Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/380/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115207097 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115207097.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobkyne: D. E., J. C. XXXX/XX, J., zastúpenej advokátkou: JUDr. Jana Kompišová, so sídlom Jakubovo námestie 9, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti SR, so sídlom Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 30. júna 2016, č.k. 16C/84/2015-91, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. vzniknutej v dôsledku zbytočných prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I vo veci sp. zn. 7C 76/2008, vo výške 10.500 eur a sumy 334,71 eur titulom náklady nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku; a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Vychádzal zo zistenia, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008 sa navrhovateľ N. E., spolu so žalobkyňou; ktorej vstup do konania súd pripustil uznesením zo dňa 17.09.2009 právoplatným dňa 19.10.2009; proti odporcovi I.. W.. E. Š. domáhala zaplatenia istiny 2.671,38 eur (80.478,-Sk) titulom náhrady nákladov vynaložených za odstránenie závady brániacej riadnemu užívaniu bytu podľa § 691 Občianskeho zákonníka. Rozsudkom zo dňa 27.06.2011, č.k. 7C 76/2008-155, súd návrh zamietol, avšak na odvolanie navrhovateľov Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 9.1.2013, č.k. 11Co 140/2011- 172, rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Súd následne vo veci rozsudkom zo dňa 6. februára 2014, č.k. 7C/76/2008-225, podanému návrhu v celom rozsahu vyhovel, pričom proti tomuto rozsudku podali odvolanie odporcovia. Navrhovateľ 1/ N. E. však dňa 09.07.2014 zomrel a súd v konaní pokračoval už len so žalobkyňou. Poukázal na skutočnosť, že Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti N. E. S. D. E. (žalobkyne) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 rozhodol Nálezom I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 tak, že Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní sp. zn. 7C/76/2008 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Okresnému súdu Bratislava I prikázal, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov, N. E. priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, D. E. (žalobkyni) priznal finančné zadosťučinenie v sume 800 eur, a tiež im náhradu trov právneho zastúpenia v sume 524,78 eur. Vo zvyšnej časti sťažnosti nevyhovel. V odôvodnení svojho nálezu Ústavný súd SR okrem iného uviedol, že pokiaľ ide o postup okresného súdu v predmetnej veci z hľadiska zbytočných prieťahov v konaní, posudzoval konanie ako celok s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu vrátane významu predmetného konania pre jeho účastníkov, ako aj na sťažovateľmi namietané obdobie zbytočných prieťahov a celkový priebeh posudzovaného konania, pričom v tomto ohľade zistil, že súdne konanie sa pred okresným súdom začalo podaním žaloby 10. apríla 2007 a doteraz (pozn. ku dňu 5.3.2014) nie je právoplatne skončené, a priklonil sa preto k názoru sťažovateľov, že k zbytočným prieťahom v konaní došlo, a to napriek tomu, že okresný súd sporadicky vykonával úkony (rozhodol o návrhu na oslobodenie sťažovateľa v 1. rade o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, rozhodoval o rozšírení okruhu účastníkov konania, nariaďoval súdne pojednávania a vykonával podporné úkony spojené s prerokovaním veci...), keďže jeho konanie považoval za nekoncentrované a neefektívne. Vo vzťahu k uplatnenému primeranému finančnému zadosťučineniu konštatoval, že sťažovatelia žiadali priznať spoločne a nerozdielne primerané finančné zadosťučinenie v sume 5.000 eur, pričom vzhľadom na okolnosti danej veci (najmä na jej predmet a význam pre účastníkov konania) dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov, a podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti zisteného porušenia práv sťažovateľov, vrátane zohľadnenia skutočnosti, že okresný súd procesne a vo veci samej rozhodoval (teda nebol celkom zjavne nečinný), ako aj po zohľadnení toho, čo je v hre (predovšetkým výška žalovanej sumy), považoval za primerané priznať