Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/64/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207225190 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 10. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1207225190.9 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobkyne: Y. Y. , bytom X., L. č. 8, zastúpená JUDr. Jánom Mišurom, PhD., advokátom v Bratislave, Záhradnícka č. 27, proti žalovanému: CSK - IKS spol. s.r.o., Bratislava, Strojnícka č. 23, IČO: 30 777 101, zastúpený JUDr. Petrom Petránom, advokátom v Bratislave, Odborárske námestie č. 3, o náhradu mzdy, s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne a žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 5. decembra 2012, č.k. 21 C 153/2007-205, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 5. decembra 2012, č.k. 21 C 153/2007-205, vo výroku, ktorým súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.261,63 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 3.6.2006 do zaplatenia, z m e ň u j e tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 670,27 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 670,27 € od 3.6.2007 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku; vo zvyšku žalobu z a m i e t a . II. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie žalobu vo zvyšku zamietol, p o t v r d z u j e . III. Vo výroku, ktorým súd prvej inštancie vyslovil, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. IV. Vo výrokoch, ktorými súd prvej inštancie uložil stranám sporu zaplatiť trovy konania štátu, napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z m e ň u j e tak, že Slovenskej republike p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V. Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 5.12.2012, č.k. 21 C 153/2007-205, I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.261,63 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % ročne od 3.6.2006 do zaplatenia, všetko do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; II. vo zvyšku súd prvej inštancie žalobu zamietol; III. žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania; IV. žalobkyni uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II trovy konania štátu v sume 199,20 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku; V. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II trovy konania štátu v sume 49,20 € do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. 2.1. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu dňa 31.8.2007 po jej neskoršej zmene domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 97.071,25 Sk (3.222,17 €) brutto spolu s príslušenstvom, ako aj náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnila tým, že jej žalovaný dal ku dňu 7.3.2006 okamžité skončenie pracovného pomeru, ktoré Okresný súd Bratislava II. v konaní vedenom pod sp.zn. 50 C 83/2006 právoplatne vyhlásil za neplatné a určil, že pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným skončil dňa 31.5.2006. V rámci tohto konania žalobkyňa nepožadovala žiadne náhrady. Náhradu mzdy žiada až v predmetnom súdnom konaní. 2.2. Proti platobnému rozkazu zo dňa 21.1.2008, č.k. 21 C 153/2007-14, podal žalovaný včas odpor. Dôvodil, že na základe rozhodnutia súdu o neplatnom skončení pracovného pomeru vyplatil žalobkyni v zmysle § 79 ods. 4 Zákonníka práce náhradu mzdy vo výške jej dvojmesačného priemerného zárobku za rozhodujúce obdobie v sume 60.051,-- Sk brutto, od tejto sumy odpočítal žalobkyni neoprávnene vyplatenú mzdu v sume 9.130,-- Sk za mesiac marec 2006 (rozdiel zostal v sume 50.921,-- Sk brutto), uznal tiež nárok žalobkyne na zaplatenie sumy 534,-- Sk za 6 ks nevyčerpaných stravných lístkov v hodnote 89,-- Sk v mesiaci február 2006 (spolu suma 51.455,-- Sk brutto) a po odrátaní 19 % dane z príjmu zo závislej činnosti žalobkyni dňa 31.8.2007 zaplatil sumu 41.679,-- Sk netto (1.383,49 €). Za rozhodné obdobie pre výpočet náhrady mzdy považoval prvý štvrťrok 2006 (172,56 Sk/hod. x 174 hod. = 30.025,44 Sk). Pokiaľ išlo o zaplatenie 13. a 14. platu mal za to, že žalobkyni vznikol nárok len na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojmesačného priemerného zárobku, v ktorom sú zohľadnené všetky mzdové zložky žalobkyne. 2.3. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 11.12.2008, č.k. 21 C 153/2007-70, súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru v sume 11.597,-- € brutto do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni doplatok mzdy v sume 62.526,-- Sk brutto so 6 % úrokom z omeškania ročne od 2.6.2006 do zaplatenia počnúc právoplatnosťou rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni príspevok na stravovanie v sume 534,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku žalobu zamietol; žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť Slovenskej republike zastúpenej Okresným súdom Bratislava II náhradu trov konania štátu v sume 696,-- Sk do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 30.10.2009, č.k. 15 Co 53/2009-89, rozsudok súdu prvej inštancie zrušil postupom podľa ustanovenia § 221 ods. l písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Mal za to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný, keď neobsahoval náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. Uložil súdu prvej inštancie ustáliť správnym procesným postupom predmet konania, pri určovaní náhrady mzdy za dva mesiace vychádzať zo správneho rozhodného obdobia pre priznanie tohto nároku a po ustálení všetkých nárokov žalobkyne o nich rozhodnúť za súčasného zhodnotenia všetkých námietok strán sporu. Uložil mu tiež doplniť dokazovanie predložením listinných dôkazov, na ktoré sa súd prvej inštancie síce odvolával v napadnutom rozhodnutí, ale spisový materiál takéto dôkazy neobsahoval. 2.4. V ďalšom konaní po viacerých zmenách žaloby súd prvej inštancie uznesením zo dňa 7.11.2012, č.k. 21 C 153/2007-192, postupom podľa ustanovenia § 95 ods. l, ods. 2 O.s.p. pripustil (poslednú) zmenu žalobného petitu zo dňa 6.9.2012 (č.l. 190 spisu), podľa ktorej žalobkyňa navrhla súdu uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej titulom náhrady mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 sumu 1.305,42 € s úrokom z omeškania vo výške 7 % p.a. zo sumy 1.021,67 € od 3.4.2006 do 3.9.2007, vo výške 7 % p.a. zo sumy 916,42 € od 3.5.2006 do 3.9.2007, vo výške 7 % p.a. zo sumy 251,54 € od 4.9.2007 do zaplatenia, vo výške 7 % p.a. zo sumy 1.053,88 € od 3.6.2006 do zaplatenia; titulom nezaplatenej mzdy (13. a 14. plat) sumu 1.826,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 1.826,33 € od 3.6.2006 do zaplatenia; titulom náhrady mzdy za nevyplatenú dovolenku sumu 435,30 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 435,30 € od 3.6.2006 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania; všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V ďalšom konaní súd prvej inštancie o týchto nárokoch konal a rozhodol rozsudkom v poradí druhým. 3. Rozhodol tak po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23.3.2007, č.k. 50 C 83/2006-110, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.5.2007 a vykonateľnosť dňa 21.5.2007, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 7.3.2006 dané žalovaným žalobkyni je neplatné a pracovný pomer medzi žalobkyňou a žalovaným uzavretý dňa 31.12.2004 trval do 31.5.2006, kedy sa pracovný pomer skončil na základe výpovede žalobkyne danej žalovanému dňa 1.3.2006. Na základe pracovnej zmluvy žalobkyňa pre žalovaného vykonávala s účinnosťou od 1.1.2005 funkciu zastupujúcej konateľky s miestom výkonu práce Bratislava na dobu neurčitú s trojmesačnou skúšobnou dobou. Za vykonávanú prácu jej prináležal základný plat v sume 995,82 € (30.000,-- Sk) brutto vyplácaný vždy k druhému dňu nasledovného kalendárneho mesiaca; zahŕňal aj potrebné nadčasy a vyplácal sa 14 x do roka. V pracovnej zmluve ďalej bolo dohodnuté, že 13. plat bol splatný s nástupom na dovolenku od 6. mesiaca v roku a s nasledovnou výplatou, 14. plat sa vyplácal k 2. decembru. Ak by medzitým zamestnankyňa ukončila pracovný pomer, pripočítal sa jej alebo dodatočne vyplatila pomerná časť týchto dodatkových platieb (13., 14. plat). V prípade výpovede z dôvodu viny na strane zamestnanca 13., 14. plat prepadol. Podaním zo dňa 1.3.2006 žalobkyňa dala žalovanému výpoveď z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce, uviedla, že výpovedná doba začína plynúť dňa 1.4.2006 a končí sa dňa 31.5.2006. Nič iné žalobkyňa vo výpovedi neuviedla. Listom zo dňa 10.7.2007 žalobkyňa vyzvala žalovaného na zaplatenie sumy 5.913,23 € (178.142,-- Sk) s príslušenstvom z titulu preplatenia obedových poukážok. Žalovaný žalobkyni zaplatil sumu 1.383,49 € netto (41.679,-- Sk), čo jej avizoval už listom zo dňa 31.8.2007. Znalec Ing. Marián Žilinčár v znaleckom posudku č. 3/2011 určil celkovú náhradu mzdy žalobkyne za obdobie marec až máj 2006 v sume 2.991,99 €. Výška 13. platu žalobkyne predstavovala sumu 996,15 €, 14. plat v pomernej výške 830,18 €, mzdové náklady na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky za 9,5 dňa predstavovali sumu 435,30 €. Žalobkyňa potvrdila, že žalovaný jej z titulu náhrady mzdy zaplatil sumu 1.707,99 € (51.455,-- Sk) brutto. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 77, § 79 ods. l, § 116 ods. 2, ods. 3, § 118, § 129 ods. l, ods. 3, § 134 ods. l, ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom ku dňu 31.5.2006, § 563, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. 