Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/334/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1205206014 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1205206014.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcu: CBA Slovakia, a.s., Dukelských hrdinov 2, Lučenec, IČO: 36 620 319, zastúpený JUDr. Alexandrom Filom, advokátom v Lučenci, Ulica P. Rádayho č. 14/A, proti žalovaným: I. B. U. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., N. č. X (v žalobe uvedená ako žalovaná v II. rade), II. B. C. , narodená dňa XX.XX.XXXX, bytom K., E. č. X (v žalobe uvedená ako žalovaná v III. rade), III. Z. Z. narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., E. XX (v žalobe uvedená ako žalovaná v VII. rade), IV. E. A. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., Ul. pri U. vode č. X (v žalobe uvedená ako žalovaná v VIII. rade), V. C. S. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., S. č. XX (v žalobe uvedená ako žalovaná v IX. rade), zastúpená JUDr. Sylviou Švecovou, advokátkou v Bratislave, Štefunkova č. 9, VI. K. Q. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom K., K. č. XX (v žalobe uvedená ako žalovaná v I. rade), VII. K. D. (predtým S.), narodená dňa X.XX.XXXX, bytom K., R. č. X (v žalobe uvedená ako žalovaná vo IV. rade), VIII. Z. Z. , narodená dňa X.X.XXXX, bytom K., N. č. XX (v žalobe uvedená ako žalovaná v VI. rade), v konaní o zaplatenie náhrady za vzniknutý schodok, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. júna 2012, č.k. 6 C 109/2005-272, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. júna 2012, č.k. 6 C 109/2005-272, vo výroku, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol, vo výroku o náhrade trov konania, p o t v r d z u j e . II. Odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13. júna 2012, č.k. 6 C 109/2005-272, vo výroku, ktorým súd žalobe vyhovel, o d m i e t a . II. Žalovaným v I. až VIII. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 13.6.2012, č.k. 6 C 109/2005-272, Okresný súd Bratislava II. uložil žalovanej v I. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 100,38 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v II. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 84,26 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v III. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 55,-- € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej vo IV. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 38,55 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v V. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 45,20 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, všetko v lehote 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku; vo zvyšku žalobu zamietol; žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania. 2.1. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 5.10.2006, č.k. 6 C 109/2005-131, súd prvej inštancie zastavil konanie podľa ustanovenia § 96 ods. l, ods. 3 O.s.p. (pre späťvzatie žaloby) vo vzťahu k žalovanej v I. rade (K. Q.) a jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 16.998,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, vo vzťahu k žalovanej v II. rade (B. U.) a jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 500,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, vo vzťahu k žalovanej vo IV. rade (K. D.) a jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 6.612,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, vo vzťahu k žalovanej v VI. rade (Z. Z.) a jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 6.914,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, vo vzťahu k žalovanej v XI. rade (Z. N.) a jej povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 6.808,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia; žalovanej v II. rade B. U. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.024 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v III. rade B. C. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.538,40 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v V. rade C. V. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.905,20 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v VII. rade Z. Z. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.656,80 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v IX. rade C. S. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.361,60 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v XIII. rade F. S. uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.723,20 Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol; žiadnemu z účastníkov konania nepriznal právo na náhradu trov konania. Z rozsudku vyplýva, že žalobca dňa 18.10.2005 zobral žalobu späť vo vzťahu k žalovaným v I., IV., VI. rade (K. Q., K. D., Mária Z.) a vo vzťahu k nim žiadal priznať náhradu trov konania; tiež zobral späť žalobu vo vzťahu k žalovanej v XI. rade Z. N. a náhradu trov konania nežiadal; vo vzťahu k žalovanej v III. rade B. C. žalobca zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 500,-- Sk, vo vzťahu k žalovanej v X. rade B. S. zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5.446,-- Sk, vo vzťahu k žalovanej v XII. rade E. S. zobral