Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/483/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114212278 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114212278.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. W., Ľ.. Š. XXXX/X, zastúpený usadeným euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, so sídlom Symfonická 1496/9, Praha 5, Česká republika, proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy 18.000,- eur, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 9. marca 2014 č.k. 11C 39/2014-93 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 14.400,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku m e n í tak, že žalobu v tomto rozsahu z a m i e t a. V napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalovaný nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 14.400,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 978,52 eur, na účet jeho právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, všetko titulom náhrady nemajetkovej ujmy za výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa § 1 ods. 1, § 23 ods. 1 a § 24 zákona č. 119/1990 Zb., § 9 ods. 1, 2, § 10, § 22 a § 23 zákona č. 58/1969 Zb., § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, § 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, § 135 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“), keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2T 278/85 zo dňa 15.01.1986 uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona č. 140/1961 Zb., ktorého sa dopustil na tom skutkovom základe, že hoci podľa povolávacieho rozkazu Obvodnej vojenskej správy Bratislava I, ktorý osobne prevzal dňa 16.09.1985, mal nastúpiť na výkon vojenskej základnej služby dňa 01.10.1985 u VÚ 9664 České Budejovice, na výkon tejto služby nenastúpil a neurobil tak ani do 24 hodín po uplynutí lehoty určenej v povolávacom rozkaze s odôvodnením, že mu v tom bráni náboženské presvedčenie. Bol mu uložený trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov nepodmienečne, ktorý mal vykonať v prvej nápravnovýchovnej skupine. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 27.01.1986. Zistil, že žalobca bol vo výkone väzby a následne vo výkone trestu odňatia slobody od 05.11.1985 do 05.05.1987. 3. Poukázal na výpoveď žalobcu, podľa ktorého v dôsledku výkonu trestu odňatia slobody utrpel citovú ujmu. Situáciu chcel riešiť tak, že by si vojenskú službu odpracoval v bani za desať rokov, no napriek tomu išiel do výkonu trestu odňatia slobody. Niektorí spoluväzni ho pochopili a zastali sa ho, iní ho považovali za nenormálneho a zbili ho, bil ho aj dozorca. Hovorili mu, že sa do väzenia určite vráti, pretože niektorí svedkovia Jehovovi boli väznení viackrát. Branná povinnosť vtedy trvala do 60 rokov veku, takže ďalšie odsúdenie v prípade opätovného nenastúpenia na výkon vojenskej služby bolo reálne. Pri opätovnom odsúdení mohol ísť do druhej nápravnovýchovnej skupiny. Bol nepochopený, čo ho stresovalo. Bol vysokoškolsky vzdelaný, preto robil brigadíra a viedol pracovnú čatu. Spoluväzni sa často vyhovárali, simulovali, čo oznámil nadriadeným, no tí to odmietli riešiť. Dva týždne bez prestávky umýval zem, listy mohol písať len rodičom, nie priateľke a iným osobám. Za jeho rodičmi chodili príslušníci tajnej polície. Rodičia nesúhlasili s jeho postojom, hoci v iných krajinách neväznia Svedkov Jehovovych za ich vierovyznanie. Otec v súčasnosti nežije, s mamou má dobé vzťahy. Vzťah s priateľkou sa rozpadol, pretože zle znášala jeho výkon trestu. Po prepustení z výkonu trestu odňatia slobody sa oženil s inou ženou, ktorá o jeho odsúdení vedela a súcitila s ním. V pôvodnom zamestnaní ho už nechceli zamestnať, pracoval preto inde, nemal veľké problémy so zamestnaním sa. Niektorí kolegovia ho chápali, iní nie. Niektorí priatelia sa s ním prestali rozprávať, mnohí naďalej komunikovali. V súčasnosti je aktívnym kazateľom, má úlohy v teokratickej škole a môže vystupovať na pódiu počas bohoslužieb. Nie je starším a ani služobným pomocníkom. 