Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/261/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114225118 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114225118.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H.A. W., U.. XX.XX.XXXX, R. Z.. K.. G. Č.. X, A. E., zast. euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, Symfonická ul. č. 1496/9, Praha, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. č. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo 17. januára 2017, č. k. 14C/159/2014- 144, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia 30,- eur s prísl. z titulu náhrady škody. Žalovanej súd prvej inštancie nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca bol rozsudkom Vojenského obvodového súdu Prešov č. k. T 12/65 zo dňa 17.02.1965 uznaný za vinného z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách na tom skutkovom základe, že dňa 22.01.1965 znovu nenastúpil k plneniu vojenskej základnej služby k vojenskému útvaru A., ako bol povinný na základe povolávacieho rozkazu O. A. E., vyhovárajúc sa pritom na svoje náboženské presvedčenie svedkov Jehovu. Vojenský obvodový súd Prešov uznesením č. k. 3 Rtv 10/91, z 03.04.1991 spomenutý rozsudok č. k. T 12/65 zo dňa 17.02.1965 zrušil vo výroku o treste, pretože výmera trestu bola v zrejmom nepomere k stupňu nebezpečnosti pre spoločnosť. Návrh na prieskumné konanie vo vzťahu k rozsudku VOS Prešov č. k. 2T/11/1964, z 25.01.1964, ktorým bol žalobca uznaný vinným z trestného činu nenastúpenia služby v ozbrojených silách, bol zamietnutý, pretože neboli splnené podmienky pre zrušenie rozhodnutia podľa § 14 ods. 1 zák. č. 119/1990 Zb. Okresný súd v Prešove uznesením č. k. 41Nt/11/2009, z 22.01.2010 podľa čl. 4 ods. 2 protokolu 7 Dohovoru o ochrane ľudských práv povolil obnovu konania vo veci sp. zn. 2T/11/1964. Uznesením z 01.03.2011, č. k. 32Tv/2/2010-16, právoplatným dňa 06.12.2011, Okresný súd Prešov zastavil trestné stíhanie obžalovaného (žalobcu) pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách. Žalobca listom z 10.01.2012 požiadal žalovanú o odškodnenie. Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodnutím z 02.07.2013 priznalo žalobcovi nárok na odškodnenie vo výške 1.005,46 eur. Žalobca zastúpený advokátom dňa 07.03.2014 doručil Ministerstvu spravodlivosti SR doplnok k žiadosti o odškodnenie. Uviedol, že v nadväznosti na svoju žiadosť zo dňa 10.01.2012 žiada ešte podľa § 23 ods. 1 písm. c/ zák. č. 119/1990 Zb. paušálnu náhradu nákladov väzby vykonanej v období od 08.01.1964 do 21.02.1964 v sume 30,- eur. Žalovaná v konaní uplatnila námietku premlčania predmetného nároku. 3. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie zaujal stanovisko, že nárok žalobcu je premlčaný. V tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „Súd posúdil námietku žalovaného ohľadom premlčania s tým, že zastáva názor, že v zmysle ustanovenia § 23 zák. 58/1969 Zb. sa lehota na uplatnenie práva odvíja od 06.12.2011, kedy bolo trestné stíhanie voči žalobcovi zastavené. Žalobca v zmysle ust. § 23 zák. 58/1969 Zb. si mal uplatniť právo na náhradu škody v jednoročnej lehote plus šesť mesiacov na predbežné prejednanie nároku. Podľa názoru súdu lehota na uplatnenie práva na náhradu škody žalobcovi začala plynúť dňom 06.12.2011 a uplynula jednoročná lehota dňom 06.12.2012, pričom žalobca mal ešte šesť mesiacov na predbežné prejednanie nároku a tak lehota na uplatnenie práva žalobcovi uplynula dňom 06.06.2013. Žalobca podal návrh na súd dňa 08.09.2014. Súd sa nestotožnil s argumentáciou právneho zástupcu žalobcu, že nárok žalobcu sa má odvíjať od zákona 119/1990 Zb. Súd je toho názoru, že nie je možné premlčaný nárok priznať vzhľadom na vznesenú námietku žalovaného a preto súd návrh žalobcu v celom rozsahu zamietol.“ S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Odvolanie odôvodnil v podstate tým, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil námietku premlčania. Predmetný nárok sa podľa žalobcu premlčuje v lehote uvedenej v § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. 5. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné. 6. Zák. č. 119/1990 Zb. v ust. § 24 ods. 1 zakotvil, že pri uplatňovaní nárokov podľa § 23, 26 a 27 sa postupuje podľa zák. č. 58/1969 Zb. Súčasne podľa ods. 2 tohto ustanovenia nárok treba uplatniť na súde v lehote 3 rokov od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo; inak nárok zaniká. Počas prerokovania nároku podľa § 9 zák. č. 58/1969 Zb. najviac však 6 mesiacov táto lehota pre uplatnenie nároku neplynie. Zák. č. 119/1990 Zb. teda v ust. § 24 ods. 2 zakotvil 3 - ročnú prekluzívnu lehotu na uplatnenie nároku na súde. Na druhej strane zák. č. 58/1969 Zb. v ust. § 23 ods. 1 zakotvuje jednoročnú premlčaciu dobu na uplatnenie nároku na náhradu škody, ktorá začína plynúť dňom právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým bolo trestné konanie zastavené. Zák. č. 58/1969 Zb. neobsahuje žiadne ustanovenie upravujúce prekluzívnu lehotu na uplatnenie nároku na náhradu škody. Súd prvej inštancie v podstate zaujal stanovisko, že nárok žalobcu na náhradu škody sa jednak premlčuje podľa zák. č. 58/1969 Zb. a jednak zaniká preklúziou v zmysle zák. č. 119/1990 Zb. 7. Odvolací súd sa s uvedeným názorom súdu prvej inštancie nestotožňuje. Názor, podľa ktorého sa nárok na náhradu škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. jednak premlčuje v jednoročnej premlčacej dobe podľa § 23 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. a jednak zaniká v 3 - ročnej prekluzívnej lehote podľa § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. s tým, že obe tieto lehoty začínajú plynúť rovnakým momentom, je podľa názoru odvolacieho súdu nelogický. Ak by sa totiž nárok na náhradu škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. jednak premlčoval v jednoročnej premlčacej dobe a jednak by zanikal preklúziou v 3 - ročnej prekluzívnej lehote, poškodený by nemal inú možnosť, ako nárok uplatniť pred uplynutím jednoročnej premlčacej doby a ust. § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. upravujúce 3 - ročnú prekluzívnu lehotu na uplatnenie nároku na náhradu škody by bolo prakticky nepoužiteľné. Ide o to, že ako premlčacia doba v zmysle § 23 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb. tak aj prekluzívna lehota v zmysle § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. začínajú plynúť rovnakým momentom (dňom právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia, rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné konanie zastavilo). Preto ak by sa mal nárok na náhradu škody premlčovať v jednoročnej premlčacej dobe uvedenej v § 23 ods. 1 zák. č. 58/1969 Zb., 3 - ročná prekluzívna lehota uvedená v § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. by sa nemohla uplatniť a toto ustanovenie by tak bolo obsolétne (nadbytočné, nepoužiteľné). Treba preto urobiť záver, že ust. § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. zakotvuje výnimku z ods. 1 tohto ustanovenia, podľa ktorého pri uplatňovaní nárokov na náhradu škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. sa postupuje podľa zák. č. 58/1969 Zb. Inými slovami, ustanovenia zák. č. 58/1969 Zb. o premlčaní nároku na náhradu škody sa v prípade nároku na náhradu škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. neuplatnia. Nárok na náhradu škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. sa teda prekluduje, ale nepremlčuje sa. Odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie, že obdobný názor zaujal odvolací súd už v uznesení zo 17.09.2008, č. k. 4Co/529/2006- 86. Možno síce argumentovať tým, že v zmysle § 100 ods. 2 prvá veta Obč. zák. sa premlčujú všetky majetkové práva, pričom právo žalobcu na náhradu škody medzi ne nepochybne patrí. Na druhej strane však treba vziať do úvahy, že zák. č. 119/1990 Zb. je v pomere k Občianskemu zákonníku špeciálnym právnym predpisom (lex specialis). Občiansky zákonník je v prípadoch náhrady škody podľa zák. č. 119/1990 Zb. použiteľný iba pokiaľ ide o spôsob a rozsah náhrady za stratu na zárobku a náhrady škody na zdraví (§ 23 ods. 4 zák. č. 119/1990 Zb.) a pokiaľ ide o vymedzenie, že právo žiadať o odškodnenie neprechádza na osoby vymenované v § 26 zák. č. 119/1990 Zb. v prípade nárokov, ktoré podľa Občianskeho zákonníka zanikajú smrťou poškodeného. 8. Trestné stíhanie žalobcu zastavil Okresný súd Prešov uznesením z 01.03.2011, č. k. 32Tv/2/2010, ktoré v spojení s uznesením Krajského súdu v Trenčíne zo 06.12.2011, č. k. 23Tov/11/2011- 29 nadobudlo právoplatnosť dňa 06.12.2011. Dňa 07.12.2011 začala plynúť 3 - ročná prekluzívna lehota na uplatnenie nároku na náhradu škody uvedená v § 24 ods. 2 zák. č. 119/1990 Zb. Táto lehota uplynula dňom 06.12.2014. Žalobca podal žiadosť o predbežné prerokovanie nároku dňa 07.03.2014 a žalobu na súd prvej inštancie podal dňa 08.09.2014, teda v oboch prípadoch právo na náhradu škody uplatnil včas - pred uplynutím 3 -ročnej prekluzívnej lehoty. 9. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok nie je vecne správny. Preto ho odvolací súd zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c/ C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvej inštancie vychádzať z toho, že nárok žalobcu nie je premlčaný. 10. V novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 11. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).