Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoPr/13/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114202760 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114202760.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Ing. Maria Dubaňa a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobkyne: Ing. Dana Dyčková, J. C. Hronského 10, Bratislava, zastúpenej advokátkou Mgr. Zuzanou Zajíčkovou, Dostojevského rad 17, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Námestie slobody 6, Bratislava, o určenie neplatnosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a iné, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k. 24Cpr/1/2014-142, zo dňa 26.6.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanému p r i z n á v a proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa sa žalobou domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru s tým, že štátnozamestnanecký pomer medzi stranami trvá a zaplatenia funkčného platu titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru 1.800 eur mesačne od 1.12.2013 až do času, kým jej nebude prideľovaná práca podľa opisu činností jej štátnozamestnaneckého miesta. 3. V súvislosti s požiadavkou žalobkyne, aby sa ako predbežnou otázkou zaoberal skutočnosťou, či by okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu dohody, oprávňovali žalovaného okamžite skončiť so žalobkyňou štátnozamestnanecký pomer z dôvodu jej údajného závažného porušenia služobnej disciplíny, za údajný pozitívny výsledok dychovej skúšky na prítomnosť alkoholu v krvi (ktorá skutočnosť bola podľa žalobkyne významná pre účely posúdenia, či žalovaný hrozil niečím, čo mal právo vykonať, a či teda jeho konanie nevykazovalo znaky bezprávnej vyhrážky), súd prvej inštancie uviedol, že samotná žalobkyňa v konaní priznala požívanie alkoholu deň pred kontrolou. V rámci dokazovania sa nepodarilo ustáliť, aké množstvo alkoholu sa nachádzalo v jej dychu. Z výsluchu svedkýň Mgr. Č., Ing. Š. a Ing. X. zhodne vyplynulo, že možnosť vykonania kontroly krvným testom bola žalobkyni ponúknutá. To, že takáto ponuka nebola písomne zachytená a uvedená v zázname o kontrole na požitie alkoholu dychovou skúškou ešte neznamená, že žalobkyňa nemohla uvedenú ponuku aj využiť. Taktiež neobstojí tvrdenie žalobkyne, podľa ktorého mala od kontroly krvnou skúškou upustiť v dôsledku vyjadrenia svedkyne Mgr. Č., podľa ktorého ,,to malo byť zbytočné, lebo to na výpovedi nič nezmení, okrem toho je (Mgr. Č.) zaneprázdnená a naznačila, že žalobkyňa zdržiava“. Bolo totiž na rozhodnutí žalobkyne, či sa krvnému testu podrobí alebo nie. Ak by nesúhlasila s výsledkami dychových skúšok, minimálne by odmietla podpísať záznam o kontrole, resp. by žiadala, aby sa v zázname uviedlo, že žiadala o vykonanie krvnej skúšky, ktorá jej zo strany vedúceho zamestnanca, vykonávajúceho kontrolu (Mgr. Č.), bola odmietnutá. Podľa súdu prvej inštancie je v rozpore s formálnou logikou, aby človek, ktorý nesúhlasí s určitým výsledkom a mal možnosť vykonať kontrolu iným spôsobom, tento spôsob nevyužil a to bez ohľadu na miesto, čas a duševné rozpoloženie žalobkyne. Bez ohľadu na prípadné (pozitívne, či negatívne) vyjadrenia a komentáre kontrolujúcej osoby (Mgr. Č.) a svedkov (Ing. X., Ing. Š.) na výsledok kontroly mala žalobkyňa právo požiadať o kontrolu krvnou skúškou. Súd prvej inštancie preto neuveril jej tvrdeniu, že príčinou nevykonania krvnej skúšky bolo práve vyjadrenie svedkyne Mgr. Č., že prípadný výsledok krvnej skúšky nič nezmení na skončení pomeru. Práve naopak, negatívny výsledok krvnej skúšky by spochybnil výsledok pozitívnej dychovej skúšky, čo by sťažilo žalovanému skončenie štátnozamestnaneckého pomeru jednostranným právnym úkonom. Prípadný pozitívny výsledok krvnej skúšky by však potvrdil výsledky dychovej skúšky. Ak teda žalobkyňa priznala, že deň pred vykonaním dychovej skúšky požívala alkohol, resp. ak odmietla podrobenie sa kontrole krvnou skúškou, a ak uviedla, že detekčné trubičky vykazovali nejaké sfarbenie, bez pochybností bola dňa 28.11.2013 v čase približne o 10.00 hod. v služobnom úrade pod vplyvom zvyškového alkoholu v bližšie neurčenom množstve, čo bol dôvod k tomu, aby žalovaný s ňou okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer pre závažné porušenie služobnej disciplíny (§ 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z., čl. 19 ods. 1, ods. 2 služobného predpisu č. 50/2011, čl. 4 ods. 1, ods. 3 služobného predpisu č. 3/2013). Závažnosť porušenia služobnej disciplíny spočívala v tom, že žalobkyňa sa v služobnom čase nachádzala pod vplyvom alkoholu, čím sa dopustila porušenia § 12 ods. 2 písm. l) zákona č. 124/2006 Z.z., nakoľko svojím konaním mohla privodiť svojmu služobnému úradu vznik škody (§ 115 ods. 2 zákona č. 400/2009 Z.z.). Pre potvrdenie úvahy o kontaktovaní p. J.Š. s generálnou riaditeľkou JUDr. Ž.Á. pre podozrenie, že žalobkyňa je pod vplyvom alkoholu, nepotreboval súd prvej inštancie vypočuť svedkov p. A., R.. J., či p. Ž., keď samotná žalobkyňa v konaní priznala, že deň pred kontrolou požívala alkohol. 4. V súvislosti s oprávnenosťou zamestnancov žalovaného na uskutočnenie kontroly na požitie alkoholu dychovou skúškou súd prvej inštancie uviedol, že Mgr. G. Č., ako riaditeľka OKaRP, disponovala poverením na zastupovanie JUDr. D. Ž., generálnej riaditeľky sekcie OPD, a to na základe poverenia zo dňa 1.12.2012, ktoré bolo vydané v súlade s § 62 ods. 1 písm. f) zákona č. 400/2009 Z.z. a v súlade s čl. 13 ods. 1 písm. g) služobného predpisu č. 50/2011. Na základe tohto poverenia bola ako podriadená vedúca štátna zamestnankyňa oprávnená na zastupovanie svojho nadriadeného vedúceho štátneho zamestnanca v určenom rozsahu, v čase jej neprítomnosti, nepresahujúcej dva týždne. Na základe poverenia zodpovedala za plnenie úloh sekcie OPD v rozsahu nevyhnutných oprávnení a povinností, vyplývajúcich z funkcie generálnej riaditeľky sekcie OPD. K výhradám žalobkyne ohľadom absencie uvedenia referenčného čísla na poverení, resp. ohľadom toho, že žalovaný zrejme poverenie vydal ex post s tým, že okrem originálu poverenia založeného v spise ním disponovala aj žalobkyňa, t.j. k pochybnosti o pravosti a právnej relevancii takéhoto dokumentu súd prvej inštancie uviedol, že ani zo zákona (§ 62 ods. 1 písm. f) zákona č. 400/2009 Z.z., ani zo služobného predpisu č. 50/2011 - čl. 13 ods. 1 písm. g)) nevyplýva pre vedúceho zamestnanca povinnosť, aby poverenie opatril určitým referenčným číslom alebo inou spravovacou značkou. Absencia referenčného čísla nemá preto za následok neplatnosť poverenia. V rámci dokazovania sa nepodarilo ustáliť presný počet rovnopisov poverenia, avšak ani prípadná okolnosť, že by žalobkyňa disponovala originálom poverenia, nemá za následok jeho neplatnosť. Rozhodujúcou skutočnosťou bolo to, že Mgr. Č. bola v zmysle poverenia oprávnená zastupovať generálnu riaditeľku (ako vedúceho zamestnanca a priamu nadriadenú žalobkyne súčasne) pri výkone dychovej skúšky (čl. 5 ods. 2 písm. a) služobného predpisu č. 3/2013). Kontrolujúca osoba a ani svedkyne nemali v zmysle služobného predpisu č. 3/2013 povinnosť preukázať sa nejakým dokumentom, či iným povolením na vykonanie kontroly. Oprávnenie na uskutočnenie kontroly ako také totiž vyplýva žalovanému priamo zo zákona (§ 12 ods. 2 písm. l) zákona č. 124/2006 Z.z.), ktoré je bližšie vymedzené v služobnom predpise žalovaného č. 3/2013 (najmä čl. 4 ods. 2, čl. 5 ods. 1, ods. 2). 