Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/47/2017 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1115224749 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1115224749.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členiek senátu Mgr. Patrície Železníkovej a Mgr. Aleny Čakváriovej, v právnej veci manželky - Y. V., rod. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom M. 8, XXX XX F., štátna občianka Slovenskej republiky, právne zastúpená JUDr. Andrejom Garom, advokátom so sídlom Štefánikova 14, 811 05 Bratislava, proti manželovi - N. V., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XXXX, XXX XX T., S. republika, bytom Y. 1E XX, XXXXX Q., S., štátny občan S. republiky, právne zastúpený NIKU & partners, s.r.o., advokátskou kanceláriou so sídlom Prokopa Veľkého 51, 811 04 Bratislava, v konaní o rozvod manželstva a o úpravu pomerov manželov k maloletému dieťaťu: M. V., nar. XX.XX.XXXX, štátna občianka Slovenskej republiky, na čas po rozvode, na odvolanie manželky proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava I zo dňa 03.10.2016, č.k. 3P/128/2015-165, takto r o z h o d o l : Uznesenie súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 03.10.2016, č.k. 3P/128/2015-165, vyhlásil, že nemá právomoc konať vo veci. Konanie vo veci zastavil. Žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov konania. 2. Rozhodnutie právne odôvodnil čl. 7 ods. 2 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, čl. 1 ods. 1 písm. a/, čl. 3 ods. 1 písm. a/, b/, čl. 4, čl. 5, čl. 6, čl. 7 ods. 1, čl. 8 ods. 1, čl. 16 ods. 1 písm. b/, čl. 17 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003 o súdnej právomoci a uznávaní a výkone rozsudkov v manželských veciach a vo veciach rodičovských práv a povinností, ktorým sa zrušuje nariadenie (ES) č. 1347/2000 (ďalej len „Nariadenie Brusel IIa), § 161 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), § 52 zákona č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok (ďalej len „C.m.p.“) a vecne absenciou podmienok súdnej právomoci slovenských súdov na konanie vo veci. Pokiaľ ide o kritéria právomoci súdov Slovenskej republiky na rozvod manželstva, súd prvej inštancie mal za preukázané, že nebola splnená ani jedna z možných podmienok na určenie právomoci súdov Slovenskej republike na rozvod manželstva v zmysle čl. 3 až čl. 7 Nariadenia Brusel IIa. Súd prvej inštancie konštatoval, že v danej veci nejde o prípad, kedy by mali manželia na území Slovenskej republiky obvyklý pobyt, keďže posledné spoločné bydlisko mali na území S.. Tiež nejde o prípad, že by na území Slovenskej republiky mali naposledy manželia obvyklý pobyt s tým, že by tam jeden z manželov stále býval napriek tvrdeniam manželky o prevažnom zdržiavaní sa na území SR. Súd prvej inštancie ustálil, že posledné miesto obvyklého pobytu manželov bolo vo S., manžel nemal na Slovensku obvyklý pobyt a ani manželka tu nemala obvyklý pobyt po dobu vyžadovanú Nariadením Brusel IIa (jeden rok, resp. šesť mesiacov ku dňu podania návrhu na začatie konania na súd). Konštatoval, že nejde v danom prípade ani o spoločne podanú žiadosť manželov. Listinné dôkazy predložené manželkou ( potvrdenie o trvalom pobyte na území SR s prihlásením k pobytu na adrese M. 8, F. od XX.XX.XXXX, list vlastníctva k predmetnej nehnuteľnosti, čestné prehlásenia susedov, záznamy z návštev u lekárov v zdravotníckom zariadení T. a.s.) vyhodnotil ako dôkazy nesvedčiace o tom, že manželka sa v danom čase, rozhodnom pre posúdenie právomoci súdu na konanie, zdržiavala na území Slovenskej republiky. Mal za preukázané, že odo