4. Súd prvej inštancie ďalej zistil, že Okresný súd Bratislava I uznesením sp.zn. 7Nt 23/2012 zo dňa 21.01.2013 povolil obnovu konania v trestnej veci vedenej proti žalobcovi a zároveň zrušil výrok o vine a treste uložený mu rozsudkom Vojenského obvodového súdu Bratislava sp.zn. 2T 278/85 zo dňa 15.01.1986, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.01.1986, ako aj ďalšie rozhodnutia a zrušené rozhodnutie obsahovo nadväzujúce, ak vzhľadom na zmenu, ku ktorej zrušením došlo, stratili podklad. Okresný súd Bratislava I uznesením sp.zn. 7Nt 23/2012 zo dňa 23.09.2013 zastavil trestné stíhanie žalobcu pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť dňa 08.10.2013. 5. Mal za preukázané, že žalobca dňa 05.12.2013 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie a priznanie zadosťučinenia, menovite o náhradu ušlého zisku, náhradu nákladov výkonu väzby, náhradu nákladov výkonu trestu odňatia slobody, náhradu nákladov pôvodného trestného konania, náhradu nákladov obhajoby, náhradu cestovných výdavkov dňa 21.01.2013 a náhradu nemajetkovej ujmy v sume 18.000,- eur. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím č. XXXXX/XXXX-XXXX/XX zo dňa 25.03.2014 žalobcovi priznalo odškodnene v sume 1.893,38 eur ako náhradu za stratu na zárobku, náhradu nákladov väzby, náhradu trov výkonu trestu odňatia slobody, náhradu skutočne zaplatených trov pôvodného trestného konania a náhradu cestovných nákladov, keď žalobcovi nepriznalo náhradu nemajetkovej ujmy v sume 18.000,- eur s odôvodnením, že ju podľa § 23 zákona č. 119/1990 Zb. nemožno priznať. 6. Súd prvej inštancie sa primárne zaoberal otázkou, či je možné medzi nároky na odškodnene podľa zákona č. 119/1990 Zb. zaradiť aj náhradu nemajetkovej ujmy v súvislosti s výkonom trestu odňatia slobody. Uviedol, že ust. § 23 ods. 1 tohto zákona upravuje len demonštratívny výpočet nárokov na odškodnene, preto podľa jeho názoru nemožno bez ďalšieho trvať na tom, že iné nároky nemôže oprávnená osoba uplatňovať. Nemôže však ísť o akékoľvek nároky, ale len o tie, ktoré majú satisfakčný charakter, aby bol naplnený účel zákona č. 119/1990 Zb. vyjadrený v ust. § 1, a to zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie. Poukázal na rozsudok ESĽP vo veci W. vs SR zo dňa 28.09.2004 č. sťažnosti XXXXX/XX, podľa ktorého vnútroštátne orgány zmluvných štátov Rady Európy majú široký priestor pre voľnú úvahu pri posudzovaní existencie problému verejného záujmu odôvodňujúceho určité opatrenia pri realizácii svojej ekonomickej a sociálnej politiky, Dohovor pritom neukladá zmluvným štátom osobitnú povinnosť poskytnúť náhradu za krivdy alebo škody spôsobené predtým, ako ratifikovali Dohovor, zároveň sa však v ods. 35 citovaného rozsudku uvádza, že ak raz zmluvný štát, ktorý ratifikoval Dohovor vrátane Protokolu 1, schválil právnu úpravu, ktorá oprávňuje na úplné alebo čiastočné vydanie majetku, ktorý bol skonfiškovaný za bývalého režimu, takúto úpravu možno považovať za vytvárajúcu nový majetok chránený článkom 1 Protokolu č. 1 pre osoby spĺňajúce podmienky vydania. To isté potom platí i pre právnu úpravu vydania alebo odškodnenia, ktorá bola účinná ratifikáciou Dohovoru, ak takáto právna úprava ostane účinná po ratifikácii Protokolu č.1 zmluvným štátom (rozsudok ESĽP vo veci X. proti Poľsku zo dňa 22.06.2004, č. sťažnosti XXXXX/XX, odseky 125,133, pre porovnanie aj rozsudok ESĽP vo veci Z. a ostatní proti Českej republike zo dňa 18.07.2006, č. sťažnosti XXXXX/XX). Podľa súdu prvej inštancie rovnaký záver vyplýva aj z rozsudku ESĽP vo veci T. proti Rusku zo dňa 03.07.2008 č. sťažnosti XXXXX/XX, keď v tomto prípade bol