Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/26/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1204124216 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 08. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1204124216.6 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: O.. K. A., I. L. D. XXX/XX, I., zastúpeného advokátom JUDr. Jánom Gálikom, so sídlom Fraňa Kráľa 18, Bratislava, proti žalovanému: Ringier Axel Springer Slovakia, a.s., so sídlom Prievozská ulica 14, Bratislava, IČO: 00 678 155, zastúpenému advokátom JUDr. Jánom Havlátom, so sídlom Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 09.marca 2015, č.k. 14C/233/2004-400, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal uverejnenia ospravedlnenia za neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti spôsobený uverejnením článku pod názvom "A. E. po K.: E. D." dňa 19.04.2004, ako aj uverejnením článku "A. Z.Í. E. T. K. S. Ž." dňa 20.04.2004 a náhrady nemajetkovej ujmy v sume 1 000 000 Sk; a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 8Co 5/2008-189 zo dňa 21.06.2011 v poradí rozsudok v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti uverejniť ospravedlnenie potvrdil a v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Na základe ústavnej sťažnosti žalovaného rozhodol Ústavný súd SR nálezom dňa 21.01.2014 pod č. k. III.ÚS 385/2012-63, tak že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Co 5/2008 z 21.06.2011 bolo porušené základné právo žalovaného na slobodu prejavu, a preto rozsudok Krajského súdu v Bratislave zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie. Následne odvolací súd uznesením zo dňa 08.04.2014 č.k. 8Co 181/2014-386 v poradí prvý rozsudok v napadnutej časti zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Citoval nález Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 385/2012-63 zo dňa 21.01.2014, v ktorom bolo konštatované, že v čase uverejnenia dotknutých článkov bol žalobca poslancom parlamentu, predsedom politickej strany a súčasne neúspešným kandidátom prezidentských volieb, ktoré boli témou označených článkov, a teda musel zniesť v súlade so stabilizovanou judikatúrou v porovnaní s inými osobami vyššiu mieru kritiky. V súvislosti s posúdením kritéria obsahu prejavu ústavný súd poukázal na kľúčové poslanie tlače, ktorým je predovšetkým vyhľadávanie a rozširovanie informácií a myšlienok o otázkach verejného záujmu, kde je nespochybniteľným právom verejnosti takéto informácie dostať. K takýmto otázkam verejného záujmu patria v prvom rade informácie s činnosťou štátnej moci, ako aj osôb, ktoré reprezentujú, teda osôb pôsobiacich vo verejnom živote. Ďalej konštatoval, že legitímnu tému verejného záujmu nepochybne tvoria aj informácie o osobách politikov, ktoré sa týkajú spôsobu ich vystupovania na verejnosti a štýlu ich komunikácie, pretože poskytujú verejnosti možnosť odhaliť osobnostný profil politických vodcov, a vytvoriť si tak názor na ich personálne kvality. Žalobca v materiálnej dobe bol politikom a súčasne kandidátom vykonaných prezidentských volieb, predstavoval teda potenciálny terč prísnej verejnej kontroly jeho osobnej spôsobilosti obstarávať veci verejné ,ktorá nepochybne zahŕňa aj overenie spôsobilosti profesionálneho vystupovania na verejnosti odrážajúcu popri zárukách odbornosti aj záruky primeraných duševných dispozícií politika. Odobrať sťažovateľke právo "špekulovať" o "nervovej labilite" politika, pokiaľ mala na takéto hodnotiace úvahy postačujúce fakty, by bolo v zjavnom rozpore s eminentnou úlohou, ktorú médiá a novinári v právnom štáte plnia. Zdôraznil, že v otvorenej demokratickej spoločnosti majú nárok na ochranu nielen informácie a myšlienky neutrálneho rázu, ale aj tie, ktoré urážajú, šokujú, či znepokojujú. Ústavný súd vyslovil, že autorka článku zachovala primeranú opatrnosť a vysvetlila dostatočne podklady pre svoje domnienky o žalobcovej indispozícii prijať na zodpovedajúcej úrovni volebnú porážku a dodal, že novinárska sloboda zahŕňa možnosť uchýliť sa aj k určitému stupňu zjednodušenia, preháňania a dokonca provokácie. V tomto smere ústavný súd poukazujúc na úlohu titulku ako pútača používaného v printových médiách (zvlášť ak ide o médium bulvárneho typu, ako je v tomto prípade sťažovateľky), vo svojej judikatúre ustálil akceptovateľnosť titulkov obsahujúcich