Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/239/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115220006 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115220006.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: B. Z., K.. XX.XX.XXXX, I. Č. Ú. na B. B. U. Ú. na B. I. J., F. XX/XXX, J., zastúpeného: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o., IČO: 47 256 371, so sídlom Hollého 20, Hlohovec, proti žalovanej: Slovenská republika - Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, IČO: 00 166 073, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody vo výške 4.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I z 2. marca 2017, č. k. 7C/102/2015- 59, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovanej sa n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup (zbytočné prieťahy v konaní) Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 16C/125/2004. Žalovanej nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal náhrady škody (nemajetkovej ujmy) vo výške 4.000,- eur s príslušenstvom titulom nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 16C/125/2004, spočívajúcom v tom, že súd konajúci v predmetnej veci nevydal rozhodnutie ani v lehote určenej v rozhodnutí ESĽP. Na pojednávaní dňa 02.03.2017 žalobca špecifikoval nesprávny úradný postup ako prieťahy v konaní predmetného súdu, ktoré nastali po dátume 05.02.2013 (t.j. po vydaní rozhodnutia ESĽP). 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že konanie vedené na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 16C/125/2004 nebolo do dňa rozhodnutia v tejto veci právoplatne skončené. Žalobca nepredložil ani neoznačil listinný dôkaz na preukázanie nesprávneho úradného postupu v súlade s § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.. Súd prvej inštancie sa na preukázanie dôvodnosti žaloby oboznámil s listinnými dôkazmi tvoriacimi obsah súdneho spisu a ďalšie dôkazy označené žalobcom nevykonal, pretože z odkazom na § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. neboli spôsobilé preukázať žalobcom tvrdený nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 16C/125/2004. Zabezpečenie prekladu Rozhodnutia ESĽP súd prvej inštancie nepovažoval za potrebné, keď žalobca tento dôkaz neoznačil za dôkaz, ktorý by mal preukázať nesprávny úradný postup a s prihliadnutím na skutočnosť, že Rozhodnutie bolo vydané pred tvrdeným nesprávnym úradným postupom, nemohlo prípadný následný nesprávny úradný postup ani preukázať. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom uviedol, že predmetom konania bol nárok žalobcu na náhradu škody podľa cit. zákona, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 16C/125/2004 po dni 05.02.2013. V tomto smere súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že k základným predpokladom vzniku nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. sa vyžaduje kumulatívne splnenie nasledujúcich predpokladov: 1/nesprávny úradný postup, resp. nezákonné rozhodnutie orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, 2/ vznik škody alebo nemajetkovej ujmy, 3/príčinná súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím, resp. nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou/nemajetkovou ujmou. Súd prvej inštancie poukázal na to, že zákonom č. 412/2012 Z.z. bol do zákona č. 514/2003 Z.z. s účinnosťou od 1. januára 2013 vložený ods. 2, ktorý ako predpoklad priznania nároku na náhradu škody voči štátu ustanovil povinnosť, aby nesprávny úradný postup (vo forme zbytočných prieťahov v konaní) skonštatoval príslušný orgán, ktorý je v zákone výslovne uvedený. Zákon č. 412/2012 Z.z. neobsahuje prechodné ustanovenia, avšak nadobudol účinnosť už pred podaním žaloby, preto splnenie podmienky ustanovenej v § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať. V tomto smere poukázal aj na dôvodovú správu k zákonu č. 412/2012 Z.z., v zmysle ktorej „návrh vychádza z platnej úpravy, nakoľko existuje možnosť domáhať sa ochrany svojich práv využitím inštitútu ústavnej sťažnosti v súlade s ustanovením § 127 ods. 1 Ústavy SR. Otázku, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, je kompetentný preskúmať ústavný súd, ktorý ju v súlade so svojou ustálenou judikatúrou preskúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Súdne konanie nie je kompetentný preskúmavať súd v konaní o náhrade škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale len Ústavný súd SR na podklade ústavnej sťažnosti (resp. predseda súdu na podklade sťažnosti na prieťahy). Opačný výklad by znamenal, že by existovalo niekoľko orgánov, ktoré by boli oprávnené v tom istom čase preskúmavať postup toho istého súdu z hľadiska vzniku zbytočných prieťahov. Pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo fyzických a právnických osôb na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, poškodený subjekt by sa mal obrátiť v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. na okresný súd, aby konštatoval, že jeho nadriadený orgán sa dopustil zbytočných prieťahov. Postup súdu vyššieho stupňa by bol v takomto prípade preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a uvedené len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní je oprávnený Ústavný súd SR. Vzhľadom na vyššie uvedené návrh zákona výslovne dopĺňa, že všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z. z. až v prípade, ak o existencii prieťahov bolo rozhodnuté týmto oprávneným orgánom.