sťažovateľ právoplatne odsúdený na trest odňatia slobody dva roky v roku 1981, teda pred nadobudnutím účinnosti dohovoru pre Ruskú federáciu. V roku 1999, kedy už Ruská federácia ratifikovala Dohovor, bol tento rozsudok zrušený a sťažovateľ požadoval aj zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu. Konštatoval, že ESĽP v rozsudku posudzoval, či je na situáciu sťažovateľa aplikovateľný čl. 3 Protokolu č. 7, keďže sťažovateľ bol nezákonne odsúdený pred účinnosťou Dohovoru pre Ruskú federáciu, a dospel k záveru o aplikovateľnosti Dohovoru na prípad sťažovateľa, nakoľko rozhodnou skutočnosťou pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy bol dátum zrušenia právoplatného rozhodnutia o odsúdení na výkon trestu odňatia slobody. Podľa tohto rozsudku z princípu subsidiarity Dohovoru vyplýva, že zmluvným stranám nič nebráni, aby poskytli vyšší štandard ochrany než sám Dohovor, čo má odraz v čl. 53 Dohovoru. Podľa súdu prvej inštancie rozsudok ESĽP vo veci T. sa vzťahuje aj na predmetnú vec a mal za to, že v zmysle § 135 ods. 1 OSP je ním viazaný. 7. Okrem uvedeného vo veci zohľadnil aj účel zákona č. 119/1990 Zb. vyjadrený v ust. § 1 ods. 1, ktorým je zrušenie odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, zabezpečenie neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnene. Podľa súdu prvej inštancie nemožno nechať bez povšimnutia ani zákon č. 480/1001 Zb. o dobe neslobody, podľa ktorého v rokoch 1948 až 1989 komunistický režim porušoval ľudské práva i svoje vlastné zákony (§1). Rovnako tak zákon č. 125/1996 Z.z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu, v ktorého preambule sa uvádza, že komunistický režim a tí, ktorí ho aktívne presadzovali, nedával občanom možnosť slobodne vyjadriť politickú vôľu, nútil ich verejne vyhlasovať svoj súhlas aj s tým, čo považovali za klamstvo a zločin, a to prenasledovaním alebo hrozbou perzekúcie voči nim samotným i rodinám a blízkym, porušoval základné princípy demokratického právneho štátu, medzinárodné zmluvy a aj svoje vlastné zákony, zneužíval na prenasledovanie občanov mocenské nástroje, a to najmä popravoval, vraždil, žalároval ich vo väzniciach a táboroch nútených prác, pri vyšetrovaní a v dobe žalárovania používal brutálne metódy vrátane fyzického a psychického mučenia. Poukázal na ust. § 1 ods. 1 zákona č. 125/1996 Z.z., v ktorom zákonodarca deklaruje, že režim založený na komunistickej ideológii, ktorý rozhodoval o riadení štátu a o osudoch občanov v bývalom Československu od 25.2.1948 do 17.11.1989 bol odsúdeniahodný. 8. Vychádzajúc z citovaných rozsudkov ESĽP a účelu zákona č. 119/1990 Zb. súd prvej inštancie konštatoval, že právna úprava zákona č. 119/1990 Zb. síce nadobudla účinnosť pred ratifikáciou Dohovoru bývalou ČSFR, no zostala v účinnosti aj po ratifikácii Dohovoru bezo zmeny v jej satisfakčných a reparačných ustanoveniach (§ 23), keď nemožno opomenúť, že ESĽP v rozsudku W. zo dňa 28.9.2004 vrátane sudcov s odlišným právnym názorom nevyslovil neprijateľnosť sťažnosti z dôvodu neaplikovateľnosti Dohovoru na tento prípad, ale vecou sa zaoberal meritórne, čím vyslovil, že aj na takýto prípad je Dohovor aplikovateľný. Z rozsudku ESĽP T. proti Rusku zo dňa 03.07.2008 podľa súdu prvej inštancie vyplýva, že rozhodujúcim pre posúdenie aplikovateľnosti Dohovoru a jeho Protokolov je okamih zrušenia nezákonného rozhodnutia o odsúdení na trest odňatia slobody. Uviedol, že v predmetnej veci bol síce žalobca odsúdený v roku 1986, t.j. pred ratifikáciou Dohovoru ČSFR, no k zrušeniu nezákonného odsudzujúceho rozhodnutia a k zastaveniu trestného stíhania došlo v roku 2013, kedy bol rehabilitovaný, ktorá právna skutočnosť je podľa súdu prvej inštancie rozhodujúcou a zakladajúcou jeho nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Dal do pozornosti prednosť čl. 5 ods. 5 Dohovoru pred zákonmi SR, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (čl. 154c ods. 1 Ústavy SR). Náhrada nemajetkovej ujmy má podľa neho satisfakčný charakter, preto vyhodnotil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za dôvodný, hoci zákon č. 58/1969 Zb. expresis verbis náhradu nemajetkovej ujmy neupravuje. Uviedol, že náhrada nemajetkovej ujmy ako možný satisfakčný prostriedok vyplýva i z ustanovení Občianskeho zákonníka. 