Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/212/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1198899398 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Haitová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1198899398.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Haitovej a členiek senátu Mgr. Soni Pekarčíkovej a JUDr. Andrey Sedlačkovej v právnej veci žalobcu: Konica Minolta Slovakia spol. s r. o., Galvaniho 17/B, Bratislava IČO: 31 338 551, zastúpeného: Mgr. Rastislav Domček, advokát, Černyševského 26, Bratislava proti žalovanému: General Property Services, a.s., Karadžičova 12, Bratislava, IČO: 35 757 141, zastúpeného: Advokátska kancelária Mikáči s. r. o., Prievozská 4, Bratislava IČO: 47 252 871, o návrhu žalobcu na zaplatenie príslušenstva zo sumy 780,27 EUR a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/75/1998-181 zo dňa 28.11.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 25Cb/75/1998-181 zo dňa 28.11.2014 p o t v r d z u j e . Žalobcovi súd priznáva náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému vo výške 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom č.k. 25Cb/75/1998-181 zo dňa 28.11.2014, ktorý bol napadnutý odvolaním žalovaného, Okresný súd Bratislava I, zastavil konanie ohľadne návrhu žalobcu na zaplatenie sumy 780,27 EUR, na základe späťvzatia návrhu žalobcom. Súd prvej inštancie návrhu žalobcu sčasti vyhovel a to, keď zaviazal žalovaného k zaplateniu príslušenstva, 18%-ného úroku z omeškania zo sumy 770,02 EUR, počnúc 13.06.1997 do 19.02.2014 do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku, ktorým sa žalobca domáhal uhradenia príslušenstva zo sumy 10,22 EUR súd návrh žalobcu zamietol. Súd prvej inštancie tiež zaviazal žalovaného k úhrade trov konania v sume 579,90 EUR a z toho trov právneho zastúpenia žalobcu v sume 453,70 EUR k rukám advokáta žalobcu, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Žalobca sa návrhom na začatie konania zo dňa 13.10.1997 domáhal zaplatenia sumy istiny 29.385,90 Sk, v prepočte 975,43 EUR a titulom príslušenstva si nárokoval voči žalovanému, úrok z omeškania 18% p.a. z dlžnej sumy od 13.06.1997 do zaplatenia. Žalobca si voči žalovanému uplatňoval náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia. V odôvodnení svojho žalobného návrhu uviedol, že medzi ním a žalovaným bola uzatvorená servisná a materiálová zmluva S+M, č. 4610499.0. Táto zmluva bola žalovaným zrušená dňa 11.03.1997, čo žalobca akceptoval. Žalobca zároveň vyzval žalovaného na uhradenie vyčísleného finančného vyrovnania z tejto zmluvy, ktoré bolo vo výške 29.385,90 Sk - 975,43 EUR. Na túto čiastku žalobca aj vystavil faktúru č. 72111932, splatnú dňa 12.06.1997. Žalovaný dodanú faktúru za vykonané služby neuhradil a na urgencie nereagoval. Z daného dôvodu si žalobca okrem istiny uplatnil aj úrok z omeškania a žiadal v tejto veci rozhodnúť platobným rozkazom, respektíve rozsudkom s totožným znením. 3. Žalobca svoj nárok preukazoval listinnými dokladmi: Servisná a materiálová zmluva - S +M č. 4610499.0. medzi zákazníkom - kupujúcim REAVIS, s.r.o., IČO: 31 373 313 a predávajúcim MINOLTA SLOVAKIA spol. s r.o., ďalej žalobca k návrhu priložil list zo dňa 13.03.1997 spísaný žalobcom, adresovaný spoločnosti HB Reavis, s.r.o., v ktorom informuje žalobca, že akceptuje zrušenie servisno- materiálovej zmluvy a po vyrovnaní všetkých záväzkov, bude táto zmluva zrušená v 2 - mesačnej výpovednej dobe. Žalobca súdu tiež predložil