Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/408/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208200696 Dátum vydania rozhodnutia: 14. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1208200696.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, IČO: 307 942 42, so sídlom Tupého 25/A, Bratislava, zastúpený JUDr. Vladimírom Šárnikom, advokátom, so sídlom Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR, IČO: 317 510 67, Prievozská 2/B, Bratislava, v konaní o zaplatenie 829,84 eur (25.000,- Sk) s prísl. na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 19.04.2012, č.k. 58C/166/2008-87 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 19.04.2012, č.k. 58C/166/2008-87 p o t v r d z u j e. Žalovanému sa nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom, v poradí druhým, súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu zo dňa 10.01.2008, ktorou sa voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 829,84 eur s prísl. z dôvodu, že žalovaný nesprávnym úradným postupom a porušením zákona o obstarávaní zrušil verejné obstarávania. Žalobcovi tým mal spôsobiť škodu, keďže tento v priamej súvislosti s verejným obstarávaním vynaložil náklady vo výške 829,84 eur. 2. Vo veci súd prvej inštancie prvý krát rozhodol rozsudkom č.k. 58C/166/2008-54 zo dňa 01.12.2009. Z odôvodnenia tohto rozsudku vyplýva, že súd prvej inštancie po vykonaní dokazovania vec právne posúdil v súlade s ustanovením § 1 ods. 2, § 18 ods. 1 a 2 písm. b/ Občianskeho zákonníka a § 1 písm. a/ v spojení s § 2 písm. a/ a b/ a § 4 ods. 1 písm. c/ zákona č. 514/2003 Z.z. a konštatoval, že právna úprava v zákone č. 514/2003 Z.z. je založená na princípe jediného výlučného nositeľa zodpovednosti za škodu, a tým je štát. Ak teda žalobca podal žalobu voči inému subjektu ako štátu, nemôže byť tento iný subjekt nositeľom právnych povinností, a teda žalovaný podľa súdu prvej inštancie nebol pasívne legitimovaný v tomto konaní. K vecnej argumentácii žalobcu, že nárok uplatňuje v zmysle obchodno- zodpovednostného vzťahu, súd tento názor nepovažoval za správny. Uviedol, že uzavretie obchodnej zmluvy, t.j. to, čo mohlo byť výsledkom verejného obstarávania, nemôže byť východiskom pri určení toho, aký právny režim sa na posúdenie daného právneho vzťahu použije. Východiskom môže byť len a výlučne predmet úpravy uvedený v § 1 a nasledujúce zákona č. 514/2003 Z.z. v spojení s § 1 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ktorý upravuje majetkové vzťahy fyzických a právnických osôb, majetkové vzťahy medzi týmito osobami a štátom, ako aj vzťahy vyplývajúce z práva na ochranu osôb, pokiaľ tieto občiansko-právne vzťahy neupravujú iné zákony. Konštatoval, že ak došlo k porušeniu zákonných povinností obstarávateľa pri verejnom obstarávaní, nebolo možné bez ďalšieho vidieť príčinnú súvislosť medzi jeho konaním a spôsobenou škodou. Zdôraznil, že samotný žalobca si nesplnil všetky náležitosti, ktoré jeho ponuka mala obsahovať a pokiaľ by si ich aj splnil a predložil by perfektnú ponuku, ani tak by nemal istotu, že predmetné obstarávanie vyhrá. Je v právomoci obstarávateľa (§ 46 ods. 2 zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní), aby zrušil použitý postup zadávania zákazky aj vtedy, ak sa zmenili okolnosti za ktorých sa vyhlásilo verejné obstarávanie. 