3.1. V poradí prvý nárok žalobkyne (na zaplatenie sumy 1.305,42 € spolu s príslušenstvom) posudzoval ako nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru a tento považoval za nedôvodný v celom rozsahu. Žalobkyňa nesplnila základný hmotnoprávny predpoklad na vznik tohto nároku, t.j. neoznámila zamestnávateľovi (žalovanému), že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával, ktorá skutočnosť v konaní sporná ani nebola. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006 sa žalobkyňa domáhala iba určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 7.3.2006 zo strany žalovaného z dôvodu, že sa spoliehala na serióznosť žalovaného. V tejto súvislosti odkázal na rozsudok Najvyššie súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2 Cdo 81/2010, z ktorého vyplýva, že základným hmotnoprávnym predpokladom uplatnenia nároku zamestnanca na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru je jeho oznámenie zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával (a že spochybnil žalobou platnosť rozväzovacieho právneho úkonu zamestnávateľa). Oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ (po neplatnom skončení pracovného pomeru) ďalej zamestnával môže nahradiť len taká žaloba, ktorou sa zamestnanec domáha nielen určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru, ale tiež náhrady mzdy v zmysle § 79 Zákonníka práce. Ak totiž neoznámi zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával a žalobou na súde sa domáha len určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa bez náhrady mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru má sa za to, netrvá na ďalšom zamestnávaní. S týmto prejavom vôle zákon nárok na náhradu mzdy pri neplatnom skončení pracovného pomeru (výpoveďou) nespája. Pokiaľ teda žalobkyňa žalovanému neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru žalobkyni nevznikol, nakoľko nesplnila základný hmotnoprávny predpoklad vzniku nároku na náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru. Z týchto dôvodov zamietol žalobu žalobkyne v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1.305,42 € spolu s príslušenstvom. 3.2. Naopak nárok žalobkyne na zaplatenie 13. a 14. platu považoval za dôvodný v celom rozsahu. Stotožnil sa v celom rozsahu s výpočtom, odbornými závermi, znalca Ing. Mariána Žilinčára v znaleckom posudku č. 3/2011, podľa ktorého výška 13. platu žalobkyne predstavovala sumu 996,15 €, výška 14. platu (pomerná časť) sumu 830,18 € (spolu 1.826,33 €). Hoci samotná výška nedoplatku na mzde je otázkou odbornou, posúdenie samotného nároku na tieto zložky mzdy je otázkou právnou, ktorú súd prvej inštancie aj takto posúdil. Základom zostal čl. 3 pracovnej zmluvy, podľa ktorého sa plat žalobkyni vyplácal štrnásť krát do roka; 13. plat bol splatný s nástupom na dovolenku od 6. mesiaca v roku a s nasledovnou výplatou, 14. plat sa vyplácal k 2. decembru. Keďže sa pracovný pomer neskončil z dôvodu viny na strane žalobkyne ako zamestnanca (okamžité skončenie pracovného pomeru súd vyhlásil za neplatné), ale na základe výpovede danej žalobkyňou, jej nárok na 13. a 14. plat nezanikol. Neobstálo preto tvrdenie žalovaného o tom, že žalobkyni vznikol nárok len na zaplatenie náhrady mzdy vo výške dvojmesačného priemerného zárobku, v ktorom sú zohľadnené všetky mzdové zložky žalobkyne. Prípadné vyrovnanie z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru nemá žiadny vplyv na povinnosť zamestnávateľa uhradiť všetky mzdové nároky zamestnanca, ktoré mu vznikli z titulu trvania pracovného pomeru s jeho zamestnancom. Nárok žalobkyne ako zamestnanca zostáva, hoci v pomernej časti, zachovaný aj v prípade, keď zamestnanec skončí pracovný pomer v priebehu roka. Len s poukazom na skončenie pracovného pomeru sa preto svojej zákonnej povinnosti vyplatiť žalobkyni mzdu v zmysle pracovnej zmluvy žalovaný zbaviť nemohol. 3.3. Za dôvodný súd prvej inštancie považoval nárok žalobkyne aj v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 435,30 € ako náhrady mzdy za nevyplatenú (nevyčerpanú) dovolenku. Zamestnanec mal nárok na náhradu mzdy za nevyčerpanú dovolenku, pokiaľ ju nemohol vyčerpať z dôvodu skončenia pracovného pomeru. Za dovolenku alebo jej časť, ktorú zamestnanec nemohol vyčerpať, patrila zamestnancovi náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku. Žalobkyňa nevyčerpala 9,5 dňa dovolenky, za ktorú jej preto prislúcha náhrada mzdy, ktorú ustanovený znalec určil sumou 435,30 €. 3.4. Žalobkyni tak priznal nárok na zaplatenie spolu sumy 2.261,63 € (1.826,33 € + 435,30 €) a keďže jej ju žalovaný doteraz nezaplatil, dostal sa do omeškania najneskôr v deň nasledujúci po prvom výplatnom termíne po skončení pracovného pomeru zo dňa 31.5.2006, t.j. dňa 3.6.2006. Od tohto dňa do zaplatenia tak žalobkyni priznal aj úroky z omeškania z uvedenej sumy vo výške 8 % ročne. Žiadnej zo strán sporu nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže mali úspech v konaní len čiastočný (§ 142 ods. 2 O.s.p.). Trovy konania štátu odôvodnil ustanovením § 148 ods. 1 O.s.p. a na ich náhradu zaviazal obe strany sporu, nakoľko obe strany sporu boli v konaní len čiastočne úspešné. Trovy konania štátu v sume 248,40 € žalobkyňa zaplatí v sume 199,20 € a žalovaný v sume 49,20 €, pretože žalovaný zložil preddavok na znalecké dokazovanie v sume 150,-- €. Takéto rozhodnutie považoval za súladné s princípom spravodlivosti, t.j. aby sa strany sporu, ktoré boli len čiastočne úspešné, podieľali na náhrade trov znaleckého dokazovania vykonaného v tomto konaní v rovnakej výške. 4. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. 4.1. Odvolanie žalobkyne smeruje proti rozsudku vo výrokoch I. a II. a proti všetkým výrokom naň nadväzujúcim a od nich závislým dôvodiac, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Zdôraznila, že Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 23.3.2007, sp.zn. 50 C 83/2006, určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 7.3.2006 dané jej žalovaným je neplatné a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou uzavretý dňa 31.12.2004 trvá do 31.5.2006, kedy sa pracovný pomer skončil na základe jej výpovede danej žalovanému dňa 1.3.2006; v tejto súvislosti poukázala na ustanovenie § 135 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého otázky, o ktorých patrí rozhodnúť inému orgánu, môže súd posúdiť sám. Ak však bolo o takejto otázke vydané príslušným orgánom rozhodnutie, súd z neho vychádza. Neboli uspokojené všetky jej nároky vzniknuté po dobu trvania pracovného pomeru do 31.5.2006. Zdôraznila, že po právoplatnom skončení konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006 v predmetnom súdnom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 21 C 153/2007) uplatnila jednak nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru okamžitým skončením, a jednak nároky vzniknuté do platného skončenia pracovného pomeru (do 31.5.2006). Súd prvej inštancie preto pochybil, ak vyvodil záver, že na náhradu mzdy za obdobie od 7.3.2006 do 31.5.2006 nemá nárok, pretože neoznámila žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Zo žiadneho dôkazu v spise nevyplýva, žeby tieto nároky žalovaný uspokojil alebo žeby zanikli iným spôsobom a skutočnosť, že si ich uplatňuje v nižšej výške, jej nemôže byť na ujmu. Po celú dobu trvania pracovného pomeru v čase od 7.3.2006 do 31.5.2006 existovala prekážka na strane žalovaného, ktorá jej bránila pracovať. Ak súd prvej inštancie dospel k záveru, že nepriznané nároky na náhradu mzdy nevznikli s poukazom na judikatúru, ktorá predpokladá oznámenie o tom, že zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, úplne opomína skutkový stav a závery právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II. vo veci vedenej pod sp.zn. 50 C 83/2006, že pracovný pomer skončil platne na základe výpovede z jej strany, že na strane žalovaného bola prekážka v podobe zdravotne nespôsobilého pracoviska, ktorá neumožňovala žalovanému požadovať od nej prítomnosť na pracovisku, a teda ani vykonávanie práce, čo konštatoval aj Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Bratislave v rozhodnutí zo dňa 6.10.2005 č. RÚVZ/51-13487/2005, ktorým nesúhlasil s uvedením kancelárskych priestorov (pracovisko žalobkyne) do prevádzky pre rozpor s požiadavkami podľa zákona č. 272/1994 Z.z. o ochrane zdravia ľudí a žalovanému uložil pokutu v sume 50.000,-- €. Bol to teda žalovaný, ktorý bol povinný ju vyzvať, aby nastúpila do práce po tom, čo by odpadla prekážka na jeho strane a nie ona (žalobkyňa), ktorá mala právo opustiť, resp. nezdržiavať sa, na pracovisku v súlade s ustanovením § 12 ods. 1 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. Judikatúra, ktorú citoval súd prvej inštancie, preto k tomuto prípadu vôbec neprilieha. Keďže teda pracovný pomer sa skončil platne dňa 31.5.2006, počas výpovednej doby sa nemohla na pracovisko dostavovať pre prekážku na strane žalovaného, nie je možné dovodzovať, že bola povinná ešte osobitne oznamovať ďalšie trvanie na zamestnávaní. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006 bolo preukázané, že žalovaného vyzývala listom zo dňa 3.3.2006, aby zabezpečil vhodné pracovné podmienky na výkon jej práce do konca výpovednej doby s poukazom na zabezpečenie bezpečnostných a hygienických podmienok na pracovisku. Ad absurdum, pri prijatí správnosti záverov súdu prvej inštancie by stačilo eliminovať akékoľvek nároky zamestnanca voči zamestnávateľovi vzniknuté počas trvania pracovného pomeru pri prekážke na strane zamestnávateľa tým, že tento si ich ešte musí raz osobitne uplatniť oznámením o trvaní na ďalšom zamestnávaní, ak sa tento s ním pokúsi neplatne ukončiť pracovný pomer. Navyše súd prvej inštancie vôbec nezobral do úvahy meritórne a právoplatné rozhodnutie Okresného súdu Bratislava II. vo veci vedenej pod sp.zn. 50 C 83/2006 o tom, ako sa pracovný pomer skončil, pretože rozhodnutie v tejto veci hovorilo nielen o tom, ako sa pracovný pomer neskončil, ale aj o tom, ako a kedy sa skončil. Takýto záver súdu prvej inštancie o tom, že nároky na náhradu mzdy jej nevznikli, je postihnutý vadou nesprávneho právneho posúdenia a vychádza aj z nesprávnych, resp. nedostatočných, skutkových zistení z vykonaného dokazovania, keď sa súd prvej inštancie síce oboznámil so spisom Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 50 C 83/2006, avšak skutočnosti a závery tam zistené pri svojom rozhodovaní vôbec nezohľadnil. Jej nároky boli napokon ustálené znaleckým posudkom, kedy boli vyčíslené aj nároky na náhradu mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006. Hoci zastáva názor, že mala byť úspešná v konaní v celom rozsahu, domnieva sa, že pri napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie pochybil aj v prípade výroku III., keď neaplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. Odvolaciemu súdu navrhla preto rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť jej náhradu mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 v sume 1.305,42 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % p.a. zo sumy 1.021,67 € od 3.4.2006 do 3.9.2007, 7 % p.a. zo sumy 916,42 € od 3.5.2006 do 3.9.2007, 7 % p.a. zo sumy 251,54 € od 4.9.2007 do zaplatenia, 7 % p.a. zo sumy 1053,88 € od 3.6.2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu; ďalej zaplatiť jej titulom nezaplatenej mzdy (13. a 14. plat) sumu 1.826,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 1.826,33 € od 3.6.2006 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia súdu; titulom náhrady mzdy za nevyplatenú dovolenku sumu 435,30 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 435,30 € od 3.6.2006 do zaplatenia; nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia v konaní pred súdom prvej inštancie v sume 1.325,55 €, trovy konania a trovy právneho zastúpenia v konaní pred odvolacím súdom v sume 166,51 €. 4.2. Odvolanie žalovaného smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výrokoch I., III., IV., V. Vytýkal mu, že priznal žalobkyni nárok na zaplatenie sumy 1.826,33 € titulom pomernej časti 13. a 14. platu a sumy 435,30 € titulom náhrady mzdy za nevyčerpanú dovolenku vychádzajúc zo znaleckého posudku č. 3/2011 Ing. Mariána Žilinčára, s ktorým zásadne nesúhlasil a v písomnom podaní zo dňa 6.11.2011 vzniesol proti nesprávnym záverom znalca vecné námietky. Súd prvej inštancie však v konaní na tieto námietky neprihliadol. Osobitne k priznanému nároku žalobkyne na vyplatenie pomernej časti 13. a 14. platu namietal, že súd prvej inštancie sa nijako nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa správnosti určenia pomernej výšky 13. a 14. platu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie tento nárok kvalifikoval ako nevyplatenú mzdu. Zdôraznil, že nárok žalobkyne na vyplatenie 13. a 14. platu upravuje čl. 3 pracovnej zmluvy v nemeckom znení, ktorého doslovný preklad je: „Za vykonanú prácu prislúcha zamestnankyni základný plat vo výške 30.000,-- Sk brutto. Plat bude vyplácaný vždy 2. dňa nasledujúceho kalendárneho mesiaca. Plat zahŕňa aj potrebnú prácu nadčas a bude vyplácaný 14 krát ročne. 13. plat je splatný spolu s najbližšou výplatou pred nástupom na dovolenku v 6. kalendárnom mesiaci, 14. plat je splatný 2. decembra. Ak zamestnankyňa medzičasom ukončí pracovný pomer, bude jej vyplatená resp. doplatená pomerná časť tejto dodatkovej platby (13. a 14. plat). V prípade výpovede zavinením zamestnankyne, jej nárok na 13. a 14. plat (zvláštna platba) zaniká.“ Z logického a gramatického výkladu citovaného zmluvného ustanovenia jednoznačne vyplýva, že súčasťou ročnej mzdy žalobkyne bol aj 13. a 14. plat vo výške základného platu, t. j. 2 x 30.000,-- Sk. Žalobkyni by vznikol nárok na vyplatenie 13. a 14. platu v maximálnej výške 60.000,-- Sk (1.991,64 €) v prípade, ak by jej pracovný pomer u neho (žalovaného) trval počas celého kalendárneho roka (12 mesiacov). Pracovný pomer žalobkyne ale v roku 2006 trval len 5 mesiacov (do 31.5.2006). Na základe nesprávneho výpočtu znalca súd nesprávne žalobkyni za 5 mesiacov priznal z titulu 13. a 14. platu sumu 1.826,33 €, teda až 91,70 % maximálneho ročného nároku. Svojím zamestnancom poskytol 13. a 14. plat so zámerom ich stabilizácie, a preto zastával názor, že žalobkyni, ktorá dala jednostrannú výpoveď z pracovného pomeru bez uvedenia dôvodu, nevznikol nárok na túto časť mzdy, najmä na 14. plat, ktorý ponímal ako vernostnú odmenu zamestnanca za II. polrok, ktorá by bola splatná až dňa 2.12.2006. Ak by však odvolací súd vyhodnotil, že žalobkyňa mala nárok na vyplatenie pomernej časti 13. a 14. platu, mal za to, že treba vychádzať z obsahu uzavretej pracovnej zmluvy a za 5 mesiacov trvania pracovného pomeru v roku 2006 jej priznať 5/12 z maximálnej ročnej sumy 1.991,64 €, t.j. sumu 829,85 € (41,67 % maximálneho ročného nároku). V časti priznaného nároku v sume 435,30 € titulom náhrady mzdy za nevyplatenú dovolenku vytýkal súdu prvej inštancie, že vychádzal len z posudku Ing. Mariána Žilinčára a neprihliadol na ním vznesenú vecnú námietku, že žalobkyňa podľa mzdového listu za rok 2006 odpracovala v januári 2006 17 dní a vo februári 2006 7 dní, teda v roku 2006 odpracovala (len) 24 dní. V januári 2006 žalobkyňa vyčerpala posledné dva dni dovolenky za rok 2005 a dva dni dovolenky za rok 2006, takže zostatok dovolenky bol nula. Znalec v posudku v rozpore so skutočnosťou uvádza 3 dni ako zostatok dovolenky za rok 2005. V čase od 9.2.2006 do 28.2.2006 bola žalobkyňa práceneschopná, po skončení práceneschopnosti za čas od 1.3.2006 žalobkyňa už do práce nenastúpila a dňa 2.3.2006 prostredníctvom pošty mu doručila výpoveď z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu. Na základe výpovede žalobkyne mal jej pracovný pomer u žalovaného skončiť dňom 31.5.2006. Po podaní výpovede žalobkyňa už do práce nechodila, a tak vyhodnotil jej neprítomnosť na pracovisku v dňoch 1., 2., 3., 6. a 7. marca 2006 ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a za tieto dni jej vykázal neospravedlnenú absenciu. Keďže žalobkyňa v roku 2006 odpracovala spolu 24 dní a s poukazom na ustanovenie § 109 ods. 2 veta prvá, § 105 Zákonníka práce v znení účinnom v roku 2006, jej vznikol nárok na 2 dni dovolenky za odpracované dni, ktoré však už vyčerpala v januári 2006. Podľa jeho evidencie (a nachádzajúcej sa v spise) žalobkyňa ku dňu skončenia pracovného pomeru 31.5.2006 nemala už nárok na žiadnu dovolenku. Stotožnil sa s nepriznaním nároku žalobkyni zo strany súdu prvej inštancie na zaplatenie doplatku náhrady mzdy v sume 1.305.42 € z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru. Žalobkyňa nesplnila základný hmotnoprávny predpoklad na vznik nároku na náhradu mzdy, t.j. neoznámila zamestnávateľovi (žalovanému), že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával. V predchádzajúcom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006) sa žalobkyňa domáhala jedine určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 7.3.2006 z dôvodu, že sa spoliehala na serióznosť žalovaného. V danom súdnom konaní sa neodvolal a po jeho právoplatnosti uznal žalobkyni nárok na náhradu mzdy vo výške jej dvojmesačného priemerného zárobku v sume 60.051,-- Sk (1.993,33 €). Z uvedenej sumy bola zrazená a odvedená do štátneho rozpočtu 19 % daň z príjmu zo závislej činnosti v sume 9.776,-- Sk, a tak žalobkyni bola vyplatená čistá náhrada mzdy v sume 50.275,-- Sk (9.130,-- Sk dňa 2.4.2006 a v sume 41.145,-- Sk dňa 31.8.2007). Ak však žalobkyňa nemala právny nárok na náhradu mzdy z titulu neplatného skončenia pomeru, prijala vyššie uvedené plnenie v sume 1.993,33 € bez právneho dôvodu. Preto v prípade priznania akéhokoľvek iného peňažného nároku žalobkyni si uplatnil vzájomný zápočet tejto svojej pohľadávky voči žalobkyni do uvedenej výšky. V závere zdôraznil, že uspokojil všetky právne nároky žalobkyne z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, v dôsledku čoho v napadnutej časti rozsudku nesprávne posúdil výšku jednotlivých nárokov, ktorú určil na základe ním namietaných nesprávnych záverov znalca a v napadnutej časti rozsudku dospel k nesprávnym právnym záverom. Odvolaciemu súdu navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu žalobkyne zamietnuť; uložiť žalobkyni povinnosť zaplatiť trovy konania štátu v sume 248,40 €, ako aj jemu náhradu trov konania. 5. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného zotrvala na dôvodoch svojho odvolania vo veci a odvolanie žalovaného považovala za nedôvodné. Žalovaný mal možnosť sa k zisteniam ustáleným znaleckým posudkom procesne vysporiadať navrhnutím iného dokazovania, ktoré by vyvrátili zistenia znalca v znaleckom posudku, ktorý si dal vypracovať súd prvej inštancie pre potreby konania, avšak neurobil tak, a preto je jeho námietka proti záverom znaleckého posudku bezpredmetná. Vyvodzovanie záverov žalovaného o správnosti, resp. nesprávnosti, výpočtu znalca nemá žiadnu oporu vo vykonanom dokazovaní a ničím nespochybňuje závery obsiahnuté v znaleckom posudku. Nesúhlasila s argumentáciou žalovaného o tom, že musel trvať pracovný pomer 12 kalendárnych mesiacov, aby jej vznikol nárok na 13. a 14. plat a takýto výklad považovala za účelový. Ak by tomu tak bolo, bolo by celkom nelogické, aby bola úprava práv a povinností účastníkov pracovnoprávneho vzťahu uskutočnená spôsobom, akým bola obsiahnutá v pracovnej zmluve. Mzda totiž zahŕňala aj potrebnú prácu nadčas a mala byť vyplácaná 14 x ročne, pričom išlo o bonus bez ohľadu na počet odpracovaných mesiacov v roku. Táto argumentácia žalovaného spochybňuje správne skutkové zistenia súdu prvej inštancie vyplývajúce zo znaleckého posudku, ktorého závery nie sú procesným spôsobom vyvrátené. Rovnako aj argumentácia žalovaného týkajúca sa krátenia dovolenky je účelová, ktorú sa snaží preukazovať svojimi vlastnými dokladmi, ktorých pravdivosť a správnosť bola vyvrátená znaleckým posudkom. Správnosti záverov znaleckého posudku neboli procesným spôsobom vyvrátené. Skutočnosť, že jej žalovaný vyplácal nejaké sumy, ktoré však kvalifikoval právne ináč, nemajú za následok nedôvodnosť jej nárokov uplatňovaných v konaní. Ak žalovaný v odvolaní uplatňuje vzájomný zápočet, vlastne priznáva, že jeho právny názor na kvalifikáciu toho, čo doposiaľ vyplatil, nie je správny a že si nesplnil svoje povinnosti z pracovného pomeru, keď jej nároky neuspokojil. V takom prípade by pravdepodobne išlo vo vzťahu k doposiaľ poskytnutým platbám o bezdôvodné obohatenie na jej strane a takýto nárok žalovaného by bol po takmer 6 rokoch premlčaný (§107 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka); z procesnej opatrnosti v takomto prípade vzniesla námietku premlčania nároku žalovaného k uplatnenému vzájomnému zápočtu nároku, pokiaľ by odvolací súd mal za to, že takýto vzájomný zápočet je dostatočne určitý na vyvolanie právnych následkov. Z tohto dôvodu by bol takýto zápočet aj hmotnoprávne neprípustný (§ 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Neuplatnila si pritom svoje nároky na náhradu mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 v plnej výške, tak ako ich vyčíslil znalec, práve z dôvodov, že sa domnievala, že platby doposiaľ poskytnuté kvalifikuje žalovaný ináč a svoje povinnosti si čiastočne splnil. Žalobkyňa považovala za potrebné podotknúť, že jej nároky boli napokon ustálené znaleckým posudkom, kedy boli vyčíslené aj nároky na náhradu mzdy za mesiac marec, apríl a máj 2006. Preto hoci zastáva názor, že mala byť úspešná v konaní v celom rozsahu, domnievala sa, že pri napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie pochybil aj v prípade výroku 3, keď neaplikoval ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. 6. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne zdôraznil, že žalobkyňa u neho pracovala na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31.12.2004 vo funkcii office manažér. Od 9.2.2006 do konca februára 2006 bola práceneschopná, avšak po ukončení práceneschopnosti dňa 1.3.2006 bez vysvetlenia už do práce nenastúpila. Dňa 2.3.2006 mu bola poštou doručená výpoveď žalobkyne z pracovného pomeru v zmysle § 67 Zákonníka práce bez uvedenia dôvodu. Keďže rakúsky konateľ žalovaného sa so žalobkyňou nemohol nijako skontaktovať, jej neprítomnosť na pracovisku v dňoch 1., 2., 3., 6. a 7. marca 2006 vyhodnotil ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a rozhodnutím zo dňa 7.3.2006 s ňou okamžite skončil pracovný pomer. Žalobkyňa zastúpená advokátom sa následne žalobou doručenou Okresnému súdu Bratislava II. (v konaní vedenom pod sp.zn. 50 C 83/2006) dňa 15.3.2006 domáhala len určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru. Nikdy netrvala na tom, aby ju ďalej zamestnával a žiadnu náhradu mzdy od neho nepožadovala. Súd bol v konaní viazaný jej žalobou a určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou je neplatné a pracovný pomer skončil dňom 31.5.2006 na základe jej výpovede; žiadnu náhradu mzdy žalobkyni nepriznal. Po právoplatnosti rozsudku č.k. 50 C 83/2006-110 si začala žalobkyňa uplatňovať voči nemu právne nedôvodné nároky z titulu neplatného skončenia pracovného pomeru a tvrdila, že sa voči nej zachoval neseriózne, keď jej ich odmietol zaplatiť v ňou požadovanom rozsahu. Žalobkyňa v podanom odvolaní uviedla niekoľko zavádzajúcich a nepravdivých skutočností, ktoré sú síce v tomto spore právne bezvýznamné, avšak považoval za potrebné ich uviesť na pravú mieru. Je nespornou skutočnosťou, že po daní výpovede od 1.3.2006 už žalobkyňa žiadnu prácu pre žalovaného nevykonávala. Túto skutočnosť žalobkyňa nikdy nepoprela, avšak tvrdila, že zo spisu sp.zn. 50 C 83/2006 „jednoznačne vyplýva, že na strane žalovaného existovala prekážka, ktorá neumožňovala žalovanému požadovať od žalobkyne prítomnosť na pracovisku a teda ani vykonávanie práce " a že „vyzývala žalovaného listom zo dňa 3.3.2006, aby zabezpečil vhodné pracovné podmienky na výkon jej práce do konca výpovednej lehoty s poukazom na zabezpečenie bezpečnostných a hygienických podmienok na pracovisku". Ďalej žalobkyňa tvrdila, že „v tomto konaní súd ustálil, že 6.3.2006 rozhodol Regionálny ústav zdravotníctva tak, že uložil žalovanému pokutu vo výške 50 000,- EUR“. Po prvé: List zo dňa 3.3.2006, na ktorý žalobkyňa poukázala, bol odovzdaný na pošte dňa 6.3.2006 a jemu bol doručený dňa 8.3.2006, teda až po vydaní napadnutého rozhodnutia konateľa o okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou. Po druhé: Tvrdenie žalobkyne o uložení pokuty v sume 50.000,-- € je nepravdivé. Na základe podnetu žalobkyne Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Bratislave pri výkone štátneho zdravotného dozoru vydal rozhodnutie č. RÚVZ/51-3272/2006 zo dňa 6.3.2006, ktorým mu uložil pokutu v sume 50.000,-- Sk (nie 50.000,-- €) za to, že napriek jeho nesúhlasnému posudku uviedol do prevádzky pracovné priestory - kancelárie v rodinnom dome na Strojníckej 23. Predmetné rozhodnutie však nikdy nenadobudlo právoplatnosť, keďže sa proti nemu odvolal a Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky ako odvolací orgán rozhodnutím č. NRÚ/3190/2006 zo dňa 6.6.2006 rozhodnutie RUVZ v Bratislave zmenil tak, že pokutu znížil na sumu 10.000,-- Sk (v dolnej hranici rozpätia). Odvolací orgán v odôvodnení rozhodnutia zároveň konštatoval, že pri kontrole dňa 23.5.2006 zistil, že nedostatky, za ktoré bola pokuta uložená, už boli odstránené. Nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru týkajúce sa prípadov skončenia pracovného pomeru právnym úkonom, t.j. výpoveďou alebo okamžitým skončením, sú taxatívne upravené v ustanoveniach § 77 až § 80 Zákonníka práce. V súvislosti s týmto žalovaný poukázal na judikáty R 57/1968 a R 90/1970. Základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Táto požiadavka však nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde žalobu len o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez toho, aby uplatnil požiadavku na náhradu mzdy. Napriek viacerým zlomyseľným a nepriateľským krokom žalobkyne voči nemu ako zamestnávateľovi zachoval sa voči nej veľkoryso a proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. č.k. 50 C 83/2006-110 sa neodvolal. Dňa 31.8.2007 dobrovoľne zaplatil žalobkyni náhradu mzdy spolu v sume 1.993,33 € (60.051,-- Sk brutto), teda vo výške dvojnásobku jej priemerného mesačného zárobku s analogickým použitím ustanovenia § 79 ods. 3 písm. b/ v spojení s § 79 ods. 4 Zákonníka práce. Z vyššie citovanej judikatúry pritom jednoznačne vyplýva, že ak (žalovaný) neplatne okamžite skončil pracovný pomer a žalobkyňa netrvala na tom, aby ju ďalej zamestnával, žalobkyňa nemá zákonný nárok na žiadnu náhradu mzdy. Na základe uvedeného a v súlade s podaným odvolaním navrhol odvolaciemu súdu žalobu žalobkyne ako právne nedôvodnú zamietnuť v celom rozsahu a priznať mu náhradu trov konania v sume 2.794,10 €; spôsob výpočtu náhrady trov konania, ich dôvodnosť súčasne odôvodnil. 7. K vyjadreniu žalovaného žalobkyňa dôvodila, že nerozumie dôvodom poukazovania na jej list zo dňa 3.3.2016. Z tohto listu práve naopak vyplýva, že sa domáhala prideľovania práce, ale túto vykonávať nemohla pre prekážky na strane zamestnávateľa. Táto skutočnosť preto nie je vyvrátená. Skutočnosť, že toto oznámenie sa udialo po neplatnom okamžitom skončení pracovného pomeru je v tejto chvíli z neznámych dôvodov žalovaným zdôrazňovaná opomínajúc okolnosti, za ktorých sa oznámenie ukončovalo a ignorujúc právoplatné rozhodnutie súdu v otázke neplatnosti tohto okamžitého skončenia pracovného pomeru. Poukazovanie na zníženie pokuty Úradom verejného zdravotníctva za porušenie povinností zamestnávateľa je irelevantné, nakoľko sám žalovaný potvrdil, že k porušeniu jeho povinnosti došlo a k zníženiu pokuty došlo len z dôvodu následného odstraňovania vytýkaných nedostatkov, ktoré však žiadala aj ona. Za chybu v použitej mene uloženej pokuty sa ospravedlnila. Táto chyba však nič nemení na dôvodnosti jej postupu, ktorá nemohla vykonávať svoju prácu pre nezabezpečenie podmienok zdravotne nezávadného pracoviska a postupovala z dôvodnej obavy o svojej zdravie v súlade s ustanovením § 148 Zákonníka práce a v súlade s ustanovením § 8 ods. 2 a § 12 ods. 1 písm. b/ zákona č. 124/2006 Z.z. Žalovaný veľmi hrubo a tendenčne manipuluje s faktami. Zaslala žalovanému list zo dňa 3.3.2016, v ktorom sa domáhala vytvorenia podmienok na vykonávanie práce do uplynutia výpovednej doby, nakoľko sama dala žalovanému výpoveď z pracovného pomeru. Táto skutočnosť ani nie je sporná, nakoľko vyplýva z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II. č.k. 50 C 83/2006-110 (prvý výrok). Samotná skutočnosť, že dala výpoveď z pracovného pomeru, ktorá