Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/461/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1206206712 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1206206712.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobcu: TATRA - ALPINE, a. s., so sídlom v Bratislava, Trnavská cesta č. 66, IČO: 00 680 885, zastúpeného ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA DVORECKÝ & PARTNERI, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Grösslingova č. 50, IČO: 35 967 421, proti žalovaným: 1/ MAFRA Slovakia, a. s., so sídlom v Bratislave, Nobelova č. 34, IČO: 31 333 524, zastúpeného advokátska kancelária agner & partners, s. r. o., so sídlom v Bratislave, Špitálska č. 10, IČO: 36 722 758, 2/ F.. D. B., Z.. XX. X. XXXX, B. I., V. Č.. X, zastúpenému Advokátska kancelária Mandzák a spol. s. r. o., so sídlom v Bratislave, Zámocká č. 5, IČO: 35 943 882, o ochranu dobrej povesti právnickej osoby, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 29. júna 2016, č. k. 9C/77/2006-717, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovanému 1/ a 2/ priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca voči vydavateľovi denníka Hospodárske noviny a autorovi článku publikovaného v tomto denníku dňa 12. 3. 2006 pod názvom „Šéf nemocnice prenajal priestory sám sebe“ domáhal zverejnenia požadovaného ospravedlnenia a zaplatenia primeraného zadosťučinenia (od každého z nich vo výške 1,- €). 2. Žalobu považoval za neopodstatnenú, keď ohľadom namietaných výrokov (1/ odvolaného Ž.T. zamestnal vtedajší minister zdravotníctva SR vo svojej firme - u žalobcu a 2/ MUDr. Ž.Ň. zastavil súdne konanie voči žalobcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia) už došlo k uverejneniu opravy na podnet F.. Ž., ktorú skutočnosť považoval za dostatočnú satisfakciu, ak by namietanými výrokmi aj došlo k objektívnemu zásahu do dobrej povesti žalobcu. Pri prvom výroku však konštatoval dostatočný skutkový základ pre jeho pravdivosť. Z výpovede svedka F.. Ž. totiž vyplynulo, že pre účely ročenky Who is Who sám poskytol informáciu o tom, že pre žalobcu vykonával konzultačnú činnosť, a to bez ohľadu na prípustné zjednodušenie zo strany médií o zamestnaní (nie konzultačnej činnosti) F.. Ž.. Pri druhom namietanom výroku síce dospel k záveru, že žalovaným sa jeho pravdivosť nepodarilo preukázať (späťvzatie žaloby podpísané vtedajším štatutárnym zástupcom žalobcu nemocnice F.. V. X., účasť F.. Ž. na procese späťvzatia návrhu nebola potvrdená, keď svedok F.. V. konštatoval len všeobecne prijímaný názor, že sa na späťvzatí žaloby podieľal i F.. Ž.), avšak pre absenciu akéhokoľvek difamačného charakteru tohto výroku nedošlo ním k zásahu do dobrej povesti žalobcu. Uviedol, že článok sa primárne nezaoberal osobou žalobcu, ale osobou F.. L. Ž., ktorý priestory nemocnice prenajal firme, ktorej bol spoluvlastníkom. Žalobca je spomenutý len okrajovo, nie je podrobený kritike, nepoukazuje sa v ňom na netransparentné konanie žalobcu. Autor sa pritom snažil ponechať priestor pre vyjadrenie všetkých zainteresovaných subjektov. 3. Vo vzťahu k žalovanému 2/ dospel k záveru, že nie je v konaní pasívne legitimovaný, pretože ako autor článku, i keď nie ako zamestnanec, vykonával činnosť pre žalovaného 1/ na základe zmluvy o vytvorení diela v spojení s licenčnou zmluvou. Za použitia analógie s ustanovením § 420 ods. 2 OZ i s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/228/2012 dospel k záveru, že napísanie článku žalovaným 2/ pre žalovaného 1/ je vzhľadom na miestny, časový a vecný vzťah k činnosti žalovaného 2/ konanie spôsobené priamo právnickou osobou. V časti požadovaného ospravedlnenia považoval žalobu za nevykonateľnú, keď autorovi článku môže byť uložené, len aby strpel uverejnenie správy určitého obsahu, nie aby správu určitého obsahu uverejnil. 4. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca, domáhajúc sa jeho zmeny a vyhovenia žaloby v zmysle odvolacieho návrhu. V pomerne rozsiahlom odvolaní za nesprávny považoval záver súdu prvej inštancie o absencii pasívnej legitimácie žalovaného 2/. Zastával názor, že ak medzi autorom článku a vydavateľom nie je pracovnoprávny vzťah, vychádza sa zo zásady, že za obsah informácie zodpovedá autor článku. Domnieval sa, že záver súdu o tom, že prvý namietaný výrok nie je nepravdivý, nevychádza z logického vyhodnotenia dôkazov, keď opak bol preukázaný L. Ž., výsluchom štatutárneho zástupcu žalobcu i svedka F.. J. I.. Uvedený výrok pri zohľadnení kontextu celého obsahu článku považoval za difamujúci, zasadzujúci žalobcu do korupčného prostredia. Súd prvej inštancie preto nesprávne posúdil podmienky vzniku občianskoprávnej zodpovednosti žalovaných za neoprávnený zásah do jeho dobrej povesti. 5. Žalovaný 1/ navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že prvý výrok nie je nepravdivý, keď z dokazovania vyplynulo, že F.. Ž. bol pre žalobcu konzultant, čo tento pred súdom sám potvrdil, keď priznal, že do sídla žalobcu chodil na konzultácie, týkajúce sa oblasti zdravotníctva. Záver súdu prvej inštancie je preto správny, vychádzajúci z vykonaného dokazovania. Pokiaľ sa namieta pravdivosť druhého výroku, žalovaný 1/ akcentoval, že neobsahuje skutkové tvrdenia o žalobcovi, resp. o jeho konaní, týka sa konania osoby od neho rozdielnej, preto vo vzťahu k žalobcovi nemôže mať ani difamačný charakter. 6. Žalovaný 2/ navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Žalobca v odvolaní len zopakoval argumentáciu, prednášanú pred súdom prvej inštancie, s ktorou sa súd správne a presvedčivo vyporiadal v odôvodnení rozhodnutia. Zdôraznil pritom, že článok nesmeroval ku kritike žalobcu, ale k pôsobeniu vtedajšieho ministra zdravotníctva F.. J. I. a jeho vzťahu k F.. L. Ž.. Poukázal na osobu žalobcu, ktorý dlhodobo poskytuje služby pre štát, preto sa stal osobou verejného záujmu a musí strpieť širšiu mieru kritiky ako súkromná osoba. 7. Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených (§ 379, § 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že je neopodstatnené. 8. Žalobca pre zásah do dobrej povesti podľa § 19b ods. 3 OZ v konaní uplatňoval od vydavateľa denníka i od autora článku jednak ospravedlnenie a jednak náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 1,- € tvrdiac, že k neoprávnenému zásahu došlo dvoma výrokmi. Prvý výrok sa týkal tvrdenia, že vtedajší minister zdravotníctva F.. J. I., v minulosti personálne prepojený na žalobcu, zamestnal F.. L. Ž. u žalobcu, druhý namietaný výrok sa týkal tvrdenia, že F.. L. Ž. zobral späť žalobu voči žalobcovi o vydanie bezdôvodného obohatenia, keď za medicínsky prístroj, dodaný žalobcom, nemocnica zaplatila dvakrát, žalobcovi ale aj rakúskemu dodávateľovi. 9. Odvolací súd vo vzťahu k autorovi článku, t. j. žalovanému 2/ považuje rozsudok súdu prvej inštancie za vecne správny z dôvodu, že požadované ospravedlnenie voči tomuto žalovanému je nevykonateľné. Žalobca napriek ustálenej súdnej praxi totiž neformuloval petit požadovaného ospravedlnenia tak, že žalovaný 2/ je povinný strpieť uverejnenie ospravedlnenia, požadoval priamo uverejnenie ospravedlnenia, hoci žalovaný 2/, rozdielny od vydavateľa, objektívne nemôže ovplyvniť obsah denníka Hospodárske noviny. 