Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/258/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114225121 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114225121.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: I. B., O.. XX.XX.XXXX, V. G. XXX, K., zastúpeného usadeným euroadvokátom JUDr. Lubomírom Müllerom, so sídlom v Českej republike, Praha 5, Symfonická 1496/9, proti žalovanej: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie 13, o zaplatenie 53,06 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 28. októbra 2015, č. k. 11C/98/2014- 39, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanej sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 53,06 eur titulom náhrady cestovného za jeho účasť na verejnom zasadnutí Okresného súdu Prešov dňa 28.01.2014 podľa zák. č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii. Žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobcovi bolo uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 29.10.1981 vznesené obvinenie pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 TZ, pretože na podklade zistených skutočností bol dostatočne odôvodnený záver, že dňa 03.10.1981 do 12:00 hod. nenastúpil k výkonu vojenskej základnej služby k X. Ú. XXXX P., ako bol povinný podľa povolávacieho rozkazu Okresnej vojenskej správy U. Č.. E. V. XXXXXX, ktorý osobne včas a riadne prevzal dňa 03.09.1981 a tak to neurobil ani do 24 hodín po uplynutí lehoty v ňom stanovenej, v úmysle vyhnúť sa trvale vojenskej službe. Na základe uznesenia Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 30.10.1981 bol vzatý do väzby - väzba sa začala dňa 29.10.1981 o 21:50 hod. Jeho žiadosť o prepustenie z väzby bola zamietnutá uznesením sp. zn. D.-XXX/XX zo dňa 30.11.1981. Vojenský obvodový súd Prešov uznesením sp. zn. O.-XXX/XX, zo dňa 09.12.1981 zrušil uznesenie sp. zn. D.-XXX/ XX, zo dňa 30.11.1981 a prepustil žalobcu z väzby na slobodu. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 09.12.1981. Trestné stíhanie žalobcu bolo zastavené uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. D. XXX/XX, zo dňa 30.01.1982, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Okresný súd Prešov v uznesení č.k. 1Nt/39/2013-41, zo dňa 28.01.2014 vyslovil, že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie vo veci X. D. P. P. sp. zn. D. XXX/XXXX. Uznesenie neobsahuje odôvodnenie pretože obvinený, obhajca aj prokurátor sa vzdali práva podať sťažnosť [§ 176 ods. 3 zákona č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len TP alebo Trestný poriadok)]. Žalobca dňa 17.02.2014 požiadal Ministerstvo spravodlivosti SR o odškodnenie a zadosťučinenie, no Ministerstvo spravodlivosti SR na jeho žiadosť nereagovalo. Žalobca si uplatňoval nárok na náhradu cestovného za jeho účasť na verejnom zasadnutí Okresného súdu Prešov dňa 28.01.2014 vo výške 53,06 eur. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 19 ods. 3, § 23 ods. 1, § 24 ods. 1, 2, 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, § 22 ods. 1, 2, § 23 zákona č. 58/1969 Zb., § 553 Trestného poriadku. Uviedol, že žalobca sa v tomto konaní domáhal proti žalovanej zaplatenia sumy 53,06 eur titulom náhrady cestovného podľa zákona č. 119/1990 Zb. Suma predstavuje cestovné dňa 28.01.2014 z G. Y. P.D. a naspäť (2 x 99 km = 198 km), kedy Okresný súd Prešov uznesením č.k. 1Nt/39/2013-41, zo dňa 28.01.2014 rozhodol o jeho účasti na súdnej rehabilitácii. Pre posúdenie opodstatnenosti nároku žalobcu podľa zákona č. 119/1990 Zb. bolo nevyhnutné vychádzať z rozhodnutí vo veci jeho trestného stíhania pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 TZ (ďalej aj len základné trestné konanie). Žalobca bol uznesením Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 29.10.1981 stíhaný pre trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 TZ. Následne bol dňa 30.10.1981 vzatý do väzby uznesením sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 30.10.1981. Sťažnosť žalobcu o prepustenie z väzby bola dňa 30.11.1981 zamietnutá s poukazom na jeho predchádzajúce odsúdenie za ten istý trestný čin. Žalobca bol neskôr uznesením Vojenského obvodového súdu Prešov sp. zn. O.