9. Pokiaľ ide o výšku priznanej nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie vychádzal z rozsudku ESĽP vo veci O. a W. proti Grécku, č. sťažností XXXXX/XX a XXXXX/XX z 29.05.1997, v ktorom ESĽP priznal sťažovateľom peňažnú náhradu v sume 8.000.000,- gréckych drachiem (za 13 mesiacov väzby) a 7.300.000,- gréckych drachiem (za 12 mesiacov väzby), t.j. 23.477,66 eur a 21.423,36 eur, ktorá náhrada subsumuje náhradu tak majetkovej ako aj nemajetkovej ujmy, ktorú sťažovatelia utrpeli. Keďže sa žalobca domáha v predmetnom konaní len náhrady nemajetkovej ujmy, zohľadnil sumu priznanú ESĽP len čiastočne. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy skúmal osobné, majetkové a sociálne pomery žalobcu, zohľadnil, že ho bili spoluväzni a dozorcovia, rozišiel sa s priateľkou, zmenil zamestnanie, s ktorého hľadaním však nemal veľký problém, po prepustení sa stabilizovali vzťahy s rodičmi a priateľmi. V rámci Svedkov Jehovovych je aktívnym kazateľom, počas bohoslužieb môže vystupovať na pódiu. 10. Súd prvej inštancie po zistení, že žalobca vykonal trest odňatia slobody v trvaní 18 mesiacov v období od 05.11.1985 do 05.05.1987, mu priznal nemajetkovú ujmu vo výške 14.400,- eur (800,- eur za jeden mesiac nezákonného odňatia slobody) dôvodiac dostatočnosťou a primeranosťou tejto výšky v porovnaní s vecou vedenou na Okresnom súde Bratislava I pod sp.zn. 11C 183/2013, v ktorej súd žalobcovi priznal náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 500,- eur za mesiac nezákonného výkonu trestu odňatia slobody pre rovnaký trestný čin, nakoľko v preskúmavanej veci mal žalobca negatívnejšie následky v osobnom a pracovnom živote. Prihliadol i na judikatúru českých súdov vydanú po 01.01.1993 a k zjednocujúcemu stanovisku Najvyššieho súdu ČR ohľadom dennej náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonný výkon trestu odňatia slobody, a to napriek tomu, že slovenské súdy nie sú ňou viazané, avšak ide o spory vychádzajúce z identickej právnej úpravy. 11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 3 OSP, keď rozhodnutie vo veci záviselo od jeho úvahy. Žalobcovi priznal náhradu trov právneho zastúpenia, nákladov cestovného a zaplateného súdneho poplatku za podanie žaloby. 12. Proti tomuto rozsudku podal riadne a včas odvolanie žalovaný a žiadal ho zmeniť a žalobu žalobcu zamietnuť. Uviedol, že ako odškodňovací orgán nemohol nad rámec zákona a úmysel zákonodarcu priznať žalobcom uplatnený nárok, postrádajúci právny základ. Na svojom rozhodnutí o odškodnení zotrval, majúc za to, že pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy neexistuje zákonný podklad. Poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 85/2011 v obdobnej veci, v zmysle ktorého hoci ust. § 23 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu, pretože by tým prekročil hranice deľby moci medzi súdnou a zákonodarnou mocou. Na podporu svojich tvrdení žalovaný doložil i ďalšie súdne rozhodnutia. Namietal možnosť aplikácie Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko k jeho ratifikácii Slovenskou republikou došlo až dňa 18.03.1992. Podľa jeho názoru preto štát nemôže zodpovedať za protiprávnosti spred tohto dátumu. Do pozornosti dal i Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl. ÚS-st.39/14 zo dňa 25.11.2014, podľa ktorého okamih účasti osoby na rehabilitácii nie je relevantný. Vychádzajúc z dikcie zákona č. 119/1990 Zb. má podľa neho poškodený nárok na primerané hmotné odškodnenie. Namietal i priznanú výšku nemajetkovej ujmy s poukazom na iné súdne rozhodnutia o náhrade nemajetkovej ujmy. 13. Žalobca vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného realizovanom prostredníctvom svojho právneho zástupcu a doručenom súdu prvej inštancie dňa 04.06.2015 žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Oprávnenosť žalobou uplatneného nároku podporil označením súdnych rozhodnutí, nálezov ÚS Českej republiky a rozsudkom ESĽP v obdobných veciach. 