žalobu späť v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5.446,-- Sk. 2.2. Dopĺňacím rozsudkom zo dňa 5.4.2007, čk. 6 C 109/2005-150, súd prvej inštancie zastavil konanie podľa § 96 ods. l, ods. 3 O.s.p. (pre späťvzatie žaloby) v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanej v X. rade B. S. zaplatiť žalobcovi sumu 5.446,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 5.446,-- Sk žalovanou v XII. rade E. S. spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia; zamietol žalobu v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanej v X. rade B. S. zaplatiť žalobcovi sumu 1.362,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia, v časti týkajúcej sa uloženia povinnosti žalovanej v XII. rade E. S. zaplatiť žalobcovi sumu 1.362,-- Sk spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 26.8.2003 do zaplatenia. 2.3. Na odvolanie žalobcu proti rozsudku (len) vo vzťahu k žalovaným v II., III., VIII., IX., X., XII., XIII. rade Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 29.1.2010, sp.zn. 2 Co 312/2008, 2 Co 313/2008, rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím rozsudkom v napadnutej časti, v ktorej zamietol žalobu vo vzťahu k žalovaným v II., III., VIII., IX., X., XII., XIII. rade spolu v sume 27.156,80 Sk (901,44 €) a vo výroku o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia, zrušil a vec mu v rozsahu zrušenia vrátiť na ďalšie konanie. 3.1. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku (v poradí druhého) vyplýva, že žalobca sa svojou žalobou domáhal uloženia povinnosti žalovanej v I. rade (B. U.) zaplatiť mu sumu 250,95 € spolu s 13 % úrokom z omeškania ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v II. rade (B. C.) zaplatiť mu sumu 235,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v III. rade (Z. Z.) zaplatiť mu sumu 274,98 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej vo IV. rade (E. A.) zaplatiť mu sumu 192,79 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovanej v V. rade (C. S.) zaplatiť mu sumu 180,79 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne od 26.8.2003 do zaplatenia, ako aj náhradu trovy konania; žalovaným v VI. rade (K. Q.), v VII. rade (K. D. predtým S.), v VIII. rade (Z. Z.) navrhol uložiť povinnosť zaplatiť mu náhradu trov konania jednotlivo. Dôvodil, že žalované boli v pracovnom pomere u neho na základe pracovných zmlúv, na základe dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti uzavretej podľa Zákonníka práce pri výkone dojednanej práce boli všetkým žalovaným zverované hodnoty, ktoré boli povinné vyúčtovať. Dňa 11.3.2003 bola za obdobie od poslednej inventarizácie, teda od 13.9.2002 (inventúrne obdobie od 13.9.2002 do 11.3.2003) vykonaná inventarizácia hodnôt zverených všetkým žalovaným na vyúčtovanie. Vykonanou inventarizáciou bol zistený „hrubý schodok“ v sume 611.254,27 Sk, zistený rozdiel upravil v zmysle vnútrofiremného predpisu koeficientami normovaných strát a koeficientom nákupných cien, čím upravil schodok na sumu 310.672,12 Sk, po zaokrúhlení na sumu 310.673,-- Sk. Výška schodku a aj jednotlivé podiely na schodku oznámil jednotlivým hmotne zodpovedným zamestnancom a navrhol im uhradiť ich podiel na schodku formou dohody o uznaní dlhu a jeho splácaní. Niektorí zo zamestnancov svoj dlh uznali a postupne ho splácajú. 3.2. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu, listinnými dôkazmi, prejednal vec v neprítomnosti žalovanej v VIII. rade (§ 101 ods. 2 O.s.p.) a zistil tento skutkový stav veci. Právny zástupca žalobcu sa v plnom rozsahu pridŕžal podanej žaloby a navrhol jej vyhovieť a zaviazať žalované na zaplatenie uplatňovanej istiny a na náhradu trov konania. Žalovaná v I. rade sumu na ňu pripadajúcu nemieni zaplatiť, keďže na tom pracovisku pracovala naposledy dňa 27.11.2002, čo je 2 a pol mesiaca. N. pracovala v pokladni. Bol denný zošit, kde sa písalo, aká tržba bola v pokladni, koľko tam chýbalo a aký bol prebytok. Prípadný schodok v pokladni na druhý deň uhradila. Na každej zmene boli 4 pokladníčky, cca 3-4 predavačky; nevedela povedať, koľko zamestnancov malo byť na jednej zmene. Ako pokladníčka mala okrem pokladne pridelený regál so slanými výrobkami a so sušenými výrobkami. Regále v predajni boli vysoké do 2 metrov, nebola tam strážna služba ani kamerový systém; tuší, že zrkadlá boli nainštalované. V strede predajne bola ulička a hneď doprava bol sklad. Z chodby bol výťah, ktorým sa vozil tovar, z veľkého skladu sa nosil tovar. Žalovaná v II. rade je ochotná dlžnú čiastku uhradiť, napriek tomu takýto postup považuje za nespravodlivý. Podľa jej názoru v 4 pokladniach, ktoré boli v predajni, bol denne prebytok aspoň 50,-- Sk. Žalovaná v III. rade u žalobcu pracovala 10 dní, považuje za absurdné, aby za týchto 10 dní mohol vzniknúť taký veľký schodok. Predajňa nebola chránená v rozhodnom období bezpečnostnou službou. Žalovaná vo IV. rade u žalobcu pracovala 6 dní a počas tohto obdobia nemala uzavretú dohodu o hmotnej zodpovednosti, túto podpísala až pri preberaní výplaty. Žalovaná v V. rade so žalobou nesúhlasí, pridržiava sa svojho písomného vyjadrenia. Právna zástupkyňa žalovanej v V. rade navrhla žalobu vo vzťahu k žalovanej v V. rade zamietnuť v plnom rozsahu a navrhla, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania. Žalovaná v VI. rade bola zástupkyňou vedúcej predajne, počas jej prítomnosti v predajni peniaze z tržieb vždy „sedeli“. Žalovaná v VII. rade uviedla, že všetko uhradila. Žalobca prevádzkoval v rozhodnom období predajňu potravín v K. na F. ulici, so žalovanou v I. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 14.12.1999 v znení dodatku zo dňa 14.9.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti, zo dňa 11.9.2002. So žalovanou v II. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 17.11.1997 v znení dodatku zo dňa 11.9.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 14.9.2002. So žalovanou v III. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 21.10.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 21.10.2002. So žalovanou vo IV. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 2.12.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 2.12.2002. So žalovanou v V. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 9.12.2002, dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 9.12.2002. So žalovanou v VI. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 1.8.1995, v znení dodatku zo dňa 14.9.2002, a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 14.9.2002. So žalovanou v VII. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 27.4.1998 v znení dodatku zo dňa 14.9.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 14.9.2002. So žalovanou v VIII. rade bola uzatvorená pracovná zmluva dňa 19.9.2002 a dohoda o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti zo dňa 19.9.2002. Žalované nemali určené stále pracovisko buď za pokladňou alebo pri regáloch v pokladni, ale v tejto činnosti sa striedali podľa pokynov vedúcej predajne, resp. jej zástupcov. Ak pracovali za pokladňou, tržbu odovzdávali každý deň. V prípade schodku rozdiel bez meškania uhradili, prebytočné peniaze sa podľa vyjadrení žalovaných odkladali a mal sa z nich kryť prípadný schodok. Žalované mali prístup aj do skladu, väčšinou však tovar vynášali skladníci pred dvere skladu alebo priamo k regálom. Žalované nemali priamo vedomosť o množstve uskladňovaného tovaru ani o množstve tovaru uloženého v regáloch, tovar dokladali podľa potreby. Množstvo tovaru a jeho vykladanie do regálov organizovala vedúca predajne. Žalované poukázali na skutočnosť, že sa stávalo, že určitý druh tovaru bol vykazovaný v software pokladni ako predaný, avšak v predajni sa ešte nachádzal a naopak tovar, ktorý v predajni chýbal, software evidoval ako stále nepredaný. K tovaru skladníkmi vyloženému pred dvere predajne do chodby v suteréne obchodného domu bol voľný prístup a ktokoľvek sa mohol dostať k takto vyloženému tovaru a zobrať ho, čo sa aj niekoľkokrát stalo. Žalované vyjadrovali nespokojnosť o spôsobe uloženia regálov v prevádzkarni, ktoré neumožňovali prehľadnú kontrolu priestorov, namietali, že predajňa je preplnená a evidencia neprehľadná, objekt nebol zabezpečený bezpečnostnými kamerami; svoje výhrady adresovali vedúcej predajne. Svedkyňa Z. Z. potvrdila tvrdenia žalovaných, že v predajni dochádzalo k fluktuácii zamestnancov, že nebol nainštalovaný kamerový systém, nebola prítomná strážna služba a zrkadlá, ktoré sa nachádzali v predajni, boli zle nastavené, pričom situácia v predajni vzhľadom na vysoké regále nebola prehľadná. Vedúca predajne tiež potvrdila, že k bočným dverám predajne v suteréne, pred ktoré skladníci ukladali tovar určený do regálov, mohol prísť ktokoľvek. Tiež potvrdila, že sa zamestnanci, a teda aj žalované, sťažovali, že sa tovar nedá ustrážiť pred krádežou, a že nie je dobrý systém kontroly množstva tovaru na sklade a v predajni. Svedkyňa požiadavky zamestnancov tlmočila žalobcovi, ten však na to nereagoval. Takisto žiadala o vykonanie inventarizácie, ktoré predniesli niektorí zamestnanci, aj žalované, ktoré to uvádzali vo svojich výpovediach pred súdom prvej inštancie, žiadala o zvýšenie počtu zamestnancov v jednej zmene a tiež o potrebné zaškolenie, avšak bezvýsledne. Svedkyňa tiež uviedla, že množstvo tovaru dodaného do predajne neovplyvňovala. Taktiež zápis do softwaru o množstve tovaru bol vykonávaný z centrály. Svedkyňa kontrolovala množstvo tovaru aj fyzicky a v prípade nezrovnalostí vypísala dobropis. 3.3. Po právnej stránke súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 172 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 176 ods. 1, ods. 3, § 181, § 182 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 183 ods. 1, ods. 2, § 184 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 185 ods. 1, § 256 ods. 2 Zákonníka práce, § 43 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 44 nariadenia vlády č. 223/1988 Zb., § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 4, ods. 5 zákona č. 1/1992 Zb. o mzde, odmene za pracovnú pohotovosť a o priemernom zárobku. Skutkovo dôvodil, že žalobca v konaní preukázal, že žalované boli počas inventarizačného obdobia u neho v pracovnom pomere, ako aj to, že mali uzatvorené písomné dohody o spoločnej hmotnej zodpovednosti, ako aj vznik schodku. Zavinenie zamestnancov sa pri zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách predpokladá a zamestnávateľ ho nemusí preukazovať. Žalované