“ Súd prvej inštancie k tejto problematike ďalej uviedol, že dôvodová správa k zákonu č. 412/2012 Z.z. reflektuje okrem iného aj na aplikačné problémy zákona č. 514/2003 Z.z. a nejednotnosť súdnych rozhodnutí súdov rôznych stupňov v otázke oprávnenia všeobecného súdu preskúmať postup iného orgánu štátu, vrátane súdu, z hľadiska dĺžky konania, prípadne aj z iných hľadísk. Na túto otázku už reagovali viaceré súdy, napr. NS ČR v rozhodnutí sp. zn. 30 Cdo/57/2005, z 31.10.2005, ktorý v odôvodnení rozhodnutia uviedol: Pravomoc soudu v občanském soudním řízení je upravená zejména v ustanovení § 7 o.s.ř. tak, že v tomto řízení soudy projednávají a rozhodují spory a jiné právní věci, které vyplývají z občanskoprávních, pracovních, rodinných a obchodních vztahu, pokud je podlé zákona neprojednávají a nerozhodují o nich jiné orgány (odst. 1). Jiné věci soudy projednávají a rozhodují v občanském soudním řízení, jen stanoví-li to zákon (odst. 3). Neexistuje žádné zákonné ustanovení, které by opravňovalo soud, aby v občanském soudním řízení (v řízení o ochranu osobnosti) zasahoval do řízení trestního tím, že by např. aproboval postup orgánu činných v trestním řízení z hlediska rychlosti a účelnosti řízení (obdobné srovnej i odvolacím soudem zmíněné usnesení Ústavního soudu České republiky ze dne 2. března 2004, sp. zn. II. US 299/03). Súd prvej inštancie potom uzavrel, že aj napriek skutočnosti, že konanie o náhradu škody voči štátu nie je právnym predpisom podmienené predchádzajúcim konaním na Ústavnom súde, prípadne inom orgáne, žalobca je povinný preukázať svoj nárok, vrátane toho, že došlo k nesprávnemu úradnému postupu. Súd konajúci o nároku o náhrade škody nie je oprávnený preskúmavať postup iného orgánu štátu z hľadiska zákonnosti jeho postupu, ani z hľadiska rýchlosti a účelnosti konania. A teda nie je oprávnený urobiť záver o tom, že konanie iného orgánu štátu je poznačené prieťahmi. V danej veci však žalobca neoznačil ani nepredložil dôkaz o tom, že by niektorý z príslušných orgánov konštatoval nesprávny úradný postup po dátume 05.03.2013 v namietanom konaní. Všeobecný súd má bez pochyby právomoc rozhodovať o návrhu na náhradu škody a nemajetkovej ujmy za prieťahy v konaní, nemá však oprávnenie preskúmavať postup súdu z hľadiska rýchlosti konania. Nakoľko žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom existencie údajného nesprávneho úradného postupu, súd prvej inštancie žalobu zamietol v celom rozsahu, pričom skúmanie ďalších predpokladov vzniku nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu už považoval za nadbytočné. O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku. 5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe vyhovie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, pričom tento nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností. Súd prvej inštancie nevykonal dôkaz, a to pripojenie spisu sp. zn. 16C/125/2004, čím zaťažil celé konanie a rozhodnutie vadou, nakoľko z tohto dôkazu by boli preukázané tvrdenia žalobcu o nedôvodných prieťahov v konaní. V ďalšom poukázal na to, že predmetom konania je požadovaná náhrada škody spôsobená nesprávnym úradným postupom súdov, ktorý v lehote určenej v rozhodnutí ESĽP nevydali konečné rozhodnutie vo veci sp. zn. 16C/125/2004. Odôvodnenie petitu rozsudku nejakou dôvodovou správou je podľa neho nesprávne a formalistické a v rozpore s právnymi predpismi. Žalobca poskytol a označil všetky dokumenty, ktoré boli predmetné veci relevantné a súd prvej inštancie znie malo vychádzať. Lehota na vydanie rozhodnutia vo veci sp. zn. 16C/125/2004 bola uvedená v rozhodnutí ESĽP. Dňa 28.04.2017 bolo súdu prvej inštancie doručené podanie žalobcu označené ako doplnenie odvolania zo dňa 26.04.2017. Nakoľko išlo o podanie doručené súdu po uplynutí zákonnej lehoty na podanie odvolania (§ 362 ods. 1 C.s.p.), pričom išlo o podanie spísané samotným žalobcom (hoci jeho právny zástupca podal odvolanie v zákonnej lehote) a zároveň toto podanie neobsahovalo žiadnu novú skutkovú alebo právnu argumentáciu, odvolací súd pri svojom rozhodnutí naň neprihliadal. 