Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/30/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1208217482 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1208217482.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Janky Richterovej a JUDr. Milana Chalupku, v právnej veci žalobkyne: I. H., J.. X. XX. XXXX, G. I. K., S. XXX, proti žalovanému: S. J., J.. XX. X. XXXX, G. I. G., Z. XX, zast. JUDr. Marianom Zányim, advokátom v Dunajskej Strede, Alžbetínske nám. 2, o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 28. októbra 2013 č. k. 13C/206/2008-214 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti p o t v r d z u j e. Žalobkyni nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1/ Súd prvej inštancie rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni 33.193,92 eur do 15 dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku (v časti presahujúcej prísudok, keď žalobkyňa požadovala pôvodne celkom sumu 66.387,84 eur) žalobu zamietol, žalobkyni náhradu trov konania nepriznal a napokon žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh v sume 1.152,50 eur na účet Okresného súdu Bratislava II do 15 dní od právoplatnosti rozsudku. 2/ Žalobou podanou na súd dňa 3. 9. 2008 sa žalobkyňa domáhala, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 2.084.551,- Sk, z tohto sumy 84.551,- Sk z titulu náhrady škody a sumy 2.000.000,- Sk z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedla, že dňa 13. 9. 2006 žalovaný spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej bola usmrtená jej dcéra I. H., za čo bol žalovaný uznaný vinným zo spáchania prečinu usmrtenia. V trestnom konaní jej boli priznané náklady za pohreb, avšak nie náklady za vyhotovenie pomníka, ktoré celkom predstavujú sumu 84.551,- Sk. Vzhľadom na spôsob, akým došlo k dopravnej nehode, ako aj vzhľadom na nezvratnosť výsledku nehody si žalobkyňa uplatnila z titulu náhrady nemajetkovej ujmy sumu 2.000.000,- Sk za porušenie jej práva na ochranu osobnosti, a to najmä porušenia práva na rodinný život, ako aj za porušenie práva na ochranu osobnosti jej dcéry, a to najmä práva na život a ľudskú dôstojnosť v súlade s § 15 OZ. Ďalej žalobkyňa uviedla, že dcéra I. nebola vydatá a nemala žiadne deti. Žalobkyňa je asi 10 rokov rozvedená, žila v spoločnej domácnosti so svojimi dvomi deťmi. S dcérou I. mala veľmi dobrý vzťah. I. študovala na vysokej škole, mala veľa záujmov, hrala na akordeón a na gitaru, rada tancovala, veľmi dobre sa učila. Pomáhala jej v domácnosti, vypomáhala jej aj finančne, keď mohla, chodila na brigády. Aj s bratom mala veľmi dobrý vzťah, pomáhala mu v učení, usmerňovala ho. Po nehode bolo jej telo podrobené zbytočnej pitve. Žalobkyňa ďalej uviedla, že od smrti dcéry je vo veľmi zlom psychickom stave, nechce sa jej ani žiť. Prišla o svoju rodinu, aj o prácu, keďže po nehode sa nedokázala na nič sústrediť a venovať sa dostatočne zákazníkom, keďže pracovala ako predavačka, preto radšej z práce odišla. 3/ Žalovaný vo svojich písomných vyjadreniach so žalobou súhlasil iba čiastočne, a to v časti o zaplatenie 78.953,- Sk, v ktorej časti uplatnený nárok žalobkyne uznal. Vo zvyšku nárok na náhradu škody neuznal a žiadal žalobu v tejto časti zamietnuť. Takisto žiadal zamietnuť žalobu v časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy v sume 2.000.000,- Sk z dôvodu, že Občiansky zákonník takýto druh náhrady škody nepozná. Vzhľadom k tomu, že poškodená zomrela, tým zanikli všetky jej prípadné ostatné nároky na náhradu škody, ako bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia. Žalobkyňa nemá nárok na nemajetkovú ujmu. Právo na ochranu osobnosti v zmysle § 11 a nasl. OZ sa vzťahuje na iný druh ochrany, najmä života, zdravia, občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a prejavov osobnej povahy. Uviedol, že vzhľadom na časový odstup nie je daná príčinná súvislosť medzi dopravnou nehodou resp. usmrtením poškodenej a skončením pracovného pomeru žalobkyne dňa 1. 4. 2008. 4/ Pôvodne na strane žalovaného vystupujúci vedľajší účastník (Allianz - Slovenská poisťovňa a. s.) uviedol, že motorové vozidlo zn. I. N. XX, D.: D. XXXXX (CD) malo u neho dojednané povinné zmluvné poistenie. Na základe trestného rozsudku poskytol vedľajší účastník dňa 4. 11. 2008 žalobkyni plnenie vo výške 72.241,- Sk, teda plnenie nad zákonom stanovený limit. Podľa nar. vl. č. 87/1995 Z. z. náklady za zriadenie pomníka sa uhrádzajú do výšky 20.000,- Sk. Pokiaľ teda žalovaný uznal žalobkyňou uplatnenú sumu 78.953,- Sk, je na ňom, aby ju aj sám odškodnil. Pokiaľ si žalobkyňa uplatňuje náhradu nemajetkovej ujmy, tento nárok nie je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škody spôsobené prevádzkou motorového vozidla. Naviac priznanie nemajetkovej ujmy podľa ust. § 11 a nasl. OZ v tomto prípade nepovažoval vedľajší účastník za dôvodné. 5/ V poradí prvým rozsudkom zo dňa 21. 9. 2009 č. k. 13C/206/2008-80 súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatenia 29.175,90 eur (z toho sumy 2.620,76 eur z titulu náhrady škody a 26.555,14 eur z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch), vo zvyšku žalobu zamietol, žalobkyni náhradu trov konania nepriznal a žalovaného zaviazal na zaplatenie súdneho poplatku za žalobu v sume 953,50 eur. 6/ Na odvolanie oboch procesných strán Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 28. 3. 2012, č. k. 4Co/296/2010-145 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti o zaplatenie nemajetkovej ujmy, ako aj v časti trov konania a súdneho poplatku zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení uviedol, že ak v dôsledku trestného činu alebo iného neoprávneného zásahu došlo k usmrteniu osoby, majú osoby uvedené v § 15 Občianskeho zákonníka možnosť požadovať náhradu za nemajetkovú ujmu z titulu neoprávneného zásahu do života, telesnej integrity ich blízkej osoby. Zároveň je nepochybné, že takýmto neoprávneným zásahom došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromného, prípadne rodinného života, a preto môžu požadovať aj náhradu za utrpenú nemajetkovú ujmu do svojich osobnostných práv. Ide o dva nároky, aj keď rovnakého obsahu, vyvodzované z tej istej skutočnosti (smrť osoby), avšak pri ktorých sa samostatne posudzujú kritériá zásahu. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní správne vychádzal zo záveru, že žalovaný zasiahol do práva I. H. na život a do práva žalobkyne na rodinný život a peňažné zadosťučinenie pre žalobkyňu určil podľa svojej úvahy tak, že za zásah do chráneného práva dcéry žalobkyne priznal žalobkyni 500.000,- Sk a za zásah do práva žalobkyne na rodinný život priznal 300.000,- Sk, a to podľa ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého má dotknutá osoba právo aj na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Opomenul, že aj konanie o ochranu osobnosti je návrhové konanie a z ustanovenia § 79 ods. 1 O. s. p. i pre návrh v takejto veci platí, že z návrhu na začatie konania musí byť zrejmé, akú konkrétnu ochranu má súd navrhovateľovi poskytnúť, a pokiaľ ide o zadosťučinenie v peniazoch, akú konkrétnu sumu má súd navrhovateľovi priznať. Požadovaná suma peňažného zadosťučinenia je potom maximálna čiastka, ktorú súd môže priznať. V konaní postupom podľa ustanovenia § 43 ods. 1 O. s. p. neobjasnil, akej ochrany sa domáhala žalobkyňa podľa ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka a akú náhradu nemajetkovej ujmy žiadala priznať za zásah žalovaného do jej rodinného života a aký návrh podala ako osoba oprávnená domáhať sa ochrany osobnosti jej zomrelej dcéry podľa ustanovenia § 15 Občianskeho zákonníka. Nebolo tak možné ani posúdiť, do akej miery návrhu žalobkyne u každého z týchto dvoch nárokov vyhovel. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie taktiež plne nevyhovuje požiadavkám kladeným na rozhodovanie súdov v zmysle § 157 ods. 2 O. s. p. Uložil súdu prvej inštancie ustáliť predmet sporu, riadne zistiť skutkový stav veci, vykonané dôkazy vyhodnotiť v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť závery, ktoré je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi z ustanovenia § 157 ods. 2 O. s. p. Tiež uložil súdu prvého stupňa vysporiadať sa s podaním otca I. H.. 7/ Podaním doručeným súdu dňa 8. 11. 2010 oznámil Z. H., otec neb. I. H., že na Okresnom súde Pezinok prebieha pod sp. zn. 9C/31/2008 konanie o jeho žalobe na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za porušenie práva na ochranu osobnosti, a to jednak jeho dcéry I. H., a jednak jeho osoby. Pokiaľ ide o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie ochrany osobnosti I. H., ak ide o spoločný nárok oboch rodičov, mal by byť Z. H. účastníkom konania vedeného na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 13C/206/2008. Súd vyzval Z. H., cestou jeho právneho zástupcu, aby oznámil, či toto jeho podanie je návrhom na pripustenie vstupu ďalšieho účastníka do konania, resp. aby oznámil, aký procesný návrh mienil týmto podaním urobiť. Z. H. na túto výzvu nereagoval. Žalobkyňa uviedla, že nesúhlasí s tým, aby bol účastníkom tohto konania jej bývalý manžel Z. H., a preto nenavrhla, aby bol pripustený jeho vstup do konania ako ďalšieho účastníka. Vzhľadom k tomu, že sa jedná o sporové konanie, ktoré môže začať len na návrh, súd nemohol rozhodnúť ex offo o prípadnom pribratí ďalšieho účastníka do konania. Keďže takýto návrh neurobila v rámci svojho dispozičného oprávnenia žalobkyňa, súd sa ďalej podaním Z.Í. H. nezaoberal. 8/ Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom žalobkyňa trvala na návrhu v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú špecifikovala tak, že sa domáha zaplatenia sumy 1.500.000,- Sk (vychádzajúc z pôvodne žalovanej sumy 2.000.000,- Sk) z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do práva na ochranu osobnosti jej dcéry a sumy 500.000,- Sk z titulu nemajetkovej ujmy za zásah do jej práva na ochranu osobnosti, najmä jej súkromia a rodinného života. Uviedla, že žiada, aby jej bolo odškodnenie priznané na základe takého istého zákona, na základe ktorého boli odškodnené obete z Polomky. Ďalej uviedla, že začala navštevovať psychiatrickú ambulanciu až 6. 8. 2008 z dôvodu, že spočiatku nechcela žiadnu pomoc, chcela zomrieť, myslela na samovraždu. Keďže však mala veľké problémy so spánkom, tak ju lekárka odporučila k psychiatričke. Tá jej však dala len lieky, ktoré jej nerobili dobre, takže aj tam prestala chodiť. 9/ Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Uviedol, že v čase, keď došlo k dopravnej nehode, išiel na služobnú cestu, teda vykonával prácu pre svojho zamestnávateľa a išiel služobným vozidlom. Žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná v časti o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na ochranu osobnosti dcéry, keďže toto právo jej nezdediteľné. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do práva žalobkyne na súkromie, tu ponechal na úvahe súdu, v akej výšky prizná náhradu, avšak mal za to, že žalobkyňa túto výšku v dostatočnej miere nepreukázala. U žalovaného nešlo o úmyselné konanie, ale o konanie z nedbanlivosti. Žalobkyňa by sa mohla domáhať náhrady nemajetkovej ujmy od prevádzkovateľa motorového vozidla - jeho zamestnávateľa, ako aj od poisťovne, čo však neurobila. On to navrhoval, avšak súd to z procesných dôvodov zamietol. Má teda za to, že by o toto mala byť znížená suma, na ktorú bude prípadne žalovaný zaviazaný. 10/ Podaním doručeným súdu dňa 3. 5. 2013 oznámil vedľajší účastník, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý ostal predmetom konania po rozhodnutí prvoinštančného a odvolacieho súdu, nie je krytý povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, a preto rozhodnutím súdu nebude nijako dotknuté právne postavenie vedľajšieho účastníka. Preto žiadal, aby súd v ďalšom priebehu konania nekonal s ním ako s vedľajším účastníkom. Preto súd ďalej s vedľajším účastníkom nekonal. 11/ Súd prvej inštancie zistil tento skutkový stav - I. H., dcéra žalobkyne, sa narodila dňa X. X. XXXX. Maturitnú skúšku vykonala dňa 27. 5. 2005 v Pezinku. Od X. X. XXXX začala študovať na Ekonomickej Univerzite v Bratislave. Rozsudkom Okresného súdu Pezinok, č. k. 5C/15/98-22, právoplatným dňa 17. 10. 1998 bolo rozvedené manželstvo žalobkyne a Z. H., uzavreté dňa XX. X. XXXX. Vtedy mal. deti I. H., J.. X. X. XXXX a S. H., J.. XX. X. XXXX boli na základe schválenej dohody na čas po rozvode zverené do výchovy žalobkyni. 12/ Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 18. 6. 2007, č. k. 2T/23/07, právoplatným dňa 23. 9. 2008 bol žalovaný uznaný za vinného, že dňa 13. 09. 2006 v čase od cca 17.15 hod riadil v Pezinku, časť Griňava v smere od Bratislavy do Pezinka osobné motorové vozidlo zn. I. N. XX, D.: D. XXXXX (U.), pričom jazdil v ľavom jazdnom pruhu a nerešpektoval červený svetelný signál na semafore a nezastal pred priechodom pre chodcov, následkom čoho došlo v ľavom jazdnom pruhu k zrážke s chodkyňou I. H., ktorá prechádzala vozovku S. ulice z pohľadu vodiča sprava doľava po riadne vyznačenom priechode pre chodcov na zelený svetelný signál, pričom I. H. utrpela pri dopravnej nehode závažné zranenia, ktorým dňa 14. 