Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/435/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115207488 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115207488.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: B.. N. K., K. Y. XX/A, K. proti žalovanému: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 02.júna 2016, č. k. 16C 89/2015-106, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobou, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 100,- eur za každý aj začatý deň odo dňa 07.04.2013 do zaplatenia a náhrady škody vo výške 10,- eur za každý aj začatý deň odo dňa 07.04.2013 do zaplatenia titulom zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a jeho nesprávnym úradným postupom, a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. Výsledky vykonaného dokazovania po právnej stránke posúdil podľa § 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 2, § 5 ods.1, § 6 ods. 1, ods.2, ods. 3, § 9 ods.1, ods. 2, § 16 ods. 1, § 17 ods. 1, ods.2, ods. 3, ods. 4, zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a dospel k záveru, že žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinnú súvislosť medzi deklarovaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou škody. Poukázal na to, že žalobca sa domáhal náhrady škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu orgánov prokuratúry, keď ním podané trestné oznámenie zo dňa 25.02.2013, doplnené podaním zo dňa 25.02.2013 a zo dňa 07.03.2013, všetky podané na Úrad špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, neboli vybavené podľa trestného poriadku a nebolo na ich základe začaté trestné stíhanie. Žalobca považoval za nesprávny úradný postup orgánov prokuratúry v súvislosti s vybavením ním podaného trestného oznámenia a jeho doplnení a skutočnosť, že napriek tomu, že podal trestné oznámenie, trestné stíhanie na jeho základe nebolo začaté, orgány činné v trestnom konaní na ním uvedené skutkové okolnosti v trestnom oznámení nereagovali a vo veci podnetu nerozhodli a tento nevybavili riadne. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že žalobca ním vytýkaný nesprávny úradný postup nepreukázal a v konaní naopak bolo preukázané, že orgány prokuratúry na trestné oznámenie a jeho doplnenie reagovali, týmito sa zaoberali a tieto vyhodnotili. Skutočnosť, že na základe podaní žalobcu nebolo začaté trestné stíhanie voči konkrétnej osobe a nebola vyvodená voči konkrétnej osobe trestnoprávna zodpovednosť, nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Z priebehu celého konania o podnetoch a sťažnostiach žalobcu, je zrejmé, že orgány prokuratúry prešetrili podnet - trestné oznámenie a toto v zmysle ustanovení Trestného poriadku odmietli, nakoľko mali za dostatočne preukázané, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania, s trestným oznámením sa zaoberali a výsledok ich prešetrenia žalobcovi aj oznámili. Žalobca ako oznamovateľ, podľa jeho názoru trestného činu, nemá Ústavou Slovenskej republiky zaručené základné právo, aby na podklade jeho trestného oznámenia bolo určité konanie kvalifikované ako trestný čin a aby bolo vznesené obvinenie konkrétnej osobe. Posúdenie, či je dôvod na začatie trestného stíhania, alebo je potrebné prijať iné rozhodnutie v trestnom konaní, je vo výlučnej právomoci orgánov činných v trestnom konaní (napr. IV. ÚS 180/09, III.ÚS46/2011). Ďalej poznamenal, že vymedzenie trestného činu, stíhanie páchateľa a jeho potrestanie je vecou vzťahu medzi štátom a páchateľom trestného činu. Štát prostredníctvom svojich orgánov rozhoduje podľa pravidiel trestného konania o tom, či bol trestný čin spáchaný a kto ho spáchal. Účelom tohto procesu je prioritne osvedčenie tohto vzťahu medzi páchateľom a štátom a ochrana celospoločenských hodnôt, a nie bezprostredná ochrana individuálnych subjektívnych hmotných práv oznamovateľa trestného činu. K porušeniu práva žalobcu na právnu ochranu by došlo len v prípade ak by sa orgány činné v trestnom konaní jeho podnetom resp. podaniami vo veci nezaoberali, tieto ignorovali resp. nevenovali by im pozornosť, čo sa však v prejednávanej veci nestalo. Orgány prokuratúry sa podnetmi žalobcu zaoberali, jeho podania vyhodnotili a so skutočnosťami v nich uvedenými sa vysporiadali. Skutočnosť, že žalobca sa s právnym názorom v nich uvedených nestotožnil, nemôže sama osebe viesť k záveru, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Poukázal tiež na to, že podľa ustálenej judikatúry nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia. Poukázal tiež na to, že preskúmavať správnosť postupu orgánov prokuratúry ani nie je v právomoci tohto súdu. Vzhľadom na uvedené uzavrel, že v prejednávanom prípade nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu. Ďalej dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani v súvislosti s preukázaním vzniku ním uplatnenej majetkovej škody a nemajetkovej ujmy a jej výšky. Žalobca v priebehu konania ani na opakované otázky súdu neuviedol z čoho ním uplatnená náhrada škody pozostáva, na základe akých skutočností mu škoda, ktorej náhrady sa domáha, vznikla a ako dospel k jej výške. Napokon žalobca nepreukázal ani ním uplatnenú nemajetkovú ujmu, nijakým spôsobom ju neodôvodnil, neuviedol žiadne