N. E. finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur a D. E. (s prihliadnutím na okolnosť, že do konania vstúpila neskôr - 19. septembra 2009) v sume 800 eur; a nad rámec tejto sumy podanej sťažnosti nevyhovel. Takto ustálený skutkový stav veci posúdil po právnej stránke podľa ust. § 1, § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a dospel k záveru, že návrh nie je dôvodný. Poukázal na to, že pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 spočívajúcom v zbytočných prieťahoch v konaní možno s poukazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, pričom v konaní je nesporné, že na základe (aj) žalobkyňou podanej ústavnej sťažnosti na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky Ústavný súd Slovenskej republiky v Náleze I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 konštatoval, že Okresný súd Bratislava I v konaní sp. zn. 7C/76/2008 porušil jej základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pričom však ústavný súd nepovažoval za potrebné poukazovať na jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu, nakoľko celková doba takmer 7 rokov, počas ktorej vec sťažovateľov (žalobkyne a jej manžela N. E.) nebola v čase rozhodnutia Ústavného súdu SR právoplatne skončená, čo podľa ústavného súdu samo o sebe osvedčovalo dôvodnosť podanej sťažnosti. Mal preto preukázané, že k nesprávnemu úradnému postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod s. zn. 7C/76/2008 spočívajúcom v nečinnosti pri výkone verejnej moci a v zbytočných prieťahoch, došlo. Dospel však k záveru, že žalobkyňa v spore neuniesla dôkazné bremeno, keď nepreukázala, že práve v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu jej bola spôsobená nemajetková ujma. V tejto súvislosti zdôraznil, že dôkazné bremeno, spočívajúce v povinnosti preukázať, že zásah do práv mal tvrdené následky zaťažuje poškodeného, teda žalobkyňu, ktorá však v priebehu konania nepreukázala, že by jej v dôsledku ňou vytýkaného nesprávneho úradného postupu nemajetková ujma bola spôsobená. Zo žiadnych žalobkyňou uvádzaných tvrdení totiž nemožno vyvodiť, že v jej sfére došlo v dôsledku vytýkaného nesprávneho úradného postupu k závažným negatívnym následkom, a teda že by jej na nemajetkovú ujmu vznikol nárok, nakoľko jeho existenciu nemožno vyvodiť zo samotného konštatovania, že nečinnosťou súdu v predmetnom konaní, ktoré bolo nezákonné, protiústavné a celkovo neefektívne, a ktoré na jej strane vyvolalo kritickú situáciu, nepôsobilo zmierlivo, nezabezpečovalo spravodlivú ochranu jej práv a oprávnených záujmov, reálne a dlhodobo anulovalo jej ústavou zaručené právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces, pričom s čiastkou cca 2.700 eur, ktorú vynaložila na zabezpečenie systému kúrenia, nemôže disponovať, nemôže z nej konzumovať primeraný úrok a v dôsledku toho žije v trvalom nepokoji a napätí, bez uvedenia konkrétneho následku spôsobeného deklarovaným nesprávnym úradným postupom, nemôže viesť k záveru o splnení predpokladov na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Poukázal v tejto súvislosti na skutočnosť, že na preukázanie vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy žalobkyňa nenavrhla vykonať dokazovanie, a to ani jej výsluchom, ktorý jej právna zástupkyňa považovala za nadbytočný s poukazom na zjednocujúce stanovisko Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. Cpjn 206/2010 k výkladu § 13 odst. 1 veta druhá a tretia a § 31a zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávnym úředním postupem, ktoré však v danej veci aplikovať nemožno vzhľadom na odlišnú právnu úpravu nároku na primerané zadosťučinenie za ujmu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v Slovenskej republike (zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci). Zdôraznil, že zákonodarca pri existujúcej právnej úprave všeobecnému súdu neposkytol oprávnenie priznať náhradu nemajetkovej ujmy už pri konštatovaní porušenia práva navrhovateľa bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a preto v konaní o nároku podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je žalobca zaťažený dôkazným bremenom ohľadom vzniku a rozsahu nemajetkovej ujmy, a musí preukázať