Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/42/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210212081 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1210212081.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, so sídlom Primaciálne nám. 1, Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému: T.I.E.S., s.r.o., so sídlom Technická 5, Bratislava, IČO: 31 332 099, zast. VRBA & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sliezska 9, Bratislava, o zaplatenie 176.377,06 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 26. septembra 2014, č.k. 51C 233/2010-265, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie konanie v časti o zaplatenie sumy 26.367,46 eur s príslušenstvom zastavil, žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 46.212,67 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.869,15 eur od 01.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 1.892,95 eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 8.007,30 eur od 01.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 6.782,40 eur od 01.01.2012 do zaplatenia a zo sumy 660,15 eur od 01.01.2012 do zaplatenia, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku, vo zvyšnej časti žalobu zamietol, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 67,57 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr uviedol, že žalobca sa žalobou po jej rozšírení (a následnom čiastočnom späťvzatí) od žalovaného domáhal zaplatenia sumy 150.009,60 eur s príslušenstvom dôvodiac tým, že je vlastníkom pozemku - parcely č. XXXXX/X o výmere 1377 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, zapísaného na LV č. XXX, k.ú. K., obec Bratislava - mestská časť Ružinov, okres Bratislava II (ďalej len „pozemok“), ktorý žalovaný užíva bez právneho dôvodu a za takéto užívanie mu nič neplatí. V žalobe poukázal na to, že žalovanému bolo na základe rozhodnutia Mestskej časti Bratislava - Ružinov ako špeciálneho stavebného úradu povolené predčasné užívanie časti stavby „V. P. G. X., W. XX, XXa S.D. W.,R. V. F. - G. I. Č. P..X V. na Ú. X. K.“ do doby ukončenia podzemných garáží, a že parkovisko na úrovni 1. NP sa nachádza na vyššie špecifikovanom pozemku. Uviedol, že žalovaný využíva predmetný pozemok o výmere 1377 m2 ako vyhradené parkovisko - 425 m2 (34 parkovacích miest x 12,5 m2), výťah a vstupný objekt do garáže - 116 m2 a ostatnú plochu a prístupy - 836 m2. Dlžnú sumu vyčíslil v súlade s Pravidlami pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy, všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecné nariadenie č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva a v závislosti od účelu využitia pozemku a jeho lokality nasledovne: 425 m2 x 73 eur/m2/rok - 31.025 eur/rok; 116 m2 x 15 eur/m2/rok - 1.740 eur/rok; 836 m2 x 6 eur/m2/rok - 5.016 eur/rok, spolu 37.781 eur/rok. Mal za to, že za obdobie od 23.07.2007 do 31.03.2010 sa žalovaný bezdôvodne obohatil o sumu 101.646,41 eur, zodpovedajúcu nájomnému obvyklému u prenájmov pozemkov v hlavnom meste ním prenajímaných, vypočítanú ako súčet nasledujúcich súm: 86.016,46 eur od 23.07.2007 do 31.10.2009 (37.781 eur/rok - 365 dní x 831 dní); 15.629,95 eur od 01.11.2009 do 31.03.2010 (37.781 eur/ rok - 365 dní x 151 dní). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný naďalej pozemok užíval a neplatil žiadne úhrady, rozšíril so súhlasom súdu počas konania svoju žalobu o zaplatenie sumy 74.730,65 eur, ktorú vyčíslil v súlade s Pravidlami pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy a všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy č. 28/2011, ktorým sa stanovila cena za prenájom pozemkov vo vlastníctve hlavného mesta s účinnosťou od 01.11 2011 za 1377 m2 - 44.701 eur/rok (t.j. 425 m2 x 73 eur/m2/rok = 31.025 eur/rok; 116 m2 x 17 eur/m2/rok = 1.972 eur/rok; 836 m2 x 14 eur/m2/rok = 11.704 eur/rok), nasledovne: 38.465,13 eur od 01.04.2010 do 31.12.2010 (37.781 eur/rok - 365 dní x 275 dní); 31.466,91 eur od 01.01.2011 do 31.10.2011 (37.781 eur/rok - 365 dní x 304 dní); 7.470,58 eur od 01.11.2011 do 31.12.2011 (44.701 eur/ rok - 365 dní x 61dní); 7.328,03 eur od 01.01.2012 do 29.02.2012 (44.701 eur/rok - 365 dní x 60 dní), spolu 74.730,65 eur. Žalovaný so žalobou nesúhlasil. Dôvodil tým, že aj napriek tomu, že na základe rozhodnutia Mestskej časti Bratislava Ružinov zo dňa 28.06.