expresívnejšie, provokujúce či zveličujúce vyjadrovacie prostriedky. Mal za to, že pokiaľ namietané články obsahovali titulok provokačného nádychu ("E. D.") a zveličujúce výroky ("Y. Z. S."), tieto boli prezentované s náležitým vyvážením, keďže samotný obsah článkov prezentoval dostatok informácií tvoriacich reálny faktický základ, prostredníctvom ktorého mal čitateľ možnosť vytvoriť si "vlastný čitateľský úsudok" na správanie žalobcu, a to je jeden z podstatných faktorov, ktorý bolo potrebné zohľadniť. Ústavný súd vyslovil domnienku ,že hranice akceptovateľnej kritiky vo svojom konkrétnom prípade rozšíril samotný žalobca, a to svojím postojom, keď zvolil rozhodne neštandardný spôsob a odmietol mediálnu konfrontáciu s výsledkami volieb. Za relevantný aspekt považoval aj identifikáciu miesta uverejnenia posudzovaného článku, keď vo všeobecnosti sa s okolnosťou hromadnej distribúcie informácie spája nárok na vyššiu mieru ochrany osobnostných práv. Poukázal na to, že posudzovaný článok bol uverejnený v denníku s celoštátnou pôsobnosťou (a podľa všetkého s vysokým nákladom). V danom prípade v intenciách judikatúry ústavného súdu je potrebné vnímať kritérium miesta distribúcie v spojení s kritériom statusu autora prejavu. Pokiaľ je autorom prejavu novinár, tak ako to bolo v prípade sťažovateľky, tak jeho privilegované postavenie do určitej miery neutralizuje kritérium miesta zaznenia prejavu. Rovnako za silný neutralizačný faktor považoval aj okolnosť statusu žalobcu, ktorý ako aktívny politik v inkriminovanej dobe v porovnaní s bežnými súkromnými osobami disponoval širokými možnosťami realizovať svoju mediálnu obhajobu voči prednesenej kritike. Hodnotiace úsudky obsiahnuté v inkriminovaných článkoch boli prezentované v priebehu živej politickej diskusie, keď mali médiá širokú slobodu sprostredkovať verejnosti prežívanie výsledkov volieb zo strany zúčastnených kandidátov, či už úspešných alebo neúspešných. S ohľadom na úlohu novinárov poskytovať informácie a myšlienky týkajúce sa verejného života, aj keď tieto urážajú, šokujú či znepokojujú, ústavný súd konštatoval, že v článkoch použité expresívnejšie a zveličujúce výrazy, v kontexte obsahu článku, resp. konkrétnych faktov, neprekročili hranice akceptovateľnej kritiky. Navyše žalobca, ako prominentný politik, bol povinný zniesť bremeno mediálnej kritiky a prejaviť voči nej väčšiu mieru tolerancie. V nadväznosti na citované závery Ústavného súdu SR a s poukazom na § 11, § 13 Obč. zák. skonštatoval viazanosť nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. III. ÚS 385/2012-63 zo dňa 21.01.2014 v danej veci v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. a v súlade s právnym názorom Ústavného súdu SR rozhodol tak, že žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods.1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie. Namietal, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p., keď z jeho odôvodnenia nie je zrejmé, prečo a ako dospel prvoinštančný súd k záveru, že nebola preukázaná opodstatnenosť podanej žaloby. Z nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21. 01. 2014 č.k. III. ÚS 385/2012- 63 nevyplýva popretie jeho nároku na ochranu osobnosti s náhradou nemajetkovej ujmy. Namietal, že v súvislosti so záverom o nepreukázaní pravdivosti uverejnených tvrdení v odôvodnení rozsudku absentovala tiež úvaha o tom, ktoré z nich mali povahu skutkových tvrdení a ktoré mali povahu hodnotiacich úsudkov. Vzhľadom na to, že išlo o stret práva žalovaného na slobodu prejavu a na slobodné rozširovanie informácií s jeho právom na ochranu osobnosti, vyžadovalo si odôvodnenie rozsudku detailné hodnotenie miery dôležitosti týchto práv za účelom riešenia ich kolízie a vysporiadanie sa s výkladovými východiskami k tejto otázke vyplývajúcimi z relevantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva v ich prepojení na konkrétne okolnosti danej veci, pričom žalovaný námietku porušenia článku 46 ods. 1 Ústavy SR, prípadne článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktoré garantujú ochranu jeho práv, explicitne v petite svojej ústavnej sťažnosti, neformuloval. Zotrval na svojej argumentácii, že uverejnením nepravdivých skutkových tvrdení v napadnutých článkoch v B. E. Č. zo dňa XX. XX. XXXX a zo dňa XX. XX. XXXX, došlo k neoprávnenému zásahu do jeho zákonom chránených osobnostných práv, bola v