nebola žalovaným napadnutá, znamená z hľadiska predmetu konania, že mala aj s ohľadom na list zo dňa 3.3.2016 záujem pracovať u zamestnávateľa len do skončenia výpovednej doby. Modelovanie žalovaného, ktorý nad rámec dovtedajšej komunikácie vyžaduje ďalší prejav vôle pri súčasnej existencii prekážky na jeho strane, ktorá mu bráni požadovať od zamestnanca plnenie jeho povinností, je nenáležitý a vo svojej podstate nespochybňuje nevyplatenie nárokov za dobu trvania pracovného pomeru, ktoré nepochybne vznikli v podobe, v akej ich uplatňovala. Žalovaný nepreukázal, že ich zaplatil v špecifikovanej a znaleckým posudkom preukázanej výške. Opakované poukazovanie žalovaného na skutočnosť, že osobitne neoznámila, že trvá na ďalšom zamestnávaní, nie je možné brať do úvahy aj z dôvodov, ktoré uviedla už vo svojom odvolaní proti rozsudku: a) rozsudok Okresného súdu Bratislava II. č.k. 50 C 83/2006-110 jednoznačne uzavrel, že pracovný pomer sa skončil jej výpoveďou ku dňu 31.5.2006 (výrok 1). Tento výrok vylučuje aplikáciu ustanovenia § 79 zákonníka práce, nakoľko je tu právoplatné rozhodnutie aj o tom, ako sa pracovný pomer skončil a k akému dňu. Teda nie je možné uzavrieť, že sa pracovný pomer skončil dohodou pre netrvanie na ďalšom zamestnávaní, čo však podľa jej názoru nie je možné uzavrieť ani z dôvodov uvedených vyššie. b) Ak je preukázané rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. č.k. 50 C 83/2006-110, že sa pracovný pomer skončil ku dňu 31.5.2006 na základe jej výpovede, je potrebné zo strany žalovaného preukázať, ako vyporiadal jej nároky z pracovného pomeru k tomuto dňu. Je totiž nepochybné, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo strany žalovaného je neplatné, a teda pracovný pomer sa takto neskončil a súčasne je uvedené, že sa pracovný pomer skončil ku dňu 31.5.2006 na základe ňou danej výpovede z pracovného pomeru. Potom je argumentácia žalovaného o aplikácii ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce nenáležitá, nakoľko otázku aplikácie/neaplikácie ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce v súvislosti so spôsobom skončenia pracovného pomeru už musel zohľadniť Okresný súd Bratislava II. v rozhodnutí č.k. 50 C 83/2006-110. Keďže tento súd právoplatne rozhodol, že sa pracovný pomer skončil ku dňu 31.5.2006 je zrejmé, že neskončil okamžitým skončením, ale ani dohodou k inému dátumu, než je uvedený v citovanom rozsudku tak, ako by to mohlo predpisovať ustanovenie § 79 ods. 4 Zákonníka práce za splnenia určitých podmienok. Inými slovami podmienky na aplikáciu ustanovenia § 79 ods. 4 Zákonníka práce v tomto konaní nie sú dané. Žalovaný sa takto nielen snaží poprieť právoplatný výrok verejnej listiny, ale snaží sa opätovne riešiť právnu otázku, ktorá už raz bola právoplatne vyriešená v inom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006). Svoje nároky špecifikovala presne podľa znaleckého posudku vypracovaného v tomto konaní a v súlade s právnym stavom, ktorý je zrejmý z právoplatného rozsudku Okresného súdu Bratislava II. č.k. 50 C 83/2006-110; žalovaný nepreukázal, že by uvedené nároky uspokojil. Preto je potrebné, aby odvolací súd jej návrhu na zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie v tejto veci vyhovel v podobe, ktorú špecifikovala vo svojom odvolaní. V závere žalobkyňa uviedla, že na odvolaní trvá a k žiadnej dohode a ani k vyporiadaniu doposiaľ nedošlo. 8. Žalovaný vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobkyne namietal, že žalobkyňa vo svojom podaní zo dňa 27.1.2013 poukazuje na znalecký posudok Ing. Mariána Žilinčára zo dňa 22.8.2011 a tvrdí, že „žalovaný mal možnosť sa k zisteniam ustáleným znaleckým posudkom procesne vysporiadať navrhnutím iného dokazovania, ktoré by vyvrátili zistenia znalca v znaleckom posudku, ktorý si dal vypracovať súd pre potreby konania, avšak neurobil tak a preto je jeho námietka proti záverom znaleckého posudku bezpredmetná". Podľa názoru žalobkyne „Skutočnosť, že žalovaný vyplácal nejaké sumy žalobkyni, ktoré však kvalifikoval právne ináč nemajú za následok nedôvodnosť jej nárokov uplatňovaných v konaní. Ak žalovaný v odvolaní uplatňuje vzájomný zápočet, vlastne priznáva, že jeho právny názor na kvalifikáciu toho čo doposiaľ vyplatil, nie je správny a že si nesplnil svoje povinnosti z pracovného pomeru, keď uplatňované nároky žalobkyne neuspokojil." K tomuto žalovaný uviedol, že vecné námietky k záverom znaleckého posudku Ing. Mariána Žilinčára zo dňa 22.8.2011, ktoré vyjadril v písomných podaniach zo dňa 7.10.2011 a 30.11.2012, neboli doteraz vyvrátené a na nich trvá. Čo sa týka právnej kvalifikácie vyplatených náhrad mzdy žalobkyni mal za to, že zákonný rámec nárokov žalobkyne z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru je daný výlučne ustanoveniami § 77 až § 80 Zákonníka práce a vo vzťahu k výpočtu náhrady mzdy ustanovením § 134 Zákonníka práce v znení účinnom v čase skončenia pracovného pomeru žalobkyne (7.3.2006). V súvislosti s týmto poukázal na ustanovenia § 79 ods. 3, § 134 ods. 1, § 134 ods. 2, a § 134 ods. 4 Zákonníka práce a pri stanovení výšky náhrady mzdy žalobkyni z dôvodu neplatného skončenia pracovného sa riadil vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami. Výpočet priemerného zárobku žalobkyne bol vykonaný v súlade s neskorším zrušujúcim uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 30.9.2009, č.k. 15 Co 53/2009-89, v ktorom odvolací súd konštatoval, že v danom prípade je rozhodujúcim obdobím pre výpočet náhrady mzdy tak, ako to má na mysli ustanovenie § 134 Zákonníka práce, obdobie január, február a marec roku 2006 (vzhľadom k tomu, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo dňa 31.5.2006). V tejto súvislosti opätovne poukázal na platnú judikatúru slovenských súdov týkajúcu sa nárokov zamestnanca z neplatného pracovného pomeru: napr. R 57/1968, R 90/1970 a R 48/1997. Základným predpokladom uplatnenia nároku z neplatného skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa je oznámenie zamestnanca, že trvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával. Táto požiadavka však nie je splnená, ak zamestnanec podal na súde žalobu len o neplatnosť skončenia pracovného pomeru bez toho, aby uplatnil požiadavku na náhradu mzdy. Žalobkyňa tvrdí, že uspokojenie jej nárokov z jeho strany podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce je bezpredmetné a že si nesplnil svoje povinnosti z pracovného pomeru, keď žalobou uplatňované nároky žalobkyne neuspokojil. Ak by pripustil túto argumentáciu, potom treba aplikovať ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce, podľa ktorého ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Z obsahu spisu vedeného na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006 však vyplýva, že žalobkyňa po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru nikdy neoznámila, že trvá na tom, aby ju naďalej zamestnával; v podanej žalobe, resp. počas konania, ale žiadnu náhradu mzdy od neho nežiadala. Z tohto dôvodu súd žalobkyni žiadny nárok na náhradu mzdy nepriznal. Napriek tomu po právoplatnosti rozsudku č.k. 50 C 83/2006-110 aplikoval na tento prípad ustanovenie § 79 ods.3 a ods.4 Zákonníka práce a žalobkyni dobrovoľne zaplatil náhradu mzdy v sume 60.051,-- Sk brutto (1.993,33 €), teda vo výške dvojnásobku jej priemerného mesačného zárobku vypočítaného v súlade s ustanovením § 134 Zákonníka práce. Z tejto sumy bola zrazená a odvedená do štátneho rozpočtu 19 % daň z príjmu zo závislej činnosti v sume 9.776,-- Sk a vyplatená jej bola náhrada mzdy netto v sume 50.275,-- Sk (suma 9.130,-- Sk dňa 2.4.2006 a suma 41.145,-- Sk dňa 31.8.2007). Zotrváva na tejto právnej kvalifikácii, a tým aj dôvodnosti vyplatenej náhrady mzdy, a preto žalobkyňa v prípade neúspechu sa nemusí obávať, žeby od nej požadoval vydanie bezdôvodného obohatenia z tohto titulu. V závere vyjadrenia zdôraznil, že trvá na podanom odvolaní a odvolaciemu súdu navrhol zmeniť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobkyne zamietne a uloží jej povinnosť nahradiť trovy konania v sume 2.962,07 € v lehote do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia. 9. K vyjadreniu žalovaného podala písomné vyjadrenie žalobkyňa, ktorá vo svojom vyjadrení už neuviedla žiadne nové skutočnosti a zotrvala na svojich dôvodoch už uvedených. 10. Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu na podklade včas podaného odvolania oboma stranami sporu súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal na pojednávaní dňa 27. septembra 2017, keďže bolo potrebné doplniť, resp. zopakovať, dokazovanie (§ 385 ods. l C.s.p.), doplnil, zopakoval, dokazovanie pracovnou zmluvou uzavretou medzi stranami sporu, spisom Okresného súdu Bratislava II. sp.zn. 50 C 83/2006, mzdovými listami žalobkyne v rozhodnom období, dokladom o poskytnutí plnenia žalobkyni žalovaným, zmenami žaloby žalobkyňou, výsluchom žalobkyne, vyjadrením právnych zástupcov strán sporu, vyjadreniami strán sporu v konaní pred súdom prvej inštancie, a dospel k záveru, že obom stranám sporu možno priznať úspech len čiastočný. Pojednávanie odvolací súd odročil na verejné vyhlásenie rozsudku dňa 25. októbra 2017. 