09. 2006 v nemocnici podľahla, čím spáchal prečin usmrtenia. V spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 9. 2008 mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky a na výkon trestu odňatia slobody bol zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Tiež mu bol uložený trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu na dobu 4 roky. Žalovaný bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni ako poškodenej náhradu škody v sume 72.241,- Sk a so zvyškom svojho nároku na náhradu škody bola žalobkyňa odkázaná na občianske súdne konanie. 13/ Rozsudkom Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. 12. 2011, č. k. 9C/31/2008 v právnej veci žalobcu Z. H., proti žalovaným 1. S. J., 2. United Nations Population Fund, 3. Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., o náhradu nemajetkovej ujmy, súd zaviazal žalovaných v 1. , 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 16.596,96 eur za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti I. H. a sumu 16.596,96 eur za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. 14/ S poukazom na zákonné ustanovenia § 11, § 13 a § 15 OZ, ako aj na výsledky vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobe je potrebné sčasti vyhovieť. Po zrušení rozsudku súdu prvej inštancie odvolacím súdom, predmetom konania zostala náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (keď o náhrade škody už bolo právoplatne rozhodnuté) za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti. 15/ Z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný neoprávnene zasiahol do práva I. H., ako aj samotnej žalobkyne, na ochranu osobnosti. V ust. § 11 OZ sú (príkladmo) vymenované jednotlivé zložky ľudskej osobnosti, ktoré zákon považuje za potrebné chrániť pred neoprávnenými zásahmi tretích osôb. Je nesporné, že najväčšou hodnotou chránenou zákonom je ľudský život. V konaní nebolo sporné, že žalovaný svojim protiprávnym konaním zbavil I. H. života, za ktoré konanie bol aj právoplatne uznaný vinným a odsúdený. Medzi protiprávnym konaním žalovaného a zásahom do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a jej nebohej dcéry je jednoznačná príčinná súvislosť, nakoľko práve v dôsledku protiprávneho konania žalovaného bola dcéra žalobkyne pripravená o život, čím došlo aj k zásahu do práva na súkromie žalobkyne. Ust. § 13 OZ upravuje prostriedky nápravy v prípade, že dôjde k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti. Vzhľadom k tomu, že v tomto prípade došlo k nenapraviteľnému zásahu do práva na život, teda k usmrteniu dcéry žalobkyne, je zrejmé, že iný spôsob zadosťučinenia, ako je náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, by nebol postačujúci. Súd musel iba určiť výšku tejto náhrady, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Žalobkyňa si z tohto titulu po upresnení žalobného návrhu uplatňovala sumu 1.500.000,- Sk (49.790,88 eur). Výška peňažnej náhrady je predmetom voľnej úvahy súdu, pričom súd musí prihliadnuť aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, a to jednak vo vzťahu k postihnutej osobe a jednak vo vzťahu k subjektu, ktorý neoprávnený zásah spôsobil, aby tak bola zabezpečená požiadavka účinného primeraného zadosťučinenia za vzniknutú nemajetkovú ujmu, ako aj požiadavka nezneužívania tohto právneho prostriedku na neprípustné obohacovanie. Hodnota ľudského života je len veľmi ťažko vyčísliteľná v peniazoch. Súd podporne vychádzal aj z ustanovení zákona č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, podľa ktorého (§ 5 ods. 1), ak bola trestným činom spôsobená smrť, poškodený má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy (ku dňu 13. 9. 2006 teda, keď došlo k dopravnej nehode, bola minimálna mzda 6.900,- Sk). Súd však zároveň poukázal na to, že toto nemožno brať za určenie maximálnej sumy, ktorú by bolo možné priznať ako nemajetkovú ujmu za neoprávnený zásah do práva na život, ide len o minimálnu sumu náhrady, ktorú je štát ochotný uhradiť obetiam trestných činov, ktorými bola spôsobená smrť, resp. ich pozostalým. Súd s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu dospel k záveru, že v tomto konaní je potrebné priznať vyššiu náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako je odškodnenie v zmysle citovaného zákona (č. 215/2006 Z. z.). Súd pritom bral do úvahy jednak osobu samotnej dcéry žalobkyne, a to, nakoľko plnohodnotný život žila. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že k usmrteniu dcéry žalobkyne došlo, keď mala 20 rokov. Žila aktívnym životom, veľmi dobre sa učila, hrala na hudobné nástroje, mala veľa záujmov, mala vážnu známosť, s ktorou si plánovala založiť rodinu, pomáhala matke, bratovi aj iným. Dá sa teda povedať, že mala "celý život pred sebou". Súd zároveň bral do úvahy okolnosti, za ktorých došlo k usmrteniu dcéry žalobkyne, ktoré okolnosti je možné zistiť z rozsudkov vydaných v trestnom konaní (prvostupňového, ako i odvolacieho súdu). Je síce pravdou, že zo strany žalovaného nešlo o úmyselné konanie, ale iba o konanie z nedbanlivosti, avšak na druhej strane, ako vyplýva z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru, že žalovanému je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, žalovaný porušil hneď dve pravidlá cestnej premávky tým, že nerešpektoval červený svetelný signál a tým, že chodkyňu (dcéru žalobkyne) zrazil na riadne vyznačenom prechode pre chodcov (§ 4 ods. 2, písm. c), f) zák. č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách). Naviac bol žalovaný už v minulosti viackrát postihnutý za porušovanie dopravných predpisov. Súd berúc do úvahy všetky tieto okolnosti a vyššie uvedené kritéria na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na ochranu osobnosti dcéry žalobkyne sumu 16.596,96 eur (500.000,- Sk). Vyššiu sumu súd nepriznal aj s prihliadnutím na to, že rovnaký nárok si uplatňuje aj otec neb. I. H. v inom konaní. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že došlo k porušeniu práva na ľudskú dôstojnosť jej dcéry tým, ako bolo zaobchádzané s jej telom po jej smrti (podľa žalobkyne bola podrobená neodôvodnenej pitve), súd na toto pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch neprihliadol, nakoľko sa tak nestalo konaním žalovaného. 