10. Z tohto dôvodu súd prvej inštancie žalobu voči žalovanému 2/ správne zamietol, a to za situácie, keď žalobca uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy len vo výške 1,- €, má preto preň význam len požadované ospravedlnenie. Možno sa však stotožniť s odvolateľom, že posúdenie vecnej pasívnej legitimácie žalovaného 2/ nebolo súdom prvej inštancie vykonané v súlade s ustálenou praxou, v zmysle ktorej autor článku zodpovedá za jeho obsah, pokiaľ nie je zamestnancom vydavateľa (porovnaj napr. Z III, s. 203 ods. 6). To však nič nemení na vecnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie voči žalovanému 2/. 11. Pasívna legitimácia žalovaného 1/, ako vydavateľa denníka Hospodárske noviny, ktorým malo dôjsť k zásahu do dobrej povesti právnickej osoby, nie je sporná. Vo vzťahu k žalovanému 1/ sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie o neopodstatnenosti žaloby. 12. Medzi prostriedky ochrany osobnostných práv fyzickej osoby alebo ochrany dobrej povesti právnickej osoby okrem právnych prostriedkov, predpokladaných Občianskym zákonníkom, treba zaradiť i prostriedky právnej ochrany, vyplývajúce z osobitných predpisov, napr. i z tlačového zákona (zák. č. 81/1966 Zb. v čase publikovania článku, aktuálne zák. č. 167/2008 Z. z.). 13. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v oboch namietaných výrokoch (pokiaľ by boli spôsobilé neoprávnene zasiahnuť do dobrej povesti žalobcu) už bola poskytnutá ochrana, keďže žalovaný 1/ ako vydavateľ denníka už publikoval opravu rovnakých v článku publikovaných tvrdení, za ktoré ospravedlnenie požaduje žalobca v tomto konaní. Nie je pritom rozhodujúce, na podnet ktorej osoby vydavateľ opravu vykonal. Oprava bola pritom vykonaná bezprostredne po publikovaní článku (12. 3. 2006), so zásadne významnejším dopadom na čitateľov, než by prinieslo požadované ospravedlnenie na základe rozhodnutia súdu v tomto konaní. 14. K pravdivosti jednotlivých namietaných skutkových výrokov možno len na okraj uviesť, že v zmysle ustálenej judikatúry ESĽP pri médiách je prípustné isté zjednodušenie, preto pokiaľ autor článku uviedol, že u žalobcu sa zamestnal F.. L. Ž., nevyhnutne sa nevyžaduje, aby išlo o vzťah založený podľa Zákonníka práce. Z výpovede svedka F.. L. Ž. pritom vyplynulo, že navštevoval žalobcu v jeho sídle v súvislosti s konzultáciami v oblasti zdravotníctva. Záver súdu prvej inštancie o pravdivosti tohto výroku má preto základ vo vykonanom dokazovaní. I keď pravdivosť druhého výroku sa nepodarilo žalovaným preukázať, v ňom obsiahnuté tvrdenie sa nedotýka osoby žalobcu, ale F.. L. Ž.Ň., na osobu ktorého bol aj publikovaný článok zameraný, ako správne uzavrel i súd prvej inštancie. Konštatovaním, že F.. Ž. zobral späť žalobu voči žalobcovi, objektívne nemohlo dôjsť do zásahu do povesti žalobcu, keď sa netýka konkrétneho konania žalobcu, ale osoby rozdielnej, z iniciatívy ktorej už bola oprava tohto údaja publikovaná. 15. Nemožno pritom opomenúť, že téma nakladania s verejnými prostriedkami v zdravotníctve je vysoko aktuálnou, spadajúcou do oblasti verejného záujmu. Žalobcom nebolo spochybnené tvrdenie, že nemocnica zaplatila za jeden prístroj dvakrát, dodávateľovi prístroja zo zahraničia i žalobcovi ako komisionárovi a žiaden z nich prostriedky nemocnici nevrátil. 16. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP). 17. V odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal náhradu trov v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP). 18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).