11. Pri rozhodovaní odvolací súd vychádzal zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l, ods. 3 O.s.p.). V konaní neboli zistené žiadne vady, také ani odvolatelia netvrdili, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať. 12. Žalobkyňa sa žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 31.8.2007 (pôvodne) s veľmi všeobecným odôvodnením domáhala zaplatenia sumy 75.291,-- Sk žalovaným, keď jej dlhoval na mzde sumu 50.291,-- Sk, pomernú časť dodatkových platieb (13., 14. plat) v sume 25.000,-- Sk (13., 14. plat v sume 60.000,-- Sk/rok, z toho pomerná časť za 5 mesiacov sa rovná sume 25.000,-- Sk), ako aj úroky z omeškania vo výške 9 % od 21.5.2007 do zaplatenia. Vychádzala pritom z právoplatného a vykonateľného rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23.3.2007, č.k. 50 C 83/2006-110. V priebehu konania žalobkyňa niekoľkokrát menila žalobu. Posledné znenie petitu zmenila a upravila podaním zo dňa 6.9.2012 (č.l. 190 spisu). Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 7.11.2012, č.k. 21 C 153/2007-192, postupom podľa ustanovenia § 95 ods. l, ods. 2 O.s.p. pripustil zmenu žalobného petitu zo dňa 6.9.2012; žalobkyňa sa teda domáha 1/ zaplatenia náhrady mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 v sume 1.305,42 € (ako nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru; podľa súdu prvej inštancie), spolu s úrokom z omeškania vo výške 7 % p.a. zo sumy 1.021,67 € od 3.4.2006 do 3.9.2007, vo výške 7 % p.a. zo sumy 916,42 € od 3.5.2006 do 3.9.2007, vo výške 7 % p.a. zo sumy 251,54 € od 4.9.2007 do zaplatenia, vo výške 7 % p.a. zo sumy 1.053,88 € od 3.6.2006 do zaplatenia; 2/ titulom nezaplatenej mzdy (13. a 14. plat) sumu 1.826,33 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 1.826,33 € od 3.6.2006 do zaplatenia; 3/ titulom náhrady mzdy za nevyplatenú dovolenku sumu 435,30 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 435,30 € od 3.6.2006 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania; všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Pred odvolacím súdom žalobkyňa zdôraznila, že sa domáha nárokov z titulu platného skončenia pracovného pomeru ku dňu 31.5.2006, ktoré nároky sú presne uvedené v podaní a v uznesení súdu, ktorý zmenu žalobného petitu pripustil (uznesením zo dňa 7.11.2012, č.k. 21 C 153/2007-192). Zdôraznila, že plnenie, ktoré jej žalovaný doteraz poskytol, sa týka nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. Ako je uvedené vyššie žalovaný doteraz poskytol žalobkyni plnenie podľa ustanovenia § 79 ods. 3, ods. 4 Zákonníka práce a náhradu za nevyčerpané stravné lístky. 13. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvej inštancie, z doplneného dokazovania, zo zopakovaného dokazovania, pred odvolacím súdom boli preukázané tieto, pre vec podstatné právne skutočnosti. 13.1. Strany sporu uzavreli pracovnú zmluvu dňa 31.12.2004, na základe ktorej s účinnosť od 1.1.2005 žalobkyňa pre žalovaného pracovala v pozícii office manager - zastupujúca konateľka s miestom výkonu práce Bratislava na dobu neurčitú so skúšobnou dobou tri mesiace. Základný plat bol dohodnutý v sume 30.000,-- Sk brutto a bol vyplácaný vždy k druhému dňu nasledovného kalendárneho mesiaca; zahŕňal aj potrebné nadčasy a vyplácal sa štrnásťkrát do roka. Trinásty plat bol splatný s nástupom na dovolenku od 6. mesiaca v roku a s nasledovnou výplatou, štrnásty plat sa vyplácal k 2. decembru. Zároveň bolo dohodnuté, že ak by medzitým zamestnankyňa ukončila pracovný pomer, pripočítal sa jej alebo dodatočne sa vyplatila pomerná časť týchto dodatkových platieb (13., 14. plat). V prípade výpovede z dôvodu viny na strane zamestnanca 13. a 14. plat prepadol (čl. 1, 2, 3 pracovnej zmluvy); iné podmienky ohľadne týchto ďalších platov dohodnuté neboli. Obsah pracovnej zmluvy sa mohol zmeniť len písomnými dodatkami k nej a ďalšie práva a povinnosti zmluvných partnerov sa riadili ustanoveniami Zákonníka práce a ostatnými pracovnoprávnymi predpismi; za platnú bola považovaná výlučne nemecká verzia pracovnej zmluvy (čl. 8, 9 pracovnej zmluvy). Pracovná zmluva neskôr menená nebola, zamestnávateľ nemal v internom predpise upravený spôsob poskytovania 13., 14. platu zamestnancom. 13.2. Žalovaný ako zamestnávateľ rozhodol dňa 7.3.2006 o okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou ako zamestnankyňou v dôsledku neospravedlnenej absencie na pracovisku v dňoch 1., 2., 3., 6., 7. marca 2006; rozhodnutie prevzala dňa 9.3.2006. Podaním zo dňa 1.3.2006 žalobkyňa dala výpoveď z pracovného pomeru podľa § 67 Zákonníka práce a súčasne uviedla, že výpovedná doba začína plynúť 1.4.2006 a skončí dňa 31.5.2006. Nič iné vo výpovedi žalobkyňa neuviedla, osobitne neuviedla konkrétne dôvody výpovede. V konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006 sa žalobkyňa domáhala vyslovenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a súčasne vyslovenia, že pracovný pomer sa končí dňom 31.5.2006 na základe jej výpovede z pracovného pomeru. Žiadnych iných nárokov sa žalobkyňa v danom súdnom konaní nedomáhala. Rozsudkom zo dňa 23.3.2007, č.k. 50 C 83/2006-110, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16.5.2007, vykonateľnosť dňa 21.5.2007, súd určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 7.3.2006 dané žalovaným žalobkyni je neplatné a pracovný pomer medzi žalovaným a žalobkyňou uzavretý dňa 31.12.2004 trvá do 31.5.2006, kedy sa pracovný pomer skončí na základe výpovede žalobkyňou danej žalovanému dňa 1.3.2006; žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni náhradu trov konania v sume 0,-- Sk, na účet súdu prvej inštancie zaplatiť súdny poplatok v sume 3.000,-- Sk a štátu náhradu trov konania nepriznal. V žalobe o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany žalovaného žalobkyňa neuvádzala, že na strane žalovaného sú prekážky v práci, pre ktoré do práce nastúpiť nemôže. Podaním zo dňa 3.3.2006 (č.l. 10 spisu) oznámila žalovanému, že je ochotná v súlade s pracovnou zmluvou vykonávať svoju prácu do konca výpovednej doby po uvedení pracoviska do zákonného stavu; žiadne konkrétne skutočnosti neuvádzala. Znamená to teda, že pracovný pomer medzi zmluvnými stranami neskončil z dôvodu viny na strane zamestnanca (žalobkyne). Priemerný hodinový zárobok žalobkyne vo 4. štvrťroku 2005 bol v sume 209,04 Sk, v prvom štvrťroku 2006 bol v sume 172,56 Sk. 13.3. Žalovaný žalobkyni poskytol plnenie vychádzajúc z priemerného mesačného zárobku žalobkyne za prvý štvrťrok 2006 v sume 30.025,44 Sk. Z neho vyrátal náhradu mzdy v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru vo výške jej dvojmesačného priemerného zárobku, teda v sume 60.051,-- Sk brutto, od nej odrátal žalobkyni neoprávnene vyplatenú mzdu za mesiac marec 2006 v sume 9.130,-- Sk brutto, keďže v skutočnosti v mesiaci marec 2006 neodpracovala ani jednu hodinu; z tohto právneho dôvodu tak priznal žalobkyni nárok v sume 50.921,-- Sk brutto (1.690,27 €). Okrem toho priznal žalobkyni sumu 534,-- Sk za 6 ks nevyčerpaných stravných lístkov á 89,-- Sk; po odrátaní 19 % dane z príjmu zo závislej činnosti vyplatil žalobkyni náhradu mzdy v sume 41.679,-- Sk (1.383,49 €; poslednú časť dňa 31.8.2007). V priebehu ďalšieho konania, aj v odvolacom konaní, žalovaný popieral nárok žalobkyne na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru, pretože mu neoznámila, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával. Dôvodil tiež, že žalobkyňa v mesiaci január 2006 odpracovala 17 dní a čerpala 4 dni dovolenky, čím vyčerpala všetok svoj nárok na dovolenku (2 dni dovolenky z roku 2005 a 2 dni dovolenky za rok 2006) a bola jej vyplatená hrubá mzda za január 2006 vrátane náhrady mzdy za jeden sviatok v sume 32.240,-- Sk; vo februári 2006 žalobkyňa odpracovala 7 dní, zvyšných 17 dní bola práceneschopná, za odpracované dni bola žalobkyni zúčtovaná a vyplatená hrubá mzda v sume 10.500,-- Sk. Ďalší nárok žalobkyne na dovolenku v roku 2006 nemožno z vykonaného dokazovania nepochybne vyvodiť. 13.4. Žalobkyňa sa k podrobnému vedeniu dochádzky zamestnancov na pracovisko už vyjadriť s odstupom času nevedela. Informácie o tom poskytovala sama účtovnej firme; dôvodila, že každý zamestnanec pri príchode do práce sa zapísal a už, s odstupom času, si nepamätala, či zamestnanci sa zapisovali pod seba, alebo vždy ku svojmu menu. Na pracovisku v mesiacoch marec, apríl, máj 2006 skutočne nebola. Dôvodila, že žalovaný nevytvoril dostatočné podmienky na výkon práce. Dňa 13.2.2006 ju zamestnávateľ vyzval na odovzdanie všetkých kľúčov, firemný majetok, čo urobila dňa 17.2.2006 (1 x kľúče od vstupu do objektu, 1 x kľúče od mreže, 1 x kľúče od záhradnej brány, 1 x mobil Nokia s príslušenstvom). Od 10.2.2006 do 1.3.2006 bol práceneschopná, od 1.3.2006 do 31.5.2006 fyzicky na pracovisku nebola. Dochádzka na pracovisku u žalovaného (podľa vyjadrenia žalovaného) sa vyznačovala spôsobom, že ku každému menu zamestnanca a dňu sa urobila zvislá čiarka, ak bol zamestnanec na pracovisku prítomný. Trval na tom, že žalobkyňa v mesiacoch marec, apríl, máj 2006 na pracovisku nebola. Vytýkané nedostatky odstránil v mesiaci apríl 2006, výpovedná doba uplynula až dňom 31.5.2006 a bolo jej povinnosťou do práce do 31.5.2006 riadne chodiť; prekážky k tomu, aby sa tak nestalo, nezavdal. Žalobkyňa nepreukázala, žeby žalovaného vyzvala, aby ju ďalej zamestnával. Práceneschopná bola v čase od 10.2.2006 do 1.3.2006, na lekárskom vyšetrení bola v dňoch 1.3.2006, 2.3.2006, 3.3.2006. Podaním zo dňa 3.3.2006 žalovanému oznámila, že je ochotná v súlade s pracovnou zmluvou vykonávať svoju prácu do konca výpovednej doby po uvedení pracoviska do zákonného stavu. Z korešpondencie strán sporu, z vyjadrení strán sporu, vyplýva, že pracovnoprávne vzťahy medzi nimi boli narušené už v skoršom období; ako je uvedené vyššie v predmetnom súdnom konaní (po zmene, úprave, žaloby dňa 6.9.2012) sa žalobkyňa domáha