14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania (§ 379 a § 380 Civilného sporového poriadku) ako procesnej normy platnej a účinnej od 01.07.2016 (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok, odvolanie prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok verejne vyhlásil, nakoľko nebolo potrebné vo veci opakovať alebo dopĺňať vykonané dokazovanie, keďže v rámci konania odvolacieho došlo len k inému právnemu posúdeniu súdom prvej inštancie správne zisteného skutkového stavu. 15. Podľa ust. § 1 ods. 1 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii účelom zákona je zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožniť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. 16. Podľa ust. § 1 ods. 2 citovaného zákona činy, ktoré smerovali k uplatneniu práv a slobôd občanov zaručených ústavou a vyhlásených vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv a v nadväzujúcich medzinárodných paktoch o občianskych a politických právach, boli československými trestnými zákonmi vyhlásené za trestné v rozpore s medzinárodným právom a medzinárodnému právu odporovalo aj ich trestné stíhanie a trestanie. 17. Podľa ust. § 23 ods. 1 cit. Zákona nárok na odškodnenie zahŕňa najmä: a/ náhradu za stratu na zárobku za každý mesiac za väzbu a výkon trestu odňatia slobody vo výške 83,- eur, pokiaľ poškodený nepožiada, aby sa mu namiesto tejto náhrady poskytla náhrada za stratu na zárobku počas väzby a výkonu trestu odňatia slobody podľa všeobecných predpisov, b/ náhradu škody na zdraví, ku ktorej došlo v súvislosti s väzbou alebo výkonom trestu odňatia slobody, pokiaľ táto náhrada nepatrí podľa iných predpisov, c/ náhradu trov trestného konania vo výške 6,70 eur, výkonu väzby vo výške 20,- eur za každý mesiac väzby a výkonu trestu odňatia slobody vo výške 5,- eur za každý mesiac výkonu trestu, pokiaľ poškodený nepožiada, aby mu bola namiesto týchto náhrad poskytnutá náhrada skutočne vyplatených trov, d/ náhradu zaplatených trov obhajoby v pôvodnom trestnom konaní, e/ náhradu zaplateného peňažného trestu alebo úhrnu vykonaných zrážok z odmeny za prácu pri výkone trestu nápravného opatrenia. 18. Podľa § 24 ods. 1 cit. zákona pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, § 26 a § 27 sa postupuje podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom. 19. V preskúmavanom konaní nebolo sporné, že žalobca si po svojej súdnej rehabilitácii u žalovaného žiadosťou zo dňa 05.12.2013 uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnené väznene, ako aj že žalovaný jeho žiadosti nevyhovel. V odvolacom konaní ostalo sporné, či žalobca má podľa zákona o súdnych rehabilitáciách nárok na náhradu nemajetkovej ujmy alebo nie. 20. Podľa ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. zahŕňa nárok na odškodnenie najmä vyššie citované náhrady. Aj napriek tomu, že v ust. § 23 sú jednotlivé nároky uvádzané len demonštratívne, na základe tohto ustanovenia nemožno rozhodnutím súdu priznať odškodnenie nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné poukázať na snahu štátu zákonom č. 119/1990 Zb. rehabilitovať tam uvedené osoby a primerane ich odškodniť. Účelom tohto zákona bolo najmä zrušiť odsudzujúce súdne rozhodnutia za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožniť rýchle