Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3CoKR/99/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1114230053 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Boris Tóth ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1114230053.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Borisa Tótha a členov senátu JUDr. Beaty Trandžíkovej a JUDr. Paulíny Pacherovej, v právnej veci žalobcu: Sociálna poisťovňa, Ul. 29. augusta 8-10, 813 63 Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: Energy Concept, s.r.o., Kopčianska 8A/3756, 851 01 Bratislava (predtým so sídlom: Líščie údolie 68, 841 04 Bratislava), IČO: 35 918 071, zast. Malata, Pružinský, Hegedüš & Partners s.r.o, advokátska kancelária so sídlom Prievozská 4/B, 821 09 Bratislava, o určenie neúčinnosti plánu voči veriteľovi v reštrukturalizačnom konaní, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č. k. 11Cbi/71/2014-69 zo dňa 07.03.2016, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 11Cbi/71/2014-69 zo dňa 07.03.2016 p o t v r d z u j e . II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca v zákonnej lehote domáhal určenia neúčinnosti plánu voči veriteľovi v reštrukturalizačnom konaní, v zmysle § 157 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácií v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZKR"). V odôvodnení rozsudku s poukazom na § 137 ods. 1 až 3, § 138 ods. 1, § 145, § 157 ZKR, § 1 písm. b), § 5 ods. 2 zákona č. 231/1999 Zb. o štátnej pomoci (ďalej „ZoŠP“) a čl. 107 Zmluvy o fungovaní EU, uviedol, že žalovaný v súlade so zákonom vytvoril skupinu pre zabezpečené a nezabezpečené pohľadávky. V skupine pre nezabezpečené pohľadávky vytvoril ďalšie tri skupiny pohľadávok, pričom pohľadávka žalobcu bola zaradená do skupiny č. 1 - Skupina pre nezabezpečené pohľadávky 1 - poskytovatelia štátnej pomoci. Žalobca Zmenou plánu na návrh účastníka konania zo dňa 04.09.2014 požiadal predkladateľa plánu o vytvorenie skupiny: „Skupina pre plánom nedotknuté pohľadávky“. Takáto skupina ale žalovaným v reštrukturalizačnom pláne vytvorená nebola. Žalovaný návrhu na zmenu plánu nevyhovel, čím neporušil žiadne ust. § 137 ZKR, pretože povinnosť uloženú výslovne v tomto ustanovení (vytvoriť samostatnú skupinu pre zabezpečené pohľadávky, samostatnú skupinu pre nezabezpečené pohľadávky a samostatnú skupinu pre podriadené pohľadávky) si riadne splnil. Možnosť vytvorenia ďalších skupín, vyplývajúca z § 137 ods. 2 ZKR, je len na uvážení žalovaného a na posúdení, aby s odbornou starostlivosťou vyhodnotil žiadosť žalobcu na vytvorenie ďalšej skupiny - Skupina pre pohľadávky plánom nedotknuté. Navyše, v skupine č. 1 - Skupina pre nezabezpečené pohľadávky 1 - poskytovatelia štátnej pomoci, bol zaradený aj ďalší verejný orgán, ktorý môže byť poskytovateľom štátnej pomoci, a to Slovenská republika - Daňový úrad Bratislava. Žalovaný by vytvorením skupiny - Skupina pre plánom nedotknuté pohľadávky, bol povinný brať ohľad na veriteľov s rovnakými ekonomickými záujmami a do tejto skupiny zaradiť aj veriteľa Slovenská republika - Daňový úrad Bratislava, ako ďalšieho potenciálneho poskytovateľa štátnej pomoci. S postupom žalovaného sa súd prvej inštancie stotožnil a považoval ho za zákonný. Poukázal na to, že žalovaný v záväznej časti plánu vytvoril ZKR predpokladané skupiny. Ďalšie delenie skupín bolo na jeho uvážení, a keďže nepovažoval za potrebné tieto ďalej rozdeliť, nebola vytvorená ani skupina, ktorej sa domáhal žalobca. Skupina pre plánom nedotknuté pohľadávky je fakultatívna a nakoľko vytvorená nebola, žalovaný nemohol pohľadávku žalobcu zaradiť