5. V súvislosti so správnosťou použitých detekčných trubičiek a s povinnosťou kontrolujúcej osoby poučiť kontrolovanú osobu, ako sa má správať pri výkone kontroly súd prvej inštancie uviedol, že v zmysle služobného predpisu č. 3/2013 sa kontrola na požitie alkoholu vykonáva dychovou skúškou detekčnými trubičkami, ktorými sa zistí prítomnosť alkoholu v dychu (čl. 7 ods. 1). Zo služobného predpisu nevyplýva, že by mal žalovaný povinnosť použiť v rámci kontroly určitý druh alebo typ detekčných trubičiek. Ak teda žalovaný v rámci kontroly použil detekčné trubičky zn. AL TEST, nepostupoval v rozpore so služobným predpisom a ani so zákonom, nakoľko použil detekčné trubičky, na základe ktorých bolo možné určiť v súlade s § 5 ods. 4 zákona č. 219/1996 Z.z. objemové percento alkoholu v krvi v rozsahu do 0,03 ‰, a nad 0,03 ‰. V zmysle žalovaným predloženého listinného dôkazu sa malo jednať o detekčné trubičky zn. AL TEST, vyrobené v roku 2012, s expiračnou dobou do 10.4.2014. Na základe tohto dôkazu nebolo možné s istotou ustáliť, či sa uvedený listinný dôkaz vzťahuje na detekčné trubičky, použité pri kontrole dňa 28.11.2013. Prípadnú pochybnosť (nameranie nesprávnych hodnôt) však bolo možné zo strany žalobkyne vylúčiť tým spôsobom, že by požiadala o vykonanie krvnej skúšky (čl. 9 ods. 1, ods. 3 služobného predpisu č. 3/2013). Zo záznamu o vykonaní kontroly taktiež nevyplýva, že by žalobkyňa mala výhrady voči prístroju, ktorým sa zisťovala prítomnosť objemového percenta alkoholu v jej krvi. Zo svedeckých výpovedí zamestnancov žalovaného, ktorí boli prítomní pri kontrole, naopak vyplýva, že žalobkyňa namiesto námietky voči použitým detekčným trubičkám sa priznala, že deň pred kontrolou požívala alkoholické nápoje. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že zo služobného predpisu, z návodu na používanie trubičiek a ani z iného predpisu, nevyplývala pre žalovaného povinnosť poučiť žalobkyňu, ako sa má správať počas výkonu dychovej skúšky a ako majú vyzerať kontrolné prístroje. Práve naopak, v prípade podozrenia na prítomnosť alkoholu v krvi, mala žalobkyňa povinnosť podrobiť sa dychovej skúške (§ 12 ods. 2 písm. l/ zákona č. 124/2006 Z.z.). Ak žalobkyňa s nameranými hodnotami nesúhlasila, mala právo požiadať o vykonanie krvnej skúšky, pričom bolo jej elementárnou povinnosťou vopred upozorniť kontrolujúcu osobu na prípadné okolnosti, ktoré by mohli mať skresľujúci vplyv na výsledok skúšky s tým, aby sa takéto okolnosti aj uviedli v zázname o vykonaní kontroly. Ak žalobkyni vznikla pochybnosť o hodnovernosti detekčnej súpravy AL-TEST, mala právo odmietnuť vykonanie dychovej skúšky a súčasne právo požiadať o výkon krvnej skúšky (§ 5 ods. 4 zákona č. 219/1996 Z.z.). Jej tvrdenie o tom, že dychová skúška nebola vykonaná v súlade s právnymi predpismi, nakoľko žalovaný nepoužil ciachovaný prístroj, súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelové s cieľom spochybniť výsledok dychovej skúšky. Výsledok kontroly totiž preukazoval, že žalobkyňa sa dopustila závažného porušenia služobnej disciplíny, čo bol dôvod na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru (§ 51 ods. 1 zákona o štátnej službe v spojení s čl. 19 ods. 1 písm. g), ods. 2 služobného predpisu č. 50/2011). Žalovaný nebol povinný vydať žalobkyni písomný záznam o vykonaní dychovej skúšky, nakoľko takáto povinnosť mu nevyplývala ani z čl. 8 ods. 3 služobného predpisu č. 3/2013 a aj z obsahu záznamu vyplýva, že ho bol povinný vydať iba a/ vedúcemu služobného úradu, b/ osobnému úradu a c/ bezpečnostnému technikovi (pri pracovnom úraze). Podľa čl. 8 ods. 1 písm. d) služobného predpisu č. 3/2013 bol žalovaný povinný z každej kontroly na požitie alkoholu vyhotoviť písomný záznam, obsahom ktorého malo byť uvedenie výsledku kontroly; zo vzorového tlačiva, ktoré tvorí Prílohu č. 1 k služobnému predpisu č. 3/2013 vyplýva povinnosť žalovaného v rámci výsledku kontroly uviesť, či kontrolovaný subjekt požil alebo nepožil alkoholické nápoje. Žalovaný teda nebol povinný uviesť v zázname hodnotu objemového percenta alkoholu v krvi; kontrolujúca osoba uviedla v zázname, že žalobkyňa požila alkoholické nápoje. Súd prvej inštancie vyhodnotil aj rozpor aj v tvrdeniach žalobkyne, keď na jednej strane videla malé sfarbenie detekčných trubičiek, no na druhej strane nemala vedomosť o hodnote objemového množstva alkoholu v krvi. Každá z detekčných trubičiek bola rozdelená deliacou ryskou na dve časti s tým, že prvá časť pôvodne žltej indikačnej vrstvy v smere šípky (od užšieho prúžku k deliacej ryske), ktorá zodpovedala koncentrácii alkoholu v krvi do 0,3 ‰ bola sfarbená nazeleno a druhá časť žltej indikačnej vrstvy (od deliacej rysky k širšiemu prúžku), ktorá zodpovedala koncentrácii alkoholu v krvi nad 0,3 ‰, ostala sfarbená v pôvodnej žltej farbe. Podľa čl. 8 ods. 1 písm. e) služobného predpisu č. 3/2013 musí byť z každej kontroly na požitie alkoholu vyhotovený písomný záznam, obsahom ktorého je vyjadrenie kontrolovaného zamestnanca. Ak teda žalovaný neuviedol v písomnom zázname vyjadrenie žalobkyne k výsledku kontroly, konal tak v rozpore s uvedeným článkom. Ide však o formálnu a obsahovú náležitosť, ktorá vyplýva z interného právneho aktu žalovaného; tento nedostatok preto nemal zásadný vplyv na platnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru. Za obvyklých okolností by žalovaný v zázname pravdepodobne uviedol vyjadrenie žalobkyne, že deň predtým požívala alkoholické nápoje (čo uviedla nielen pred kontrolujúcim vedúcim zamestnancom, ktorého zastupovala Mgr. Č., a dvoma svedkami, prítomnými pri kontrole, ale aj v predmetnom konaní). Podpisom záznamu o odmietnutí podrobiť sa krvnej skúške žalobkyňa vyjadrila súhlas so všetkými uvedenými údajmi. Bez ohľadu na rozpor výpovedí svedkov ohľadom miesta, kde malo dôjsť k vyhotoveniu tejto fotodokumentácie, nevyplývala zo služobného predpisu č. 3/2013 pre kontrolujúcu osobu povinnosť, aby ku záznamu pripojila fotodokumentáciu detekčných trubičiek; k vyhotoveniu obrazovej snímky detekčných trubičiek došlo Ing. X. pre vlastnú potrebu žalovaného. 