Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/387/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204113006 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1204113006.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v spore žalobkyne: H.. Q. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. XX, O., v konaní zastúpenej advokátkou JUDr. Miladou Illášovou, Hrobákova 13, Bratislava, proti žalovanej: Q.. P. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX, O., o náhradu škody, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16.11.2012 , č. k. 11C/90/2004-284, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16.11.2012, č. k. 11C/90/2004-284, p o t v r d z u j e . Žalovaná a pôvodný vedľajší účastník nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobkyne podľa § 106 ods. 1 a 2, § 420 ods. 1 a 3, § 429, § 444 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a § 4 ods. 1, § 5 ods. 2, § 6 ods. 2, § 7 ods. 1 až 3, § 8, § 9 vyhlášky ministerstiev zdravotníctva a spravodlivosti, Štátneho úradu sociálneho zabezpečenia a Ústrednej rady odborov č. 32/1965 Zb. o odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení vyhlášky č. 19/1999 Z. z., zamietol. Rozhodol, že o náhrade trov konania rozhodne do 30 dní po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa sa návrhom podaným na súd dňa 01.04.2004 domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni 18.890,09 eur (569.083,- Sk) a nahradiť trovy konania. Návrh odôvodnila tým, že dňa 10.04.2001 došlo v Bratislave na S. ulici k dopravnej nehode, pri ktorej žalobkyňu zrazilo osobné motorové vozidlo značky R. D. s evidenčným číslom BA-XXX-EZ, vedené žalovanou. Pri uvedenej dopravnej nehode žalobkyňa utrpela ťažké zranenia a vznikla jej majetková škoda spočívajúca v poškodení mobilného telefónu. Žalovaná bola obvinená zo spáchania trestného činu ublíženia na zdraví. Doba liečenia, v spojení s práceneschopnosťou (PN) žalobkyne, trvala od 10.04.2001 do 14.06.2001. Zranenia zanechali u žalobkyne neodstrániteľné trvalé následky a to obmedzenie hybnosti v poškodených segmentoch pohybového aparátu. Podľa znaleckého posudku náhrada za bolesť bola hodnotená 215 bodmi, čo predstavovalo 428,20 eur (12.900,- Sk), náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia bola ohodnotená 270 bodmi, čo predstavuje sumu 10.097,59 eur (304.200 Sk). Žalobkyňa požadovala zvýšenie základného počtu bodov na 18-násobok, t. j. na sumu 17.8005,22 eur (536.400,- Sk). Strata na zárobku počas PN bola vo výške 746,30 eur (22.483,- Sk) a škoda na veciach vo výške 338,58 eur. 3. Písomným podaním zo dňa 14.06.2005 oznámila Slovenská kancelária poisťovateľov, že má záujem na výsledku konania, a preto vstupuje do konania ako vedľajší účastník na strane žalovanej. K uplatneným nárokom žalobkyne uviedla, že dopravnú nehodu evidujú ako poistnú udalosť č. 0490804082, že poisťovňa plnila žalobkyni náhradu škody vo výške 1.932,62 eur (58.222,- Sk), a to za bolestné vo výške 438,16 eur (13.200,- Sk), za sťaženie spoločenského uplatnenia v sume 537,74 eur (16.200,- Sk) a za stratu na zárobku počas PN (brutto) 956,72 eur (28.822,- Sk). Škoda na veciach vo výške 338,58 eur (10.200,- Sk) nebola preukázaná dokladom o zakúpení mobilného telefónu, preto nemohla byť vysporiadaná. Zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia podľa § 2 vyhl. č. 32/1965 Zb., v znení zmien a doplnkov, neakceptovali z dôvodu, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, že sú naplnené predpoklady na zvýšenie náhrady za bolesť. 