do neexistujúcej skupiny, preto nebolo možné žiadosti žalobcu vyhovieť. Súd prvej inštancie ďalej dospel k záveru o nedôvodnosti tvrdenia žalobcu o zhoršení jeho postavenia prijatím reštrukturalizačného plánu. Vychádzajúc z prijatého reštrukturalizačného plánu porovnal postavenie žalobcu v reštrukturalizačnom konaní s jeho prípadným postavením v konkurze. Konštatoval, že reštrukturalizačný plán bol potvrdený uznesením Okresného súdu Bratislava I, sp. zn. 2R/1/2014, zo dňa 07.10.2014. Žalovaný sa v reštrukturalizačnom pláne (časť: Podrobný rozbor jednotlivých metód reštrukturalizácie) zaoberal aj porovnaním uspokojenia pohľadávok nezabezpečených veriteľov s konkurzom. Súd prvej inštancie sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že určené uspokojenie v skupine nezabezpečené pohľadávky 1 vo výške 15% (3.472,57 Eur) je výrazne vyššie, aké by bolo v prípade konkurzu (117,38 Eur), z čoho vyplýva, že rozdiel medzi uspokojením nezabezpečených veriteľov 1 v konkurze a v reštrukturalizácii predstavuje čiastku 3.355,19 Eur v prospech reštrukturalizácie. Žalobca sa nedostal do horšieho postavenia, v akom by bol bez prijatia reštrukturalizačného plánu. Naopak, podľa názoru súdu, prijatie reštrukturalizačného plánu bolo pre žalobcu výhodnejšie ako vyhlásenie konkurzu na majetok žalovaného. Súd prvej inštancie zaujal právny názor, že na strane žalobcu nie sú splnené podmienky pre zaradenie jeho pohľadávky do inej skupiny, než ako bola zaradená žalovaným, a teda nie je splnená podmienka uvedená v § 157 ods. 1 písm. c) ZKR, ktorá predstavuje zákonný predpoklad na vyslovenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu voči žalobcovi. K posúdeniu, či nezaradením pohľadávok žalobcu do skupiny pre pohľadávky plánom nedotknuté bola žalovanému poskytnutá nepriama forma štátnej pomoci, súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podľa § 1 ods. 1 písm. b) ZoŠP považuje za poskytovateľa štátnej pomoci. V súlade s § 138 ods. 3 ZKR sa veritelia, ktorí môžu byť poskytovateľom štátnej pomoci považujú za veriteľov nesúhlasiacich s plánom. V §-e 157 ZKR, definujúcom zákonné predpoklady podania žaloby o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu voči veriteľovi, absentuje skutočnosť, že veriteľ môže byť poskytovateľom štátnej pomoci. Žalovaný správne zdôraznil, že postavenie žalobcu ako poskytovateľa štátnej pomoci automaticky stanovuje, že sa považuje za veriteľa nesúhlasiaceho s plánom. Tento nesúhlas ale nepredstavuje zákonnú prekážku prijatia reštrukturalizačného plánu, pokiaľ zaň hlasovala zákonom vyžadovaná väčšina veriteľov (§ 148 ods. 1 písm. b) ZKR). Poskytnutie štátnej pomoci nie je v zmysle § 157 ZKR dôvodom, pre ktorý je možné podať žalobu o určenie neúčinnosti reštrukturalizačného plánu. K tvrdeniam žalobcu o poskytnutí nepriamej štátnej pomoci žalovanému a k žalobcom predloženým rozhodnutiam ESD č - 222/04 C - 222/04 - Ministerstvo financií a ekonómie proti bankovej nadácií Cassa di Risparmio di Firenze, C - 387/92 Banco Exterior de Espaňa SA a prípadu Ayuntamiento de Valencia a prípad T - 36/99 Lenzing vs. Komisia Európskych spoločenstiev, súd prvej inštancie uviedol, že pre odlišnosť kauzy nemajú s prejednávanou vecou žiadny súvis. V uvedených rozhodnutiach ESD išlo o poskytnutie priamej štátnej pomoci verejnými orgánmi (daňové úrady alebo Správa pokladnice sociálneho zabezpečenia - Sociálna poisťovňa), kým v prejednávanej právnej veci žalobca neprijal žiadne rozhodnutie, ktorým by priamo poskytol žalovanému štátnu pomoc. Žalobca nielenže neprijal žiadne rozhodnutie, ktorým by žalovanému odpustil časť jeho