-XXX/XX, zo dňa 09.12.1981 prepustený z väzby na slobodu a Vojenská obvodová prokuratúra Prešov uznesením sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 30.01.1982 zastavila jeho trestné stíhanie, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Okresný súd Prešov uznesením č.k. 1Nt-39/2013-41, zo dňa 28.01.2014 rozhodol, že žalobca je účastný súdnej rehabilitácie vo veci Vojenskej obvodovej prokuratúry sp. zn. D.. Citované uznesenie nadobudlo právoplatnosť tým istým dňom (28.01.2014). Po právoplatnosti uznesenia Okresný súd Prešov nekonal o pôvodnej obžalobe, ani nerozhodoval o zastavení trestného stíhania žalobcu alebo jeho oslobodení spod obžaloby, pretože trestné stíhanie žalobcu sa skončilo už dňa 30.01.1982 zastavením z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Inými slovami, Okresný súd Prešov nemal po právoplatnosti uznesenia č.k. 1Nt-39/2013-41, zo dňa 28.01.2014 o čom ďalej konať a rozhodnúť. Za tohto skutkového stavu bolo potom potrebné posúdiť, či má žalobca nárok na náhradu cestovného podľa zákona č. 119/1990 Zb. alebo podľa Trestného poriadku. V tomto smere súd prvej inštancie uviedol, že zákon č. 119/1990 Zb. je vo vzťahu k Trestnému poriadku osobitným právnym predpisom, preto sa vo vzťahu medzi nimi uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Poukázal na to, že zákon č. 119/1990 Zb. (§ 1 ods. 1) sa primárne vzťahuje na: zrušenie odsudzujúcich súdnych rozhodnutí za činy, ktoré v rozpore s princípmi demokratickej spoločnosti rešpektujúcej občianske politické práva a slobody zaručené ústavou a vyjadrené v medzinárodných dokumentoch a medzinárodných právnych normách zákon označoval za trestné, umožnenie rýchleho preskúmania prípadov osôb protiprávne odsúdených v dôsledku porušovania zákonnosti na úseku trestného konania, odstránenie neprimeranej tvrdosti v používaní represie, zabezpečenie neprávom odsúdeným osobám spoločenskú rehabilitáciu a primerané hmotné odškodnenie a umožnenie zo zistených nezákonností vyvodiť dôsledky proti osobám, ktoré platné zákony vedome alebo hrubo porušovali. Ustanovenie § 33 ods. 2 tohto zákona zakotvuje obdobné riešenie pre rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a § 4 v rozhodnom období od 25.02.1948 do 01.01.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Nároky demonštratívne upravené v § 23 zákona č. 119/1990 Zb. sa vždy vzťahujú na základné trestné konanie, v ktorom bol oprávnený subjekt odsúdený za trestný čin uvedený v § 2. V danej veci však žalobca žiadal náhradu cestovného v súvislosti s rehabilitačným konaním a nie so základným trestným konaním, ktoré sa navyše skončilo 30.01.1982 zastavením z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci; základné trestné konania sa teda skončilo v prospech žalobcu. Preto jeho nárok na náhradu cestovného nebolo možné subsumovať pod ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb. Podľa obsahu uplatneného nároku na náhradu cestovného išlo o trovy rehabilitačného konania. Pri náhrade uvedených trov nebolo možné podľa názoru súdu prvej inštancie postupovať ani podľa § 19 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb., pretože vo vzťahu k žalobcovi nešlo o konanie podľa § 3 tohto zákona (konanie o námietkach prokurátora), návrh sa netýkal prieskumného konania, ktorého výsledkom malo byť zrušenie odsudzujúceho rozsudku (nakoľko žalobca nebol v rozhodnom období v súvislosti s rehabilitačným konaním odsúdený za trestný čin nenastúpenia služby v ozbrojených silách podľa § 269 ods. 1 TZ), a rehabilitačné konanie sa nezačalo ani na návrh prokurátora. Ak by si žalobca uplatňoval trovy základného trestného konania, ktoré sa skončilo dňa 30.01.1982 zastavením (uznesenie Vojenskej obvodovej prokuratúry sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 30.01.1982), mal a mohol si ich uplatňovať podľa zákona č. 58/1969 Zb. bezprostredne po zastavení trestného stíhania. Keďže na náhradu trov rehabilitačného konania (cestovné) nebolo