vznik schodku nespochybňovali, mali však výhrady k posúdeniu vzniku škody jednostranne len zavinením zamestnancov a tvrdili, že podiel na vzniku škody nesie aj žalobca. Súd ustálil, že škoda bola spôsobená aj porušením povinností zo strany žalobcu ako zamestnávateľa. Porušenie povinností žalobcu spočívalo najmä v tom, že zamestnanci nemali vytvorené dostatočné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami, časté zmeny zamestnancov, nedostatočne zaškolenie, málo zamestnancov v predajni, ktorí by mohli kontrolovať nakladanie s tovarom, neprítomnosť strážnej služby, či bezpečnostného kamerového systému, vadne nainštalované zrkadlá a výhľadu brániace vysoké regále, znižovali možnosť zamestnancov účinne predchádzať vzniknutému schodku. Žalobca nepreukázal, žeby urobil účinné opatrenia pre riadne hospodárenie so zverenými hodnotami, ktorých sa i žalované priamo dovolávali, alebo ktoré boli nevyhnutné na vytvorenie adekvátnych pracovných podmienok akceptujúc požiadavky a práva zamestnancov. Vzhľadom k vykonanému dokazovaniu, ako aj k citovaným zákonným ustanoveniam, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe žalobcu je možné vyhovieť len čiastočne a obmedzil zodpovednosť žalovaných za vzniknutý schodok u žalovanej v I. rade na 40 %, u žalovanej v II. rade na 40 %, u žalovanej v III. rade na 20 %, u žalovanej vo IV. rade na 20 %, u žalovanej v V. rade na 20 %; vo zvyšku potom súd prvej inštancie žalobu zamietol. Žalované sa dostali so splnením svojej povinnosti do omeškania, a tak súd prvej inštancie žalobcovi priznal voči týmto žalovaným aj úrok z omeškania v súlade s § 517 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka a s § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. odo dňa nasledujúceho po dni, kedy bola žalovaným v doručenej písomnej výzve určená lehota na uznanie a zaplatenie podielu na schodku, vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania. O trovách konania rozhodol v zmysle ustanovenia § 142 ods. 2 O.s.p. 4. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil vykonané dôkazy, keď znížil zodpovednosť žalovaných v I., II., III., IV., V. rade podľa odôvodnenia rozsudku iba na 40 % (u žalovaných v I. rade, v II. rade), resp. iba na 20 % (u žalovaných v III., IV., a V. rade), žalovaných súm oproti žalobe, s odôvodnením, že aj žalobca ako zamestnávateľ zodpovedá v ostávajúcej časti za vzniknutý schodok, lebo táto škoda vraj bola spôsobená aj porušením jeho povinností. Porušenie povinností žalobcu ako zamestnávateľa videl súd prvej inštancie v tom, že zamestnanci nemali v danej predajni vytvorené dostatočné podmienky na hospodárenie so zverenými hodnotami, že tam boli časté zmeny zamestnancov, nedostatočné zaškolenie zamestnancov, že bolo málo zamestnancov v predajni, nebola tam prítomná strážna služba a ani bezpečnostný kamerový systém, zrkadlá boli nainštalované vadne, vo výhľade zamestnancom bránili vysoké regály, čo všetko znižovalo možnosť žalovaných ako zamestnancov účinne predchádzať vzniknutému schodku. Uvedené tvrdenia vyhodnotil súd prvej inštancie za preukázané iba na základe toho, že to takto tvrdili samotné žalované, resp. svedkyňa Z. Z., hoci on ich popieral. Takéto skutkové a právne závery súdu prvej inštancie pokladal za nesprávne a nezákonné. Zo skutkového popisu celej tejto obrany všetkých žalovaných vyplýva, že nemohli riadne chrániť jeho tovar v danej predajni pred krádežami buď zo strany zákazníkov, či iných tretích osôb, z čoho je možný iba jeden logický záver, že podľa žalovaných celý zistený schodok vznikol iba krádežami tovaru zo strany zákazníkov či zo strany iných osôb, že toto je jediný možný mechanizmus vzniku tohto schodku; žiadny iný mechanizmus jeho vzniku totiž žalované ani len nepriamo neoznačili. Túto obranu žalovaných pokladá (žalobca) za doteraz ničím nepreukázanú, podľa jeho názoru sú to iba domnienky žalovaných. Takýmto spôsobom aj on môže naopak čisto teoreticky tvrdiť, že celý schodok vznikol iba tak, že chýbajúci tovar odcudzili nie zákazníci, ale práve samotné žalované; aj to by bola z jeho strany iba ničím nepodložená a nepreukázaná domnienka. Ak by mali byť skutočne pravdou domnienky žalovaných, že celý tento schodok vznikol tak, že chýbajúci tovar odcudzili zákazníci, tak aj z iných okolností je ich tvrdenie veľmi pochybné. Počas tohto inventúrneho obdobia od 13.9.2002 do 11.3.2003 (trvalo celkom 179 kalendárnych dní) bol zistený brutto schodok na chýbajúcom tovare (vyjadrený v jeho konečných predajných cenách „cenách na pulte“ ešte neznížených o DPH, maržu, či normované straty, a pod.) v sume 611.254,27 Sk, ktorú pri vydelení počtom kalendárnych dní trvania tohto inventúrneho obdobia (179) vyjde suma 3.414,82 Sk, ktorú by museli „domnelí zlodeji“ kradnúť z tejto predajne denne (vrátane nedieľ či štátnych sviatkov). Napríklad pri obvyklých jednotkových cenách tovarov, ktoré sa v tejto predajni väčšinou predávali (potraviny, alkohol) a častejšie sa zvykli aj kradnúť, napr. fľaša obyčajnej vodky nestála viac ako 100,-- Sk, musel by každý deň takýto domnelý zlodej či zlodeji ukradnúť najmenej 34 fliaš takéhoto alkoholu, čo fyzicky pokladal za úplne nereálne. Podľa zákona (§ 182 ods. 3 Zákonníka práce), právnej teórie a aj ustálenej