Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/792/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1207228592 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1207228592.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v spore žalobcu: O.. E. Č., T. R. XX, T., zastúpeného advokátkou JUDr. Andreou Cúgovou, so sídlom Svätoplukova 28, Bratislava, proti žalovanému: Slovenská republika - Úrad geodézie, kartografie a katastra Slovenskej republiky, so sídlom Chlumeckého 2, Bratislava, o zaplatenie 14.937,27 eur, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II, zo dňa 08. januára 2014, č.k. 9C/241/2007-255, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom zamietol súd prvej inštancie žalobu; ktorou sa žalobca domáhal náhrady škody v podobe ušlého zisku v sume 14.937,27 eur; a žalovanému nepriznal náhradu trov konania. O uplatňovanom nároku rozhodol (v poradí druhým) rozsudkom po tom, ako bol jeho (v poradí prvý) rozsudok č.k. 9C 241/2007-135 zo dňa 07.06.2010 najskôr potvrdený (v zamietajúcej časti) rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co/312/2010-180 zo dňa 09.03.2011, ktorý bol však následne zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky č.k. I. ÚS 430/2011-37 z 18.01.2012; v dôsledku čoho bol uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 4Co 79/2012-213 zo dňa 29.júna 2012 zrušený aj rozsudok č.k. 9C 241/2007-135 zo dňa 07.06.2010 a vec vrátená na ďalšie konanie. Vychádzal zo zistenia, že dňa 24.11.1997 uzavreli Hlavné mesto SR Bratislava a Mestská časť T. - S., na strane predávajúcich, s I. T., ako nadobúdateľkou, zmluvu o prevode vlastníctva bytu, predmetom ktorej bol prevod vlastníctva bytu č. X na O.. nadzemnom podlaží vo vchode č. XX bytového domu súpis.č. XXX R. T., na E. K. R. Č.. XX, XX, XX I. XX, katastrálne územie S., prevod spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a prevod spoluvlastníckeho podielu na pozemkoch, na základe čoho bol dňa 04.03.1998 podaný na Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor, návrh na vklad vlastníckeho práva I. T. k nehnuteľnostiam, prevod ktorých bol predmetom zmluvy. Dňa 04.11.1998 I. T. zomrela. Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor, rozhodnutím č. R.-XXXXX/XX zo dňa 01.07.1999 zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva I. T. do katastra nehnuteľností z dôvodu, že I. T. v priebehu konania dňa XX.XX.XXXX zomrela, čím zanikla jej spôsobilosť mať práva a povinnosti a po jej smrti nebolo možné pokračovať v konaní. Dňa 02.07.1999 vydala súdna komisárka osvedčenie o dedičstve č. C. XXXX/XX, C. XXX/XX, podľa ktorého na základe dedičskej dohody nadobudol práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu R. T., na E. XX, uzavretej dňa 24.11.1997 medzi Hlavným mesto SR Bratislavou a I. T., ktorej vklad doposiaľ nebol povolený, žalobca; osvedčenie o dedičstve nadobudlo účinky právoplatného uznesenia dňa 19.07.1999. Dňa 30.07.1999 žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, č. R., a listom z 29.07.1999 požiadal o vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností v zmysle vydaného osvedčenia o dedičstve. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Sp/159/2004-9 zo dňa 09.06.2005 rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, č. R.-XXXXX/XX zo dňa 01.07.1999 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. V odôvodnení rozsudku uviedol, že konanie v dedičskej veci po poručiteľke I. T. bolo v čase rozhodovania o vklade konaním o predbežnej otázke, a preto zo strany Okresného úradu Bratislava II bolo potrebné konanie o vklade vlastníckeho práva prerušiť na dobu skončenia dedičského konania, tiež konštatoval, že napadnuté rozhodnutie nezodpovedá zákonu, nakoľko bolo vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu a z tohto dôvodu je nepreskúmateľné. Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu vklad vlastníckeho práva I. T. do katastra nehnuteľností povolila dňa 18.08.2005 pod č. 34101/98 s tým, že právne účinky vkladu nastali dňa 04.03.1998. Listom zo dňa 10.07.2007 Správa katastra pre hlavné mesto SR Bratislavu oznámila žalobcovi, že osvedčenie o dedičstve C. XXXX/XX, C. XXX/XX bolo do operátu katastra nehnuteľností katastrálne územie S., list vlastníctva č. XXXX na T. Č.. X, O.. F. T.U. C. J..Č.. XXX, K. E. XX, zapísané dňa 18.01.2006 položkou výkazu zmien č. 156/06 v prospech žalobcu. Na tomto skutkovom základe sa žalobca domáhal náhrady škody (ušlého zisku), ktorá mu bola spôsobená nezákonným rozhodnutím Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, č. R.-XXXXX/XX zo dňa 01.07.1999, ktorým zamietol návrh na vklad vlastníckeho práva I. T. do katastra nehnuteľností, a ktoré bolo zrušené rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Sp/159/2004-9 zo dňa 09.06.2005, ako aj nesprávnym úradným postupom Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, ktorý predchádzal vydaniu rozhodnutia č. R.