list z 02.06.1997, ktorý adresoval HB Reavis, s.r.o. a ktorým informuje o nedoplatku zo servisno-materiálovej zmluvy a to vo výške 29.385,90 Sk, spolu so zaslanou faktúrou č. 72111932 zo dňa 02.06.1997, s dátumom splatnosti 12.06.1997 na sumu 29.385,90 Sk. Žalobca súdu predložil ftk. dvoch listov, ktorými žalobca oslovuje opakovane spoločnosť HB Reavis, s.r.o. k uhradeniu dlžnej sumy. V liste zo dňa 02.06.1997 informuje žalobca spoločnosť HB Reavis, s.r.o., že suma 29.385,90 Sk pozostáva z navezeného materiálu 118000 ks papieru A4 a 10500 ks papieru A3 a tiež z vyhotovenia kópií na kopírovacom stroji žalobcu v sume 15.316,10 Sk + DPH 23%. Z navezeného materiálu bolo vyhotovených kópií 7583 A4 po 0,30 Sk a 10500 A3 po 0,60 Sk. Spolu vyhotovené fotokópie z navezeného materiálu predstavujú hodnotu 8 574,90 Sk plus vyhotovené fotokópie bez materiálu v sume 15.316,10 Sk + 23% DPH, teda spolu 23.891,- Sk + 23% DPH - 29.385,90 Sk. 4. Žalovaný sa k návrhu vyjadril s tým, že žalobcom uplatňovaný nárok neuznáva. Žalovaný podal voči vydanému platobnému rozkazu odôvodnený odpor. V odpore žalovaný uviedol, že žalobca uzavrel dňa 19.12.1994 servisnú a materiálovú zmluvu - S+M č.: 4610499-0 s obchodnou spoločnosťou REAVIS spol. s r.o., IČO: 31 3737 313, Mlynské Luhy 64, 821 05 Bratislava. Dňa 29.07.1996 bola uzatvorená Servisná a materiálová zmluva č. 46104990 medzi žalobcom a žalovaným - obchodnou spoločnosťou HB Reavis spol. s r.o. (právny predchodca žalovaného) IČO: 35 757 141, Rajská 15, 811 08 Bratislava. Zmluva bola uzatvorená na dobu 12 mesiacov. Spoločnosť REAVIS spol. s r.o., IČO: 31 373 313 a spoločnosť žalovaného sú dva odlišné subjekty, ktoré mali uzatvorenú zmluvu so žalobcom. Podľa vyjadrenia žalovaného, žalobca nesprávne zahrnul do „vyrovnania Servisno-materiálovej zmluvy č. 46010499.0" aj plnenia, ktoré poskytol spoločnosti REAVIS spol. s r.o. Mlynské Luhy 64, 821 05 Bratislava a tieto vyúčtoval ako dlh žalovaného. Táto skutočnosť je zrejmá už z toho, že stav počítadla na fotokopírovacom stroji ku dňu 3.6.1996 bol 61.780 fotokópií (t.j. pred uzatvorením zmluvy so žalovaným) a stav počítadla ku dňu ukončenia zmluvného vzťahu bol 110.417 fotokópií. Žalovaný teda za trvania zmluvného vzťahu nemohol vyhotoviť 110.417 fotokópií, ako to tvrdí žalobca a ako to uvádza aj v listinných dokladoch. 5. Žalobca pred otvorením pojednávania dňa 09.11.2001 vzal žalobu v časti 5.879,20 Sk istiny späť z dôvodu, že v tejto časti nebola dôvodná. Súd prvej inštancie konanie v tejto časti zastavil podľa ust. § 96 O.s.p a ďalej pokračoval v konaní o istine 23.506,70 Sk - 780,27 EUR. 6. Súd prvej inštancie vo veci rozhodol rozsudkom č. 25Cb/75/1998-111 z 28.09.2007 a to tak, že návrh žalobcu zamietol, pretože podľa názoru súdu neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že jeho fa. č. 72111932 bola vystavená dôvodne v rozsahu žalovanej sumy 23.506,70 Sk. Voči tomuto rozsudku podal žalobca odvolanie. Odvolaním uviedol žalobca okrem iného aj to, že v rámci vyúčtovania zo zmluvy so žalovaným, ako ani v rámci žaloby, nikdy si neuplatňoval taký počet vyhotovených ftk., ktoré by vychádzali z nulovej počiatočnej hodnoty počítadla na kopírovacom prístroji, ale si naopak žalobca uplatňoval len tie ftk. ktoré boli vyhotovené žalovaným od prevzatia prístroja, teda nie od nulového stavu merača až po hodnotu 110.417 fotokópií. Žalobca si uplatnil len taký počet ftk. ktorý vyplýval z konečného stavu počítadla s odpočítaním od posledného stavu meradla. K výslednému počtu ftk. prišiel výpočtom 110 630 (konečný stav počítadla) - 90 011 (posledný odpočet), čo je 20 406 ftk. Od tohto množstva bol odpočítaný 7500 ks, ktoré boli zahrnuté v mesačnom paušále a testovacie kópie. Vo finančnom vyjadrení toto množstvo predstavuje 15.316,10 Sk, s DPH 18.838,80 Sk. K tejto sume pripočítal žalobca sumu 4.667,90 Sk za dodaný papier a výsledná cifra je žalovaná istina 23.506,70 Sk. 7. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 23.09.2009 č.k. 1Cob/327/2008-129 rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil, pretože rozhodol bez prítomnosti žalovaného, čo bolo porušením procesných práv sporovej strany za prvé a za druhé, vyjadrenie žalovaného ako sporovej strany bolo podstatné pre zistenie skutkového stavu veci. 8. Po vrátení na súd prvej inštancie, súd viedol pojednávanie dňa 28.11.2014, na ktorom žalobca vzal žalobu v časti 780,27 EUR istiny späť z dôvodu, že v sume 770,02 EUR žalovaný istinu dňa 19.02.2014 zaplatil, a v časti 10,22 EUR preto, že sa mu nepodarilo zabezpečiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť návrhu v tejto časti. Žalovaný so späťvzatím návrhu súhlasil, preto súd konanie v tejto časti zastavil podľa ust. § 96 O.s.p. Následne súd rozhodoval o zvyšku obsahu návrhu žalobcu a teda o príslušenstve pohľadávky. 9. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie okrem listinných dôkazov predložených sporovými stranami a vyjadreniami sporových strán, tiež výsluchom svedka Ing. Dušana Horvátha, ktorý je zamestnancom žalobcu. Svedok vypovedal k opisu spolupráce medzi sporovými stranami tak, že v roku 1996 bola vystavená faktúra spoločnosti HB REAVIS s.r.o. v hodnote 29.385,90 Sk za väčší počet vyhotovených kópií ako žalovaný zaplatil. Dovtedy v spolupráci nebol problém. Žalobca pri spolupráci poskytoval materiál a servis, aby klient mohol robiť kópie. V roku 1997 navrhovateľ zistil, že došlo k vyššej fakturácii asi o 6.000,- Sk a to v časti dodaného materiálu, ktorý prevzal iný subjekt ako žalovaný. V počte kópií však nedošlo k chybe. Svedok založil do spisu ftk. totožných listinných dôkazov ako predložil žalobca a na otázku súdu, akým spôsobom prebiehalo dodanie materiálu, odpovedal že dodávaný materiál bol zaznamenaný v rozvodových listoch. 10. Z vykonaných dôkazov mal súd za preukázané že medzi sporovými stranami bola uzatvorená zmluva, na základe ktorej žalobca dodal kopírovací prístroj, buď spoločne s papierom na vyhotovovanie fotokópií, alebo bez a žalovaný za dojednanú cenu vyhotovoval fotokópie, s tým, že kopírovací prístroj mal počítadlo zaznamenávajúce počet vytvorených kópií. Zmluvné strany si dojednali mesačný paušál za využívanie prístroja a tiež si dohodli jednotkové ceny na materiál (papier) a na fotokópie. Zmluva bola uzatvorená dňa 29.07.1996 medzi právnymi predchodcami sporových strán. Zmluva č. 4610499.0 bola uzatvorená na 12 mesiacov. Žalovaný mal žalobcovi platiť mesačný poplatok 1.770,- Sk za vyhotovenie 1.500 kópií na stroji EP4210. Zmluvu žalobca zrušil listom z 11.3.1997. Žalovaný zrušenie zmluvy akceptoval s tým že požadoval vyporiadanie záväzkov, ktoré definoval vo faktúre č. 72111932 na sumu 29.385,90 EUR splatnej do 12.06.1997. Žalovaný nespochybnil uzatvorenie servisno-materiálovej zmluvy ako aj jej ukončenie a vystavenie faktúry, ktorú v termíne neuhradil. Žalovaný spočiatku namietal oprávnenosť vystavenej faktúry, vzhľadom na protichodné tvrdenia ohľadne počtu vyhotovených fotokópií, ale následne počas konania, dňa 19.02.2014 zaplatil žalobcovi istinu v sume 770,02 EUR. Súd pri rozhodovaní vzal do úvahy, že na základe úhrady časti istiny v sume 770,02 EUR a späťvzatia návrhu v tejto časti, ako aj v časti nároku 10,22 EUR, ktorý nevedel žalobca preukázať, už ďalej bolo potrebné posúdiť len príslušenstvo pohľadávky a teda uplatnený úrok z omeškania. 