dňa 31.12.2015 je manželka a maloletá M. opätovne prihlásená na trvalý pobyt vo S., čo je v rozpore s tvrdením o obvyklom pobyte na území Slovenskej republiky od 19.03.2015. Konštatoval, že trvalý pobyt má síce evidenčný charakter a nie je pre určenie obvyklého pobytu rozhodujúci, avšak za situácie, keď súd skúma právomoc vo veci konať, uvedenú skutočnosť vzal na zreteľ. Prihliadol na potvrdenie materskej školy vo S. zo dňa 18.02.2016 obsahujúce informáciu o návšteve materskej škôlky v Q. maloletou M. v období od decembra 2013 do decembra 2015 a informáciu o získaní príspevku pre dieťa na súkromnú dennú starostlivosť z S. systému sociálneho zabezpečenia určeného pre návštevu materskej školy. Súd prvej inštancie poukázal na článok 16 ods. 1 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa, v zmysle ktorého považoval návrh manželky podaný na slovenskú poštovú prepravu dňa 18.09.2015 za skôr podaný návrh, ako návrh manžela, ktorý ho podal elektronicky na S. súd dňa 20.09.2015. Pri posúdení kritérií právomoci súdov Slovenskej republiky na konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletej na čas po rozvode dospel k názoru, že obvyklý pobyt maloletej bol vo S., čo v zmysle čl. 8 Nariadenia Brusel II predstavovalo prekážku pre založenie si právomoci slovenského súdu i v danom konaní. Konštatoval, že manželka je od 01.01.2011 zapísaná v zozname advokátov Slovenskej advokátskej komory a od 09.02.2011 do zoznamu znalcov, tlmočníkov a prekladateľov Ministerstva spravodlivosti SR, maloletá M. nastúpila od januára 2016 do materskej školy na Slovensku, z čoho nemožno vyvodzovať nadobudnutie obvyklého pobytu dieťaťa. Pri posúdení právomoci slovenského súdu na konanie o rozvod manželstva dospel k záveru, že nie je splnená ani podmienka pobytu manželky na území Slovenskej republiky najmenej po dobu šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu, konštatujúc, že uvedené nevyplýva z listinných dôkazov a nebolo manželkou hodnoverne preukázané. Súd prvej inštancie ustálil, že posledné miesto pobytu manželov bolo vo S., manžel nemá na Slovensku obvyklý pobyt a manželka tu nemala obvyklý pobyt po dobu požadovanú nariadením (1 rok, resp. 6 mesiacov ku dňu podania návrhu na súd). 3. Proti tomuto uzneseniu v zákonnej lehote prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu podala odvolanie manželka žiadajúc, aby odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v celom rozsahu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súdu prvej inštancie vytkla, že dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.), že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), že súd prvej inštancie nesprávne alebo neúplne zistil skutočný stav veci (§ 62 ods. 1 C.m.p.). Mala za to, že právomoc súdu Slovenskej republiky na konanie o rozvod manželstva bola daná v zmysle čl. 3 ods. 1 písm. a/ posledná časť vety Nariadenia Brusel IIa. Poukázala na skutočnosť, že počas šiestich mesiacov pred podaním návrhu na začatie konania bývala väčšiu časť dní z roka (numericky 103 dní) na území Slovenskej republiky, na adrese M. 8, F., nemala v tom čase žiadny pracovný pomer vo S., s manželom nežila v spoločnej domácnosti, jej pobyt vo S. počas šiestich mesiacov pred podaním návrhu, bol dočasný za účelom udržiavania styku otca s maloletou. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považovala za nepreskúmateľné a arbitrárne, neobsahujúce vysporiadanie sa súdom s tvrdeniami a dôkazmi obsiahnutými v jej vyjadrení zo dňa 27.06.2016 o sociálnych, jazykových, rodinných väzbách, faktickou dĺžkou pobytu, neznalosťou úradného jazyka vo S.. Namietala, že súd prvej inštancie nepostupoval v súlade s článkom 6 a článkom 12 Civilného mimosporového poriadku a nezistil skutočný stav veci. Poukázala na jej krátky pracovný pomer vo S., ktorý nasledoval po sústavnej starostlivosti o dieťa, jej aktívny výkon advokátskej a prekladateľskej činnosti, čím je preukázaná jej vôľa na Slovensku tieto činnosti vykonávať, na životopis, z ktorého vyplýva, že pôsobila na rôznych právnických pozíciách v prestížnych advokátskych kanceláriách v období od januára 2004 do mája 2012. Nesúhlasila s neakceptovaním dôkazu o záznamoch návštev u lekárov v období od 18.09.2016 do 29.09.2015 s poukazom na možnosť súdu prvej inštancie priamo si vyžiadať od T. a.s. potvrdenie o tom, o akú osobu ide. Vyjadrila názor, že v čase vydania rozhodnutia, t.j. ku dňu 03.10.2016 mal súd prvej inštancie vychádzať pri určovaní právomoci na konanie o rozvod manželstva z jej obvyklého pobytu na území Slovenskej republiky, ktorý tam od januára 2016 mala, aj podľa tvrdenia manžela. 4. Manžel vo svojom vyjadrení k odvolaniu manželky prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu navrhol napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdiť. Poukázal na nesplnenie žiadnej z podmienok právomoci slovenského súdu na konanie vo veci rozvodu manželstva definovaných v čl. 3 Nariadenia Rady (ES) č. 2201/2003. Dal do pozornosti, že manželka je výlučne slovenským štátnym občanom, manžel občanom S. republiky. Z listinných dôkazov vyplýva, že manželka v čase podania návrhu na rozvod manželstva nemala obvyklý pobyt na území Slovenskej republiky, pretože sa tu nezdržiavala najmenej šesť mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva. Argumentoval tým, že v rozhodnom čase sa manželka zdržiavala na území S., kde mala obvyklý pobyt a kde boli obidvaja manželia riadne trvalo policajne prihlásení na pobyt. V súvislosti s odvolacím dôvodom manželky o prípustnosti ďalších prostriedkov procesnej obrany alebo ďalších prostriedkov procesného útoku, poukázal na ust. § 34 C.s.p.. Za irelevantnú považuje námietku manželky o jej absolútnej neintegrácii v danom prostredí (vo S.) z dôvodu, že pracovný pomer manželky vo S. na plný pracovný úväzok trval od 04.11.2013 do 02.04.2015, tak ako to vyplývalo z profilu manželky na sociálnej sieti N.. Dal do pozornosti skutočnosť, že manželka poberala z S. sociálneho systému dávky v nezamestnanosti, príspevky na bývanie, prídavky na dieťa a prídavky na dennú starostlivosť o maloletú v predškolskom zariadení. Historický profil jej zamestnaní považuje za účelový a skreslený, výpočet advokátskych kancelárií, v ktorých pôsobila do roku 2010, za právne bezvýznamný, keďže manželstvo bolo uzavreté v roku 2011. Namietal, že redaktorské príspevky manželky pre týždenník Život boli realizované počas obdobia, kedy žili v W. Poukázal na to, že od roku 2012 manželka neprejavila žiadnu aktivitu v súvislosti s doktorandským štúdiom, v období od 31.12.2013 do 14.03.2016 mala na vlastnú žiadosť pozastavený výkon advokácie, tak ako to preukazuje správa zo Slovenskej advokátskej komory zo dňa 03.11.2016. K otázke prekážky litispendencie poukázal na ustanovenie § 24 C.m.p. a rozsudok Súdneho dvora EÚ zo dňa 06.10.2015 vo veci C-489/2014, s vysloveným právnym názorom, že konanie začaté na súde sa považuje za začaté od možnosti vybranej v uplatňovanom vnútroštátnom práve. Dal do pozornosti, že návrh na rozvod manželstva podal elektronicky na súd vo S. dňa 20.09.2015 o 23.52 hod., o čom predložil notifikáciu o prijatí návrhu. Konštatoval, že návrh manželky na rozvod manželstva bol podaný na poštovú prepravu