Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/678/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113244498 Dátum vydania rozhodnutia: 12. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1113244498.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Mariany Harvancovej, v právnej veci žalobcu: O. C., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom K. - O., adresa pre doručovanie: O. Z. XX, K. proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.11.2014, č.k. 25C/253/2013-40, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žalovanej sa proti žalobcovi p r i z n á v a nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur titulom zodpovednosti za škodu spôsobenej pri výkone verejnej moci v súvislosti s vydaním príkazu na zatknutie. Žalovanej nepriznal náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 3 ods. 1, 2, § 7, § 9 ods. 1, § 17 ods. 2, 3, § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.“) a § 71 ods. 1, § 73 ods. 1, 2, 4, 5, 7 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) a vecne tým, že príkaz na zatknutie nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie, nakoľko nebolo ako nezákonné zrušené žiadnym orgánom a tiež nebolo preukázané, že pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Vyvodil, že pre vydanie príkazu boli splnené zákonom stanovené podmienky, príkaz spĺňal všetky zákonné formálne náležitosti a na túto okolnosť nemá vplyv neskoršie prepustenie žalobcu zo zadržania. Vo vzťahu k tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu uviedol, že účasť žalobcu na hlavnom pojednávaní bola potrebná a súd následne rešpektoval jeho vyjadrenia, na základe ktorých súhlasil s konaním v jeho neprítomnosti, pričom jeho práva boli zároveň chránené ustanoveným obhajcom. Na základe uvedeného dospel k záveru, že neboli splnené predpoklady na vyvodenie zodpovednosti žalovanej, keď nebola preukázaná existencia nezákonného rozhodnutia ani nesprávneho úradného postupu, vznik nemajetkovej ujmy ani príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a nemajetkovou ujmou. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“) a plne úspešnej žalovanej nepriznal náhradu trov konania s ohľadom na to, že náhradu trov konania si neuplatnila a žiadne trovy jej v konaní nevznikli. 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca podľa § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p., t.j. z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že rozsudok súdu prvej inštancie trpí vnútorným logickým rozporom, keď na jednej strane je príkaz na zatknutie považovaný za oprávnený a primerane odôvodnený a na druhej strane je prepustenie žalobcu krátko po zatknutí považované tiež za dôvodné a primerane odôvodnené. Uviedol, že ak bol príkaz na zatknutie dôvodný, bol by predsa naplnený účel jeho zatknutia a bola by na neho uvalená väzba. Podľa jeho názoru tak príkaz na prepustenie zo zadržania po zatknutí je rozhodnutím, ktoré je potrebné považovať za rozhodnutie, ktorým bola osvedčená nezákonnosť príkazu na zatknutie a má povahu zrušujúceho rozhodnutia (príkazu na zatknutie), keďže sudca pre prípravné konanie v trestnej veci ustálil (po preskúmaní spisu a výsluchu žalobcu), že nie sú žiadne dôvody väzby žalobcu. Ďalej uviedol, že berúc do úvahy závažnosť skutku, ktorý mu obžaloba kládla za vinu, jeho právo odoprieť výpoveď a trestný rozkaz, v ktorom mu súd uložil trest odňatia slobody vo výške 6 mesiacov s podmienečným odkladom na jeden rok, nebola jeho účasť na hlavnom pojednávaní bezpodmienečne nevyhnutná do takej miery, aby na neho bola uvalená väzba a za tým účelom bol zatknutý. Poukázal na to, že súd mal k dispozícii dostatok dôkazov a zákonných prostriedkov na rozhodnutie bez jeho prítomnosti na hlavnom pojednávaní, čo sa napokon potvrdilo v ďalšom postupe súdu, keď rozhodol bez jeho účasti a bez jeho výpovede. Ďalej namietal, že napriek absencii rozhodujúceho dôkazu pre posúdenie trestnosti konania, súd vydal trestný rozkaz a následne ho šikanoval, pričom mal povinnosť ho poučiť o dôvodoch, za ktorých sa nemusí zúčastniť hlavného pojednávania bez toho, aby vyvodzoval voči nemu nejaké dôsledky. Uviedol, že jeho účasť na hlavnom pojednávaní bolo jeho právo, nie povinnosť, pričom jeho správanie vôbec nedávalo dôvod domnievať sa, že sa skrýva a vyhýba trestnému stíhaniu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a žalobe vyhovel. 4. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 5. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 379, § 380 ods. 1 a 378 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p.), keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani dôležitý verejný záujem a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je podané dôvodne. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 185 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti uplatneného nároku na uloženie povinnosti žalovanej nahradiť žalobcovi nemajetkovú ujmu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). 6. Odvolací súd, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, nezistiac v postupe súdu prvej inštancie žiadne vady týkajúce sa procesných podmienok (§ 380 ods.2 C.s.p.), sa v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) s dôvodmi týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku prvoinštančného súdu, ktorým nároku na náhradu nemajetkovej ujmy nevyhovel a v ktorom dostatočne zodpovedal na v konaní nastolené otázky majúce pri rozhodovaní o uplatnenom nároku podstatný význam. 7. K doplneniu dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie a v záujme dôsledného vyporiadania sa s odvolacími námietkami odvolací súd udáva nasledovné. 8. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 30.12.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanej náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej vydaním príkazu na zatknutie zo dňa 9.12.2010 vo veci vedenej voči žalobcovi ako obvinenému v trestnom konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I, sp.zn. 5T/71/2009, a to s poukazom na § 71 ods. 1 písm. a) Trestného poriadku. Žalobou si žalobca uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 6 000 eur ako primeranú satisfakčnú reparáciu hrubého zásahu do integrity jeho osobnosti, prenasledovania a šikanovania súdom. 9. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní žalobcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.). 10. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 11. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (účinného v čase vydania príkazu na zatknutie) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 12. Podľa § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť. 13. Podľa § 7 zákona č. 514/2003 Z.z. právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu. 14. Podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. 15. Podľa § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. 16. Podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa odseku 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a) osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b) závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d) závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. 17. Podľa § 27 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Zodpovednosť za škodu podľa tohto zákona sa vzťahuje na škodu spôsobenú rozhodnutiami, ktoré boli vydané odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona a na škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom odo dňa nadobudnutia účinnosti tohto zákona. 18. Podľa § 71 ods. 1 Trestného poriadku obvinený môže byť vzatý do väzby len vtedy, ak doteraz zistené skutočnosti nasvedčujú tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu, sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený a z jeho konania alebo ďalších konkrétnych skutočností vyplýva dôvodná obava, že a) ujde alebo sa bude skrývať, aby sa tak vyhol trestnému stíhaniu alebo trestu, najmä ak nemožno jeho totožnosť ihneď zistiť, ak nemá stále bydlisko alebo ak mu hrozí vysoký trest, b) bude pôsobiť na svedkov, znalcov, spoluobvinených alebo inak mariť objasňovanie skutočností závažných pre trestné stíhanie, alebo c) bude pokračovať v trestnej činnosti, dokoná trestný čin, o ktorý sa pokúsil, alebo vykoná trestný čin, ktorý pripravoval alebo ktorým hrozil. 19. Podľa § 73 ods. 1 Trestného poriadku ak je daný niektorý z dôvodov väzby a obvineného nemožno predvolať, predviesť alebo zadržať a zabezpečiť jeho prítomnosť na výsluchu alebo na inom úkone, vydá predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora príkaz, aby bol obvinený zatknutý. 20. Podľa § 73 ods. 2 Trestného poriadku príkaz na zatknutie musí popri údajoch zabezpečujúcich, že obvinený nebude zamenený s inou osobou, obsahovať opis skutku, pre ktorý je obvinený stíhaný, právnu kvalifikáciu tohto skutku a dôvody, pre ktoré sa príkaz na zatknutie vydáva. 21. Podľa § 73 ods. 4 Trestného poriadku orgán, ktorý obvineného na podklade príkazu zatkol, je povinný ho bez meškania, najneskôr však do 24 hodín, dodať súdu, ktorého sudca príkaz vydal. Ak sa tak nestane, musí byť obvinený prepustený na slobodu. 