Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/41/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207207931 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1207207931.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Martina Murgaša v právnej veci žalobcu: Q. T. L. Š. J. N. , bytom D. Č.. XX, zastúpený JUDr. Vladimírom Komanom, advokátom v Starej Ľubovni, 17. novembra č. 31, proti žalovanému: BKS-Leasing s. r. o. (pred zmenou názvu a právnej formy KOFIS LEASING, a.s.), Bratislava, Pribinova č. 4, IČO: 31 644 333, zastúpený Advokátskou kanceláriou Mgr. Miroslav Rybánsky, Bratislava, Kresnánkova č. 3580/4A, IČO: 50 150 278, za ktorú koná Mgr. Miroslav Rybánsky, o zaplatenie sumy 772,42 € (23.270,-- Sk), s príslušenstvom, o vzájomnej žalobe žalovaného o zaplatenie sumy 751,65 € (22.644,10 Sk), s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 19. septembra 2012, č.k. 51 C 34/2008-360, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 19. septembra 2012, č.k. 51 C 34/2008-360, p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1.1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 19.9.2012, č.k. 51 C 34/2008-360, žalobu zamietol, žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 708,14 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 15.6.2007 do zaplatenia a nahradiť žalovanému trovy konania v sume 88,63 € (iné trovy konania), v sume 666,03 € pozostávajúce z trov právneho zastúpenia, k rukám právneho zástupcu žalovaného Mgr. Miroslava Rybánskeho, advokáta v Bratislave, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšku súd prvej inštancie vzájomnú žalobu zamietol. 1.2. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.2.2007 domáhal uloženia povinnosti žalovanému vydať mu bezdôvodné obohatenie v sume 772,42 € (23.270,-- Sk) spolu s príslušenstvom na tom skutkovom základe, že so žalovaným uzavrel dňa 24.10.2005 dodatok k leasingovej zmluve č. R., na základe ktorej prešli na neho (žalobcu) všetky práva a povinnosti predchádzajúceho leasingového nájomcu, ktorým bol W. V.; predmetom leasingu bolo osobné motorové vozidlo zn. Š. Y. X.X X., č. karosérie C., č. motora XXXXXX, po splatení poslednej splátky sa mal stať vlastníkom predmetného motorového vozidla. Jeho žiadosť o zapísanie do technického preukazu vozidla ako jeho držiteľ bol zamietnutý z dôvodu, že ako držiteľ vozidla nebol v technickom preukaze zapísaný ani žalovaný, ani predchádzajúci leasingový nájomca W. V., ale D. W.. Vzhľadom na uvedené skutočnosti teda nemohlo dôjsť k tomu, aby sa po splatení všetkých splátok stal vlastníkom vozidla. Z daného žalobca vyvodil, že predmetom leasingovej zmluvy bolo nemožné plnenie, a preto celá leasingová zmluva je v zmysle ustanovenia § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka absolútne neplatná, žalovaný tak prijal peňažné prostriedky bez akéhokoľvek právneho dôvodu, na jeho úkor sa bezdôvodne obohatil v sume 772,42 € (23.270,-- Sk) pozostávajúcej z poplatku za vyhotovenie dodatku k leasingovej zmluve v sume 3.570,-- Sk a dvoch leasingových splátok po 9.850,-- Sk. Na predžalobnú upomienku doručenú dňa 7.8.2006 žalovaný nereagoval a žalobou uplatnenú sumu žalobcovi nezaplatil. 1.3. Súd prvej inštancie dňa 14.6.2007, č.k. 32 Ro 1279/2007-32, vydal platobný rozkaz, ktorým žalobe v celom rozsahu vyhovel. V odpore podanom včas s odôvodnením žalovaný dôvodil, že v rámci predmetu svojho podnikania poskytuje leasing na nové a ojazdené motorové vozidlá. Dňa 17.5.2004 uzavrel s V. W. leasingovú zmluvu č. R., ktorej predmetom bolo motorové vozidlo zn. Š. Y. X.X X., č. karosérie C., č. motora XXXXXX, rok výroby XXXX; leasingová zmluva bola dojednaná na dobu 36 mesiacov. Ešte pred uzatvorením predmetnej leasingovej zmluvy nadobudol (žalovaný) predmet leasingu do svojho vlastníctva od spoločnosti V. F. P., Poprad, Rastislavova č. 3482/6, IČO: 40 599 701, za dohodnutú kúpnu cenu v sume 260.000,-- Sk. V technickom preukaze vozidla bol v tom čase evidovaný vlastník V. W.. Spoločnosť V. F. P. preukázala vlastníctvo k predmetu leasingu predložením kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2004, na základe ktorej nadobudla predmet leasingu od V. W. za kúpnu cenu 260.000,-- Sk. Následne V. W. ako leasingový nájomca protokolárne prevzal predmet leasingu a začal ho užívať. Na základe žiadosti leasingového nájomcu V. W. došlo dňa 9.9.2004 k podpisu dodatku k tejto zmluve, na základe ktorého boli všetky práva a povinnosti leasingového nájomcu prevzaté novým leasingovým nájomcom D. W., ktorý prevzal predmet leasingu a začal ho užívať, ktorý prevzal aj technický preukaz od vozidla, plnomocenstvo vystavené žalovaným na vykonanie zmeny zápisu držiteľa predmetu leasingu na príslušnom dopravnom inšpektoráte. K vykonaniu zmeny na dopravnom inšpektoráte však nedošlo. Dňa 10.8.2005 bol opätovne uzatvorený dodatok k leasingovej zmluve, na základe ktorého došlo k postúpeniu všetkých práv a prevzatiu záväzkov zo zmluvy ďalším leasingovým nájomcom W. V., ktorý ako predmet leasingu prevzal dňa 10.8.2005, zároveň prevzal aj technický preukaz od vozidla a plnomocenstvo vystavené žalovaným na vykonanie zápisu zmeny držiteľa predmetu leasingu na príslušnom dopravnom inšpektoráte. K zmene na dopravnom inšpektoráte opätovne nedošlo. Dňa 24.10.2005 bol na základe žiadosti W. V. opätovne uzatvorený dodatok k leasingovej zmluve, na základe ktorého došlo k postúpeniu všetkých práv a k prevzatiu záväzkov z leasingovej zmluvy žalobcom, ktorý predmet leasingu prevzal dňa 24.10.2005. Zároveň žalobca prevzal aj technický preukaz od vozidla a plnomocenstvo vystavené žalovaným na vykonanie zápisu zmeny držiteľa predmetu leasingu na príslušnom dopravnom inšpektoráte. Nakoľko prvý leasingový nájomca si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z čl. 3 leasingovej zmluvy a nevykonal zápis vlastníctva žalovaného na príslušnom dopravnom inšpektoráte, hoci na to obdržal plnomocenstvo, došlo k situácii, že ďalší leasingoví nájomcovia už túto zmenu na dopravnom inšpektoráte nemohli vykonať. Podľa jeho názoru tvrdenia žalobcu nemajú oporu v zákone. Vlastnícke právo k predmetu leasingu (žalovaný) nadobudol na základe neformálnej kúpnej zmluvy dňa 17.5.2004 od predávajúceho fyzickej osoby podnikateľ V. F. P.. Úprava právneho vzťahu medzi predávajúcim a ním ako kupujúcim sa spravovala s poukazom na ustanovenie § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka ustanoveniami § 443 a nasl. Obchodného zákonníka, v zmysle ktorého nadobúdal kupujúci vlastnícke právo k tovaru, len čo mu bol dodaný tovar odovzdaný. Na základe čl. 3 písm. a/ leasingovej zmluvy splnomocnil (žalovaný) na vykonanie obhliadky a prevzatie predmetu leasingu leasingového nájomcu. Predmet leasingu bol protokolárne prevzatý dňa 17.5.2004 o 12.00 hod., a tým bol naplnený zákonný predpoklad prechodu vlastníckeho práva k predmetu leasingu na kupujúceho a kupujúci zákonným spôsobom, na základe platného právneho úkonu, nadobudol vlastnícke právo k predmetnému vozidlu. Žalobca porušil jednotlivé ustanovenia leasingovej zmluvy a jej príloh tým, že neuhradil leasingové splátky č. 20 - 26 v zmysle splátkového kalendára, a tak na základe ustanovenia čl. 9 bod 9.2.1. dohody o všeobecných podmienkach leasingu listom zo dňa 22.6.2006 predčasne ukončil leasingovú zmluvu ku dňu 22.6.2006 a vyzval žalobcu na vrátenie predmetu leasingu. Vypovedaniu leasingovej zmluvy predchádzalo poverenie externej agentúry J. M., W. E. Č.. XXX/ XX, V. L., IČO: 37 363 280, vyhľadaním žalobcu, inkasovaním dlžných splátok a odobratím predmetu leasingu vrátane technického preukazu. Predmet leasingu bol žalobcovi odobratý po tom, ako tento odmietol uhradiť dlžné leasingové splátky a bola mu doručená písomná výpoveď leasingovej zmluvy zo dňa 22.6.2006. Následne za účelom určenia všeobecnej hodnoty predmetu leasingu nechal na predmet leasingu vypracovať znalecký posudok a potom predmet leasingu odpredal tretej osobe, vypracoval finančné vyrovnanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy č. R. so žalobcom. 