Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/565/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208209773 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Javorčíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1208209773.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a členiek senátu Mgr. Barbory Bartekovej a JUDr. Dariny Kuchtovej, v spore žalobcov: 1. V.. P.. X. Y.D., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. E. X, V., 2. Q. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. X, O., 3. B. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. XX, O., všetci zastúpení advokátom JUDr. X. W., Č. XX, O., proti žalovanému: X. Q.A., nar. XX.XX.XXXX, bytom S. XXX/XXF, O., o ochranu osobnosti, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.06.2015, č. k. 9C/109/2008-163, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15.06.2015, č. k. 9C/109/2008-163 p o t v r d z u j e . Žalovaný nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcov v 1. až 3. rade podľa ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“) a čl. 13, čl. 19, čl. 23, čl. 46 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky, zamietol. Žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobcovia sa žalobou doručenou súdu dňa 22.08.2008 domáhali, aby súd žalovanému zakázal približovať sa k žalobcom na vzdialenosť menšiu ako tridsať metrov a zdržiavať sa vo vzdialenosti menšej ako tridsať metrov od ich obydlia a miest, kde vykonávajú prácu. Zároveň sa domáhali, aby súd prikázal žalovanému zdržať sa osobného, telefonického, písomného alebo iného kontaktu so žalobcami a zaviazal ho na náhradu trov konania. Svoju žalobu odôvodnili tým, že žalovaný mal v minulosti blízky pomer so žalobkyňou v 1. rade, ktorý však táto ukončila. Žalovaný sa následne uchýlil ku konaniu, ktoré obťažovalo a škodilo nielen žalobkyni v 1. rade, ale aj žalobcovi v 2. rade - jej synovi a žalobcovi v 3. rade - rodinnému priateľovi. Zdôraznili, že voči žalovanému sú vedené viaceré trestné konania. Dňa 05.02.2008 bol odsúdený pre trestný čin násilia proti skupine obyvateľov a jednotlivcovi podľa § 197a ods. 1 a 2 Trestného zákona, ktorého sa dopustil tak, že dňa 12.08.2005 sa žalobkyni v 1. rade vyhrážal zabitím. 3. Žalovaný sa k žalobe nevyjadril. 4. Súd prvej inštancie uznesením zo dňa 24.07.2008, č. k. 9C/109/2008-57, v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28.11.2008, č. k. 2Co/302/2008-66, zakázal žalovanému približovať sa k žalobcom na vzdialenosť menšiu ako tridsať metrov s výnimkou procesných úkonov procesných strán v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní a zdržiavať sa vo vzdialenosti menšej ako tridsať metrov od ich obydlia a miest, kde vykonávajú prácu. Vo zvyšnej časti návrh na nariadenie predbežného opatrenia zamietol. 5. Po vykonanom dokazovaní mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobkyňa v 1. rade mala v minulosti so žalovaným pomer, ktorý ale ukončila. Súd prvej inštancie konštatoval, že zo strany žalovaného dochádzalo voči žalobcom ku konaniu, ktoré možno vyhodnotiť ako obťažujúce, porušujúce telesnú aj duševnú integritu žalobcov a boli z jeho strany vystavovaní viacerým útokom. Niektoré možno kvalifikovať ako trestné činy, čo vyplynulo z právoplatného súdneho rozhodnutia, iné intenzitu trestného činu nedosahovali. Žalovaný viackrát kontaktoval žalobcov, najmä žalobkyňu v 1. rade, SMS správami, telefonátmi a odkazmi zanechanými na odkazovači, ktorých obsahom boli odkazy vulgárneho a provokujúceho charakteru, veľakrát