4. Súd prvej inštancie uznesením dňa 16.11.2012 nepripustil zmenu návrhu rozšírením z pôvodnej sumy 18.890,09 eur na sumu 19.872,83 eur, ktoré spočívalo v trovách právneho zastúpenia v trestnom konaní - v adhéznom konaní v sume 982,74 eur. Zároveň z dôvodu čiastočného späťvzatia návrhu konanie o zaplatenie 1.932,62 eur zastavil. Predmetom konania v zmysle žalobného návrhu zostalo mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9.560,26 eur, bolestného vo výške 7.269,84 eur, náhrada vecnej škody 338,58 eur a náhrada trov konania. 5. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že pri dopravnej nehode dňa 10.04.2001, ktorú zavinila žalovaná, utrpela žalobkyňa ujmu na zdraví. Podľa názoru súdu prvej inštancie však nebolo preukázané také obmedzenie alebo strata predpokladov žalobkyne pre uplatnenie v živote a v spoločnosti v porovnaní so stavom pred úrazom, ako tvrdila žalobkyňa. Znaleckým dokazovaním boli zistené príznaky viacerých ochorení a ťažkostí, ktoré môžu byť dôsledkom poškodenia zdravia žalobkyne pri úraze a môžu sa prejavovať v budúcnosti. Žalobkyňa uvádzala predovšetkým bolesti chrbtice, ktoré však nevyžadujú ani hospitalizáciu v nemocnici, ani osobitné liečebné postupy a na ich utlmenie postačujú bežné, voľne dostupné lieky v lekárni. Súd prvej inštancie mal za to, že pokiaľ by sa v budúcnosti prejavili ďalšie (nové) negatívnej dopady v súvislosti s úrazom žalobkyne, môže novým návrhom uplatniť svoj nárok. 6. Súd prvej inštancie konštatoval, že výška odškodnenia za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia sa v čase, keď došlo k dopravnej nehode a ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne, určovala podľa vyhlášky č. 32/1965 Zb, v znení vyhlášky č. 19/1991 Z. z., podľa ktorej bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia spôsobené úrazom alebo iným poškodením na zdraví sa odškodňuje jednorázovo. V zmysle citovanej vyhlášky je možné zvýšiť sumu zodpovedajúcu základnému bodovému hodnoteniu bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia v dvoch prípadoch. Jednak je to zvýšenie lekárom až na dvojnásobok v prípade, že sa poškodený nemôže uplatniť v rodinnom, politickom, kultúrnom a športovom živote, v prípade obmedzenia voľby povolania a ďalšieho sebavzdelávania, a jednak ide o zvýšenie súdom z dôvodu hodného osobitného zreteľa. V prípade hodnotenia sťaženia spoločenského uplatnenia znalec nepristúpil k zvýšeniu bodového ohodnotenia spoločenského uplatnenia žalobkyne. Náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa priznáva vtedy, ak ublíženie na zdraví spôsobené úrazom zanechá u poškodeného preukázateľné nepriaznivé následky pre jeho ďalší život a pre uspokojovanie jeho ďalších životných potrieb. Výška náhrady závisí predovšetkým od lekárskeho hodnotenia, ktoré tvorí základ pre určenie tejto náhrady. Ďalšie zvýšenie závisí od predpokladov, ktoré mal poškodený pre ďalšie uplatnenie v živote a spoločnosti a ktoré sú teraz obmedzené alebo stratené. 7. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti poukázal na to, že zvýšenie náhrady je v zmysle citovanej vyhlášky prípustné iba v celkom výnimočných prípadoch hodných mimoriadneho zreteľa, kedy je to primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Vzhľadom na uvedené mal súd prvej inštancie za to, že u žalobkyne neboli splnené dôvody osobitného zreteľa, ktoré podmieňujú zvýšenie za sťaženie spoločenského uplatnenia. 