dňa 18.09.2015, doručený na Okresný súd Bratislava I dňa 21.09.2015. Uviedol, že ak by slovenský súd ustálil, že má právomoc konať vo veci rozvodu manželstva, vzhľadom na existenciu prekážky litispendencie by mal konanie v zmysle čl. 19 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa prerušiť, až kým sa nepotvrdí právomoc fínskeho súdu. 5. Manželka prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu doplnila svoje odvolanie, v ktorom namietala nesprávne skutkové zistenia o jej obvyklom pobyte a obvyklom pobyte maloletej M. na území S.. Vyslovila názor, že pojem „štát obvyklého pobytu dieťaťa“ treba vykladať v zmysle ustálenej judikatúry s prihliadnutím na miesto, kde dieťa dlhodobo žije, na vytvorené rodinné a sociálne zázemie, miesto, kde navštevuje predškolské, resp. školské zariadenie, kde je zdravotne poistené, kde má svojho lekára, pričom obvyklý pobyt nezávisí od úradného povolenia na pobyt. Za obvyklý pobyt maloletej považuje Slovenskú republiku, keďže maloletá má od narodenia slovenské štátne občianstvo, rovnako aj trvalý pobyt, ktorý sa jej nikdy nemenil a bol vždy na území Slovenskej republiky. Je toho názoru, že pri hodnotení obvyklého pobytu manželky je potrebné vziať do úvahy najmä skutočnosť, kde sa dotyčná osoba väčšinu roka zdržiava, kde pracuje, prípadne či niekde študuje. Nesúhlasila s tvrdením, že v rozhodnom období strávila na území S. celkovo 70% času, keďže v období od 09.07.2012 do 28.03.2016 bola s maloletou na území S. 591 dní- t.j. 43,49% celkového času, na území Slovenskej republiky boli 542 dní, t.j. 39,88% celkového času a 226 dní sa nachádzali mimo oba uvedené štáty (či už v W., U., S. a inde), t.j. 16,63% celkového času. Pokiaľ ide o obdobie od 09.07.2012 do 15.09.2015 uviedla, že s maloletou M. strávila na území S. 51,7% celkového času a na území Slovenska 48,3% celkového času. Konštatovala, že pri výpočte reálneho pomeru dní je však nevyhnutné prihliadať aj na obdobie po septembri 2015. Dala do pozornosti, že odchod s maloletou na územie Slovenskej republiky plánovala od novembra, čo zmarili S. sociálne orgány, ktoré iniciovali jej protiprávne umiestnenie na uzavretom psychiatrickom oddelení v zariadení E. na území S. v období od 18.11.2015 do 11.12.2015. Poukázala na to, že od roku 2007 je vlastníčkou nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v Bratislave, kde má nepretržite vedený trvalý pobyt, kde sa s maloletou fyzicky počas celej doby zdržiava s tým, že predmetná nehnuteľnosť je aj miestom výkonu jej práce advokátky. Poukázala na absolvovanie dizertačnej práce na Právnickej fakulte UK a finalizovanie práce v období rokov 2014 až 2016, jej pôsobenie ako výskumná pracovníčka v rámci projektu LE., v právnej poradni v časopise Život, jej ďalšie pracovné činnosti a pôsobenie v advokácii od januára 2011 do decembra 2013 a od marca 2016 až po súčasnosť. Uviedla, že je nepretržite zdravotne poistená na území Slovenskej republiky, kde má ošetrujúcich lekárov. Maloletá bola len formálne prihlásená do škôlky vo S., v ktorej zotrvala len minimálny čas, neprichádzala do kontaktu s prostredím vo S. kde nemá žiadne väzby okrem otca, za ktorým dochádzala len za účelom udržiavania kontaktu. Zdôraznila, že manželia nemali nikdy úmysel zotrvať na území S. dlhšie, ako nevyhnutné obdobie bez záujmu na vytváraní sociálnych, resp. iných väzieb, pričom sa manžel sa významnú časť roka na základe určenia miesta výkonu práce zamestnávateľom zdržoval v C.. Na území S. mala hlásený pobyt iba z dôvodu dodržiavania miestnych zákonov o pobyte. V záujme uchovania citovej väzby dieťaťa k otcovi si prenajala