dosahujúce intenzitu vyhrážania a zastrašovania. Žalobcovia podali na žalovaného viaceré trestné oznámenia aj pre iné formy obťažovania - systematické poškodzovanie majetku žalobcov zo strany žalovaného (žalovaný mal poliať auto žalobkyne v 1. rade jogurtom a horčicou, mal jej vulgárne nadávať, vyhrážal sa zabitím žalobcu v 2. rade, ako aj ublížením dcéram žalobcu v 3. rade, mal rozbiť okná lekárne žalobkyne v 1. rade, prepichnutie všetkých štyroch zimných pneumatík na motorovom vozidle žalobcu v 2. rade), fyzické napádanie (žalovaný mal dňa 12.08.2005 brániť žalobkyni v 1. rade v obchode, mal ju sácať o stenu, zvaliť na zem, pridržiavať ju, viac krát sa na ňu zahnať kovovým boxerom; útok na žalobcu v 2. rade dňa 08.02.2008, kedy mal žalovaný na ulici chytiť žalobcu v 2. rade pod krk, následne ho mal ohrozovať nožom, ktorým mu mieril na tvár so slovami „zabijem ťa“ a „už sa o tebe vie“; dňa 07.03.2008 mal žalovaný napadnúť všetkých žalobcov pred ich domom tak, že vytiahol nervovoparalytický plyn a nastriekal im ho do očí), rozširovanie nepravdivých informácií a obvinení voči žalobcom. V tejto súvislosti boli vedené viaceré trestné konania a žalovaný bol uznaný za vinného pre pokračujúci prečin krivej výpovede a krivého obvinenia podľa § 345 ods. 1 Trestného zákona (ďalej len „TZ“), v jednočinnom súbehu s prečinom krivej výpovede a krivej prísahy podľa § 346 ods. 1 TZ, prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2 písm. a) TZ s poukazom na § 138 ods. 1 písm. a) TZ v jednočinnom súbehu s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) TZ a prečin útoku na verejného činiteľa podľa § 324 ods. 1 písm. b) TZ. Za to bol odsúdený k úhrnnému a súhrnnému trestu odňatia slobody v trvaní 12 mesiacov a na výkon trestu bol zaradený do ústavu s minimálnym stupňom stráženia. Z odpisu z registra trestov súd prvej inštancie zistil, že žalovaný bol viackrát právoplatne odsúdený. Z obsahu znaleckého posudku, vyhotovenom znalcami v konaní ČVS: R.-XXXX/X-R.-O.-XXXX zo dňa 10.01.2010, súd prvej inštancie zistil, že počas vyšetrenia znalci u žalovaného nezistili psychotické duševné ochorenie. Bola konštatovaná porucha osobnosti, ktorá sa formovala od mladosti a v posledných rokov akcentovala. V popredí sú vzťahovačnosť, egocentrizmus, paranoidné a kverulačné osobnostné rysy. Tieto charakteristiky však nepodmieňovali zmenu ovládacích a rozpoznávacích schopností. K osobnosti žalovaného MUDr. Q. U. uviedla, že žalovaný si vymýšľa choroby a označila ho za obyčajného podvodníka, asociála. 6. Na základe vykonaného dokazovania (žalovaný zostal v konaní nečinný a neuvádzal na svoju obranu žiadne tvrdenia ani dôkazy preukazujúce opak) súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobcovia v podstate preukázali svoje tvrdenia, ktoré mali osvedčiť uplatnené nároky v tomto konaní. Súd prvej inštancie ustálil záver, že konanie žalovaného, vykazujúce znaky šikany, po obsahovej stránke dosahujúcej intenzitu vyhrážania, zastrašovania, dokonca prechádza do fyzických útokov voči žalobcom, čo nepochybne predstavuje odsúdeniahodné správanie, ktoré žalobcovia musia pociťovať ako zasahovanie do svojich osobnostných práv. K takémuto konaniu dochádzalo najmä v rokoch 2005 až 2008. Skutočnosť, že prenasledovanie trvalo až do roku 2014, však nebola v konaní podložená žiadnym iným dôkazom. Súd prvej inštancie konštatoval, že v prípade, že tieto útoky žalovaného by aj mali trvať do roku 2014, nebolo v konaní sporné, že jeho útoky v poslednej dobe ustali (asi od roku 2014 ako uviedla žalobkyňa v 1. rade a žalobca v 3. rade, žalobca v 2. rade dokonca uviedol, že od žalovaného má pokoj asi dva roky), a že v čase rozhodovania súdu o podanej žalobe, sa žalovaný podobných opísaných útokov už nedopúšťal. Súd prvej inštancie konštatoval, že konanie žalovaného bolo neprijateľné, prekračujúce zákonné hranice, ako aj hranice ľudskej slušnosti a morálky, súd však nemohol poskytnúť žalobcom v občianskoprávnom sporovom konaní ochranu, ktorej sa podaním žaloby domáhali. 