11. Žalobca si uplatňoval zákonný úrok z omeškania a to počnúc prvým dňom po splatnosti faktúry, teda od 13.06.1997, až do zaplatenia sumy 19.02.2014. Sadzbu úroku z omeškania vyčíslil žalobca na 18% ročne z dlžnej sumy 770,02 EUR. Sadzbu vyčíslil v súlade s úpravou úroku z omeškania podľa Obchodného zákonníka č. 513/1991 Zb. (ďalej ako „ObZ“), konkrétne § 369, platného a účinného v čase splatnosti pohľadávky. V súlade s § 369 ObZ, „Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502.“ V súlade s § 502 ObZ, „Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.“ Keďže medzi sporovými stranami nebola dojednaná výška úroku z omeškania pre tento prípad aplikoval žalobca citované zákonné ustanovenia. Takto žalobca určil, že úroková sadzba aplikovateľná na jeho pohľadávku je 18% ročne, vzhľadom k tomu že v období medzi 20.12.1993 - 16.03.1995 a tiež v čase kedy vzniklo omeškanie, pohybovala sa úroková sadzba bánk medzi 18,5 % a 19% ročne. Takto vyčíslený úrok z omeškania doložil žalobca tiež rozsudkom NS SR č. 40Obo/103/2008 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. 61Cb/43/2000. Žalobca si tiež uplatnil a vyčíslil trovy konania a trovy právneho zastúpenia, ktoré žiadal priznať voči žalovanému. Trovy právneho zastúpenia vyčíslil v sume 116,20 EUR za úkony vykonané advokátom JUDr. Steinerom a tiež v sume 290,34 EUR ako náhrada za úkony nasledujúceho advokáta Mgr. Domčeka. K takto vyčísleným trovám právneho zastúpenia pripočítal DPH a v rámci výslednej sumy si uplatnil titulom náhrady trov konania sumu 105,29 EUR ako náhradu súdneho poplatku a sumu 464,61 EUR s DPH ako náhradu trov právneho zastúpenia. 12. Súd prvej inštancie vec posúdil podľa všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka, upravujúceho záväzkové vzťahy a zmluvu o dielo. Následne posudzoval súd prvej inštancie podľa všeobecných ustanovení § 369 ObZ výšku uplatneného úroku z omeškania. Súd prvej inštancie usúdil že nárok dôvodný je, vzhľadom k tomu, že omeškanie žalovaného s platením sumy splatnej dňa 12.06.1997, až dňa 19.02.2014, bolo nesporné. Súd tiež akceptoval argumentáciu žalobcu o výške úrokovej sadzby a príslušenstvo mu priznal v plnej sume. Pokiaľ ide o uplatnené trovy konania, súd prvej inštancie rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Žalobca mal len nepatrný neúspech v časti 1,31%, preto mu súd priznal trovy v plnom rozsahu. 13. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný. Žalovaný namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, teda ako odvolací dôvod využil ust. § 205 ods. 2 písm. f) OSP. Nesprávne právne posúdenie žalovaný vnímal v tom, že súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 502 ObZ, v súvislosti so stanovením sadzby úroku z omeškania. Z dôvodu, že § 502 ObZ sa týka, podľa názoru žalovaného určenia úrokovej sadzby pri poskytovaní úverov, nie je možné toto ustanovenie aplikovať jednak na úrok z omeškania a nedá sa aplikovať na zmluvný vzťah medzi sporovými stranami, keďže nešlo o úverový vzťah. Podľa názoru žalovaného keďže medzi sporovými stranami existovala zmluva o dielo a nie zmluva