nárokov za čas od 1.3.2006 do 31.5.2006 ako náhrady mzdy, náhrady za dovolenku, zaplatenia 13., 14. platu. Tiež zostalo nepochybné, že pracovná zmluva menená vôbec nebola, v danom čase (od 1.3.2006 do 31.5.2006) žalobkyňa nebola práceneschopná, nepredložila potvrdenie, posudok, lekára o tom, že nemôže z dôvodu zdravotného stavu a závadného prostredia žalovaného vykonávať pre neho prácu dohodnutú v pracovnej zmluve. Napokon až v tomto odvolacom konaní sa jednoznačne vyslovila, že náhrady mzdy sa domáha do platného skončenia pracovného pomeru a nie nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru. 14. Keďže žalobkyňa v odvolacom konaní odstránila rozpor v tvrdení, akú náhradu mzdy žiada priznať, či z neplatného skončenia pracovného pomeru, alebo nárokov do platného skončenia pracovného pomeru, a že teda sa nárokov z neplatného skončenia pracovného pomeru nedomáha, odvolací súd podrobil rozsudok súdu prvej inštancie vecnému a právnemu prieskumu z pohľadu toho, či žalobkyni patrí náhrada mzdy za mesiace marec, apríl, máj 2006 spolu v sume 1.305,42 €, či jej patrí 13., 14. plat, či jej zostala nevyčerpaná dovolenka, ktorú jej žalovaný doteraz nenahradil (hoci sa v napadnutom rozsudku uvádza neplatné skončenie pracovného pomeru), či doteraz poskytnuté plnenie žalovaným z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru prijala zo zákonných dôvodov a už na ďalšie plnenie právny nárok nemá. 15. Rozhodujúce právne skutočnosti nastali v čase od marca 2006 do mája 2006, kedy žalovaný neplatne skončil pracovný pomer so žalobkyňou, kedy dala žalobkyňa platnú výpoveď z pracovného pomeru, kedy žalobkyňa nechodila do práce. Nároky žalobkyne tak bolo nutné posúdiť podľa zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce v znení účinnom do 31.5.2006 (ďalej len Zákonník práce). 15.1. Podľa čl. 2 veta druhá Zákonníka práce výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. 15.2. Podľa čl. 3 Zákonníka práce zamestnanci majú právo na mzdu za vykonanú prácu, na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, na odpočinok a zotavenie po práci. Zamestnávatelia sú povinní poskytovať zamestnancom mzdu a utvárať pracovné podmienky, ktoré zamestnancom umožňujú čo najlepší výkon práce podľa ich schopností a vedomostí, rozvoj tvorivej iniciatívy a prehlbovanie kvalifikácie. 15.3. Podľa čl. 5 Zákonníka práce zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. 15.4. Podľa § 43 ods. 4 Zákonníka práce v pracovnej zmluve možno dohodnúť ďalšie podmienky, o ktoré majú účastníci záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. 15.5. Podľa § 61 ods. l Zákonníka práce výpoveďou môže skončiť pracovný pomer zamestnávateľ aj zamestnanec. Výpoveď musí byť písomná a doručená, inak je neplatná. 15.6. Podľa § 67 Zákonníka práce zamestnanec môže dať zamestnávateľovi výpoveď z akéhokoľvek dôvodu alebo bez uvedenia dôvodu. 15.7. Podľa § 79 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnávateľ skončil pracovný pomer neplatne a zamestnanec netrvá na tom, aby ho zamestnávateľ ďalej zamestnával, platí, ak sa so zamestnávateľom nedohodne písomne inak, že sa jeho pracovný pomer skončil dohodou, ak a/ bola daná neplatná výpoveď, uplynutím výpovednej doby, b/ bol pracovný pomer neplatne skončený okamžite alebo v skúšobnej dobe, dňom, keď sa mal pracovný pomer skončiť. 15.8. Podľa § 79 ods. 4 Zákonníka práce v prípadoch ustanovených v odseku 3 písm. b/ zamestnanec má nárok na náhradu mzdy v sume svojho priemerného zárobku podľa § 134 za výpovednú dobu dvoch mesiacov. 15.9. Podľa § 101 Zákonníka práce zamestnanec, ktorý počas nepretržitého trvania pracovného pomeru k tomu istému zamestnávateľovi vykonával u neho prácu aspoň 60 dní v kalendárnom roku, má nárok na dovolenku za kalendárny rok, prípadne na jej pomernú časť, ak pracovný pomer netrval nepretržite počas celého kalendárneho roka. Za odpracovaný deň sa považuje deň, v ktorom zamestnanec odpracoval prevažnú časť svojej zmeny. Časti zmien odpracované v rôznych dňoch sa nesčítajú. 15.10. Podľa § 102 zákonníka práce pomerná časť dovolenky je za každý celý kalendárny mesiac nepretržitého trvania toho istého pracovného pomeru jedna dvanástina dovolenky za kalendárny rok. 15.11. Podľa § 103 ods. 1 Zákonníka práce základná výmera dovolenky je najmenej štyri týždne. 15.12. Zamestnancovi, ktorému nevznikol nárok na dovolenku za kalendárny rok ani na jej pomernú časť, pretože nevykonával v kalendárnom roku u toho istého zamestnávateľa prácu aspoň 60 dní, patrí dovolenka za odpracované dni v dĺžke jednej dvanástiny dovolenky za kalendárny rok za každých 22 odpracovaných dní v príslušnom kalendárnom roku. 15.13. Podľa § 118 Zákonníka práce zamestnávateľ je povinný poskytovať zamestnancovi za vykonanú prácu mzdu (ods. l). Mzda je peňažné plnenie alebo plnenie peňažnej hodnoty (naturálna mzda) poskytované zamestnávateľom zamestnancovi za prácu. Za mzdu sa nepovažuje plnenie poskytované v súvislosti so zamestnaním podľa iných ustanovení tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, najmä náhrada mzdy, odstupné, odchodné, cestovné náhrady, príspevky zo sociálneho fondu, výnosy z kapitálových podielov (akcií) alebo obligácií a náhrada za pracovnú pohotovosť. Za mzdu sa tiež nepovažuje ďalšie plnenie poskytované zamestnávateľom zamestnancovi zo zisku po zdanení (ods. 2). 15.14. Podľa § 134 Zákonníka práce priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období (ods. l). Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k prvému dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak (ods. 2). 15.15. Podľa § 142 Zákonníka práce ak zamestnanec nemôže vykonávať prácu pre prechodný nedostatok spôsobený poruchou na strojovom zariadení, v dodávke surovín alebo pohonnej sily, chybnými pracovnými podkladmi alebo inými podobnými prevádzkovými príčinami (prestoj) a nebol po dohode preradený na inú prácu, patrí mu náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku (ods. l). Ak zamestnanec nemohol vykonávať prácu pre nepriaznivé poveternostné vplyvy, poskytne mu zamestnávateľ náhradu mzdy najmenej 50 % jeho priemerného zárobku (ods. 2). Ak nemohol zamestnanec vykonávať prácu pre iné prekážky na strane zamestnávateľa, ako sú uvedené v odsekoch 1 a 2, zamestnávateľ mu poskytne náhradu mzdy v sume jeho priemerného zárobku (ods. 3). Ak zamestnávateľ vymedzil v písomnej dohode so zástupcami zamestnancov vážne prevádzkové dôvody, pre ktoré zamestnávateľ nemôže zamestnancovi prideľovať prácu, ide o inú prekážku v práci na strane zamestnávateľa, pri ktorej patrí zamestnancovi náhrada mzdy v sume určenej dohodou najmenej 60% jeho priemerného zárobku. Dohodu podľa prvej vety nemožno nahradiť rozhodnutím zamestnávateľa (ods. 4). 16. Zostalo nepochybné, že pracovný pomer medzi zmluvnými stranami neskončil z dôvodu viny na strane zamestnanca (žalobkyne); pracovný pomer neskončil spôsobom predpokladaným v ustanovení § 79 ods. 3 Zákonníka práce, ale platne skončil jednostranným právnym úkonom zo strany žalobkyne (výpoveďou z pracovného pomeru). Žalobkyňa žalovanému neoznámila, že trvá na tom, aby ju ďalej zamestnával (po doručení okamžitého skončenia pracovného pomeru, ani v konaniach vedených na Okresnom súde Bratislava II. pod sp.zn. 50 C 83/2006, 21 C 153/2007); napokon záver o tom, že žalobkyňa trvá na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, nemožno vyvodiť ani z jej chovania. Práve naopak sama dala výpoveď z pracovného pomeru, čo v konečnom dôsledku znamená, že v pracovnoprávnom vzťahu so žalovaným zotrvať už ďalej nechcela. Od 17.2.2006 žalobkyňa nemala žiaden prístup na pracovisko, vstup na pracovisko jej žalovaný neumožnil, pracovná zmluva menená nebola, od 1.3.2006 do skončenia pracovného pomeru žalovaný nepreukázal, ani len netvrdil, žeby žalobkyni umožnil v práci pokračovať, žeby jej umožnil vstup na pracovisko (žeby jej kľúče vrátil). Znamená to teda, že zamestnávateľ vytvoril žalobkyni prekážky, pre ktoré v mesiacoch marec, apríl, máj 2006 nemohla pre žalovaného vykonávať prácu dohodnutú v pracovnej zmluve a na dohodnutom mieste výkonu práce. Za uvedené obdobie jej tak prináleží náhrada mzdy pre prekážky v práci na strane zamestnávateľa. V tejto časti nárokov žalobkyne zostalo potom irelevantné, že pracovisko bolo zdravotne závadné (podľa tvrdenia žalobkyne), že závady žalovaný odstránil v mesiaci apríl 2006, že žalobkyňa sa osobitne neskôr nedomáhala prideľovania práce, že výpoveď z pracovného pomeru neobsahuje absolútne žiaden dôvod výpovede a z tohto dôvodu žeby výpoveď žalobkyňa dala zo zdravotných dôvodov a presne akých, že žalovaný so znaleckým posudkom nesúhlasí. Náhrady mzdy sa žalobkyňa domáha za mesiace marec, apríl, máj 2006 spolu v sume 1.305,42 € (ňou vyrátanej sumy; „Odporca je povinný zaplatiť navrhovateľke titulom náhrady mzdy za mesiace marec, apríl a máj 2006 sumu 1.305,42 € s úrokom z omeškania...