preskúmanie prípadov osôb takto protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstrániť neprimerané tvrdosti v používaní represie, zabezpečiť neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a možnosť zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. V uvedenom kontexte je potrené vychádzať z toho, že hoci primerané hmotné odškodnenie má nezanedbateľnú materiálnu stránku, ide skôr o symbolické odškodnenie, ktoré nadväzuje na základné morálne zadosťučinenie. Žalobcom uplatnené odškodnenie nemajetkovej ujmy tento zákon žiadnym spôsobom neupravuje. Vzhľadom na to, že tento zákon je vo vzťahu k ďalším zákonom upravujúcim odškodnenie neprávom odsúdených osôb (zákon č. 58/1969, zákon č. 504/2014 Z.z., Občiansky zákonník) zákonom špeciálnym, má jeho úprava prednosť pred týmito všeobecnými úpravami a preto možno prijať záver, že pokiaľ by zákonodarca mal v úmysle odškodniť rehabilitované osoby aj za utrpenú nemajetkovú ujmu, bol by to v zákone upravil výslovne. Pokiaľ zákonodarca pri stanovení rozsahu odškodnenia pri súdnych rehabilitáciách na nemateriálnu ujmu nepamätal, nie je táto úprava v rozpore s ústavne zaručenými právami, nakoľko Ústava SR v čl. 46 ods. 3, 4 stanovuje, že každý má právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu a orgánu verejnej správy alebo ich nesprávnym úradným postupom, ale za podmienok ustanovených zákonom. Aj podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy SR sa možno domáhať práv uvedených v čl. 35, 36, 37 ods. 4, čl. 38 až 42 a čl. 44 až 46 tejto ústavy len v medziach zákonov, ktoré tieto ustanovenia vykonávajú. Z uvedeného vyplýva, že aj keď ust. § 23 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. uvádza len demonštratívny výpočet položiek nárokov na odškodnenie, a teda výslovne neupravuje ani nárok na nemajetkovú ujmu, nemôže všeobecný súd neprípustným spôsobom ako orgán súdnej moci nahrádzať činnosť zákonodarcu a priznať v občianskom súdnom konaní aj iné nároky, než ktoré platné právne predpisy priznávajú. Pokiaľ by zákonodarca v danom prípade mienil nárok na nemateriálnu ujmu zaradiť do ust. § 23 zákona č. 119/1990 Zb., je nepochybné, že by tak urobil pri jeho prijatí, alebo neskôr. Pokiaľ tak však neurobil sám v rámci svojej vlastnej ústavnej a zákonnej kompetencie, nemôže jeho vôľu nahrádzať orgán súdnej moci pri aplikácii práva v súdnom konaní. Ani zákonodarca, a tým menej súdy, nemôžu odškodniť všetky príkoria, ktoré vznikli v dobe neslobody pred rokom 1989. 21. Pokiaľ ide o poukaz súdu prvej inštancie na rozsudok ESĽP zo dňa 29.05.1997 vo veci O. H. W. proti Grécku, v ktorom bolo konštatované porušenie článkov Dohovoru, je potrebné pripomenúť, že v predmetnom rozhodnutí vzhliadol ESĽP porušenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru v tom, že Grécko neposkytlo sťažovateľom žiadnu kompenzáciu za obmedzenie osobnej slobody, ktoré bolo realizované v rozpore s čl. 5 ods. 1 písm. a/ Dohovoru. Grécko je pritom na rozdiel od SR členom Rady Európy od roku 1949 a jeho národné právo priznalo v roku 1975 Svedkom Jehovovým štatút „známeho náboženstva“ a na základe neskoršieho zákona oslobodilo duchovných uznaných náboženstiev od vojenskej služby. Z tohto dôvodu bolo uväznenie dvoch duchovných tohto náboženstva protizákonné podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru. ESĽP v tomto rozhodnutí dospel k záveru, že sťažovatelia O. H. W. strávili 13, resp. 12 mesiacov v nezákonnej detencii a vyslovil, že práve táto skutočnosť, spočívajúca v ich pozbavení osobnej slobody, musela spôsobiť škodu ako povahy hmotnej, tak nehmotnej (ods. 80 rozhodnutia). Grécka vnútroštátna právna úprava pritom obsahovala čl. 540 ods. 1 Trestného poriadku, ktorý výslovne stanovil povinnosť odškodnenia i za nemateriálnu ujmu (ods. 48 rozhodnutia). Predmetný rozsudok ESĽP tak vzhľadom na