Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/380/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211201622 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211201622.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Martina Murgaša a sudcov JUDr. Branislava Krála a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: H.. B. Z., K.. XX.XX.XXXX, O. W. T.. Č.. XX, O., zast. advokátom JUDr. Milanom Fulecom, Živnostenská ul. č. 2, Bratislava proti žalovaným: 1/ B. Z., K.. XX.XX.XXXX, O. K. T.. Č.. XX, O., 2/ Z. Z., K.. XX.XX.XXXX, O. K. T.. Č.. XX, O., obaja zast. advokátkou JUDr. Sylviou Filipovou, Radvanská ul. č. 1, Bratislava, o určenie neúčinnosti zmluvy o prevode členských práv, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 21. apríla 2016, č. k. 9C/18/2011- 115, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovaným sa priznáva náhrada trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal určenia, že zmluva o prevode členských práv a povinností k družstevnému bytu č. X na K. T.. Č.. XX, B. O. zo XX.XX.XXXX uzavretá medzi U. Z. a žalovanými 1/ a 2/ je voči nemu právne neúčinná. Žalobcovi súd prvej inštancie uložil povinnosť nahradiť žalovaným trovy právneho zastúpenia 580,98 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 19.03.2004, č. k. 18C/1/2003-77, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 10.05.2007, č. k. 3Co/320/2004-144, právoplatným dňa 16.10.2007, zrušil U. Z., K.. XX.XX.XXXX a žalobcovi právo spoločného nájmu k X-H. P. O. Č.. X K. W. B. O. na K. T.. Č.. XX, H.. V. a určil, že výlučným nájomcom a členom družstva zostáva U. Z.Ú. s tým, že žalobca nemá nárok na bytovú náhradu. V priebehu tohto konania žalobca podal vzájomný návrh o finančnú náhradu za odňaté členské práva k družstevnému bytu, ktorý súd uznesením z 10.02.2004, č. k. 18C/1/2003-66 vylúčil na samostatné konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 15C/94/2004. Okresný súd Bratislava II rozsudkom z 22.09.2010, č. k. 15C/94/2004-170, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 26.03.2004, určil, že U. Z. je povinná zaplatiť žalobcovi 46.700,- eur z titulu finančnej náhrady za odňaté členské práva k predmetnému družstevnému bytu. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca v čase, keď opúšťal svoju (t. č. už bývalú) manželku U. Z. a ich tri v tom čase už plnoleté deti, svojim deťom povedal, že im „prenecháva“ svoju časť predmetného družstevného bytu. Žalobca aj v rámci záverečného zhrnutia dňa 21.04.2016 uviedol, že pripúšťa, že „...mal záujem svoj podiel na právach k predmetnému bytu rozdeliť medzi svoje deti...“ U. Z. G. R. V. B.- XXXX/XX, G. XX.XX.XXXX ako výlučný nájomca a člen družstva previedla členské práva a povinnosti k predmetnému družstevnému bytu na žalovaného 1/ (syn žalobcu a U. Z.) a jeho manželku Z. Z. - žalovanú 2/ (nevesta žalobcu a U. Z.). Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil záver, že žaloba nie je dôvodná. Súd prvej inštancie nepovažoval za preukázané, že by predmetný právny úkon - zmluva o prevode členských práv a povinností zo XX.XX.XXXX bol uskutočnený v úmysle ukrátiť veriteľa, teda žalobcu. Žalobca odchádzajúc od rodiny svojim trom deťom povedal, že im prenecháva svoju časť predmetného družstevného bytu. Následne si deti žalobcu v súlade s jeho vôľou vyriešili svoju bytovú otázku tak, že jeho syn (žalovaný 1/) spolu so svojou manželkou (žalovanou 2/) predmetný byt zrekonštruoval a súčasne žalovaný 1/ vyplatil svojich súrodencov sumou 600.000,- Sk a matku U. Z. sumou 400.000,- Sk. Následne U. Z. zmluvou o prevode členských práv a povinností k bytu zo XX.XX.XXXX previedla na žalovaných 1/, 2/ členské práva k predmetnému družstevnému bytu. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol: „V konaní bolo ďalej preukázané, keď navrhovateľ so svojou najmladšou dcérou (svedkyňou U. Z.) navštívil dom v Š., ktorého časť zdedila po nebohej starej matke, a v ktorom mu všetko poukazovala a navrhla riešenie ďalšieho majetkového vysporiadania a riešenia bytovej otázky tak, že sestra U. zostane vo svojom vlastnom byte, brat (odporca v 1/ rade) zostane v rodičovskom byte a ona (svedkyňa U. Z.) by išla bývať do tohto domu v Š. po starej matke, čím by si všetci traja súrodenci vyriešili svoju bytovú otázku a splnili by jeho podmienku, ktorú si dával, keď odchádzal z bytu, že byt, t. j. dedičstvo zostane im, deťom. Navrhovateľ s týmto súhlasil a ešte jej dával otcovské rady, čo je na tom dome dobré, že si má prerobiť elektrinu. Následne po súhlase navrhovateľa si svedkyňa U. Z. vzala pôžičku na vyplatenie ostatných dedičov domu v Š. a na jeho rekonštrukciu, matku (svedkyňu U. Z.) zobrala k sebe, že ju dochová, pričom matka zmluvou o prevode členských práv a povinností k bytu previedla na odporcov v 1/ a 2/ rade členské práva k č. XX na K. T.. Č.. XX B. O.. Odporcovia v 1/ a 2/ rade matke U. Z. vyplatili sumu 400.000,- Sk a sestrám odporcu v 1/ rade sumu 600.000,- Sk. Svedkyňa U. Z. si následne zobrala pôžičku na vyplatenie ostatných spoluvlastníkov zdedeného domu v Š. a na jeho rekonštrukciu, matku zobrala bývať k sebe, zadĺžila sa, má choré dieťa a manžela ZŤP, ktorému robí asistenta.“ Zo všetkých týchto skutočností súd prvej inštancie vyvodil záver, že U. Z. pri prevode členských práv na žalovaných 1/, 2/ nekonala v úmysle ukrátiť žalobcu, ale v súlade s vôľou žalobcu pomohla deťom vyriešiť ich bytovú situáciu. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobe by nebolo možné vyhovieť ani vzhľadom na absenciu dobrých mravov v konaní žalobcu. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poukázal na to, že žalobca opúšťajúc predmetný družstevný byt na K. T.. Č.. XX svojim trom deťom oznámil, že síce od nich odchádza, ale „prenecháva“ im svoju časť bytu. Následne súhlasil s návrhom riešenia bytovej otázky svojich detí, ktorú mu navrhla jeho najmladšia dcéra, a v ktorom je zahrnuté aj ďalšie užívanie predmetného družstevného bytu žalovanými 1/, 2 za predpokladu vyplatenia ostatných súrodencov žalovaného 1/ spôsobom, že žalovaní 1/, 2/ zostanú bývať v byte na K. T.. Č.. XX, tento byt zrekonštruujú a z bytu vyplatia sestry a matku U. Z. - vlastníčku členských práv k bytu. Po tom, ako si jeho deti svoju bytovú situáciu odsúhlaseným spôsobom vyriešili, žalobca zažaloval svojho syna s manželkou (žalovaní 1/, 2) o neplatnosť zmluvy o prevode členských práv k predmetnému bytu dôvodiac úmyslom ukrátiť ho z vyplatenia polovice hodnoty členského podielu družstevného bytu na K.O. T.. Č.. XX B. O.. S poukazom na tieto závery súd prvej inštancie žalobu zamietol a o trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. 3. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie. Namietol, že napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený, čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Poukázal na to, že žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 29.10.2012 uviedol, že v roku 2002 sa so svojimi sestrami a s matkou dohodli, že žalovaný 1/ poskytne mladšej sestre peniaze na rekonštrukciu rodinného domu v Š. a to 700.000,- Sk, staršej sestre, ktorá má byt na Q. T.. B. O. vyplatí 300.000,- Sk a jemu (žalovanému 1/) s manželkou zostane predmetný družstevný byt na K. T.. Č.. XX B. O.. S týmto riešením však podľa žalovaného 1/ žalobca nesúhlasil z dôvodu, že podľa neho má byt vyššiu hodnotu a preto navrhol, aby sa predmetný byt radšej predal a aby sa výťažok z predaja rozdelil medzi deti. Z tejto výpovede žalovaného 1/ podľa žalobcu vyplýva, k žiadnej dohode celej rodiny o vysporiadaní vzťahov súvisiacich s predmetným bytom nedošlo. Tomuto záveru nasvedčuje aj skutočnosť, že už v roku 2004 U. Z. podala na súd žalobu o zrušenie práva spoločného nájmu predmetného družstevného bytu a zároveň žalobca v tom istom roku podal žalobu o zaplatenie