“), pretože žalovaný jej nevytvoril podmienky pre riadny výkon práce; sám žalovaný po prevzatí kľúčov od žalobkyne neprejavil snahu, záujem, žalobkyni výkon práce, ani len vstup na pracovisko, umožniť. Priemerná mesačná mzda žalobkyne bola v sume 36.239,17 Sk (1.202,92 €) brutto ako základ pre výpočet náhrady mzdy za mesiace marec, apríl, máj 2006 pri vychádzaní z rozhodného obdobia [(štvrtý štvrťrok 2005); priemerný hodinový zárobok za IV. štvrťrok 2005 bol v sume 209,04 Sk, priemerný denný zárobok bol v sume 1.672,32 Sk (209,04 Sk x 8), priemerný mesačný zárobok brutto bol v sume 36.239,17 Sk (1.672,32 Sk x 21,67 ako priemerný počet pracovných dní v mesiaci vrátane plateného sviatku); po odrátaní 19 % dane zo závislej činnosti v sume 6.885,44 Sk, zostáva netto priemerný zárobok za rozhodné obdobie v sume 29.353,73 Sk/974,37 €]. Žalobkyňa ale požaduje náhradu mzdy za všetky tri uvedené mesiace spolu v sume 1.305,42 € brutto (39.327,08 Sk); z titulu náhrady mzdy už dostala sumu 50.921,-- Sk brutto (1.690,27 €), teda viac ako žiada [po odrátaní 19 % dane zo závislej činnosti v sume 9.674,99 Sk netto sumu 41.246,01 Sk (1.369,12 €) vrátane uplatnených 7 % úrokov z omeškania p.a. a patriacich jej od 3.6.2007 do 31.8.2007]. Na tomto mieste odvolací súd opakuje skôr uvedené zásady Zákonníka práce uvedené v čl. 2, že výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi; nikto nesmie práva a povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu. Odvolací súd prisvedčil tvrdeniu žalovaného, že žalobkyňa nemala právny nárok na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru daného žalobkyni z jeho strany. Totiž žalobkyňa netrvala na tom, aby ju žalovaný ďalej zamestnával, pracovný pomer skončil platne jednostranným právnym úkonom zo strany žalobkyne, a teda neboli naplnené predpoklady skončenia pracovného pomeru vyplývajúce z ustanovenia § 79 ods. 3 Zákonníka práce. Tieto závery potom vylučujú nároky žalobkyne na náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru zo strany žalovaného. Ako je uvedené vyššie žalovaný žalobkyni poskytol náhradu mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru v sume 60.051,-- Sk brutto [od nej odrátal žalobkyni neoprávnene vyplatenú mzdu za mesiac marec 2006 v sume 9.130,-- Sk brutto (mínus 19 % daň z príjmu zo závislej činnosti), poslednú časť plnenia uskutočnil dňa 31.8.2007], a teda plnil bez právneho dôvodu. Takto poskytnuté plnenie žalobkyni odvolací súd zohľadnil pri rozhodovaní o nárokoch žalobkyne na náhradu mzdy. Tvrdenie žalovaného, že vrátenie sumy vyplatenej žalobkyni z titulu náhrady mzdy v súvislosti s neplatným skončením pracovného pomeru nebude žiadať, odvolací súd posúdil ako obranu v súvislosti s tvrdením, že na plnenie vo vyššej sume (ďalšej sumy) už žalobkyňa právny nárok nemá, že všetky jej nároky už uspokojil. V tomto prvom nároku teda žalobkyňa nebola úspešná v celom rozsahu. Nadväzne na všetko vyššie uvedené potom výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd žalobu vo zvyšku zamietol bol vecne správny a ako taký potvrdil hoci z iného skutkového a právneho dôvodu (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.). Na tomto mieste odvolací súd pripomína, že ide o konanie, v ktorom je súd viazaný žalobou, a teda aj rozsahom a dôvodmi odvolania. Žalobkyňa žiadala náhradu mzdy za tri mesiace v oveľa nižšej sume, ako by jej patrila, a tak jej bolo možné priznať a zohľadniť náhradu mzdy len v požadovanej výške. V neposlednom rade na tomto mieste odvolací súd dôvodí, že nezohľadnil námietku premlčania nárokov vznesenú žalobkyňou na vrátenie plnenia poskytnutého žalovaným a smerujúcu k započítaniu. Totiž aj žalovaný mohol vzniesť námietku premlčania, čo neurobil, nároku žalobkyne na náhradu mzdy, keďže tento nárok špecifikovala až v mesiaci september 2012, neskôr v odvolacom konaní špecifikovala skutkový základ tohto nároku, žaloba bola podaná dňa 31.8.2007 a už v mesiaci jún 2007 vedela o tom, čoho sa od žalovaného môže domáhať. 17. Žalovaný nemal interný predpis, ktorým by upravoval podmienky nároku na 13., 14. plat a jeho výplatu, túto oblasť neupravoval Zákonník práce v rozhodnom období, ktorý ale nevylučoval v pracovnej zmluve dohodnutie ďalších podmienok, o ktoré mali účastníci pracovnoprávneho vzťahu záujem, najmä ďalšie hmotné výhody. Výplatou 13., 14. platu žalovaný nepochybne poskytoval ďalšie hmotné výhody svojim zamestnancom. Na tieto ďalšie hmotné výhody mal ale nárok zamestnanec počas trvania pracovného pomeru a nie tie, ktoré sa vzťahovali na obdobie po jeho skončení. Z pracovnej zmluvy nevyplýva, z akého základu zamestnávateľ počítal 13. a 14. plat. V prejednávanej zostalo nepochybné, že žalobkyňa bola v stave zamestnancov žalovaného len do 31.5.2006, a teda jej neprislúcha nárok na zaplatenie 14. platu vôbec, ktorý mal byť splatný dňa 2.12.2006. Nadväzne na čl. 3 pracovnej zmluvy uzavretej medzi stranami sporu patrí žalobkyni 13. plat za rok 2006 splatný v mesiaci jún 2006 a z neho alikvotná časť za čas prvých 5 mesiacov (január až máj 2006) a pri jeho výpočte odvolací súd vychádzal z priemerného zárobku v rozhodnom období (prvý štvrťrok 2006). Z tohto právneho dôvodu žalobkyni patrí alikvotná časť v sume 827,50 € brutto [priemerný hodinový zárobok žalobkyne za I. štvrťrok 2006 bol v sume 172,56 Sk x 8 hod. = priemerný denný zárobok v sume 1.380,48 Sk x 21,67 (priemerný počet pracovných dní v mesiaci vrátane plateného sviatku) = priemerný mesačný zárobok v sume 29.915,-- Sk brutto; zo sumy 29.915,-- Sk alikvotná časť pripadá na jeden mesiac v sume 4.985,83 Sk (29.915,-- Sk : 6) a za 5 mesiacov suma 24.929,15 Sk (4.985,83 Sk x 5) brutto, ktorá v prepočte na euro predstavuje sumu 827,50 €; po odrátaní 19 % dane zo závislej činnosti v sume 157,23 € alikvotná časť v netto vyjadrení predstavuje sumu 670,27 €]. Súd prvej inštancie pochybil, keď sa nevyporiadal s podstatnými námietkami žalovaného a síce že pri výpočte nároku žalobkyne vychádzal len zo znaleckého posudku. Jednak znalec neprípustne riešil právnu otázku (nároku na zaplatenie 13., 14. platu, na vyplatenie nevyčerpanej dovolenky), a jednak z dôvodu, že v čase podania znaleckého posudku znalec nebol zapísaný v zozname znalcov pre odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Za týchto okolností znalecký posudok nemohol súdu poskytnúť dostatočnú odbornú oporu na urobenie zodpovedných skutkových a právnych záverov. Konanie v prejednávanej veci bolo začaté dňa 31.8.2007, dňa 16.5.2007 nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 23.3.2007, č.k. 50 C 83/2006-110, a vykonateľnosť dňa 21.5.2007 (až vtedy bolo nepochybne ustálené, kedy a na základe čoho pracovný pomer zanikol, ktoré rozviazanie pracovného pomeru nebolo platné, a teda až vtedy bolo ustálené, aké nároky môže žalobkyňa od žalovaného žiadať), a teda žalovaný mal alikvotnú časť 13. platu poukázať žalobkyni najneskôr v najbližšom nasledujúcom výplatnom dni, dňa 2.6.2007. Ak sa tak nestalo, zostal v omeškaní od 3.6.2007. V súlade s ustanovením § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom k prvému dňu omeškania výška úrokov z omeškania sa rovnala dvojnásobku diskontnej sadzby určenej Národnou bankou Slovenska platnej k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. K prvému dňu omeškania (už od 25.4.2007) bola diskontná sadzba vo výške 4,25 %, jej dvojnásobok bol 8,5 % p.a. a platí po celý čas omeškania (§ 10c nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom od 1.2.2013); žalobkyňa ale žiadala priznať úroky z omeškania vo výške 8 % p.a. V druhej časti nárokov žalobkyne odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potom zmenil a uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 670,27 € spolu s 8 % úrokom z omeškania vo výške 8 % p.a. zo sumy 670,27 € od 3.6.2007 do zaplatenia a vo zvyšku žalobu o tomto druhom nároku ako nedôvodnú zamietol (§ 388 C.s.p.). 18. Nároku žalobkyne v poradí tretiemu (na preplatenie nevyčerpanej dovolenky v sume 435,30 €) nie je možné vyhovieť už len z toho dôvodu, že žalobkyňa si nesplnila a následne nepreukázala svoju základnú povinnosť tvrdenia. Totiž neuviedla, v akom rozsahu mala nárok na dovolenku v roku 2005 a v období do 31.5.2006, z nej kedy presne dovolenku čerpala, koľko zostalo nevyčerpanej dovolenky, ako dospela k sume 435,30 € a koľkým dňom nevyčerpanej dovolenky uvedená suma zodpovedá. Z týchto dôvodov odvolací súd, už bez ďalšieho, rozsudok súdu prvej inštancie zmenil, a žalobu o nároku žalobkyne v poradí treťom zamietol (§ 388 C.s.p.). 19. Výrok o náhrade trov konania odvolací súd zmenil a stranám sporu nepriznal právo na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie (§ 388, § 255 ods. 2 C.s.p.). V odvolacom konaní v poradí prvom mal v celom rozsahu úspech žalovaný, ktorý podal odvolanie a odvolací súd rozhodnutím v poradí prvým jeho odvolaniu vyhovel; patrí mu teda nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 388,§ 396 ods. 2, ods. 3 C.s.p.). O výške náhrady trov konania, dôvodnosti, rozhodne súd prvej inštancie postupom podľa ustanovenia § 396 ods. l, § 262 ods. 2 C.s.p. 20. V konaní pred súdom prvej inštancie vznikli aj štátu trovy konania na znalečnom. S poukazom na ustanovenie § 388, § 255 ods. l, § 262 ods. l C.s.p., na čl. 4 C.s.p. rovnako o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v osobe súdneho úradníka (§ 262 ods. 2 C.s.p.) posudzujúc súčasne dôvodnosť, účelnosť vynaložených trov konania. 21. Proti rozsudku súdu prvej inštancie v poradí druhému podali včas odvolanie obe strany sporu a vzhľadom na rozhodnutie odvolacieho súdu predmetným rozsudkom potom úspech mali len čiastočný, a tak odvolací súd vyslovil, že strany sporu nemajú právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania (§ § 396 ods. l, ods. 2, § 255 ods. 2 C.s.p.). 22. V súlade so zákonom č. 659/2007 Z.z. o zavedení meny euro na území Slovenskej republiky s účinnosťou od 1.1.2009 peňažné údaje v slovenskej mene sa odo dňa zavedenia eura považujú za peňažné údaje v eurách, a to v prepočte a so zaokrúhlením podľa konverzného kurzu, tohto zákona a ďalších pravidiel pre prechod na euro (§ 9 ods. 2 citovaného zákona). 23. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).