dlhu, ale ani nesúhlasil s prijatím reštrukturalizačného plánu, teda neschválil dohodu uzatvorenú medzi žalovaným a jeho veriteľmi. Súd prvej inštancie upriamil pozornosť strán sporu na rozhodnutie Európskej komisie Brusel 02 - IV- 2008 K (2008) 1097 Slovenská republika, pomoc na reštrukturalizáciu podniku Compel Rail, ktoré bolo predložené v obdobnej veci 3Cbi/14/2013 žalovaným. V tomto rozhodnutí sa Európska komisia zaoberala otázkou, či vo vyrovnacom konaní spoločnosti Compel Rail dôjde čiastočným odpísaním pohľadávky daňového úradu, ktorý bol jeden z veriteľov spoločnosti Compel Rail, k poskytnutiu štátnej pomoci. Súd prvej inštancie zdôraznil, že rovnako ako žalobca v predmetnej právnej veci, ani daňový úrad vo vyrovnacom konaní spoločnosti Compel Rail nesúhlasil s návrhom na vyrovnanie. Európska komisia v prípade spoločnosti Compel Rail uviedla, že o štátnu pomoc ide vtedy, ak verejný orgán nevymáha, alebo odpustí dane alebo poplatky, ktoré je určitý podnik povinný zaplatiť. Európska Komisia v tomto prípade vyjadrila aj názor, podľa ktorého, ak spoločnosť nezískala vďaka reštrukturalizácii svojho daňového dlhu v rámci vyrovnacieho konania zvláštnu výhodu a výsledok vyrovnacieho konania nebol menej výhodný pre daňový úrad v porovnaní s konkurzom a daňovou exekúciou a bol by preto prijateľný pre hypotetického veriteľa v trhovom hospodárstve, nepredstavuje takéto konanie štátnu pomoc v zmysle čl. 87 ods. 1 Zmluvy o ES (teraz čl. 107). Súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že výsledok porovnania postavenia žalobcu v prípadnom konkurze na majetok žalovaného s jeho postavením v reštrukturalizácii, je v prípade reštrukturalizácie pre žalobcu priaznivejší. Reštrukturalizáciou nebola narušená hospodárska súťaž medzi členskými štátmi spoločenstva a navyše reštrukturalizáciou nezískal žalovaný žiadnu výhodu. Prijatím reštrukturalizačného plánu nebola podľa názoru súdu prvej inštancie žalovanému poskytnutá štátna pomoc podľa článku 107 ods. 1 Zmluvy o fungovaní EÚ ani podľa § 5 ZoŠP a súd nevzhliadol žiadny zákonný dôvod, pre ktorý by bolo opodstatnené vysloviť neúčinnosť reštrukturalizačného plánu voči žalobcovi ako veriteľovi. 2. Rozsudok napadol v zákonom stanovenej lehote odvolaním žalobca vytýkajúc mu nesprávne právne posúdenie veci. Odvolateľ sa nestotožnil s názorom súdu, že ak nebola žalovaným vytvorená skupina pre plánom nedotknuté pohľadávky, potom žalovaný nemohol pohľadávku zaradiť do neexistujúcej skupiny a z toho dôvodu nemohol žalobcovi vyhovieť. V odvolacích dôvodoch žalobca („odvolateľ“) uviedol, že správca mal podľa vtedy platného ust. § 147 ods. 2 ZKR ako predsedajúci na schvaľovacej schôdzi zákonnú možnosť vytvoriť fakultatívnu skupinu plánom nedotknutých pohľadávok a zaradiť pohľadávku žalobcu do tejto skupiny. Reštrukturalizačný plán narába len s predpokladanými číslami na základe odhadu. Na účel porovnania uspokojenia je nevyhnutné vychádzať z účtovných hodnôt najvernejšie určujúcich hodnotou majetku v prípade, ak nie sú k dispozícii znalecké posudky, resp. nebolo preukázané zníženie hodnoty majetku položky po položke. Takéto zníženie majetku na tzv. „obvyklú hodnotu“ bez riadneho znaleckého zdôvodnenia nemôže byť pre žiadneho z veriteľov právne relevantné a môže ísť o účelové poníženie hodnoty majetku dlžníka na účely porovnania miery uspokojenia v konkurze a v reštrukturalizácii. Pri porovnaní miery uspokojenia veriteľov v prípadnom konkurze je nutné vychádzať z celkovej hodnoty pohľadávok veriteľov zaradených do skupiny č. 1 a skupiny č. 2, keďže pohľadávka veriteľa v skupine č. 3 je tzv. podriadenou