8. Pre úplnosť súd prvej inštancie uviedol, že námietku premlčania nároku sťaženia spoločenského uplatnenia vznesenú žalovanou a vedľajším účastníkom, aj keď je z hľadiska vyššie uvedeného právne bezvýznamná, nemožno považovať za dôvodnú. Posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia a bolestného možno vykonať vtedy, keď možno považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený. Posúdenie otázky, kedy je možné zdravotný stav poškodeného považovať za ustálený z hľadiska jednotlivých nárokov, je závislé na vyjadrení lekára. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že k ukončeniu liečby žalobkyne došlo 14.06.2001, o posudok si mohla požiadať najskôr dňom 15.06.2002, teda 1 rok od ukončenia liečby. Keďže návrh na súd bol podaný dňa 01.04.2004, podľa názoru súdu prvej inštancie bol podaný včas, v rámci plynutia 2-ročnej subjektívnej lehoty. 9. V súvislosti s odškodnením za bolesť vo výške 18-násobku základného bodového ohodnotenia, ako jedného zo žalobných nárokov, súd prvej inštancie uviedol, že vedomosť o tomto odškodnení bola žalobkyni známa, rovnako ako skutočnosť kto za škodu zodpovedá, už pri skončení liečby, t. j. práceneschopnosti, 2-ročná subjektívna lehota na uplatnenie nároku na súde začala plynúť dňa 15.06.2001. Keďže žalobkyňa podala návrh na súde dňa 01.04.2004, uplatnenie bolestného bolo po zákonnej lehote. Preto súd prvej inštancie musel na námietku premlčania prihliadať a tento nárok zamietnuť. Rovnaký právny dôvod pre zamietnutie uplatneného nároku na náhradu škody použil súd prvej inštancie aj v prípade nároku na náhradu škody na veciach žalobkyne, ktoré mali byť poškodené pri úraze. Žalobkyňa mala vedomosť o vzniknutej škode a osobe, ktorá za škodu zodpovedá už v roku 2001, 3-ročná premlčacia doba uplynula v roku 2004, pričom nárok na náhradu za poškodený kabát a kabelku uplatnila až v roku 2009. Navyše uvedený nárok nepodložila dôkazmi o existencii vecí, ani ich zničenia. Čo sa týkalo mobilného telefónu NOKIA, v trestnom spise bol založený doklad o jeho kúpe, pričom žalobkyňa nekonkretizovala rozsah zničenia, poškodenia, prípadne jeho stratu. 10. Súd prvej inštancie neprihliadol na argumentáciu žalobkyne, že lehota na premlčanie nároku neplynula až do 01.04.2004 z dôvodu, že uplatnila svoj nárok v trestnom konaní vedenom proti žalovanej, nakoľko takéto tvrdenie nemá oporu v zákone. Uviedol, že podmienkou plynutia premlčacej doby podľa § 112 OZ je taký postup veriteľa, ktorý v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu, a v začatom konaní aj riadne pokračuje. Podľa judikatúry a ustálenej právnej praxe, podľa názoru súdu prvej inštancie nemožno považovať za riadne pokračovanie, ak poškodený neuplatní nárok v trestnom konaní alebo tento nárok vezme späť. 11. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa má právo na odškodnenie za sťaženie spoločenského uplatnenia, v zmysle záverov znaleckého posudku. Nakoľko však vedľajší účastník žalobkyni plnil v súlade s bodovým ohodnotením za sťaženie spoločenského uplatnenia, súd žalobný návrh žalobkyne v plnom rozsahu zamietol. 12. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne v zákonnej lehote odvolanie. Mala za to, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že u žalobkyne neboli naplnené dôvody osobitného zreteľa, ktoré podmieňujú zvýšené odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia, napriek jednoznačnému a diametrálne odlišnému vyjadreniu znalkyne z odvetvia neurológie. Podľa záveru jej znaleckého posudku ide o neodstrániteľné trvalé následky zranenia (obmedzenie hybnosti v poškodených segmentoch pohybového aparátu). Deformácia chrbtice a zdravotný stav žalobkyne sa bude ďalej pri vykonávaní bežných pracovných aktivít zhoršovať. Vážnym následkom je pretrvávajúca bolesť v mieste zranenia v akejkoľvek polohe. Toto obmedzuje kvalitu