16/ Podľa § 15 OZ po smrti fyzickej osoby patrí uplatňovať právo na ochranu jej osobnosti manželovi a deťom, a ak ich niet, jej rodičom. Každá z týchto osôb môže pritom nárok uplatňovať samostatne. Nebohá I. H. nemala v čase svojej smrti manžela, ani deti. Žalobkyňa je jej matka, preto je v tomto konaní aktívne legitimovaná na podanie žaloby na ochranu osobnosti jej dcéry, vrátane náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ žalobkyňa uviedla, že peniaze nechce pre seba, ale pre syna a priateľa jej dcéry (čo aj žalovaný namietal), súd mal za to, že toto nemožno považovať za určenie okruhu oprávnených osôb z jej strany, ale len vyslovenie toho, na čo chce prípadne priznané peniaze použiť. 17/ Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného, že žalobkyňa nie je aktívne legitimovaná na uplatňovanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na život jej dcéry, keďže zo znenia § 15 OZ ani iného ustanovenia zákona nevyplýva, že by si osoby uvedené v § 15 OZ nemohli uplatňovať aj právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Takýto záver nevyplýva ani z odôvodnenia zrušujúceho rozhodnutia odvolacieho súdu. Úmrtie fyzickej osoby ako reálny zánik existencie individuálneho subjektu je spojené s ireverzibilnými právnymi následkami hmotnej i procesnej povahy. Predstavuje nezhojiteľný zásah do emocionálnej, výsostne subjektívnej sféry života pozostalej blízkej osoby. Zásah do emocionálnej sféry fyzickej osoby, vyvolaný úmrtím blízkej osoby, zakladá za určitých podmienok právo dotknutého subjektu domáhať sa ochrany podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, vrátane prípadného právneho nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Rodinný život, ktorý je nepochybne súčasťou súkromného života fyzickej osoby, zahrňuje sociálne, morálne a kultúrne vzťahy medzi najbližšími rodinnými príslušníkmi, vytvárané v období ich spoločného spolužitia, ako aj vzťahy medzi inými blízkymi príbuznými, bez ohľadu na to, či spolu trvalo žijú. Protiprávne narušenie týchto rodinných vzťahov zo strany iného predstavuje neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby. Ústava SR v čl. 19 zaručuje každému právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Každý má podľa tohto článku právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a rodinného života. Spôsobenie úmrtia člena rodiny je neoprávneným zásahom do súkromia členov rodiny a primeraným zadosťučinením je v tomto prípade aj náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z objektívneho hľadiska je strata jedného z členov rodiny neodčiniteľnou ujmou, ktorá postihuje jej pozostalých členov, takže náhrada tejto nemajetkovej ujmy je primeraným prostriedkom obrany proti neoprávnenému zásahu. Ustanovenie § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka pre priznanie relutárnej náhrady predpokladá značnú mieru dotknutia osobnosti fyzickej osoby, a to za situácie, kedy by sa nejavilo postačujúcim morálne zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka. 18/ Žalobkyňa si uplatňovala náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch aj za neoprávnený zásah do jej práva na rodinný život, a to po upresnení návrhu vo výške 500.000,- Sk (16.596,96 eur). Ust. § 11 OZ síce tento pojem neuvádza, avšak právo na ochranu súkromia zahŕňa i právo fyzickej osoby vytvoriť a udržiavať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, predovšetkým v citovej oblasti, aby tak bolo možné rozvíjať a naplňovať vlastnú osobnosť a viesť rodinný život. Teda súkromie v sebe zahŕňa aj sféru rodinného života. Zásahom do práva na ochranu súkromia fyzickej osoby potom môže byť i zásah spočívajúci v úplnej deštrukcii úzkej rodinnej väzby usmrtením iného člena rodiny. V konaní bolo preukázané, že žalobkyňa po rozvode jej manželstva v roku 1998 žila v spoločnej domácnosti so svojimi dvomi deťmi, ktoré jej boli zverené do výchovy. V spoločnej domácnosti s nimi žila aj v čase, keď došlo k dopravnej nehode, pri ktorej zahynula jej dcéra, aj keď deti boli v tom čase už dospelé. Najužší kruh rodiny teda pre žalobkyňu predstavovali jej dve deti. Preukázané bolo tiež, že žalobkyňa mala so svojou dcérou veľmi dobrý vzťah, dcéra jej bola oporou, pomáhala jej v domácnosti, aj finančne, pomáhala jej tiež pri výchove syna. Je potom samozrejmé, že neočakávaná, náhla smrť dcéry, ktorú zavinil žalovaný, musela pre žalobkyňu predstavovať citeľný zásah do sféry jej súkromného a citového života. Smrťou dcéry stratila možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov s ňou a o túto sféru prirodzených vzťahov bola ochudobnená, pričom sa jedná o nenávratný stav. Žalobkyňa tiež preukázala, že trpí posttraumatickou stresovou poruchou. Pokiaľ žalovaný (v odvolaní proti rozsudku) poukazoval na to, že v danom prípade nešlo o kompaktnú rodinu, nakoľko žalobkyňa bola rozvedená od roku 1998 a okrem tohto má ešte ďalšie dieťa S. H., teda žalobkyňa zostala aj naďalej v neúplnej rodine, nakoľko má ešte dieťa, s ktorým zrejme udržiava taký vzťah, ako s nebohou dcérou, súd mal za to, že táto okolnosť, teda že žalobkyňa žila v neúplnej rodine, práve ešte viac zvyšuje potrebu priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a aj jej vyššej sumy, nakoľko práve v takejto situácii, smrťou dcéry prišla o značnú časť svojej najbližšej rodiny, a po jej smrti sa už akoby "nemá o koho oprieť", keď už jej "zostal" len syn, ktorý naviac má podľa uvedenia žalobkyne vážne zdravotné problémy (čo však žalobkyňa nepreukázala). Aj v tomto prípade súd priznal žalobkyni primerané zadosťučinenie v peniazoch, pretože mal za to, že v danom prípade by nepostačovala žiadna forma zadosťučinenia podľa ust. § 13 ods. 1 OZ na to, aby bola primerane vyvážená vzniknutá nemajetková ujma žalobkyne (dostatočnou satisfakciu nemôže byť ani konštatovanie, že došlo k porušeniu osobnostných práv žalobkyne, ani to, že žalovaný bol za uvedený čin potrestaný v trestnom konaní). S prihliadnutím na vyššie uvedené skutočnosti a kritéria na určenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (ktorými sú závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo), súd považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne sumu 16.596,96 eur (500.000,- Sk). Ako už bolo uvedené, v danom prípade sa jednalo o veľmi závažnú a nezvratnú ujmu na práve žalobkyne na ochranu jej súkromia (súd mal dokonca za to, že usmrtenie dieťaťa, s ktorým žije rodič v spoločnej domácnosti a má s ním veľmi dobrý vzťah, možno považovať za