K., ktorí mali vypovedať o vykorisťovaní ľudí, pričom mali zákonnej sudkyni priblížiť, že aj oni sú ľudia ako žalobca. Takisto žalobca žiadal o prizvanie znalca z odboru psychológie, aby preukázal, či je život vykorisťovaného občana Slovenskej republiky šťastný, spokojný a či má pocit dôstojnej a humánnej existencie alebo sa cíti ponížený, potupený, ukrivdený, či stratil ľudskú dôstojnosť a cíti sa ako lacný pracovný nástroj v rukách vykorisťovateľov. Pokiaľ by súd prvej inštancie vykonal navrhnuté dôkazy, zistil by taký skutkový stav, že návrh na správne konanie z 29.4.2013 bol pridelený A.. Ď. pod č. 2792/2013-2.3. Odpoveď písomne vypracoval dňa 28.6.2013 a doručil žalobcovi dňa 9.7.2013. A.. Ď. postupoval tak, že vyriešil iba protiprávnosť spoločnosti ABAS, čo sa týka práce na dohodu. Ostatné body protiprávneho konania spoločnosti ABAS neriešil a to: a/ zamestnávateľ neviedol evidenciu nadčasov, b/ zamestnávateľ nevyplácal mzdu za všetky odpracované hodiny, c/ za prácu nadčas zamestnávateľ nevyplácal mzdové zvýhodnenie, d/ porušenie zásady rovnakého zaobchádzania zamestnávateľom a e/ zistenie či zamestnávateľ takto postupuje aj voči iným zamestnancom. Inšpektor práce A.. Ď. nevyužil svoje zákonné oprávnenia, aby zistil rozhodujúce skutočnosti na vysporiadanie sa s vyššie uvedeným konaním spoločnosti ABAS. Žalobca tiež namietal zmiznutie dokladov zo spisu Inšpekcie práce Bratislava. Meritum protiprávneho konania spoločnosti ABAS nebolo riešené, Inšpektorát práce Bratislava ignoroval žalobcovo podanie. Rovnako Inšpektorát práce Bratislava neriešil meritum sťažnosti žalobcu zo dňa 22.10.2013. Žalobca mal za to, že zo strany Inšpektorátu práce Bratislava išlo o nečinnosť orgánu štátnej správy v zmysle § 9 ods. 1 zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, nakoľko k meritu sťažnosti neurobil žiaden právny úkon, nevydal žiadne rozhodnutie a neposlal žalobcovi žiadnu správu. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že Inšpektorát práce Bratislava sa podnetmi a sťažnosťami žalobcu zaoberal, je nesprávne, ide o nečinnosť v merite návrhov na správne konanie, t.j. na popísané porušovania Zákonníka práce. Skutočnosť, že A.. P. odpovedal, že návrhy na správne konanie proti spoločnosti ABAS považoval za opätovný podnet na inšpekciu práce podľa zákona č. 152/2006 Z. z., nie je predsa možné považovať za konanie v merite porušovania Zákonníka práce a vyriešenie veci. Žalobca tiež namietal, že zákonná sudkyňa odmietla prečítať § 14 ods. 1 a § 18 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. 2.2. Ďalej vo svojom odvolaní žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie vypočul svedka hlavného inšpektora A.. G. P., ktorý uviedol, že inšpektor A.. Ď. vyhodnotil všetky body, ktoré žalobca uviedol, boli inšpektorom prešetrené a v odpovedi sa vyjadril k obidvom pracovnoprávnym vzťahom zamestnávateľa a nevyjadril sa k bodom, pri ktorých nezistil porušenie pracovnoprávnych predpisov. Žalobca k tomu uviedol, že A.. Ď. postupoval tak, aby vec doviedol dostratena a opakovane poznamenal, že nevyužil svoje zákonné oprávnenia. Inšpektorát práce je povinný v zmysle čl. 7 ods. 3 metodiky každý bod sťažnosti prešetriť a dať riadnu odpoveď, či bol alebo nebol porušený zákonník práce, akým konaním, a ktorý paragraf bol porušený. Stanovisko A.. P., Ž.U. A.. Ď. keď nezistil porušenie pracovnoprávnych predpisov, sa nevyjadril a nedal žiadnu odpoveď, je účelová lož. Nesúhlasil ani s tvrdením svedka A.. P., že podnet žalobcu zo dňa 22.10.2013 bol opätovným podnetom. Týkal sa síce neplatenia mzdy, ale za iný delikt v inom čase. 2.3. Rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa žalobcu tiež vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že nikto nevysvetlil, prečo Inšpektorát práce Bratislava, ktorý je v zmysle § 7 ods. 4 zákona o inšpekcii práce správny orgán prvého stupňa, nemá povinnosť prijať návrh na správne konanie a začať veci riešiť. Nikto nevie vysvetliť, prečo žalobca, ktorý bol poškodený v pracovnoprávnom vzťahu, nie je