Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/334/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115201724 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115201724.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu Mgr. Adely Unčovskej a JUDr. Blanky Malichovej, v právnej veci navrhovateľa: T. X., nar. X.X.XXXX, bytom U. XX/A, Y., zastúpeného: Mgr. Eva Braxatorisová, advokátka, so sídlom Trenčianska 17, Bratislava proti odporcovi: R. X., nar. XX.X.XXXX, bytom S. XX, U., zastúpenom: JUDr. Alena Arbetová, advokátka, so sídlom Nám. sv. Martina 3A, Holíč, o určenie výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.3.2016, č.k. 9C/17/2015-280 a uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1.4.2016, č.k. 9C/17/2015-290, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava I zo dňa 31.3.2016, č.k. 9C/17/2015-280 sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. Uznesenie Okresného súdu Bratislava I zo dňa 1.4.2016, č.k. 9C/17/2015-290 sa z r u š u j e. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 31.3.2016, č.k. 9C/17/2015-280 uložil odporcovi povinnosť platiť na výživu navrhovateľa sumu 500 eur mesačne vopred, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca od 1.4.2016. Zároveň ho zaviazal zaplatiť odporcovi zmeškané výživné vo výške 7 700 eur za obdobie od 19.1.2015 do 31.3.2016 v mesačných splátkach po 200 eur splatných vždy spolu s bežným výživným. O trovách konania si vyhradil právo rozhodnúť po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozhodnutie vo veci samej právne odôvodnil § 62 ods. 1, 2, 4, 5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Zákon o rodine“) a vecne tým, že v konaní mal preukázané, že navrhovateľ je študentom 2. ročníka vysokoškolského štúdia v dennej forme, žije v spoločnej domácnosti s matkou, ktorá mu hradí výdavky spojené s bývaním, stravovaním a ošatením. Vychádzal z odôvodnených potrieb navrhovateľa v súvislosti s jeho vekom, zdravotným stavom, spôsobom prípravy na budúce povolanie, záujmami a z reálnych možností a majetkových pomerov rodičov navrhovateľa plniť si svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť. Uviedol, že aplikačná prax vychádza z elasticity rodičovskej vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z časovo neobmedzeného trvania pokrvných zväzkov a hovorí o obnove vyživovacej povinnosti napríklad v prípade, keď sa dieťa pre štúdium rozhodne neskôr, resp. nebolo prijaté na štúdium na vysokej škole bezprostredne po ukončení strednej školy. V súvislosti s predajom bytu na R. XXX T. Y. navrhovateľom svojmu bratovi za 500 eur, ktorý predtým získal darovacou zmluvou od odporcu, vychádzal z aplikačnej praxe, na základe ktorej, pokiaľ ide o nehnuteľnosti, dieťa nemusí uspokojovať svoje potreby z predaja majetkových podstát, najmä ak sú na strane rodičov podmienky na plnenie vyživovacej povinnosti. Povinnosť odporcu platiť navrhovateľovi výživné sumou 500 eur mesačne určil od 1.4.2016. Ďalej uviedol, že výživné priznal navrhovateľovi odo dňa začatia súdneho konania, t.j. od 19.1.2015 a zročné výživné stanovil za obdobie od 19.1.2015 do 31.3.2016 vo výške 7 700 eur, ktorého zaplatenie určil odporcovi v splátkach po 200 eur spolu s bežným výživným. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len „O.s.p.“). 3. Proti rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie odporca z dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., t.j., že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní uviedol, že v prípade, že už bolo rozhodnutím určené výživné, musí byť z rozhodnutia zrejmé, že ide o zmenu už existujúceho rozhodnutia. Ďalej namietal, že výroky rozsudku nezodpovedajú rozhodnutiu, že výživné na navrhovateľa bolo určené od 1.4.2016. Zároveň poukázal na to, že k zmene rozhodnutí a dohôd o výživnom môže dôjsť len vtedy, ak prišlo k podstatnej zmene pomerov, ktorá nastala medzi účastníkmi od pôvodného rozhodnutia (čo však súd prvej inštancie neskúmal), v opačnom prípade by šlo o neprípustné preskúmanie a reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti uviedol, že samotný nástup na vysokú školu nie je dôvodom na zmenu rozhodnutia o výživnom a musí byť s ním spojený vznik zvýšených nákladov, ktoré neboli predmetom dokazovania o pôvodne určenom výživnom; v danom prípade nie je zrejmé, že navrhovateľom deklarované náklady vo výške 720,34 eur neboli predmetom posudzovania aj predchádzajúceho konania o výživnom. V tomto kontexte upozornil, že deklarované náklady navrhovateľa pravdepodobne zahrňujú aj náklady matky a brata navrhovateľa, čo je neprípustné. Zároveň namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní nemal preukázané, že zmena pomerov na strane navrhovateľa nastala, ale iba neprípustnou voľnou úvahou vyvodil, že doterajšia úprava výživného je neprimeraná. Tiež poukázal na navrhovateľom nadobudnutú schopnosť sa živiť, a to v súvislosti s jeho pravidelným príjmom vo výške 170 - 200 eur, k čomu je potrebné pripočítať príjem z prenájmu bytu v Y. (cca 300 eur) s tým, že matka navrhovateľa je poberateľkou rodinných prídavkov z N., u ktorých sa nejedná o zanedbateľnú čiastku. