Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 10Co/283/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114225805 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114225805.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Silvie Walterovej a JUDr. Evy Mészárosovej v právnej veci žalobcu: Bc. N.. L. T. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom X., V. č. XX, zastúpený JUDr. Martinou Tomus Paluškovou, advokátkou, Bratislava, Einsteinova č. 21, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, Bratislava, Župné námestie č. 13, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. apríla 2016, č.k. 5 C 84/2014-54, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. apríla 2016, č.k. 5 C 84/2014-54, vo výroku, ktorým zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že postupom Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 22 C 25/2002 bolo porušené jeho právo na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote, z r u š u j e a konanie v tejto časti z a s t a v u j e . II. Rozsudok Okresného súdu Bratislava I. zo dňa 15. apríla 2016, č.k. 5 C 84/2014-54, vo zvyšnej namietajúcej časti p o t v r d z u j e . III. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I. rozsudkom zo dňa 15.4.2016, č.k. 5 C 84/2014-54, zamietol žalobu; žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo žaloby doručenej súdu prvej inštancie dňa 17.9.2014, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia majetkovej škody v sume 6.041,29 € s príslušenstvom a sumy 36.000,- € s príslušenstvom titulom nemajetkovej ujmy z dôvodu, že postupom Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 22 C 25/2002 (pôvodne pod sp.zn. 22 C 92/1999) bolo porušené jeho právo na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote. Žalobca dôvodil tým, že dňa 3.9.1999 podal na Okresný súd Bratislava I. žalobu o ochranu osobnosti, ktoré konanie bolo vedené pod sp. zn. 22 C 92/1999, bolo postihnuté prieťahmi, zbytočným postupovaním veci z Okresného súdu Bratislava I. na Okresný súd Bratislava II. z dôvodu miestnej nepríslušnosti a späť na Okresný súd Bratislava I., pričom prvé pojednávanie vo veci bolo Okresným súdom Bratislava I. určené na deň 8.12.2004. Dňa 25.8.2009 požiadal o odstránenie prieťahov v konaní, ale o jeho sťažnosti nebolo nikdy rozhodnuté. V uvedenej veci bolo rozhodnuté rozsudkom na pojednávaní konanom dňa 11.4.2011 tak, že žalovaný VMV a.s. v likvidácii, bol zaviazaný uhradiť mu sumu 3.319,39 €, trovy konania vo výške 2.721,90 €, do 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 1.6.2011. Žalovaný súdom uloženú povinnosť dobrovoľne nesplnil ani v rámci exekučného konania. Nečinnosťou súdu sú aj zbytočné prieťahy v konaní podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., pretože Okresný súd Bratislava I. nesprávne posúdil otázku svojej miestnej príslušnosti a postúpil vec inému súdu, v dôsledku čoho mu bola vec vrátená na konanie, avšak týmto nesprávnym úradným postupom mu boli spôsobené zbytočné prieťahy v konaní v období od 12.9.1999 do 12.2.2002. Ďalšia nečinnosť súdu bola do 8.12.2004, kedy bolo vo veci nariadené prvé pojednávanie, ako aj medzi jednotlivými ďalšími pojednávaniami. V dôsledku nečinnosti súdu bol zbavený možnosti domôcť sa vydania rozhodnutia o žalobe na ochranu osobnosti v čase aktívnej ekonomickej a vydavateľskej činnosti žalovaného pred tým, ako vstúpil do likvidácie, v dôsledku čoho bol popísaným nesprávnym úradným postupom súdu zbavený možnosti reálne, efektívne a účinne vymôcť súdom prisúdený nárok v celkovej výške 6.041,29 €, čím mu bola spôsobená škoda v uvedenej výške v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu. Žiadal preto priznať uvedenú sumu ako majetkovú škodu, pričom iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, z dôvodu ktorého si podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. uplatňuje za nečinnosť súdu v trvaní 114 mesiacov sumu 36.000,- € a k obom uplatneným sumám priznať aj úroky z omeškania v zákonnej výške od 16.9.2014 do zaplatenia. Omeškanie žalovaného ustálil k dátumu, kedy mu bolo doručené oznámenie o výsledku predbežného prerokovania uplatneného nároku. 2. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, oboznámil sa s listinnými dôkazmi založenými v spise, obsahom pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava I. sp.zn. 22 C 25/2002, na základe čoho zistil nasledovný skutkový stav veci. Žalobca podal na Okresný súd Bratislava I. dňa 3.8.1999 žalobu o ochranu osobnosti voči žalovanému, obchodnej spoločnosti VMV a.s., IČO: 31 400 361, Bratislava, Dostojevského rad č. 1, ktorý bol v dotknutom čase vydavateľom denníka SME, od ktorého žiadal ospravedlnenie a náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.000.000,- Sk. Žalobca v žalobe uviedol adresu svojho bydliska v Bratislave, na Súmračnej č. 22, ktoré sa nachádza v územnom obvode Bratislava 2 a nakoľko išlo o ochranu osobnosti, výlučne miestne príslušným súdom na konanie sa dôvodne javil Okresný súd Bratislava II. s odkazom na ustanovenie § 88 ods. 1 písm o) O.s.p. v znení platnom a účinnom ku dňu podania žaloby. Dňa 12.8.1999 bola vec podľa § 105 ods. 2 O.s.p. postúpená na Okresný súd Bratislava II., na ktorý bol spisový materiál doručený dňa 17.9.1999 s tým, že vec bola pridelená sudkyni JUDr. Dagmar Buchalovej, ktorá bola pre vzťah k žalobcovi, ako bývalému kolegovi z pôvodného pracoviska, vylúčená uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.9.1999. Následne Opatrením predsedu Okresného súdu Bratislava II. bola vec pridelená JUDr. Gabriele Donnerovej, ktorá dňa 23.2.2000 predvolala právneho zástupcu žalobcu na informatívny výsluch za účelom odstránenia nedostatkov žaloby. Zároveň žalobca písomne dňa 23.2.2000 Okresnému súdu Bratislava II. prehlásil, že má trvalé bydlisko na adrese X. U. č. XX, na ktorom sa aj skutočne zdržuje. Dňa 29.9.2000 došlo k odstráneniu vytknutých nedostatkov žaloby a k správnemu označeniu žalovaného a následne Okresný súd Bratislava II. realizoval dňa 14.9.2001 informatívny výsluch s poštovým doručovateľom Pošta 2, ktorý súdu oznámil, že žalobca oficiálne požiadal Poštu Bratislava 2 o doposielanie všetkých zásielok z adresy Bratislava, U. č. XX, na novú adresu X., V. č. XX, X.; túto skutočnosť obdobne potvrdil aj poštový doručovateľ z pracoviska Pošta 1 na informatívnom výsluchu dňa 22.10.2001. Okresný súd Bratislava II. predložil dňa 24.10.2001 vec na rozhodnutie podľa § 105 ods. 3 O.s.p. Krajskému súdu v Bratislave, ktorý uznesením zo dňa 10.1.2002 rozhodol, že nesúhlas Okresného súdu Bratislava II. s postúpením veci je dôvodný, keď mal za to, že zistený skutkový stav vylučuje existenciu úmyslu žalobcu zdržiavať sa trvale na adrese Bratislava, U. č. XX, a mať tak na tejto adrese trvalý pobyt a aj bydlisko. Spis bol opäť dňa 12.2.2002 vrátený na Okresný súd Bratislava I. ako miestne príslušnému súdu. Vo veci bolo dňa 20.10.2004 nariadené pojednávanie na deň 8.12.2004, právny zástupca žalobcu požiadal dňa 7.12.2004 o odročenie pojednávania z dôvodu kolízie, ďalšie pojednávanie bolo nariadené na deň 26.1.2005, ktorého sa žalobca nezúčastnil, jeho právny zástupca oznámil kolíziu záujmov so svojim klientom, pričom žalobca sa nezúčastnil ani pojednávania nariadeného na deň 17.10.2005. Žalobca bol dňa 24.11.2005 nazrieť do spisu, dňa 31.8.2007 bolo vo veci nariadené pojednávanie na deň 8.10.2007, žalobca požiadal o ospravedlnenie svojej neúčasti z dôvodu výkonu trestu odňatia slobody. Dňa 25.10.2007 bolo doručené dožiadanie na Okresný súd Trnava vo veci výsluchu žalobcu, ktorý bol vykonaný dňa 15.11.2007, spis bol vrátený Okresnému súdu Bratislava I. dňa 26.11.2007. Žalobca oznámil dňa 10.1.2009 súdu ukončenie zastupovania jeho osoby právnym zástupcom JUDr. Vačokom a následne súd konal vo veci návrhu žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov. Rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I. v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.9.2010 o návrhu o oslobodenie od súdnych poplatkov nadobudlo právoplatnosť dňa 20.10.2010. Žalobca písomným podaním dňa 25.8.2009 žiadal o odstránenie prieťahov v konaní. Na pojednávaní nariadenom na deň 11.4.2011 bolo za prítomnosti žalobcu vo veci meritórne rozhodnuté, rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 17.6.2011. Žalobca v súvislosti s vyššie uvedeným súdnym konaním vedeným pod sp.zn. 22 C 25/2002 podal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky dňa 2.6.2014 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktoré mu listom zo dňa 11.9.2014 oznámilo, že v rámci predbežného prerokovania nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu. Z výpisu z Obchodného registra Okresného súdu Bratislava I., oddiel Sa, vl. č. 892/B, vyplýva, že žalovaný (VMV a.s.) v konaní vedenom pod sp.zn. 22 C 25/2002 vstúpil dňa 15.1.2005 do likvidácie a z výsluchu žalobcu, že v čase od 9.8.1994 do 27.1.2005 sa nachádzal vo výkone väzby v Bratislave, Chorvátska ulica, a od 21.5.2007 do 18.5.2010 sa nachádzal vo výkone trestu v NVÚ Hrnčiarovce nad Parnou. 3.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb., § 3 ods. 1, ods. 2, § 9 ods. 1, ods. 2, § 17 ods. 1, ods. 2, § 27 ods. 1, ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, článkom 6 Dohovoru, § 120 ods. 1, § 132, § 153 ods. 1 O.s.p. dôvodiac tým, že medzi stranami skutkový stav preukázaný v konaní sporný nebol, spornou bola skutočnosť, či z daného skutkového stavu vyplýva nesprávny úradný postup súdu, či v príčinnej súvislosti s týmto postupom súdu vznikla žalobcovi uplatnená škoda a v akej výške. Poukázal na predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, ktorými sú predovšetkým existencia nesprávneho úradného postupu, existencia škody, ako majetkovej ujmy, vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosťmedzi škodou a nesprávnym úradným postupom. Žalobca sa domáha náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom, ktorá mu mala vzniknúť nedomožením sa pohľadávky uplatnenej a nakoniec aj prisúdenej v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 22 C 25/2002 (predtým sp.zn. 22 C 92/1999), ktorá pozostáva z istiny vo výške 3.319,39 € a trov konania vo výške 2.721,90 € z dôvodov prieťahov v tomto konaní. Zároveň si žalobca uplatnil podľa § 17 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. aj nemajetkovú ujmu. Žalobca nemá aktívnu vecnú legitimáciu domáhať sa v tomto konaní určenia, že v konaní vedenom pod sp.zn. 22 C 92/1999 bolo porušené jeho právo na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote, keď poukázal na čl. 46, čl. 124 až 140 Ústavy Slovenskej republiky a na zákon č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním, t.j. na kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky v súvislosti s namietaným porušením ústavného práva na súdnu a inú právnu ochranu. Konštatovanie porušenia práva žalobcu kompetentným orgánom (Ústavným súdom Slovenskej republiky, predsedom súdu v rámci vybavenia sťažnosti na prieťahy) v súvislosti s konaním vedeným pod sp.zn. 22 C 92/1999 nevyplýva. Z obsahu podania žalobcu zo dňa 25.8.2009 nebolo možné vyvodiť, že ide o sťažnosť na prieťahy v konaní, podanie nebolo adresované predsedovi súdu, ale súdu všeobecne, svojím obsahom sa nejednalo o sťažnosť, ktorá mala byť vybavená podľa príslušného právneho predpisu, išlo iba o žiadosť na odstránenie prieťahov, a preto tvrdenie žalobcu, že o tejto jeho sťažnosti nebolo doteraz rozhodnuté, neobstojí. V zákone č. 514/2003 Z.z. je definovaná objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci za súčasného splnenia troch podmienok, ktorými sú: 1. existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, 2. nezákonné rozhodnutie, resp. nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, 