jeden z najzávažnejších zásahov do súkromia fyzickej osoby). Pokiaľ ide o okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, tu súd opäť vychádzal z odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu v trestnom konaní, ktorý dospel k záveru, že žalovanému je potrebné uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, žalovaný porušil hneď dve pravidlá cestnej premávky tým, že nerešpektoval červený svetelný signál a tým, že chodkyňu (dcéru žalobkyne) zrazil na riadne vyznačenom prechode pre chodcov (§ 4 ods. 2, písm. c), f) zák. č. 315/96 Z. z. o premávke na pozemných komunikáciách). Naviac bol žalovaný už v minulosti viackrát postihnutý za porušovanie dopravných predpisov. Súd mal za to, že priznaná suma náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je primeraná, aj keby žalobkyňa nepreukázala príčinnú súvislosť medzi porušením jej práva na ochranu osobnosti a vznikom posttraumatickej stresovej poruchy a nepreukázala by ani zlý zdravotný stav jej syna, a to vzhľadom na už vyššie popísanú závažnosť neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti žalobkyne. Pokiaľ žalobkyňa poukazovala na to, že v dôsledku konania žalovaného a následku, ktorý spôsobil, prišla o prácu, na toto súd neprihliadol, nakoľko nepreukázala jednoznačne príčinnú súvislosť medzi protiprávnym konaním žalovaného a tým, že prišla o prácu, resp. že vôbec je v dôsledku konania žalovaného neschopná vykonávať prácu. 19/ Spolu teda súd prvej inštancie priznal žalobkyni z titulu náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch sumu 33.193,92 eur a vo zvyšku jej žalobný návrh zamietol ako nedôvodný (žalobkyňa požadovala sumu 2.000.000,- Sk - 66.387,84 eur). 20/ Pokiaľ žalovaný namietal, že by mal byť v konaní pasívne legitimovaný jeho zamestnávateľ, tu súd uviedol, že hoci z pripojeného trestného spisu vyplýva, že v čase dopravenej nehody bol žalovaný zamestnaný u United Nations Population Fund a používal služobné vozidlo, žalovaný nepreukázal, že v momente, keď došlo k dopravnej nehode, vykonával činnosť pre svojho zamestnávateľa a na základe jeho pokynov, teda že táto činnosť z hľadiska vecného, miestneho aj časového spadala do pôsobnosti jeho zamestnávateľa. Rozhodne teda nemožno konštatovať výlučnú zodpovednosť zamestnávateľa žalovaného za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobkyne a jej dcéry (toto napokon netvrdil ani sám žalovaný). 21/ Súd neprihliadal ani na tú skutočnosť, že by si žalobkyňa prípadne mohla svoj nárok uplatňovať aj voči ďalším osobám, čo žiadal zohľadniť žalovaný tak, že by mala byť kvôli tejto okolnosti znížená suma, na zaplatenie ktorej by bol zaviazaný. Ak by tu aj boli ďalšie osoby, ktoré by mohli byť v konaní pasívne legitimované, predmetom konania nebol deliteľný záväzok, takže žalobkyňa mohla požadovať celú sumu od ktorejkoľvek z týchto osôb (§ 511 ods. 1 OZ). 22/ O trovách konania žalobkyne rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 3 O. s. p., keďže rozhodnutie o výške náhrady nemajetkovej ujmy záviselo od úvahy súdu, mala by žalobkyňa právo na náhradu trov konania. Keďže náhradu trov konania neuplatnila, súd jej túto nepriznal. O povinnosti žalovaného zaplatiť súdny poplatok za žalobu súd prvej inštancie rozhodol podľa § 2 ods. 2 zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, nakoľko žalobkyňa bola od poplatku oslobodená podľa § 4 ods. 2 písm. i) cit. zák. Výška poplatku bola určená zo sumy 2.620,76 eur podľa položky 1 písm. a) Sadzobníka súdnych poplatkov (6 % z priznanej sumy - 157,- eur) a zo sumy 33.193,92 eur podľa položky 7b písm. b) Sadzobníka súdnych poplatkov (3 % z priznanej sumy - 995,50 eur). 23/ Proti tomuto rozsudku v žalobe vyhovujúcej časti podal včas odvolanie žalovaný. Poukázal na to, že v prvoinštančnom v konaní namietal, že v predmetnej veci bol odsúdený rozsudkom Okresného súdu Bratislava III pod sp. zn. 2T/23/07 pre prečin usmrtenia, jednalo sa však o nedbanlivostný trestný čin, motorové vozidlo nebolo v jeho vlastníctve, patrilo právnickej osobe W. J. K. P. U. G., A. XX. Motorové vozidlo bolo zákonne poistené u Allianz - Slovenská poisťovňa a. s. V dôsledku týchto okolností bol žalovaný toho názoru, že okrem jeho osoby na strane žalovanej mal vystupovať tak jeho zamestnávateľ, ako aj poisťovňa. Ďalej poukázal na to, že v októbri 2013 vyniesol Európsky súdny dvor pre ľudské práva rozhodnutie, na základe ktorého vyslovil právny názor, že za nemajetkovú ujmu vo veci dopravnej nehody, pokiaľ je motorové vozidlo povinne zmluvne poistené, zodpovedá poisťovňa. V dôsledku týchto okolností podľa odvolateľa by malo dôjsť k delenej zodpovednosti, nakoľko k dopravnej nehode došlo počas pracovnej doby pri plnení úloh zamestnávateľa. Žalovaný má za to, že v tejto časti prvoinštančný súd náležite nevenoval pozornosť trestnému konaniu, nakoľko by musel dospieť k názoru, že za spôsobenú nehodu resp. za náhradu škody v zmysle Občianskeho zákonníka zodpovedá vlastník, resp. užívateľ motorového vozidla, ktorým v danom prípade nebol žalovaný. V neposlednej miere účastníkom konania mala byť poisťovňa, či už ako žalovaná alebo aspoň ako vedľajší účastník, zodpovedajúci za škodu, resp. nemajetkovú ujmu. Ďalej žalovaný poukázal na rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 16. decembra 2011 sp. zn. 9C/31/2008, kde na strane žalovanej boli všetky tri subjekty, teda okrem žalovaného jeho zamestnávateľ a poisťovňa. Nakoniec žalovaný namietal, že súd sa nezaoberal otázkou vymáhateľnosti priznaného nároku, žalovaný je nemajetný a nárok žalobkyne v danom prípade je reálne nevymožiteľný. V otázke primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy ponechal žalovaný rozhodnutie na odvolacom súde vzhľadom na všetky okolnosti prípadu, v prípade, ak by nedošlo k zamietnutiu žaloby, ktoré odvolateľ navrhol, domáhal sa podstatného zmiernenia prvoinštančného rozsudku. 24/ Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného poukázala na nezodpovedné konanie žalovaného, ktorý vzal život dcére žalobkyni a spôsobil tým nezvratný zásah do jej života, ako aj života jej rodiny. Následky žalobkyňa ako aj rodina bude pociťovať až do smrti. Žalovaný sa však snaží zbaviť akejkoľvek zodpovednosti za svoje konanie a svojim postojom dáva najavo, že život človeka pre neho nemá žiadnu cenu. Pred trestným súdom sľuboval vyplatenie odškodného, v súčasnosti tvrdením o svoje nemajetnosti dáva najavo, že žalobkyni nevyplatí nič. Stanovisko poisťovne je súčasťou súdneho spisu, žalobkyňa nechápe, prečo sa žalovaný dovoláva jej spoluúčasti. Poisťovňa poskytla náhradu škody za pohrebné náklady nad zákonom stanovený limit, čím boli pokryté náklady spojené s pohrebom, išlo však o jediné náklady, ktoré boli žalobkyni uhradené, a to takmer po troch rokov od nehody. Pokiaľ ide o spoluúčasť vlastníka motorového vozidla, žalobkyňa bola toho názoru, že pri prechádzaní cez prechod pre chodcov na červenú žalovaný nekonal ani so súhlasom, ani na príkaz resp. v záujme majiteľa motorového vozidla, nebol tak dôvod pristúpiť k delenej zodpovednosti. 