6. V súvislosti s tvrdeným nátlakom a vyvolaním omylu pred podpisom dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru súd prvej inštancie uviedol, že správanie žalobkyne po uskutočnení dychovej skúšky vykazovalo známky stresu, šoku a zmätočných prejavov, s cieľom odvrátiť rozhodnutie žalovaného smerujúce ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Zmätočné správanie žalobkyne spočívalo v tom, že po vykonaní prvej a opakovanej dychovej skúšky najprv priznala, že deň predtým pri príležitosti rodinného stretnutia požila alkoholické nápoje (čím de facto potvrdila výsledok dychovej skúšky), na druhej strane však odmietla rešpektovať právne následky svojho správania, ktoré spočívali v tom, že ak sa v služobnom čase nachádzala na pracovisku pod vplyvom alkoholu, dopustila sa závažného porušenia služobnej disciplíny. Ak na túto skutočnosť žalobkyňu upozornila riaditeľka personálneho úradu Ing. Š., nekonala v rozpore so zákonom. Ďalšie zmätočné správanie žalobkyne sa prejavilo v tom, že po odmietnutí ponuky zo strany žalovaného, aby absolvovala krvnú skúšku, túto nakoniec absolvovala sama, po skončení pracovnej doby, keď už existovala väčšia pravdepodobnosť, že sa v jej krvi nebude nachádzať zvyškový alkohol. Žalobkyňa po vykonaní dychovej skúšky, ktorá preukazovala v jej krvi zvyškový alkohol a po tom, ako uviedla, že deň predtým požívala alkohol, odmietla uznať svoje pochybenie a nesúhlasila s tým, aby bol s ňou z dôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny okamžite skončený štátnozamestnanecký pomer. Súd prvej inštancie s poukazom na § 51 ods. 1 veta prvá zákona č. 400/2009 Z.z. zdôraznil, že v prípade okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru sa nevyžaduje vyjadrenie dotknutého zamestnanca. Nesúhlas žalobkyne tak nemožno zamieňať za nedovolený nátlak, či bezprávnu vyhrážku, ktorého sa mal dopustiť žalovaný. Zo žiadneho právneho predpisu totiž nevyplývala žalobkyni ,,možnosť voľby“ medzi okamžitým skončením štátnozamestnaneckého pomeru a dohodou. Ak sa domnievala, že v tomto prípade mala možnosť voľby, dopustila sa právneho omylu, pretože jediným oprávneným subjektom, ktorý mal zo zákona možnosť ponúknuť jej skončenie pomeru dohodou alebo bez ponuky s ňou okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, bol výhradne žalovaný. Tvrdenie žalobkyne, že v dôsledku konania žalovaného konala vo svoj neprospech, ak pristúpila na skončenie pomeru dohodou, nemá žiadne právne opodstatnenie. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalobkyňa sa snažila odvrátiť dôsledky svojho konania prostredníctvom komunikácie s nadriadeným Ing. A. (aby sa ešte porozprával s generálnou riaditeľkou JUDr. Ž.), resp. prostredníctvom svojej známej (za účelom sprostredkovania kontaktu na p. ministra) a v neposlednom rade tým, že do poslednej chvíle pred podpisom dohody chcela nejakým spôsobom spochybniť výsledok kontroly. Ak by aj niektorá z osôb prítomných pri kontrole uviedla, že ,,krvná skúška je zbytočná, lebo to na výpovedi nič nezmení“, takéto vyjadrenie nemožno chápať ako nátlak, či vyhrážku. V konečnom dôsledku práve žalobkyňa bola tým subjektom, ktorý rozhodoval o tom, či sa podrobí krvnej skúške; zodpovednosť za nevykonanie krvnej skúšky tak nemožno prenášať na žalovaného. Žalobkyňu nemohlo donútiť k podpisu dohody ani prípadné neúctivé správanie Mgr. Č., ktorá mala žalobkyni naznačiť, aby dohodu podpísala a nezdržiavala, lebo vedúci služobného úradu čaká (ktoré správanie však v konaní potvrdené nebolo). Správanie svedkyne Mgr. X., ktorá žalobkyni pred podpisom žiadosti a dohody uviedla, že prečo ich nechce podpísať, keď ich spolu pripravovali, nevyhodnotil súd prvej inštancie ako nátlakové, ale naliehajúce, ktoré je prejavom snahy presvedčiť, avšak ponecháva na úvahe (a slobodnej vôli) adresáta, či sa nechá presvedčiť. Mgr. Č. a Mgr. X. ponechali žalobkyni čas na rozmyslenie, umožnili jej, aby si osamote zatelefonovala a zabezpečili jej kópiu záznamu o kontrole a služobný predpis č. 3/2013. Ak by žalobkyňa nesúhlasila s dohodou, mala možnosť opustiť kanceláriu Mgr. Č. a to bez toho, aby reagovala na naliehanie Mgr. X., prípadne na komentáre Mgr. Č.. K podpisu dohody zo strany žalobkyne tak došlo nie pre nátlak alebo bezprávnu vyhrážku žalovaného, ale naopak z dôvodu, že ak by dohodu nepodpísala, žalovaný by s ňou zrejme okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer. Takýto postup žalovaného by však bol legitímny (§ 46 ods. 1 písm. c) v spojení s § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z.). Ak teda svedkyňa Mgr. X. pomáhala žalobkyni s vypracovaním žiadosti o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou a s vypracovaním návrhu dohody, nekonala v rozpore so zákonom a ani v rozpore s dobrými mravmi. Tvrdenie žalobkyne, že vypracovanie návrhu žiadosti a návrhu dohody vyjadruje skôr vôľu žalovaného, ako jej vôľu, vyhodnotil súd prvej inštancie ako účelové a bezpredmetné. Ak by totiž žalobkyňa neprejavila vôľu skončiť pomer dohodou, svedkyňa Mgr. X. by nemala dôvod pripraviť návrh žiadosti a návrh dohody. 7. Ku vplyvu výsledkov krvných testov, uskutočnených žalobkyňou bez vedomia žalovaného, na neplatnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa mala právo po zistení výsledkov dychovej skúšky požiadať žalovaného o vykonanie tzv. kontrolnej skúšky (formou krvného testu), ktorej náklady by znášal žalovaný, ak by jej výsledok preukazoval neprítomnosť alkoholu v krvi žalobkyne (čl. 9 ods. 3, 4 služobného predpisu č. 3/2013). Takémuto krvnému testu však bolo potrebné sa podrobiť ihneď po skončení dychovej skúšky a nie po skončení pracovnej doby. Preto ak žalobkyňa takýto test absolvovala dňa 28.11.2013 o 16.57 hod, teda v časovom rozpätí niekoľkých hodín od skončenia kontroly na pracovisku a to bez vedomia žalovaného, nemožno výsledok takéhoto testu považovať za okolnosť, ktorá by zásadným spôsobom zmenila zistenia žalovaného, ktoré boli uskutočnené dychovou skúškou dňa 28.11.2013 o 10.00 hod. 8. V súvislosti so zotrvaním zamestnanca na pracovisku po uzavretí dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a k vplyvu tejto skutočnosti na neplatnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru súd prvej inštancie uviedol, že po dychovej skúške sa žalobkyňa zdržiavala na pracovisku minimálne do 14.00 hod. (vrátane obedňajšej prestávky), kedy došlo k podpísaniu dohody z jej strany. Svedkyňa Mgr. Č. uviedla, že po podpise dohody bola ešte za žalobkyňou v jej kancelárii, kde ju upozornila, aby odovzdala svoju agendu niektorému zo svojich kolegov, ktorí s ňou sedeli v kancelárii; potom už žalobkyňu na pracovisku nevidela. Z obsahu výsledkového listu, zo dňa 28.11.2013, vystaveného synlab slovakia s.r.o., akreditované pracovisko SNAS vyplýva, že žalobkyňa sa dňa 28.11.2013 v čase o 16.57 hod. podrobila meraniu etanolu (alkoholu) na Centrálnom príjme UNB Kramáre. Žalobkyňa k tomu uviedla, že dňa 28.11.2013 ukončila pripomienky k materiálu a pred 15-tou hodinou ich odoslala elektronicky riaditeľovi Ing. A.. Potom šla s kolegom na Kramáre na odber krvi. Do práce sa vrátila pred 17.00 hod., aby si zbalila veci. Z čl. 8 ods. 4 služobného predpisu č. 3/2013 vyplýva, že zamestnanec s pozitívnym výsledkom kontroly na požitie alkoholu musí okamžite opustiť pracovisko a za žiadnych okolností nesmie pokračovať v práci. Pokyn na okamžité opustenie pracoviska však mohol vydať iba vedúci služobného úradu, ktorý v ten deň nebol prítomný na pracovisku (§ 12 ods. 1, 2 zákona č. 400/2009 Z.z.). Ak teda žalobkyňa ostala naďalej na pracovisku bez toho, aby dostala pokyn na jeho opustenie od kompetentnej osoby, ostala tak v služobnom úrade na zodpovednosť svojho zamestnávateľa. Ani prípadné nevydanie príkazu na okamžité opustenie pracoviska nemožno automaticky vyhodnotiť ako dôvod, ktorý by zakladal neplatnosť skončenia pomeru dohodou, a nemožno ho vyhodnotiť ani ako prejav žalovaného, z ktorého možno bez pochybností vyvodiť, že mal naďalej záujem zamestnávať žalobkyňu. Súd prvej inštancie zdôraznil, že ak dňa 28.11.2013 zo strany žalovaného nedošlo prostredníctvom vedúceho služobného úradu k podpisu návrhu dohody, treba na žalobkyňu hľadieť ako na štátneho zamestnanca, s ktorým dňa 28.11.2013 ešte nebol rozviazaný štátnozamestnanecký pomer dohodou (§ 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 400/2009 Z.z.); žalobkyňa bola v štátnozamestnaneckom pomere až do dňa 30.11.2012; do tohto momentu a v prípade absencie príkazu na okamžité opustenie pracoviska mala žalobkyňa legitímne právo zdržiavať sa na pracovisku. 9. K otázke dátumu skončenia pomeru a k otázke späťvzatia dohody súd prvej inštancie uviedol, že skutočný dátum podpisu dohody zo strany vedúceho služobného úradu nemá vplyv na skutočnosť, že ku zániku štátnozamestnaneckého pomeru dohodou došlo dňa 30.11.2013. Z obsahu dohody vyplýva, že strany sa dohodli na tom, že dohoda nadobudne platnosť dňom podpísania obidvoma zmluvnými stranami a účinnosť dňa 30.11.2013. Pokiaľ vedúci služobného úradu Ing. Č. podpísal dohodu v iný deň ako 28.11.2013 (teda dňa 29.11.2013 alebo dňa 30.11.2013), bolo jeho právom, aby na dohode k svojmu podpisu pripojil skutočný dátum, kedy došlo z jeho strany k podpisu dohody. Ak návrh dohody dňa 28.11.2013 podpísala iba žalobkyňa, dohoda nemohla týmto dňom nadobudnúť platnosť. Najneskôr však mohla nadobudnúť platnosť dňa 30.11.2013, spolu s nadobudnutím jej účinnosti. Otázka skutočného nadobudnutia platnosti však nebola v konaní sporná. Na platnosť a účinnosť dohody nemohla mať vplyv ani skutočnosť, že žalobkyňa bola počnúc dňom 30.11.2013 práceneschopná, nakoľko sa v čase od 28.11.2013 do 30.11.2013 nenachádzala v ochrannej dobe (§ 49 zákona č. 400/2009 Z.z.) a neexistoval tu ani zákonný dôvod, pre ktorý by s ňou žalovaný nemohol okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer (§ 51 ods. 3 zákona č. 400/2009 Z.z.). Žalobkyňa po podaní žiadosti o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou a po podpísaní návrhu dohody mohla uvedenú žiadosť zobrať späť a to až do doby, kým dohoda nenadobudla účinnosť, keďže návrh na uzavretie dohody bol odvolateľný, a taktiež neobsahoval lehotu, určenú na jej prijatie. Pokiaľ ide o jej oznámenie, ktoré bolo žalovanému doručené dňa 30.1.2014 a v ktorom uviedla, že trvá na tom, aby ju žalovaný naďalej zamestnával, uvedené oznámenie (žiadosť) síce možno vyhodnotiť ako späťvzatie žiadosti o skončenie pomeru dohodou, avšak vzhľadom na skutočnosť, že počnúc dňom 30.11.2013 nadobudla dohoda platnosť a účinnosť, zo strany žalobkyne došlo k oneskorenému späťvzatiu žiadosti, ktoré už nemohlo vo vzťahu k platnosti a účinnosti dohody vyvolať žiadne relevantné právne účinky so spätnou platnosťou. Konanie vedúceho služobného úradu za žalovaného v súvislosti s uzatvorením dohody bolo v súlade s § 12 ods. 2 zákona o štátnej službe; vedúci služobného úradu bol teda oprávnený zastupovať pri tomto právnom úkone žalovaného. Žalovaný v čase uzatvárania dohody nemal poučovaciu povinnosť o možnosti späťvzatia žiadosti o skončenie pomeru dohodou do 30.11.2013, nakoľko mu takáto povinnosť zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala. Dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru bola uzavretá písomne, pričom nebolo potrebné, aby obsahovala dôvod skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, keďže žalobkyňa na uvedení takéhoto dôvodu v dohode netrvala (§ 120 zákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s 60 ods. 2 Zákonníka práce). 10. Súd prvej inštancie záverom uviedol, že žalobkyňa nepreukázala, že by ju žalovaný pred uzavretím dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru uviedol do skutkového či právneho omylu. V súvislosti s výsledkami kontroly na požitie alkoholu dychovou skúškou a vyjadrením žalobkyne, že deň pred vykonaním námatkovej kontroly požila alkoholické nápoje, vznikol žalovanému dôvod, aby so žalobkyňou okamžite skončil štátnozamestnanecký pomer z dôvodu závažného porušenia služobnej disciplíny. Žalobkyňa taktiež nepreukázala, že by sa žalovaný v súvislosti s uzatváraním dohody dopustil voči jej vôli takého konania, ktoré by bolo možné bez pochybností označiť ako nedovolený nátlak. Naopak, žalovaný preukázal, že žalobkyni poskytol dostatok času na rozmyslenie, či pristúpi k skončeniu pomeru dohodou; umožnil jej, aby celú vec odkomunikovala nielen so zamestnancami, ktorí boli prítomní pri kontrole na požitie alkoholu, ale aj s jej nadriadeným vedúcim Ing. A.; umožnil jej naštudovať si príslušný služobný predpis, týkajúci sa výkonu kontroly na požitie alkoholu a dokonca navrhol žalobkyni, aby pre bezpečné preukázanie výsledku kontroly dychovou skúškou podstúpila kontrolu krvným testom, čo však nevyužila. Žalovaný preukázal, že samotná kontrola na požitie alkoholu, ale aj následné jednanie so žalobkyňou prebehlo v medziach zákona a interných právnych predpisov. Keďže žalobkyňa nepreukázala neplatnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, súd prvej inštancie sa ďalej nezaoberal jej nárokom na priznanie príslušnej náhrady mzdy. Z tohto dôvodu žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Náhradu trov konania žalovanému nepriznal, nakoľko si ju neuplatnil (§ 142 ods. 1 O.s.p.). 11. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a žiadala napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, resp. v časti zmeniť a určiť neplatnosť dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru zo dňa 28.11.2013 a trvanie štátnozamestnaneckého pomeru a vo zvyšku zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. 12. Uviedla, že súd prvej inštancie riadne neodôvodnil, prečo sa nezaoberal ako prejudiciálnou otázkou skutočnosťou, či bol žalovaný vôbec oprávnený skončiť štátnozamestnanecký pomer okamžitým skončením a nevyjadril sa k ustálenej judikatúre (judikáty Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 12/2008 a sp. zn. 3 Cdo 218/2007). Nezaoberal sa vyjadreniami, ktoré zhrnula jej právna zástupkyňa na pojednávaní dňa 26.6.2015, najmä pokiaľ ide o nezákonnosť použitého dychového prístroja a z toho vyplývajúcu bezprávnu vyhrážku zo strany žalovaného, ktorý si bol dobre vedomý toho, že ide len o orientačnú dychovú skúšku, ako uviedla aj svedkyňa X.. Žalobkyňa ďalej uviedla, že ak by žalovaný skončil s ňou štátnozamestnanecký pomer okamžitým skončením, musel by v súdnom spore preukázať, že sa v služobnom čase nachádzala pod vplyvom alkoholu, a to na základe zistenia alkoholu prístrojom, ktorým sa určí objemové percento alkoholu v krvi (§ 5 ods. 4 zákona č. 219/1996 Z.z.). Z uvedeného vyplýva, že žalovaný zákonným spôsobom nepreukázal, že by bola pod vplyvom alkoholu; služobný predpis č. 3/2013 nebol v súlade s uvedeným ustanovením. Žalovaný si bol dobre vedomý toho, že prístroj, ktorý bol použitý na dychovú skúšku, nie je spôsobilý určiť objemové percento alkoholu v krvi a nemožno ho považovať za analyzátor dychu; jeho orientačný výsledok preto nie je možné považovať za dôkaz preukazujúci, že by mala byť žalobkyňa pod vplyvom čo i len zvyškového alkoholu. Súd prvej inštancie len z informácie žalobkyne, že predchádzajúci deň požila alkohol, vyvodil ako nepochybné, že na druhý deň bola pod vplyvom zvyškového alkoholu; rozhodol tak na základe ničím nepodložených záverov, ku ktorým dospel bez akéhokoľvek relevantného dôkazu. Žalovaný sa dopustil zneužitia v zmysle § 4 ods. 4 zákona č. 400/2009 Z.z., keď nepoučil žalobkyňu, že ide len o orientačnú dychovú skúšku, že akým spôsobom sa prístroj používa, neopýtal sa jej, či nepožila látky alebo neberie lieky tak, ako sa uvádza v návode pre používanie súpravy Al-test, neumožnil jej vyjadriť sa k priebehu vykonanej skúšky, čím porušil čl. 8 ods. 1 písm. e) smernice 3/2013. Napriek údajnému pozitívnemu testu žalobkyňa pokračovala v práci, pretože jej žalovaný nedal príkaz na okamžité ukončenie pracovnej zmeny, z čoho je zrejmé, že v skutočnosti žalobkyňa nebola indisponovaná. 13. Žalobkyňa poukázala na výpoveď svedkyne Č., že Ing. Š. poučila žalobkyňu, že ak sa nepodrobí krvnej skúške, má možnosť požiadať o skončenie pomeru dohodou. Z uvedeného mala za zrejmé, že ju uviedli do omylu a vyvíjali na ňu psychický nátlak v tom zmysle, že ak by sa podrobila krvnej skúške, nemohla by už požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou a že orientačná dychová skúška postačuje na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Rovnako pani Č. vedome vyvíjala nátlak na žalobkyňu tým, že vedúci služobného úradu mal čakať na podpis dohody, pričom vôbec nebol v služobnom úrade prítomný. Pani X. tiež vyvíjala na žalobkyňu nátlak a hoci súd prvej inštancie toto správanie vyhodnotil len ako čiastočne nátlakové, je nepochybné, že zo strany viacerých zamestnancov žalovaného došlo k nátlaku na žalobkyňu. 14. Poukázala ďalej na rozpory vo výpovediach, keď svedkyňa Š. uviedla, že dychová skúška bola vykonaná na podnet p. Č.K.; svedkyňa X. uviedla, že o dôvode skončenia pomeru sa dozvedela telefonicky od p. Č.; svedkyňa Č. však uviedla, že nevie, či p. X. mala vedomosť o tom, že žalobkyňa sa v ten deň podrobila dychovej skúške s pozitívnym výsledkom. Nezakladá sa na pravde konštatovanie v rozsudku, že žalobkyňa v kancelárii p. Č. pred podpisom dohody telefonovala so svojim nadriadeným A.; žalobkyňa vypovedala, že sa p. A. nedovolala a komunikovala s ním len prostredníctvom sms. 15. Poukázala na skutočnosť, že súd prvej inštancie nevykonal ňou navrhnuté dôkazy a nevypočul svedkov A., Ž.Z. G. U., ktorí by mohli objasniť spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, zablokovanie počítača žalobkyne a súvisiace okolnosti. Nevykonal ani dôkazy navrhnuté na pojednávaní dňa 26.6.2015 - predloženie dochádzkovej knihy na potvrdenie prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 29.11.2013, výsluch generálnej riaditeľky Ž. za účelom vyjadrenia sa k podozreniu na prítomnosť alkoholu u žalobkyne, keďže v daný deň na pracovisku nebola prítomná. Na uvedenom základe súd prvej inštancie nezistil úplne skutkový stav. 16. V súvislosti s poverením p. Č. na zastupovanie p. Ž. zo dňa 1.12.2012 (sobota) bez registračného čísla namietla v konaní jeho vytvorenie ex post s tým, že nie je ustálený počet rovnopisov a že v rozpore s § 16 ods. 2 písm. a) zákona č. 395/2002 Z.z. nemá číslo registratúry. Podľa súdu prvej inštancie povinnosť označiť poverenie zastupovaním číslom registratúry nevyplýva zo zákona, pričom poukazoval len na zákon č. 400/2009 Z.z.; štátni zamestnanci sú však povinní dodržiavať aj ostatné zákony. Podľa domnienky žalobkyne p. Č. nebola oprávnená vykonať kontrolu. 17. Ako zavádzajúce označila žalobkyňa tvrdenie súdu prvej inštancie, že z dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru vyplýva, že túto uzavrela žalobkyňa a žalovaný v zastúpení vedúcim služobného útvaru. V dohode je totiž jasne uvedené, že ju uzavrel Ing. J. Č., vedúci služobného úradu (MDVRR SR) a žalobkyňa, štátna zamestnankyňa. Z dohody tak jasne vyplýva, že ju uzavrel Ing. J. Č. (teda nie žalovaný) a žalobkyňa. Aj keď bol vedúci služobného úradu zo zákona poverený konať za služobný úrad v pracovnoprávnych vzťahoch, neznamená to, že mal konať vo svojom mene, ale mal konať v zastúpení. Zastúpenie však v dohode uvedené nie je a ani z dohody nevyplýva; podľa ustálenej judikatúry je konajúca osoba povinná prejaviť, že koná v mene právnickej osoby (rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/236/2012, rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28 Cdo 3790/2008). Zo žiadneho dôkazu podľa žalobkyne bez pochybností nevyplynulo, že by zmluvu uzatvárala s právnickou osobou, keďže vedúci služobného úradu tejto právnickej osoby takto nevystupoval. 