konkrétny negatívny prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére (rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 129/2014-116 zo dňa 21.05.2014). Bolo preto povinnosťou žalobkyne, ktorá mala v konaní dôkazné bremeno, preukázať vznik nároku na zaplatenie nemajetkovej ujmy t.j. preukázať, že nesprávnym úradným postupom bol závažným spôsobom ovplyvnený jej súkromný život alebo spoločenské uplatnenie a preukázať závažnosť vzniknutej ujmy a závažnosť okolností, za ktorých k porušeniu jej práv došlo. Žalobkyňa však uplatnenú nemajetkovú ujmu neodôvodnila, neuviedla konkrétne negatívne následky spôsobené nesprávnym úradným postupom zo strany súdu, a preto podanej žalobe nebolo možné vyhovieť. Stotožnil sa zároveň s argumentáciou žalovaného, že vytýkaný nesprávny úradný postup v konaní sp. zn. 7C/76/2008 možno v súvislosti s osobou žalobkyne vztiahnuť len na obdobie od 19.09.2009 (kedy sa stala účastníčkou konania) do 30.10.2013, pričom predmetom skúmania ústavného súdu, výsledkom, ktorého bol nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 663/2013, bolo obdobie od 10.04.2007 do 30.10.2013, a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v dôsledku prieťahov v konaní za obdobie pred 19.09.2009, teda obdobie počas, ktorého nebola účastníčkou konania a za obdobie po 30.10.2013, teda za obdobie, ktoré už nebolo predmetom skúmania pred ústavným súdom, nemá právnu relevanciu. Napokon konštatoval, že nakoľko žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno vo vzťahu k existencii nemajetkovej ujmy v dôsledku tvrdeného nesprávneho úradného postupu, nie je daná ani príčinná súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou nemajetkovej ujmy. V nadväznosti na uvedené, s prihliadnutím na okolnosti prípadu, keď nebolo preukázané, že by nesprávny úradný postup súdu do pomerov žalobkyne zasiahol závažným spôsobom, konštatoval, že pre žalobkyňu je samotné konštatovanie porušenia jej práva Ústavným súdom Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 663/2013 dostatočným zadosťučinením s poukazom na § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vo vzťahu k argumentácii žalobkyne rozhodovacou činnosťou ESĽP, nálezmi Ústavného súdu ČR a rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu ČR; o ktoré oprela svoje tvrdenie, že neprimeraná dĺžka konania spôsobuje morálnu ujmu, žiadne dôkazy sa v tomto ohľade nevyžadujú a morálne odškodnenie a nemajetková ujma spôsobená prieťahmi sa nepreukazuje, nakoľko sa vychádza len z dĺžky konania a z významu veci pre poškodeného; uviedol, že tieto rozhodnutia sú pre účely prejednávanej veci bez významu, nakoľko nejde o totožné prípady, pričom ESĽP ako aj a Ústavný súd ČR konštatuje porušenia práva sťažovateľa na neprimerané prieťahy v konaní a v prípade potreby poškodenej strane priznáva spravodlivé zadosťučinenie v inom kontexte ako slovenský všeobecný súd, ktorý rozhoduje o náhrade nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Stotožnil sa s argumentáciou žalovaného, že okruh rozhodujúcich skutočností, ktoré sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný hypotézou hmotnoprávnej normy (§ 17 zákona č. 514/2003 Z.z.), ktorá upravuje konkrétny právny pomer účastníkov súdneho konania, a v prejednávanej veci žalobkyňa bremeno tvrdenia a bremeno dôkazu neuniesla. Odkázal tiež na rozhodnutie Ústavného súdu SR č.k. IV. ÚS 1/2012-38 z 12.01.2012, v ktorom ústavný súd vo vzťahu k dôkaznému bremenu pri uplatnenom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., konštatoval, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. Napokon, ako nedôvodnú zamietol žalobu i v časti nároku na náhradu nákladov spojených s predbežným prerokovaním nároku na náhradu škody, uplatneného v sume 334,71 eur, keďže podľa ust. § 18 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom, a preto tento nárok žalobkyňa uplatnila neopodstatnene. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p., avšak v konaní úspešnému žalovanému ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobkyňa, domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny a vyhovenia podanej žalobe v celom rozsahu dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázala na to, že na základe článku 46 ods. 3 Ústavy SR má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu s tým, že podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon, ktorým v súčasnosti na Slovensku je zákon č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorý však neobsahuje "zákaz" odškodňovania obetí extrémnych súdnych prieťahov formou kompenzácie nemajetkovej ujmy. Vytýkala súdu prvej inštancie, že napriek deviatim rokom trvania súdneho sporu a na ňu pôsobiaceho stresu, straty nádeje v spravodlivý proces a straty viery, že sa dožije konca súdneho sporu, tvrdí, že tieto extrémne súdne prieťahy sa na jej fyzickom ani duševnom zdraví neodrazili. S poukazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Cdo 15/2009 z 18. 08. 2010 dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu bola odčinená, a zdôraznila, že napadnutý rozsudok prvoinštančného súdu očividne stojí na chybnej predstave súdu, že vznik nemajetkovej ujmy sa neprezumuje. Zdôraznila, že ustanovenia zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno na škodu obetí justičných prieťahov dezinterpretovať tak, že reálne prichádza k obmedzeniu, ba vylúčeniu základného, ústavou garantovaného práva, zaručeného právne nadradeným článkom 36 odst. 3 Listiny. Nestotožnila sa s postupom súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení napadnutého rozsudku poukazoval na priebeh konania na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, a za stavu, keď Ústavný súd SR vo svojom náleze sp. zn. I. ÚS 663/2013 jednoznačne konštatoval neodôvodnené prieťahy, považovala za otázne, prečo prvoinštančný súd podanej žalobe nevyhovel a nepriznal jej satisfakciu aspoň za "neodškriepiteľné" doby prieťahov. V nadväznosti na; súdom prvej inštancie prevzatú; argumentáciu žalovaného, ktorý zarátava Ústavným súdom SR priznané finančné zadosťučinenie, zdôraznila (s poukazom na Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 117/2013 z 28. 02, 2013), že nárok na priznanie primeraného zadosťučinenia v konaní pred ústavným súdom a nárok na náhradu škody v konaní pred všeobecným súdom sú dva samostatné, nepodmienené a nezávislé nároky. Prvoinštančnému súdu vytýkala, že úplne ignoroval sentenciu ESĽP, že sa vychádza zo silnej ale vyvrátiteľnej domnienky (strong but rebuttable presumption), že neprimeraná dĺžka konania znamená pre sťažovateľa morálnu ujmu a žiadne dôkazy v tomto ohľade v zásade nevyžaduje (zjednocujúce stanovisko Nejvyššího soudu ČR č. Cpjn 206/2010 z 13.4. 2011), teda porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote samé osebe zakladá vyvrátiteľnú domnienku v tom smere, že ním bola spôsobená dotknutým osobám nemajetková ujma, za ktorú im patrí primerané zadosťučinenie v zmysle § 31a odst. 1 OdpŠk, a preto poškodený nemusí vznik ujmy preukazovať (rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 23. 9. 2010, sp. zn. 30 Cdo 958/2009). Napokon namietala, že napadnutý rozsudok pri jeho analýze neznesie ani elementárne kritériá spravodlivého a presvedčivého súdneho rozhodnutia, a preto bolo porušené jej právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré patrí medzi základné zásady spravodlivého procesu. Záverom žalobkyňa žiadala, aby odvolací súd vo veci nerozhodol bez nariadenia pojednávania, čo odôvodnila tým, že pozície sporových kontrahentov sa diametrálne odlišujú. 3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania podľa § 380 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 CSP a podľa § 378 ods. 1 CSP; keď dospel k záveru, že v danej veci vzhľadom na doterajší priebeh konania a absenciu dôkazných návrhov zo strany žalobkyne nie je potrebné, avšak ani (procesne) možné zopakovať, t.j. vykonať, prípadne doplniť, dokazovanie, a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. 5. V danom spore súd prvej inštancie riadne vykonal dokazovanie; v rozsahu dôkazných návrhov sporových strán; potrebné na posúdenie dôvodnosti podanej žaloby, ktorou sa žalobkyňa domáhala zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku prieťahov v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej žalobkyni nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia § 1, § 3 ods. 1,2, § 9 ods. 1, 2, 4, § 17 ods. 2, 3, 4, § 18 ods. 1, 2, 3 zák. č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, a svoje zistenia a závery, pre ktoré žalobe nevyhovel aj riadne odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán súvisiacimi s predmetom konania. 