1.4. Podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 23.8.2007 žalovaný uplatnil voči žalobcovi svoj nárok vzájomnou žalobou, v ktorej navrhol súdu uložiť žalobcovi povinnosť zaplatiť mu sumu 751,65 € (22.644,10 Sk) spolu s úrokom z omeškania vo výške 14,75 % ročne z dlžnej sumy od 15.6.2007 do zaplatenia; žiadal tiež náhradu trov konania. K uvedenej sume dospel nasledovným výpočtom: nezaplatené leasingové splátky v sume 54.162,90 Sk, ostatné náklady - parkovné v sume 1.310,70 Sk, zmluvná pokuta v sume 12.890,50 Sk, náklady na odobratie predmetu leasingu žalobcovi v sume 12.900,-- Sk, náklady na vypracovanie znaleckého posudku v sume 2 380,-- Sk, mínus predajná cena predmetu leasingu v sume 61.000,-- Sk. 2. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 18.3.2009, č.k. 51 C 34/2008-180, súd prvej inštancie žalobu zamietol, vyhovel vzájomnej žalobe a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému sumu 708,14 €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,5 % ročne od 15.6.2007 do zaplatenia, vo zvyšku súd vzájomnú žalobu zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 8.9.2010, č.k. 7 Co 138/2009-221, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že naďalej aj v odvolacom konaní zostala sporná otázka, či daný dodatok k leasingovej zmluve je platný alebo absolútne neplatný právny úkon a následne, či žalovaný a v akej sume získal na úkor žalobcu bezdôvodné obohatenie, či aj žalobca na úkor žalovaného získal a aké bezdôvodné obohatenie. Vytýkal súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie a nedostatočné zistenie skutkového stavu veci a na základe takto zisteného skutkového stavu nesprávne rozhodnutie vo veci samej. Dôvodil, že súd prvej inštancie síce v rozsudku uviedol, že vykonal dokazovanie aj spisom Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade, Okresného dopravného inšpektorátu v Kežmarku, avšak už neuviedol, aké konkrétne skutočnosti sa z vykonaného dokazovania týmto spisom dozvedel a ako s nimi pri hodnotení dôkazov naložil. Ak by skutočne vykonal dokazovanie aj daným spisom, zistil by iné skutočnosti ohľadne nadobudnutia vlastníctva k danému motorovému vozidlu ako uvádzal žalovaný (o jeho vlastníkoch, držiteľoch, o dražbe daného motorového vozidla dňa 22.2.2008), o tom, že sa žalovaný zúčastnil dražby ako jediný dražobník, hoci na základe kúpnej zmluvy sa už predtým považoval za vlastníka daného motorového vozidla, že nie je v spise doklad o tom, že by sa žalovaný domáhal vylúčenia motorového vozidla z dražby, a pod., ktoré nepochybne majú vplyv na posúdenie otázky platnosti/neplatnosti dodatku leasingovej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu, ale aj samotnej leasingovej zmluvy žalovaného s predchodcom žalobcu, dodatkov leasingovej zmluvy uzavretých žalovaným s predchodcami žalobcu. Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie podrobne sa oboznámiť so všetkými skutočnosťami nachádzajúcimi sa v spise (vrátane spisu Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Poprade, Okresného dopravného inšpektorátu v Kežmarku) a na odstránenie spornosti zistených skutočností vykonať dokazovanie výsluchom žalobcu, vyjadrením žalovaného, a vykonať aj ďalšie dokazovanie pre vec rozhodujúce. Zároveň súd prvej inštancie mal uviesť, z ktorých dôkazov pri rozhodovaní vychádzal, prečo nevychádzal z ďalších dôkazov a svoj postup odôvodniť. 3. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, súc viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vykonal, doplnil, dokazovanie spôsobom v rozsudku uvedeným, na základe čoho zistil tento skutkový stav veci. Žalovaný v rámci predmetu podnikania poskytoval a poskytuje leasing motorových vozidiel. Kúpnou zmluvou zo dňa 17.5.2004 spoločnosť V. F. P. nadobudla predmet leasingu od D. W. za kúpnu cenu 260.000,-- Sk. D. W. bol zapísaný do technického preukazu ako držiteľ predmetného motorového vozidla. Predmetom leasingu bolo osobné motorové vozidlo zn. Š. Y. X.X X., č. karosérie C., č. motora XXXXXX. Pred uzatvorením leasingovej zmluvy č. R. kúpil žalovaný predmet leasingu od spoločnosti V. F. P. za dohodnutú kúpnu cenu v sume 156.000,-- Sk, o čom bola vystavená faktúra č. 015/2004. Následne žalovaný ako prenajímateľ uzatvoril dňa 17.5.2004 s V. W. ako nájomcom vyššie uvedenú leasingovú zmluvu na dobu 36 mesiacov a tento vozidlo následne užíval ako leasingový nájomca. Po celý tento čas bol D. W. zapísaný v technickom preukaze ako držiteľ vozidla. Na základe žiadosti V. W. došlo dňa 9.9.2004 k podpísaniu dodatku k leasingovej zmluve, na základe ktorého prešli všetky práva a povinnosti z nájomcu V. W. na nového nájomcu, ktorým sa stal D. W.. D. W. prevzal spolu s vozidlom aj veľký technický preukaz a bolo mu udelené plnomocenstvo na vykonanie zápisu zmeny držiteľa motorového vozidla. Dňa 10.8.2005 bol opätovne uzatvorený dodatok k leasingovej zmluve, na základe ktorého boli všetky práva a povinnosti D. W. postúpené na W. V.. Žalobca následne uzatvoril so žalovaným dňa 24.10.2005 dodatok k leasingovej zmluve č. R. a na jeho základe prešli na žalobcu všetky práva a povinnosti predchádzajúceho leasingového nájomcu, ktorým bol W. V.; po splatení poslednej splátky sa mal žalobca stať vlastníkom predmetného motorového vozidla. Žalobca za trvania leasingovej zmluvy pred tým, ako uhradil všetky splátky, sa chcel dať zapísať do technického preukazu vozidla ako jeho držiteľ, prepis však bol zamietnutý z dôvodu, že ako držiteľ vozidla nebol v technickom preukaze zapísaný ani žalovaný, ani predchádzajúci leasingoví nájomcovia V. W. a W. V., ale D. W.. Prvý leasingový nájomca si nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z čl. 3 leasingovej zmluvy a nevykonal zmenu zápisu na príslušnom dopravnom inšpektoráte. Žalobca uhradil len dve leasingové splátky, následne už neuhradil riadne a včas leasingové splátky č. 20 až 26 a ako dôvod uviedol, že podľa jeho názoru je leasingová zmluva absolútne neplatný právny úkon; naďalej ale užíval predmet leasingu. Žalovaný v súlade s leasingovou zmluvou túto ku dňu 22.6.2006 vypovedal z dôvodu neuhradenia dlžných leasingových splátok č. 20 až 26 a následne žalobcovi odobral prostredníctvom spoločnosti J. M., IČO: 37 363 280, predmet leasingu, ktorý si od žalovaného vyfakturoval faktúrou č. 2006146 zo dňa 7.7.2006, splatnou dňa 17.7.2006, sumu 12.900,-- Sk a túto žalovaný uhradil dňa 12.7.2006. V čase, keď žalovaný odovzdal žalobcovi motorové vozidlo pri podpise leasingovej zmluvy, toto malo najazdených 190 000 km. V čase, kedy došlo k odobratiu vozidla žalobcovi, malo vozidlo najazdených 198 493 km. Teda žalobca najazdil počas doby, kedy mal vozidlo v užívaní, na predmetnom vozidle 8 493 km. Zo žiadosti o vykonanie zmeny - odhlásenie motorového vozidla EČV: K.