18. Žalobkyňa ďalej namietla, že napriek § 100 ods. 1 O.s.p. súd prvej inštancie neuviedol žiadne právne odôvodnenie svojho názoru do zápisnice počas konania. Taktiež ukončil dokazovanie na pojednávaní dňa 26.6.2015 bez toho, aby strany oboznámil s predbežným právnym názorom súdu ešte pred vynesením rozsudku. Napriek tomu, že napadnutý rozsudok má 40 strán, závery súdu prvej inštancie nevyplývajú z vykonaného dokazovania. Dokazovaním nebolo preukázané, že by žalobkyňa bola pod vplyvom zvyškového alkoholu a že zmluvu podpísal žalovaný a žalobkyňa. Naopak boli preukázané viaceré nezrovnalosti vo výpovediach svedkov. Nebolo preukázané miesto, kde sa vyhotovil fotografický záznam trubičiek; na koho podnet sa vykonala dychová skúška (keďže nebola vypočutá p. Ž.); množstvo alkoholu v dychu žalobkyne; vedomosť zamestnancov vykonávajúcich dychovú skúšku, že ide len o orientačnú skúšku a že prístroj nie je ciachovaný; vedomosť o neprítomnosti vedúceho služobného úradu v práci. Podľa žalobkyne napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti § 157 ods. 2 O.s.p., nie je dostatočne odôvodnený a je teda nepreskúmateľný; postupom súdu prvej inštancie tak bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie, v dôsledku čoho jej bola odňatá možnosť konať pred súdom. 19. Záverom žalobkyňa zdôraznila, že dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je neplatná jednak z dôvodu, že bola uzavretá s Ing. Č. a nie so žalovaným a jednak z dôvodu, že došlo k bezprávnej vyhrážke. 20. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok potvrdiť. 21. Stotožnil sa s názorom súdu prvej inštancie, že odpoveď na otázku správnosti detekčných trubičiek použitých v rámci kontroly dáva predovšetkým služobný predpis č. 3/2013, v zmysle ktorého kontrola na požitie alkoholu sa vykonáva dychovou skúškou detekčnými trubičkami, ktorými sa zistí prítomnosť alkoholu v dychu. Zo služobného predpisu nevyplýva, že by mal žalovaný povinnosť použiť v rámci kontroly určitý druh alebo typ detekčných trubičiek. Teda ak žalovaný v rámci kontroly použil detekčné trubičky zn. AL TEST, nepostupoval v rozpore so služobným predpisom a ani so zákonom, nakoľko na ich základe bolo možné určiť objemové percento alkoholu v krvi v rozsahu do 0,03 ‰ a nad 0,03 ‰. Zo služobného predpisu mu nevyplýva povinnosť poučiť žalobkyňu pred vykonaním dychovej skúšky, ako sa má počas nej správať a ako majú vyzerať kontrolné prístroje. Rovnako v návode na použitie detekčných trubičiek nie je uvedené, že by mal žalovaný v tomto smere poučovaciu povinnosť a to ani v prípade, ak by žalobkyňa bola užívateľkou liekov, ktoré mohli určitým spôsobom ovplyvniť výsledok testov. Tvrdenie žalobkyne o tom, že dychová skúška nebola vykonaná v súlade s právnymi predpismi, pretože žalovaný nepoužil ciachovaný prístroj, je preto účelové s cieľom spochybniť výsledok dychovej skúšky. Žalovaný zdôraznil, že žalobkyni bola po vykonanej dychovej skúške ponúknutá možnosť ísť na odber krvi do zdravotníckeho zariadenia, ktorú však sama odmietla. 22. K výhrade žalobkyne, že po podpísaní dohody ostala na pracovisku a ďalej plnila svoje pracovné úlohy žalovaný uviedol, že nakoľko bola v štátnozamestnaneckom pomere až do 30.11.2013, mala v prípade absencie príkazu na okamžité opustenie pracoviska legitímne právo, aby sa na pracovisku v dňoch 28.11.2013 a 29.11.2013 zdržiavala. 23. K námietkam týkajúcim sa poverenia na zastupovanie pre p. Č. žalovaný uviedol, že menovaná disponovala poverením na zastupovanie JUDr. D. Ž. zo dňa 1.12.2012, na základe ktorého bola oprávnená v čase jej neprítomnosti, nepresahujúcej dva týždne, vykonať príslušnú kontrolu u žalobkyne. Absencia referenčného čísla nespôsobuje neplatnosť tohto jednostranného právneho úkonu. Žalovaný na podporu svojho tvrdenia uviedol, že referenčné číslo sa nenachádza ani na poverení na zastupovanie v predmetnom spore. 24. V súvislosti s námietkou bezprávnej vyhrážky a nátlaku pri podpise dohody súd prvej inštancie nezistil, že by sa žalovaný prostredníctvom svojich zamestnancov prítomných jednak pri dychovej skúške a jednak pri podpise dohody voči žalobkyni dopustil takého správania, ktoré by bolo možné skutkovo a právne vyhodnotiť ako nedovolený nátlak alebo bezprávnu vyhrážku. Zo žiadneho právneho predpisu nevyplývala žalobkyni „možnosť voľby“ medzi okamžitým skončením štátnozamestnaneckého pomeru a dohodou. Ak sa domnievala, že možnosť voľby mala, dopustila sa právneho omylu, pretože jediným oprávneným subjektom, ktorý mal zo zákona možnosť ponúknuť žalobkyni skončenie pomeru dohodou alebo bez ponuky s ňou okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer, bol žalovaný. Tvrdenie žalobkyne, že v dôsledku konania žalovaného konala vo svoj neprospech, ak pristúpila na skončenie pomeru dohodou, nemá žiadne právne opodstatnenie. 25. Zo strany žalovaného boli dodržané obsahové aj formálne náležitosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru a preto sú námietky žalobkyne spochybňujúce oprávnenie Ing. Č., vedúceho služobného úradu, na podpísanie dohody nepodstatné. 26. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil v súlade s § 219 ods. 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p. 27. Žalobkyňa sa v konaní domáhala určenia neplatnosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, jeho ďalšieho trvania a zaplatenia funkčného platu titulom neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. V závere odvolania zdôraznila, že dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru má za neplatnú jednak z dôvodu, že bola uzavretá s Ing. Č. a nie so žalovaným a jednak z dôvodu, že došlo k bezprávnej vyhrážke. 28. Sloboda a vážnosť sú základnými náležitosťami platného právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Právny úkon nie je urobený slobodne jednak v dôsledku priameho fyzického donútenia (ktoré v predmetnej veci nebolo tvrdené ani preukázané) a jednak v dôsledku psychického donútenia, resp. bezprávnej vyhrážky, t.j. vyhrážky, prostredníctvom ktorej sa vynucuje niečo, čo týmto spôsobom nemôže byť vynútené. 