života a spôsobuje obmedzenia vo výkone činností, ktoré žalobkyňa predtým bežne vykonávala. Následky sú v príčinnej súvislosti so zlomeninou, môžu negatívne vplývať aj na celý priebeh gravidity. Sekundárne môže dôjsť k chronickému poškodeniu miechy. Znalkyňa potvrdila, že vzhľadom na vek žalobkyne a predpokladanú dĺžku života s týmito následkami je možné považovať tieto okolnosti za prípad osobitného zreteľa. Znalec v odvetví chirurgie a traumatológie, ktorý v trestnom konaní vypracoval znalecký posudok, tvrdil, že ide o trvalé poškodenie chrbtice a je odôvodnený predpoklad skorého nástupu degeneratívnych zmien aj u ostatných stavcov. Tieto vykonané dôkazy podľa názoru žalobkyne preukazujú trvalé a výrazné dôsledky na jej životné úkony, na uspokojenie jej životných a spoločenských potrieb, pretože je úplne vylúčená alebo obmedzená z účasti na plnom osobnom, rodinnom, spoločenskom i športovom živote, v porovnaní so stavom pred dopravnou nehodou. Žalobkyňa mala za to, že je možné zvýšenie náhrady škody v zmysle ustanovenia § 7 ods. 3 vyhlášky č. 32/1965 Zb., z ktorého vyplýva, že súd môže bolestné, ako aj sťaženie spoločenského uplatnenia primerane zvýšiť bez ohľadu na počet bodov zistených lekárom. Žalobkyňa sa nestotožnila s posúdením otázky nároku na odškodnenie bolestného, kde súd prvej inštancie prihliadol na námietku premlčania žalovanej a vedľajšieho účastníka. Súd prvej inštancie konštatoval, že posúdiť sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného možno vykonať akonáhle možno považovať zdravotný stav poškodeného za ustálený. Podľa názoru súdu prvej inštancie začala plynúť dvojročná premlčacia lehota na uplatnenie nároku na odškodnenie za bolesť odo dňa skončenia práceneschopnosti. Žalobkyňa poukázala na to, že vo vyhláške č. 32/1965 Zb., ani v jej prílohe, neexistuje právna úprava plynutia lehôt na podanie lekárskeho posudku o bolestnom, ani o sťažení spoločenského uplatnenia. Pravdepodobne len na základe vnútorného predpisu poisťovní sa posúdenie bolestného podáva spravidla po skončení liečby a posúdenie sťaženia spoločenského uplatnenia jeden rok po ukončení liečby. Pre prax posudzujúcich lekárov však nie je známy vnútorný predpis poisťovní. Znalec na základe zdravotnej dokumentácie uviedol, že k ustáleniu zdravotného stavu žalobkyne došlo po ukončení práceneschopnosti dňa 14.06.2001, a teda lekársky posudok o bolestnom mohol byť vypracovaný najskôr v tento deň. Nie je však možné uviesť, kedy tak bolo možné urobiť najneskôr. Žalobkyňa poukázala na to, že v zmysle záveru znalca týmto dňom nadobudla len možnosť získať vedomosť o škode, nie však samotnú konkrétnu vedomosť o škode. Žalobkyňa predložila lekársky posudok po úraze s dátumom 07.04.2003. Aj keď nebolo posúdenie urobené bezprostredne po ukončení liečby, ani jeden rok po ňom, nemožno voči žalobkyni vyvodiť za to postih a nepriznať jej odškodnenie za bolestné. Mala za to, že na uplatnenie nároku na súde musí mať poškodený skutočne takú vedomosť, aby ujmu mohol vyčísliť v peniazoch. Žalobkyňa sa takto o škode dozvedela až z posudku zo dňa 07.04.2003, nárok si uplatnila podaním žalobného návrhu dňa 01.04.2004, riadne a včas. Vzhľadom na uvedené skutočnosti navrhla odvolaciemu súdu, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanú zaviaže zaplatiť žalobkyni náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia vo výške 9.560,26 eur a bolestného vo výške 7.269,84 eur, ako aj k náhrade trov právneho zastúpenia v prvoinštančnom a odvolacom konaní. 13. Žalovaná sa v stanovenej lehote k doručenému odvolaniu žalobkyne nevyjadrila. 