22. Podľa § 73 ods. 5 Trestného poriadku predseda senátu alebo v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie, ktorý prevzal zatknutého obvineného, musí do 48 hodín a pri obzvlášť závažných zločinoch do 72 hodín od jeho prevzatia obvineného vypočuť a rozhodnúť o jeho vzatí do väzby alebo ho prepustiť na slobodu; pritom postupuje primerane podľa § 72 ods. 2. Ak nebolo uznesenie o vznesení obvinenia obvinenému v konaní doposiaľ oznámené, doručí mu rovnopis uznesenia sudca pre prípravné konanie pred výsluchom; doručenie sudcom pre prípravné konanie má rovnaké účinky ako oznámenie uznesenia orgánom, ktorý uznesenie o vznesení obvinenia vydal a sťažnosť proti nemu môže obvinený podať aj do zápisnice o výsluchu pred sudcom pre prípravné konanie. Ak prokurátor nebol pri výsluchu prítomný, doručí mu sudca pre prípravné konanie zápisnicu o výsluchu obvineného. 23. Podľa § 73 ods. 7 Trestného poriadku predseda senátu rozhodne o prepustení zatknutého obvineného na slobodu príkazom, ktorý musí byť vydaný písomne a musí byť primerane odôvodnený. V prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie rozhodne o prepustení zatknutého obvineného na slobodu z dôvodu uplynutia lehôt podľa odseku 5 príkazom, ktorý musí byť vydaný písomne a musí byť primerane odôvodnený; o prepustení zatknutého obvineného na slobodu z iných dôvodov rozhodne uznesením, ktoré v plnom znení s odôvodnením a poučením uvedie v zápisnici o úkone. 24. Podľa názoru odvolacieho súdu, súd prvej inštancie postupoval správne, keď na daný prípad aplikoval ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z., predovšetkým § 7, ktorý stanovuje podmienky pre uplatnenie náhrady škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí. V danom prípade si žalobca výslovne uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej rozhodnutím - príkazom na jeho zatknutie v prebiehajúcej trestnej veci vedenej voči nemu ako obvinenému. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie rovnako správne postupoval, keď pri posúdení nároku žalobcu skúmal existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu pri vydaní príkazu na zatknutie. Pokiaľ ide o námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že jeho prepustenie bez následného uvalenia väzby predstavuje nezákonnosť príkazu na zatknutie, odvolací súd konštatuje, že takáto argumentácia žalobcu nie je správna. Odvolací súd dáva do pozornosti, že skutočnosť, že obvinený nebol vzatý rozhodnutím sudcu okresného súdu (súdu, ktorý príkaz na zatknutie vydal), neodôvodňuje záver, že neboli splnené podmienky na vydanie príkazu na zatknutie a na jeho následnú realizáciu príslušníkmi polície. Uvedenému nasvedčuje dikcia § 73 ods. 5 Trestného poriadku, v ktorom sa explicitne predpokladá nielen vzatie obvineného do väzby ale aj jeho prepustenie na slobodu. To znamená, že dôvody, ktoré viedli sudcu k vydaniu príkazu na zatknutie mohli byť na základe skutočností uvedených obvineným pri výsluchu rozptýlené, resp. sudca mohol tieto skutočnosti akceptovať a vzhľadom na povahu inštitútu väzby ako prostriedku ultima ratio a všetky trestnoprávne relevantné zásady vzťahujúce sa k tomuto inštitútu, mohol dospieť k záveru o nedôvodnosti väzobného stíhania obvineného, ktorý záver nijako sám o sebe nezakladá nezákonnosť vydania príkazu na zatknutie. V súvislosti s ďalšími odvolacími námietkami žalobcu odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie sa dostatočným spôsobom vysporiadal s otázkou možného nesprávneho úradného postupu pri vydaní príkazu na zatknutie, pričom sa stotožňuje so závermi, ku ktorým dospel (s odkazom na skutkové okolnosti zistené z trestného spisu). Ak súd prvej inštancie vyvodil, že boli splnené zákonné podmienky pre vydanie príkazu na zatknutie, pričom vzal do úvahy skutočnosť, že žalobca ako obžalovaný bol riadne poučený o tom, že jeho účasť na hlavnom pojednávaní je nevyhnutná a následne o tom, kedy je možné vykonať hlavné pojednávanie v jeho neprítomnosti, postupoval správne. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že je vecou súdu, v akom štádiu považuje účasť obžalovaného na hlavnom pojednávaní za nevyhnutnú so zreteľom na výsledky vyplývajúce z procesu dokazovania, a to aj s poukazom na ust. § 252 ods. 2 Trestného poriadku. Priznaniu nároku žalobcovi teda bránila absencia nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu, tiež existencia nemajetkovej ujmy a teda aj príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím (nesprávnym úradným postupom) a nemajetkovou ujmou, preto súd prvej inštancie správne žalobu zamietol. 25. So zreteľom na uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil. 26. Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie (vrátane správneho výroku o trovách konania) podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne a právne správny potvrdil. 27. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a v odvolacom konaní úspešnej žalovanej priznal proti neúspešnému žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania s tým, že o výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 C.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).