rozhodovacej praxe súdov, sa zamestnanec celkom alebo sčasti zbaví zodpovednosti za schodok (ktorá sa na jeho strane v takomto prípade zo zákona predpokladá) iba v prípade, ak preukáže, že schodok vznikol sčasti alebo celkom bez jeho zavinenia. Ak sa má zamestnanec celkom alebo sčasti zbaviť zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, musí preukázať nielen existenciu skutočností nasvedčujúcich tomu, že schodok mohol vzniknúť celkom alebo sčasti bez jeho zavinenia, ale aj príčinnú súvislosti medzi týmito skutočnosťami a vznikom schodku. Musí teda preukázať, že bez týchto skutočností by schodok nevznikol. Za dôvod na zbavenie sa zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách preto nemožno považovať zistenie, že určité okolnosti (napr. nedostatočné personálne obsadenie predajne, v ktorej bol schodok vykázaný) mohli mať vplyv na vznik schodku, pokiaľ súčasne nie je preukázané, že príčinou schodku či jeho časti skutočne boli. V súvislosti s týmto žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Ostrave sp. zn. 16 Co 131/1998 uverejnený v diele: E. A., S. Z., K. M.: Zákonník práce, Komentár, Iura edition, Bratislava 2003 (osobitné knižné vydanie so zakladačmi) na str. 612. Ohľadne povinnosti preukázať existenciu takejto príčinnej súvislosti poukázal aj na Zbierku rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky č. 9-10/1984 na str. 579, Stanovisko Najvyššieho súdu SSR Cpj 13/1981 zo dňa 4.6.1981 (v ASPI uverejnené pod identifikačným číslom ASPI ID: JUD2818SK), časť 1.4 „Zbavenie sa zodpovednosti pracovníka za schodok“. Ani z jedného dôkazu, resp. poukazu na konkrétnu okolnosť, na ktoré sa žalované v tejto veci odvolávajú, nevyplýva, žeby bolo preukázané, že práve táto okolnosť (či už na strane zamestnávateľa, alebo na strane iných subjektov) skutočne zapríčinila vznik celého schodku na danej predajni alebo hoci aj len jeho časť. Žalovaným sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno a ani čiastočne sa im nepodarilo zbaviť sa ich zodpovednosti za schodok, keďže v tomto konaní nepreukázali, žeby existovali nejaké nedostatky v ním vytvorených pracovných podmienkach a tieto mu ich avizovali; obrana žalovaných spočívala iba na ich jednostranných a účelových tvrdeniach. Rozsudok trpí navyše aj ďalšou nesprávnosťou, keďže v jeho odôvodnení súd prvej inštancie na mnohých miestach odkazuje na ustanovenie už starého, dnes už neplatného Zákonníka práce (zákon č. 65/1965 Zb.), na jeho vykonávacie nariadenie č. 223/1988 Zb., ako aj na dnes už neplatný zákon č. 1/1992 Zb., hoci predmetom žaloby je schodok, ktorý bol zistený za inventúrne obdobie od 13.9.2002 do 11.3.2003, na ktoré sa vzťahuje už Zákonník práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) účinný od 1.4.2002. Súd prvej inštancie mal všetky žalované v I. až V. rade zaviazať na náhradu schodku každú z nich v tých sumách, aké od nich požaduje, resp. ako to uviedol v podaní zo dňa 27.2.2012, keďže sa ani jednej zo žalovaných v I. až V. rade, berúc do úvahy výsledky vykonaného dokazovania, nepodarilo ani čiastočne zbaviť sa zodpovednosti za schodok v zmysle ustanovenia § 189 Zákonníka práce. Rozsudok súdu prvej inštancie pokladal žalobca okrem toho aj za nepreskúmateľný, keď súd neuviedol konkrétne dôvody zníženia zodpovednosti za predmetný schodok u žalovaných v I. a v II. rade na 40 %, u žalovaných v III., IV. a V. rade na 20 %. Ďalej je rozsudok súdu prvej inštancie zmätočný z dôvodu, že napr. ohľadne žalovanej v II. rade B. C. sa v odôvodnení rozsudku tvrdí, že sa jej zodpovednosť obmedzuje iba na 40 % požadovanej istiny 235,34 €, čo by sa malo rovnať sume 94,22 €, vo výroku rozsudku ju súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobcovi 84,26 €, čo je len 35,77 % z požadovanej istiny 235,34 €. Podobne aj v prípade žalovanej v V. rade C. S. sa v odôvodnení rozsudku tvrdí, že sa jej zodpovednosť obmedzuje na 20 % požadovanej istiny 180,69 €, čo by sa malo rovnať sume 36,14 €, vo výroku rozsudku ju oproti tomu súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť až 45,20 €, čo je viac ako 25 % z požadovanej istiny (180,69 €). Ďalej pokladal žalobca rozsudok súdu prvej inštancie za neúplný. O jeho čiastočnom späťvzatí žaloby vo vzťahu k žalovanej v V. rade C. S. (pôvodne označenej ako žalovaná v IX. rade), ktoré bolo obsahom jeho písomného podania zo dňa 28.5.2010 (v ktorom o. i. vzal žalobu späť aj vo vzťahu k pôvodnej žalovanej v V. rade C. V., čo súd prvej inštancie akceptoval a konanie voči nej zastavil uznesením na č. l. 271 spisu) iba čo do 45,19 €, ktorým podaním zároveň žiadal, aby bola menovaná zaviazaná zaplatiť mu už iba zostatok istiny v sume 180,79 € (namiesto pôvodne žalovaných až 225,98 €, t j. 6.808,-- Sk) s príslušenstvom a okrem toho aj sumu 100,93 €, ako masu úrokov z omeškania so zaplatením pôvodnej istiny za čas od 26.8.2003 do 31.1.2007, totiž súd prvej inštancie vôbec nerozhodol. Žalobca namietal aj výrok prvoinštančného rozsudku o nepriznaní nároku na náhradu trov konania, a to nielen iba vo vzťahu k žalovaným v I. až V. rade, ale najmä vo vzťahu k žalovanej v VI. rade K. Q. (pôvodne označená ako žalovaná v I. rade), žalovanej v VII. rade K. D., rodenej S. (pôvodne označená ako žalovaná vo IV. rade), žalovanej