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.07.2007, predčasne užíval vyššie špecifikovanú stavbu (podzemné garáže a parkovisko), a teda aj pozemok vo vlastníctve žalobcu, nesúhlasí s výškou odplaty, ktorú za užívanie tohto pozemku od neho žalobca požaduje, pretože užívaný pozemok mal v čase od 23.07.2007 až do obdobia v rozpätí cca od 28.01.2009 do 11.04.20009 (kedy došlo k zmene druhu a výmery pozemku na liste vlastníctva) inú výmeru a tiež iný spôsob využitia, ako uviedol žalobca v žalobe. V súvislosti s uvedeným poukázal na list vlastníctva č. XXX zo dňa 27.01.2009, na ktorom je žalobca zapísaný ako vlastník pozemku - parc. č. XXXXX/X o výmere 1224 m2, druh pozemku - ostatné plochy, spôsob využitia pozemku 14700 - iné pozemky (odkalisko, skládka odpadu, svahy, rokliny, výmole, vysoké medze s krovím alebo s kamením a iné, ktoré neposkytujú trvalý úžitok) a na ten istý list vlastníctva, ale zo dňa 31.08.2009, na ktorom je však už iná výmera predmetnej parcely, a to výmera 1377 m2 a tiež uvedený iný druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria a iný spôsob využitia 13700 - pozemky, na ktorých sú postavené rozostavané stavby. Z dôvodu, že na predmetnom pozemku sa nachádza stavba (zapísaná na LV č. XXXX U. W. XX Podzemné garáže, druh stavby - rozostavaná stavba), ktorej je vlastníkom spolu s niekoľkými desiatkami ďalších fyzických a právnických osôb, teda nevlastní a neužíva ju sám, ale spolu s ďalšími fyzickými a právnickými osobami zapísanými na LV č. XXXX, žalobcom požadovanú výšku náhrady za užívanie pozemku nepovažoval za primeranú a spochybnil aj svoju pasívnu legitimáciu v danom spore. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že cez plochy pozemku, ako jedinú prístupovú cestu, prechádzajú motorovými vozidlami aj ďalšie osoby (cca 240 osôb), aby sa dostali na svoje parkovacie miesta a do garáží v susednej stavbe (vnútrobloku) na G. T., G. T. U. B. Y. P., žalobca však napriek tejto skutočnosti žiada úhradu za užívanie celého pozemku bez právneho dôvodu výlučne od neho, hoci ku dňu 05.12.2012 vlastnil a užíval zo 131 garáži len 66 garáži a z 34 parkovacích vyhradených miest užíval len jedno. Namietal spôsob výpočtu v žalobe uplatnenej sumy, pri ktorom žalobca vychádzal zo všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, teda z výpočtu dane za užívanie verejného priestranstva v závislosti od účelu využitia pozemku a jeho lokality v hlavnom meste, hodnotiac ho ako nemajúci oporu v zákone. Stavbu na pozemku definoval ako garáže, resp. garážové státia s využitím na parkovanie motorových vozidiel. Keďže garážové státia patria vlastníkom bytov a nebytových priestorov stavby, ktorú realizoval, zastával názor, že v danom prípade ide o pozemok, na ktorom sa nachádza stavba vo vlastníctve tretích súkromných osôb a nie o verejné priestranstvo, ako to uviedol žalobca. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku, podľa ktorého je cena za užívanie pozemku za posudzované obdobie od 23.07.2007 do 29.02.2012 s prihliadnutím na meniacu sa výmeru a druh pozemku v roku 2009 stanovená vo výške 58.400 eur, žiadal zohľadniť aj meniaci sa rozsah vlastníctva a užívania pozemku ním a tretími osobami v rozhodnom čase (od 23.07.2007 do 29.02.2012) a riziká spojené s užívaním predmetného pozemku (t.j., že podzemné garáže nachádzajúce sa pod povrchom pozemku sú aj vo vlastníctve tretích osôb, nielen jeho, ako to vyplýva z LV č. XXXX; že na povrchu pozemku sa nachádza vjazd do podzemných garáží, čo je priechodná a pojazdná plochá strecha - stavba na povrchu pozemku a prístupy cez pozemok k prevádzkovým priestorom stavby evidovanej na parcele č. XXXXX/XX - polyfunkčný dom F. a k prevádzkovým priestorom a garážam stavby evidovanej na parcele č. XXXXX/XX - polyfunkčný dom U., pričom pre tieto prejazdy a prechody cez pozemok neexistujú žiadne zákonné dôvody - vecné bremená). Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca následne zohľadňujúc skutočnosť, že žalovaný užíval predmetný pozemok v rozhodnom období v odlišných výmerách (t.j. od 23.07.2007 do 05.02.2009 vo výmere 1244 m2 a od 06.02.2009 vo výmere 1377 m2) a v rozdielnom rozsahu, t.j. v období od 23.7.2007 do 31.12.2007 v rozsahu 100 %, v roku 2008 v rozsahu 100 %, v roku 2009 v rozsahu 96,6 %, v roku 2010 v rozsahu 82,5 %, v roku 2011 v rozsahu 78,8 %, a v roku 2012 až do 29.2.2012 v rozsahu 78,38 %, zobral pred začatím pojednávania žalobu v časti o zaplatenie sumy 26.367,46 eur s príslušenstvom späť. 3. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, a medzi stranami nebolo sporné, že žalobca je vlastníkom nehnuteľnosti - pozemku, zapísaného na LV č. XXX, par. č. XXXXX/X o výmere 1377 m2, druh pozemku - zastavané plochy a nádvoria, okres Bratislava II, obec BA m. č. Ružinov, k. ú. K.. Taktiež nebolo sporné, že na predmetnom pozemku vo vlastníctve žalobcu sa nachádza stavba zapísaná na LV č. XXXX U. W. XX Podzemné garáže, druh stavby - rozostavaná stavba, ktorej vlastníkom bol žalovaný a v súčasnosti aj ďalšie fyzické a právnické osoby. Z rozhodnutia Mestskej časti Bratislava Ružinov ako špeciálneho stavebného úradu, č. W.-X/Za zo dňa 28.06.2007, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23.07.2007, zistil, že žalovanému bolo povolené predčasné užívanie časti stavby: „V.Č. P. G. X., W. XX, XXa - S. W. XX V. F. G. I. Č. P..X V. na Ú. X. K.“ pred odovzdaním a prevzatím všetkých dodávok, tzn. do doby ukončenia podzemných garáží. Zo znaleckého posudku č. 185/2013 zo dňa 08.11.2013 vypracovaného H.. Q. H., V.., znalcom z odboru stavebníctvo - pozemné stavby, poruchy stavieb, statika stavieb, odhad hodnoty nehnuteľností, ev. č. XXXXXX vyplýva, že všeobecná hodnota nájmu pozemku vo vlastníctve žalobcu za posudzované obdobie od 23.07.2007 do 29.02.2012 je 58.400 eur. Súd prvej inštancie mal za nesporné, že v rokoch 2007 a 2008 užíval predmetný pozemok výlučne žalovaný (teda v rozsahu 100 %). Z predložených listov vlastníctva následne zistil, že predmetný pozemok užíval v roku 2009 žalovaný v rozsahu 93,9 % a tretie osoby v rozsahu 6,1 %, v roku 2010 v rozsahu 80,9 % a tretie osoby v rozsahu 19,1 %, v roku 2011 v rozsahu 70,9 % a tretie osoby v rozsahu 29,1 % a v roku 2012 v rozsahu 57,9 % a tretie osoby v rozsahu 42,1 %. 4. Z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcom v časti o zaplatenie sumy 26.367,46 eur s príslušenstvom konanie v tejto časti zastavil. Po vykonanom dokazovaní a právnom posúdení veci podľa ust. § 489, § 663, § 671 ods. 1, 451 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a ust. § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. dospel k záveru, že užívaním pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu, dochádzalo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu, v dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť vydať žalobcovi obohatenie vo výške 46.212,67 eur spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 28.869,15 eur od 01.12.2009 do zaplatenia, zo sumy 1.892,95 eur od 01.01.2010 do zaplatenia, zo sumy 8.007,30 eur od 01.01.2011 do zaplatenia, zo sumy 6.782,40 eur od 01.01.2012 do zaplatenia, a zo sumy 660,15 eur od 01.01.2012 do zaplatenia. Preto žalobe v tejto časti vyhovel a vo zvyšnej časti ju ako nedôvodnú zamietol. Pri určení výšky odplaty (bezdôvodného obohatenia) za užívanie žalobcovho pozemku žalovaným v rozhodnom období vychádzal zo znaleckého posudku č. 185/2013 zo dňa 08.11.2013 vypracovaného znalcom z odboru stavebníctvo - pozemné stavby, poruchy stavieb, statika stavieb, odhad hodnoty nehnuteľností H.. Q. H., V.., ktorý určil všeobecnú hodnotu nájmu pozemku za posudzované obdobie od 23.07.2007 do 29.02.2012 v celkovej sume 58.400 eur a zohľadňujúc aj postupnú zmenu rozsahu užívania pozemku žalovaným a ďalšími vlastníkmi v rozhodnom období určil odplatu za užívanie predmetného pozemku tak, že za obdobie od 23.07.2007 do 31.12.2007 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 5.843,25 eur, nájomné je teda vo výške 5843,25 eur (toto nájomné výslovne v odôvodnení rozsudku neuviedol, ale vyplývalo zo znaleckého posudku a výpočtu výslednej sumy - pozn. odvolacieho súdu), za rok 2008 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 15.751,66 eur, nájomné je potom vo výške 15.751,66 eur (toto nájomné výslovne v odôvodnení rozsudku neuviedol, ale vyplývalo zo znaleckého posudku a výpočtu výslednej sumy - pozn. odvolacieho súdu), za rok 2009 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 13.403,91 eur, nájomné znížené o 6,1 % predstavuje sumu 12.586 eur, za rok 2010 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 10.984,3 eur, nájomné znížené o 19,1 % predstavuje sumu 8.897 eur, za rok 2011 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 10.629,06 eur, nájomné znížené o 29,1 % potom predstavuje sumu 7.536 eur, a od 01.01.2012 do 29.02.2012 je podľa znaleckého posudku hodnota nájmu za celý pozemok (100 %) 1.742,47 eur, a nájomné znížené o 42,1 % predstavuje sumu 733,50 eur. Výšku bezdôvodného obohatenia žalovaného potom ustálil na sumu 51.347,41 eur, ktorú znížil o 10 %, keď zohľadnil skutočnosť, že okrem žalovaného a ďalších vlastníkov, na ktorých žalovaný postupne previedol vlastnícke právo k stavbe, prechádzajú cez pozemok žalobcu motorovými vozidlami aj ďalšie osoby z dôvodu, že cez tento pozemok prechádza