3. Súd prvej inštancie konštatoval, že po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom postupoval v zmysle právneho názoru odvolacieho súdu, pričom odvolací súd nesprávne označenie žalovaného považoval za odstrániteľnú vadu, o ktorej mal súd prvej inštancie žalobcu informovať. Súd prvej inštancie postupoval v zmysle pokynov odvolacieho súdu, poukázal na ust. § 2, § 3, § 6, § 9 a ust. § 46 ods. 1, 2 Zákona o verejnom obstarávaní, ako aj na ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a § 373 Obchodného zákonníka, pričom poukázal na stanovisko žalobcu, ktorý argumentoval tým, že nemohol požiadať o nápravu nedostatku v zákonnej lehote, keďže v ten istý deň mu bol doručený list, že verejné obstarávanie je zrušené a zároveň poukazoval na stanovisko generálneho riaditeľa sekcie kontroly Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR zo dňa 14.02.2007, podľa ktorého predmetná zákazka nemala byť ani zadaná do verejného obstarávania, lebo došlo k porušeniu Zákona o verejnom obstarávaní najmä v súvislosti s vylúčením jednotlivých uchádzačov zo súťaže. Súd konštatoval, že postup obstarávateľa podľa zákona č. 25/2006 Z.z. nie je výkonom verejnej moci vzhľadom na ustanovenie § 1, § 3 a § 6 zákona č. 25/2006 Z.z.; obstarávateľ nevystupuje vo vzťahu k uchádzačovi ako orgán verejnej moci, nemá právomoc rozhodovať o jeho právach a povinnostiach, ale vykonáva iba výber dodávateľa zákazky. Ide o špecifický spôsob verejnej obchodnej súťaže, upravený zákonom č. 25/2006 Z.z. Súd prvej inštancie mal za to, že nešlo o protiprávne zrušenie verejného obstarávania a v dôsledku toho k vzniku škody zo zbytočne vynaložených nákladov v súvislosti s účasťou žalobcu na verejnom obstarávaní. Súd prvej inštancie považoval za rozhodujúce zodpovedať otázku, či žalovaný mohol zrušiť verejné obstarávanie v zmysle zákona aj bez vyčkania uplynutia lehoty na podanie námietok a ak tak nemohol spraviť, či predmetné porušenie zákona bolo v priamej príčinnej súvislosti so škodou, ktorá mu vznikla. 4. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalobca bol zo súťaže vylúčený z dôvodu nesplnenia podmienok účasti uchádzača (bližšie špecifikovaných v oznámení zo dňa 19.09.2006). Rovnako boli pre nesplnenie podmienok vylúčení zo súťaže aj všetci ostatní súťažitelia. Žalobca ale listom zo dňa 04.10.2006 žiadal odporcu o nápravu v zmysle § 136 ZOV, pričom žiadal, aby bolo predmetné verejné obstarávanie zrušené a to z dôvodu uplynutia lehoty viazanosti ponúk, v zmysle vyhláseného verejného obstarávania. Prejav vôle oboch účastníkov, obstarávateľa aj súťažiteľa bol zhodný v tom, že obaja prejavili vôľu obstarávanie zrušiť. Nie je rozhodné z akých dôvodov a pohnútok sa tak u oboch stalo a rovnako samotná skutočnosť, že neuplynula lehota na podávanie námietok, nemá právny význam vo vzťahu k možnosti zrušiť predmetné verejné obstarávanie. Samotné porušenie povinnosti žalobcu vyčkať na uplynutie lehoty na podanie námietok, bez ďalšieho nespôsobuje nemožnosť samotného zrušenia verejného obstarávania, keďže žalobcovi bol žalovaného písomný prejav vôle známy, tento tiež chcel zrušiť verejné obstarávanie a nemal v úmysle inštitút námietok využiť. Nie každé porušenie právnej povinnosti spôsobuje neplatnosť právneho úkonu a vzhľadom na vyššie uvedené dotknuté zrušenie verejného obstarávania považuje súd za platné. Verejné obstarávanie bolo zrušené, žiaden zo súťažiteľov nebol zvýhodnený alebo dotknutý na svojich právach a boli poučení, že obstarávateľ bude pokračovať v zadávaní predmetu zákazky Rokovacím konaním bez zverejnenia, ktorého sa už žalobca podľa vlastného vyjadrenia nezúčastnil. 