v VIII. rade Z. Z. (pôvodne označená ako žalovaná v VI. rade). Žalobu v tejto veci proti K. Q., K. D., rodenej S., Z. Z., vzal späť ešte na pojednávaní konanom dňa 18.10.2005, proti K. Q. ju okrem toho vzal späť aj v jeho osobitnom písomnom podaní zo dňa 21.11.2005. Vo všetkých prípadoch späťvzatí žiadal priznať od týchto žalovaných aj náhradu trov konania, ktoré u každej jednej z nich, spolu aj s podrobnou tabuľkou ich vyčíslenia, uviedol aj v jeho podaní zo dňa 27.2.2012. Napriek uvedenému mu súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania ani vo vzťahu k uvedeným trom žalovaným (v VI., VII. a VIII. rade), čo odôvodnil iba s odkazom na ustanovenie § 142 ods. 2 O.s.p. Postup priznávania náhrady trov podľa § 142 ods. 2 O.s.p. je riadený zásadou úspechu, t.j. súd podľa tohto ustanovenia rozhoduje o náhrade trov konania iba v prípade, ak žalobou uplatnenú istinu žalobcovi priznáva iba čiastočne a vo zvyšku mu ho zamieta. Toto ustanovenie sa ale nepoužije v prípadoch, ak došlo k zastaveniu konania. Pri takom zastavení konania, ak jeho zastavenie zavinil žalovaný/á (napr. tým, že až po podaní dôvodne podanej žaloby dodatočne žalobcovi uhradil, čo od neho žalobou požadoval), je nevyhnutné použiť ustanovenie § 142 ods. 3 druhej vety O.s.p. a náhradu trov konania žalobcovi priznať. Pretože vo vzťahu k žalovaným v VI., VII. a VIII. rade súd prvej inštancie nepostupoval podľa tohto ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku, rozhodol v rozpore so zákonom. Odvolaciemu súdu navrhol postupom podľa ustanovenia § 220 O.s.p. rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalovaným v I., II., III., IV., V. rade uložiť povinnosť zaplatiť mu do troch dní od právoplatnosti rozsudku: žalovaná v I. rade B. U. istinu v sume 250,95 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej istiny od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovaná v II. rade B. C. istinu v sume 235,54 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej istiny od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovaná v III. rade Z. Z. istinu v sume 274,98 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej istiny od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovaná vo IV. rade E. A. istinu v sume 192,79 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej istiny od 26.8.2003 do zaplatenia, žalovaná v V. rade C. S. istinu v sume 180,79 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 13 % ročne z dlžnej sumy od 31.1.2007 do zaplatenia a aj sumu 100,93 € ako masu dlžných úrokov z omeškania vo výške 13 % ročne so zaplatením celej pôvodnej dlžnej istiny 6.808,-- Sk za čas od 26.8.2003 do 31.1.2007; uložiť žalovanej v VI. rade K. Q. povinnosť zaplatiť mu (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu prvoinštančných trov konania v sume 82,54 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanej v VII. rade K. S., rodenej D. (správne má byť K. D., rodenej S.; pozn. odvolacieho súdu) povinnosť zaplatiť mu (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu prvoinštančných trov konania v sume 32,11 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanej v VIII. rade Z. Z. povinnosť zaplatiť mu (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu prvoinštančných trov konania v sume 33,57 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovaným v I., II., III., IV. a V. rade uložiť povinnosť zaplatiť mu (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom, každá z nich pomerne v sumách, ktoré budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, do troch dní od právoplatnosti rozsudku; žalovaným v VI., VII. a VIII. rade uložiť povinnosť zaplatiť mu (na účet jeho právneho zástupcu) náhradu trov odvolacieho konania, každá z nich pomerne v sumách, ktoré budú uvedené v písomnom vyhotovení rozsudku, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 5. Žalované odvolanie nepodali. 5.1. Žalovaná v I. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu považuje argumenty žalobcu za bezpredmetné a účelové, nakoľko tieto boli vyvrátené v konaní pred súdom prvej inštancie, kedy bolo preukázané, že žalobca mal účtovný software, ktorý nezobrazoval realitu na sklade, vzhľadom na to, že evidoval tovar, ktorý už bol účtovne predaný, avšak tovar sa nachádzal ešte reálne na sklade, resp. tovar, ktorý účtovne predaný ešte nebol, avšak pritom bol reálne predaný a na sklade sa už nenachádzal. Súhlasila s rozsudkom súdu prvej inštancie a odvolanie žalobcu navrhla zamietnuť. Zdôraznila, že v zmysle rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 13.6.2012 uhradila na účet žalobcu sumu 301,55 €, čo dokazuje priloženou kópiou oznámenia zo dňa 27.8.2012 a kópiou zloženky potvrdzujúcej úhradu. 5.2. Vo svojom vyjadrení žalovaná v V. rade sa dôsledne pridržiavala všetkých svojich písomných vyjadrení a ústnych prednesov a ďalej žalobu považuje za neopodstatnenú. Pripomenula, že súd má byť spravodlivý a hlavne uvážlivý v posudzovaní nárokov žalobcu s prihliadnutím na všetky okolnosti a podmienky, za ktorých žalované vykonávali svoju prácu, dĺžku trvania ich pracovného pomeru, pracovnú náplň a pod. Odvolaciemu súdu navrhla žalobu zamietnuť ako celok. 5.3. Žalovaná v VI. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasila s nepriznaním nároku na náhradu trov prvoinštančného a druhoinštančného konania žalobcovi. Sumu 11.236,-- Sk na ňu pripadajúcu podľa žalobcu zaplatila ešte pred začatím prvého pojednávania (konalo sa dňa 18.10.2005) dňa 1.6.2005 poštovou poukážkou, a preto nevie, prečo ešte vo vzťahu k nej žalobca trvá na náhrade trov konania, pričom trvanie súdneho konania v ďalšom období nezavinila. 5.4. Žalovaná v VII. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu zdôraznila, že žalovaný žiada zaplatiť náhradu trov konania advokátovi v sume 31,80 €, ktoré zaplatila ešte dňa 12.12.2011, a svoje tvrdenie súčasne preukázala. Dňa 3.4.2013 jej bolo opäť zaslané rozhodnutie súdu, na základe ktorého má zaplatiť sumu 31,80 €, ktoré však už uhradila na základe rozhodnutia súdu zo dňa 3.6.2010. 6. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaných k jeho odvolaniu už nevyjadril. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že sčasti je potrebné odvolanie žalobcu odmietnuť a že vo zvyšnej časti odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29. novembra 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016; C.s.p.], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 157, § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l, § 218 O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, dôvodnosť odvolania, boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku, v čase podania odvolania. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). 8. Žalobca na podanie odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd vyhovel jeho nárokom, nie je oprávneným subjektom, pretože mu nebola takýmto rozhodnutím spôsobená ujma na jeho právach; nebolo rozhodnuté v jeho neprospech. Nadväzne na uvedené potom odvolací súd, už bez ďalšieho, odvolanie žalobcu odmietol ako odvolanie podané neoprávnenou osobou [§ 386 písm. b/ C.s.p. (ktoré korešponduje ustanoveniu § 218 písm. b/ O.s.p.); § 359, § 470 ods. l C.s.p.]. V tomto rozsahu odvolania potom zostali absolútne irelevantné odvolacie dôvody a keďže žalované odvolanie nepodali, odvolací súd nemohol vecnému a právnemu prieskumu podrobiť rozsudok vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobe vyhovel. 9.1. Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým súd vo zvyšku žalobu zamietol a vo výroku o náhrade trov konania, je vecne a právne správny, je výsledkom vykonaného dokazovania, a ako taký ho odvolací aj súd potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne, právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. Žalobca v odvolaní zopakoval skutočnosti, ktorými súd odôvodnil rozsudok a ktoré vyznievajú v jeho neprospech, keď súčasne mu vytýkal takýto postup. Z obsahu spisu ale nepochybne vyplýva, že na pracovisku žalovaným nevytvoril dostatočné podmienky na to, aby ku škode nedochádzalo, aby jej predchádzal, resp. aby jeho zamestnanci mali podmienky na kontrolu zákazníkov. Žalobca napr. síce mal účtovný software, ktorý ale nezobrazoval realitu na sklade, v predajni, vzhľadom na to, že evidoval tovar, ktorý už bol účtovne predaný, avšak tovar sa nachádzal ešte reálne na sklade, resp. tovar, ktorý účtovne predaný ešte nebol, avšak pritom bol reálne predaný a na sklade sa už nenachádzal; nevykonal inventarizáciu na výzvu žalovaných, s tým, že ju vykoná len v prípade, že sa sám rozhodne ju vykonať, ale na druhej strane vo svoj prospech uvádzal, že žalované vykonávanie inventúr nežiadali. Okrem toho ani v tomto štádiu konania si žalobca nesplnil ani len základnú povinnosť tvrdenia (pred súdom prvej inštancie pri rozhodovaní rozsudkom v poradí druhým a pred odvolacím súdom), keď neuvádzal, aké pracovné podmienky žalovaným skutočne vytvoril, vôbec ako ich kontroloval, a teda ako si sám plnil povinnosti zamestnávateľa, či žalované v I. až VIII. rade mu už poskytli plnenie a ak áno kedy, v akom rozsahu a čo tomu zodpovedalo, čomu potom zodpovedá ním ešte uplatňovaná suma v konaní; neuvádzal ako dospel k výslednej sume istiny, čo všetko zohľadňoval, aké skutočnosti považoval za rozhodujúce, či prihliadol na to, ako dlho v rozhodnom období trval pracovný pomer s tou-ktorou žalovanou, ako dlho fyzicky pre neho pracovala a v akom časovom rozpätí na pracovisku nebola a pod. Osobitne vo vzťahu k náhrade trov konania žalobca neuvádzal, či mu už žalované náhradu trov konania poskytli, kedy, z čoho trovy pozostávali. V prípade trov právneho zastúpenia neuvádzal, za aké úkony právnej služby mu už žalované plnenie poskytli, za aké úkony právnej služby mu plnenie neposkytli a ako vyrátal náhradu trov konania vo vzťahu jednotlivým žalovaným. 9.2. Predpokladmi vzniku zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách podľa § 182 ods. 1 Zákonníka práce [platného a účinného v rozhodnom čase (do 30.6.2003)] sú existencia pracovnoprávneho vzťahu, vznik škody vo forme schodku, uzavretie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti a zavinenie zamestnanca, ktoré sa predpokladá. Povinnosťou zamestnávateľa, teda žalobcu, je v konaní o náhradu škody titulom schodku na zverených hodnotách preukázať vznik škody - schodku na zverených hodnotách a uzavretie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti so zamestnancom. Žalobca podľa súdu prvej inštancie v konaní preukázal pracovný pomer žalovaných a uzavretie platnej dohody o hmotnej zodpovednosti s doložkou o spoločnej hmotnej zodpovednosti ako hmotnoprávne predpoklady pre vznik zodpovednosti žalovaných za schodok na zverených hodnotách. 