6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadrila. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje správnosť dôvodov napadnutého rozsudku (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 C.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 C.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. Odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 191 ods. 1 C.s.p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov (napr. § 192, § 193 C.s.p.). Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 220 ods. 2 C.s.p., podľa ktorého súd v odôvodnení rozsudku uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. I právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú skutkovým zisteniam vyplývajúcim z vykonaného dokazovania. 10. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolací súd dodáva, že podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Odvolací súd sa tak stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že na preukázanie nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Bratislava I spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní vedenom pod sp. zn. 16C/125/2004, ktoré mali nastať po vydaní rozhodnutia ESĽP (t.j. po 05.02.2013), by musel byť žalobcom v konaní predložený dôkaz, ktorým by na to oprávnený orgán (teda príslušný predseda súdu, Ústavný súd Slovenskej republiky, ESĽP) skonštatoval takéto prieťahy v konaní aj po dátume 05.02.2013. Ako už bolo uvedené, predmetom tohto súdneho konania nebol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom (zbytočnými prieťahmi) Okresného súdu Bratislava I v konaní sp. zn. 16C/125/2004, ktoré mali nastať pred 05.02.2013, a ktoré už boli konštatované v rozsudku ESĽP zo dňa 15. januára 2013. Uvedené nepochybne vyplýva zo samotnej žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podanej žalobcom dňa 10.02.2013, v ktorej žalobca za nesprávny úradný postup označil iba postup, ktorým štát nezjednal prostredníctvom svojich delegovaných orgánov nápravu ani po uplynutí jedného roka od rozhodnutia ESĽP. Aj na pojednávaní konanom dňa 02.03.2017 žalobca, resp. jeho právny zástupca potvrdil, že nárok na náhradu žalovanej nemajetkovej ujmy sa týka prieťahov v konaní, ktoré mali nastať po dátume 05.02.2013. Predmetom konania tak bol nesprávny úradný postup Okresného súdu Bratislava I, ku ktorému malo dôjsť po 05.02.2013. Preto za správne možno považovať tvrdenie súdu prvej inštancie, že prieťahy v konaní konštatované ESĽP pred týmto dátumom, boli pre rozhodnutie súdu v tomto konaní irelevantné a teda rozhodnutie ESĽP nemohlo preukazovať následný nesprávny úradný postup po 05.02.2013. Nato, aby bol žalobca v tomto konaní úspešný (ohliadnuc od toho, že by musel v ďalšom preukazovať i vznik žalovanej nemajetkovej ujmy podľa kritérií uvedených v ust. § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z.), by musel predovšetkým preukázať, že v konaní sp. zn. 16C/125/2004 naďalej dochádzalo k zbytočným prieťahom aj po 05.02.2013, a to tým, že by predložil výsledky vybavenia sťažnosti na prieťahy vydané príslušným predsedom súdu, v ktorých by boli prieťahy konštatované príp. predložením právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov aj po 05.02.2013, resp. predložením právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti v tomto smere, a teda žalobca by musel preukázať splnenie podmienok ust. § 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. aj po dátume 05.02.2013. Rovnako mohol byť žalobca úspešný, pokiaľ by žiadal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup súdov, ktorý v jeho veci nastal do 05.02.2013, nakoľko v tomto prípade by disponoval právoplatným rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Uvedený nárok však nebol predmetom tohto súdneho konania. Žalobca teda v tomto konaní nepreukázal existenciu nesprávneho úradného postupu žalovanej zákonným spôsobom podľa § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. v období po 05.02.2013 a zároveň predmetom tohto konania nebol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup žalovanej, ktorý mal nastať do 05.02.2013, teda do vydania rozhodnutia ESĽP. 11. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 12. Odvolací súd súčasne poukazuje na to, že rozhodnutie odvolacieho súdu nevyžadovalo potrebu doplnenia, príp. zopakovania dokazovania na pojednávaní, nakoľko súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu (t. j. potrebnom pre rozhodnutie) zistil skutkový stav veci. 13. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a ich nárok na náhradu žalovanej nepriznal, nakoľko jej žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli. 14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).