29. V predmetnom spore však nemožno považovať za bezprávnu vyhrážku skutočnosť, ak žalobkyňa mala na výber spôsob skončenia štátnozamestnaneckého pomeru buď dohodou alebo okamžitým skončením. Ak totiž žalobkyňa závažne porušila služobnú disciplínu, žalovaný mal právo okamžite s ňou skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. bez ohľadu na vôľu žalobkyne; v tejto súvislosti nie je rozhodujúce, akým spôsobom mal žalovaný závažné porušenie služobnej disciplíny preukázané. Ide o právny úkon, ktorý je služobný úrad v zmysle zákona oprávnený urobiť a teda „hrozil“ niečím, čo mal právo vykonať, pričom okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru i dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru smerujú k rovnakým právnym následkom, t.j. k skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru. Ak sa žalobkyňa rozhodla predísť okamžitému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru uzavretím dohody o jeho skončení, o ktorú sama písomne požiadala, tak pri porovnaní oboch spôsobov skončenia štátnozamestnaneckého pomeru si zvolila spôsob pre seba výhodnejší, pričom svojim prejavom vôle chcela spôsobiť právne účinky, ktoré sú s takýmto prejavom vôle spojené. 30. Podstatným pre rozhodnutie a pre posúdenie existencie bezprávnej vyhrážky potom nebola samotná skutočnosť, či sa žalobkyňa dopustila konania takej intenzity, ktorá by oprávňovala jeho kvalifikáciu ako závažné porušenie služobnej disciplíny, ako tvrdila žalobkyňa v odvolaní. Podstatnou bola len skutočnosť, že žalovaný mohol okamžite skončiť štátnozamestnanecký pomer so žalobkyňou a ak s týmto bola žalobkyňa oboznámená, nemožno uvedené považovať za bezprávnu vyhrážku. 31. Odvolací súd len pre úplnosť vzhľadom k odvolacej námietke týkajúcej sa záveru súdu prvej inštancie, ktorý mal vyhodnotiť konanie žalobkyne ako závažné porušenie služobnej disciplíny opätovne uvádza, že pre právo a možnosť žalovaného skončiť so žalovanou okamžite štátnozamestnanecký pomer nie je rozhodujúce, akým spôsobom mal žalovaný závažné porušenie služobnej disciplíny preukázané. Vzhľadom ku spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne nie je preto podstatná namietaná zákonnosť použitého dychového prístroja, skutočnosť, či bola žalobkyňa pod vplyvom alkoholu, resp. oprávnenie p. Č. vykonať kontrolu. 32. Žalobkyňa v odvolaní poukázala aj na výpoveď svedkyne Č., že Ing. Š.Z. poučila žalobkyňu, že ak sa nepodrobí krvnej skúške, má možnosť požiadať o skončenie pomeru dohodou. Z uvedeného mala za zrejmé, že ju uviedli do omylu a vyvíjali na ňu psychický nátlak v tom zmysle, že ak by sa podrobila krvnej skúške, nemohla by už požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou a že orientačná dychová skúška postačuje na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Rovnako pani Č. mala vedome vyvíjala nátlak na žalobkyňu tým, že vedúci služobného úradu mal čakať na podpis dohody, pričom vôbec nebol v služobnom úrade prítomný. Pani X. mala tiež vyvíjala na žalobkyňu nátlak a hoci súd prvej inštancie toto správanie vyhodnotil len ako čiastočne nátlakové, je nepochybné, že zo strany viacerých zamestnancov žalovaného došlo k nátlaku na žalobkyňu. 33. Nakoľko žalobkyňa ako štátny zamestnanec mala právo a možnosť požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou, ani uvedenie tejto možnosti (aj v súvislosti s prípadným nepodrobením sa krvnej skúške) nepredstavuje bezprávnu vyhrážku. Zároveň uvedenie tejto možnosti nemožno považovať za uvedenie do omylu či psychický nátlak v tom smere, že pri podrobení sa krvnej skúške by už žalobkyňa nemohla požiadať o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru dohodou; dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru ako jeden zo spôsobov jeho skončenia bola totiž upravená v § 46 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z. To, či žalobkyňou označená orientačná dychová skúška postačuje na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru, je irelevantné vzhľadom na predmet konania a na už uvádzané právo žalovaného v prípade závažného porušenia služobnej disciplíny zo strany žalobkyne okamžite s ňou skončiť štátnozamestnanecký pomer podľa § 51 ods. 1 zákona č. 400/2009 Z.z. bez ohľadu na vôľu žalobkyne s tým, že v tejto súvislosti nie je rozhodujúce, akým spôsobom mal žalovaný závažné porušenie služobnej disciplíny preukázané. Za nátlak vyvíjaný na žalobkyňu nemožno označiť ani tvrdené konanie p. Č. ohľadom čakania vedúceho služobného úradu na podpis dohody, a to vzhľadom na skutočnosť, že o skončenie štátnozamestnaneckého pomeru písomne požiadala samotná žalobkyňa. 34. Vzhľadom k uvedeného súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobkyňa právny úkon (dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru) neurobila na základe nedostatku slobody; neboli tak splnené podmienky neplatnosti právneho úkonu podľa § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 35. K námietke identifikácie osoby, ktorá so žalobkyňou uzavrela dohodu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru odvolací súd uvádza, že v záhlaví predmetnej dohody sa nachádza úplné označenie žalovaného - Ministerstvo dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky, Nám. slobody 6, 810 05 Bratislava, P. O. Box 100. Následne sa v dohode uvádza, že túto uzatvárajú Ing. J. Č.Š., vedúci služobného úradu Ministerstva dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja Slovenskej republiky (ďalej označená zmluvná strana ako služobný úrad) a žalobkyňa; zmluvné strany - služobný úrad a žalobkyňa - sa dohodli na skončení štátnozamestnaneckého pomeru žalobkyne dohodou dňom 30.11.2013. Dohoda o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je podpísaná žalobkyňou a Ing. J. Č., pri mene, priezvisku a podpise ktorého sa nachádza okrúhla pečiatka žalovaného so štátnym znakom a textom pečiatky okolo štátneho znaku, po vnútornom obvode kruhu, obsahujúcim názov žalovaného. Z označenia osoby konajúcej za žalovaného a aj z celého textu dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru je nepochybné, že Ing. J. Č.Š. neuzavrel dohodu ako fyzická osoba nekonajúca v zastúpení žalovaného; pri uzatváraní dohody konal ako vedúci služobného úradu a teda ako osoba oprávnená v zmysle § 12 ods. 2 veta prvá zákona č. 400/2009 Z.z. konať vo veciach štátnozamestnaneckých vzťahov. Ing. J. Č. nekonal vo svojom mene, ako uvádza v odvolaní žalobkyňa, keď dohodu jednoznačne uzatváral podľa označenia ako vedúci služobného úradu za služobný úrad, pričom aj pri jeho podpise v závere dohody sa nachádza okrem jeho podpisu okrúhla pečiatka žalovaného. V spojení s jeho označením v časti označenia zmluvných strán tak je nepochybné, že dohodu uzatváral za služobný úrad, ktorým je žalovaný (§ 9 ods. 1 písm. a) zákona č. 400/2009 Z.z.). 