byt vo S. na čas do doriešenia rozvodu a BSM. Za dôvod jej krátkodobého zamestnania u S. zamestnávateľa označila záujem o investíciu kúpou nehnuteľnosti manželmi na území S. za veľmi výhodných podmienok, na ktorú im poskytli pôžičky ich zamestnávatelia vo S.. V rodinnom dome bývala len krátku dobu, aktuálne nemá vedomosť, kým je dom obývaný. Zdôraznila, že vo S. zostávala len z dôvodu dosiahnutia dohody s manželom o podmienkach rozvodu a vyporiadania BSM a styku s maloletou. Prihlásenia občana do fínskeho sociálneho systému robí zamestnávateľ vo S. automaticky po uzatvorení pracovnej zmluvy s cudzincom. Jej pobyty vo S. spolu s dieťaťom boli krátkodobé a dočasného charakteru. Zásadne odmieta tvrdenia právneho zástupcu manžela o týraní maloletej M.. Vyslovila obavu pred hrozbou odobratia dieťaťa S. sociálnymi orgánmi. Spochybnila tvrdenie manžela o jej profile na sociálnej sieti obsahujúce skutočnosti o výkone jej práce u zamestnávateľa vo S. ako informáciu nepreukazujúcu dĺžku trvania pracovného pomeru. Dala do pozornosti, že k prerušeniu výkonu advokátskej činnosti pristúpila z dôvodu rešpektovania predpisov Slovenskej advokátskej komory a.s. a možného nástupu do práce vo S. Nesúhlasila s argumentom manžela o posúdení momentu začatia konania o rozvod manželstva a podloženom rozsudkom Súdneho dvora C-489/14 z dôvodu, že charakter komunitárneho práva predpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku uplatniteľného na území každého členského štátu, teda norma komunitárneho práva je priamo spôsobilá aplikácie bez potreby prevedenia do vnútroštátneho práva. V súvislosti s uvedeným názorom dala do pozornosti rozsudok Súdneho dvora L. 106/77, v zmysle ktorého priama uplatniteľnosť znamená, že pravidlá komunitárneho práva musia vyvíjať úplne a rovnaké účinky vo všetkých členských štátoch počnúc od ich vstupu do platnosti a počas celého obdobia ich platnosti. Podľa jej názoru, skúmanie momentu začatia konania prostredníctvom vnútroštátneho ustanovenia § 24 C.m.p., nemožno uplatniť, keďže každé ustanovenie Civilného mimosporového konania je potrebné vykladať ústavnokonformne a eurokonformne. 6. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania podľa § 65, § 66 C.m.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 219 ods. 1 C.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie manželky nie je dôvodné. 7. Podľa § 24 C.m.p., konanie je začaté doručením návrhu na začatie konania súdu alebo vydaním uznesenia o začatí konania. 8. Podľa ust. § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku v znení účinného od 01.07.2016 (ďalej len „C.s.p.“), ak tento zákon neustanovuje inak. 9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. 10. Podľa článku 3 ods. 1 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa, vo veciach rozvodu, rozluky, alebo anulovania manželstva majú právomoc súdy členského štátu, na ktorého území - majú manželia obvyklý pobyt alebo - manželia mali naposledy obvyklý pobyt, pokiaľ tam jeden z manželov stále býva, alebo - má odporca obvyklý pobyt, alebo - v prípade spoločnej žiadosti, má niektorý z manželov obvyklý pobyt, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej jeden rok bezprostredne pred podaním návrhu, alebo - má navrhovateľ obvyklý pobyt, ak tam býval najmenej šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu a je buď štátnym príslušníkom tohto členského štátu alebo v prípade Veľkej Británie a Írska tam má „domicil“. 11. Podľa článku 8 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, súdy členského štátu majú právomoc vo veciach rodičovských práv a povinností k dieťaťu, ktoré má obvyklý pobyt v tomto členskom štáte v čase začatia konania. 