pohľadávkou s iným poradím uspokojenia. Zotrval na tvrdení, že na strane žalobcu sú splnené podmienky uvedené v ust. § 157 ods. 1 písm. c) ZKR. Reštrukturalizácia má poskytovať veriteľovi nepomerne vyššiu výhodu v uspokojení jeho pohľadávok oproti prípadnému konkurzu, avšak aj pri zrátaní nákladov konkurzu, absolútny rozdiel medzi tým, čo má byť poskytnuté veriteľom v reštrukturalizácii alebo v prípadnom konkurze, neposkytuje žalobcovi výrazne výhodnejšie postavenie, najmä s ohľadom na predĺženie lehoty splatnosti pohľadávok na obdobie presahujúcich 5 rokov a riziko prenášané na žalobcu v súvislosti s neoprávneným poskytnutím štátnej pomoci. Žalobca síce v danej veci neprijal žiadne rozhodnutie, ktorým by priamo poskytol žalovanému štátnu pomoc, avšak odpustením poistného alebo penále vo výške 85 % sumy prihlásenej pohľadávky uznaním za nevymáhateľné a odkladom ich splatnosti do 31.03.2019 ide o poskytnutie nepriamej štátnej pomoci v zmysle ust. § 5 ods. 2 ZoŠP. V tejto súvislosti žalobca poukázal na prípad riešený Európskou komisiou pod č. 2007/254/ES (Frucona), argumentujúc tým, že Sociálna poisťovňa ako subjekt verejnej správy je poskytovateľom štátnej pomoci za predpokladu, že ju poskytne subjektu vykonávajúcemu hospodársku (podnikateľskú) činnosť, pretože pomoc je poskytovaná z verejných zdrojov, predstavuje ekonomickú výhodu pre príjemcu a je selektívna. V prejednávanej veci, podľa odvolateľa, jednoznačne ide o štátnu pomoc, nakoľko sa dlžníkovi poskytuje výhoda, poskytuje sa individuálne, konkrétne jemu a ohrozuje hospodársku súťaž, keďže sa neposkytuje iným subjektom a títo podnikajú za iných podmienok, nakoľko platia poistné. V súvislosti s požadovaným odkladom lehoty splatnosti plánom zmenených pohľadávok, doba vrátenia „dlhu“ v podmienkach reštrukturalizácie musí byť prijateľná, teda v intenciách zákona č. 461/2003 Z.z. by nemala presahovať dobu 18 mesiacov (§ 146). Odklad splatnosti pohľadávok zo sociálneho poistenia tak, ako ho upravuje súdom schválený reštrukturalizačný plán, nie je možné v zmysle platných právnych predpisov realizovať. Žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe žalobcu vyhovie a určí neúčinnosť reštrukturalizačného plánu dlžníka, potvrdeného Okresným súdom Bratislava I uznesením sp. zn. 2R/1/2014 zo dňa 07.10.2014 voči žalobcovi vo vzťahu k dotknutej pohľadávke v celkovej výške 23.150,47 Eur. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené, nevyjadril. 4. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok - „CSP“, v spojení s § 470 CSP), po preskúmaní obsahu spisu a napadnutého uznesenia v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, po oboznámení sa s procesným postupom súdu prvej inštancie dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 6. Podľa § 387 ods. 1 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 7. Keďže napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie plne akceptuje požiadavku zákona, odvolací súd sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov rozhodnutia prvoištančného súdu a toto rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 8. Na doplnenie správnosti rozhodnutia odvolací súd uvádza, že konanie v prejednávanej veci podlieha režimu ZKR v znení novely č. 371/2014 Z.z. (t. j. v znení 28.04.2015). Medzi stranami sporu nebol rozpor v tom, že predkladateľ reštrukturalizačného plánu nevytvoril skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky. Spor bol v tom, či takúto skupinu na základe žiadosti žalobcu bol žalovaný v zmysle ZKR povinný vytvoriť a či nevyhovenie žiadosti žalobcu o zmenu plánu a zaradenie jeho pohľadávky do skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky, zakladá dôvodnosť žaloby o určenie neúčinnosti plánu voči žalobcovi, ako veriteľovi v reštrukturalizačnom konaní. 9. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie a z uznesení Okresného súdu Bratislava I vydaných vo veci 2R/1/2014 a zverejnených v Obchodnom vestníku, je zrejmé, že uznesením z 08.04.2014 (zverejnené v OV č. 72/2014 dňa 14.04.2014) sa voči žalovanému začalo reštrukturalizačné konanie a uznesením z 28.04.2014 (zverejnené v OV č. 84/2014 dňa 05.05.2014) došlo k povoleniu reštrukturalizácie a k ustanoveniu správcu. Uznesením zo 07.10.2014 (zverejnené v OV č. 196/2014 dňa 14.10.2014) reštrukturalizačný súd nahradil súhlas skupiny nezabezpečení 1 s reštrukturalizačným plánom dlžníka Energy Concept, s.r.o., o ktorom účastníci reštrukturalizačného plánu hlasovali na zasadnutí schvaľovacej schôdze konanej dňa 11.09.2014 a potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka Energy Concept, s.r.o., čím sa reštrukturalizácia skončila. 10. Odvolací súd v zhode s právnym záverom súdu prvej inštancie konštatuje, že dlžník (predkladateľ plánu) nemal zákonnú povinnosť vytvoriť samostatnú skupinu pre plánom nedotknuté pohľadávky. 11. Plán musí byť vypracovaný tak, aby zabezpečoval čo najvyššiu možnú mieru uspokojenia veriteľov dlžníka pri zachovaní jeho reálnosti a udržateľnosti (§ 134 ods. 1 ZKR). Povinnosťou predkladateľa plánu, v súvislosti s hlasovaním o jeho prijatí, je vytvoriť v záväznej časti plánu samostatnú skupinu pre zabezpečené pohľadávky a samostatnú skupinu pre nezabezpečené pohľadávky. Túto zákonnú povinnosť žalovaný ako predkladateľ plánu splnil, pričom vytvorené skupiny v súlade so zákonom ďalej rozdelil na ďalšie samostatné skupiny tak, aby pohľadávky veriteľov s rovnakými ekonomickými záujmami, najmä vzhľadom na výšku, právny dôvod vzniku, alebo zabezpečenie ich pohľadávok, mohli byť zaradené podľa týchto kritérií do samostatných skupín (§ 137 ods. 1, 2 ZKR). Pohľadávku žalobcu zaradil do skupiny Nezabezpečené pohľadávky 1 s navrhovaným uspokojením 15 % (§ 138 ods. 1, § 139 ods. 1 ZKR). Plán dostatočne uvádza ekonomické a právne dôvody navrhovaného zaradenia a uspokojenia pohľadávky žalobcu pri využití metódy reštrukturalizácie definovanej § 135 ods. 2 písm. a) ZKR - zmeny pohľadávok veriteľov, najmä predĺženie lehoty ich splatnosti, alebo ich čiastočné odpustenie, alebo ich uznanie za nevymáhateľné. Žalovaný ako predkladateľ plánu dostatočne a s poukazom na ekonomické ukazovatele svojho majetkového portfólia argumentuje nemožnosťou 100 % uspokojenia pohľadávok veriteľov spadajúcich pod poskytovateľov štátnej pomoci (kde je zaradený aj žalobca), nakoľko rozsah týchto pohľadávok prevyšuje majetkové aktíva žalovaného a úplné uspokojenie veriteľov nezabezpečených pohľadávok 1 (t. j. veriteľov s postavením poskytovatelia štátnej pomoci) by znamenalo nemožnosť reštrukturalizácie a nerealizovateľnosť reštrukturalizačného plánu. Dôvodnosť reštrukturalizácie a ekonomickú vyváženosť plánu pre jednotlivé skupiny veriteľov ustálil aj reštrukturalizačný súd, ktorý uznesením č. k. 2R/1/2014 zo 07.10.2014 nahradil súhlas veriteľov skupiny Nezabezpečení 1 a schválil reštrukturalizačný plán. 12. Pohľadávka žalobcu má pôvod v neuhradenom poistnom na sociálne poistenie a v sankciách (penále) spojených s jeho neuhradením. Odvolací súd poukazuje na to, že postavenie žalobcu ako poskytovateľa štátnej pomoci nepredstavuje zákonný nárok na bezpodmienečné 100 % uspokojenie v procese reštrukturalizácie, ale v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 