3.príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, príp. nesprávnym úradným postupom. Dĺžka súdneho konania v trvaní viac ako 11 rokov je síce neprimeraná, avšak žalobcom napádané súdne konanie je poznamenané najmä jeho nečinnosťou, resp. nečinnosťou jeho právneho zástupcu, keď žalobca sa osobne dostavil len na posledné z mnohých súdom nariadených pojednávaní, jeho neúčasť, resp. jeho právneho zástupcu, bola odôvodňovaná kolíziou pojednávaní, alebo z dôvodu straty dôvery klienta k advokátovi a podobne, pričom žalobca, ani jeho právny zástupca, nedali súdu na vedomie väzobné stíhanie žalobcu, miesto výkonu jeho väzby a samotný nástup na výkon trestu žalobca oznámil súdu až dňa 3.10.2007, na základe čoho mohol byť realizovaný jeho výsluch prostredníctvom dožiadaného súdu. Skutočnosť, že od podania žaloby až do dňa 3.10.2007 nedošlo k meritórnemu prejednaniu veci bolo výlučne z dôvodov na strane žalobcu, keď k likvidácii spoločnosti VMV a.s. došlo ešte dňa 15.1.2005. Za nečinnosť súdu možno považovať iba obdobie od 26.11.2007 do 24.9.2009, v ďalšom období od 24.9.2009 do 20.10.2010 súd konal o návrhu žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov, o ktoré požiadal dňa 15.1.2009. K namietanému postúpeniu veci z Okresného súdu Bratislava I. na Okresný súd Bratislava II. a späť žalobcom, ktorý považuje za nesprávny úradný postup uviedol, že sa tak udialo výlučne z dôvodov na strane žalobcu, ktorý v žalobe uviedol adresu bydliska na U. č. 22, ktorá sa nachádza v územnej pôsobnosti Okresného súdu Bratislava II. a následne súdu čestne prehlásil, že sa na tejto adrese zdržuje, hoci z vykonaného dokazovania realizovaného v tomto smere formou informatívnych výsluchov bolo zistené, že toto tvrdenie nie je pravdivé. Okresný súd Bratislava I. postupoval správne s poukazom na § 88 ods. 1 písm. o) O.s.p., keď vec postúpil Okresnému súdu Bratislava II., ktorý zo svojej úradnej činnosti získal vedomosť, podporenú obsahom výsluchu poštových doručovateľov, že žalobca sa na uvedenej adrese v skutočnosti nezdržuje. Postup súdu spočívajúci v postúpení veci preto nemožno označiť za nesprávny úradný postup, pretože bol zákonný, bol vyvolaný chybným označením miesta bydliska žalobcu (úmyselne alebo z nedbanlivosti), ktorá adresa je podstatná pre určenie miestne príslušného súdu. K zbytočným prieťahom v konaní v období rokov 1999 až 2002 došlo výlučne konaním, resp. zavádzaním súdu, zo strany žalobcu. Taktiež nemal preukázanú ani výšku skutočnej škody, ktorú žalobca odvodzoval od právoplatných výrokových viet rozsudku vydanom v konaní vedenom pod sp. zn. 22 C 25/2002 a takto uplatnená škoda je len hypotetická s poukazom na skutočnosť, že obchodná spoločnosť VMV a.s. vstúpila do likvidácie v januári 2005, t.j. v čase nečinnosti žalobcu, pričom dôvod likvidácie bol zjavne ten, že táto spoločnosť ukončila činnosťvydavateľa denníka SME, ktorá bezpochyby mala vplyv na jej finančnú kondíciu. Príčinná súvislosti medzi dĺžkou trvania súdneho konania a skutočnosťou, že prisúdená suma nebola doteraz žalobcom vymožená, sa nepreukázala, keď rovnako žalobca nepreukázal, že by v súvislosti s postupom súdu v konaní 22 C 25/2002 vznikla akákoľvek nemajetková ujma. O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, teda ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Vzhľadom na absenciu záveru o nesprávnom úradnom postupe, t.j. že dĺžka trvania súdneho konania bola výlučne ovplyvnená prieťahmi zo strany súdu, vzhľadom na absenciu jednoznačnej existencie príčinnej súvislosti medzi dĺžkou trvania súdneho konania a výškou uplatnenej škody, dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojho tvrdenia o splnení zákonných predpokladov potrebných na úspešné uplatnenie si nároku na náhradu škody voči štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Zároveň uviedol, že majetkovú ujmu spravidla nezakladá len samotný nesprávny