25/ Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 26/ Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 27/ Dňom 1. 7. 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok, kde sa v zmysle § 470 ods. 1 tohto zákona uplatňuje zásada jeho okamžitej aplikability, podľa ktorej tento zákon platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 28/ Odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného v rozsahu a z dôvodov ním vymedzených (379, 380 ods. 1 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie dôvodné nie je. 29/ Odvolací súd sa v rámci odvolacieho konania oboznámil s priebehom konania vedenom na Okresnom súde Pezinok vo veci žalobcu Z. H., proti žalovaným 1. S. J., 2. United Nations Population Fund, 3. Allianz - Slovenská poisťovňa a. s., o náhradu nemajetkovej ujmy, kde rozsudkom zo dňa 16. 12. 2011, č. k. 9C/31/2008 súd zaviazal žalovaných v 1., 2. a 3. rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 16.596,96 eur za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti I. H. a sumu 16.596,96 eur za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu. Na odvolanie žalovaných 1/ a 3/ odvolací Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 9. septembra 2014 č. k. 8Co/67/2012-367 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti I. H., J.. XX. XX. XXXX, zmenil tak, že v tejto časti žalobu zamietol, vo zvyšnej časti náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu - otca I. H. (ako aj v časti náhrady trov konania) napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že v prejednávanej veci sa žalobca svojím návrhom na začatie konania domáhal proti žalovaným v 1/ až 3/ rade okrem náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (16.596,96 €) titulom neoprávneného zásahu do jeho osobnostného práva (t. j. náhrady ujmy spôsobenej mu smrťou dcéry), náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch (16.596,96 €) titulom neoprávneného zásahu žalovaného v 1/ rade (trestným činom - prečinom usmrtenia) do základného osobnostného práva nebohej I. H. (dcéry žalobcu) t. j. práva na život. Citujúc ustanovenia § 11, § 13 ods. 1 až 3, § 15, § 16 a § 7 ods. 1 Občianskeho zákonníka uviedol, že keďže subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej osoby, ako právo rýdzo osobné, nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný, ako sama dotknutá - konkrétna fyzická osoba, to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná (vždy) iba tá fyzická osoba, voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo nemajetkové, zaniká jej smrťou (§ 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka) a neprechádza smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia. Vzhľadom na uvedené je vylúčené, aby súd priznal nejakému tretiemu subjektu zadosťučinenie v peniazoch namiesto dotknutej fyzickej osoby. Smrťou fyzickej osoby však vzniká taxatívne určenému okruhu osôb zo zákona (§ 15 Občianskeho zákonníka) zvláštne subjektívne právo na uplatnenie ochrany osobnosti zomrelej fyzickej osoby. Právo na tzv. postmortálnu ochranu osobnosti je zvláštnym osobnostným právom na občianskoprávnu ochranu osobnosti zomrelej fyzickej osoby, patriace nie zomrelému, ale osobám definovaným zákonom ako právo na ochranu osobnosti iného. Existuje z dôvodu, že hodnoty ako česť, dôstojnosť, či potreba ochrany súkromia, prejavy osobnej povahy, existujúce za života, pretrvávajú aj po smrti zomrelého. V danej veci bolo nesporné, že protiprávnym konaním (prečinom usmrtenia) žalovaného v 1/ rade bolo neoprávnene zasiahnuté do osobnostného práva nebohej I. H. t. j. do jej práva na život; ktorým zásahom jej bola spôsobená neodstrániteľná absolútna ujma - smrť; napriek tomu, že jednoznačne išlo o neoprávnený protiprávny zásah žalovaného v 1/ rade, právo konkrétnej fyzickej osoby (nebohej I. H.) domáhať sa ochrany v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka proti subjektu zásahu okamihom smrti zaniklo, ktoré právo - ako nemajetkové právo netvorí súčasť dedičstva a neprechádza na osoby uvedené v ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka, a preto nemohlo na dedičov, resp. na osoby uvedené v ustanovení § 15 Občianskeho zákonníka prejsť ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktoré bolo pre svoju osobnú povahu viazané výlučne na dotknutú fyzickú osobu a okamihom smrti zaniklo. Vzhľadom na uvedené, keď právo na ochranu života - ako súčasti jednotného (subjektívneho) osobnostného práva a neoddeliteľne spojeného s osobnosťou fyzickej osoby - nebohej I. H. zaniklo jej smrťou, by poskytnutím nemajetkovej ujmy v peniazoch niekomu inému ako osobe dotknutej, bola popretá jej satisfakčná funkcia a táto by nadobudla výlučne majetkový charakter, čo je však podľa názoru odvolacieho súdu v rozpore s cieľom ochrany poskytovanej citovanými ustanoveniami Občianskeho zákonníka. S poukazom na vyššie uvedené dospel preto odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej inštancie k záveru, že žalobca sa neoprávnene domáha náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti svojej nebohej dcéry I. H., a teda súd prvej inštancie nerozhodol správne, ak tomuto nároku žalobcu vyhovel a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti I. H. zmenil tak, že žalobu žalobcu v tejto časti zamietol (§ 220 O. s. p.). Pokiaľ však ide o nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu jeho osobnosti (16.596,96 €) v tejto časti sa možno stotožniť s odvolaním žalovaného 3/, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok odôvodnenia, keď z neho nie je zrejmé, z akých dôvodov mal súd prvej inštancie za to, že v danej veci je daný právny nárok na poskytnutie zadosťučinenia v peniazoch, keď nepostačí len konštatovanie, že poskytnutie morálneho zadosťučinenia v podobe ospravedlnenia je v danom prípade nepostačujúce, stratilo svoju opodstatnenosť i funkčnosť a je preto oprávnená náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch a to s prihliadnutím aj na tú skutočnosť, ktorú namietal vo svojom odvolaní žalovaný v 1/ rade, že toto malo byť priznané v inom konaní už matke nebohej I. H.. Ak aj súd prvej inštancie dospel k záveru, že je tu daný nárok na poskytnutie peňažnej náhrady, z odôvodnenia jeho rozhodnutia taktiež vôbec nie je zrejmé, na základe akých okolností mal preukázané, že práve žalobcom uplatňovaná výška (16.596,96 €) je primeraná spôsobenej mu ujme, a teda spravodlivá, tak vo vzťahu k žalobcovi ako aj k žalovanému v 1/ rade, resp. žalovaným v 1/ až 3/ rade. S poukazom na vyššie uvedené nedostatky dospel odvolací súd k záveru, že výrok rozsudku súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti žalobcu nemá dostatočnú oporu v odôvodnení rozhodnutia, ktoré tak pre nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý a presvedčivý podklad pre opodstatnenosť právnych záverov vyslovených v jeho výrokovej časti. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v časti týkajúcej sa náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do práv na ochranu osobnosti zrušil a vec v tejto časti vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O. s. p.). 30/ Vyššie označený rozsudok odvolacieho Krajského súdu v Bratislave zo dňa 9. septembra 2014 č. k. 8Co/67/2012-367 bol v jeho zmeňujúcej časti na základe dovolania žalobcu uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31. marca 2016 pod sp. zn. 2Cdo/83/2015 zrušený a vec v zrušenom rozsahu vrátená odvolaciemu súdu na ďalšie konanie z dôvodu, že pokiaľ odvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v porovnaní so súdom prvej inštancie akcentujúc na ustanovenie § 7 Občianskeho zákonníka uzavrel, že subjektívne osobnostné právo je právom neoddeliteľným od osobnosti fyzickej osoby, ktoré trvá po celú dobu života fyzickej osoby, ako právo rýdzo osobné, nemôže sa podľa citovaných ustanovení pred súdom úspešne domáhať občianskoprávnej ochrany nikto iný ako sama dotknutá - konkrétna fyzická osoba, to znamená, že na uplatnenie práva na ochranu osobnosti je aktívne legitimovaná (vždy) iba tá fyzická osoba voči ktorej osobnosti smeroval (neoprávnený) zásah, pričom právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby ako právo majetkové, zaniká jej smrťou a neprechádza smrťou fyzickej osoby na dedičov, resp. nestáva sa predmetom dedenia, z dovolaním napadnutého rozsudku vyplýva, že odvolací súd považoval predmetné ustanovenia za rozhodujúce pre rozhodnutie veci. V súlade s ustanovením § 213 ods. 2 O. s. p. mal preto vyzvať účastníkov konania, aby sa k ich možnému použitiu vyjadrili. Zo spisu ale nevyplýva, že odvolací súd takto postupoval a žalobcovi nevytvoril procesnú možnosť vyjadriť sa k aplikácii predmetných ustanovení, jeho procesný postup v dôsledku toho vykazuje vady konania v zmysle ustanovenia § 237 písm. f/ O. s. p. 31/ Odvolací súd preskúmaním napadnutej žalobe vyhovujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie (ktorý bol pri rozhodovaní v zmysle § 226 O. s. p. viazaný právnym názorom odvolacieho súdu vysloveným v uznesení Krajského súdu v Bratislave zo dňa 28. marca 2012 č. k. 4Co/296/2010-145), prislúchajúceho spisového materiálu a vyhodnotením toho čo uviedol v rámci odvolacieho konania tak odvolateľ - žalovaný, ako aj v písomnom vyjadrení žalobkyňa konštatuje, že prvoinštančný súd vo veci samej v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade s ust. § 132 O. s. p. (aktuálne § 191 CSP) a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil, a preto s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, keďže sa v celom rozsahu stotožnil s odôvodnením napadnutej časti rozhodnutia, obmedzuje sa len na skonštatovanie správnosti jeho dôvodov. Rozhodnutie prvoinštančného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, keď súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Žalovaný vo svojom odvolaní neuviedol žiadne také skutočnosti, ktoré by neboli známe ešte počas prvoinštančného konania. Jeho odvolacie námietky sú totožné s tými, čo predniesol ešte v konaní pred súdom prvej inštancie, s ktorými skutočnosťami sa však náležitým a presvedčivým spôsobom vysporiadal už prvoinštančný súd. Zároveň je potrebné uviesť, že povinnosťou súdu nie je vysporiadať sa so všetkými skutočnosťami uvádzanými stranou konania, ale len s tými, ktoré majú podstatný, rozhodujúci význam pre prejednávanú vec. Inak povedané všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania (I. ÚS 241/07). Rovnako ESĽP pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. januára 1999). Judikatúra ESĽP teda nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Georiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Napokon odvolací súd uvádza, že do obsahu práva účastníka civilného sporového konania vyjadriť sa k všetkým vykonaným dôkazom v zmysle čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia súdom vykonaných dôkazov, prípadne dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 98/1997). Oboznámiac sa so všetkými vykonanými dôkazmi či už jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti, odvolací súd dospel k záveru, že skutkové a právne závery súdu prvej inštancie nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Prejavenie ľútosti, priznanie sa a uloženie trestu odňatia slobody v trvaní dvoch rokov žalovanému za jeho protiprávne konanie, nie sú ani podľa názoru odvolacieho súdu skutočnosti významné z hľadiska posudzovania dôvodnosti a výšky žalobkyňou uplatneného nároku. Pokiaľ žalovaný vzniesol voči jeho výške námietku aj s poukazom na rozhodovaciu prax súdov odvolací súd k uvedenému dodáva, že súdna prax pri priznávaní náhrady nemajetkovej ujmy v takých prípadoch, aký bol prejednávaný, nie je celkom jednotná, a to aj vzhľadom na absenciu podrobnejšej právnej úpravy ako napr. v Českej republike. Vychádzajúc však z okolností preskúmavaného prípadu, ktoré vyšli v konaní najavo, bol odvolací súd toho názoru, že priznanie žalovanej sumy vo výške určenej prvoinštančným súdom je dôvodné a primerané. Odôvodnenie odvolaním napadnutej časti rozsudku ako celok spĺňa parametre zákonného odôvodnenia (§ 220 ods. 2 CSP). Za porušenie základného práva zaručeného v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že súd prvej inštancie neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa. 32/ Pre právnické osoby je charakteristické to, že svoju vôľu nevytvárajú samostatne, ale prostredníctvom tých fyzických osôb, ktoré sú na to určené. Len prostredníctvom fyzických osôb právnická osoba tiež prejavuje svoju vôľu navonok, koná, robí právne úkony, zakladá právne vzťahy, vstupuje do právnych vzťahov, uplatňuje práva a plní povinnosti z týchto vzťahov. Ak bezprostredným pôvodcom zásahu do osobnosti bola fyzická osoba, ktorá bola právnickou osobou použitá na výkon jej činnosti, treba vyriešiť otázku, či konanie tejto fyzickej osoby je zásahom, za ktorý nesie zodpovednosť ona sama (bezprostredne konajúca fyzická osoba) alebo táto právnická osoba. Ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka neobsahujú úpravu, ktorá by osobitne riešila túto otázku. 33/ Analogicky (§ 853 Občianskeho zákonníka v spojení s § 420 ods. 2 tohto zákonníka), pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou (pozn.: pre posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu danej činnosti). Rovnaký právny názor je zastávaný aj v publikácii Československé občianske právo, I. zväzok, Obzor Bratislava 1973, str. 167 a 168 a tiež v Zborníku III. Najvyššieho súdu, SEVT 1980, str. 182. Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení z 23. augusta 2007 sp. zn. I. ÚS 137/07 uviedol, že „podľa všeobecných ustanovení občianskeho hmotného práva je otázka zodpovednosti za škodu (vrátane zodpovednosti za nemajetkovú ujmu) konštituovaná tak, že za škodu, resp. za ujmu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, pričom v prípade škody, resp. ujmy spôsobenej právnickou osobou ide o činnosť tých fyzických osôb, ktoré právnická osoba na túto činnosť použila (§ 420, ako aj § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)“. 34/ Ak je však na základe zhodnotenia všetkých okolností konkrétneho prípadu z hľadiska miestneho, časového a vecného vzťahu k plneniu činností na mieste záver, že sa činnosť použitej osoby už nerobila v rámci poverení vymedzenej činnosti, ale išlo o vybočenie (exces) z tohto rámca, postihujú občianskoprávne sankcie podľa ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka priamo túto použitú osobu. Záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého žalovaný nepreukázal, že v momente, keď došlo k dopravnej nehode, vykonával činnosť pre svojho zamestnávateľa a na základe jeho pokynov, teda že táto činnosť z hľadiska vecného, miestneho aj časového spadala do pôsobnosti jeho zamestnávateľa, je tak správny. 35/ K otázke možnej interpretácie náhrady škody v tom zmysle, že by bolo možné pod pojem škoda pre účely zákona č. 381/2001 Z. z. podradiť i nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spočívajúci v strate blízkej osoby, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 20. apríla 2011 pod sp. zn. 4Cdo/168/2009. Dovolací súd konštatoval, že platná právna úprava dôsledne rozlišuje medzi právom na ochranu osobnosti upravenom v § 11 a nasl. OZ (s ním spojeným právom na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch) a právom na náhradu škody v zmysle § 415 a nasl. OZ. Medzi týmito dvomi inštitútmi je pojmová a obsahová odlišnosť. Právo na ochranu osobnosti predstavuje nemajetkové právo, rýdzo osobnej povahy a je úzko späté s osobnosťou človeka a jej prejavmi. Na rozdiel od toho, právo na náhradu škody patrí tak fyzickej ako aj právnickej osobe, nemá absolútnu, ale len relatívnu povahu a má majetkovú povahu. Zásadný rozdiel je aj medzi odškodnením nemajetkovej ujmy v peniazoch a náhrady škody ako majetkovej ujmy, ktorý spočíva v tom, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch sa vychádza iba z predpokladu, akú ujmu mohol zásah vyvolať (nemožno presne zistiť skutočnú ujmu). V prípade náhrady škody treba však výšku škody presne uviesť a preukázať. Právo na náhradu škody a právo na ochranu osobnosti fyzickej osoby podľa platnej právnej úpravy teda predstavujú dve celkom samostatné práva, ktoré sú podmienené rôznou sférou ochrany zabezpečovanej Občianskym zákonníkom. Zákon o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu v ustanovení § 2, v ktorom vymedzuje pojmy pre účely tohto zákona, pojem škoda osobitne nedefinuje a definíciu nepodáva ani Občiansky zákonník (čo treba rozumieť pod pojmom škoda nevysvetľuje ani teraz platná Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009 o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel). V občianskom zákonníku sa však nachádza právna úprava spôsobu a rozsahu náhrady (§ 442 a nasl. OZ), ktorá okrem iného vymedzuje, čo sa pri škode na zdraví a usmrtení odškodňuje. Pokiaľ ide o nároky nemajetkovej povahy, pri škode na zdraví sa odškodňuje bolesť poškodeného a sťaženie spoločenského uplatnenia (§ 444 OZ). Pri strate života sa výživou oprávneným osobám priznáva pozostalostná úrazová renta (§ 448 OZ) a uhrádzajú sa náklady spojené s pohrebom, prípade s liečením (§ 449 ods. 1 a 2 OZ). Keďže zákon č. 381/2001 Z. z. pojem škody nevymedzuje osobitným spôsobom a nemá ani špeciálne ustanovenie, čo sa odškodňuje, niet dôvodu takto vymedzenú škodu v Občianskom zákonníku nestotožniť so škodou vyjadrenou v § 4 ods. 2 písm. a/ citovaného zákona. Chráneným predmetom, za poškodenie ktorého má poisťovateľ plniť za poisteného poškodenému, ak v zmluve nie je uvedené inak, nie je teda zásah do súkromia, ktorého súčasťou je aj rodinný život. Odlišnosť nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 OZ od škody podľa ustanovenia § 420 a nasl. OZ potvrdzuje tiež ustanovenie § 16 OZ, podľa ktorého kto neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti spôsobí škodu, zodpovedá za ňu podľa ustanovení tohto zákona o zodpovednosti za škodu. Podľa súčasne platnej právnej úpravy možno teda nemajetkovú ujmu za zásah do osobnostných práv usmrtením blízkej osoby uplatňovať len mimo rámec inštitútu zodpovednosti za škodu, t.j. podľa § 11 a nasl. OZ. 36/ Odvolaciemu súdu potom neostalo než rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej žalobe vyhovujúcej časti potvrdiť podľa § 387 ods. 1 CSP z hľadiska jeho vecnej správnosti, stotožňujúc sa s odôvodnením napadnutého rozhodnutia v zmysle § 387 ods. 2 CSP. 37/ V odvolacom konaní úspešnej žalobkyni odvolací súd nepriznal náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP, keď z obsahu spisu vyplýva, že žalobkyni nevznikli žiadne trovy odvolacieho konania a bolo by celkom nehospodárne, aby súd priznal nárok na náhradu a následne súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP určil samostatným uznesením výšku nároku v rozsahu 0,- €. 38/ Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).