231/1999 Zb. ZoŠP a noriem úniového práva /Zmluva o fungovaní EU, Nariadenie Rady (ES) č. 659/1999, ustanovujúce podrobné pravidlá na uplatňovanie článku 93 Zmluvy o ES, v znení nariadenia č. 734/2013, Nariadenie komisie (ES) č. 794/2004, v znení nariadenia č. 1125/2009, Oznámenie Komisie o vymáhaní práva štátnej pomoci vnútroštátnymi súdmi - 2009/C 85/01, Kódex najlepšej praxe pre uskutočňovanie konaní vo veci kontroly štátnej pomoci -2009/C 136/04 a iné/ sa pri tejto skupine veriteľov sleduje len to, aby výsledkom ich uspokojenia (resp. v dôsledku ich čiastočného uspokojenia) nebola dlžníkovi poskytnutá neprimeraná výhoda na úkor štátnych prostriedkov, ktorou by došlo k narušeniu hospodárskej súťaže, alebo k hrozbe narušenia hospodárskej súťaže tým, že zvýhodňuje určitých podnikateľov, alebo výrobu určitých druhov tovaru, pokiaľ ovplyvňuje obchod medzi členskými štátmi. 13. Odvolací súd sa stotožňuje s právnym záverom súdu prvej inštancie, že reštrukturalizáciou nebola narušená hospodárska súťaž a prijatím reštrukturalizačného plánu nedošlo k porušeniu čl. 107 Zmluvy o fungovaní EU (aproximovanej v § 5 ZoŠP, vzťahujúceho sa k prejednávanej veci). 14. Odvolací súd nevzhliadol dôvodnou ani námietku odvolateľa o zhoršení jeho postavenia prijatím reštrukturalizačného plánu. S poukazom na svoju vyššie uvedenú argumentáciu opätovne uvádza, že reštrukturalizačný plán je vyváženým ekonomickým nástrojom uspokojenia prihlásených veriteľov v najvyššej možnej miere pri zachovaní jeho reálnosti a udržateľnosti. Žalobca v procese reštrukturalizácie dosiahne nesporne vyššiu mieru uspokojenia z majetku dlžníka ako by tomu bolo v prípade konkurzu. Už táto skutočnosť, teda miera uspokojenia v reštrukturalizácii, svedčí o tom, že zo strany žalobcu nemôže dôjsť k nedovolenému nepriamemu poskytnutiu štátnej pomoci (odpustením zvyšku dlhu), nakoľko rozsah reálnej vymožiteľnosti pohľadávky je v prípade reštrukturalizácie v porovnaní s konkurzom nepomerne vyšší. Časové hľadisko vymožiteľnosti, vzhľadom na charakter pohľadávky, postavenie a poslanie žalobcu nie je rozhodujúce. Reštrukturalizáciou je pre žalobcu možné dosiahnuť uspokojenie v rozsahu 15 % pohľadávky, zatiaľ čo v prípade konkurzu je to v priemere len 0,35 %. Reštrukturalizačný plán vychádza z existujúceho majetkového stavu dlžníka, ktorého možnú výťažnosť následne porovnáva pre prípad reštrukturalizácie a pre prípad konkurzu, a to za použitia štandardných ekonomických kritérií a právnej úpravy uspokojenia pohľadávok podľa ZKR. Reštrukturalizačný plán počíta s variantom zachovania prevádzky podniku a dosahovaním finančného a iného majetku spojeného s pokračovaním podnikania. Odvolaciu námietku žalobcu, že reštrukturalizačný plán narába len s predpokladanými číslami, preto odvolací súd nepovažuje za dôvodnú a právne relevantnú. 15. Nemožno opomenúť ani fakt, že žalobca sám v odvolacích dôvodoch nespochybňuje a uznáva fakultatívnosť vytvorenia skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. Pokiaľ teda žalovaný uvedenú nepovinnú skupinu v reštrukturalizačnom pláne nevytvoril, nemožno mu túto skutočnosť vytýkať ako pochybenie zakladajúce dôvod neúčinnosti plánu voči žalobcovi. Odvolací súd nevzhliadol opodstatnený dôvod pre vytvorenie žalobcom navrhovanej fakultatívnej skupiny pre plánom nedotknuté pohľadávky. 