úradný postup, pretože škoda a zodpovednosť štátu za ňu je daná až vtedy, ak sa právo žalobcu voči pôvodnému dlžníkovi stalo nevymožiteľným v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom. Otázka príčinnej súvislosti medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody je otázkou skutkovou, nie právnou. Exekučné konanie vo veci sp.zn. 22 C 99/2002 nie je doteraz skončené a stále existujú aj iné právne možnosti domôcť sa plnenia vykonateľného výroku súdu (napr. konkurzné konanie). Žalobca nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom tak, ako to predpokladá zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 3.2. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech, nepriznal náhradu trov konania z dôvodu, že si ich náhradu neuplatnil. 4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie dôvodiac ustanovením § 365 ods. 1 písm. f/, h/ C.s.p. (súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci). Nestotožnil sa s tvrdením prvoinštančného súdu, ktorý potvrdil, že dĺžka súdneho konania v trvaní 11 rokov je neprimeraná, následne ale uviedol, že ním napádané súdne konanie je poznamenané najmä jeho nečinnosťou, resp. nečinnosťou jeho právneho zástupcu. Bolo povinnosťou súdu prvej inštancie konať spôsobom, ktorým dospel k vydaniu rozhodnutia v rámci ním Ústavou zaručeného práva podľa čl. 48 ods., 2, keď nie je v súlade s týmto článkom, ak bolo určené prvé pojednávanie od vrátenia veci po viac ako 2,5 roku. Uviedol, že oznámená kolízia pojednávaní jeho právnym zástupcom nie je dôvodom na následné nekonanie súdu, ktorý mohol a mal vykonať informatívny výsluch a zistiť, prečo podal žalobu na súde, v obvode ktorého nemá trvalý pobyt, túto nezrovnalosť mohol a aj mal objasniť pred začiatkom konania vo veci a nepostupovať jednoduchšou cestou postúpenia veci inému súdu, čo bolo nesprávne a malo to za následok zbytočné oddialenie prístupu k včasnému dosiahnutiu spravodlivosti v podobe rozhodnutia vo veci. Nezavádzal súd, pretože žalobu podal na súd, v obvode ktorého má bydlisko, ktoré sa nerovná trvalému pobytu, pričom osoba môže mať viac bydlísk a v každom z nich stačí, ak sa zdržiava iba nejaký čas, ide o vnútorný vzťah k danému miestu, obydliu. Nenariadenie informatívneho výsluchu a neodstránenie pochybností o jeho bydlisku, nemožno zohľadniť v jeho neprospech, keď v tom čase bol osobou top verejného záujmu a jeho obydlie bolo všeobecne známe a verejne opakovane publikované. Navyše adresoval súdu žiadosť o odstránenie prieťahov, ktorú bolo potrebné podľa obsahu chápať ako sťažnosť na prieťahy adresovanú predsedovi súdu, na ktorom mal byť vytvorený taký kontrolný mechanizmus, aby táto žiadosť bola predsedovi súdu predložená. Poukázal na skutočnosť, že základnou povinnosťou súdu a sudcu je zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa strana obrátila na súd so žiadosťou o rozhodnutie, čo vychádza z ustanovenia § 6 O.s.p. v znení účinnom ku dňu konania žaloby na súde prvej inštancie. Má za to, že jeho vec nebola po právnej ani faktickej stránke natoľko zložitá, aby súd za šesť rokov (od 15.1.2005 žalovaný vstúpil do likvidácie) nevydal rozhodnutie v tejto veci, čím došlo z jeho strany k nesprávnemu úradnému postupu. Otázku vzniku majetkovej ujmy a jej výšky treba riešiť so zreteľom na konkrétne okolnosti každého prípadu a reálne možnosti výsledku konania o výkon rozhodnutia. Vznikla mu škoda v podobe ušlého zisku (súdom priznaný nárok vo výške 6.041,29 €), ktorý mohol vymáhať voči žalovanému (VMV a.s.) v konaní vedenom pod sp.zn. 22 C 25/2002. Spor trval takmer 12 rokov, čo signalizuje zlyhanie súdneho menežovania sporu, ktorého objektívnym dôsledkom je dezilúzia občana vo vzťahu k justícii, viery v možnosť dosiahnuť rýchlu a účinnú spravodlivosť, keď navyše bol verejným činiteľom a ako občiansky aktivista sa angažoval v rôznych aktivitách smerujúcich k zabezpečeniu riadneho a účinného domáhania