-XXXXX/XX zo dňa 01.07.1999, keď o návrhu na vklad nebolo rozhodnuté v zákonnej 30-dňovej lehote a ani nebolo prerušené konanie do skončenia dedičského konania po poručiteľke (nadobúdateľke), v ktorom sa riešila predbežná otázka. Takto žalobcom uplatňovaný nárok na náhradu škody po právnej stránke posúdil podľa zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (§ 1 až § 4, § 9 ods.1, § 10, § 18 ods. 1, ods. 2, § 20, § 22) v spojení s § 23 ods. 1 a § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a § 100, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žalobe nie je možné vyhovieť. Pokiaľ si žalobca uplatňoval nárok na náhradu škody z titulu nezákonného rozhodnutia, konštatoval, že neboli splnené základné podmienky a poukázal aj na nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 430/2011-37 z 18.01.2012, ktorý sa stotožnil s argumentáciou Krajského súdu v Bratislave v rozsudku č.k. 4Co/312/2010 -218 v tom, že nebola splnená zákonná podmienka na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, t. j. spôsobenie škody nezákonným rozhodnutím, ktoré je právoplatné (§ 4 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb.), alebo ktoré síce právoplatné nie je, je však vykonateľné (§ 4 ods. 2 zákona č. 58/1969 Zb.), keďže rozhodnutie o zamietnutí vkladu týmito vlastnosťami nedisponuje. Z uvedených dôvodov nepovažoval za dôvodnú žalobu v časti, v ktorej sa žalobca domáhal náhrady škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, č. R.-XXXXX/XX zo dňa 01.07.1999. Pokiaľ išlo o nárok žalobcu na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom, s poukazom na nález Ústavného súdu SR v danej veci a uznesenie Krajského súdu v Bratislave , ktorých právnym názorom bol viazaný, ako nedôvodnú posúdil žalovaným vznesenú námietku premlčania a zaoberal sa preto opodstatnenosťou žalobcom uplatňovaného nároku, ktorý namietal nesprávny úradný postup katastrálneho úradu, keď v súlade s § 32 Katastrálneho zákona Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor, nerozhodol o návrhu na vklad do 30 dní od doručenia návrhu na vklad, ktorý bol podaný dňa 04.03.1998 a Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor, o ňom rozhodol až dňa 01.07.1999. V tejto súvislosti poukázal na to, že takýto nesprávny úradný postup môže mať za následok vznik zodpovednosti podľa zákona č. 58/1969 Zb. len vo vzťahu k takému zmenšeniu majetku účastníka katastrálneho konania, ktoré bolo priamo a nesprostredkovane spôsobené práve (iba) týmto postupom. Poznamenal, že ak katastrálny úrad nerozhodne o návrhu na vklad v určenej lehote, nemôže len z titulu dopustenia sa uvedenej procesnej nesprávnosti (bez ďalšieho) zodpovedať za všetko, čo nastalo v čase po uplynutí lehoty, v ktorej mal rozhodnúť o vklade a čo malo negatívny dopad na majetok účastníka katastrálneho konania. Zdôraznil, že atribútom príčinnej súvislosti je priamosť pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, nestačí ak je len sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako priama príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Konštatoval, že žalobca si uplatnil náhradu škody (ušlého zisku), ktorý mohol dosiahnuť z prenájmu bytu v období od 19.09.1999 do 18.01.2006. Mal za to, že skutočnosť, že Okresný úrad Bratislava II, katastrálny odbor, nerozhodol o návrhu na vklad vlastníckeho práva I. T. do 30 dní od doručenia návrhu na vklad, ale až dňa 01.07.1999, nemohlo mať vplyv na vznik škody u žalobcu, keď osvedčenie o dedičstve na základe ktorého nadobudol žalobca práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, nadobudlo právoplatnosť až 19.07.1999, teda po tom čo už úrad o návrhu na vklad vlastníckeho práva rozhodol. Uzavrel preto, že nedodržanie lehoty určenej v ustanovení § 32 ods. 1 Katastrálneho zákona, nemohlo mať za následok vznik škody vo forme ušlého zisku v období od 19.09.1999 do 18.01.2006. Vzhľadom na nepreukázanie existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu a znížením majetku žalobcu, zamietol žalobu aj čo do náhrady škody, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nesprávnym úradným postupom Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, porušením jeho povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote. Pokiaľ žalobca namietal nesprávny úradný postup katastrálneho úradu spočívajúci v nezistení skutkového stavu a v tom, že katastrálny odbor bol povinný konanie prerušiť až do rozhodnutia o predbežnej otázke, dospel k záveru takéto vady konania na strane Okresného úradu Bratislava II, katastrálneho odboru, nezakladajú zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu, nakoľko tieto vady mali za následok nesprávne rozhodnutie úradu. Nejednalo sa preto o vady v spôsobe vedenia konania, ktoré by v zmysle § 18 zákona č.58/1969 Zb. zakladali zodpovednosť za škodu spôsobenú v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie. Na základe uvedeného dospel preto k záveru, že nebol splnený už prvý hmotno-právny predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, keď nedošlo k vade konania, ktorá by bola nesprávnym úradným postupom. Záverom uviedol dôvody, pre ktoré nepovažoval splnený ani ďalší predpoklad zodpovednosti štátu za škodu v podobe existencie majetkovej škody, keď žalobca nepreukázal, že by zisk v ním vyčíslenej výške pri pravidelnom priebehu udalostí skutočne dosiahol, keď nepreukázal takú skladbu okolností svedčiacu o tom, že došlo k uzatvoreniu konkrétnej zmluvy o nájme, alebo aspoň, že mala byť konkrétna zmluva o nájme nepochybne uzatvorená. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca domáhajúc sa jeho zmeny tak, aby bolo jeho žalobe v celom rozsahu vyhovené, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie dôvodiac tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvej inštancie nevykonal listinné dôkazy zákonom predpísaným spôsobom a neriadil sa zásadou ústnosti a priamosti a o takto nevykonané dôkazy sa v písomnom vyhotovení rozsudku oprel a svoje rozhodnutie odôvodnil skutkovými zisteniami majúcimi podklad v nevykonaných dôkazoch. Vytýkal súdu prvej inštancie ďalšie procesné pochybenia v tom, že neopísal priebeh dokazovania v zápisnici tak, ako to vyplýva z § 40 ods. 1 O.s.p. a neuviedol, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné v zmysle § 118 ods. 2 O.s.p. Argumentoval tým, že nesprávny úradný postup katastrálneho úradu, spočívajúci v tom, že nerozhodol v zákonnej lehote a nezistil skutkový stav, pri správnom zistení ktorého malo dôjsť zo strany katastrálneho úradu k prerušeniu konania až do rozhodnutia o predbežnej otázke, nebol konaním, ktoré viedlo (smerovalo, bolo podkladom) k vydaniu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad, tento nesprávny úradný postup konštatovaný Krajským súdom v Bratislave v rozsudku č.k. 3Spr/159/2004 - 9 zo dňa 09. 06. 2005, sa odrazil v nevydaní dvoch rozhodnutí katastrálneho úradu, ktoré mali byť vydané. Pokiaľ katastrálny úrad nedodržal zákonnú lehotu na rozhodnutie a v dobe kedy mal rozhodnúť, nevydal žiadne rozhodnutie, ide o nesprávny úradný postup a táto nečinnosť katastrálneho úradu nebola konaním, ktoré bolo podkladom pre nezákonné rozhodnutie vydané o viac ako rok neskôr. Za nesprávny úradný postup považoval aj to, že katastrálny úrad nezistil riadne skutkový stav, čo malo za následok, že nevydal procesné rozhodnutie, ktoré mal vydať, teda rozhodnutie o prerušení konania, ale vydal rozhodnutie o merite veci. Ak by katastrálny úrad správne zistil skutkový stav, musel by rozhodnúť o prerušení konania. Katastrálny úrad tak nevydal nezákonné rozhodnutie o tejto otázke, ale nerozhodol o nej vôbec, keď rozhodol o inej otázke, než o ktorej mal rozhodnúť pri správnom úradnom postupe. Katastrálny úrad tak nemal meritórne rozhodovať o povolení alebo nepovolení vkladu, ale mal vydať procesné rozhodnutie o prerušení konania, čo potvrdil aj Krajský súd v Bratislave , ktorý zrušil rozhodnutie katastrálneho úradu o zamietnutí vkladu ako predčasné a nezákonné. Zdôraznil, že nesprávny úradný postup katastrálneho úradu, nebol a nemohol byť podkladom pre rozhodnutie katastrálneho úradu, ktoré vydal, ide o samostatné chyby konania/postupu, ktoré mali nájsť, ale nenašli, odraz v rozhodnutí. Absencia rozhodnutia o prerušení konania, ktoré katastrálny úrad nevydal, hoci ho vydať mal, je nepochybne nesprávnym úradným postupom, čo vyplýva aj z judikatúry súdov Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že nesprávnym úradným postupom môže byť aj vydanie rozhodnutia, ktoré formálne nenadobudne právoplatnosť a vykonateľnosť, ale fakticky je vykonané, ak jeho vydaním vznikne škoda. Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o nepreukázaní existencie majetkovej škody v podobe ušlého zisku, keď táto nebola medzi stranami sporná a za spornú ju nepovažoval ani súd prvej inštancie; a pokiaľ ju za spornú považoval, bol povinný v súlade s § 118 ods. 2 O.s.p. uviesť, že toto právne významné skutkové tvrdenie zostalo sporné, čo však neurobil. Za nespornú považoval aj tú skutočnosť, že príčinou vzniku škody v podobe ušlého zisku bol nesprávny úradný postup katastrálneho úradu, ktorý mu zabránil dokončenie rekonštrukcie bytu a jeho prenajatie, a len v dôsledku tohto nesprávneho úradného postupu nemohol byt zrekonštruovať a prenajímať, aj keď už v tomto smere začal konať. Poukázal na list realitnej kancelárie, ktorá na jeho ponuku prenajať predmetný byt reagovala, a v tejto súvislosti dodal, že práve nesprávny úradný postup bol jedinou príčinou toho, že prišiel o majetkový prospech, ktorý by inak za obvyklého chodu veci získal. Zdôraznil, že nesprávnym úradným postupom katastrálneho úradu mu bola znemožnená akákoľvek dispozícia s bytom, právna i faktická. Poukázal na to, že v prípade rozhodnutia o návrhu na vklad v zákonnej lehote, bola by za života I. T. vlastníčkou bytu, s rekonštrukciou bytu by tak mohol začať krátko po jej smrti XX. XX. XXXX a od 19. 07. 1999, kedy nadobudlo právoplatnosť osvedčenie o dedičstve, mohol byt prenajať. Keby katastrálny úrad rozhodol o návrhu na vklad v zákonnej lehote, v takom prípade by osvedčením o dedičstve nenadobudol práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, ale nadobudol by už byt do vlastníctva, a teda vlastnícke právo k predmetnému bytu by nadobudol na základe osvedčenia vydaného v dedičskom konaní, a preto by mu ani žiadna škoda nevznikla. Záverom poukázal na to, že nedostatok riadneho, zrozumiteľného a presvedčivého odôvodnenia rozsudku je porušením práva na spravodlivé súdne konanie, pretože sa tým strane odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu v rámci využitia riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov, a teda možnosť riadne konať pred súdom. 