jediná prístupová cesta, ktorou sa tieto osoby môžu dostať na svoje parkovacie miesta a do garáží v stavbe v tesnom susedstve, teda k stavbe vo vnútrobloku na G. T., G. T. U. B. Y. P.. Pri určení rozsahu zníženia o 10 % vychádzal z pomeru plochy prejazdovej cesty k celkovej ploche pozemku a dospel tak k určeniu končenej výšky odplaty za užívanie tohto pozemku v sume 46.212,67 eur. 5. Poukázal na to, že žalobca výšku odplaty za užívanie predmetného pozemku odvodzoval od všeobecne záväzných nariadení (všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecné nariadenie č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva a všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislavy č. 28/2011, ktorým sa stanovila cena za prenájom pozemkov vo vlastníctve hlavného mesta s účinnosťou od 01.11.2011). Aplikáciu týchto všeobecne záväzných nariadení na určenie výšky odplaty za užívanie predmetného pozemku považoval za nedôvodnú s poukazom na to, že tieto nariadenia ustanovujú daň za užívanie verejného priestranstva, ktorá sa uplatňuje za osobitné užívanie verejného priestranstva. Vyhodnotil, že osobitné spôsoby užívania verejného priestranstva, tak ako sú definované vo všeobecne záväzných nariadeniach, nie je možné v prípade užívania pozemku žalovaným použiť, pretože takýto spôsob užívania pozemku žalovaným ani nie je v nariadeniach definovaný. Vysvetlil, že ak žalobca výšku sumy, o ktorú sa mal žalovaný obohatiť, odvodzoval od sumy zodpovedajúcej obvyklému nájomnému pri prenájme pozemkov v hlavnom meste, ním prenajímaných, musel na to, aby bol s touto argumentáciou úspešný, preukázať, že v danej lokalite a období prenajímal pozemky obdobného charakteru za takúto cenu a zároveň, že mal možnosť predmetný pozemok za ním tvrdené nájomné prenajať tretej osobe. Mal za to, že len v takomto prípade by mohlo dôjsť na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v žalobcom uplatnenej výške. Poukázal na to, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že žalobcom uplatňovaná suma zodpovedá obvyklému nájomnému pri prenájme pozemkov v hlavnom meste, zaťažovalo žalobcu, ktorý pokiaľ chcel byť v konaní úspešný, mal ním tvrdené skutočnosti bez akýchkoľvek pochybností preukázať. Vyhodnotil, že žalobca však žiaden dôkaz, preukazujúci, že ním uplatňovaná suma zodpovedá obvyklému nájomnému pri prenájme pozemkov v hlavnom meste, nepredložil. V tejto súvislosti poukázal tiež na to, že neopodstatnenosť výšky žalobcom uplatňovanej odplaty za užívanie pozemku bez právneho dôvodu ako bezdôvodného obohatenia, odvodenej od všeobecne záväzných nariadení ako daň za užívanie verejného priestranstva, vyplýva aj zo znaleckého posudku, ktorým bola určená všeobecná hodnota nájmu pozemku za posudzované obdobie, ktorá reálne zodpovedá nájomnému obvyklému pri prenájmoch obdobných pozemkov v danom čase a mieste. 6. Žalobcovi priznal popri sume 46.212,67 eur aj úrok z omeškania vychádzajúc z ust. § 517 ods. 2 Obč. zák. v spojení s ust. § 3 nar. vlády SR č. 87/1995 Z.z. vo výške 9 % ročne zo súm uvedených vo výroku rozsudku, keď pri určení doby omeškania vychádzal zo skutočnosti, že žalovaný sa prvýkrát dozvedel o povinnosti platiť odplatu za užívanie pozemku z výzvy žalobcu zo dňa 04.11.2009, ktorú prevzal dňa 11.11.2009, a v ktorej mu bola určená lehota splatnosti vyčísleného nedoplatku na úhradách za užívanie pozemku za obdobie od 23.07.2007 do 31.10.2009 do 30.11.2009. Prvý deň omeškania s platením odplaty za toto obdobie vo výške 28.869,15 eur potom stanovil na deň 01.12.2009. Úrok z omeškania nepriznal za jednotlivé mesiace, ako žiadal žalobca, s odôvodnením, že medzi stranami sporu neexistoval zmluvný vzťah, na základe ktorého by bol žalovaný povinný plniť odplatu za užívanie pozemku mesačne k 15. dňu kalendárneho mesiaca, preto žalovaného zaviazal na platenie odplaty vždy za obdobie roka, splatné k poslednému dňu príslušného kalendárneho roka. Z týchto dôvodov žalobe v časti o zaplatenie 46.212,67 eur s príslušenstvom vyhovel v zmysle výroku napadnutého rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 7. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 (zrejme pisárskou chybou uviedol § 142 ods. 1 O.s.p.) v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p. a žalovanému, ktorý bol v konaní čiastočne úspešný (v rozsahu 38,40 %), priznal ich náhradu v zmysle ust. § 151 ods. 2 O.s.p. vo výške vyplývajúcej zo súdneho spisu, t.j. vo výške 67,57 eur za znalečné, vypočítanej s prihliadnutím na čistý úspech žalovaného v konaní ako 38,40 % zo sumy žalovaným v konaní uhradeného znalečného 175,97 eur. Trovy právneho zastúpenia žalovanému nepriznal, pretože ich v zákonom stanovenej lehote v zmysle ust. § 151 ods. 1 O.s.p. nevyčíslil. 8. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť, jeho žalobe v celom rozsahu vyhovieť a žalovaného zaviazať na zaplatenie 150.009,60 eur spolu so žalobou uplatneným s príslušenstvom. Namietal, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď len opätovne zopakoval, že pri výpočte uplatnenej sumy vychádzal z cien zodpovedajúcich nájomnému obvyklému pri prenájmoch pozemkov v hlavnom meste ním prenajímaných a vyčíslil ju v súlade s Pravidlami pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy, všeobecne záväzným nariadením hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecné nariadenie č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva a rozhodnutím primátora hlavného mesta SR Bratislavy č. 28, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov s účinnosťou od 01.11.2011. Zastával názor, že ak by bola hodnota nájmu posudzovaného pozemku určená podľa znaleckého posudku č. 185/2013, z ktorého vychádzal pri rozhodovaní súd prvej inštancie, boli by finančne znevýhodnení tí užívatelia, ktorí majú s hlavným mestom riadne uzatvorenú nájomnú zmluvu. Mal za to, že všetci užívatelia by mali byť posudzovaní za rovnakých podmienok a mala by im byť za užívanie pozemkov stanovená rovnaká výška. Na záver citoval ods. 1 ust. § 7 zák. č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, podľa ktorého sú orgány obce a organizácie povinné hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia a ods. 2 tohto ustanovenia, podľa ktorého znenia sú orgány obce a organizácie povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať, sú povinné najmä a) udržiavať a užívať majetok, b) chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, c) používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi, d) viesť majetok v účtovníctve podľa osobitného predpisu. Z obsahu žalobcom podaného odvolania vyplýva, že smeruje voči zamietavému výroku preskúmavaného rozsudku. 9. Žalovaný odvolanie nepodal a vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a žalobcu zaviazať k úhrade trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že žalobca v pozícii stavebného úradu vydal rozhodnutie, ktorým mu povolil predčasne užívať stavbu na svojom pozemku a daný stav sa ani následne, napriek jeho snahám, nesnažil zmeniť, v dôsledku čoho podľa názoru žalovaného porušoval povinnosť hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia, ktorá vyplýva zo zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Nesúhlasil so spôsobom výpočtu žalobcom z titulu bezdôvodného obohatenia uplatnenej sumy, pri výpočte ktorej vychádzal z Pravidiel pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy a zo všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, ktorým sa menilo a dopĺňalo nariadenie č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva, výšku ktorej odvodil od výpočtu dane za užívanie verejného priestranstva v závislosti od účelu využitia pozemku a jeho lokality v hlavnom meste. Mal za to, že v danom prípade nejde o verejné priestranstvo, čo vyplýva aj zo skutočnosti, že stavbu, nachádzajúcu sa na pozemku vo vlastníctve žalobcu, ktorú možno definovať ako garáže, resp. garážové státia (parkovacie plochy) s využitím na parkovanie motorových vozidiel nevlastní sám, ale spolu s ďalšími fyzickými a právnickými osobami zapísanými na príslušnom liste vlastníctva č. XXXX. Konštatoval, že výšku bezdôvodného obohatenia, t.j. sumu odplaty (nájomného) bolo možné určiť jediným možným spôsobom, a to znaleckým posudkom. Preto, keď súd prvej inštancie pri určení výšky bezdôvodného obohatenia v rozhodnom období vychádzal z vypracovaného znaleckého posudku, zohľadnil meniaci sa rozsah užívania predmetného pozemku ním a ďalšími vlastníkmi a napokon zohľadnil aj skutočnosť, že časť predmetnej nehnuteľnosti (prístupovú cestu) užívajú aj tretie osoby, v dôsledku čoho znížil výšku bezdôvodného obohatenia o 10 %, považoval výšku bezdôvodného obohatenia a jej výpočet urobený súdom prvej inštancie za správny a spravodlivý. 10. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti, ako vecne správny, potvrdil. 11. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p., ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 12. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“) a rozhodol podľa aktuálnej právnej úpravy, teda Civilného sporového poriadku. 