5. Keďže ani zo zákona a ani zo súťažných podmienok žalobcovi priamy nárok na náhradu nákladov, spojených s účasťou na verejnom obstarávaní nevznikol a nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením zákona a prípadnou škodou, ktorá mala vzniknúť žalobcovi, súd návrh ako nedôvodný zamietol. Súd tak urobil i v kontexte s rozhodnutiami ESD č. C - 92/00 z 18.06.2002 Hospital Ingenieure Krankenhaustechnik Planungs-Gesellschaft mbH (HI) proti Stadt Wien a ESD C-244/02 zo 16.10.2003 Kauppatalo Hansel proti Imatran kaupunki a dospel k záveru, že predmetné rozhodnutie o zrušení verejného obstarávania je v súlade so základnými pravidlami komunitárneho práva v oblasti verejných zákazok (v zmysle smernice č. 89/665/EHS v znení doplnenom smernicou č. 92/50/EHS) pretože nebola porušená zásada rovnakého zaobchádzania so súťažiteľmi. 6. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 OSP. Žalovaný mal vo veci plný úspech, ale trovy si z dôvodu toho, že mu žiadne nevznikli neuplatnil, a preto mu súd proti neúspešnému žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. 7. Proti tomuto rozsudku v zákonnom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca a žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a to tak, že žalobe v plnom rozsahu vyhovie a zároveň, že žalovaného zaviaže k zaplateniu náhrady škody spolu s príslušenstvom, ako aj k náhrade trov prvostupňového a odvolacieho konania. Uviedol, že súd prvej inštancie konštatoval, že žalobca bol z obstarávania vylúčený z dôvodu nesplnenia podmienok účasti, čomu sa však súd v odôvodnení ďalej nevenuje. Ak by však takýto záver mal mať vplyv na rozhodnutie súdu, musel by byť v rozsudku podrobne odôvodnený a samozrejme by musel byť aj predmetom dokazovania, posudzovania v konaní, čo sa však nestalo. Žalovaný postupoval nesprávne, keď žalobcu z verejného obstarávania vylúčil, táto otázka je však irelevantná, pretože žalobca svoj nárok nezakladá na tom, že v prípade nevylúčenia by určite musel byť úspešný. Žalobca sa zúčastnil verejného obstarávania v dobrej viere, že žalovaný dodrží zákonné pravidlá verejného obstarávania a umožní mu zúčastniť sa férovej súťaže. Žalovaný však protizákonným spôsobom práve tieto pravidlá porušil, v dôsledku čoho vyšli navnivoč všetky náklady, ktoré žalobca vynaložil na účasť vo verejnom obstarávaní. Preto otázka zákonnosti, či opodstatnenosti vylúčenia žalobcu predmetom tohto súdneho konania teda nebola, a pre rozhodnutie súdu o nároku žalobcu ani nie je podstatná. O zákonnosti vylúčenia bol oprávnený rozhodovať Úrad pre verejné obstarávanie v konaní o námietkach podľa § 138 ods. 2 písm. e/ zákona č. 25/2006 Z.z. Námietky však žalobca nemohol podať, pretože žalovaný protiprávne zrušil verejné obstarávanie, pričom oznámenie o vylúčení spolu s oznámením o zrušení verejného obstarávania zaslal žalobcovi. Zrušenie verejného obstarávania je obligatórnym dôvodom na zastavenie konania o námietkach, podať námietky proti vylúčeniu, ani zrušeniu verejného obstarávania teda nemožno. Žalovaný teda zvolil taký postup a to úmyselne, aby žalobcovi znemožnil uplatniť námietky voči vylúčeniu z verejného obstarávania. Žalobca zároveň zdôraznil, že žalovaný zrušil verejné obstarávanie podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z., čo je však možné iba v prípade, ak boli vylúčení všetci uchádzači a žiaden z nich nepodal námietky. Žalovaný však žalobcovi zaslal oznámenie o vylúčení súčasne s oznámením o zrušení verejného obstarávania, čím žalobcovi znemožnil podať námietky a zároveň sebe znemožnil zrušenie verejného obstarávania z dôvodu vylúčenia všetkých uchádzačov a nepodania námietok žiadnym z nich. 8. Súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, že