3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázal na to, že zo zápisníc o pojednávaní vyplýva, že dôkaz listinou bol vykonaný tak, že samosudca oznámil jej obsah, teda vlastnými slovami oznámil skutočnosti, ktoré tvoria obsahový základ listiny. Poukázal tiež na to, že žalobca od roku 2007 odkedy sa vedie konanie, nepodal žiadnu námietku proti zneniu zápisnice. Uviedol, že žalobca vopred nepožiadal o prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá mu mala byť spôsobená nezákonným rozhodnutím katastrálneho úradu a nesplnil tak zákonnú podmienku nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Mal za to, že v danom prípade neboli splnené podmienky na uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím aj z toho dôvodu, že nárok na náhradu škody nemožno uplatniť, dokiaľ právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, pre nezákonnosť nezrušil príslušný orgán. Rozhodnutie katastrálneho úradu zo dňa 01.07. 1999 nebolo nielenže právoplatné, ale ani vykonateľné. Namietal, že by výška škody nebola medzi stranami sporná, keď od začiatku namietal spornosť existencie vzniku škody uplatňovanej žalobcom. Stotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, že žalobca nepreukázal, že by zisk v ním vyčíslenej výške pri pravidelnom priebehu udalostí skutočne dosiahol a mal zato, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností uplatňovaného nároku na náhradu škody. Z uvedených dôvodov navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. 4. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zák. č. 160/2015 Z.z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01.07.2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatňovaných odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 367 ods. 2, § 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 5. Inou vadou konania v zmysle ust. § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) je procesná vada, ktorej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v súdom konaní. Takáto tzv. iná vada konania je právne relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. O takúto inú vadu konania ide aj vtedy, ak súd v procese dokazovania nevykoná dokazovanie v súlade so zákonom a spôsobom upraveným v zákone, alebo ak je rozhodnutie nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, resp. pre absenciu zákonných náležitostí. 6. Dokazovanie je časť súdneho konania, na základe ktorého si súd vykonávaním jednotlivých dôkazov, a to zákonom predpísaným spôsobom pre vykonanie toho ktorého dôkazu, resp. dôkazného prostriedku (§ 122 a nasl., teraz § 185 a nasl. CSP), vytvára poznatky potrebné pre rozhodnutie vo veci, a na základe hodnotenia dôkazov podľa § 132 O.s.p. (teraz § 191 CSP) z hľadiska ich závažnosti ( dôležitosti pre rozhodnutie), zákonnosti (ich získania a vykonania) a pravdivosti (schopnosti preukázať určitú skutočnosť), prisudzuje jednotlivým dôkazom určitú hodnotu. Dôkaz listinou bol povinný súd vykonať tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaní (§ 122 ods. 1 O.s.p.) listinu alebo jej časť prečítal alebo oznámil jej obsah (§ 129 ods. 1 O.s.p. v relevantnom znení). 7. Námietku žalobcu, že súd prvej inštancie nevykonal dokazovanie v súlade so znením ustanovenia § 129 ods. 1 O.s.p., nepovažoval odvolací súd za opodstatnenú, keď zo skutočnosti , že v zápisnici nie je zachytené, či oboznámenie listinných dôkazov vykonal súd prvej inštancie prečítaním alebo oboznámením ich obsahu a ani presné označenie listín alebo ich častí, nemožno vyvodiť ich procesnú neúčinnosť, resp. ich nevykonanie zákonným spôsobom. Navyše súd prvej inštancie vychádzal pri svojom závere o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody predovšetkým z listinných dokladov predložených samotným žalobcom (osvedčenie o dedičstve zo dňa 02.07.1999, rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Sp/159/2004-9, rozhodnutie Okresného úradu Bratislava II zo dňa 01.07.1999, zmluva o prevode vlastníckeho práva bytu zo dňa 24.11.1997, odvolanie podané dňa 30.07.1999, list realitnej kancelárie zo dňa 20.07.1999); išlo teda o listiny, ktorých obsah bol žalobcovi známy, dokonca sa na tieto dôkazy v žalobe odvolával v súvislosti s preukazovaním svojho nároku. Súd prvej inštancie nevychádzal pri svojom rozhodovaní zo žiadnej takej rozhodujúcej skutočnosti, resp. listinného dôkazu, preukazujúceho také skutočnosti, ktoré by žalobcovi neboli známe, a na ktoré skutočnosti či dôkazy by nebol mohol v konaní náležite, svojimi procesnými návrhmi a vyjadreniami, reagovať. Napokon žalobca nenamietal v priebehu pojednávaní, že by na ňom nedošlo k oboznámeniu s listinnými dôkazmi, resp. že by došlo k zaprotokolovaniu tejto skutočnosti v rozpore s faktickým stavom. 8. Len také riadne nevykonanie dôkazov, ktorých obsah nebol stranám známy, a ku ktorým si nemohli reálne uplatňovať svoje právo k týmto dôkazom sa vyjadriť, môže mať vplyv na správnosť skutkových záverov súdu prvej inštancie; pokiaľ tieto dôkazy tvorili relevantný podklad, z ktorého vychádzal pri ustálení skutkového stavu; a následne aj vplyv na vecnú správnosť právnych záverov, ku ktorým súd na ich základe dospel a (len) takýmto postupom sa zároveň odníma možnosť strane konať pred súdom. 9. S poukazom na uvedené odvolací súd uzavrel, že dokazovanie listinnými dokladmi bolo vykonané zákonným spôsobom, tieto tak boli spôsobilým podkladom pre zisťovanie skutkového stavu tak, ako bol správne ustálený súdom prvej inštancie a strany mali možnosť v konaní uplatniť svoje právo sa k týmto dôkazom vyjadriť (§ 123 O.s.p.).Súd prvej inštancie ku skutkovým zisteniam, na ktorých založil svoje rozhodnutie, tak dospel v súlade s § 122 ods. 1 O.s.p. (teraz § 188 ods. 1 CSP) a § 129 ods. 1 O.s.p. (teraz § 204 CSP), a preto v konaní pred súdom prvej inštancie nedošlo k procesnej vade majúcej za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. 