-XXXAF zo dňa 8.11.2005 vyplynulo, že držiteľ D. W. týmto žiadal Okresný dopravný inšpektorát v Kežmarku o vykonanie zmeny držiteľa na nového držiteľa Q. T.; pričom ale žiadosť bola podpísaná menom Š.. Zo záznamu dopravného inšpektorátu zo dňa 8.11.2005 vyplynulo, že žiadateľ predložil technický preukaz a doklad o zaplatené poistného vystavený poisťovňou K., P..B.., zo dňa 14.9.2005, č. XXXXXXXXXX. Z ďalšej predloženej žiadosti o vykonanie zmeny - odhlásenie motorového vozidla EČV: K.-XXXAF zo dňa 12.3.2008 vyplynulo, že D. W. požiadal Okresný dopravný inšpektorát v Kežmarku o vykonanie zmeny držiteľa na nového držiteľa A. R., a.s. Zo spisu Okresného dopravného inšpektorátu Kežmarok vyplývajú nasledovné skutočnosti: Prvým držiteľom vozidla bol Q. B. - B..Q..V..B.., zápis dňa 8.12.1997. Druhým držiteľom bol podľa záznamu zo dňa 23.7.1999 D. W.. Dňa 16.7.1999 uzavrel D. W. ako nájomca so spoločnosťou Š., s.r.o., ako prenajímateľ zmluvu o finančnom leasingu ojazdeného motorového vozidla zn. Š. Y. X., rok výroby XXXX. Autorizovaným predajcom bola spoločnosť Autonova, s.r.o. Leasingová spoločnosť Š.K., B..T..Y.., Bratislava, uhradila ako odberateľ spoločnosti Autonova, s.r.o., ako dodávateľovi za motorové vozidlo Š. Y. X. celkovú cenu vozidla v sume 228.054,90 Sk na základe faktúry č. 66/99-012 splatnej dňa 6.8.1999. Spoločnosť ŠkoFIN, s.r.o., následne už ako vlastník predmetného vozidla splnomocnila D. W. ako nájomcu tohto vozidla k prihláseniu vozidla do evidencie okresného dopravného inšpektorátu, kde sa mal tento dať zapísať ako jeho držiteľ. Dňa 15.11.2000 vydal Daňový úrad v Kežmarku pod č. XXX/XXX/XXXXX/XX-V. rozhodnutie o určení záložného práva, na základe ktorého určil záložné právo na hnuteľnú vec patriacu daňovému dlžníkovi D. W. - motorové vozidlo zn. Š. Y. P., V. V., rok výroby XXXX. Dňa 15.8.2001 vydal Daňový úrad Kežmarok pod č. j. XXX/XXXX/XXXXX/XXXX rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania predajom hnuteľnej veci voči daňovému dlžníkovi D. W.. Na základe uvedeného rozhodnutia správca dane zakázal Okresnému riaditeľstvu Policajného zboru Slovenskej republiky v Kežmarku, ktorý evidoval hnuteľný majetok daňového dlžníka, nakladať s hnuteľnou vecou - Š. Y. P., V. V., rok výroby XXXX. Dňa 3.3.2003 vydal JUDr. Michal Brožina, súdny exekútor, Exekútorský úrad Svidník, č. EX 442/02-22, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie postihnutím majetkových práv povinného D. W., ktorým vykonal blokáciu motorového vozidla zn. Š. Y. P. (oprávnený NÚP - Okresný úrad práce Kežmarok). Dňa 19.2.2004 vydala Mgr. Marcela Zummerová, súdna exekútorka, Exekútorský úrad Michalovce, č. Z. XXX/XX-XX, exekučný príkaz na vykonanie exekúcie postihnutím majetkových práv povinného D. W., ktorým vykonal blokáciu motorového vozidla zn. Š. Y. P. (oprávnený: NÚP - Okresný úrad práce Kežmarok). Dňa 28.3.2007 vydala Mgr. Marcela Zummerová, súdna exekútorka, Exekútorský úrad Michalovce, č. Z. XXX/XX-XX, žiadosť o odblokovanie predmetného motorového vozidla povinného z dôvodu ukončenia exekučného konania (vyplatenie povinného). Dňa 3.12.2007 vydal Michal Brožina, súdny exekútor, Exekútorský úrad Svidník, č. EX 442/02-52, žiadosť o odblokovanie predmetného motorového vozidla povinného z dôvodu ukončenia exekučného konania (vyplatenie povinného). Dňa 2.1.2008 Daňový úrad Kežmarok vydal daňový exekučný príkaz a nariadil daňovú exekúciu predajom hnuteľných vecí povinného D. W. predajom motorového vozidla Š. Y. P., V. V., rok výroky XXXX, EVČ: K.-XXXAF. Zo spisu Daňového úradu v Kežmarku č. XXX/XXX/XXXXX/ XX vyplýva, že Daňový úrad Kežmarok dňa 15.11.2000 vydal rozhodnutie o určení záložného práva na hnuteľnosť patriacu daňovému dlžníkovi D. W. k motorovému vozidlu EČV: K.-XXXAF, zn. Š. Y. P.. Dňa 22.2.2008 sa uskutočnila dražba predmetného motorového vozidla, ktorej sa zúčastnil žalovaný, ktorý vydražil predmetné motorové vozidlo za cenu 57.767,-- Sk. Ďalej zostalo nepochybné, že žalobca sa dohodol s predchádzajúcim nájomcom W. V., ktorý chcel od leasingovej zmluvy odstúpiť, na tom, že žalobca vstúpi do jeho postavenia ako nájomcu. Žalobca uhradil všetky poplatky a podpísal dodatok k zmluve. Následne začal prostredníctvom pána Š. vybavovať prepis motorového vozidla na dopravnom inšpektoráte. Tento zistil, že vo veci je problém, nakoľko žalovaný nie je majiteľom motorového vozidla. Žalovaný v ten istý deň žalobcovi a Š. sľúbil, že predmetnú vec dá do poriadku, ale nestalo sa tak. Podľa žalobcu auto užíval len pár dní, a síce do prvého pokusu o prepis. Potom auto stálo doma, nejazdil na ňom, stále čakal, že žalovaný vec vyrieši. Ak sa tak nestalo, po druhej splátke vyzval žalovaného, aby mu umožnil užívať motorové vozidlo a ak nie, chce odstúpiť od zmluvy. Napokon sa to skončilo tak, že zo strany žalovaného mu bolo toto motorové vozidlo odňaté. Svedok Š. Š. bol kolegom žalobcu. Na požiadanie žalobcu o zabezpečenie prepisu motorového vozidla, keďže býval priamo v Kežmarku a vedel, že s prepisom bývali problémy, mu poskytol pomoc. Prepis na dopravnom inšpektoráte odmietli vykonať s odôvodnením, že mal plnú moc na prepis z leasingovej spoločnosti žalovaného, pričom v dokladoch bola zapísaná iná leasingová spoločnosť, myslel si, že to bol Š., s.r.o.; vec mala byť najprv vyriešená v leasingovej spoločnosti. Vec sa nevyriešila, ale žalobcovi auto zobrali. Žalobca na aute jazdil asi dva mesiace, nemal (svedok) vedomosť o tom, žeby na ňom jazdil aj ďalej. Zo strany dopravného inšpektorátu došlo k vykonaniu úkonov smerujúcich k prepisu, a to k odstrihnutiu rohu technického preukazu; s takýmto technickým preukazom nemohol žalobca autom jazdiť. Okresný dopravný inšpektorát v Kežmarku podaním zo dňa 20.3.2012 oznámil, že v prípade, ak prepis iniciuje osoba, ktorá nie je vlastníkom, prepis nevykoná, takýto prepis sa môže vykonať len na základe prítomnosti vlastníka vozidla alebo na základe plnomocenstva. Podaním zo dňa 2.8.2012 dopravný inšpektorát doplnil, že v prípade, ak držiteľ vozidla požiada dopravný inšpektorát o odhlásenie motorového vozidla na nového držiteľa v okrese, v technickom preukaze alebo v osvedčení o evidencii vozidla sa vyznačí zmena údajov o vlastníkovi alebo držiteľovi vozidla a pôvodný držiteľ sa zneplatní pečiatkou „zrušené". V prípade, kedy sú k vozidlu vydané dva doklady - technický preukaz a osvedčenie o evidencii vozidla alebo OE časť I. a časť II., zneplatňuje sa OEV odstrihnutím pravého horného rohu a OE časť I. odstrihnutím ľavého horného rohu. Následne pôvodný držiteľ odovzdá alebo zašle tieto doklady budúcemu držiteľovi za účelom prihlásenia motorového