možné použiť osobitné ustanovenie § 19 ods. 3 zákona č. 119/1990 Zb., súd prvej inštancie v ďalšom skúmal, či bolo možné ich náhradu žalobcovi priznať podľa všeobecného právneho predpisu, ktorým je Trestný poriadok. Ustanovenie § 33 ods. 4 zákona č. 119/1990 Zb. uvádza, že pokiaľ tento zákon nemá osobitné ustanovenia, použijú sa v konaní podľa druhého až piateho oddielu (teda na zrušenie rozhodnutia zo zákona, zrušenie rozhodnutia v prieskumnom konaní, konanie pred súdom a zrušenie niektorých ďalších rozhodnutí) ustanovenia Trestného poriadku. U žalobcu nešlo o konanie podľa druhého až piateho oddielu zákona č. 119/1990 Zb., pretože v základnom trestnom konaní nebol odsúdený za trestný čin a nemohol sa preto domáhať zrušenia žiadneho odsudzujúceho rozhodnutia. Podľa § 553 ods. 1 TP trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného ani výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. Štát však znáša trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku dovolania podaného ministrom spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom. Z uvedeného vyplýva, že štát neznáša vlastné trovy žalobcu, ktoré vynaložil na cestu osobným motorovým vozidlom z G. Y. P. a naspäť dňa 28.01.2014, kedy Okresný súd Prešov rozhodol, že je účastný rehabilitácie. V rehabilitačnom konaní podľa zákona č. 119/1990 Zb. nebola nutná povinná obhajoba; zároveň nešlo o trovy obhajoby, ktoré by jeho obhajca musel vynaložiť v súvislosti s rehabilitačným konaním. Inými slovami, žalobca nemá právny nárok na náhradu cestovného v sume 53,06 eur ani podľa § 553 ods. 1 TP. Ak by na ne mal nárok, mohol sa domáhať ich náhrady v rehabilitačnom konaní pred Okresným súdom Prešov, čo neurobil. Z týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. Súd prvej inštancie nezohľadnil námietku žalovanej o márnom uplynutí prekluzívnej doby vyplývajúcej z § 24 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., pretože prekluzívna doba sa v tomto ustanovení počíta až od právoplatnosti oslobodzujúceho rozhodnutia alebo rozhodnutia odsudzujúceho na miernejší trest alebo rozhodnutia, ktorým sa trestné stíhanie zastavilo, po tom, čo bola osoba rehabilitovaná podľa zákona č. 119/1990 Zb., a súd konal o pôvodnej obžalobe. K tejto situácii v predmetnej veci nedošlo, preto v súvislosti s ňou nemohlo prísť ani k preklúzii nároku žalobcu na náhradu cestovného. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1, v spojení s § 151 ods. 1 O.s.p.. 4. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že sa nedomáha predmetného odškodnenia podľa § 19 ods. 3, § 33 ods. 4 zákona č. 119/1990 Zb., ani § 553 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko v danej veci nešlo o náklady obhajoby, ale o cestovné výdavky. Žalobca bol rehabilitovaný podľa § 33 ods. 2 zákona č. 119/1990 Zb., pričom toto ustanovenie sa vzťahuje nielen na rehabilitáciu, ale aj na odškodnenie. Odškodnenie je potom upravené v § 23 ods. 1 cit. zákona demonštratívnym výpočtom položiek, pričom nie je rozhodné, ako skončilo pôvodné trestné konanie, ale či došlo k rehabilitácii podľa citovaného zákona. V danej veci súd žalobcu k účasti na verejnom zasadnutí vyzval, žalobca sa dostavil a v konaní bol plne úspešný. Pokiaľ teda žalobcovi v súvislosti s rehabilitačným konaním vznikli náklady, má nárok na ich náhradu. 5. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 6. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 7. Ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. sa použijú obdobne na rehabilitáciu a odškodnenie osôb nezákonne zbavených osobnej slobody alebo majetku v súvislosti s trestnými činmi uvedenými v § 2 a 4 v období od 25.02.1948 do 01.01.1990, aj keď sa nezačalo trestné stíhanie, pokiaľ nedošlo k plnému odškodneniu podľa prv platných predpisov. Ustanovenie § 27 sa použije obdobne. V danej veci bol žalobca účastný na rehabilitácii (viď uznesenie Okresného súdu Prešov č. k. 1Nt-39/2013-41, zo dňa 28.01.2014), hoci bolo voči nemu Vojenskou obvodovou prokuratúrou Prešov zastavené trestné stíhanie uznesením sp. zn. D.