10. Žalobca tiež nenáležite namieta, že v zápisnici z pojednávania absentoval opis priebehu dokazovania (§ 40 ods. 1 O.s.p.), nakoľko nedostatok náležitosti zápisnice z pojednávania nezakladá sám o sebe vadu konania a nesprávnosťou/nepresnosťou či neúplnosťou zaznamenania inak procesne správneho postupu súdu sa neodníma strane možnosť konať pred súdom. Žalobca si svoje výhrady proti zneniu zápisnice mohol uplatniť v priebehu konania návrhom na doplnenie zápisnice (§ 40 ods. 3 O.s.p.). 11. Podľa ustanovenia § 118 ods. 2 O.s.p. mal predseda senátu alebo samosudca podľa výsledkov konania uviesť, ktoré právne významné skutkové tvrdenia účastníkov je možné považovať za zhodné, ktoré právne významné skutkové tvrdenia zostali sporné, a ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, a ktoré dôkazy súd nevykoná, aj keď ich účastníci navrhli. Táto povinnosť súdu však nezahŕňala povinnosť uviesť účastníkom, ktoré ich právne významné skutkové tvrdenia je možné považovať za (ne)preukázané, a teda uviesť do akej miery si účastník splnil svoju dôkaznú povinnosť v nadväznosti na unesenie dôkazného bremena. Cieľom tohto ustanovenia bolo zamerať procesnú aktivitu strán na skutočnosti, ktoré sú podľa posúdenia súdu sporné, teda viesť strany už počas konania k tomu, aby dokázali predvídať rozhodnutie súdu. Ani prípadné porušenie tohto zákonného ustanovenia ešte bez ďalšieho nezakladalo relevantnú vadu konania, a pokiaľ aj došlo zo strany konajúceho súdu k porušeniu tohto zákonného ustanovenia, nemá to žiaden priamy dosah na možnosť vylúčenia strany z uplatňovania si procesných práv, ktoré jej zákon priznáva. Porušenie uvedeného zákonného ustanovenia teda žiadnym spôsobom nediskvalifikuje stranu v práve zúčastniť sa pojednávania, robiť prednesy, navrhovať dôkazy, vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, v práve na záver pojednávania zhrnúť svoje návrhy, namietať prípadný nesprávny procesný postup súdu v podanom odvolaní a nezbavuje ju to ani jej základnej procesnej povinnosti tvrdiť rozhodujúce skutočnosti, z ktorých odvodzuje svoje právo alebo povinnosť protistrany, a procesnej povinnosti označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ňou tvrdených skutočností. Pokiaľ teda konajúci súd aj určitú okolnosť neuvedie ako spornú, to ešte neznamená, že táto je nesporná, a že strana nemá právo sa k nej vyjadriť, preukázať ju či vyvrátiť. Až v prípade, že takýto nesprávny procesný postup by prípadne viedol k tzv. nepredvídateľnému rozhodnutiu, či k nesprávnym skutkovým zisteniam v dôsledku nevykonania dokazovania navrhovaného stranami, mohlo by dôjsť k vzniku tzv. inej vady konania; o takýto prípad však v prejednávanej veci nešlo. 12. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti žaloby, ktorou sa žalobca domáhal zaplatenia náhrady škody (ušlého zisku) spôsobenej mu neprávnym úradným postupom orgánu štátu, ako aj na posúdenie opodstatnenosti tvrdení, ktoré uvádzal žalovaný na svoju obranu, jeho skutkové zistenia majú oporu vo vykonanom dokazovaní, keď vzal do úvahy všetky rozhodujúce skutočnosti, ktoré z dôkazov; vykonaných zákonu zodpovedajúcim spôsobom; z prednesov sporových strán a z obsahu spisu, vyplynuli najavo, následne tieto; v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov; správne vyhodnotil a dospel tak k správnym skutkovým záverom, z ktorých vyvodil aj správne právne závery, keď na vec aplikoval zodpovedajúce ustanovenia zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom (§ 1 až § 4, § 9 ods.1, § 10, § 18 ods. 1, ods. 2, § 20, § 22 ) v spojení s § 23 ods. 1 a § 32 ods. 1 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a § 100, § 420 ods. 1, § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré aj správne vyložil v súlade s relevantnou judikatúrou a ustálenou súdnou praxou a svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby; z dôvodu, že neboli splnené zákonné podmienky zodpovednosti štátu za škodu vzniknutú žalobcovi v dôsledku nesprávneho úradného postupu katastrálneho orgánu nevydaním rozhodnutia o návrhu na vklad v zákonnej lehote a neprerušením katastrálneho konania do vyriešenia predbežnej otázky; aj riadne odôvodnil, keď svoj myšlienkový postup dôkladne vysvetlil, a to nielen s poukazom na zistené rozhodujúce skutočnosti a z nich vyplývajúce skutkové závery, ale tiež s poukazom na prijaté právne závery, a zároveň sa podrobne a právne precízne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán a dôsledne posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok strán súvisiacich s predmetom konania. Žalobca sa preto v tejto súvislosti neopodstatnene dovoláva judikatúry týkajúcej sa porušenia práva na spravodlivé súdne konanie v dôsledku nepreskúmateľnosti rozhodnutia; navyše bez uvedenia v čom konkrétne mala v danej veci nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie spočívať. 13. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď v danej veci zisťoval základné predpoklady vzniku objektívnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú jeho orgánmi (katastrálnym úradom v správnom (katastrálnom) konaní v zmysle zákona č. 58/1969 Zb., podľa ktorého musia byť súčasné splnenie tri podmienky, a to: 1./ existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch 2./ nezákonné rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup orgánu štátu a 3./ príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. 14. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie. Za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie, a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, že nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. Rovnako za nesprávny úradný postup nie je možné považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké podľa svojich predstáv očakáva ten, koho práv, či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. 15. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky žalobcu voči postupu katastrálneho odboru Okresného úradu Bratislava II (ďalej len " katastrálny orgán ") pri rozhodovaní o návrhu na vklad vlastníckeho práva v prospech nadobúdateľky I. T. na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že žalobca si nemôže v tomto súdom konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také vecné pochybenia v postupe katastrálneho orgánu, ktoré sa priamo odrazili v nezákonnosti ním vydaného rozhodnutia, v jeho meritórnom výroku, ktorých nesprávnosť môže byť vyslovená jedine v správnom konaní na to inštančne oprávneným orgánom na základe podaného opravného prostriedku. Súd teda v konaní o nároku na náhradu škody podľa zákona č. 58/1969 Zb. nemôže vecnú (obsahovú) správnosť rozhodnutia katastrálneho orgánu posudzovať z hľadiska nesprávneho postupu, ale týmto sa môže zaoberať jedine príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia, ktorého výsledkom je súd v civilnom konaní viazaný. 16. V preskúmavanej veci bolo nesporné, že nedodržaním lehoty 30 dní na rozhodnutie o návrhu na vklad vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností v zmysle § 32 ods. 1 Katastrálneho zákona v prospech nadobúdateľky I. T. došlo zo strany katastrálneho orgánu k nesprávnemu úradnému postupu. 17. Žalobca za nesprávny úradný postup tiež označil nevydanie rozhodnutia katastrálnym orgánom o prerušení katastrálneho konania do vyriešenia predbežnej otázky v dedičskom konaní (§ 23 ods. 1 Katastrálneho zákona). 18. Odvolací súd nepovažuje za správnu argumentáciu žalobcu, že nevydanie rozhodnutia o prerušení konania je nesprávnym úradným postupom zakladajúcim zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. Nevydanie procesného rozhodnutia o prerušení (katastrálneho) konania v prípade, keď boli na jeho vydanie splnené zákonné podmienky (do rozhodnutia o predbežnej otázke), znamená porušenie (katastrálneho) zákona, ktoré sa prejaví; a v tomto prípade sa aj skutočne prejavilo; v nezákonnosti vydaného rozhodnutia o zamietnutí vkladu, a v dôsledku tohto procesného pochybenia; majúceho za následok predčasnosť a nezákonnosť meritórneho rozhodnutia, ktoré nemalo byť vydané z dôvodu, že v čase rozhodovania o návrhu na vklad nebolo (právoplatne) skončené dedičské konanie po nadobúdateľke I.T. T.; Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd zrušil toto rozhodnutie a vrátil vec na ďalšie konanie. Dôvodom pre zrušenie rozhodnutia v odvolacom konaní bolo v tomto prípade nevydanie rozhodnutia o prerušení konania a takýto nezákonný postup sa priamo odrazil v nezákonnosti vydaného rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad, ktoré nemalo byť vydané a namiesto neho malo byť vydané rozhodnutie o prerušení konania. Odvolací súd tak zastáva názor zhodný so súdom prvej inštancie, že absencia rozhodnutia o prerušení konania; prejavujúca sa v nezákonnosti meritórne vydaného rozhodnutia, ktoré nemalo byť vydané v dôsledku existencie procesnej prekážky brániacej jeho vydaniu, a pre ktorú bolo potrebné konanie prerušiť; nie je nesprávnym úradným postupom v zmysle § 18 ods. 1 zákona č. 58/1969 Zb. V konaní o nároku na náhradu škody totiž nemôže konajúci súd posudzovať zákonnosť postupu katastrálneho orgánu z hľadiska správnej aplikácie jednotlivých ustanovení upravujúcich katastrálne konanie, nakoľko nejde o úradný postup, ale o priamu aplikáciu procesných ustanovení v správnom konaní, ktorá nesprávnosť sa v konečnom dôsledku prejaví v nezákonnosti vydaného rozhodnutia a vydaným rozhodnutím postihnutým takouto procesnou vadou sa potom môže zaoberať jedine funkčne (inštančne) príslušný orgán pri preskúmavaní zákonnosti tohto rozhodnutia, ktorého výsledkom je potom súd v súdnom konaní o náhradu škody viazaný. 19. Pokiaľ žalobca argumentoval nedostatočne zisteným skutkovým stavom katastrálnym orgánom, je nutné rovnako poznamenať, že táto nesprávnosť sa prejavila v obsahu rozhodnutia o zamietnutí návrhu na vklad, a preto by v tomto prípade prichádzala do úvahy jedine zodpovednosť štátu za nezákonné rozhodnutie, pre vznik ktorej však neboli v danej veci splnené ďalšie (iné) predpoklady. 20. O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak protiprávne konanie (nezákonné rozhodnutie, nesprávny úradný postup) a vznik škody sú v logickom slede, a teda ak protiprávne konanie škodcu bolo príčinou a vznik škody následkom tejto príčiny. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný (priamy). Nestačí iba pravdepodobnosť príčinnej súvislosti, či okolnosti nasvedčujúce jej existencii; príčinnú súvislosť treba vždy preukázať. Rozhodujúca je vecná súvislosť príčiny a následku a túto nemožno riešiť vo všeobecnej rovine, ale vždy v konkrétnych súvislostiach. Príčinou vzniku škody môže byť len také konanie (alebo opomenutie), bez ktorého by škodný následok nevznikol. Musí byť teda doložené, že nebyť protiprávneho konania (opomenutia) škodcu, škodlivý následok by nenastal. Ak príčinou škody je iná skutočnosť, zodpovednosť za škodu nenastáva. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto určujúci význam, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), sa príčinná súvislosť zisťuje (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. októbra 2013 sp.zn. 6 MCdo 16/2012, uverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov Slovenskej republiky pod R 137/2014). 21. V postupnom slede javov je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite. Atribútom príčinnej súvislosti je totiž "priamosť" pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo (bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy, bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo sp.zn. 7 Cdo 189/2013). 22. Príčinou vzniku škody nie je skutočnosť, ktorá je už sama následkom (porovnaj R 7/1979). 23. Existencia príčinnej súvislosti je nevyhnutným predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 58/1969 Zb. S poukazom na vyššie uvedené závery vyplývajúce z ustálenej rozhodovacej činnosti a súdnej praxe (bod 20,21,22) možno vyvodiť, že existenciu príčinnej súvislosti možno považovať za preukázanú iba vtedy, ak z vykonaných dôkazov vyplýva; je bezpečne zistené a nepostačuje tak len predpoklad; že v prípade absencie protiprávneho konania (nesprávneho úradného postupu) by k vzniku škody nedošlo. Príčinou vzniku škody totiž môže byť iba taká z viacerých okolností, bez ktorej existencie by nenastal škodlivý následok, a hoci nemusí ísť o príčinu jedinú, je nevyhnutné, aby išlo o príčinu podstatnú, ktorá má priamu (bezprostrednú) vecnú súvislosť so vznikom škodlivého následku. 24. V preskúmavanej veci sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku existencie príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom katastrálneho orgánu (nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie) a vznikom škody (ušlého zisku). Vzhľadom na to, že žalobca nadobudol práva a povinnosti zo zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu na základe osvedčenia o dedičstve až po tom, ako katastrálny orgán konal dňa 01.07.1999, kedy meritórne rozhodol, odvolací súd zastáva názor zhodný so záverom súdu prvej inštancie, že nedodržanie 30-dňovej lehoty určenej v ustanovení § 32 ods. 1 Katastrálneho zákona na rozhodnutie o návrhu na vklad, nemohlo byť bezprostrednou príčinou vzniku škody uplatňovanej žalobcom vo forme ušlého zisku za obdobie od 19.09.1999 (kedy uplynula lehota 60 dní na zápis žalobcu ako vlastníka do katastra nehnuteľností na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve) do 18.01.2006 (kedy bol tento zápis vykonaný). 25. Nedodržanie zákonnej lehoty na rozhodnutie (t.j. príčina) malo jedine za následok, že predmetom dedičstva sa nestal byt, ale len práva a povinnosti zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu, teda skutočnosť, že žalobca v dedičskom konaní nadobudol len práva a povinnosti zo zmluvy o prevode vlastníctva k predmetnému bytu na základe osvedčenia o dedičstve, a nie vlastnícke právo k bytu (t.j. následok). Nesprávny úradný postup v podobe nedodržania 30-dňovej lehoty tak nebol bezprostrednou príčinnou vzniku uplatňovanej škody. Priamym následkom tohto nesprávneho úradného postupu bola totiž skutočnosť, že žalobca osvedčením o dedičstve nadobudol len práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy k predmetnému bytu. Príčinou vzniku škody však nemôže byť táto skutočnosť, nakoľko tá je už sama osebe následkom nesprávneho úradného postupu. 26. Žalobca argumentoval tým, že keby katastrálny orgán rozhodol v zákonnej lehote o povolení vkladu vlastníctva k bytu na jeho právnu predchodkyňu, bol by byt predmetom dedičstva a katastrálny orgán by musel najneskôr v lehote 60 dní od právoplatnosti osvedčenia o dedičstve, teda do 19.09.1999, vyznačiť zmenu vlastníctva v katastri nehnuteľností v jeho prospech. V dôsledku chybného rozhodnutia a postupu však katastrálny orgán túto zmenu zapísal až 18.01.2006. Nárok na náhradu škody si preto uplatnil od 19.09.1999 (kedy uplynula lehota 60 dní na zápis žalobcu ako vlastníka do katastra nehnuteľností na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve) do 18.01.2006 (kedy bol tento zápis vykonaný). 27. Z uvedeného vyplýva, že žalobca netvrdil, že by mu bola vznikla škoda samotným vydaním osvedčenia o dedičstve, ale až tým, že na základe vydaného osvedčenia o dedičstve nebol v lehote 60 dní zapísaný ako vlastník do katastra nehnuteľností. 