12. Podľa čl. 16 ods. 1 Nariadenia Brusel IIa, konanie na súde sa považuje za začaté: a/ momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo rovnocennej písomnosti na súde za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil doručenie písomnosti odporcovi; alebo b/ ak sa pred jej podaním na súd musí písomnosť doručiť, momentom jej prevzatia orgánom povereným doručovaním za predpokladu, že navrhovateľ neopomenul následne prijať kroky, ktoré musel prijať, aby zabezpečil podanie písomnosti na súde. 13. V predmetnej veci súd prvej inštancie vyhlásil, že nemá právomoc vo veci konať a konanie zastavil. 14. Vzhľadom na fakt, že v danej veci ide o konanie s cudzím prvkom, pričom tak Slovenská republika ako i Fínska republika sú ku dňu začatia konania členskými štátmi Európskej Únie, odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie pri skúmaní svojej právomoci na konanie v zmysle § 2 ods. 1 C.m.p. v spojení § 161 ods. 1 C.s.p. správne aplikoval ustanovenia Nariadenia Brusel IIa. Aj napriek ustanoveniu § 100 C.m.p., podľa ktorého konanie o rozvod manželstva je spojené s konaním o úpravu pomerov manželov k maloletým deťom na čas po rozvode, v danej prejednávanej veci bolo prioritne potrebné posúdiť právomoc súdov Slovenskej republiky na rozvod manželstva. Z uvedeného dôvodu právne argumenty matky uvedené v jej odvolaní týkajúce sa výkonu rodičovských práv a povinností vo vzťahu k maloletej, alebo otázka obvyklého pobytu maloletej sú pre posúdenie právomoci na rozvod manželstva nedôvodné. 15. V prejednávanej veci vznikla potreba posúdenia právomoci slovenského súdu na konanie vo veci rozvodu manželstva. Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie pokiaľ ide o jednoznačne preukázané skutočnosti, štátne občianstvo účastníkov konania, skutočnosť, že manžel nikdy nemal pobyt, ani bydlisko na území Slovenskej republiky a skutočnosť, že posledné spoločné bydlisko manželov bolo na území S. V danej veci splnenie podmienky spoločného obvyklého pobytu manželov na území S. na konanie o rozvod v zmysle čl. 3 Nariadenia Brusel IIa, nebolo popreté ani jednou zo strán. Správne konštatoval súd prvej inštancie, že vo veci nejde ani o spoločne podanú žiadosť manželov. Spornou otázkou sa preto stala, aj podľa názoru odvolacieho súdu, otázka existencie, resp. neexistencie právomoci slovenského súdu na konanie o rozvode manželstva súvisiaca s posúdením kritérií v zmysle čl. 3 posledná časť vety Nariadenia Brusel IIa. Keďže otázka ustálenia štátnej príslušnosti manželky k Slovenskej republike bola nesporná, súd prvej inštancie sa správne zaoberal, či bola splnená podmienka dĺžky pobytu manželky na území Slovenskej republiky v čase podania jej návrhu na rozvod manželstva. Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o tom, že manželka nepredložila dôkazy preukazujúce existenciu jej pobytu na území Slovenskej republiky po dobu šesť mesiacov bezprostredne pred podaním návrhu. Jej argument o dočasnom vycestovaní s manželom do S., bez úmyslu zotrvať na území S. odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodný, poukazujúc na rozhodnutie manželov založiť si rodinný život na území S. do krajiny ktorej vycestovali spoločne dňa 30.09.2012, v ktorej krajine boli obidvaja manželia vrátane maloletého dieťaťa zaregistrovaní vo S. sociálnom systéme a v registri polície S. s nadobudnutím trvalého pobytu v tejto krajine. O rozhodnutí obidvoch manželov založiť si centrum svojho rodinného života vo S. svedčí aj skutočnosť, že si manželia spoločne zakúpili