vozidla na príslušnom dopravnom inšpektoráte v mieste trvalého pobytu. Pokiaľ išlo o doplnenie dokazovania v zmysle usmernenia odvolacieho súdu týkajúce sa postupu žalovaného pri odkúpení predmetného motorového vozidla na dražbe, žalovaný uviedol, že bolo pre neho rýchlejšie a efektívnejšie postupovať týmto spôsobom, ako žalovať na vylúčenie veci z exekúcie a viesť v tejto veci súdny spor. Z uvedeného dôvodu následne predmetné motorové vozidlo kúpil, pričom mal za to, že ani v rámci exekučného konania nič nebránilo aj samotnému vlastníkovi, aby predmet dražby znova kúpil. Súd prvej inštancie opätovne vo veci nevykonal dokazovanie výsluchom svedka W. V. a D.na W., nakoľko bolo nadbytočné, keďže z ich výpovedí nemohli vyplynúť žiadne skutočnosti, ktoré by mohli mať vzhľadom na zistený skutkový stav veci podstatný význam pre rozhodnutie súdu. 4.1. Po právnej stránke súd prvej inštancie dôvodil ustanoveniami § 37 ods. 2, § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 373, § 489 ods. 1, ods. 2, § 491, § 492, § 493 ods. 1, ods. 2 Obchodného zákonníka, § 85 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách. V prvom rade sa zaoberal otázkou platnosti uvedenej leasingovej zmluvy v znení jej dodatkov a (opätovne) dospel k záveru, že leasingová zmluva č. R. nie je absolútne (ani relatívne) neplatným právnym úkonom; tvrdenie o nemožnosti zápisu leasingového nájomcu do technického preukazu a z toho vyvodenie záveru o nemožnosti nadobudnutia vlastníckeho práva ako dôvodu absolútnej neplatnosti tejto zmluvy, považoval súd prvej inštancie za účelové, nakoľko táto skutočnosť nezakladá absolútnu neplatnosť zmluvy v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Ak by si žalobca splnil svoju povinnosť splácať dohodnuté leasingové splátky riadne a včas, nič by nebránilo tomu, aby na neho následne prešlo vlastnícke právo. Až v prípade, ak by po doplatení všetkých splátok sa nestal vlastníkom motorového vozidla, mal by právo prípadne žiadať vrátenie časti zaplatenej kúpnej ceny od žalovaného. Súd prvej inštancie opätovne uviedol, že vlastníkom motorového vozidla by sa však nestal na základe zápisu do technického preukazu, resp. do evidencie vozidiel. Tomuto záveru zodpovedá aj skutočnosť, že napriek tomu, že v čase, keď žalobca podal dopravnému inšpektorátu žiadosť o vykonanie zmeny, on sám nebol ešte vlastníkom, ale len nájomcom vozidla. Teda zo skutočnosti, že nie je možné vykonať zmenu zápisu, v žiadnom prípade nie je možné vyvodiť záver o tom, že prenajímateľ (predávajúci) nie je vlastníkom motorového vozidla. Samotný zápis v technickom preukaze a evidencii motorových vozidiel nemá za následok zmenu vlastníctva motorového vozidla ako hnuteľnej veci, a preto nie je možné v tomto prípade hovoriť v zmysle § 37 ods. 2 Občianskeho zákonníka o nemožnosti plnenia z leasingovej zmluvy, ktorá by zakladala jej absolútnu neplatnosť. Zápis do evidencie motorových vozidiel vykonávaný príslušným dopravným inšpektorátom mal a má výlučne evidenčný charakter. Evidencia vozidiel v zmysle ustanovenia § 85 ods. 2 zákona č. 315/1996 Z.z. je informačným systémom. Navyše ako vyplýva z ustanovenia § 88 ods. 3 zákona č. 315/1996 Z.z. osoba uvedená v evidencii ako držiteľ vozidla nemusí byť totožná s osobou vlastníka. Vlastnícke právo k motorovému vozidlu, ako veci hnuteľnej, prechádza pri jeho predaji na nového vlastníka okamihom jeho fyzického prevzatia. Pokiaľ žalobca následne v konaní pred súdom prvej inštancie tvrdil, že zmluva, resp. jej dodatok, je neplatná v zmysle ustanovenia § 49a Občianskeho zákonníka (ide pritom o relatívnu neplatnosť podľa § 40a Občianskeho zákonníka) z dôvodu, že žalovaný uviedol žalobcu do omylu o podstatnej skutočnosti, a síce v otázke vlastníctva k predmetu nájmu, v tejto časti sa žalobcovi nepodarilo preukázať, že by žalovaný tento omyl vyvolal alebo že by o tomto omyle vedel, prípadne žeby ho vyvolal úmyselne. Teda žalobca nepreukázal, že žalovaný v čase uzatvárania leasingovej zmluvy mal vedomosť o tom, že by motorové vozidlo nebolo schopné prepisu, resp. že mal vedomosť o tom, že nie je vlastníkom motorového vozidla. Naopak v konaní bolo listinnými dôkazmi preukázané, že na základe kúpnej zmluvy zo dňa 17.5.2004 nadobudla do vlastníctva spoločnosť V. F. P. predmet leasingu (zn. Š. Y. X.X X., č. karosérie C., č. motora XXXXXX) od D. W. za kúpnu cenu 260.000,-- Sk. D. W. bol zapísaný do technického preukazu ako držiteľ predmetného motorového vozidla; následne kúpil žalovaný predmet leasingu od spoločnosti V. F. P. za dohodnutú kúpnu cenu v sume 156.000,-- Sk, pričom kúpnu cenu vyfakturoval predávajúci - spoločnosť V. F. P. faktúrou č. XXX/XXXX kupujúcemu (pôvodne K. R., a.s.) a následne žalovaný uzavrel predmetnú leasingovú zmluvu. Žalovaný v čase uzavretia leasingovej zmluvy a jej následných dodatkov bol dobromyseľným o tom, že je vlastníkom predmetu zmluvy. Súd zdôraznil, že vlastníctvo k tomuto vozidlu žalovaný nadobudol od podnikateľa fyzickej osoby V. F., podnikajúcej pod obchodným menom V. F. P., ktorý nadobudol vlastnícke právo k tomuto motorovému vozidlu od D. W.. Pri posudzovaní ústne uzatvorenej kúpnej zmluvy medzi žalovaným ako kupujúcim a V. F. ako predávajúcim bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže išlo o záväzkový vzťah vniknutý medzi podnikateľmi, týkajúci sa ich podnikateľskej činnosti, pričom v zmysle § 446 Obchodného zákonníka kupujúci nadobúdal na základe kúpnej zmluvy vlastnícke právo aj v tom prípade, že predávajúci nebol vlastníkom predávanej veci, ak bol dobromyseľný a nevedel, že predávajúci nebol vlastníkom tejto veci a nebol oprávnený s vecou nakladať za účelom jej predaja. S poukazom na uvedené ustanovenie Obchodného zákonníka, keď Obchodný zákonník umožňoval nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, zostalo nepochybné, že žalovaný sa stal ako dobromyseľný kupujúci vlastníkom predmetného motorového vozidla a ako jeho vlastník bol oprávnený ho žalobcovi prenajať. Uzavretím zmluvy o kúpe prenajatej veci vzniklo nájomcovi právo, po zaplatení všetkých splátok a uplynutí dohodnutej doby nájmu, odkúpiť od prenajímateľa vec tvoriacu predmet nájomného vzťahu. V praxi sa táto zmluva uplatňuje najčastejšie pri tzv. finančnom leasingu, pri ktorom nájomcovi vznikne právo na kúpu prenajatej veci až po ukončení dohodnutej doby nájmu predmetu zmluvy a zaplatenia všetkých splátok. Uplatnením práva nájomcu kúpiť prenajatú vec v ustanovenej alebo dohodnutej dobe sa menila nájomná zmluva na kúpnu zmluvu, pričom okamihom uzavretia kúpnej zmluvy dochádzalo zároveň k zániku pôvodnej nájomnej zmluvy. Uzavretím (vznikom) kúpnej zmluvy dochádzalo u hnuteľných vecí zároveň i k prechodu vlastníckeho práva k veci. Žalobca však v tomto prípade prestal splácať dohodnuté leasingové splátky v termínoch splatnosti, a teda na neho nikdy nemohlo v zmysle platnej leasingovej zmluvy prejsť vlastnícke právo k predmetu nájmu. 