sa práv a právom chránených záujmov jednotlivými subjektami v konaní pred orgánmi verejnej moci. K príčinnej súvislosti uviedol, že ju Občiansky zákonník nijako nevymedzuje a treba ju teda chápať ako súhrn príčin, ktoré viedli k určitému výsledku (k vzniku škody). O vzťah príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a škodou ide vtedy, ak škoda vznikla v dôsledku nesprávneho úradného postupu, tzn. ak je medzi nimi vzťah príčiny a následku, pri ktorom platí, že ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, nevznikla by ani škoda. Pokiaľ by súd prvej inštancie rozhodol o jeho nároku v primeranej lehote, vymohol by svoj nárok voči obchodnej spoločnosti VMV a.s., pretože až do doby jej likvidácie bola bonitná. Navrhol preto odvolaciemu súdu zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a jeho žalobe vyhovieť; žiadal náhradu trov konania. 5. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 6. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 27. septembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie sčasti potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 7. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. 8. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 9. Odvolací súd rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal určenia, že postupom Okresného súdu Bratislava I. vo veci vedenej pod sp.zn. 22 C 25/2002 bolo porušené jeho právo na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote zrušil (§ 389 ods. 1 písm. a/ C.s.p.) a konanie v tomto rozsahu zastavil (§ 391 ods. 1, § 378 ods. 1, § 161 ods. 2 C.s.p.) z dôvodu nedostatku právomoci na rozhodovanie o sťažnosti fyzickej osoby, ktorá tvrdí, že boli porušené jej základné práva a slobody. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že rozhodovanie o tejto otázke patrí do kompetencie Ústavného súdu Slovenskej republiky (§ 49 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov), len nesprávne žalobu v tejto časti zamietol pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, avšak táto skutočnosť je v tomto prípade irelevantná. 10. Žalobca sa domáhal zaplatenia náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 22 C 25/2002 (predtým sp.zn. 22 C 92/1999) spočívajúcimi v nesprávnom postupe súdu prvej inštancie, ktorý postúpil vec inému okresnému súdu, v dôsledku čoho mu bola vec vrátená na konanie, v nečinnosti prvoinštančného súdu pri nariadení prvého pojednávania, medzi jednotlivými pojednávaniami a aj v zdĺhavom konaní o jeho návrhu na oslobodenie od súdnych poplatkov, z dôvodu ktorého bol zbavený možnosti domôcť sa vydania rozhodnutia v čase aktívnej ekonomickej a vydavateľskej činnosti žalovaného, než vstúpil do likvidácie, a preto bol zbavený možnosti vymáhať prisúdený nárok v celkovej výške 6.041,29 €, ktorý predstavuje škodu, ktorá mu vznikla v priamej príčinnej súvislosti s uvedeným nesprávnym úradným postupom súdu. Odvolací súd sa stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie, že žalobca nepreukázal naplnenie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, keďže sám spôsobil tým, že v žalobe o ochranu osobnosti vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 22 C 92/1999 uviedol adresu svojho bydliska Bratislava, U. č. XX, postúpenie veci miestne príslušnému súdu. Prvoinštančný súd preto postupoval v súlade s ustanoveniami vtedy platného a účinného Občianskeho súdneho poriadku a vec postúpil Okresnému súdu Bratislava II., ktorý bol podľa adresy bydliska žalobcu miestne príslušným súdom na konanie o jeho žalobe na ochranu osobnosti. Okresný súd Bratislava II. šetrením zistil, že žalobca býva v územnom obvode Okresného súdu Bratislava I., a preto vec bola vrátená Okresnému súdu Bratislava I. Námietka žalobcu, že v tomto období bol verejne známou osobou a bolo známe aj jeho bydlisko, je nedôvodná, nakoľko podľa ustanovenia § 79 ods. 1 O.s.p. bolo jeho povinnosťou ako