žalobca v žiadosti o nápravu zo dňa 04.10.2006 navrhol verejné obstarávanie zrušiť a túto žiadosť žalobcu a následné zrušenie verejného obstarávania zo strany žalovaného súd posúdil ako zhodný prejav vôle. Žalobca mal za to, že pokiaľ v žiadosti o nápravu uviedol, že žiada zrušiť verejné obstarávanie, išlo o povinnú náležitosť v zmysle § 136 ods. 2 písm. f/ citovaného zákona. Navyše žalobca ani nič iné žiadať nemohol, keďže v čase podania žiadosti už uplynula lehota viazanosti ponúk (30.09.2006) v zmysle súťažných podkladov. Márnym uplynutím lehoty viazanosti ponúk nastala situácia zániku všetkých návrhov uchádzačov v zmysle § 43b ods. 1 písm. a/ Občianskeho zákonníka. Po zániku všetkých predložených ponúk, teda žalobca v súlade so zákonom nemohol žiadať nič iné, než zrušenie verejného obstarávania, nakoľko zmluva už uzatvorená nemohla byť. K márnemu uplynutiu lehoty viazanosti ponúk (bez toho, aby žalovaný verejné obstarávanie vyhodnotil) došlo výlučne zavineným žalovaného. Žalobca svojou žiadosťou o nápravu reagoval iba na žalovaným vytvorený protiprávny stav. K rozhodnutiam ESD žalobca uviedol, že súd prvej inštancie ich obsah a dôsledky nekonkretizoval iba všeobecne uviedol, že v prípade žalobcu nebola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a rozhodnutie o zrušení verejného obstarávania je v súlade so zákonnými pravidlami práva EÚ. V tejto časti však považoval rozsudok súdu prvej inštancie za nepreskúmateľný. Ak slovenský súd pristúpi k priamej aplikácii smernice, musí vysvetliť, na základe čoho sa domnieva, že boli splnené podmienky pre priamy účinok smernice a následne musí rovnako, ako v prípade zákonov uviesť, ktoré ustanovenie smernice a s akým výsledkom aplikoval. Je rozšírenou praxou zástupcov ministerstiev, že v rámci sporu zahltia súd množstvom smerníc, ktoré súd radšej ani nečíta a stotožní sa s tvrdeniami Ministerstva, len aby nemusel vykonať výklad smerníc, takáto prax však podrýva nielen základy právneho štátu, ale aj štátnu suverenitu Slovenskej republiky. Súd prvej inštancie nesprávne pristúpil k priznaniu priamych účinkov smernice, ktoré sú prípustné iba vtedy, ak sa súkromný subjekt dovoláva práv vyplývajúcich zo smernice, ktorá nebola riadne implementovaná. Je však neprípustné, aby priamy účinok smernice bol priznaný na ujmu súkromného subjektu a naopak, na prospech štátu. Ak mal štát zámer smernicu implementovať určitým spôsobom, mal tak urobiť prostredníctvom zákona. Pokiaľ tak neurobil, nemôžu sa smernice v súdnom konaní dovolávať. Navyše žalovaný si vnesením práva EÚ do konania dal do istej miery vlastný gól, pretože práve smernica č. 89/665/EHS článku 2 ods. 1 okrem iného uvádza, že členské štáty zabezpečia, aby prijaté opatrenia týkajúce sa postupom preskúmavania uvedených v článku 1 zahŕňali právomoc okrem iného podľa písm. c/: „odškodniť osoby poškodené porušením“. Zdôraznil, že Slovenská republika uvedenú časť smernice č. 89/665/EHS neimplementovala, nakoľko právna úprava odškodňovania uchádzačov poškodených porušením nielen práva EÚ, ale aj vnútroštátnych právnych predpisov (článok 1 ods. 1 smernice) absolútne neexistuje, resp. podľa tvrdení žalovaného je odškodnenie vylúčené. Žalobca sa teda dovoláva priameho účinku smernice a svoj nárok opiera o článok 2 ods. 1 písm. c/ z citovanej smernice. Navyše, ani implementácia písmen a/, b/ predmetného článku nebola vykonaná dostatočne, nakoľko voči protiprávnemu zrušeniu verejného obstarávania, neexistuje v právnom poriadku SR nie len účinný, ale žiadny prostriedok nápravy. Žalovaným predložené