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nezohľadnil vlastníctvo navrhovateľa k bytu (a dispozíciu s ním vo forme prenájmu), ani účelovosť jeho predaja tesne pred podaním návrhu, a to výrazne pod cenu, čím sa vzdal podstatného príjmu, ktorý mu zabezpečoval schopnosť uspokojovať svoje potreby. Podľa jeho názoru uvedené konanie navrhovateľa, ktorým prejavil nezáujem o pravidelný príjem (ktorého sa z vlastnej vôle vzdal bez dôležitého dôvodu), spôsobuje zánik práva na vyživovaciu povinnosť, minimálne z dôvodu rozporu tohto konania s dobrými mravmi a so zákonom. Akceptáciou uvedeného konania (v dôsledku ktorého nie je vylúčené, že príjem z prenájmu bytu ostal navrhovateľovi) by podľa neho znamenala, že oprávnený sa účelovo môže vzdať svojho majetku tak, že ho scudzí na blízku osobu a ďalej sa bude domáhať plnenia vyživovacej povinnosti. Ďalej namietal, že súd prvej inštancie vôbec neposudzoval zmenu pomerov na jeho strane, pričom stanovené výživné považoval za neprimerané vo vzťahu k jeho príjmom s poukazom na účelovosť konania navrhovateľa, ktorý neprejavoval snahu o pokračovanie v štúdiu na vysokej škole, keď sa po zmaturovaní zamestnal a bol schopný sa samostatne živiť. V súvislosti so svojimi majetkovými pomermi poukázal na to, že spoločnosť nipe, s.r.o., v ktorej má obchodný podiel, nemá žiadne finančné prostriedky a nevykonáva takmer žiadnu činnosť a v prípade spoločnosti N.C.PARK, s.r.o. by sa mala zohľadniť skutočnosť, že spoločníčkou v nej je aj matka navrhovateľa, ktorej súd nepriamo určil vyživovaciu povinnosť v sume 200 eur (z deklarovaných nákladov navrhovateľa cca 700 eur). Prvoinštančný súd tak podľa jeho názoru mal skúmať aj pomery na strane matky navrhovateľa a tiež brata navrhovateľa, ktorý s ním žije v jednej domácnosti a prispieva na ňu. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 4. Navrhovateľ sa k odvolaniu odporcu nevyjadril. 5. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania a nie je viazaný odvolacími dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a podľa § 65, § 66 v spojení s § 395 zák.č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. 6. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odporcovi bola voči vtedy maloletému navrhovateľovi naposledy stanovená vyživovacia povinnosť rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 28.9.2011, č.k. 9P/90/2010-99 na sumu 400 eur mesačne. 7. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní odporcu rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. a zák.č. 161/2015 Z.z. 8. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 9. Podľa § 470 ods. 2 C.s.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 10. Podľa § 395 ods. 1 C.m.p. ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Podľa § 395 ods. 2 C.m.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Podľa § 220 ods. 2 C.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 13. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 14. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 15. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. 16. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. 17. Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh. 18. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 19. Podľa § 77 ods. 1 Zákona o rodine právo na výživné sa nepremlčuje. Možno ho však priznať len odo dňa začatia súdneho konania. Výživné pre maloleté dieťa možno priznať najdlhšie na dobu troch rokov spätne odo dňa začatia konania, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. 20. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. 21. Ako prvoradé odvolací súd konštatuje, že plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. Kedy nastane takýto faktický stav závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a pod. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Rovnako nestačí preukázanie skutočností, že dieťa je schopné nejakej - hocijakej - zárobkovej činnosti (pozri aj PAVELKOVÁ, B. 2011. Zákon o rodine, Komentár. Praha: C. H. BECK, 2011. s. 379-380, ISBN 978-80-7400-359-2), resp. že z dôvodu nepriaznivého zdravotného stavu je poberateľom invalidného dôchodku (t.j. dávky, ktorou štát pokrýva náklady plnoletého dieťaťa na uspokojovanie jeho základných životných potrieb). Odvolací súd v týchto súvislostiach poukazuje aj na nález Ústavného súdu ČR z 21. 