7. Žalobcovia sa podanou žalobou v zmysle zmeneného petitu domáhali voči žalovanému nariadenia zákazu približovania sa k žalobcom na stanovenú vzdialenosť s výnimkou procesných úkonov účastníkov v konaní pred súdmi a zároveň zákazu zdržiavať sa v stanovenej vzdialenosti od ich obydlí a miest, kde vykonávajú prácu. Druhou časťou petitu bol uplatnený nárok na uloženie povinnosti žalovaného zdržať sa osobného, telefonického, písomného alebo iného kontaktu so žalobcami. Súd prvej inštancie konštatoval, že zákaz približovať sa k osobám, objektom, alebo na vymedzené miesta, znamená nepochybný zásah, resp. obmedzenie základného ľudského práva, deklarovaného Ústavou Slovenskej republiky. Sloboda pohybu a pobytu predstavuje absolútne právo, ktoré možno obmedziť výlučne zákonom, aj to len v prípadoch predpokladaných ústavou (okrem iného aj v prípade potreby ochrany zdravia a práv a slobôd iných). Je povinnosťou súdu skúmať, či v rámci svojho rozhodnutia v tom ktorom súdnom konaní, je zákonom etablovaná možnosť uložiť účastníkovi konania, sankciu v podobe zásahu do (v danom prípade) slobody pohybu a pobytu. 8. Opísané konania žalovaného predstavovali nepochybne zásahy do osobnej integrity žalobcov, ktoré vo viacerých prípadoch dosahovali intenzitu trestných činov, za ktoré bol žalobca viackrát právoplatne odsúdený. V niektorých prípadoch išlo o konania dosahujúce intenzitu priestupkov. Právny poriadok Slovenskej republiky reflektuje následky takýchto konaní v trestnoprávnych právnych normách, kde upravuje postup, podmienky, spôsob ukladania sankcií za takéto konanie. Tieto normy upravujú i procesný postup, právomoc a príslušnosť jednak samotných súdov v trestnom konaní, orgánov činných v trestnom konaní, prípadne správnych orgánov (pri prejednávaní priestupku). Súd prvej inštancie uviedol, že slovenský právny poriadok pripúšťa možnosť zásahu do základných ľudských práv a slobôd, a to práve v trestnom konaní, kde okrem iných sankcií umožňuje súdu v prípade podmienečného odloženia výkonu trestu odňatia slobody s probačným dohľadom alebo pri podmienečnom odklade výkonu trestu odňatia slobody, uložiť páchateľovi obmedzenia, resp. povinnosti (okrem iných aj povinnosť nepribližovať sa k poškodenému na vzdialenosť menšiu ako päť metrov a nezdržiavať sa v blízkosti obydlia poškodeného), pri uložení ktorých predpokladá dočasnosť trvania ich uloženia, čím je naplnený výchovný účel trestu. Trestný zákon dáva súdu možnosť uložiť páchateľovi sankcie rôzneho druhu, vždy však ako trestno-právny následok spoločensky nežiaduceho konania - teda spáchania trestného činu. Súd v občianskom súdnom konaní však nemôže z trestnoprávnych noriem (Trestného zákona, zákona o priestupkoch) vychádzať, ani ich v tomto konaní aplikovať. Prekročil by tým svoju právomoc a nerešpektoval by základnú premisu, že obmedziť základné ľudské práva a slobody možno len v prípadoch a spôsobom stanovených zákonom. 