14. Vedľajší účastník na strane žalovanej, vo svojom vyjadrení k odvolaniu zo dňa 07.05.2013 uviedol, že ho považuje za nedôvodné, nakoľko neobsahuje žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali mať za následok zmenu rozhodnutia vo veci samej. Žalobkyňa odôvodnila svoj nárok na mimoriadne odškodnenie sťaženia spoločenského uplatnenia bolesťami v hrudnej chrbtici, skutočnosťou, že sa nemôže venovať bicyklovaniu, turistike, záhradkárstvu, že bola preradená na inú prácu, ktorá nevyžaduje nadmerný pohyb a jazvou na nose, a tento stav má žalobkyňa zle znášať. Mal za to, že pri posudzovaní dôvodnosti mimoriadneho odškodnenia sťaženia spoločenského uplatnenia je dôležité skúmať život pred úrazom a po ňom, zapojenie poškodeného do jednotlivých oblastí života, obmedzenie až stratu možností ďalšieho uplatnenia sa v jednotlivých oblastiach života v dôsledku úrazu. V prejednávanej veci žalobkyňa utrpela poškodenie zdravia, ktoré si nevyžadovalo hospitalizáciu, umožňovalo liečenie v domácom prostredí, nevyžadovalo si opateru tretej osoby z dôvodu bezvládnosti. Nebolo teda takým zásahom do života, ktorý by ju značne obmedzil, či vylúčil z bežného života. Žalobkyňa v konaní nepreukázala žiadnu mimoriadnu aktivitu v akejkoľvek oblasti života, ktorú by vykonávala na vysokej úrovni pred úrazom, ktorú by v dôsledku poškodenia zdravia nemohla ďalej vykonávať. Nebolo preukázané závažné obmedzenie a už vôbec nie strata možností uplatnenia sa v živote a spoločnosti, nebolo teda na mieste ani zvýšenie odškodnenia na dvojnásobok. Žalobkyňa nie je osobou so zmenenou pracovnou schopnosťou, zdravotne ťažko postihnutou, nemá v práci žiadne úľavy v súvislosti s poškodením zdravia, naďalej pracuje v rovnakej pracovnej funkcii - procesný technológ, nie je finančne znevýhodnená. Nepreukázala žiadne obmedzenia ani v osobnom, partnerskom živote, nepreukázala znemožnenie účasti na kultúrnych či spoločenských podujatiach. Vedľajší účastník sa stotožnil aj s tou časťou napadnutého rozhodnutia, týkajúcou sa mimoriadneho odškodnenia za bolesť. Nespochybnil, že poškodenie zdravia žalobkyne bolo bolestivé, avšak v konaní žiadnym relevantným spôsobom nepreukázala, že by v jej prípade boli vytrpené výrazne väčšie bolesti ako u iných osôb s porovnateľnými zraneniami, že by prežívala zvlášť mučivé stavy a že by bolesť spôsobovala zvlášť mučivé útrapy, a to aj s poukazom na to, že nebola potrebná hospitalizácia. Posudzujúci lekár nenavrhol zvýšenie bodových položiek za bolesť ani o polovicu, resp. na dvojnásobok, nakoľko úraz žalobkyne nespĺňal dôvody pre ich priznanie. Za správne označil aj zamietnutie návrhu v časti vecných nákladov z dôvodu nepreukázania a premlčania nárokov za trovy právneho zastúpenia v trestnom konaní. Navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol a potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne. 15. Spis s opravným prostriedkom žalobkyne bol predložený odvolaciemu súdu dňa 25.06.2013. 16. Vyjadrenie vedľajšieho účastníka na strane žalovanej bolo doručené právnej zástupkyni žalobkyne dňa 12.07.2013 a žalovanej dňa 03.07.2013. Žalobkyňa, ani žalovaná sa k nemu písomne nevyjadrili. 17. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti nový procesný predpis - zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len CSP). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 18. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, po preskúmaní odvolacích námietok, dospel k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť, pretože odvolacie námietky, že súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, nemôžu obstáť. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 24.10.2017. 19. Pretože inštitút vedľajšieho účastníka (§ 93 a nasl. OSP) k 01.07.2016 zanikol zo zákona, a Slovenská kancelária poisťovateľov po účinnosti nového procesného predpisu neurobila voči súdu úkon, ktorým by prejavila svoju vôľu vystupovať ďalej v konaní ako intervenient (§ 81 a nasl. CSP) na strane žalovanej, odvolací súd s ňou už ďalej nekonal. Na úkony vedľajšieho účastníka, ktoré v konaní do 30.06.2016 vykonal, však odvolací súd podľa cit. § 470 ods. 2, veta prvá, CSP, prihliadal. 20. Odvolací súd zdôrazňuje, že rozsudok súdu prvej inštancie dáva presvedčivé a zrozumiteľné odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky, súvisiace s uplatneným nárokom žalobkyne na mimoriadne zvýšenie náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia a bolestného a náhradu vecnej škody, ako aj s obranou žalovanej, resp. vedľajšieho účastníka na jej podporu. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav a vysporiadal sa aj so všetkými, pre vec rozhodujúcimi argumentmi strán. Pritom sa odvolal sa na konkrétne právne predpisy, ktoré na prejednávaný spor správne aplikoval. Zo zisteného skutkového stavu teda vyvodil správny právny záver, že neboli naplnené dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré podmieňujú zvýšenie bolestného a sťaženia spoločenského uplatnenia. 21. Obsah odvolania žalobkyne nebol vzhľadom na uplatnené odvolacie dôvody spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých tento založil svoje rozhodnutie. 22. Súd prvej inštancie vykonal vo veci riadne dokazovanie, pričom pri rozhodnutí vychádzal najmä zo znaleckých posudkov. V nich jednotliví znalci konštatovali, že poškodená žalobkyňa nesporne utrpela dopravnou nehodou poškodenie zdravia, že môže pociťovať bolesti aj s odstupom času a pripustili, že tieto môžu byť problémom v budúcnosti, napr. stavce chrbtice v dôsledku poškodenia jedného budú viac zaťažované a budú sa viac opotrebúvať. Tieto závery však boli zohľadnené a riadne odôvodnené už v napadnutom rozsudku, v ktorom súd prvej inštancie správne poukázal na to, že znalec hodnotiaci sťaženie spoločenského uplatnenia v jej prípade ani nepristúpil k zvýšeniu bodového ohodnotenia spoločenského uplatnenia žalobkyne, pričom, pokiaľ by sa v budúcnosti prejavili u žalobkyne nové negatívnej dopady v súvislosti s úrazom, môže si novým návrhom uplatniť svoj nárok. 23. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí tiež správne zdôraznil, že zvýšenie náhrady je v zmysle citovanej vyhlášky prípustné iba v celkom výnimočných prípadoch, hodných mimoriadneho zreteľa, kedy je to primerané povahe poškodenia na zdraví a priebehu liečenia. Tak ako vyplynulo z dokazovania, a aj z výsluchu matky žalobkyne a samotnej žalobkyne, táto nebola pred úrazom nijako zvlášť spoločensky alebo športovo aktívna, vykonávala bežnú voľno časovú činnosť, ako cyklistika, turistika a práce v záhrade. V zamestnaní síce požiadala žalobkyňa o zmenu práce, ale tak, ako je uvedené aj vo vyjadrení pôvodného vedľajšieho účastníka, nešlo o zásadnú zmenu (napríklad z aktívnej fyzickej pracovnej činnosti na prácu v administratíve). Žalobkyňa ostala vykonávať rovnakú pracovnú pozíciu a nebola ukrátená ani na mzde. Žalobkyni nebola uznaná znížená pracovná schopnosť, či čiastočná invalidita. Na viacerých miestach bolo spomenuté aj to, že utrpené zranenia si ani v čase bezprostredne po nehode nevyžadovali hospitalizáciu, počas práceneschopnosti sa žalobkyňa liečila v domácom prostredí a prípadné bolesti boli potláčané bežne dostupnými liekmi. To všetko svedčí o správnom úsudku zo strany súdu, že v posudzovanom prípade nešlo o výnimočný prípad, ktorý by bol hodný mimoriadneho zreteľa. Súd prvej inštancie nemal preukázané, že by išlo o mimoriadny zásah do osobnej, pracovnej, či spoločenskej sféry žalobkyne, že jej aktuálny zdravotný stav by bol takým zásadným spôsobom zmenený, že by mal priznať mimoriadnu náhradu za škodu z ublíženia na zdraví. 