finančnej náhrady rovnajúcej sa hodnote jeho podielu na právach k predmetnému bytu. Ak by k žalovanými tvrdenej dohode rodiny ohľadom predmetného bytu došlo, uvedený postup U. Z. a žalobcu by bol ťažko vysvetliteľný. Ak sa žalobca od roku 2004 domáhal, aby mu U. Z. zaplatila čiastku zodpovedajúcu jeho podielu na členských právach k bytu, muselo jej byť zrejmé, že túto čiastku nemieni ponechať svojím deťom. Naopak, U. Z. a deťom žalobcu muselo byť zrejmé, že žalobca si túto čiastku nárokuje a v prípade, ak by ju aj mal záujem rozdeliť medzi svoje deti, chce tak urobiť podľa vlastného uváženia. Tieto skutočnosti podľa žalobcu spochybňujú záver súdu prvej inštancie, prevod členských práv k bytu sa uskutočnil v súlade s vôľou žalobcu. súd prvej inštancie sa podľa žalobcu riadne nevysporiadal s rozpormi medzi výpoveďami žalovaného 1/ a svedkyne U. Z. a ani s rozporom medzi výpoveďou žalovaného 1/ a skutočnosťami vyplývajúcimi z listinných dôkazov - prevodných príkazov. Žalovaný 1/ totiž uvádzal, že podľa dohody so súrodencami mal vyplatiť mladšej sestre 700.000,- Sk a staršej sestre 300.000,- Sk za to, že jemu s manželkou zostane predmetný byt. U. Z. vypovedala, že žalovaný 1/ poslal mladšej sestre 600.000,- Sk, jej dal 2 x po 200.000,- Sk, z čoho ona dala staršej dcére 200.000,- Sk a mladšej dcére požičala 200.000,- Sk. Súd prvej inštancie sa tiež bez hlbšieho skúmania stotožnil s tvrdeniami žalovaného 1/, že platba 600.000,- Sk bola realizovaná z titulu vysporiadania súrodencov v súvislosti s predmetným bytom. Táto skutočnosť však v konaní nebola preukázaná žiadnym relevantným dôkazom. Z výpovedí žalovaného 1/ a U. Z. tiež vyplynulo, že žalovaní za prevod členských práv k predmetnému bytu U. Z. nezaplatili a tá sa po prevode členských práv stala úplne nemajetnou. Napokon žalobca v odvolaní namietol, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. V tejto súvislosti žalobca poukázal na to, že za výkon práva v rozpore s dobrými mravmi nemožno považovať taký výkon práva, ktorý smeruje k uskutočneniu výsledku, ktorý je zákonom predpokladaný a dovolený a to aj v prípade, ak vedľajším následkom tohto výkonu je vznik ujmy iného. 4. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 5. Podľa § 42a ods. 2 Obč. zák. odporovať možno a/ právnym úkonom, ktoré dlžník urobil v posledných troch rokoch v úmysle ukrátiť veriteľa (cum animo fraudandi), ak musel byť tento úmysel druhej strane známy, b/ právnym úkonom, ktorými bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorým došlo v posledných 3 rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou alebo ktoré dlžník urobil v uvedenom čase v prospech týchto blízkych osôb s výnimkou prípadu, keď druhá strana dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla poznať, a to ani pri vynaložení náležitej starostlivosti. Kým v prípade sub a/ veriteľ musí preukázať úmysel dlžníka a vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť veriteľa, v prípade sub b/ úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa a vedomosť blízkej osoby o existencii tohto úmyslu dlžníka sa predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať (nesie dôkazné bremeno) že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v čase urobenia odporovaného právneho úkonu ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba dlžníkovi blízka vzhľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím na obsah právneho úkonu dlžníka vykonala takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v čase odporovateľného právneho úkonu z objektívneho hľadiska musel byť, z ich výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Blízku osobu vymedzuje Občiansky zákonník v § 116 tak, že ňou je 1/ príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel, 2/ iná osoba v pomere rodinnom (príbuzný v nepriamom rade, napr. strýko, teta, neter, synovec, bratranec, sesternica), alebo obdobnom (napr. švagor, vzťah manžela k príbuzným druhého manžela, druh a družka a pod.) za predpokladu, že vzájomný pomer medzi týmito osobami je natoľko osobne - citovo intenzívny, že by ujmu, ktorú by utrpela jedna z nich, druhá pociťovala dôvodne ako vlastnú. Odporovateľnosť postihuje právne úkony dlžníka, ktorými sa dlžník zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Pod dlžníkom veriteľa treba v zmysle § 42 a ods. 1 OZ rozumieť nielen osobu, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh (iný záväzok), ale aj ručiteľa a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa (Rc 52/2000). Podmienka pre úspešné uplatnenie odporovacieho práva (ukrátenie veriteľa) prostredníctvom odporovacej žaloby nie je splnená, ak možno na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky preukázateľne použiť iný majetok dlžníka. Inými slovami, k ukráteniu veriteľovej pohľadávky nedochádza, ak dlžník má napriek odporovanému právnemu úkonu majetok, ktorý postačuje na to, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Zmenšenie dlžníkovho majetku v dôsledku určitého právneho úkonu nie je dôvodom neúčinnosti tohto právneho úkonu, ak aj takto zmenšený dlžníkov majetok stačí na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Dlžníkove právne úkony ukracujú pohľadávku veriteľa najmä vtedy, keď vedú k zmenšeniu majetku dlžníka a keď v dôsledku nich vzniknuté zmenšenie majetku dlžníka má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, hoci - nebyť týchto právnych úkonov - by sa z majetku dlžníka aspoň sčasti uspokojil. Táto zákonná požiadavka môže byť splnená iba pri súčasnom splnení dvoch podmienok: 1/ majetok dlžníka má v dôsledku odporovateľného právneho úkonu objektívne menšiu hodnotu v porovnaní so stavom pred týmto právnym úkonom a 2/ zmenšenie majetku dlžníka má za následok, že veriteľ sa z tohto majetku nemôže uspokojiť, hoci nebyť odporovateľného právneho úkonu, bol by sa uspokojil. Z toho vyplýva, že odporovateľnými nemôžu byť tzv. ekvivalentné právne úkony, pri ktorých nedochádza k objektívnemu zmenšeniu majetku dlžníka. Ide predovšetkým o kúpne zmluvy, ktoré uzavrel dlžník ako predávajúci a pri ktorých za predanú vec obdržal kúpnu cenu, teda ekvivalent v peniazoch. Je však potrebné, aby išlo o reálne ekvivalentné právne úkony. V konaní o odporovacej žalobe preto musí byť preukázaný záver, že odporovaný právny úkon je skutočne ekvivalentným úkonom, a to nie iba formálne, t. j. s poukazom na jeho znenie, ale fakticky, teda že dlžník za určité plnenie nadobudol iné plnenie skutočne rovnocennej - ekvivalentnej povahy (viď rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 30 Cdo 2435/2006, z 05.03.2008). Treba preto posúdiť všeobecnú (obvyklú) cenu, ktorú by bolo možné dosiahnuť pri predaji veci (nehnuteľnosti) a to v dobe uzavretia odporovanej kúpnej zmluvy. Preto o ukracujúci právny úkon v zmysle ustanovenia § 42 a Obč. zák. nejde, ak dlžník dostal od nadobúdateľa za prevedené vecí, práva alebo iné majetkové hodnoty skutočne (reálne) ich obvyklú cenu alebo mu za ne bola inak poskytnutá primeraná (rovnocenná) náhrada. 6. Súd prvej inštancie sa vecou nezaoberal z hľadísk uvedených v odseku 5. odôvodnenia tohto uznesenia a nevenoval pozornosť skutočnostiam relevantným pre rozhodnutie predmetnej veci. V konaní bolo preukázané, že žalobca má voči U. Z. pohľadávku vo výške 46.700,- eur, ktorá mu bola priznaná rozsudkom Okresného súdu Bratislava II z 22.09.2010, č. k. 15C/94/2004- 170, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 20.11.2014, č. k. 3Co/654/2013- 248. Ide o sumu zodpovedajúcu polovici hodnoty členského podielu predmetného družstevného bytu. Ďalej bolo v konaní preukázané, že bývalá manželka žalobcu U. Z. G. G. XX.XX.XXXX previedla členské práva a povinnosti viažúce sa k predmetnému družstevnému bytu na žalovaných 1/, 2/, t. j. na svojho syna a nevestu, ktorí sa stali jeho vlastníkmi dňa 