13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutej zamietajúcej časti rozsudku, na základe ktorých súd prvej inštancie žalobe žalobcu vyhovel len čiastočne, v časti o zaplatenie sumy 46.212,67 eur s príslušenstvom, a vo zvyšnej časti žalobu ako nedôvodnú zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. 15. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 489, § 663, § 671 ods. 1, 451 ods. 1 a 2, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež podrobne a náležite odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, podrobne sa zaoberal tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Všetky závery súdu prvej inštancie sú logické, pričom v odôvodnení rozhodnutia ním uvedené argumenty podporujú príslušný záver o čiastočnej dôvodnosti a čiastočnej nedôvodnosti žaloby o zaplatenie žalovanej sumy s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, a to vo vyššie uvedenom rozsahu. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a na odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné. 16. Predmetom sporu po zastavení konania v časti späťvzatia žaloby je žalobcom voči žalovanému uplatnený nárok na zaplatenie sumy 150.009,60 eur s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia, teda ako odplaty za užívanie pozemku vo vlastníctve žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu v období od 23.07.2007 do 29.02.2012. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania správne ustálil, že žalobca je vlastníkom pozemku, na ktorom je postavená stavba, ktorej vlastníkmi sú v súčasnosti žalovaný a ďalšie fyzické a právnické osoby, ktorí pozemok žalobcu užívajú na parkovanie, spolu s tretími osobami, ktoré ho zas využívajú ako jedinú príjazdovú cestu k ich nehnuteľnostiam v susedstve. Správne a listinnými dôkazmi preukázané sú aj jeho závery ohľadom rozsahu užívania pozemku žalovaným v jednotlivých rokoch. Napokon, žiadne z týchto záverov žalobca v odvolaní nespochybnil. Súd prvej inštancie po právnej stránke vyhodnotil, že na strane žalovaného došlo v posudzovanom období od 23.07.2007 do 29.02.2012 užívaním pozemku vo vlastníctve žalobcu bez právneho dôvodu k bezdôvodnému obohateniu na úkor žalobcu, v dôsledku čoho žalovanému vznikla povinnosť takéto obohatenie žalobcovi vydať (§ 451 ods. 2 Obč. zák.). Ani toto právne posúdenie, ktoré je zhodné so žalobcom v žalobe uvedeným, žalobca v odvolaní nenamietal. V tejto súvislosti odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že nakoľko v danom prípade spočíva bezdôvodné obohatenie v užívaní pozemku, nie je možná naturálna reštitúcia a žalovaný musí žalobcovi poskytnúť peňažnú náhradu, ktorá je ekvivalentom hodnoty výkonu, za ktorú treba v prípade užívania pozemku považovať všeobecnú hodnotu nájmu tohto pozemku. Keďže medzi stranami sporu bola výška odplaty za užívanie pozemku (bezdôvodného obohatenia) sporná, a žalobca na preukázanie žalovanej výšky bezdôvodného obohatenia neprodukoval žiadne relevantné dôkazy, postupoval súd prvej inštancie správne, keď za účelom hodnoverného zistenia výšky sumy bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného a v záujme spravodlivého rozhodnutia sporu nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru stavebníctvo - pozemné stavby, poruchy stavieb, statika stavieb, odhad hodnoty nehnuteľností, a určil mu znaleckú úlohu, cieľom ktorej bolo určiť odplatu za užívanie vyššie špecifikovaného pozemku za obdobie od 23.07.2007 do 29.02.2012. Žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie (ale ani v odvolaní) závery znaleckého posudku, ktorým bola podľa zákona č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku a písmena G prílohy č. 3 tohto zákona, upravujúceho výpočet všeobecnej hodnoty nájmu za pozemok, stanovená všeobecná hodnota nájmu pozemku v jeho vlastníctve za rozhodné obdobie vo výške 58.400 eur, a z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodovaní sporu vychádzal, nijako nespochybnil, a zároveň nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie svojich tvrdení o ním požadovanej výške bezdôvodného obohatenia ani žiadne dôkazy za účelom vyvrátenia záverov znaleckého posudku, a nenavrhol ani doplniť alebo vykonať ďalšie dokazovanie. Súd prvej inštancie potom správne vyhodnotil, že žalobca na svoje tvrdenia o výške bezdôvodného obohatenia neuniesol dôkazné bremeno, keď svoje tvrdenia nepreukázal žiadnymi hodnovernými dôkazmi. Na podrobné odôvodnenie tohto záveru v napadnutom rozsudku odvolací súd odkazuje, pretože by len opakoval správne závery súdu prvej inštancie. Vychádzajúc zo záverov znaleckého posudku a vyhodnotenia všetkých produkovaných dôkazov, dospel