24. Správne boli závery súdu prvej inštancie aj pokiaľ išlo o premlčanie nároku. Vedomosť o odškodnení za bolesť bola žalobkyni známa, rovnako ako skutočnosť, kto za škodu zodpovedá, už pri skončení liečby, t. j. práceneschopnosti. Subjektívna dvojročná lehota na uplatnenie nároku na súde teda začala plynúť už dňa 15.06.2001. Keďže žalobkyňa podala návrh na súde dňa 01.04.2004, uplatnenie bolestného bolo po zákonnej lehote. Preto súd prvej inštancie musel na námietku premlčania prihliadať a nárok zamietnuť. 25. Rovnaký správny právny dôvod pre zamietnutie uplatneného nároku na náhradu škody použil súd prvej inštancie aj v prípade nároku na náhradu škody na veciach žalobkyne, ktoré mali byť poškodené pri úraze. Žalobkyňa mala vedomosť o vzniknutej škode a osobe, ktorá za škodu zodpovedá už v roku 2001, no nárok na náhradu za poškodený kabát a kabelku uplatnila až v roku 2009. 26. Súd prvej inštancie sa správne nestotožnil s argumentáciou žalobkyne, že lehota na premlčanie nároku jej až do 01.04.2004 neplynula. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že ustanovenie § 112 OZ upravuje spočívanie premlčania iba v tom prípade, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje. Za uplatnenie práva, ktorého cieľom je zachovanie premlčacej doby, treba považovať úkon oprávneného smerujúci k tomu, aby bolo rozhodnuté o existencii daného práva. Právo na náhradu škody sa v občianskoprávnom konaní uplatňuje žalobou (v trestnom konaní uplatnením nároku poškodeného v tzv. adhéznom konaní). 27. Ak poškodený riadne a včas v (v priebehu premlčacej doby) uplatní svoje právo na náhradu škody spôsobenej trestným činom v adhéznom konaní, a v konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu adhézneho konania nebeží (R 29/1985). Ak nedošlo v trestnom konaní k uloženiu povinnosti nahradiť poškodenému uplatnenú náhradu škody, má poškodený možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody v občianskom súdnom konaní v premlčacej dobe, ktorej beh pokračuje po skončení trestného konania, o ktorom bol ako poškodený upovedomený, až do jeho úplného vyčerpania. (Rc 31/74). 28. Ako vyplýva z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, žalobkyňa ako poškodená si nárok na náhradu škody spôsobenej trestným činom uplatnila v adhéznom konaní, ale podaním zo dňa 01.04.2004 v zmysle § 206 ods. 2 Trestného poriadku na uložení povinnosti obžalovanej nahradiť jej škodu viac netrvala a tento zobrala späť. V adhéznom konaní teda už riadne nepokračovala. Aj podľa názoru odvolacieho súdu k spočívaniu premlčania v zmysle § 112 OZ tak nedošlo. 29. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 30. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 31. Vychádzajúc z uvedených zákonných ustanovení by úspešnej strane v odvolacom konaní - žalovanej a pôvodnému vedľajšiemu účastníkovi na strane žalovanej, patril nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaná však nevykonala v odvolaní žiadne úkony, z ktorých by jej mohli vzniknúť účelné trovy, a pôvodný vedľajší účastník si žiadne trovy ani neuplatnil. Odvolací súd preto rozhodol, že nemajú nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 32. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).