28. Škoda spočívajúca v tom, že žalobca nemohol ako (nezapísaný) vlastník byt prenajímať, mu vznikla ako priamy dôsledok tej (inej) skutočnosti, že nebol ako jeho vlastník zapísaný do katastra nehnuteľností v lehote 60 dní na základe osvedčenia o dedičstve (žiadosť žalobcu zo dňa 29.07.1999 na č.l. 61 o realizáciu osvedčenia); teda škoda od 19.09.1999, teda po márnom uplynutí 60-dňovej lehoty na vykonanie zápisu, mu mohla vzniknúť jedine ako následok inej príčiny; nie však ako priamy následok nedodržania 30- dňovej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad. 29. Žalobca svoj nárok na náhradu škody v tomto konaní; z hľadiska rozhodujúcich skutočností; však neodvodzoval od nesprávneho úradného postupu (nečinnosti) katastrálneho orgánu pri vybavovaní jeho žiadosti o vykonanie zápisu v katastri nehnuteľností na základe právoplatného osvedčenia o dedičstve; a za nesprávny úradný postup nepovažoval ani trvanie konania o jeho odvolaní podaného dňa 30.07.1999. Nad rámec predmetu toho konania odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že ani v tomto prípade by však nebola daná existencia príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom - nečinnosťou katastrálneho orgánu v lehote 60 dní a škodou vzniknutou tým, že žalobca ako vlastník nemohol byt prenajímať, pretože aj keby katastrálny orgán konal, nebol by mohol vykonať zápis žalobcu do katastra nehnuteľností v lehote 60 dní po nadobudnutí právoplatnosti osvedčenia o dedičstve dňa 19.07.1999, nakoľko tomu bránila tá skutočnosť, že návrh na vklad právnej predchodkyne žalobcu I. T., po ktorej žalobca nadobudol v dedičskom konaní práva a povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o prevode vlastníctva bytu, bol zamietnutý v čase nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve a vykonaniu zápisu v 60-dňovej lehote tak bránilo prebiehajúce odvolacie konanie, ktoré trvalo až do vydania rozhodnutia odvolacieho súdu sp.zn. 3Sp/159/2004-9 zo dňa 09.06.2005, až na základe ktorého došlo následne k vydaniu rozhodnutia o povolení vkladu (dňa 18.08.2005) a zápisu vlastníckeho práva žalobcu do katastra nehnuteľností (dňa 18.01.2006). 30. Odvolací súd tak zastáva názor, že žalobcovi mohla vzniknúť ním uplatňovaná škoda len ako následok inej skutočnosti (príčiny) ako nedodržania 30-dňovej lehoty, resp. jej márneho uplynutia, a to konkrétne nezapísania ho ako vlastníka do katastra nehnuteľností na základe osvedčenia o dedičstve v lehote 60 dní (§ 43 ods. 1 písm. b/ Katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z.), v ktorom prípade však rovnako príčinná súvislosť absentuje, nakoľko k nezapísaniu vlastníckeho práva žalobcu nedošlo v dôsledku nečinnosti katastrálneho orgánu, ale pre iné (objektívne) existujúce skutočnosti v čase nadobudnutia právoplatnosti osvedčenia o dedičstve a následného plynutia 60-dňovej lehoty na zápis (zamietajúce rozhodnutie návrhu na vklad a prebiehajúce odvolacie konanie na základe odvolania žalobcu). Žalobca si tak vlastne uplatňuje škodu vzniknutú mu za (dlhotrvajúce) konanie o jeho odvolaní podané dňa 30.07.1999, o ktorom bolo rozhodnuté až rozsudkom Krajského súdu v Bratislave dňa 09.06.2005, právoplatnom 14.07.2005, po ktorom následne došlo k povoleniu vkladu dňa 18.08.2005 a k zápisu žalobcu ako vlastníka do katastra nehnuteľností dňa 18.01.2006. 31. Navyše v konaní vyšlo ako nesporná skutočnosť tiež najavo, že žalobca začal po vydaní osvedčenia o dedičstve zo dňa 02.07.1999 s rekonštrukciou bytu s tým, že po jej ukončení ho chcel prenajať, avšak po zamietnutí návrhu na vklad rozhodnutím zo dňa 01.07.1999 pôvodný správca bytu zapečatil predmetný byt v polovici augusta 1999 až do rozhodnutia o odvolaní a nedošlo tak k jeho rekonštrukcii, a ani k prenájmu. So zreteľom na uvedené považuje odvolací súd za opodstatnené námietky žalovaného, že k nemožnosti byt zrekonštruovať a ďalej ho prenajímať, došlo v dôsledku postupu správcu bytu, ktorý žalobcovi neumožnil s bytom disponovať. Z uvedeného tiež možno vyvodiť záver o nedostatku príčinnej súvislosti medzi nedodržaním zákonnej lehoty na rozhodnutie o návrhu na vklad a vznikom žalobcom tvrdenej škody. 32. Správne potom prvoinštančný súd; na základe dostatočne vykonaného dokazovania a správne ustáleného skutkového stavu veci; dospel k záveru, že nakoľko medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody na strane žalobcu neexistuje vzťah príčinnej súvislosti, žaloba nebola podaná dôvodne. Pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a tvrdenou škodou tak nebol splnený jeden zo zákonných predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a preto posudzovanie ďalšieho predpokladu v podobe existencie škody by bolo z hľadiska dôvodnosti uplatňovaného nároku nadbytočné, pretože iný záver v tomto smere by neviedol k odlišnému rozhodnutiu vo veci samej. Z uvedeného dôvodu sa nepovažoval odvolací súd za potrebné zaoberať námietkami žalobcu, ktorými spochybňoval správnosť záverov súdu prvej inštancie o nepreukázaní vzniku uplatňovanej náhrady škody. 33. S poukazom na vyššie uvedené závery nepovažoval odvolací súd námietky žalobcu uvádzané v odvolaní za dôvodné a za stavu, keď súd prvej inštancie na základe dostatočne zisteného skutkového stavu dospel na základe riadne vykonaných dôkazov k správnym skutkovým záverom a zákonu zodpovedajúcim spôsobom vec posúdil aj po právnej stránke, žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nemohli obstáť. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP. 34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý mal v odvolacom konaní úspech v celom rozsahu, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu, ktoré mu vznikli v súvislosti s bránením sa proti uplatňovanému nároku. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP). 35. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( § 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.1 CSP) . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( § 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( § 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( § 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 430 CSP).