rozsudky argumentáciu žalovaného ani v najmenšom nepodporujú, keď rozsudok č. C-244/2 v podstate uvádza záver, že nie je porušením práva EÚ taká právna úprava, ktorá umožňuje zrušiť obstarávanie z dôvodu, že obstarávateľ si pri vyhodnotení ponúk uvedomil, že jeho výzva bola nesprávne formulovaná. Rozsudok č. 92/00 ako svoj záver uvádza, že členské štáty nemajú úplne svojvôľu v obmedzovaní práva uchádzačov domáhať sa preskúmania a nápravy úkonov obstarávateľa. Avšak ani z jedného označených rozsudkov tak nevyplýva žalovaným tvrdení záver, že by bolo porušením práva EÚ, ak by obstarávateľ nemohol zrušiť obstarávanie úplne podľa svojej ľubovôle, a že by bola povinnosť práve takto vykladať zákon č. 25/2006 Z.z. 9. Žalovaný sa k odvolaniu písomne nevyjadril. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné z týchto dôvodov. 11. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 185 ods. 1 CSP) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti žaloby, následky vykonaného dokazovania správne zhodnotil (§ 191 ods. 1 CSP) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj náležite odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP). 12. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nakoľko nezistil v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá. 13. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa voči žalovanému žalobou zo dňa 10.01.2008 domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 25.000,- Sk, keď sa ako uchádzač zúčastnil verejného obstarávania, ktoré vyhlásil žalovaný. Listom zo dňa 19.09.2006 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho ponuka bola z verejného obstarávania vylúčená z dôvodu nesplnenia podmienok účasti (§ 28 zákona č. 25/2006 Z.z.), následne listom z 26.09.2006 žalovaný oznámil žalobcovi, že verejné obstarávanie bolo zrušené (podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z.) s tým, že oba tieto listy boli žalovaným podané na poštovú prepravu dňa 06.10.2006. Žalobca mal za to, že nemal možnosť uplatniť žiadosť o nápravu v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z., a preto podľa jeho názoru neboli splnené zákonné predpoklady pre zrušenie verejného obstarávania podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. Mal za to, že v priamej súvislosti s verejným obstarávaním žalobca vynaložil aj náklady vo výške 25.000,- Sk z titulu zmluvnej odmeny RNDr. P. F., PhD. na základe zmluvy o dielo zo dňa 05.08.2006. Žalobca zároveň poukázal i na list Generálneho riaditeľa Sekcie kontroly Ing. P. W. zo dňa 14.02.2007, z obsahu ktorého vyplynulo, že zákazka žalovaným nemala byť ani zadaná do verejného obstarávania a keď už aj bola zadaná, došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní najmä v súvislosti s vylúčením jednotlivých uchádzačov zo súťaže. 14. I keď žalobca v písomne podanom odvolaní nenapádal právne posúdenie súdu prvej inštancie, odvolací súd poukazujúc na to, že civilné sporové konanie je ovládané zásadou iura novit curia (právo pozná súd) uvádza, že žalobca nie je povinný uplatnený nárok právne kvalifikovať, pretože právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Dokonca neuvedenie právnej kvalifikácie uplatneného nároku nie je ani vadou žaloby. Odvolací súd pre zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie uvádza, že súd prvej inštancie po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie správne postupoval, keď po opätovnom oboznámení sa so žalobou vzal v úvahu doplnenú právnu argumentáciu strán sporu a nárok žalobcu neposudzoval podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ale v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní (ďalej len ZOV), v spojení s ust. § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka a konštatoval, stotožniac sa s argumentáciou samotného žalobcu, že postup obstarávateľa podľa zákona č. 25/2006 Z.z. nie je výkonom verejnej moci. Súd prvej inštancie správne postupoval, keď po zrušení v poradí prvého rozsudku súdu prvej inštancie danú vec právne posúdil podľa zákona č. 25/2006 Z.z., ktorý upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, uskutočnenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov a správ vo verejnom obstarávaní. Ide teda o špecifický spôsob verejnej obchodnej súťaže upravený zákonom č. 25/2006 Z.z. Žalovaný subjekt bol preto žalobcom správne označený nie ako SR, v zastúpení príslušného ústredného orgánu, keďže obstarávateľ Ministerstvo výstavby a regionálneho rozvoja SR nevystupoval vo vzťahu k uchádzačovi ako orgán verejnej moci, ale iba vykonával výber dodávateľa zákazky. 15. Podľa § 420 ods. 1 Občianskeho zákonníka, každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti. Podľa § 373 Obchodného zákonníka, kto poruší svoju povinnosť zo záväzkového vzťahu je povinný nahradiť škodu tým spôsobenú druhej strane, ibaže preukáže, že porušenie povinnosti bolo spôsobené okolnosťami vylučujúcimi zodpovednosť. Z obsahu spisu má odvolací súd za preukázané, že žalobca sa voči žalovanému žalobou zo dňa 10.01.2008 domáhal zaplatenia náhrady škody vo výške 25.000,- Sk, keď sa ako uchádzač zúčastnil verejného obstarávania, ktoré vyhlásil žalovaný. Listom zo dňa 19.09.2006 žalovaný oznámil žalobcovi, že jeho ponuka bola z verejného obstarávania vylúčená z dôvodu nesplnenia podmienok účasti (§ 28 zákona č. 25/2006 Z.z.), následne listom z 26.09.2006 žalovaný oznámil žalobcovi, že verejné obstarávanie bolo zrušené (podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z.) s tým, že oba tieto listy boli žalovaným podané na poštovú prepravu dňa 06.10.2006. Žalobca mal za to, že nemal možnosť uplatniť žiadosť o nápravu v zmysle zákona č. 25/2006 Z.z., a preto podľa jeho názoru neboli splnené zákonné predpoklady pre zrušenie verejného obstarávania podľa § 46 ods. 1 písm. a/ zákona č. 25/2006 Z.z. Mal za to, že v priamej súvislosti s verejným obstarávaním žalobca vynaložil aj náklady vo výške 25.000,- Sk z titulu zmluvnej odmeny RNDr. P. F., PhD. na základe zmluvy o dielo zo dňa 05.08.2006. Žalobca zároveň poukázal i na list Generálneho riaditeľa Sekcie kontroly Ing. P. W. zo dňa 14.02.2007, z obsahu ktorého vyplynulo, že zákazka žalovaným nemala byť ani zadaná do verejného obstarávania a keď už aj bola zadaná, došlo k porušeniu zákona o verejnom obstarávaní, najmä v súvislosti s vylúčením jednotlivých uchádzačov zo súťaže. 16. Ak aj žalovaný žalobcovi oznámil, že verejné obstarávanie žalovaným prebehlo v rozpore so zákonom, pokiaľ sa žalobca domáha náhrady škody podľa Občianskeho zákonníka, resp. podľa Obchodného zákonníka, v konaní nepreukázal príčinnú súvislosť medzi konaním žalovaného a vzniknutou škodou (žalovaná suma 25.000,- Sk - [829,84 eur]), nakoľko náklady 829,84 eur žalobca vynaložil už dňa 05.08.2006, a to v súvislosti s vyhláseným verejným obstarávaním, nejedná sa o náklady, ktoré by vznikli žalobcovi až následne nesprávnym postupom v súvislosti s verejným obstarávaním, t.j. porušením tých postupov, ktoré boli uvedené v liste zo dňa 14.02.2007 Generálnym riaditeľom Sekcie kontroly Ministerstva výstavby a regionálneho rozvoja SR. Tým, že žalovaný vyhlásil