účastník správneho konania. Žalobca sa vo svojich troch návrhoch na správne konanie domáhal, aby inšpektorát práce konal svoju zákonnú povinnosť s poukazom na § 1 ods. 1 zákona o inšpekcii práce, podľa ktorého inšpekcia presadzuje ochranu zamestnancov pri práci. Žalobca tiež namietal, že zamestnávateľ sa dopustil recidívy vo vzťahu k dohodám, ktoré boli v rozpore so zákonom a mala mu byť uložená prísnejšia sankcia. Nesúhlasil s názorom súdu prvej inštancie, že podnet žalobcu bol vybavený v súlade so zákonom. Čo sa týka problematiky vyplácania mzdy, sama spoločnosť ABAS uznala, že pohľadávka žalobcu je oprávnená, a aby sa vyhla súdnemu sporu, uzavrela dňa 25.2.2014 dohodu o vyplatení sumy 901,50 €; súd prvej inštancie v rozsudku tvrdí, že ani tento dôkaz nepreukazuje nesprávny úradný postup. Tento dôkaz jasne preukazuje, že spoločnosť ABAS nevyplácala mzdu žalobcovi, čo bolo meritom návrhov žalobcu na správne konanie. Žalobca opakovane namietal, že Inšpektorát práce Bratislava riadne nereagoval na jeho podania. Inšpekcia neurobila k meritu sťažnosti žalobcu absolútne nič, čo je nečinnosť v zmysle zákona. Súd prvej inštancie vypustil časť žaloby týkajúcu sa nečinnosti inšpektora A.. Ď., ako aj doplnenie žaloby o skutok diskriminácie pri uplatňovaní právnej a inej ochrany, nakoľko Inšpektorát práce Bratislava mal selektívny prístup k občanom v prípade podania pána M. C. R.. zo dňa 23.11.2012 uložil spoločnosti ABAS za tie isté delikty pokutu vo výške 500,- €, v prípade žalobcu pokutu veľkoryso odpustil. Súd nevykonal ani jeden listinný dôkaz z veľkého množstva, ktoré žalobca navrhol, nebral do úvahy a nezohľadnil ani právne odôvodnenie žalobcu. 3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že odvolanie nepovažuje za dôvodné. Žalovaný sa pridržal dôkazov a svojich vyjadrení, ktoré uvádzal v prvoinštančnom konaní, nepredložil žiadne nové dôkazy a navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil. 4. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 5. Podľa § 470 ods. 1 prechodných ustanovení zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok platného a účinného od 1.7.2016 (ďalej len „C.s.p.“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 6. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené ustanovenie C.s.p. preskúmal a prejednal vec v rozsahu podaného odvolania v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 C.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania (rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech, pretože súd prvej inštancie náležíte zistil skutkový stav v zmysle § 215 ods. 1 C.s.p., vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i náležitým spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 7. Podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Odvolací súd sa stotožnil s odôvodnením rozhodnutia súdu prvej inštancie (§ 387 ods. 2 C.s.p.), pričom námietky žalobcu nepovažoval za dôvodné. 8. Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 28.11.2013 domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 16 000,- € ako náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Inšpektorátu práce Bratislava, a to na základe zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Nesprávny úradný postup žalobca videl v tom, že Inšpektorát práce Bratislava sa riadne a v celom rozsahu nezaoberal podnetmi žalobcu, v ktorých upozornil na svoje podozrenie z protiprávnej činnosti bývalého zamestnávateľa žalobcu, spoločnosti ABAS SR Management, s.r.o. Vyššie uvedenú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch si žalobca uplatnil z dôvodu, že stav, v ktorom sa nachádzal, zasahoval do jeho osobnej cti, ľudskej dôstojnosti, pričom pôvod tohto zásahu sám žalobca videl v tom, že jeho bývalý zamestnávateľ si z neho urobil lacnú pracovnú silu, ktorú môže beztrestne vykorisťovať. 8.1. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je jeho objektívna zodpovednosť (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nemožno zbaviť; založená je na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch predpokladov: 1. Existencia nezákonného rozhodnutia resp. nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci; 2. vznik škody, prípadne nemajetkovej ujmy; 3. príčinná súvislosť (kauzálny nexus) medzi nezákonným rozhodnutím resp. nesprávnym úradným postupom a vznikom škody (nemajetkovej ujmy). Poškodeného zaťažuje dôkazné bremeno v podobe povinnosti preukázať kumulatívne splnenie vyššie uvedených predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 8.2. Nesprávnym úradným postupom je akákoľvek činnosť spojená s výkonom právomocí určitého orgánu verejnej moci, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel stanovených právnymi predpismi pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie alebo cieľov tejto činnosti. Pretože úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať i z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup štátneho orgánu smeruje. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej činnosti. Pokiaľ však nesprávny úradný postup vedie k vydaniu nezákonného rozhodnutia, ktorým bola poškodenému spôsobená škoda, je potrebné nárok poškodeného posudzovať ako nárok vyplývajúci z nezákonného rozhodnutia orgánu verejnej moci. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvej inštancie, ktorý dospel k záveru, že žalobca nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu Inšpektorátu práce Bratislava. Predmetný orgán reagoval na všetky podnety zo strany žalobcu, čo podrobne zdôvodnil súd prvej inštancie. Samotná skutočnosť, že Inšpektorát práce Bratislava nepostupoval podľa predstáv žalobcu, resp. že nevybavil všetky jeho podnety spôsobom, s ktorým by bol žalobca spokojný, nepredstavuje nesprávny úradný postup. Inšpektorát práce ako štátny orgán je pri výkone svojej právomoci povinný postupovať v medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, v tomto prípade predovšetkým zákona o inšpekcii práce. Žalobca nijako nepreukázal, že by dotknutý orgán postupoval v rozpore s právnym poriadkom. Skutočnosť, že žalobca uzavrel so svojim bývalým zamestnávateľom dohodu o urovnaní, na základe ktorej mu bola vyplatená suma 901,50 €, nie je dôkazom o nesprávnom úradnom postupe Inšpektorátu práce Bratislava. Predmetná dohoda je záväzná len pre jej účastníkov a nemá žiaden vplyv na práva a povinnosti iných subjektov. Súd v tomto konaní nemá právomoc posudzovať správnosť záverov a prijatých opatrení orgánu inšpekcie práce v rámci výkonu inšpekcie práce. Preskúmať môže iba otázku, či sa orgán inšpekcie riadne zaoberal podnetmi žalobcu, pričom odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie má za to, že Inšpektorát práca Bratislava riadne reagoval na všetky podnety žalobcu, čo podrobne zdôvodnil vo svojom rozhodnutí súd prvej inštancie a odvolací súd sa jeho dôvodov pridržiava. 8.3. Ďalším predpokladom vzniku zodpovednosti za škodu je existencia vzťahu príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) medzi protiprávnym konaním škodcu a vznikom škody. Ide o vzťah príčiny a následku, ktorý je daný v prípade priameho pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody, existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Z vyššie uvedeného výkladu vyplýva, že žalobca nepreukázal ani existenciu príčinnej súvislosti medzi ním tvrdeným nesprávnym úradným postupom Inšpektorátu práce Bratislava a žalobcom tvrdenou ujmou na jeho osobnostných právach, čo taktiež správne zistil súd prvej inštancie. Sám žalobca vznik svojej ujmy spájal s porušovaním jeho práv zamestnávateľom, ktoré malo mať až intenzitu vykorisťovania a spočívalo malo v zásade v tom, že žalobca nebol za svoju prácu odmeňovaný v zmysle príslušných právnych predpisov. Pokiaľ teda aj došlo k takému zásahu do práv žalobcu, že uňho vyvolali vznik nemajetkovej ujmy, z tvrdení žalobcu nevyplýva, že by do jeho osobnej sféry priamo a bezprostredne zasiahol Inšpektorát práce Bratislava. Akýkoľvek by bol výsledok inšpekcie práce vykonanej príslušným orgánom, tento by nemal priamy vplyv na žalobcu