9. Súd prvej inštancie skúmal aj ustanovenia iných právnych predpisov, súvisiacich s ochranou osobnosti, a konštatoval, že právny poriadok Slovenskej republiky nekonštituuje na žiadnom mieste možnosť uloženia obmedzenia základného ľudského práva (s výnimkou už spomenutej trestnoprávnej úpravy). Novelou Občianskeho súdneho poriadku č. 73/2015 Z. z., ktorá nadobudla účinnosť dňa 01.05.2015, síce zákon umožnil súdu nariadiť predbežné opatrenie, ktorého obsahom je zákaz približovať sa k osobe v prípade ohrozenia telesnej alebo duševnej integrity, resp. zákaz kontaktovania osoby z rovnakého dôvodu, avšak poukázal na charakter inštitútu predbežného opatrenia ako dočasnej možnosti úpravy pomerov medzi účastníkmi. Ani v tomto prípade zákon nepredpokladá možnosť uloženia obmedzenia základného ľudského práva natrvalo, túto možnosť konštituuje ako povolený zásah do slobody pohybu a pobytu, avšak len dočasného charakteru. 10. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že v zmysle § 13 ods. 1 OZ sa žalobcovia môžu domáhať upustenia od neoprávnených zásahov do ich práva na ochranu osobnosti. Zdôraznil, že návrhu by bolo možné vyhovieť, ak by žalobcovia v žalobnom návrhu špecifikovali zákaz takého konania žalovaného, ktoré by bolo v rozpore so zákonom. Len samotné približovanie sa k žalobcom nepredstavuje neoprávnený zásah do ich telesnej alebo duševnej integrity. S tým spojené slovné vyhrážky, fyzické napádanie, poškodzovanie majetku, takýmto zásahom nepochybne je, avšak ide už o úplne inú skutkovú okolnosť, nachádza svoju odozvu v trestnoprávnych predpisoch. Rovnako podľa názoru súdu prvej inštancie nebolo možné vyhovieť ani návrhu, aby súd uložil žalovanému povinnosť zdržať sa akéhokoľvek kontaktovania sa s žalobcami. Samotné kontaktovanie žalobcov, v medziach zákonov, slušnosti a morálky, nepredstavuje za žiadnych okolností neoprávnený zásah od ich osobnostných práv. 11. Podstatným dôvodom zamietnutia návrhu v oboch uplatnených častiach petitu bola podľa názoru súdu prvej inštancie aj skutočnosť, že neoprávnené zásahy žalovaného v čase vyhlásenia rozsudku ustali a tento minimálne rok pred vyhlásením rozsudku už žalobcov nekontaktoval (ako sami žalobcovia zhodne uviedli), čo je samo o sebe dôvodom na zamietnutie negatórnej žaloby ako takej. Hoci súd prvej inštancie „reflektoval“ existenciu obáv žalobcov z možných ďalších útokov zo strany žalovaného, dospel k záveru, že nie je možné v tomto súdnom konaní poskytnúť preventívnu ochranu v podobe vyhovenia žalobnému návrhu. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že je viazaný žalobným návrhom, a preto nemohol rozhodnúť nad rámec uplatňovaného nároku, vymedzeného petitom, priznaním iných nárokov z porušovania práva na ochranu osobnosti (v podobe satisfakčnej žaloby alebo náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch). 12. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle § 142 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len OSP) s tým, že žalovaný bol síce v konaní plne úspešný, ale náhradu trov konania si v konaní neuplatnil a ani mu v konaní žiadne nevznikli. 13. Proti tomuto rozhodnutiu podali žalobcovia prostredníctvom svojho právneho zástupcu v zákonnej lehote odvolanie zo dňa 05.08.2015. Mali za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vyjadrili svoj nesúhlas s konštatovaním súdu prvej inštancie, že žalovaný upustil od uvedených zásahov, čo bolo aj jedným z dôvodov zamietnutia návrhu. Zásahy zo strany žalovaného nie sú krátkodobého charakteru, ale práve naopak. Prebiehajú niekoľko rokov, resp. trvajú od roku 2002, čiže 13 rokov, pričom ide o cyklické konanie žalovaného. To, že žalovaný nepodnikol žiaden útok v polročnom