súd prvej inštancie k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu obohatil v peňažnom vyjadrení vo výške 46.212,67 eur, preto žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy spolu s príslušenstvom a vo zvyšku žalobu ako nedôvodnú zamietol. Odvolací súd sa so všetkými závermi súdu prvej inštancie, podrobne odôvodnenými v napadnutom rozhodnutí stotožnil. Žalobca v odvolaní nesúhlasil s priznanou výškou bezdôvodného obohatenia, ktoré je mu žalovaný povinný vydať, a proti zamietajúcej časti rozsudku podal odvolanie, v ktorom (opätovne ako už v pôvodnom konaní) poukazujúc opäť len na ním uskutočnený spôsob výpočtu uplatnenej sumy zjednodušene povedané tvrdil, že jeho výpočet výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného je správny, a že súd prvej inštancie mal postupovať pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia rovnako ako on a priznať mu celú žalovanú sumu. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že žalobca neuviedol v odvolaní žiadne nové skutočnosti alebo argumentáciu, s ktorou by sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal. Naopak, svoj postup pri určovaní výšky bezdôvodného obohatenia vyčerpávajúcim spôsobom odôvodnil, keď sa podrobne zaoberal aj argumentáciou žalobcu a logicky a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil, prečo sa s ňou nestotožnil. S argumentáciou žalobcu (v odvolaní len zopakovanou) sa nestotožnil ani odvolací súd. 17. Pokiaľ totiž žalobca tvrdil, že pri určení výšky bezdôvodného obohatenia žalovaného, teda odplaty za užívanie jeho pozemku žalovaným v rozhodnom období, je potrebné vychádzať zo všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislavy č. 5/2008, ktorým sa mení a dopĺňa všeobecné nariadenie č. 11/2007 o dani za užívanie verejného priestranstva, z pravidiel pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy, a rozhodnutia primátora hlavného mesta SR Bratislavy č. XX, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov s účinnosťou od 01.11.2011, vyhodnotil odvolací súd jeho argumentáciu za nesprávnu z viacerých dôvodov. V prvom rade treba uviesť, že všeobecne záväzné nariadenie č. 5/2008, ako predpis nižšej právnej sily, vychádza zo zákona č. 582/2004 Z.z. o miestnych daniach a miestnom poplatku za komunálne odpady a drobné stavebné odpady, ktorého predmetom je okrem iného stanoviť aj miestnu daň za užívanie verejného priestranstva, z ktorej žalobca vychádzal aj pri určení výšky v žalobe uplatnenej hodnoty bezdôvodného obohatenia. Potom je potrebné si uvedomiť, že predmetom týchto právnych predpisov je stanovenie (predmetu, základu, sadzby) dane, nie výšky nájomného, pričom tieto pojmy nemožno vzhľadom na ich charakter navzájom zamieňať. Daň predstavuje platbu fyzických alebo právnických osôb, ktorá je nenávratná, vynútiteľná, spravidla neúčelová, zákonom určená a pravidelne sa opakujúca a vyberá ju štát a orgány miestnej samosprávy v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti. Nájomné, prípadne všeobecná hodnota nájmu ako ekvivalent hodnoty užívania pozemku bez právneho dôvodu, predstavuje odplatu za dočasné užívanie veci patriacej inej osobe. Občiansky zákonník v ust. § 671 ods. 1 dáva v prípade vzniku nájomného vzťahu prednosť dohode o výške nájomného a ak takej dohody niet, platí sa nájomné obvyklé v čase uzavretia zmluvy s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Daň je teda spravidla neúčelová platba určená zákonom, ustanovená pre neurčitý okruh osôb, vyberaná v prospech verejných rozpočtov a účelových fondov na úhradu verejných výdavkov vo vopred zákonom určenej výške a s presne určeným termínom splatnosti. Uvedené však o nájomnom neplatí, nakoľko nájomné je naproti tomu účelová platba za dočasné užívanie veci, jeho výška a splatnosť nie je vopred určená zákonom, ale je ponechaná na zmluvnú voľnosť účastníkov zmluvného vzťahu, prípadne sa platí v obvyklej výške s prihliadnutím na hodnotu prenajatej veci a spôsob jej užívania. Z uvedeného je zrejmé, že pri určení všeobecnej hodnoty nájmu pozemku, ktorý je ekvivalentom hodnoty bezdôvodného obohatenia spočívajúceho v užívaní pozemku bez právneho dôvodu, nemožno vychádzať z právnych predpisoch ustanovujúcich daň (jej výšku) a teda ani zo sadzieb dane za užívanie verejného priestranstva, ktorým naviac predmetný pozemok vo vlastníctve žalobcu, na ktorom je postavená stavba vo vlastníctve žalovaného a ďalších osôb nie je. Pri určení výšky všeobecnej hodnoty (obvyklej ceny) nájmu pozemku sa vychádza z písmena G prílohy č. 3 zákona