4.2. V súvislosti s otázkou bezdôvodného obohatenia na strane oboch strán sporu súd prvej inštancie poukázal na to, že vzhľadom na charakter a povahu inštitútu leasingu, splátky, ktoré leasingový nájomca uhrádzal, predstavovali splátky nájomného za predmet leasingu a nie splátky kúpnej ceny. V prípade, ak došlo k predčasnému ukončeniu predmetu leasingu z dôvodov uvedených v leasingovej zmluve bez tohto, aby došlo ku kúpe prenajatej veci, nevznikal leasingovému nájomcovi nárok na vrátenie už uhradených leasingových splátok, nakoľko tieto predstavovali „nájomné", ktoré leasingový nájomca platil za užívanie predmetu leasingu. Vo vzťahu k danej veci súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca predmet nájmu užíval od jeho prevzatia až do dňa jeho odobratia dňa 22.6.2006, pričom leasingové splátky v tom čase už neplatil. To je pritom v evidentnom rozpore s jeho tvrdením, že nemohol predmet leasingu riadne užívať, keďže nebol zapísaný ako jeho držiteľ v evidencii vozidiel. Súd prvej inštancie vyvodil, že žalobca v konaní nepreukázal existenciu takých skutočností, ktoré mohli mať za následok vznik jeho nároku voči žalovanému. Predmetom danej leasingovej zmluvy nebolo nemožné plnenie. Táto zmluva nie je neplatným právnym úkonom ani z iných dôvodov, a preto žalobcovi nemohol vzniknúť voči žalovanému nárok na vrátenie plnenia (bezdôvodného obohatenia) z neplatnej zmluvy. Naviac, bez zreteľa na uvedený záver súdu prvej inštancie o platnosti danej leasingovej zmluvy, ak by aj bola táto zmluva neplatná, nemohlo by na strane žalovaného vzniknúť bezdôvodné obohatenie, nakoľko žalobca nepochybne motorové vozidlo užíval, najazdil na ňom viac ako 8 000 kilometrov, pričom ho užíval po dlhší čas, než za aký zaplatil leasingové splátky (zaplatil za dva mesiace, avšak užíval ho po dobu ešte 6 mesiacov). 4.3. Pokiaľ išlo o tvrdenie, že žalobca nemohol vozidlo užívať z dôvodu, že došlo k poškodeniu technického preukazu, resp. osvedčenia o evidencii odstrihnutím horného rohu zo strany dopravného inšpektorátu, súd prvej inštancie s poukazom na samotné vyjadrenie dopravného inšpektorátu mal za to, že toto tvrdenie žalobcu je účelové a žalobca ho v konaní nepreukázal. Okresný dopravný inšpektorát uviedol, že nepristúpi k prepisu motorového vozidla v prípade, ak prepis iniciuje osoba, ktorá nie je vlastníkom, keď takýto prepis sa môže vykonať len na základe prítomnosti vlastníka vozidla alebo na základe plnomocenstva. V prípade, ak je možné prepis vykonať, postupuje dopravný inšpektorát tak, že ak držiteľ vozidla požiada inšpektorát o odhlásenie motorového vozidla na nového držiteľa, v technickom preukaze alebo v osvedčení o evidencii vozidla sa vyznačí zmena údajov o vlastníkovi, držiteľovi vozidla a pôvodný držiteľ sa zneplatní pečiatkou „zrušené". V prípade, kedy sú k vozidlu vydané dva doklady - technický preukaz a osvedčenie o evidencii vozidla alebo OE časť I. a časť II., zneplatňuje sa OEV odstrihnutím pravého horného rohu a OE časť I. odstrihnutím ľavého horného rohu. V konaní však nebolo preukázané takéto zneplatnenie v technickom preukaze, kde sa nenachádza pečiatka „zrušené" pri označení držiteľa D. W. a ani nebolo preukázané, že by došlo k odstrihnutiu rohu na technickom preukaze zo strany okresného dopravného inšpektorátu. Tvrdenie žalobcu, že nemohol vozidlo užívať z dôvodu, že nebolo možné na toto vozidlo uzavrieť povinné zmluvné poistenie, súd považoval za tvrdenie v rozpore so skutočnosťou, pretože z listinného dôkazu predloženého žalobcom dňa 25.1.2008 (záznam dopravného inšpektorátu zo dňa 8.11.2005) vyplýva, že žiadateľ (žalobca) pri žiadosti o vykonanie zmeny držiteľa predložil technický preukaz a doklad o zaplatení poistného vystavený poisťovňou K., P..B.., zo dňa 14.9.2005, č. 3490047116. Navyše súd prvej inštancie poukázal na to, že v zmysle ustanovenia § 3 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z. povinnosť uzavrieť poistnú zmluvu v prípade, ak na motorové vozidlo je uzatvorená nájomná zmluva s právom kúpy prenajatej veci (leasing), má nájomca, pričom zákon nestanovuje ako podmienku preukazovanie vlastníctva technickým preukazom alebo osvedčením o evidencii, nakoľko v týchto prípadoch je zrejmé, že vlastníkom motorového vozidla v čase uzavretia leasingovej zmluvy nebol nájomca, ale prenajímateľ. Záverom súd prvej inštancie poukázal na to, že pokiaľ teda žalobca tvrdil, že zmluva (resp. jej dodatok) je neplatná a on nemohol predmetné vozidlo užívať, nič mu nebránilo, aby motorové vozidlo vrátil žalovanému (resp. sa o to aspoň pokúsil). Žalobca však napriek ním tvrdeným skutočnostiam o nemožnosti užívania motorového vozidla si predmetné motorové vozidlo ponechal po dobu ôsmich mesiacov (od 24.10.2004 až do 22.6.2006) a najazdil na ňom viac ako 8 000 km. Pokiaľ by bolo pravdivé tvrdenie žalobcu, že si chcel vozidlo ponechať a žiadal žalovaného o odstránenie rozporu v zápise v evidencii motorových vozidiel a z tohto dôvodu vozidlo mal aj naďalej v užívaní, bolo by logickým správaním z jeho strany, žeby žalovanému aj naďalej platil splátky (minimálne splátku nasledujúcu v mesiaci december). Žalobca však zaplatil len dve splátky, a to dňa 13.10.2005 a 2.11.2005. Následne dňa 8.11.2005 požiadal o vykonanie zmeny na dopravnom inšpektoráte a potom už nezaplatil ani jednu splátku, pričom však nemohol vedieť, minimálne pri nasledujúcej splátke splatnej v mesiaci december, že žalovaný nevykoná ním požadovanú nápravu. Navyše žalobca až po tom, ako došlo zo strany žalovaného k odobratiu vozidla dňa 7.8.2006, prvýkrát písomne cestou svojho právneho zástupcu požiadal o vrátenie ním uhradených splátok a tvrdil, že zmluva je neplatná z dôvodu, že sa nemôže stať vlastníkom vozidla kvôli tomu, že sa nedá vozidlo prepísať v evidencii vozidiel na dopravnom inšpektoráte. 4.4. Vo vzťahu k nároku žalovaného, ktorý uplatnil vzájomnou žalobou, súd prvej inštancie zotrval na zistených skutočnostiach a opätovne dospel k záveru, že tento nárok žalovaného je v prevažnej časti dôvodný. Celková uplatnená suma pozostávala z neuhradených leasingových splátok, ostatných nákladov „parkovného" v sume 1.310,70 Sk, zmluvnej pokuty v sume 12.890,50 Sk, nákladov na odobratie predmetu leasingu žalobcovi v sume 12.900,-- Sk, nákladov na vypracovanie znaleckého posudku v sume 2.380,-- Sk, po odpočítaní sumy 61.000,-- Sk, ktorú žalovaný získal predajom predmetného vozidla. Vo vzťahu k uplatnenej sume dlžných leasingových splátok, spolu v sume 54.162,90 Sk, súd prvej inštancie dospel k záveru, že tento nárok, vyplývajúci žalovanému z leasingovej zmluvy, žalovanému vznikol, nakoľko žalobca na základe platnej leasingovej zmluvy počas tejto doby predmet leasingu užíval a dohodnuté leasingové splátky - nájomné - neuhrádzal, hoci mu táto povinnosť vyplývala priamo z leasingovej zmluvy. Súd prvej inštancie v súlade s čl. 6 bod 6.8. dohody o všeobecných podmienkach finančného leasingu priznal žalovanému aj právo na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,2 % za každý deň omeškania vypočítanej ku dňu zániku zmluvy (hoci žalovaný mohol požadovať zmluvnú pokutu až do zaplatenia), spolu 12.890,50 Sk. Súd prvej inštancie žalovanému priznal aj náklady na odobratie predmetu leasingu v sume 12.900,-- Sk, nakoľko tieto náklady slúžili na to, aby sa žalovaný mohol opäť ujať faktickej držby svojho motorového vozidla, keďže žalobca