6. V preskúmavanej veci nie je sporné, že žalobkyňa bola na strane žalobcu v období od 17.9.2009, spolu so svojím manželom, účastníčkou konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom Ústavný súd Slovenskej republiky na základe sťažnosti N. E. S. D. E. (žalobkyne) vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa § 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/76/2008 rozhodol Nálezom I.ÚS 663/2013-30 zo dňa 5. marca 2014 tak, že Okresný súd Bratislava I v predmetnom konaní sp. zn. 7C/76/2008 porušil ich základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Okresnému súdu Bratislava I prikázal, aby v konaní konal bez zbytočných prieťahov, N. E. priznal finančné zadosťučinenie v sume 1.000 eur, (žalobkyni) priznal finančné zadosťučinenie v sume 800 eur, a tiež im priznal náhradu trov právneho zastúpenia v sume 524,78 eur. Zostáva uviesť, že vo veci sp. zn. 7C/76/2008 Okresný súd Bratislava I napokon rozhodol rozsudkom zo dňa 6.2.2014. 7. Zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v ust. § 17 ods. 2 priznáva poškodeným, ktorým vznikla ujma nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, právo na úhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za súčasného splnenia dvoch podmienok, a to, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na spôsobenú ujmu a jednak že nie je možné túto vzniknutú ujmu uspokojiť inak, čo môže byť napr. formou verejného ospravedlnenia, uverejnením rozsudku, znením jeho odôvodnenia a pod. Vznik objektívnej zodpovednosti štátu za vznik nemajetkovej ujmy tiež predpokladá existenciu príčinnej súvislosti medzi vydaním nezákonného rozhodnutia či nesprávnym úradným postupom a vznikom nemajetkovej ujmy. Nemajetková ujma predstavuje zásah do inej, než majetkovej sféry poškodeného, a teda môže predstavovať rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť, povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské postavenie a pod. Zákon pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy výslovne, demonštratívnym výpočtom, stanovuje kritériá, ktoré je potrebné vždy posúdiť s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu. Stanovenie výšky nemajetkovej ujmy nie je tak ponechané na ľubovôľu súdu, ale musí byť založené na konkrétnych a preskúmateľných hľadiskách, ktoré musia vychádzať zo skutkového stavu na základe dokazovania vykonaného najmä na zisťovanie konkrétnych následkov v jednotlivých oblastiach spoločenského života dotknutej osoby, v ktorom smere dôkazné bremeno zaťažuje poškodeného. V tejto súvislosti možno vo všeobecnosti konštatovať, že určujúcim vodítkom pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy by mala byť jej primeranosť. Z uvedenej právnej úpravy, ktorá stanovuje okruh skutočností, na ktoré je potrebné pri určení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prihliadnuť, potom vyplýva, že nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy nemožno vyvodiť už zo samotnej existencie nesprávneho úradného postupu, bez zreteľa na následky dopadu vzniknutej ujmy na jednotlivé stránky života dotknutej osoby, závažnosť ujmy a okolnosti, za ktorých k nej došlo. 8. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že nečinnosť orgánu verejnej moci či zbytočné prieťahy v konaní nepochybne znamenajú samé osebe pre poškodeného určitú imateriálnu ujmu, to však ale poškodeného nezbavuje povinnosti preukázať, v prípade uplatňovania jej peňažnej náhrady, vznik tejto nemajetkovej ujmy v jednotlivých oblastiach života a intenzitu zásahu, ako aj to, že iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočne účinným a efektívnym prostriedkom na vyváženie či zmiernenie tejto vzniknutej ujmy. Hoci aj v dôsledku neprimerane dlhotrvajúceho konania možno ujmu spočívajúcu v neistote poškodeného ohľadne výsledku konania predpokladať, je ale už predmetom ďalšieho dokazovania posudzovanie, či ide o ujmu nepatrnú alebo značnú, kedy je na