nehnuteľnosť, rodinný dom, v ktorom viedli spoločnú domácnosť, pričom obaja na území S. pracovali, manželka od 04.11.2013. Skutočnosť, kým je nehnuteľnosť aktuálne využívaná je v danom konaní právne irelevantná. K námietke manželky o výkone jej pracovných činností na území Slovenskej republiky odvolací súd poukazuje na pozastavený výkon jej advokátskej činnosti v období od decembra 2013 do marca 2016. Z uvedeného dôvodu možno vyvodiť, že manželka nemala úmysel v rozhodnom období 6 mesiacov pred podaním návrhu na rozvod manželstva sa trvalo zdržiavať na území Slovenskej republiky tak ako tvrdí, keďže je zrejmé, že po podaní návrhu na rozvod sa vrátila späť do S. a výkon svojej advokátskej činnosti si obnovila až sedem mesiacov po podaní návrhu na rozvod manželstva. Odvolací súd zároveň konštatuje, že iné pracovné aktivity vykonávané na území Slovenskej republiky manželkou v rozhodnom období neboli manželkou v konaní preukázané. Podpornými dôkazmi v danej veci je i prihlásenie maloletej M. do škôlky vo S. v období od decembra 2013 do decembra 2015, priznanie nároku na vyplácanie prídavkov na dieťa S. sociálnymi úradmi, ako aj zamestnanie manželky vo S. od 04.11.2013. Prihliadajúc na uvedené preukázané skutočnosti, odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že v danom prípade nemožno založiť právomoc slovenských súdov na konanie vo veci rozvodu manželstva Y. a N., pretože v konaní nebolo manželkou riadne preukázané splnenie podmienok pre prijatie právomoci slovenského súdu tak, ako to vyžaduje článok 3 Nariadenia Brusel IIa. 16. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami manželky vzťahujúcimi sa k obvyklému pobytu maloletej M. vyslovuje názor, že v danom prípade nie je právne významné, či maloletá mala obvyklý pobyt vo S. alebo nie, či aktuálne navštevuje predškolské zariadenie na území Slovenskej republiky, či ovláda fínsky jazyk, a v ktorom prostredí je aktuálne socializovaná. Odvolací súd preto zastáva názor, že v danej prejednávanej veci nebolo potrebné súdom prvej inštancie vyhodnocovať otázky týkajúce sa obvyklého pobytu maloletej M. a v tejto súvislosti vyhodnocovať a posudzovať právomoc slovenských súdov na rozhodovanie o úprave pomerov manželov k maloletému dieťaťu na čas po rozvode manželstva. Obranu manželky spočívajúcu v jej tvrdeniach o výkone jej pracovných aktivít na území Slovenskej republiky a S. o jej hospitalizácii vo S. v období od 18.11.2015 do 11.12.2015, o kúpe nehnuteľnosti a prenájme bytu vo S., o prihlásení a dochádzke maloletej M. do materskej škôlky na území Slovenskej republiky od januára 2016, o nepretržitom pobyte manželky a maloletého dieťaťa na území Slovenskej republiky po podaní návrhu na rozvod manželstva, o registrácii jej trvalého pobytu na území Slovenskej republiky, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodné a účelové. 17. Pokiaľ ide o argument manželky, že napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné, odvolací súd poukazuje na povinnosť všeobecného súdu v rozhodnutí uviesť dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie zakladá. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia, avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na zachovanie práva účastníka na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, však nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných účastníkom konania, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám vyhovuje. 18. Vo vzťahu k námietke manželky o nevykonaní všetkých ňou navrhovaných dôkazov, odvolací súd poukazuje na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 75/96, podľa ktorého z obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR nevyplýva pre všeobecné súdy ústavná povinnosť vykonať všetky dôkazy, ktoré označil účastník konania. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné pre rozhodnutie vo veci a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s podstatnými listinnými dôkazmi predloženými obidvoma manželmi v konaní. V súvislosti s námietkou manželky, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g/ C.s.p.), odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 34 C.m.p., v zmysle ktorého v danom civilnom mimosporovom konaní predmetný odvolací dôvod nie je možné použiť. 19. V danej veci je otázka prekážky začatého súdneho konania (prekážka litispendencie) bezpochyby spojená so spornosťou posúdenia momentu začatia konania v zmysle čl. 16 Nariadenia Brusel IIa. Predmetný článok zakotvuje dve kritéria na posúdenie momentu začatia konania, ktorú skutočnosť nemožno vykladať tak, že členský štát má na výber, ktoré z dvoch kritérií aplikuje. V súvislosti s posúdením tejto otázky odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „SD EÚ“) zo dňa 06.10.2015, C-489/14, ktorý sa zaoberá výkladom a aplikáciou článku 16 Nariadenia Brusel IIa. V zmysle citovaného rozhodnutia konanie na súde sa považuje podľa čl. 16 Nariadenia Brusel IIa za začaté v závislosti od možnosti vybratej v uplatňovanom vnútroštátnom práve, buď po a/momentom podania písomnosti, ktorou sa začína konanie, alebo po b/ ak sa pred jej podaním na súd musí písomnosť doručiť, momentom jej prevzatia príslušným orgánom. Možno preto uzavrieť, že o aplikácii čl. 16 písm. b/ Nariadenia Brusel IIa súdmi Slovenskej republiky pri posudzovaní momentu začatia konania (mimosporového) s cudzím prvkom v súkromnoprávnom vzťahu, nebude možné hovoriť a to vzhľadom na skutočnosť, že na území Slovenskej republiky sa konanie považuje za začaté momentom doručenia návrhu na začatie konania na súd (§ 24 C.m.p.). Z tohto dôvodu bolo možné v tomto prípade posudzovať moment začatia konania výlučne podľa čl. 16 písm. a/ Nariadenia Brusel IIa. Pokiaľ manželka zdôraznila, že norma komunitárneho práva (ustanovenie Nariadenia EÚ) je priamo spôsobilá aplikácie bez potreby prevedenia do vnútroštátneho práva, odvolací súd zdôrazňuje, že vykladať článok Nariadenia EÚ v zmysle judikatúry EÚ uvedenému neodporuje. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má najmä zabezpečovať jednotný výklad práva EÚ a tak aj jeho rovnaké uplatňovanie v jednotlivých členských štátoch. Práve v prípadoch, kedy Súdny dvor EÚ podáva právny výklad ustanovení európskeho práva, či už v jednotlivých rozhodnutiach alebo na žiadosť súdov členských štátov či iných orgánov a inštitúcií EÚ, má judikatúra Súdneho dvora EÚ všeobecnú záväznosť. To znamená, že týmto výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal či štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené, ale všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má preto povahu prameňa európskeho práva. S poukazom na uvedené je potrebné posúdiť návrh manžela na rozvod manželstva za skôr podaný ako návrh manželky na rozvod manželstva. 20. Hoci súd prvej inštancie posúdil otázku momentu začatia konania nesprávnym článkom Nariadenia Brusel IIa, ako aj s tým prepojenú otázku litispendencie, uvedené nemalo vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia a odvolací súd preto postupoval v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p.. 21. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol analogicky podľa § 52 C.m.p.. 22. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).