9.3. Pracovné podmienky zamestnanca či zamestnancov majú podstatný význam pre možnosť zbavenia sa zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách. Hmotne zodpovedný zamestnanec sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že v dôsledku úmyselného konania tretích osôb, prípadne zanedbaním povinností zamestnávateľa (napr. ak zamestnanci nemali vytvorené riadne pracovné podmienky a nebolo v ich možnostiach chrániť zverený majetok) mu bolo zabránené so zverenými hodnotami hospodáriť, disponovať nimi a starať sa o ne (R 12/1976). Za dôvod úplného alebo čiastočného zbavenia sa zodpovednosti zamestnanca považujú súdy nevykonanie inventarizácie v sklade, v predajni, napr. pri práceneschopnosti zamestnankyne, pričom s materiálom, za ktorý hmotne zodpovedala, manipulovali aj iné osoby, ďalej práceneschopnosť zamestnankyne v rozhodujúcom čase, umiestnenie predajne i skladu v nevyhovujúcich miestnostiach a priestoroch a nedostatočný počet zamestnancov v predajni, príp. nedostatočný dozor, nevykonávanie personálnych opatrení po zistení predchádzajúceho schodku a pod. (R 55/1984). 9.4. Odvolací súd zhodne s názorom súdu prvej inštancie prihliadol k zhodnému obsahu výpovedí žalovaných, ktorých výpovede má za hodnoverný dôkazný prostriedok preukazujúci skutočnosť, že minimálne sčasti vzniknutý schodok nezavinili, nakoľko v predmetnej prevádzke dochádzalo ku krádežiam vzhľadom na nedostatočné zabezpečenie predajne žalobcom napriek signalizácii viacerých problémov zo strany zamestnancov. Boli naplnené podmienky ustanovené v § 182 ods. 3 Zákonníka práce týkajúce sa podmienok úplného, resp. čiastočného zbavenia sa zamestnanca zodpovednosti za schodok na zverených hodnotách, súčasne so splnením podmienok uvedených v § 187 ods. 1 Zákonníka práce, ktoré nútia zamestnávateľa znášať aspoň pomernú časť škody, ktorá vznikla jeho spolupôsobením, a to porušením prevenčnej povinnosti v zmysle § 177 ods.1 Zákonníka práce. Žalobca ako zamestnávateľ totiž napriek signalizácii možností krádeží, nedostatočný sofware, neexistencia zariadenia na kontrolu osôb v predajni, pred dverami skladu, nevhodné rozmiestnenie regálov v predajni, nezaškolenie zamestnancov, častá fluktuácia zamestnancov, zamestnancami nezabezpečil také pracovné podmienky, aby žalované mohli riadne plniť svoje pracovné úlohy bez ohrozenia majetku, aby sám svojím konaní vyvinul maximálne úsilie škode predchádzať. V zmysle uvedeného ustanovenia sú teda zamestnávatelia povinní vytvárať riadne pracovné podmienky s cieľom predchádzať vzniku škody a robiť opatrenia na odstránenie prípadne zistených nedostatkov, keď v danom prípade vykonaným dokazovaním (výsluchy strán sporu) došlo k preukázaniu chovania žalobcu v rozpore s uvedeným zákonným ustanovením. 9.5. Žalobca v podanom odvolaní namietal, že dôvody, pre ktoré sa žalované zbavili zodpovednosti za vzniknutý schodok, smerovali k tomu, že schodok mohol byť spôsobený len krádežami, a teda boli povinné preukázať tieto krádeže a príčinnú súvislosť medzi nimi a vzniknutým schodkom, čo však nepreukázali. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že krádeže neboli dôvodom pre zbavenie sa zodpovednosti spoločne hmotne zodpovedných žalovaných. Týmto dôvodom bola skutočnosť, že zamestnávateľ im v zmysle § 177 ods. 1 Zákonníka práce nevytvoril také podmienky, aby mohli riadne zabezpečiť starostlivosť o zverené hodnoty. Odvolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že rozsah, intenzita a dlhodobosť pretrvávajúcich problémov na danej predajni a nezáujem zamestnávateľa o ich odstránenie predstavujú relevantné dôvody na posúdenie miery, resp. samotnej existencie, zodpovednosti žalovaných za schodok na zverených hodnotách. 9.6. Všetky vyššie uvádzané dôvody vyznievajú v neprospech žalobcu, ktoré v konečnom dôsledku odôvodňujú zamietnutie žaloby vo zvyšku a nepriznanie žalobcovi náhradu trov konania. Rozsudok spĺňa požiadavky kladené ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. 10. Obsahom práva na spravodlivý súdny proces (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) je umožniť každému bez akejkoľvek diskriminácie reálny prístup k súdu, pričom tomuto právu zodpovedá povinnosť súdu vo veci konať a rozhodnúť. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Do obsahu tohto práva nepatrí ani právo strany sporu vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/1997), resp. toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá strana sporu (II. ÚS 3/1997, II. ÚS 251/2003); porovnaj aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1 Cdo 175/2013. 11. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 12. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 13. O náhrade trov tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. (§ 396 ods. l C.s.p.). Žalovaným, ktoré mali v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 14. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods. 9 zákona č, 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).