poškodenom, aby svoje tvrdenia o existencii takých relevantných skutočností, ktoré umocňujú hĺbku zásahu alebo významne ovplyvňujú jeho životnú situáciu, v konaní hodnoverne preukázal. Pri posudzovaní intenzity zásahu je za určujúce hľadisko potrebné považovať charakter konania, v ktorom ujma vznikla, keďže ujma vzniknutá v ne/sporovom konaní môže byť iná, ako ujma vzniknutá v exekučnom konaní a rovnako treba rozlišovať medzi konaním civilným, trestným či správnym a napokon treba vziať osobitne na zreteľ aj predmet konania z hľadiska jeho významu pre stranu (trestné konanie, konanie starostlivosti o maloletých, o osobnom stave, pracovnoprávne spory, konania týkajúce sa života a zdravia) a ochrany akých práv či právom chránených záujmov sa v ňom dovoláva, s prihliadnutím aj na jej osobné pomery či iné konkrétne skutkové okolnosti každého individuálneho prípadu (vysoký vek, zdravotný stav a pod.); zvýšený význam predmetu konania pre osobu poškodeného musí táto osoba v konaní nielen tvrdiť, ale aj spoľahlivo doložiť. 9. Súd prvej inštancie tak vychádzal zo správneho právneho názoru, že nesprávny úradný postup nemožno považovať bez ďalšieho, za konanie, v dôsledku ktorého by žalobkyni automaticky prináležal nárok na peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy, a správne v tomto smere uzavrel, že žalobkyňa dostatočne spoľahlivo nepreukázala dôvodnosť uplatnenej peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, keď náležite nepreukázala vznik konkrétnych nepriaznivých následkov, ktoré jej mali, v súvislosti s nesprávnym úradným postupom, vzniknúť a jej všeobecné tvrdenia v tomto smere tak zostali v konaní dôkazne nepodložené. Vo vzťahu ku skúmaniu splnenia zákonom stanovených predpokladov vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy tak dospel súd prvej inštancie k správnemu záveru, že podanej žalobe nemožno vyhovieť, nakoľko žalobkyňa; ktorá v tomto smere nenavrhovala žiadne dokazovanie dôvodiac tým, že vznik takejto ujmy sa v prípade porušenie práva na prejednanie veci v primeranej lehote prezumuje; náležite nepreukázala existenciu ani rozsah kvalifikovaných nepriaznivých následkov, ktoré jej mali vzniknúť v súvislosti s nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I. V tejto súvislosti je správny aj záver súdu prvej inštancie, že žalobkyňu v spore zaťažovalo dôkazné bremeno spočívajúce v povinnosti preukázať (aspoň v základnom rozsahu) skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že jej v dôsledku nesprávneho úradného postupu okresného súdu vznikla nemajetková ujma, na ktorej reparáciu je potrebné priznať aj náhradu v peniazoch. Odvolací súd, vychádzajúc z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov, a rovnako Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie sp. zn. IV. ÚS 1/2012), poukazuje na to, že dôkazná povinnosť na preukázanie splnenia kvalifikovaných podmienok pre priznanie nemajetkovej ujmy, ako i kritérií pre určenie jej výšky, stíha výlučne poškodeného. 10. Nedôvodná je tak argumentácia žalobkyne, ktorá v podanom odvolaní, s poukazom na judikatúru ÚS ČR a ESĽP, tvrdí, že súdu v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neprimeranou dĺžkou konania, neprináleží skúmať existenciu konkrétnych následkov takéhoto nesprávneho postupu orgánov štátu a vyžadovať v tomto smere od žalobcu unesenie dôkazného bremena. Takáto argumentácia je totiž; ako už bolo naznačené; v rozpore s ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., ktorý nepochybne vznik nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch okrem existencie samotného nesprávneho úradného postupu podmieňuje i tým, že na poskytnutie primeraného zadosťučinenia nepostačuje konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nemožno reparovať inak. Pokiaľ žalobkyňa v tejto súvislosti argumentuje zjednocujúcim stanoviskom NS ČR, ktoré vychádza z právnej úpravy v Českej republike, ktorá je podľa jej názoru v tejto časti totožná s právnou úpravou zák. č. 514/2003 Z.z., súd prvej inštancie správne poukázal na skutočnosť, že právna úprava v Českej republike sa v tejto časti od právnej úpravy zák. č. 514/2003 Z.z. podstatne líši, a preto je i uvedené stanovisko pre účely