36. Žalovaná v odvolaní ďalej namietla, že súd prvej inštancie neuviedol žiadne právne odôvodnenie svojho názoru do zápisnice, resp. že na pojednávaní dňa 26.6.2015 ukončil dokazovanie bez toho, aby strany oboznámil s predbežným právnym názorom ešte pred vynesením rozsudku. 37. Podľa § 100 ods. 1 veta tretia O.s.p. počas konania môže súd účastníkom uviesť, ako sa na základe doteraz tvrdených a preukazovaných skutočností javí právne posúdenie veci. 38. Z uvedeného ustanovenia je zrejmé, že uvedenie toho, ako sa javí právne posúdenie veci, bolo možnosťou a nie povinnosťou súdu. Ak potom súd prvej inštancie neuviedol, ako sa mu javí právne posúdenie veci, neporušil ani uvedené ustanovenie a ani týmto postupom neodňal stranám možnosť konať pred súdom; nešlo teda o procesne nesprávny postup súdu, ktorý by mal za následok znemožnenie realizácie tých procesných oprávnení strany sporu, ktoré jej poskytoval Občiansky súdny poriadok. 39. Odvolací súd nespochybňuje zmysel uvedeného ustanovenia (v znení platnom a účinnom do 30.6.2016), na ktorý poukazovala aj žalobkyňa, a ktorým bolo obmedziť počet tzv. prekvapujúcich rozhodnutí. Prípadné vyslovenie predbežného právneho posúdenia veci však neznamenalo prejudikovanie rozhodnutia vo veci samej, či nemožnosť následného vyslovenia iného predbežného právneho posúdenia veci, resp. rozhodnutia vo veci samej na základe iného ako predbežne vysloveného právneho posúdenia veci. 40. Žalobkyňa ďalej namietla nevykonanie ňou navrhnutých dôkazov, t.j. že súd prvej inštancie nevypočul svedkov A., Ž. G. U. na objasnenie spôsobu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, zablokovanie počítača žalobkyne a súvisiace okolnosti; nevykonal ani dôkazy navrhnuté na pojednávaní dňa 26.6.2015 - predloženie dochádzkovej knihy na potvrdenie prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 29.11.2013 a výsluch generálnej riaditeľky Ž. za účelom vyjadrenia sa k podozreniu na prítomnosť alkoholu u žalobkyne, keďže v daný deň na pracovisku nebola prítomná. 41. Dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebiehalo vo viacerých fázach; od navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie dôkazov bolo právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd v zmysle § 120 ods. 1 veta druhá O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) rozhodol, ktorý z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavovalo prejav zákonnej právomoci všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania sledujúc tak rýchly a hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietol vykonať určitý účastníkom navrhovaný dôkaz, bolo jeho zákonnou povinnosťou v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy. V tomto smere súd prvej inštancie nepochybil, keď nevykonal všetky dôkazy pôvodne navrhnuté žalobkyňou a na pojednávaní dňa 26.6.2015 uznesením rozhodol, že od výsluchu navrhnutých svedkov a od oboznámenia sa s obsahom dochádzkovej listiny žalovaného upúšťa; nevykonanie týchto dôkazov navrhnutých žalobkyňou nebolo postupom, ktorým by jej súd prvej inštancie odňal možnosť konať pred súdom. 42. Ustanovenie § 157 ods. 2 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) i právna teória civilného procesu vymedzili požiadavky na kvalitatívnu správnosť odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Medzi tieto patria požiadavky vzťahujúce sa k hodnoteniu dôkazov. Z formulácie § 132 O.s.p. (v znení účinnom ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku) možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť, prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, a hlavne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Vysvetlenie dôvodov pre nevykonanie navrhnutých dôkazov posilňuje presvedčivosť rozhodnutia z hľadiska atribútov správnosti, zákonnosti i dôvodnosti. Bráni podozreniu o neprípustnom eklektickom a neopodstatnenom výbere dôkazov smerujúcim k jednostranným záverom. Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie (I. ÚS 52/03). Nedostatky odôvodnenia rozhodnutia v hodnotení dôkazov spolu s vysvetlením dôvodov, prečo sa súd odmietol zaoberať navrhnutými dôkazmi, preto môžu zakladať vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Neznamená to však bez ďalšieho, že každý nedostatok odôvodnenia rozhodnutia automaticky zakladá jeho nepreskúmateľnosť (či arbitrárnosť). V každom jednotlivom prípade je preto potrebné skúmať intenzitu porušenia vzhľadom k odôvodnenosti rozhodnutia ako celku. 43. V predmetnom spore súd prvej inštancie neodôvodnil v napadnutom rozsudku nevykonanie jediného navrhovaného dôkazu - predloženie dochádzkovej knihy na potvrdenie prítomnosti žalobkyne na pracovisku dňa 29.11.2013; hoci túto skutočnosť žalobkyňa výslovne v odvolaní nenamietala, namietala skutočnosť, že napadnutý rozsudok neobsahuje náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Uvedený nedostatok však svojou intenzitou vzhľadom na nepodstatnosť navrhovaného dokazovania pre predmetné konanie v danom prípade nezakladá nepreskúmateľnosť, či arbitrárnosť napadnutého rozsudku ako celku, ktorá by viedla k zmätočnosti rozsudku a zakladala dôvod odvolania v zmysle § 205 ods. 2 písm. a) O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. (v znení účinnom ku dňu podania odvolania). 44. Neobstojí ani argument žalobkyne o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku. Podľa odvolacieho súdu je napadnutý rozsudok preskúmateľný, pretože obsahuje dôvody, resp. argumentáciu, pre ktoré súd prvej inštancie dospel k záveru o neexistencii bezprávnej vyhrážky a s tým súvisiacej platnosti dohody o skončení štátnozamestnaneckého pomeru, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným, ako aj ustanovenia právnych prepisov, ktoré v tejto súvislosti aplikoval na zistený skutkový stav veci. Súd prvej inštancie teda venoval náležitú pozornosť nielen zisťovaniu rozhodujúcich okolností, ale aj vec náležite právne posúdil a svoje rozhodnutie patričným spôsobom odôvodnil v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že súčasťou práva na spravodlivý proces nie je právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami, či právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 45. Na uvedenom základe odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobkyni plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).