značnej miere znížená jeho česť, vážnosť a dôstojnosť vykonštruovanými difamačnými tvrdeniami a urážkami k jeho zdravotnému stavu samotným autorom článkov, s korektúrou a úpravou šéfredaktora a vedúceho oddelenia politiky, o čom svedčia aj výpovede autora a šéfredaktora B. E. Č.. Nepravdivé skutkové tvrdenia v článkoch, ako aj fotografie, boli upravované, presvedčivo zrežírované s textami a názvami článku, mali priam navádzať širokú čitateľskú verejnosť k úvahám a presvedčeniu o jeho zlom zdravotnom stave, ako aj o jeho zdravotnej nespôsobilosti zastávať akúkoľvek verejnú funkciu. Tento zásah do osobnostných práv prekročil hranicu kritiky, ktorá bola u neho v tom čase ako verejne a politicky činnej osoby posunutá ďalej, ako pri bežných fyzických osobách. Mal zato, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadne svojho tvrdenia, že išlo iba o hodnotiace úsudky a v danom prípade tak pre hodnotiace úsudky absentoval pravdivý faktický základ . Na podporu svojich argumentov poukázal na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR v iných obdobných prípadoch, ako aj na posudzovanie prípustnosti obmedzenia slobody prejavu Európskym súdom pre ľudské práva . Záverom poukázal na nejednotnosť Ústavného súdu SR pri prijatí rozhodnutia s odkazom na priložené odlišné stanovisko sudcu O.X.. Ľ. B., Z.. Nález Ústavného súdu SR podľa neho len všeobecne pojednáva o rozdieloch medzi nepravdivými tvrdeniami a hodnotiacimi úsudkami, pričom ich neaplikuje priamo na daný prípad, a teda nie možné vyvodiť právny záver Ústavného súdu SR, že by sa žalovaný dopustil iba takého konania, ktoré nie je neoprávneným zásahom do jeho osobnostných práv. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že jeho odvolanie spochybňujúce nález Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 385/2012 zo dňa 21.01.2014, nemôže byť; vzhľadom na § 135 ods. 1 O.s.p. a § 56 ods. 6 zákona číslo 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov; úspešné. Mal za to, že žalobca nedôvodne namieta nepreskúmateľnosť rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol relevantné a podstatné časti z nálezu Ústavného súdu SR, ktoré boli rozhodujúce pre zamietnutie podanej žaloby. Ústavný súd zaujal právny názor, že realizoval svoje subjektívne právo na slobodu prejavu a právo na informácie garantované mu článkom 26 Ústavy SR a článkom 10 Dohovoru, a nemohol preto neoprávnene zasiahnuť do práva žalobcu na ochranu osobnosti. Práve tieto právne názory ústavného súdu boli dôvodmi, ktoré viedli súd prvej inštancie k zamietnutiu podanej žaloby. Mal za to, že z nálezu Ústavného súdu SR tiež vyplýva, že žalobcom namietané výroky boli posúdené ako prípustné hodnotiace úsudky a že ústavný súd sa vo svojom náleze tiež vysporiadal s kolíziou práv. Za irelevantné, považoval, či vzniesol námietku porušenia práva na súdnu ochranu garantovaného článkom 46 ods. 1 Ústavy SR alebo práva na spravodlivý proces garantovaného článkom 6 ods. 1 Dohovoru, keď uvedené nemalo vplyv na skutočnosť, že právne závery Ústavného súdu SR sú pre konajúci súd záväzné a je povinný podľa nich rozhodnúť. Pokiaľ žalobca poukazoval na obsah iných rozhodnutí ústavného súdu vo veciach týkajúcich sa slobody prejavu a práva na informácie poznamenal, že ide o skutkovo i právne odlišné veci a navyše v danej veci je relevantný záväzný nález sp.zn. III. ÚS 385/2012 zo dňa 21. 01. 2014. Za neopodstatnené považoval tvrdenie žalobcu, že hodnotiace úsudky nemali skutkový základ a že v tomto smere neuniesol dôkazné bremeno, keď opak vyplýva z nálezu, v ktorom sa konštatuje, že tieto boli vyslovené v medziach slobody prejavu, sledovali legitímny záujem verejnosti získať informácie o správaní politického predstaviteľa, a nešlo o snahu žalobcu poškodiť, škandalizovať a uspokojiť túžbu po senzácii. Odlišné stanovisko jedného z členov senátu k prijatému nálezu nepovažoval za relevantné, pretože pre konajúci súd je záväzné to, čo je uvedené v náleze, a nie to, čo je pripojené v odlišnom stanovisku. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Súd prvej inštancie; vychádzajúc z uznesenia odvolacieho súdu č.k. 8Co 181/2014-386 zo dňa 08.04.2014, ktorým bol zrušený jeho (v poradí prvý) rozsudok č.k. 14C/233/2004-144 zo dňa 14.09.2007; postupoval v danej veci správne, keď s poukazom na záväznosť rozhodnutí Ústavného súdu SR v zmysle § 135 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 56 ods. 6 zákona č. 38/1993 Z.z., dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a jej zamietnutie odôvodnil závermi nálezu Ústavného súdu SR zo dňa 21.01.2014 č.k. III. ÚS 385/2012-63, v ktorom tento konštatoval porušenie práva žalovaného na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 a 2 Ústavy SR a práva na slobodu prejavu podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.zn. 8Co 5/2008 z 21.06.2011; ktorým bol (v poradí prvý) rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanému uverejniť ospravedlnenie potvrdený a v časti priznanej náhrady nemajetkovej ujmy 1 000 000 Sk zrušený. Pokiaľ súd prvej inštancie vzal za základ svojho rozhodnutia relevantné a podstatné závery vyplývajúce z nálezu ústavného súdu vydaného v prejednávanej veci; pre ktoré nemohlo jeho v poradí prvé rozhodnutie, ktorým bola uprednostnená ochrana osobnostných práv žalobcu pred právom žalovaného na slobodu prejavu; obstáť, a tieto záväzné právne závery premietol do odôvodnenia svojho rozhodnutia, žalobca nedôvodne vytýka súdu prvej inštancie, že jeho rozhodnutie je nepreskúmateľné, keď žalobca sa na jeho základe mohol dozvedieť o príčinách rozhodnutia práve zvoleným spôsobom, a mal dostatočnú možnosť v odvolacom konaní náležite skutkovo a právne argumentovať proti jeho rozhodnutiu z hľadiska dôvodov, pre ktoré žalobu zamietol. 6. Pre konajúce súdy je tak záväzný právny názor vyjadrený v predmetnom náleze Ústavného súdu SR, že hodnotiace úsudky sa v danom prípade opierali o objektívne existujúce fakty a autorka článku zachovala primeranú opatrnosť a vysvetlila dostatočne podklady pre svoje domnienky o žalobcovej indispozícii prijať na zodpovedajúcej úrovni volebnú porážku, že pokiaľ ide o titulok provokačného nádychu ("E. D.") a zveličujúce výroky ("Y. Z. S."), tieto boli prezentované s náležitým vyvážením, keďže samotný obsah článkov prezentoval dostatok informácií tvoriacich reálny faktický základ, prostredníctvom ktorého mal čitateľ možnosť vytvoriť si "vlastný čitateľský úsudok" na správanie žalobcu, že v článkoch použité expresívnejšie a zveličujúce výrazy, v kontexte obsahu článku, resp. konkrétnych faktov v ňom uvedených, neprekročili hranice akceptovateľnej kritiky, ktorú bol žalobca povinný zniesť a prejaviť voči nej väčšiu mieru tolerancie. V tejto súvislosti ústavný súd vytkol konajúcim súdom, že ich rozhodnutia sa neopierali o akceptovateľné vyhodnotenie relevantných skutočností a skonštatoval porušenie práv žalovaného. Z uvedeného dôvodu sú irelevantné vecné námietky žalobcu týkajúce sa neoprávnenosti zásahu do jeho osobnostných práv, absencie faktického základu pre vyslovené hodnotiace úsudky a prekročenia hranice prípustnej kritiky. Nenáležitá je tiež námietka žalobcu, že z nálezu ústavného súdu nevyplýva popretie jeho nároku na ochranu osobnosti, keď takýto záver možno jednoznačne vyvodiť z uprednostnenia práva žalovaného na slobodu prejavu pred osobnostnými právami žalobcu a vyriešenie stretu týchto práv ústavným súdom v prospech žalovaného vo svetle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, je v danej veci pre konajúce súdy záväzné. 7. Námietku, že žalovaný sa v ústavnej sťažnosti explicitne nedovolával porušenia čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru, posúdil odvolací súd ako nedôvodnú, nakoľko táto skutočnosť nemala žiaden relevantný vplyv na postup konajúcich súdov v predmetnej veci a ani na posúdenie dôvodnosti podanej žaloby. Vzhľadom na záväznosť nálezu ústavného súdu vydaného v predmetnej veci, nemohol odvolací súd prihliadnuť na iné rozhodnutia ústavného súdu vydané v obdobných veciach, na ktoré žalobca poukazoval v podanom odvolaní. 8. Odvolacia argumentácia žalobcu založená na námietkach, ku ktorým zaujal záväzné stanovisko Ústavný súd SR vo svojom náleze zo dňa 21.01.2014 č.k. III. ÚS 385/2012-63, a na námietke nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý právne závery vyslovené Ústavným súdom SR v tomto jeho náleze prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia, tak nebola spôsobilá spochybniť správnosť záverov vedúcich súd prvej inštancie k zamietnutiu podanej žaloby, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 9. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 10. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).