preskúmavanej veci bez zásadného významu, a to i napriek tomu, že zjednocujúce stanovisko Cpjn 206/2010 v mnohých otázkach vychádza z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre ľudské práva v Štrasburgu. Správne v tejto súvislosti súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na skutočnosť, že právna úprava zákona č. 82/1998 Sb. o odpovědnosti za škodu způsobenou při výkonu veřejné moci rozhodnutím nebo nesprávnym úředním postupem, je od slovenskej právnej úpravy odlišná; a preto v danej veci nie sú použiteľné ani právne závery z nej vychádzajúce, pričom pokiaľ ide o priznanie zadosťučinenia za porušenie práva a prejednanie veci v primeranej lehote Ústavným súdom Slovenskej republiky, avšak i Ústavným súdom ČR, či Európskym súdom pre ľudské práva v Štrasburgu, v preskúmavanej veci ide o žalobu o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., o ktorej sa rozhoduje na všeobecnom súde, a preto ani táto jej argumentácia nemôže obstáť. 11. V nadväznosti na argumentáciu žalobkyne, ktorá opakovane zdôrazňovala potrebu spravodlivého vyriešenia veci, t.j. jej spravodlivého odškodnenia za nesprávny úradný postup s tým, že v súvislosti s prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I jej žiadne takéto odškodnenie poskytnuté zo strany štátu nebolo, poukazuje odvolací súd na skutočnosť, že hoci možno prisvedčiť názoru, že v prípade peňažného zadosťučinenia priznaného nálezom Ústavného súdu SR č.k. I.ÚS 663/2013-30, ide o nárok, ktorý s nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zák. č. 514/2003 Z.z. nemožno stotožňovať, nárok priznaný ústavným súdom nepochybne plní aj funkciu primeranej peňažnej satisfakcie. Nakoľko v tomto prípade žalobkyni bola v konaní o jej sťažnosti na Ústavnom súde SR poskytnutá nielen nepeňažná satisfakcia (vo forme konštatovania porušenia práva), no tiež satisfakcia peňažná, súd prvej inštancie správne konštatoval, že žalobkyňa v konaní nepreukázala vznik takej závažnej nemajetkovej ujmy (konkrétnych následkov), v prípade ktorej by na poskytnutie dostatočného zadosťučinenia nepostačovalo samotné konštatovanie porušenia práva a vzniknutú nemajetkovú ujmu nie je (objektívne) možné uspokojiť inak. Argumentácia žalobkyne, podľa ktorej nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v prípade zbytočných prieťahov v konaní vzniká takpovediac "automaticky", prednesená opakovane v konaní na súde prvej inštancie, ako i v podanom odvolaní, preto nemôže obstáť. 12. Nesprávna a účelová je tiež námietka žalobkyne, že súd prvej inštancie neprípustne napriek deviatim rokom trvania súdneho sporu a na ňu pôsobiaceho stresu, straty nádeje v spravodlivý proces a straty viery že sa dožije konca súdneho sporu, tvrdí, že tieto extrémne súdne prieťahy sa na jej fyzickom ani duševnom zdraví neodrazili. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku totiž takéto zistenie súdu prvej inštancie nevyplýva, keď prvoinštančný súd v tejto súvislosti konštatoval iba to, že žalobkyni nie je možné priznať náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu, že existenciu následkov umožňujúcich takéto rozhodnutie žalobkyňa v spore nepreukázala. 13. Súdu prvej inštancie teda nemožno vytýkať žiadne procesné pochybenie ani pochybenie pri skutkovom a právnom posúdení otázky vzniku nároku žalobkyne na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá jej mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom - zbytočnými prieťahmi v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 7C/76/2008, pričom žalobkyňa neuviedla ani vo svojom odvolaní žiadne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali odlišné právne posúdenie tejto otázky odvolacím súdom. Súd prvej inštancie sa v rámci predmetného konania vyporiadal so všetkými relevantnými skutočnosťami uvádzanými v žalobe a po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou, pričom svoje rozhodnutie riadne a presvedčivo odôvodnil; a preto ani v tomto smere námietky žalobkyne nemožno považovať za opodstatnené. 14. Vzhľadom na uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1,2 CSP). 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 CSP, a v odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).