16. K argumentácii žalobcu (odvolateľa) rozhodnutím Európskej komisie (EK) vo veci Frucona odvolací súd uvádza, že v danom prípade išlo nielen o odlišnú kauzu (odpísanie daňového dlhu) a o odlišný inštitút (vyrovnanie), ale rozhodnutie EK neobstálo ani v súdnom prieskume. V uvedenom prípade Európska komisia rozhodla, že odpísanie daňového dlhu zvýhodnilo Fruconu v porovnaní s jej konkurentmi, nakoľko daňový úrad by bol získal vyššiu splátku svojich pohľadávok v konkurznom konaní alebo daňovou exekúciou. EK ďalej poukázala na to, že nebol riadne predložený plán, čo však nie je prípad prejednávanej veci, kde reštrukturalizačný plán spĺňa zákonné požiadavky a bol už podrobený kontrole a prieskumu reštrukturalizačným súdom. Rozhodnutie EK bolo podrobené prieskumu Európskeho súdneho dvora (ESD). Všeobecný súd ESD sa pôvodne s rozhodnutím EK stotožnil. Súdny dvor ale rozsudok zrušil a vec mu vrátil s odôvodnením, že nižší Všeobecný súd EÚ neskúmal, či by bolo pre Slovensko výhodnejšie nechať firmu zbankrotovať, alebo jej dlh odpustiť, čím sa mal dopustiť pochybenia. Po rozhodnutí Európskeho súdneho dvora EK prijala nové rozhodnutie s rovnakým záverom, že odpísanie dlhov v prospech Frucony vytvorilo štátnu pomoc nezlučiteľnú s pravidlami EÚ. Frucona sa opätovne obrátila na všeobecný súd, ktorý vyhovel jej žiadosti o zrušenie (anulovanie) nového rozhodnutia Európskej komisie. 17. Podľa judikatúry Súdneho dvora, vnútroštátne súdy majú právomoc vykladať pojem štátnej pomoci. Odvolací súd s poukazom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že dôvody odvolania uvádzané žalobcom nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia a správnosť podstatných úvah, na ktorých rozhodnutie spočíva. Žalobcovi nebola poskytnutá neoprávnená štátna pomoc. Schválením reštrukturalizačného plánu, ktorého výsledkom je čiastočné (15 %) uspokojenie žalobcu, nezíska žalovaný v reštrukturalizácii (reštrukturalizáciou dlhu na poistnom a sankciách za jeho neuhradenie) žiadnu zvláštnu výhodu. Výsledok reštrukturalizácie nie je pre žalobcu menej výhodný v porovnaní s konkurzom a je prijateľný pre hypotetického veriteľa v trhovom hospodárstve. Reštrukturalizácia preto nie je porušením čl. 107 Zmluvy o ES. Odvolací súd preto v zmysle § 387 ods. 1, 2 CSP, napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. 18. Odvolací súd zároveň dáva do pozornosti súdu prvej inštancie nesprávnosť záhlavia rozsudku, v ktorom absentuje uvedenie právneho zástupcu žalovaného (dlžníka). Túto nesprávnosť bude súd prvej inštancie povinný napraviť postupom podľa § 224 CSP a spolu s rozhodnutím odvolacieho súdu doručí právnemu zástupcovi žalovaného aj prvoinštančné rozhodnutie s opravným uznesením. Vzhľadom na procesnú ekonómiu (zásadu hospodárnosti konania) a vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia, nebolo pred prejednaním odvolania a pred rozhodnutím odvolacieho súdu potrebné riešiť uvedenú zrejmú nesprávnosť záhlavia napadnutého rozhodnutia a postupu prvoinštančného súdu pri doručovaní rozsudku žalovanému. Žalovanému nebolo odňaté právo na spravodlivý proces, ani právo vyjadriť sa k tvrdeniam protistrany, o ktorých mal vzhľadom na doručenie odvolania (č. l. 94 spisu OS) vedomosť. Navyše odvolacím súdom konštatovaná vecná správnosť rozhodnutia potvrdzuje záver prvoinštančného súdu o nedôvodnosti žaloby. Rozhodnutie odvolacieho súdu tak vo vzťahu k žalovanému (oproti prvoinštančnému rozhodnutiu) nevyvoláva žiadne zmenené právne účinky ani zmenu právnej pozície žalovaného. 19. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, kedy úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť právneho zastúpenia advokátom dovolateľ nemá len v prípadoch vymedzených § 429 ods. 2 CSP. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Nesplnenie náležitostí vyžadovaných § 428 a § 429 CSP má za následok odmietnutie dovolania (§ 447 písm. d/, e/ CSP).