č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku, upravujúceho výpočet všeobecnej hodnoty nájmu za pozemok. Samozrejme, v prípade, ak je v konaní produkované dostatočné množstvo dôkazov, ktoré obvyklú cenu nájmu (a teda výšku bezdôvodného obohatenia) preukazujú a súd nemá pochybnosti o jej správnosti, vychádza zo záverov, ktoré z vyhodnotenia dôkazov vyplynuli, čo ale nie je prípad prejednávanej veci, v ktorej žalobca výšku bezdôvodného obohatenia len tvrdil, ale žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal. Je tiež nepochybné, že interné akty žalobcu (Pravidlá pri realizovaní a sledovaní záväzkových vzťahov k nehnuteľnému majetku hlavného mesta SR Bratislavy a rozhodnutie primátora hlavného mesta SR Bratislavy č. XX, ktorým sa ustanovujú ceny prenájmov s účinnosťou od 01.11.2011) nemajú žiaden vplyv na určenie všeobecnej hodnoty nájmu pozemku, ktorá sa určuje na základe produkovaných dôkazov, resp. podľa na to určeného špeciálneho právneho predpisu - zákona č. 492/2004 Z.z. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku. Skutočnosť, že žalobca sa pri uzatváraní nájomných zmlúv s jednotlivými subjektmi spravuje svojimi vlastnými pravidlami a vychádza z uvedeného rozhodnutia primátora, ešte neznamená (a žalobca to ani nepreukázal), že tieto interné akty ustanovujú ceny nájmov pozemkov, ktoré sú objektívne, všeobecné a hlavne obvyklé, keďže ide o individuálne a žalobcom jednostranne stanovené ceny. Ako irelevantnú vyhodnotil odvolací súd tiež námietku žalobcu, že znaleckým posudkom určená výška odplaty za užívanie pozemku v rozhodnom období finančne znevýhodňuje užívateľov, ktorí majú so žalobcom uzatvorenú nájomnú zmluvu, pretože uzatváranie nájomných zmlúv medzi žalobcom a jednotlivými subjektmi a ich vzájomná dohoda o výške nájomného nemá s prejednávanou vecou žiaden súvis. Naviac, žalobca toto svoje tvrdenie ani ničím nepreukázal, keď nepredložil žiadnu, teda ani jednu nájomnú zmluvu, uzatvorenú na nájom porovnateľného pozemku v rozhodnom období za rovnakým účelom ako v posudzovanej veci, z ktorej by ním tvrdené skutočnosti o znevýhodňovaní zmluvných nájomcov vyplývali. Odvolací súd sa v tejto súvislosti obmedzí na odkaz na vyššie vysvetlené dôkazné bremeno v konaní pred súdom. Ak žalobca v odvolaní bez bližšieho vysvetlenia citoval znenie ust. § 7 ods. 1 a 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, ktoré upravuje povinnosť obce riadne hospodáriť s majetkom obce, zveľaďovať ho a chrániť, odvolací súd uvádza, že toto ustanovenie nijako nesúvisí s prejednávaným sporom, v ktorom sa zisťovala výška bezdôvodného obohatenia žalovaného, čím sa žiadnym spôsobom nezasiahlo do výkonu citovaných povinností žalobcu. 18. S poukazom na vyššie uvedené vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalobcu ako nedôvodné a konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval pri určení výšky odplaty za užívanie pozemku žalobcu v rozhodnom období, prihliadajúc aj na okolnosti daného prípadu, správne a správne rozhodol o žalobcom uplatnenom nároku, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu bezdôvodného obohatenia sumu 46.212,67 eur s príslušenstvom (ktorej výpočet bol správny) a vo zvyšnej časti (s výnimkou časti o zaplatenie sumy 26.367,46 eur s príslušenstvom, v ktorej konanie zastavil) žalobu ako nedôvodnú zamietol. 19. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému ich náhradu vo výške 67,57 eur, a ktorý je závislým výrokom napadnutého zamietajúceho výroku, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie pri čiastočnom čistom úspechu žalovaného v spore (v rozsahu 38,40 %) rozhodol o trovách konania podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 151 ods. 1 a 2 O.s.p., vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenia. Keďže žalobca v odvolaní ohľadom rozhodnutia o trovách konania ničím neargumentoval a nenamietal nesprávnosť výpočtu výšky žalovanému priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď náhradu trov právneho zastúpenia žalovanému z dôvodu ich nevyčíslenia v lehote troch pracovných dní nepriznal a s prihliadnutím na jeho čistý úspech v konaní v rozsahu 38,40 % mu priznal len náhradu trov konania vyplývajúcich zo súdneho spisu, t.j. za znalečné vo výške 67,57 eur (vypočítanej ako 38,40% zo sumy žalovaným v konaní uhradeného znalečného vo výške 175,97 eur), ktoré trovy boli účelne vynaložené na bránenie práva žalovaného. 20. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. a žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa ust. § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).