účastníka konania v žalobe uviesť, okrem všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3 O.s.p.), aj svoje bydlisko, pričom sám Okresnému súdu Bratislava II. uviedol (prehlásenie zo dňa 23.2.2000), že má trvalé bydlisko v X., U. č. XX, kde sa aj skutočne zdržuje. Odvolací súd sa stotožnil aj so záverom súdu prvej inštancie, že uvedené súdne konanie bolo poznamenané nečinnosťou žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, že aj dĺžka súdneho konania 11 rokov je neprimeraná. Súd prvej inštancie vo veci nariaďoval pojednávania, na ktoré sa ale žalobca nedostavoval (dňa 8.12.2004, 26.1.2005, 17.10.2005), v prípade ak boli pojednávania odročené na neurčito, bolo to z dôvodu zistenia stanoviska žalobcu o pokračovanie v konaní, ktoré mal súdu oznámiť jeho právny zástupca, ktorý ale žiadne stanoviská v súdom určenej lehote neoznámil. Žalobca až podaním doručeným súdu dňa 8.10.2007 oznámil, že sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, z dôvodu ktorého bol vypočutý prostredníctvom dožiadaného súdu, pričom súd prvej inštancie ešte rozhodoval o žiadosti žalobcu o oslobodenie od súdnych poplatkov (uznesenie zo dňa 4.6.2010, č.k. 22 C 25/2002-132), voči ktorému podal žalobca odvolanie a z tohto dôvodu bol spis predložený Krajskému súdu v Bratislave (rozhodnutie zo dňa 30.9.2010), vo veci bolo rozhodnuté rozsudkom na pojednávaní konanom dňa 11.4.2011. Ak sa žalobca domnieval, že súd prvej inštancie v jeho veci o ochranu osobnosti riadne nekonal, že dochádzalo k zbytočným prieťahom v konaní, mohol podať sťažnosť na porušenie svojho práva na prejednanie a rozhodnutie veci v primeranej lehote predsedovi prvoinštančného súdu, prípadne na Ústavný súd Slovenskej republiky, čo však neurobil. Žalobca tak ním tvrdený nesprávny úradný postup súdu prvej inštancie nepreukázal, rovnako ani výšku skutočnej škody, a ani príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti a vznikom škody, ako už správne konštatoval súd prvej inštancie. 11. Odvolací súd dodáva, že prvoinštančný súd správne poukázal na skutočnosť, že žalobca má inú možnosť domôcť sa splnenia povinnosti od žalovaného uloženú mu rozsudkom v konaní vedenom pod sp.zn. 22 C 25/2002 (zaplatenie sumy 6.041,29 €), keďže exekučné konanie nie je doteraz ukončené, a preto nárok žalobcu na náhradu škody je vylúčený práve z dôvodu uspokojenia jeho pohľadávky iným spôsobom. 12. K žalobcom uplatnenej nemajetkovej ujme vo výške 36.000,- € odvolací súd uvádza, že súd je viazaný žalobou, v ktorej žalobca vôbec netvrdil, ako bolo zasiahnuté nesprávnym úradným postupom vo veci vedenej na Okresnom súde Bratislava I. pod sp.zn. 22 C 25/2002 (predtým sp.zn. 22 C 92/1999) do jeho osobnej, pracovnej, spoločenskej, prípadne inej sféry, z čoho táto nemajetková ujma vyplýva a ani ako dospel k jej výške (36.000,- €). Rovnako žalobca ani v odvolaní neuvádzal žiadne skutočnosti, ktorými by preukázal vznik nemajetkovej ujmy a preto aj v tejto časti sa odvolací súd stotožnil so správnym právnym záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy. 13. K odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd dodáva, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ustanovenia § 132 O. s. p. dôkazy súd hodnotil podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nebol a nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladal určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 133, § 134, § 135 O.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňoval najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v ustanovení § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého mal súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd mal povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanej veci súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami a ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 14. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).