4.2011, sp. zn. II. ÚS 3113/2010 ( ktorého závery je pre takmer totožnú právnu úpravu v otázkach vyživovacej povinnosti rodičov a detí možné použiť) konštatujúceho, že schopnosť samostatne sa živiť znamená, že dieťa je schopné samostatne uspokojovať všetky svoje potreby, a to hmotné, kultúrne a ďalšie vrátane bytových. Inými slovami to znamená, že dieťa má určitý trvalý príjem finančných prostriedkov, z ktorého uhrádza svoje potreby. Na druhej strane, rozhodne povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá, ak dieťa už skončilo prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Odvolací súd poznamenáva, že trvanie a prípadná zmena vyživovacej povinnosti je v takýchto prípadoch vecou posúdenia konkrétnych okolností prípadu. 22. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí správne uviedol, že aplikačná prax vychádza z elasticity rodičovskej vyživovacej povinnosti vyplývajúcej z časovo neobmedzeného trvania pokrvných zväzkov a hovorí o obnove vyživovacej povinnosti napríklad v prípade, keď sa dieťa pre štúdium rozhodne neskôr, resp. nebolo prijaté na štúdium na vysokej škole bezprostredne po ukončení strednej školy. Uvedené však neznamená, že nie je potrebné, za situácie, keď odporcovi bola voči navrhovateľovi (ako maloletému) určená vyživovacia povinnosť rozhodnutím súdu, toto rozhodnutie zmeniť a zároveň skúmať, či nastala zmena pomerov na strane dieťaťa a jeho rodičov od posledne určeného výživného. 23. Podľa ust. § 78 ods. 1 Zák. o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Za zmenu pomerov v zmysle citovaného zákonného ustanovenia pritom treba považovať podstatnú zmenu pomerov, či už na strane dieťaťa, alebo rodičov, na ktorých je odkázané výživou. Úlohou súdov pri rozhodovaní o zmene výživného je preto zistiť, či a v akom smere došlo od posledného rozhodnutia o výživnom k zmene pomerov, a v prípade kladného zistenia túto zmenu premietnuť do výšky výživného. 24. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie nepostupoval správne, keď v danom prípade neskúmal zmenu pomerov na strane navrhovateľa a jeho rodičov. Odvolací súd dáva do pozornosti, že zmena pomerov v zmysle § 78 ods. 1 Zákona o rodine je základnou a prvoradou skutočnosťou relevantnou pre posúdenie opodstatnenosti nároku navrhovateľa na zvýšenie výživného. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nijakým spôsobom nevyplýva skúmanie a vyhodnotenie tejto podstatnej otázky potrebnej na posúdenie možnosti zmeny súdneho rozhodnutia, ktorým bolo naposledy určené výživné. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nespĺňa zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko v ňom absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o dôvodnosti návrhu navrhovateľa na zvýšenie výživného. Je potrebné konštatovať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia , čo v danom prípade predstavuje práve skúmanie a vyhodnotenie zmeny pomerov. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je aj vo vzťahu k námietkam odporcu možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám nevyhovuje a námietky odporcu sú dôvodné, čím je zároveň naplnený dôvod pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a čiastočne podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.. 25. Odvolací súd zároveň konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmá ani skutočnosť, ako súd dospel k záveru o tom, že zvýšenú vyživovaciu povinnosť na plnoletého navrhovateľa je potrebné určiť od 1.4.2016, pričom zároveň uviedol, že výživné priznal od 19.1.2015, t.j. od začatia súdneho konania; zároveň určil výšku zročného výživného za obdobie od 19.1.2015 do 31.3.2016 vo výške 7 700 eur. Odvolací súd musí konštatovať, že aj v tomto smere je záver súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. V tejto súvislosti poukazuje na zákonné pravidlo, podľa ktorého možno výživné na plnoleté dieťa priznať len odo dňa začatia súdneho konania. V danom prípade žiadal navrhovateľ určiť zvýšené výživné od 16.1.2015. Bez ohľadu na to, že súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodnil nevyhovenie návrhu v časti určenia výživného od 16.1.2015 do 1.4.2016, dátum začiatku plynutia vyživovacej povinnosti (od 1.4.2016) nijakým spôsobom nekorešponduje s určením obdobia zameškaného (zročného) výživného (od 19.1.2015 do 31.3.2016). Odvolací súd dáva do pozornosti, že ak súd prvej inštancie určil povinnosť platenia výživného od 1.4.2016, nemohol zároveň rozhodnúť o tom, že odporca je s platením takto určeného výživného v omeškaní už od 19.1.2015. Inak povedané, dátum vzniku povinnosti platiť zvýšené výživné zároveň určuje aj dátum vzniku zročného výživného (ktoré je potrebné určiť do konca mesiaca, v ktorom súd rozhoduje vo veci). Hoci súdom prvej inštancie určená povinnosť platiť výživné v konečnom dôsledku pokrýva celé navrhovateľom požadované obdobie, nezrovnalosť v uvádzaní dátumov vzniku zvýšenej vyživovacej povinnosti spôsobuje nevykonateľnosť jednotlivých rozsudočných výrokov, preto odvolací súd musel napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu aj z tohto dôvodu zrušiť. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že ani výpočet zročného výživného nie je z odôvodnenia napadnutého rozsudku zrejmý, a teda nie je preskúmateľný. 26. V záujme vysporiadania sa so všetkými podstatnými námietkami podaného odvolania, odvolací súd dáva do pozornosti, že pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nebola súdom prvej inštancie nijakým spôsobom zohľadnená miera vyživovacej povinnosti matky navrhovateľa vo vzťahu k jeho deklarovaným výdavkom. Z napadnutého rozhodnutia nie je teda zrejmé, akým podielom sa na platení výživného na navrhovateľa zúčastňujú obaja rodičia, resp. aké sú schopnosti a možnosti tak matky ako aj otca hradiť výživné, keď pri deklarovaných mesačných výdavkov navrhovateľa v sume 720,34 eur pripadá v zmysle napadnutého rozhodnutia povinnosť odporcu platiť výživné sumou 500 eur mesačne. 27. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci skúmať a posúdiť zmenu pomerov na strane navrhovateľa a rodičov navrhovateľa, na výživu ktorých je odkázaný, a to od posledného určenia výživného, vyhodnotiť (aj prípadné ďalšie) vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení návrhu navrhovateľa, predovšetkým ako vyhodnotil vyššie uvedenú zmenu pomerov a na základe čoho dospel k záveru o opodstatnenosti/neopodstatnenosti zvýšenia výživného a v prípade, že dospeje k záveru o potrebe zvýšenia výživného, vo výroku svojho rozhodnutia uvedené zvýšenie premietne aj do zmeny rozsudku, ktorým bola naposledy určená vyživovacia povinnosť, pričom časové ohraničenie zvýšeného výživného (vrátane obdobia zročného výživného) určí v súlade s vyššie uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania ( § 396 ods.3 C.s.p.). 28. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 1.4.2016, č.k. 9C/17/2015-290 uložil odporcovi povinnosť zaplatiť v lehote 15 dní od doručenia uznesenia súdny poplatok za návrh vo výške 360 eur podľa položky 8 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov v spojení s § 7 ods. 5 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov(ďalej len „zákon o súdnych poplatkoch“). 29. Proti tomuto uzneseniu podal odvolanie odporca podľa § 205 ods. 2 písm. a) v spojení s § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p., § 205 ods. 2 písm. d), f) O.s.p., t.j., že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že súd prvej inštancie vo veci samej vyslovil, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Ďalej namietal, že podľa § 4 ods. 1 písm. g) a § 4 ods. 2 písm. e) zákona o súdnych poplatkoch je predmetné konanie oslobodené od súdnych poplatkov, pričom odkaz na položku 8 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov považoval za nesprávny, nakoľko sa týka iných konaní. Na základe uvedeného žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil. 30. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom odvolania a nie je viazaný odvolacími dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a podľa § 65, § 66 v spojení s § 395 zák.č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a dospel k záveru, že odvolanie odporcu je dôvodné. 31. Podľa § 4 ods. 1 písm. g) zákona o súdnych poplatkoch od poplatku je oslobodené súdne konanie vo veciach vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov a detí. 32. Súd prvej inštancie nepostupoval správne, ak odporcovi uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za podané odvolanie. V zmysle citovaného ust. § 4 ods. 1 písm. g) zákona o súdnych poplatkoch je totiž od poplatku oslobodené konanie vo veciach vzájomnej vyživovacej povinnosti rodičov a detí, ktorá je upravená v prvom a druhom oddiele prvej hlavy tretej časti zákona o rodine. Podľa uvedeného ustanovenia sú potom oslobodené tak konania o určenie výživného na maloleté aj plnoleté deti zo strany rodičov, ako aj konania o určenie výživného zo strany dieťaťa rodičom (vrátane konaní o zrušenie, zvýšenie a zníženie vyživovacej povinnosti medzi rodičmi a deťmi). Položka 8 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov, na ktoré odkazuje súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, sa nevzťahuje na konanie o výživné medzi rodičmi a deťmi. 33. Vzhľadom k uvedenému odvolací súd napadnuté uznesenie podľa § 389 ods. 1 písm. d) C.s.p. zrušil, keďže nejde o rozhodnutie vo veci samej a dôvody, pre ktoré bolo vydané, neexistovali. 34. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.).