úverová, na prípadný nárok na úrok z omeškania sa má aplikovať len § 369 ods. 1 ObZ a nie § 502 ObZ. Žalovaný ďalej tiež namietal, že jeho omeškanie s platením záväzku bolo spôsobené konaním na strane žalobcu ako veriteľa, ktorý po 17 rokoch nedokázal s istotou vyčísliť výšku svojej pohľadávky. V súvise s tým, že omeškanie dlžníka bolo spôsobené vadou na strane veriteľa, citoval žalobca § 370 ObZ, ktorý uvádza, že „Veriteľ je v omeškaní, ak v rozpore so svojimi povinnosťami vyplývajúcimi zo záväzkového vzťahu neprevezme riadne ponúknuté plnenie alebo neposkytne spolupôsobenie potrebné na to, aby dlžník mohol splniť svoj záväzok“. Z daného dôvodu považoval žalovaný nárok žalobcu na úrok z omeškania za nedôvodný a žiadal, aby odvolací súd vec zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na nové prejednanie a rozhodnutie. 14. Žalobca sa k podanému odvolaniu nevyjadril. 15. Odvolací súd konštatuje, že konanie na súde prvej inštancie sa viedlo a odvolanie žalovaného bolo podané v rámci účinnosti zákonnej úpravy procesného konania podľa Občianskeho súdneho poriadku. č. 99/1963 Zb., avšak o odvolaní rozhodoval odvolací súd dňa 19.01.2017, teda už za účinnosti právnej úpravy Civilného sporového poriadku č. 160 /2015 Z.z. (ďalej ako „CSP“) a postupoval tak v súlade s § 470 ods. 1 CSP a § 473 CSP, podľa ktorého sa počnúc účinnosťou CSP, ruší úprava Občianskeho súdneho poriadku 99/1963 Zb. a aj na konania začaté pred účinnosťou CSP, sa počnúc dátumom 01.07.2016, vzťahuje aktuálna procesná úprava CSP. 16. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov odvolania, rozsahu odvolania a vrátane konania, ktoré mu predchádzalo (§ 379 CSP a § 380 CSP), nakoľko neboli splnené zákonné podmienky pre posudzovanie napadnutého rozsudku v inom rozsahu, alebo z hľadiska iných odvolacích dôvodov, ako tých ktoré žalovaný v odvolaní uviedol. Pokiaľ ide o skutkový stav veci, v štádiu v akom dospel v dokazovaní súd prvej inštancie, odvolací súd má za to, že skutkový stav bol zistený dostatočne a na základe vykonaných dôkazov dospel súd prvej inštancie k správnym skutkovým zisteniam. Odvolací súd má za to, že nie je daný zákonný dôvod na opakovanie alebo doplnenie dokazovania v súlade s § 384 CSP a preto je viazaný skutkovým stavom veci tak ako bol zistený súdom prvej inštancie v súlade s § 383 CSP. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu a dôvodmi odvolania dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP, s tým že o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej v súlade s § 262 ods. 1 a ods. 2 CSP. 17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a odvolania žalovaného dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom súdu prvej inštancie i s jeho odôvodnením a v podrobnostiach na neho poukazuje. 18. Odvolací súd k odôvodneniu vecne správneho napadnutého rozsudku a k odvolacím dôvodom odvolateľa dodáva: 19. V konaní na súde prvej inštancie bolo sporné, akým spôsobom sa stanovuje základná sadzba úrokov z omeškania v obchodných záväzkových vzťahoch, v prípade že medzi zmluvnými stranami nedôjde k dohode o výške úrokov z omeškania. Odvolací súd považuje za potrebné poukázať na to, že výška úrokovej sadzby pre omeškanie sa v obchodných záväzkových vzťahov, v minulosti a aj dodnes menila a mení. Modifikuje sa spôsob výpočtu úrokovej sadzby. Spočiatku využívaný systém odvíjajúci sa od obvyklých úrokov požadovaných bankami v rozhodnom období, ktorý bol nejednoznačný, neskôr vystriedala základná