neplatil leasingové splátky, avšak motorové vozidlo naďalej užíval a nevrátil ho žalovanému. Rovnako žalovanému priznal odmenu za vypracovanie znaleckého posudku vo veci výpočtu hodnoty predmetného osobného motorového vozidla v sume 2.380,-- Sk. Toto právo vyplýva žalovanému tak z čl. 6 bod 6.8., ako aj z čl. 9 bod 9.14. dohody o všeobecných podmienkach finančného leasingu, v zmysle ktorého má žalovaný ako prenajímateľ voči nájomcovi právo na všetky prípadné priame náklady súvisiace s predčasným ukončením leasingovej zmluvy. Opodstatnenosť týchto nákladov žalovaný súdu prvej inštancie riadne preukázal a súd prvej inštancie ich výšku považoval za primeranú okolnostiam danej veci. Nepriznal žalovanému sumu 1.310,70 Sk ako parkovné za mesiace december 2006 až máj 2007, pretože v tom čase žalovaný už mal opätovne vozidlo vo svojej faktickej držbe a mohol s ním ďalej nakladať. Preto pokiaľ žalovaný podľa svojho voľného uváženia a bez zavinenia a taktiež možnosti žalobcu čokoľvek ovplyvniť, ponechal aj v tomto období vozidlo na parkovisku, nie je tu žiadny rozumný a prijateľný dôvod na to, aby tieto náklady znášal žalobca. V dohode o všeobecných podmienkach finančného leasingu nebola upravená a ani dohodnutá výška úrokov z omeškania a v leasingovej zmluve v čl. 12 je uvedené, že vzťahy nájomcu a prenajímateľa, ktoré táto leasingová zmluvy neupravuje, sa riadia príslušnými normami, predovšetkým ustanoveniami Obchodného zákonníka a Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tak priznal žalovanému úroky z omeškania v zmysle ustanovenia § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z, a nie tak, ako sa domáhal žalovaný podľa Obchodného zákonníka. Súd dôvodil, že na úpravu úrokov z omeškanie nie je možné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže žalobca je fyzickou osobou, nevykonával podnikateľskú činnosť a predmet leasingu neslúžil na jeho podnikanie. Vzhľadom na tieto skutočnosti súd zamietol vzájomnú žalobu aj v časti týkajúcej sa úrokov z omeškania prevyšujúcich 8,5 % ročne z dlžnej sumy a priznal žalovanému len úroky z omeškania vo výške 8,5 % ročne z dlžnej sumy. Pokiaľ išlo o dobu omeškania, žalovaný žiadal zaplatenie úrokov z omeškania od 15.6.2007, avšak podľa súdu prvej inštancie doba omeškania začala plynúť skôr (jednotlivé leasingové splátky boli splatné dňa 5.12.2005, 5.1.2006, 5.2.2006, 5.3.2006, 5.5.2006, 5.6.2006, rovnako k ukončeniu leasingovej zmluvy a odobratiu predmetu leasingu došlo dňa 22.6.2006, žalovaný uhradil náklady za odobratie vozidla dňa 12.7.2006, znalečné uhradil dňa 16.1.2007), avšak v dôsledku viazanosti žalobou, vzájomnou žalobou, žalovanému nemohol prisúdiť viac, a tak žalovanému priznal úroky z omeškania od 15.6.2007. 4.5. Výrok o náhrade trov konania súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením § 142 ods. 3 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci neúspech len v nepatrnej časti (v sume 1.310,70 Sk a iba nepatrnej sčasti úrokov z omeškania), priznal plnú náhradu trov konania spolu v sume 88,63 €, ktorá pozostáva zo zaplateného súdneho poplatku za odpor v sume 46,21 €, zo zaplateného súdneho poplatku za vzájomnú žalobu v sume 42,42 €, v sume 666,03 € pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia, ktoré súd vyčíslil nasledovne: a/ podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej a účinnej do 31.12.2008 odmenu za jeden úkon právnej služby vypočítal zo základu v sume 44.603,40 Sk [1.480,56 €; súčet základu podľa žaloby v sume 23.270,-- Sk (772,42 €) a vzájomnej žaloby v sume 21.333,40 Sk (708,14 €)]; za 3 úkony právnej pomoci spolu s režijným paušálom potom súd prvej inštancie priznal celkovo v sume 179,50 € (5.407,50 Sk) 1/ za prevzatie veci a prípravu dňa 23.9.2008 v sume 2.150,-- Sk + režijný paušál v sume 190,-- Sk, 2/ za účasť na pojednávaní dňa 24.9.2008 - odročené bez prejednania veci - 1/4 odmeny - 537,50 Sk + režijný paušál v sume 190,-- Sk, 3/ za účasť na pojednávaní dňa 3.12.2008 v sume 2.150,-- Sk + režijný paušál v sume 190,-- Sk; b/ podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. platnej a účinnej od 1.1.2009 súd prvej inštancie priznal z rovnakého základu odmenu za päť úkonov právnej služby: 1/ účasť na pojednávaní dňa 18.3.2009 v sume 71,37 € (2.150,-- Sk) s režijným paušálom v sume 6,95 € (78,32 €), 2/ účasť na pojednávaní dňa 5.10.2011, ktoré bolo odročené bez prejednania veci vo výške 1/4 zo sumy 71,37 € v sume 17,84 € + režijný paušál v sume 7,41 € + 20 % DPH v sume 30,30 €, 3/ účasť na pojednávaní dňa 10.2.2012 v sume 71,37 € + režijný paušál v sume 7,63 € + 20 % DPH v sume 94,80 €, 4/ účasť na pojednávaní dňa 30.5.2012 v sume 71,37 € + režijný paušál v sume 7,63 € + 20 % DPH v sume 94,80 €, 5/ účasť na pojednávaní dňa 19.9.2012 v sume 71,37 € + režijný paušál v sume 7,63 € + 20 % DPH v sume 94,80 €; c/ za účasť právneho zástupcu žalovaného na pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave dňa 8.9.2010 v sume 71,37 € + režijný paušál v sume 7,21 € + 19 % DPH v sume 93,51 €. Od 9.12.2009 je právny zástupca žalovaného platcom DPH, z uvedeného dôvodu si uplatnil za úkony nasledujúce po dni 9.12.2009 aj DPH. 5. Proti tomu rozsudku podal včas odvolanie žalobcu dôvodiac, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil a nedostatočne zistil skutkový stav a na základe takto zisteného skutkového stavu nesprávne vo veci rozhodol. Zdôraznil, že žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 13.2.2007 sa domáhal vydania bezdôvodného obohatenia žalovaným v sume 772,42 € (23.270,-- Sk) spolu s príslušenstvom, že so žalovaným dňa 24.10.2005 uzavrel dodatok k leasingovej zmluve č. R. a na jeho základe prešli na žalobcu všetky práva a povinnosti predchádzajúceho leasingového nájomcu, ktorým bol W. V.; že predmetom leasingu bolo osobné motorové vozidlo zn. Š. Y. X.X X., č. karosérie C., č. motora XXXXXX, a po splatení poslednej splátky sa mal stať vlastníkom predmetného motorového vozidla. Žalovaný uviedol, že v čase spísania leasingovej zmluvy bol vlastníkom motorového vozidla, nakoľko toto mal odkúpiť od V. F. P. dňa 17.5.2004 a V. F. nadobudol toto vozidlo od D. W. kúpnou zmluvou zo dňa 17.5.2004 a ešte v ten istý deň prenajal toto vozidlo V. W.. Neskôr bolo vozidlo znovu prenajaté W. V. a dňa 24.10.2005 žalobcovi. Konanie žalovaného bolo podľa názoru odvolateľa však v úplnom rozpore so zákonom a tento sa podľa ďalších dôkazov nestal majiteľom vozidla z vyššie uvedených právnych úkonov a z nasledovných dôvodov. Na základe daňového exekučného príkazu vydaného daňovým úradom dňa 2.1.2008 bola nariadená daňová exekúcia na základe právoplatných a vykonateľných rozhodnutí č. XXX/XXX/XXXXX/XX-X.. zo dňa 8.12.1998 a nasledujúcich zo dňa 22.9.2000, č. XXX/XXX/XXXXl/XXČer, bola dňa 22.2.2008 vykonaná dražba osobného motorového vozidla zn. Š. Y. P., teda predmetu leasingu, podľa zápisnice o priebehu dražby bol predmet dražby vo vlastníctve dlžníka, teda D. W.. Táto skutočnosť vyplýva aj z potvrdenia o udelení príklepu, kde ako vlastník vydraženej hnuteľnej veci bol D. W.. Ako vydražiteľ je uvedený A. - R., P..B.., Mlynské nivy č. 48, 821 09 