intervale, neznamená, že tieto útoky ustali, resp. že v nich žalovaný nebude pokračovať. Z jeho strany ide o niekoľkoročnú nenávisť voči žalobcom, ktorá je znásobená duševnou poruchou žalovaného. Krátkodobé „ustátie“ útokov sa vyskytovalo v jeho konaní aj v minulosti, ale nikdy od nich trvalo neupustil. K tejto situácii prispeli svojím konaním aj žalobcovia tým, že si menia adresu, aby ich žalovaný nenašiel a ukrývajú sa pred ním. Rovnako k dočasnému zmierneniu intenzity útokov došlo nariadením predbežného opatrenia, ktorým sa žalovanému uložili obmedzenia, ktorých sa žalobcovia svojim návrhom domáhajú a tiež právoplatným odsudzujúcim rozsudkom, kedy bol žalovanému nariadený probačný dohľad alebo skutočnosťou, že sa žalovaný nachádzal vo väzbe alebo vo výkone trestu. Konštatovanie súdu prvej inštancie, že základné ľudské právo nemožno obmedziť, ak existuje iba obava, že v budúcnosti jeho nositeľ môže spáchať trestný čin alebo priestupok, nie je na mieste, nakoľko v prípade žalobcov sa nejedná iba o obavu. Žalovaný opakovane uskutočnil konanie, ktorým bola naplnená skutková podstata trestného činu a priestupku. Úvahu súdu prvej inštancie, že záväzný je stav v čase vyhlásenia rozhodnutia, označili za správnu, ale mali za to, že súd si ju pravdepodobne nesprávne vyložil, nakoľko podmienkou úspešnosti žaloby je, aby neoprávnený zásah v čase vyhlásenia rozhodnutia trval, pokračoval, alebo aby existovalo konkrétne a bezprostredné nebezpečenstvo jeho opakovania v budúcnosti. Občiansko-právne konanie je zdĺhavý proces a pri takejto nesprávnej úvahe súdu by museli súdy zamietnuť takmer každú žalobu len z dôvodu, že v čase vyhlásenia rozhodnutia útok netrval, keďže k útoku nedošlo deň či týždeň pred vyhlásením rozhodnutia. Stav, že v čase vyhlásenia rozhodnutia najintenzívnejšie útoky žalovaného neprebiehali, spôsobil svojimi prieťahmi v konaní samotný konajúci súd, ktorý niekoľko rokov nekonal. Žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou súdu prvej inštancie o tom, že ustanovenie § 13 ods. 1 OZ neumožňuje domáhať sa uloženia zákazu približovania sa na určitú vzdialenosť, príp. zdržania sa kontaktu so žalobcami, nakoľko uvedené ustanovenie obsahuje iba demonštratívny výpočet toho, čoho sa možno v konaní o ochranu osobnosti domáhať. Rôznorodosť neoprávnených zásahov žalovaného spôsobuje tú skutočnosť, že sa nemožno domáhať upustenia iba od konkrétneho útoku, lebo žalovaný bude v zásahoch do osobnosti žalobcov pokračovať inými spôsobmi a účel, ktorý žalobcovia podanou žalobou sledujú, sa nedosiahne. Z tohto dôvodu sa žalobcovia nedomáhali ani náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pretože peňažná satisfakcia im nezabezpečí, že žalovaný útoky nezopakuje. Žalobcovia mali za to, že účel možno dosiahnuť iba zákazom približovania sa žalovaného k žalobcom, s výnimkou procesných úkonov sporových strán v občianskom súdnom konaní a v trestnom konaní, a zdržaním sa konania žalovaného tak, ako to žiadali v žalobnom návrhu. Žalobcovia zároveň poukázali na ustanovenia OZ, ktoré zakotvujú všeobecnú preventívnu povinnosť, v zmysle ktorej je každý povinný predchádzať vzniku škody. V zmysle všeobecnej preventívnej povinnosti majú žalobcovia nielen právo domáhať sa obmedzenia spočívajúceho v zabránení kontaktu žalovaného so žalobcami, ale zároveň aj ich povinnosť predchádzať hroziacim škodám. Keďže výsledkom každého kontaktu žalovaného so žalobcami bola ujma žalobcov, títo sú povinní urobiť vhodné opatrenie, ktorým takýmto škodám zabránia. Možnosť domáhať sa na súde uloženia