verejné obstarávanie, nedošlo k porušeniu právnej povinnosti žalovaného. Tým, že došlo k porušeniu Zákona o verejnom obstarávaní, ako je to konštatované v liste zo dňa 14.02.2007, žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi porušením právnej povinnosti žalovaného a nákladmi, ktoré žalobcovi vznikli ešte pred samotným vyhlásením verejného obstarávania, ktoré náklady žalobca v žalobe označil škodou. Správne súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia preto konštatoval, že keďže ani zo zákona ani zo súťažných podmienok žalobcovi priamy nárok na náhradu nákladov spojených s účasťou na verejnom obstarávaní nevznikol a nebola preukázaná ani príčinná súvislosť medzi porušením zákona a prípadnou škodou, ktorá žalobcovi mala vzniknúť, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd zdôrazňuje, že náklady ponuky v zmysle Zákona o verejnom obstarávaní vždy znáša uchádzač, bez ohľadu na jeho úspešnosť a bez ohľadu na to, či na základe verejného obstarávania bude uzavretá zmluva. 17. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu, že súd prvej inštancie len skonštatoval, že žalobca bol z obstarávania vylúčený z dôvodu nesplnenia podmienok účasti, avšak tejto otázke sa ďalej nevenuje, a na druhej strane sám žalobca uvádza, že táto otázka je irelevantná, pretože ani žalobca nezakladá svoj nárok na tom, že v prípade nevylúčenia by určite musel byť úspešný, odvolací súd v ďalšom poukazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie na str. 5, keď naviac súd prvej inštancie konštatoval, že taktiež nie je rozhodné, z akých dôvodov bol prejav strán sporu, t.j. obstarávateľa aj súťažiteľa zhodný v tom, že obaja prejavili vôľu obstarávanie zrušiť a tiež pre súd prvej inštancie nebola rozhodná ani samotná skutočnosť, že neuplynula lehota na podávanie námietok, keď tieto skutočnosti nemali žiaden právny význam vo vzťahu k možnosti zrušiť verejné obstarávanie. Súd prvej inštancie zdôraznil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že ani zo zákona a ani zo súťažných podmienok žalobcovi priamy nárok na náhradu nákladov spojených s účasťou na verejnom obstarávaní nevznikol a tiež, že nebola preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením zákona a prípadnou škodou, ktorá mala žalobcovi vzniknúť (strana 5 posledný odsek odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie). Odvolací súd považuje záver súdu prvej inštancie za vecne a aj právne správny. 18. K ďalšej odvolacej námietke žalobcu k časti rozsudku súdu prvej inštancie, týkajúceho sa rozhodnutí ESD, ktoré mal predložiť žalovaný a na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal i súd prvej inštancie (rozhodnutie ESD č. C-92/00 z 18.06.2002 a ESD C-244/02 zo dňa 16.10.2003), podľa odvolacieho súdu sú čiastočne dôvodné, pretože rozsudok súdu prvej inštancie je v tejto časti nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný. Zároveň však odvolací súd dodáva, že táto časť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie nespôsobuje celkovú nepreskúmateľnosť ani zmätočnosť napadnutého rozhodnutia, nakoľko súd prvej inštancie postupoval po zrušení v poradí jeho prvého rozsudku v intenciách odvolacieho súdu, danú vec následne správne právne posúdil. Odvolací súd vzhľadom na vyššie uvedené preto rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil. 19. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovanému, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní nevznikli žiadne trovy odvolacieho konania, odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).