Bratislava, IČO: 31 644 333. Je teda nepochybné, že žalovaný sa stal vlastníkom predmetu leasingu až v dražbe konanej dňa 22.2.2008. Nikdy žalovaný nepožiadal o vyňatie z dražby, ani sa nedomáhal určenia vlastníckeho práva k predmetu leasingu. Žalovaný sa v žiadnom prípade nemohol stať vlastníkom daného osobného motorového vozidla už od roku 1990, nakoľko rozhodnutím o určení záložného práva zo dňa 15.11.2000 bolo žalobcovi „zakázané" založenú vec, teda aj predmetné motorové vozidlo (predmet leasingu) bez súhlasu správcu dane predať, scudziť, alebo inak s ňou nakladať. Táto skutočnosť vyplýva z § 71 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb., podľa ktorého právne úkony týkajúce sa záložného práva po vydaní rozhodnutia záložného práva môže daňový dlžník vykonať len po predchádzajúcom súhlase správcu dane. Odvolateľ upozornil, že predmet leasingu mal založený aj úrad práce a policajný zbor, ako to vyplýva z podkladov predložených Dopravným inšpektorátom Kežmarok. Z vyššie uvedeného vyplýva, že všetky úkony, ktoré žalovaný vykonal počnúc odkúpením vozidla V. F. až po leasingové zmluvy s V. W., D. W., W. V. a aj so žalobcom Q. T., boli neplatné, pretože nikdy nebol daný súhlas správcu dane a žalovaný jednoznačne obchádzal zákon za účelom svojho obohatenia. Nepochybne o celej skutočnosti bol dobre informovaný, pretože pri žiadnom prenajatí predmetu leasingu nebol vykonaný zákonný prepis motorového vozidla na Dopravnom inšpektoráte v Kežmarku. Žalovaný jednoznačne porušil dohodu o všeobecných podmienkach finančného leasingu príloha č. 2 k leasingovej zmluve, kde sa v čl. 1 bod 1.1. uvádza „. R. (W.)..., K. B. M. M. W. P. M. Č.. X. A. X.X., K. B. L. „. D. po E. F. H. W. M.Í. W., keď nebol až do dražby konanej dňa 22.2.2008 vlastníkom predmetu leasingu. Odvolateľ ďalej uviedol, že ako žalobca vôbec nemal možnosť vykonať zmeny na dopravnom inšpektoráte, čo bolo potvrdené listom Okresného riaditeľstva Policajného zboru, Okresný dopravný inšpektorát, Kežmarok, zo dňa 2.8.2012, ale aj výpoveďou svedka Š. Š. a fotokópiou znehodnoteného osvedčenia o evidencii vozidla. Táto okolnosť už musela informovať žalovaného o nemožnosti splnenia ním stanovených leasingových podmienok, pretože svedok Š. Š.L. dňa 26.10.2005 prevzal plnomocenstvo od zástupcu žalovaného J.. W. K. a následne ho osobne informoval o skutočnosti, že vozidlo je založené a že vlastníkom vozidla je naďalej D. W., teda pôvodný vlastník a aj predávajúci, resp. povinný, pri dražbe konanej dňa 22.2.2008, teda v čase, keď žalovaný konečne nadobudol vlastníctvo. Je teda bez akýchkoľvek pochybností, že žalovaný bol riadne oboznámený so vzťahom k vlastníctvu motorového vozidla, ktoré bolo predmetom leasingu, uviedol ho (žalobcu) do omylu, jeho omyl využil, a teda za týchto okolností nebol dobromyseľný, ale jeho jediným úmyslom bolo obísť zákon, čo robí jeho konanie v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatným. O nemožnosti prihlásenia vozidla bol bez pochyby oboznámený aj W. V., predchodca v leasingovom vzťahu k žalobcovi, ktorý uzavrel leasingovú zmluvu dňa 10.8.2005 a v zapätí dňa 24.10.2005 postúpil predmet leasingu žalobcovi. Žalovaný si voči žalobcovi po predčasnom ukončení leasingovej zmluvy č. R. XX/XXXXX zo dňa 22.6.2006 prevzal predmet leasingu a vyúčtoval si ho na sumu 22.644,10 Sk. V tejto súvislosti odvolateľ uviedol, že predmet leasingu nepatril žalovanému, nemohol mu ani patriť vzhľadom na záložné právo daňového úradu a nemohol byť v žiadnom prípade dobromyseľný vzhľadom na skutočnosť, že o existencii záložného práva daňového úradu bol informovaný W. V., Q. T. (žalobcom v prejednávanej veci), Š. Š., J.. Q. C. ako zodpovedným pracovníkom žalovaného so sídlom Poprade. Ani J.. Q. C., ani W. V., ani D. W., ani V. W., neboli k celej záležitosti vôbec vypočutí. Ani ustálená súdna prax, ktorú je možné v danom prípade použiť, nesvedčí v prospech žalovaného, pretože pri úkonoch budúceho vlastníka sa vyžaduje predovšetkým jeho dobromyseľnosť, ale aj vedomosť kupujúceho o spornosti predmetu kúpy a jeho súhlas. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3 Cdo l42/2002, ktoré rieši otázku existencie dobrej viery kupujúceho o platnosti kúpnej zmluvy v situácii, v ktorej ju ako predávajúci uzavrel nevlastník. V prejednávanej veci v žiadnom prípade nešlo o dobrú vieru, pretože predávajúci neupozornil kupujúceho na skutočnosť, že predmet prevodu nevlastní a nemohol byť objektívne v dobrej viere, keď až v roku 2008 kúpil predmet leasingu na dražbe. Je zjavné, že ustálená súdna prax vyjadrená v stanovisku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je v neprospech žalovaného, pretože nekonal v dobrej viere. Čo sa týka stanoviska Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 22 Cdo 981/2001, v ktorom bol vyslovený právny názor, že kúpnu zmluvu, pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu predaja a kúpy jej uzavretia, za podmienky, že obe strany sú si tejto skutočnosti vedomé, treba považovať za platnú, pokiaľ sa predávajúci stane dodatočne vlastníkom prevodu. Tu odvolateľ poukázal na skutočnosti uvedené v predmetnom rozhodnutí a to, že sa prejednávala otázka odkladacej podmienky. Táto odkladacia podmienka bola súčasťou spornej kúpnej zmluvy a v čase spísania kúpnej zmluvy bolo reálne, že sa predávajúci stane vlastníkom predaja. V prejednávanej veci však neexistovala žiadna odkladacia podmienka a v čase, keď sa zmluva uzatvárala, vôbec nebolo reálne, že sa predávajúci stane vlastníkom predávanej veci, nebolo konané v dobrej viere a zmluva medzi žalobcom a žalovaným mohla vzniknúť až po získaní predávajúcej veci žalovaným, k čomu došlo, ako už odvolateľ uviedol, v roku 2008, a to v dražbe a nie v súdnom sporovom konaní. Stanoviská žalovaného teda odvolateľ považoval za zavádzajúce a iba odvádzajúce pozornosť od základných skutočností, že žalovaný sa snažil leasingovou zmluvou odpredať vec, ktorá mu nepatrila, čím ho (žalobcu) uviedol do podstatného omylu, pretože pri vedomosti o tejto skutočnosti by k zmluve nebolo došlo; predmet leasingu nebol ani užívania schopný vzhľadom na likvidáciu technického preukazu od MV, a tým o jeho nepoužiteľnosti v cestnej premávke, čo bolo tiež pri zmluve podstatnou náležitosťou. V závere odvolateľ poukázal aj na ustanovenie § 3 ods. l zákona 40/1964 Zb. s použitím § 1 ods. 2 zákona č. 513/1991 Zb. s tým, že žalovaný zásadným spôsobom zasiahol do jeho práv a konanie žalovaného je v rozpore s dobrými mravmi, pretože svojím konaním ho uviedol do podstatného omylu, obchádzal zákon a naviac sa bezdôvodne obohatil a naďalej sa snaží bezdôvodne obohacovať. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Hoci odvolanie žalobcu smerovalo aj proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku v uvedenom rozsahu. 6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril, odvolanie nepodal. 7. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 22. marca 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil v celom rozsahu (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 8. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 206 ods. 2 veta druhá, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolateľ v odvolaní neuvádzal podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Osobitne nepreskúmaval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania, v súvisiacom výroku, ktorým súd vo zvyšku vzájomnú žalobu zamietol, keďže žalobca nesprávnosť rozsudku v uvedenom rozsahu vôbec nenamietal a žalovaný odvolanie nepodal. Na tomto mieste odvolací súd zdôrazňuje, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou (vzájomnou žalobou), a teda aj odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania. 9. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil, dôsledne sa riadiac s už odvolacím súdom vysloveným právnym názorom. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti uložené ustanovením § 157 O.s.p. V konaní pred súdom prvej inštancie sa nevyskytla žiadna vada uvádzaná v ustanovení § 212 ods. 3 O.s.p., takú ani sám odvolateľ netvrdil, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 10. Z obsahu spisu zostalo nepochybné, že žalobca so žalovaným dňa 24.10.2005 uzavreli dodatok k leasingovej zmluve, ktorého predmetom bolo osobné motorové vozidlo značky Š. Y., na základe ktorého na žalobcu prešli všetky práva a povinnosti predchádzajúceho leasingového nájomcu, ktorým bol W. V.. Po splatení poslednej splátky sa mal žalobca stať vlastníkom predmetného motorového vozidla. Žalobca za trvania leasingovej zmluvy, pred tým, ako uhradil všetky splátky, sa chcel dať zapísať do technického preukazu vozidla ako jeho držiteľ, prepis však bol zamietnutý z dôvodu, že ako držiteľ vozidla nebol v technickom preukaze zapísaný ani žalovaný, ani predchádzajúci leasingoví nájomcovia: V. W., ani W. V., ale D. W.. Žalobca uhradil len dve leasingové splátky, následne už neuhradil riadne a včas leasingové splátky č. XX až XX, pričom uviedol ako dôvod, že podľa jeho názoru je leasingová zmluva absolútne neplatný právny úkon. Žalobca si ale neplnil svoje povinnosti vyplývajúce z leasingovej zmluvy a naďalej užíval predmet leasingu. Následne na to žalovaný túto zmluvu so žalobcom predčasne ukončil z dôvodu, že žalobca si nesplnil svoju základnú povinnosť zo zmluvy, a to platiť dohodnuté splátky. Po doručení výpovede bol žalobcovi predmet leasingu odobratý. 11. Žalobca vo svojom odvolaní namietal, že žalovaný sa v žiadnom prípade nemohol stať vlastníkom motorového vozidla, nakoľko rozhodnutím o určení záložného práva zo dňa 15.11.2000 bolo zakázané so založenou vecou, t.j. predmetným motorovým vozidlom, nakladať bez súhlasu správcu dane. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že dňa 17.5.2004 D. W. predal motorové vozidlo spoločnosti V. F. P. na základe kúpnej zmluvy. Následne na to spoločnosť V. F. P. predala motorové vozidlo žalovanému ústnou kúpnou zmluvou a ešte v ten istý deň žalovaný uzavrel leasingovú zmluvu s V. W.. V zmysle ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka, ktorý súd prvej inštancie správne aplikoval v danej situácii, vzhľadom na to, že predávajúci aj kupujúci (žalovaný) boli podnikateľmi, kupujúci nadobudol vlastnícke právo aj v prípade, keď predávajúci nebol vlastníkom predávaného tovaru, ibaže v čase, keď kupujúci mal vlastnícke právo nadobudnúť, vedel, že predávajúci nie je vlastníkom a že nie je ani oprávnený s tovarom nakladať za účelom jeho predaja. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný mohol nadobudnúť vlastnícke právo aj do nevlastníka ak bol dobromyseľný. V zmysle ustanovenia § 71 ods. 1 veta štvrtá zákona č. 511/1992 Zb. (platného a účinného v čase vzniku záložného práva) „Rozhodnutie o zabezpečení daňového nedoplatku záložným právom k veciam daňového dlžníka alebo ručiteľa alebo k pohľadávke daňového dlžníka sa doručí daňovému dlžníkovi alebo ručiteľovi, ktorý sa proti tomuto rozhodnutiu môže v lehote pätnástych dní odo dňa jeho doručenia odvolať.“ Ďalej podľa § 71 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. (platného a účinného v čase vzniku záložného práva) „Rozhodnutie o určení záložného práva sa s vyznačením jeho vykonateľnosti zašle, ak ide o nehnuteľnosť, na zápis do katastra nehnuteľností, alebo držiteľovi záložných vecí, prípadne poddlžníkovi.“ Vzhľadom na vyššie citované ustanovenia odvolací súd uzavrel, že rozhodnutie o určení záložného práva sa v čase vzniku záložného práva nezapisovalo do registra záložných práv k hnuteľným veciam, doručovalo sa len držiteľovi záložných vecí, a preto sa žalovaný (ako kupujúci) nemal ako dozvedieť, že k danému motorovému vozidlu je zriadené záložné právo, ak ho o tom pri predaji neinformoval samotný predávajúci. Neplatnosť dodatku k leasingovej zmluve, a tým aj predbežnú otázku, či bol žalovaný pri kúpe motorového vozidla dobromyseľný a či sa stal vlastníkom vozidla, bol povinný preukazovať žalobca, ktorý zjavne dôkazné bremeno neuniesol, a preto túto odvolaciu námietku žalobcu považuje odvolací súd za nedôvodnú. 12. K odvolacej námietke žalobcu, že žalovaný nebol vlastníkom predmetu leasingu skôr, tým sa stal až v dražbe konanej dňa 22.2.2008, odvolací súd uvádza, že dôvod, ktorý uviedol žalovaný pre vydraženie vozidla, t.j. jednoduchší a lacnejší postup, než súdenie sa o vylúčenie veci z exekúcie, je úplne logický a nie je nezákonný, pretože v zmysle čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá. Aj keby žalovaný nebol v čase uzavretia leasingovej zmluvy vlastníkom vozidla, jeho kúpou v dražbe tento nedostatok konvalidoval, pričom nik iný si od žalobcu nájom za vozidlo nežiadal. Z uvedeného dôvodu odvolací súd považuje aj túto odvolaciu námietku žalobcu za nedôvodnú. 13. Čo sa týka odvolacej námietky žalobcu ohľadne nemožnosti zmeny zápisu v evidencii motorových vozidiel odvolací súd dôvodí, že tento zápis nemá vplyv na vznik, zmenu alebo zánik vlastníckeho práva k motorovému vozidlu. Osobné motorové vozidlo je obyčajná hnuteľná vec, ktorú možno previesť na druhého hoci aj ústnou zmluvou a tento úkon je platný bez ohľadu na to, či si zmluvné strany splnia evidenčnú povinnosť voči štátu reprezentovanému príslušným okresným dopravným inšpektorátom. Z hľadiska vecného aj záväzkového práva bol žalovaný v čase vstupu do zmluvného vzťahu so žalobcom vlastníkom prenajímanej veci, čomu nasvedčujú zmluvy, ktoré boli v konaní dôkazným prostriedkom. Na tom nič nemení skutočnosť, že pôvodný evidovaný držiteľ vozidla si nesplnil svoju zákonnú povinnosť a žalovaný sa následne rozhodol pragmaticky kúpiť vec za výhodnú sumu v dražbe, než by sa súdil a (nevyhnutne) vynakladal v tejto súvislosti finančné prostriedky. Tiež na tom nič nemení skutočnosť, že žalovaný sa nemohol administratívne zaevidovať ako držiteľ vozidla, pretože takéto porušenie zmluvného vzťahu nie je dôvodom neplatnosti zmluvy. 14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 16. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní plný úspech, priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. V zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 17. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 18. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 422 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).