zrejmú odlišnosť prejednávanej kauzy nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy žalobcovi najmä z dôvodu, že v tomto prípade je aplikácia čl. 5 ods. 5 Dohovoru vylúčená. SR ako jeden z nástupníckych štátov ČSFR je viazaná Dohovorom a jeho Protokolmi od 18.3.1992 a teda je zodpovedná za všetky skutky za obdobie od 18.3.1992. Žalobca bol uznaný vinným zo spáchania trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 Trestného zákona rozsudkom bývalého Vojenského obvodového súdu v Prešove č.k. 2T 278/85 zo dňa 15.01.1986 a vo väzbe a výkone trestu odňatia slobody bol od 05.11.1985 do 05.05.1987, teda pred ratifikáciou Dohovoru. Odvolací súd sa oboznámil aj s rozhodnutiami českých súdov uvádzanými súdom prvej inštancie a poukazuje na závery Ústavného súdu ČR, že prax českých súdov, ktoré v obdobných prípadoch žalobcovmu priznávali aj odškodnenie nemajetkovej ujmy, je nesprávna, pokiaľ v prípade nedostatku vnútroštátnej úpravy hľadali dôvod pre jej priznanie v Dohovore. Ústavný súd ČR v Stanovisku pléna zo dňa 25.11.2014 sp.zn. Pl.ÚS- st.39/14 vyslovil, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa medzinárodný Dohovor stal pre ČR (rovnako aj pre SR) záväzný, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vychádzal z toho, že základné právo na osobnú slobodu v zmysle čl. 5 Dohovoru zakladá každému jednotlivcovi v prvom rade voči štátu nárok zdržať sa všetkých zásahov do takto chránenej právnej pozície, pokiaľ k takémuto protiprávnemu zásahu dôjde, vzniká mu nárok odstrániť jeho následky a nastoliť taký právny stav, aby bol v súlade s daným základným právom. Až v prípade, že odstránenie závadného stavu nie je predstaviteľné alebo možné, ako tretí v poradí prichádza do úvahy nárok na odškodnenie. Tento sekundárny nárok je možné priamo odvodzovať od predmetného základného práva, pričom jeho obsahom je náhrada všetkej materiálnej i nemateriálnej ujmy, ktorá bola dotknutej osobe predmetným zásahom spôsobená. Tohto subjektívneho hmotného práva výslovne zakotveného v čl. 5 ods. 5 Dohovoru sa možno dovolať na ESĽP samostatne, jeho hlavný význam potom spočíva v tom , že v týchto štátoch, kde nie je Dohovor použiteľný priamo, tieto zaväzuje, aby prijali takú vnútroštátnu úpravu, ktorá s daným právom bude korešpondovať. Pokiaľ však ide o otázku časovej pôsobnosti Dohovoru, ustálená judikatúra ESĽP vychádza z toho, že je potrebné rozlišovať medzi trvajúcou situáciou a jednorazovým aktom, ktorého následky sa eventuálne prejavujú aj v súčasnosti. ESĽP taktiež rozlišuje samotný zásah na strane jednej a neúspech následne podaných prostriedkov nápravy takéhoto zásahu na strane druhej, s tým, že porušenie práv zaručených Dohovorom je potrebné odvodzovať nie od odmietnutia štátu napraviť daný zásah, ale zo zásahu samotného. Z pohľadu časovej pôsobnosti je tak rozhodujúci okamih, či časový úsek, v ktorom k zásahu došlo, v opačnom prípade by došlo k porušeniu všeobecnej zásady zákazu retroaktivity v zmysle Viedenského dohovoru o zmluvnom práve. Neexistuje pritom všeobecná povinnosť štátu napraviť krivdy alebo ujmy, ktoré spôsobil pred ratifikáciou Dohovoru (rozsudok Veľkého senátu zo dňa 08.03.2006 vo veci X. proti Chorvátsku, sťažnosť č. XXXXX/XX, rozhodnutie zo dňa 04.09.2007 vo veci Associazione Nazionale Reduci dalla Prigiona dalĺ Interna-mento e dalla Guerra di Liberazione a 275 ďalších proti Nemecku, sťažnosť č. XXXXX/XX). 22. Odvolací súd poukazuje na Stanovisko pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl.ÚS-st. 39/14 zo dňa 25.11.2014, v ktorom Ústavný súd vo výroku I. rozhodol, že nárok na nemateriálnu ujmu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru vzniká za predpokladu, že k zásahu do osobnej slobody dotknutej osoby došlo, resp. tento zásah bol ukončený až potom, čo sa tento medzinárodný Dohovor stal pre ČR (aj SR) záväzný, t.j. po 18.03.1992, s tým, že okamih účasti tejto osoby na rehabilitácii z tohto pohľadu nie je relevantný. Vo výroku II. vyslovil, že tento právny názor sa neuplatní v prípade, keď žaloba na zaplatenie zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu bola podaná ešte pred prijatím tohto stanoviska (žalobca podal žalobu dňa 24.4.2014). Odvolací súd k tomuto konštatuje, že Ústavný súd ČR druhým výrokom riešil situáciu, ako majú súdy postupovať v prípadoch, keď bolo sťažovateľom na základe právoplatných rozhodnutí vyplatené finančné zadosťučinenie, ale na základe podaného dovolania bolo Najvyšším súdom ČR (po vydaní stanoviska pléna ÚS ČR) takto skôr priznané finančné zadosťučinenie odobrané. Tam, kde už súdne rozhodnutia, aj keď založené na nesprávnom výklade vnútroštátneho práva či medzinárodnej zmluvy založili legitímne očakávania poškodených, podľa výroku II stanoviska pléna nemožno tieto očakávania sklamať. Ústavný súd ČR sa preto snažil predísť tomu, aby jeho následný judikatórny odklon spočívajúci v konštatovaní nemožnosti postupu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru v prípade uplatnených nárokov na nemateriálnu ujmu za zásah do osobnej slobody, ku ktorému došlo pred ratifikáciou Dohovoru ČR, viedol v prípade čisto retrospektívneho riešenia nutne iba k zamietaniu týchto uplatnených nárokov, o ktorých zatiaľ ešte nebolo rozhodnuté. Odvolaciemu súdu nie je známa dostupná judikatúra Najvyššieho súdu SR, resp. Ústavného súdu SR, ktorá by obdobným spôsobom riešila vlastný judikatórny odklon v odškodňovaní žiadateľov o priznane náhrady nemajetkovej ujmy v obdobných veciach, ktorá by mohla zakladať legitímne očakávania žalobcu, že sa jemu spáchaná krivda bude naprávať a odškodňovať rovnako alebo aspoň analogicky, ako to urobil ÚS ČR vo svojom výroku II. Aplikácia výroku II Stanoviska pléna ÚS ČR zo dňa 25.11.2014 je preto vylúčená. V podmienkach právneho poriadku platného v SR nezávislé a nestranné súdy rozhodujúce spory vyplývajúce z ohrozenia alebo porušenia subjektívnych práv nie sú viazané rozhodnutiami Ústavného súdu ČR, keď viazanosť všeobecného súdu inými rozhodnutiami je vymedzená v ust. § 193 CSP. Podľa čl. 144 ods. 1 Ústavy SR sú sudcovia pri výkone funkcie nezávislí a pri rozhodovaní sú viazaní ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 2 a zákonom. Všeobecne záväzné sú aj rozhodnutia Ústavného súdu SR vydané v konaní o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 6 Ústavy SR. Okrem takto vymenovaných prameňov práva je sudca viazaný v konkrétnej veci aj právnym názorom Ústavného súdu SR obsiahnutým v jeho rozhodnutí vydanom v konaní podľa čl. 125 ods. 1 Ústavy SR na základe návrhu súdu a právnym názorom dovolacieho a dovolacieho súdu. Na základe uvedeného potom nemožno nárok žalobcu odvodzovať od výroku II. stanoviska pléna ÚS ČR týkajúceho sa obdobných vecí. Odvolací súd napokon poukazuje i na identické stanovisko č. 1/2017 pléna občianskoprávneho kolégia sudcov Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23.01.2017. 23. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalobcovi priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výše 14.400,- eur podľa § 388 CSP zmenil, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie a ani na jeho zrušenie v tejto časti, a žalobu v tomto rozsahu zamietol. Rovnako zmenil podľa § 388 CSP i odvislé rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie, a to tak, že úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, keďže mu v konaní pred súdom prvej inštancie žiadne trovy konania nevznikli (§ 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP). 24. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP, avšak v odvolacom konaní úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tonuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).