úroková sadzba Národnej banky Slovenska, respektíve dnes Európska centrálna banka, ako báza od ktorej sa počíta úrok z omeškania. Pre stanovenie výšky úrokovej sadzby je v tomto prípade použiteľná právna úprava úroku z omeškania, ktorá bola platná a účinná v čase vzniku omeškania, teda k dátumu 13.06.1997. V tomto období bolo znenie § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka nasledujúce: Ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti a nie je dohodnutá sadzba úrokov z omeškania, je dlžník povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania určené v zmluve, inak o 1 % vyššie, než je úroková sadzba určená obdobne podľa § 502. S týmto znením je spojené ustanovenie § 502 ObZ, ktoré uvádza: „Od doby poskytnutia peňažných prostriedkov je dlžník povinný platiť z nich úroky v dojednanej výške, inak v najvyššej prípustnej výške ustanovenej zákonom alebo na základe zákona. Ak úroky nie sú takto určené, je dlžník povinný platiť obvyklé úroky požadované za úvery, ktoré poskytujú banky v mieste sídla dlžníka v čase uzavretia zmluvy. Ak strany dojednajú úroky vyššie než prípustné podľa zákona alebo na základe zákona, je dlžník povinný platiť úroky v najvyššie prípustnej výške.“ Takáto úprava úroku z omeškania v záväzkovoprávnych vzťahoch platila až do 31.01.2004, kedy došlo k zmene výpočtu úroku z omeškania, nie podľa sadzieb bežných bánk, za ktoré poskytujú úvery, ale v závislosti od sadzby základnej úrokovej sadzby Národnej banky Slovenska, ktorá bola jednotná a nespôsobovala takáto úprava aplikačné problémy pre neurčitosť. 20. Vyššie citované § 369 ods. 1 v spojení s § 502 ods. 1 ObZ boli záväzné v danom čase pre všetky záväzkové vzťahy, pri určení úrokovej sadzby omeškania, pričom je irelevantné, či sa jednalo o úverový vzťah, kúpnu zmluvu, alebo zmluvu o dielo ako v tomto spore. Zároveň toto ustanovenie neznamená , že sa dáva do spojitosti úrok z omeškania ako sankcia, s úrokom z pohľadávky ako príslušenstva istiny. Jedná sa len o spôsob výpočtu úrokovej sadzby, ktorý sa využíval na všetky obchodné záväzky v danom čase až do zmeny úpravy dňa 01.02.2004. Je preto potrebné súhlasiť s názorom žalobcu a akceptovať výšku úroku z omeškania, ktorú si uplatnil. Názor žalovaného na aplikovanie § 369 a 502 ObZ je právne nesprávny a jeho interpretácia tohto ustanovenia by v praxi znamenala, že pokiaľ by obchodná zmluva neupravovala iný ako zákonný úrok z omeškania a nejednalo by sa o úverovú zmluvu, veriteľ by prakticky prišiel o zákonný nárok na úrok z omeškania pri nesplnení dlhu riadne a včas, pretože by neexistoval spôsob ako určiť sadzbu. Tento názor je neprípustný a nesprávny a preto odvolací súd potvrdil názor súdu prvej inštancie a rozhodol o nároku žalobcu tak ako je uvedené vo výrokovej časti. 21. Odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie, bolo potrebné podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdiť ako vecne správny. 22. Odvolací súd rozhodol o potvrdení rozsudku súdu prvej inštancie č. 25Cb/75/1998-181 jednohlasne, to znamená 3 hlasmi z 3 členov senátu. 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd rozhodol podľa § 396 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní úspešný na 100 % a žalovaný neúspešný. Žalobcovi ako strane v spore úspešnej v plnom rozsahu, patrí náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške trov konania bude rozhodnuté v súlade s § 262 ods. 1 a 2 CSP, samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).