a ujmu, ktorú pociťoval v dôsledku konania zamestnávateľa, ktoré už navyše v čase podania podnetu na inšpekciu práce bolo dokonané. Odvolací súd zdôrazňuje, že existuje rozdiel vo vzťahu podávateľa podnetu a inšpektorátom práce na jednej strane a vzťahu kontrolovaného subjektu (zamestnávateľa) a inšpektorátu práce na druhej strane. Žalobca ako zamestnanec, ktorý sa cítil byť poškodený porušením povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov, bol oprávnený v súlade s § 150 ods. 2 Zákonníka práce podať podnet na orgán inšpekcie práce. Tento orgán je povinný daný podnet zákonným spôsobom vybaviť. Ak na základe podnetu orgán inšpekcie práce vykoná inšpekciu práce podľa § 2 zákona o inšpekcii práce, pri výkone inšpekcie ide o odlišný vzťah medzi orgánom inšpekcie a zamestnávateľom, v ktorom orgán inšpekcie práce presadzuje verejný záujem na dodržiavaní pracovnoprávnych predpisov. Predmetom inšpekcie práce nie je priamo presadzovanie záujmu konkrétneho zamestnanca voči jeho zamestnávateľovi. Na ochranu práv zamestnanca vyplývajúcich z individuálneho pracovnoprávneho vzťahu medzi zamestnancom a zamestnávateľom, sú príslušné všeobecné súdy, nie orgány inšpekcie práce. Orgán inšpekcie práce síce môže okrem iného nariadiť zamestnávateľovi odstránenie zistených nedostatkov, ale nemôže bezprostredne priznať zamestnancovi určité právo. Absentuje tu preto priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku medzi úradným postupom Inšpektorátu práce Bratislava a žalobcom tvrdeným vznikom nemajetkovej ujmy. Na okraj odvolací súd uvádza, že pokiaľ tiež žalobca namietal, že na základe jeho podnetu nebola uložená jeho bývalému zamestnávateľovi pokuta, hoci na základe podnetu inej osoby peňažná sankcia uložená bola, táto skutočnosť nemá žiaden súvis s právami a povinnosťami žalobcu. 8.4. Nakoľko predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť splnené kumulatívne, po prijatí záveru o neexistencii nesprávneho úradného postupu a absencii príčinnej súvislosti medzi tvrdeným nesprávnym úradným postupom a vznikom údajnej nemajetkovej ujmy na strane žalobcu, nemá už význam zaoberať sa prípadnou existenciou zásahu do osobnostných právach žalobcu. Za týmto účelom preto ani nebolo potrebné vykonávať dokazovanie a to s ohľadom na princíp hospodárnosti konania, čo rovnako správne skonštatoval aj súd prvej inštancie. 9. K odvolacím námietkam žalobcu voči postupu sudkyne v konaní, ktorý dával do súvislosti s „kauzou L.Š., pričom v osobe zákonného sudcu videl „inú vadu konania“, odvolací súd uvádza, že rozhodovacia činnosť sudcu v inej veci, nezakladá tzv. inú vadu konania (§ 365 ods. 1 písm. c/ C.s.p.), a ani inak z nej nemožno vyvodiť nesprávnosť súdneho rozhodnutia. 10. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie v potrebnom rozsahu na riadne zistenie skutkového stavu, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a správne posúdil vec aj po právnej stránke, preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1, 2 C.s.p. potvrdil. 11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 396 ods. 1 a § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech, preto mu vzniklo právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 12. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 C.s.p. ). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C.s.p. ). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ ( § 422 ods.1 C.s.p. ). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C.s.p. ). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii ( § 427 ods.1 prvá veta C.s.p. ). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods.2 C.s.p. ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C.s.p. ). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa( § 429 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení ( § 431 ods.1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods.2 C.s.p. ). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C.s.p. ). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods.2 C.s.p. ).