vhodných a primeraných opatrení na odvrátenie hroziacej škody je výslovne uvedená v ustanovení § 417 ods. 2 OZ. Žalobcovia sa nestotožnili s argumentáciou súdu prvej inštancie, že uvedené opatrenia možno uložiť iba v rámci trestného konania, kedy podľa ich názoru možno takéto obmedzenia uložiť následne po tom, ako došlo k protiprávnemu konaniu a jeho uloženie nemá preventívnu funkciu, ale je určitým trestom za konanie, ktoré už nastalo, resp. má výchovnú funkciu, ktorým sa však nezabezpečuje prevencia. Vyjadrili svoj nesúhlas s argumentáciou súdu prvej inštancie, že Ústava SR neumožňuje uloženie povinností, resp. obmedzení domáhaných sa žalobcami v konaní o ochrane osobnosti. V zmysle ústavných ustanovení môže byť sloboda pohybu obmedzená, ak je to nevyhnutné na ochranu zdravia, práv a slobôd iných, čo v tomto prípade nepochybne splnené je, keďže dochádza k ohrozeniu života a zdravia žalobcov a k neoprávneným zásahom do ich práv a slobôd. Zákonom, resp. zákonným ustanovením, ktoré umožňuje takéto obmedzenie je práve vyššie citované ustanovenie § 13 ods. 1 OZ a jeho demonštratívny výpočet nárokov, ktorých sa možno domáhať. Na základe uvedených skutočností žalobcovia navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrhu v celosti vyhovie a prizná žalobcom trovy prvoinštančného aj odvolacieho konania, alternatívne, aby napadnutý rozsudok v celosti zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. 14. Odvolanie bolo doručené žalovanému dňa 28.09.2015, ktorý sa k nemu nevyjadril. 15. V priebehu odvolacieho konania vstúpil do platnosti zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, účinný od 01.07.2016 (ďalej len „CSP“). Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 16. Vzhľadom k tomu, že odvolanie bolo podané pred 01.07.2016, t. j. za účinnosti OSP, Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) postupoval v zmysle vyššie citovaného § 470 ods. 2 CSP. Viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, po preskúmaní odvolacích námietok dospel k záveru, že nie je dôvod napadnutý rozsudok zmeniť alebo zrušiť, pretože odvolacie námietky o neúplnom zistení skutkového stavu a o nesprávnom právnom posúdení veci, neobstoja. Keďže nebolo potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie, odvolací súd prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia pojednávania a postupom podľa § 219 ods. 3, v spojení s § 378 ods. 1 CSP, svoj rozsudok vo veci verejne vyhlásil dňa 26.09.2017. 17. Odvolací súd konštatuje, že obsah odvolania žalobcov nebol vzhľadom na uplatnené odvolacie dôvody spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie. Rozsudok súdu prvej inštancie jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s uplatnenou ochranou osobnosti, spočívajúcou v zákaze žalovanému približovať sa k žalobcom, k ich obydliam a miestam, kde vykonávajú prácu, a v uložení povinnosti žalovanému zdržať sa osobného, telefonického, písomného alebo iného kontaktu so žalobcami. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, zistený po náležite vykonanom dokazovaní, a vysporiadal sa aj so všetkými pre vec dôležitými právnymi aspektmi. Pritom sa odvolal na konkrétne právne predpisy, ktoré správne aplikoval na prejednávaný spor. Zo zisteného skutkového stavu teda súd prvej inštancie vyvodil správny právny záver o tom, že žalobe nie je možné vyhovieť. 18. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je nielen správne, ale aj dostatočne odôvodnené, a preto sa s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP s odôvodnením napadnutého rozsudku v celom rozsahu stotožňuje aj odvolací súd. Na zdôraznenie správnosti uvádza odvolací súd už len nasledovné: 19. Odvolací súd poukazuje najmä na záver súdu prvej inštancie, že predmetom konania tak, ako ho vymedzili žalobcovia, bol zásah do jedného zo základných práv a slobôd, ktorých ochranu garantuje Ústava Slovenskej republiky, a do ktorých zasahuje len v nevyhnutných prípadoch, ak to zákon dovoľuje. V trestnom konaní je možné v rámci obmedzení, v čase kým sa rozhoduje o vine a treste, prípadne následne pri podmienečnom odložení výkonu trestu, alebo pri podmienečnom prepustení z výkonu trestu, popri probačnom a mediačnom dohľade, uložiť zákaz približovania sa, ktorý má výchovný charakter. 20. V rámci občianskeho súdneho konania bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie možné nariadiť predbežné opatrenie, ktoré malo dočasný charakter a väzbu na konanie vo veci samej. Takéto opatrenie bolo vo veci aj nariadené uznesením zo dňa 24.07.2008, č. k. 9C/109/2008-57. 21. Súčasná právna úprava neodkladných opatrení podľa CSP upustila od bezpodmienečnej väzby predbežného, resp. neodkladného opatrenia na konanie vo veci samej. V § 325 ods. 2 písm. g) a h) CSP sa na rozdiel od OSP už jasne uvádza, že strane možno neodkladným opatrením uložiť, aby písomne, telefonicky, elektronickou komunikáciou alebo inými prostriedkami úplne alebo čiastočne nekontaktovala osobu alebo sa na určenú vzdialenosť nepribližovala alebo iba obmedzene približovala k osobe, ktorej telesná integrita alebo duševná integrita môže byť takým konaním ohrozená. Súdu sa umožňuje nariadiť neodkladné opatrenie pred začatím konania, počas konania, ako aj po jeho skončení. Ak súd nariadi neodkladné opatrenie pred začatím konania, nemusí strane uložiť povinnosť podať žalobu vo veci samej, ak je predpoklad, že neodkladným opatrením možno dosiahnuť trvalú úpravu pomerov medzi stranami. 22. Podľa § 325 ods. 1 CSP, môže súd neodkladné opatrenie nariadiť, len ak je potrebné bezodkladne upraviť pomery alebo ak je obava, že exekúcia bude ohrozená. Podľa § 334 CSP, súd na návrh neodkladné opatrenie zruší, ak odpadnú dôvody, pre ktoré bolo nariadené. Podľa § 471 ods. 1 CSP, predbežné opatrenia nariadené predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa spravujú ustanoveniami tohto zákona o neodkladných opatreniach a zabezpečovacích opatreniach. 23. Z uvedeného vyplýva, že základné práva a slobody žalovaného možno obmedziť nielen v trestnom konaní, ale aj v civilnom konaní, avšak vždy iba zákonne, za splnenia zákonných predpokladov uvedených v predchádzajúcich bodoch, teda najmä potrebou bezodkladne upraviť pomery. Z toho hľadiska súd prvej inštancie aj za platnosti a účinnosti predchádzajúceho procesného predpisu (OSP) rozhodol správne, keď žalobu zamietol. V čase svojho rozhodovania totižto súd prvej inštancie ani nemal zákonnú možnosť obmedziť žalovaného rozsudkom na trvalo. 24. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 25. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 255 ods. 1, 2 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. 26. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení a obsahu spisu má odvolací súd za to, že aj keď bol žalovaný v odvolacom konaní plne úspešný, žiadne trovy mu v odvolacom konaní nevznikli, keďže sa odvolaniu písomne nevyjadril, ani nebol v odvolacom konaní zastúpený splnomocneným zástupcom. Odvolací preto žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 27. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).