-XXX/XX, zo dňa 30.01.1982, pretože skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na postúpenie veci. Preto i na žalobcu (s odkazom na ust. § 33 ods. 2) sa obdobne vzťahovali ustanovenia zákona č. 119/1990 Zb. na jeho rehabilitáciu a odškodnenie. Ust. § 23 cit. zákona však nebolo možné (pokiaľ išlo o nárok na náhradu cestovného za účasť na rehabilitačnom konaní) v danej veci použiť ani obdobne, nakoľko (hoci sa jednalo o demonštratívne vymedzenie nárokov odškodnenia), tam vymedzené nároky sa týkali iba pôvodného trestného konania. Ust. § 23 cit. zákona by teda bolo možné u žalobcu použiť iba na odškodnenie nárokov, ktoré mu vznikli v pôvodnom trestnom konaní, ktoré bolo zastavené. Žalobca si však uplatňoval nárok na cestovné za jeho účasť v rehabilitačnom konaní a preto možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že jeho nárok na náhradu cestovného nebolo možné subsumovať pod ustanovenie § 23 zákona č. 119/1990 Zb.. Navyše aj podľa cit. ustanovenia (§ 23) sa odškodňovali, pokiaľ išlo o trovy konania, iba zaplatené trovy obhajoby, a nie trovy samotného obvineného- odsúdeného (§ 23 ods. 1 písm. d/). Žalobca si však neuplatňoval náhradu trov obhajoby (či už pôvodného trestného konania alebo rehabilitačného konania). Ani demonštratívny výpočet nárokov odškodnenia (v ust. § 23) nemožno vzťahovať i na nárok na náhradu trov obvineného (odsúdeného), nakoľko ak by zákonodarca mal na mysli náhradu aj týchto trov, nepochybne by to vo svojom ustanovení § 23 ods. 1 písm. d/ výslovne uviedol, a neobmedzil by sa iba na náhradu trov obhajoby (ale na náhradu trov ako takých). Ak by teda súd prijal odvolaciu argumentáciu žalobcu o tom, že sa na neho pri odškodňovaní cestovných náhrad, ktoré mu vznikli v rehabilitačnom konaní, vzťahuje ust. § 23 zák. č. 119/1990 Zb., nakoľko nebolo rozhodné, ako sa skončilo pôvodné trestné konanie, ale či došlo k rehabilitácii podľa citovaného zákona, tak za použitia § 33 ods. 2 by mu vznikol nárok (pokiaľ ide o trovy rehabilitačného konania) na ich náhradu iba podľa § 19 ods. 3 zák. č. 119/1990 Zb. Inými slovami, ak sa ustanovenia tohto zákona obdobne použijú aj na rehabilitované osoby, voči ktorým nebolo v minulosti vedené trestné stíhanie, tak sa na tieto osoby (pokiaľ ide o trovy rehabilitačného konania) nevzťahuje § 23 cit. zákona (ktoré upravuje odškodnenie nárokov vzniknutých v pôvodnom trestnom konaní), ale § 19 ods. 3 cit. zákona (ktoré upravuje náhradu trov konaní, ktoré začali na podklade tohto zákona). Cit. ustanovenie (§ 19 ods. 3) však pripúšťa v rehabilitačnom konaní rovnako iba náhradu trov obhajoby (a nie trov odsúdeného). Podľa § 33 ods. 4 zák. č. 119/1990 Zb., pokiaľ tento zákon nemá osobitné ustanovenia, použijú sa v konaní podľa druhého až piateho oddielu ustanovenia Trestného poriadku. Podľa cit. ustanovenia by prichádzalo do úvahy (pokiaľ ide o trovy rehabilitačného konania) i použitie ustanovení Trestného poriadku, kde v ust. § 553 ods. 1 sa uvádza, že trovy nevyhnutné na vykonanie trestného konania vrátane trov vykonávacieho konania znáša štát; neznáša však vlastné trovy obvineného, zúčastnenej osoby a poškodeného ani výdavky spojené so zvolením obhajcu a splnomocnenca. Štát však znáša trovy na povinnú obhajobu, ktoré vznikli obvinenému v dôsledku dovolania podaného ministrom spravodlivosti alebo generálnym prokurátorom. Je tak zrejmé, že ani podľa § 553 ods. 1 Trestného poriadku (za použitia ust. § 33 ods. 4 zák. č. 119/1990 Zb.) by u žalobcu neprichádzalo k vzniku nároku na náhradu vlastných trov obvineného (kam nepochybne patrí žalovaný nárok - cestovné), ale iba nárok na náhradu trov povinnej obhajoby. Ich nárok na náhradu však nebol predmetom tohto súdneho konania. Preto súd prvej inštancie správne rozhodol, keď žalobu ako nedôvodnú zamietol. 8. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 9. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. 10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu žalovanej nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 11. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).