skutočnosti na preukázanie, že by ním vytýkaným nesprávnym úradným postupom zo strany prokuratúry došlo k negatívnym následkom v jeho súkromnom živote a spoločenskom uplatnení a dôkazy na preukázanie prípadných negatívnych následkov vykonať nenavrhol a ani na ne neodkázal. Záverom dodal, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ani vo vzťahu k existencii príčinnej súvislosti. Pokiaľ žalobca uvádzal, že príčinná súvislosť je daná, nakoľko O.. E. a spol. unikli spravodlivému trestu a tým boli povzbudení v páchaní ďalších nezákonnostiach a nadobudli pocit beztrestnosti, konštatoval, že takto uvádzaná príčinná súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a uplatnenou náhradou majetkovej a nemajetkovej ujmy neobstojí, nakoľko nejde o priamu príčinnú súvislosť, keďže i v prípade, že by súd vyhodnotil, že k nesprávnemu úradnému postupu zo strany prokuratúry došlo, tento by nebol v priamej príčinnej súvislosti so žalobcom uplatnenou náhradou majetkovej a nemajetkovej ujmy. Nakoľko žalobca nepreukázal ani jednu zákonom predpokladaných podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. , keď v konaní nepreukázal nesprávny úradný postup ,vznik majetkovej a nemajetkovej ujmy a príčinnú súvislosť medzi vytýkaným nesprávnym úradným postupom a vznikom majetkovej a nemajetkovej ujmy, žalobu ako nedôvodnú zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zrušenia a priznania uplatňovaného nároku z dôvodu, že rozsudok je nezákonný. Vytýkal súdu prvej inštancie, že nezobral do úvahy povinnosť prokurátora stíhať každý trestný čin, o ktorom sa dozvie, teda bez ohľadu na to, či bolo podané trestné oznámenie. Uviedol, že jeho sloboda bola opakovane nezákonne obmedzená trestným činom, ktorý prokurátor nestíhal. Podľa neho nestačí, aby orgány činné v trestnom konaní trestné oznámenie prešetrili, zaoberal sa ním a reagovali naň, sú povinné rozhodnúť v súlade s právoplatnými rozhodnutiami a právnym poriadkom. Mal za to, že preukázal, že boli vydané nezákonné rozhodnutia a poukázal na to, že upovedomenie nemá náležitosti rozhodnutia stanovené trestným poriadkom. Uviedol, že vyšetrovanie nebolo nezávisle. Preukázal tiež vznik nemajetkovej ujmy, jej výšku a príčinnú súvislosť. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že skutočnosť, že na základe podaní žalobcu nebolo začaté trestné stíhanie voči konkrétnej osobe a nebola vyvodená voči konkrétnej osobe trestnoprávna zodpovednosť, nemožno považovať za nesprávny úradný postup. Z priebehu celého konania o podnetoch a sťažnostiach žalobcu je zrejmé, že orgány prokuratúry prešetrili podnet - trestné oznámenie a toto v zmysle ustanovení Trestného poriadku odmietli, nakoľko mali dostatočne preukázané, že nebol dôvod na začatie trestného stíhania, s trestným oznámením sa zaoberali a o výsledku prešetrenia žalobcu oboznámili. Žalobca nepreukázal ani jednu zo zákonom stanovených podmienok pre úspešné uplatnenie náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., a preto správne súd prvej inštancie žalobu ako nedôvodnú zamietol. S poukazom na uvedené navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu jeho vecnej správnosti potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. V preskúmavanej veci súd prvej inštancie vykonal; v rozsahu dôkazných návrhov strán; všetko potrebné dokazovanie na posúdenie vzniku nároku žalobcu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy uplatňovaného z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánov činných v trestnom konaní, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, z prednesov sporových strán a z obsahu spisu vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenie dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (§ 1 písm. a), § 2 písm. a), § 3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, písm. f), § 5 ods.1, § 6, § 9, § 16 ods. 1, § 17), ktoré aj správne vyložil a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby; z dôvodu, že neboli splnené zákonné predpoklady zodpovednosti žalovaného za vznik uplatňovanej škody a nemajetkovej ujmy, aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, a zároveň sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. 6. Obsah odvolania žalobcu; z hľadiska ním uplatňovaných odvolacích dôvodov a ich obsahového vymedzenia; tak nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov súdu prvej inštancie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol ustálený súdom prvej inštancie, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. 7. Žalobca vo svojom odvolaní len zopakoval námietky a argumenty prednesené pred súdom prvej inštancie, ktorý sa v odôvodnení svojho rozhodnutia dôsledne vysporiadal s tým, prečo na ne neprihliadol, a náležite poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozhodnutie možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne a v celom rozsahu sa preto stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje. 8. S poukazom na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie; vrátane súvisiaceho, odvolacími dôvodmi osobitne nenapadnutého, výroku o náhrade trov konania; ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP. 9. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v konaní zisťoval existenciu objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi činnými v trestnom konaní podľa zákona č. 514/2003 Z.z., so zreteľom na splnenie troch podmienok, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch, resp. nemajetkovej ujmy vzniknutej na osobnostných právach poškodeného 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 10. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. 11. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky žalobcu voči postupu a rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní pri vybavovaní jeho podaní, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalobca si nemôže v tomto civilnom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v rozhodnutiach orgánov činných v trestom konaní, ktoré by sa priamo odrazili v nezákonnosti ich rozhodnutia, v jeho meritórnom výroku, ktorého nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v trestnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutí orgánov činných v trestnom konaní posudzovať z hľadiska nesprávneho úradného postupu, ale týmito sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom konaní viazaný. Pri opačnom výklade, by totiž došlo k neprípustnému zásahu zo strany súdov rozhodujúcich v rámci civilného procesu do trestného konania a do výkonu pôsobnosti orgánov činných v trestnom konaní. 12. Na základe uvedeného možno dovodiť, že súdu neprináležalo v tomto konaní prehodnocovať dôkazy vykonané orgánmi činnými v trestnom konaní, súd je v tomto konaní viazaný právoplatnými rozhodnutiami orgánov činných v trestnom konaní, a pokiaľ tieto neboli pre nezákonnosť zrušené na to oprávneným orgánom, je v tomto konaní neprípustné zasahovať do výsledku trestného konania prehodnocovaním ich záverov a zisťovať, či boli splnené predpoklady pre začatie trestného stíhania. 13. So zreteľom na uvedené si žalobca nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup pochybenia v postupe orgánov činných v trestnom konaní pri preverovaní trestného oznámenia, pretože takéto procesné pochybenie sa môže priamo odraziť v rozhodnutí, ktorého nezákonnosť môže byť vyslovená jedine na základe ním podaného opravného prostriedku. Len skutočnosť, že orgány činné v trestnom konaní nepostupovali podľa predstáv a očakávaní žalobcu, takýto nesprávny úradný postup nezakladá. 14. V tejto súvislosti poukazuje odvolací súd na to, že konanie o zodpovednosti štátu nie je konaním o obnove konaní orgánov činných v trestnom konaní, súd nie je oprávnený v civilom konaní prehodnocovať dôkaznú situáciu v trestných konaniach. 15. Z článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom aj trestnoprávnej ochrany svojho konkrétneho práva u orgánov činných v trestnom konaní. Z predmetného článku vyplýva právo na trestnoprávnu ochranu, jeho obsahom je oprávnenie, aby sa orgány činné v trestnom konaní náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia respektíve obsahom iných podaní. Porušiť toto právo by však orgány činné v trestnom konaní mohli tak , ak by podania ignorovali, alebo by im nevenovali pozornosť zodpovedajúcu ich povinnostiam. Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania proti označenej osobe na základe podaného trestného oznámenia nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd (nález Ústavného súdu II.ÚS 42/00, I.ÚS 158/05), a preto odmietnutie trestného oznámenia nemôže porušiť základné práva a slobody oznamovateľa a nemôže tak zakladať nesprávny úradný postup. 16. V preskúmavanej veci zhodne so záverom súdu prvej inštancie konštatuje aj odvolací súd, že orgány činné v trestnom konaní neporušili svoje povinnosti, keď sa dostatočne náležite zaoberali obsahom trestného oznámenia a podnetmi žalobcu, venovali im primeranú pozornosť a nevybočili pritom z rámca ustanovení zákona a ani nepostupovali spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z ich strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup orgánov činných v trestnom konaní mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 17. Vzhľadom na vyššie uvedené možno zhrnúť, že žalobca mal nepochybne právo podať trestné oznámenie, keď bol presvedčený, že došlo k spáchaniu trestného činu. Skutok (alebo určitý skutkový dej, ktorý sa odohral) sa však nestáva trestným činom len preto, že ho za trestný čin označí oznamovateľ v podanom trestnom oznámení. Orgány činné v trestnom konaní si splnili svoju povinnosť, keď sa podaným trestným oznámením zaoberali, no posúdenie, či skutok napĺňa alebo nenapĺňa znaky konkrétnej skutkovej podstaty trestného činu je plne v ich kompetencii a žalobca ako oznamovateľ nemá nárok na to, aby výsledok tohto vybavenia zodpovedal jeho predstave. 18. Vzhľadom na vyčerpávajúce odôvodnenie súdu prvej inštancie by odvolací súd posudzovaním odvolacích námietok žalobcu už len opakoval správnosť záverov súdu prvej inštancie, ktorý po dôkladnej úvahe vydal svoje rozhodnutie v súlade s platnou právnou úpravou. Žalobca len zopakoval skutočnosti, na ktoré poukazoval a ktoré odprezentoval aj pred súdom prvej inštancie, pričom na dôkladnom zvážení a správnom vyhodnotení aj týchto skutočností a tvrdení spočíva prvoinštančným súdom vydaný rozsudok. 19. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).