25.05.2009. V tejto súvislosti treba súdu prvej inštancie vytknúť, že spomenutú zmluvu o prevode členských práv a povinností si nezadovážil a neoboznámil sa s jej obsahom, hoci ide v predmetnej veci o základný listinný dôkaz. Išlo tu teda o právny úkon, ku ktorému došlo medzi dlžníkom (U. Z.) a jej synom a nevestou, teda osobami jej blízkymi. Vzhľadom na to sa úmysel dlžníka (U. Z.) ukrátiť veriteľa (žalobcu) a vedomosť žalovaných o tomto úmysle dlžníka predpokladá (prezumuje). Bolo na žalovaných preukázať, že úmysel U. Z. ukrátiť žalobcu nemohli v čase urobenia odporovaného právneho úkonu (zmluvy o prevode členských práv a povinností) ani pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Týmto smerom mal súd prvej inštancie zamerať dokazovanie. Záver súdu prvej inštancie, keď U. Z. v roku 2008 previedla členské práva a povinnosti na žalovaných, konala v súlade s vôľou žalobcu, v konaní preukázaný nebol. Akákoľvek dohoda medzi žalovaným 1/, jeho súrodencami a ich matkou ohľadom vyriešenia bytovej situácie, je pre rozhodnutie prejednávanej veci právne bezvýznamná. Súčasne v konaní nebolo preukázané, že by U. Z. pri prevode členských práv a povinností konala „v súlade s vôľou“ žalobcu a v tomto ohľade sa odvolací súd stotožňuje s odvolacou argumentáciou žalobcu. Napokon samotná U. Z. na pojednávaní dňa 10.12.2015 vypovedala, že prevod členských a práv a povinností na žalovaných so žalobcom nekonzultovala, keďže žalobca s ňou nekomunikuje. Pokiaľ ide o ďalšie podmienky odporovateľnosti, žalovaný 1/ na pojednávaní dňa 29.10.2012 uviedol, že matke za prevod členských práv a povinností nič nezaplatil a na výplatu sestier a rekonštrukciu bytu použil úspory. Je preto zrejmé, že predmetným právnym úkonom došlo k zmenšeniu majetku dlžníka - U. Z.. Tá na pojednávaní dňa 10.12.2015 vypovedala, že nemá žiadny majetok, pretože všetko dala deťom. Čo sa týka argumentácie súdu prvej inštancie týkajúcej sa použitia ust. § 3 ods. 1 Obč. zák. v predmetnej veci, odvolací súd je toho názoru, že odporovateľnosť právnemu úkonu je zákonom upravený inštitút a preto uplatnenie odporovateľnosti žalobou na súde nemôže byť výkonom práva, ktorý by bol v rozpore s dobrými mravmi. 7. Napriek skutočnostiam uvedeným v odseku 6. odôvodnenia žalobe nemožno vyhovieť. Odporovacia žaloba je nástrojom na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky v exekučnom konaní, a to buď postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z majetku dlžníka, alebo vymožením peňažnej náhrady zodpovedajúcej prospechu získanému z odporovaného právneho úkonu (§ 42b ods. 4 Obč. zák. v znení platnom ku dňu 07.02.2008). Rozhodnutie súdu, ktorým bolo odporovacej žalobe vyhovené, predstavuje podklad na to, že sa veriteľ môže na základe exekučného titulu vydanému proti dlžníkovi domáhať vykonania exekúcie postihnutím toho, čo odporovaným (právne neúčinným) právnym úkonom ušlo z majetku dlžníka, a to nie proti dlžníkovi, ale proti osobe, s ktorou alebo v ktorej prospech bol právny úkon urobený. V prípade, že uspokojenie veriteľa z tohto majetku nie je dobre možné, musí sa veriteľ namiesto určenia neúčinnosti právneho úkonu domáhať, aby mu ten, komu z odporovateľného právneho úkonu dlžníka vznikol prospech, vydal takto získané plnenie. Žalovaní sú od 25.05.2009 vlastníkmi predmetného bytu, ktorý teda museli kúpiť od SBD Bratislava II. Za tejto situácie už žiadne členské práva a povinnosti vzťahujúce sa k predmetnému bytu neexistujú, keďže tento byt už nie je družstevným bytom, ale je bytom vo vlastníctve žalovaných ako bývalých členov bytového družstva. Preto neprichádza do úvahy určenie neúčinnosti zmluvy o prevode členských práv a povinností zo XX.XX.XXXX v zmysle § 42a a nasl. Obč. zák., ale žalobca musí získať exekučný titul, ktorým mu bude priznaná náhrada voči žalovaným, ktorí mali z odporovateľného právneho úkonu prospech. 8. Súd prvej inštancie sa vecou z týchto hľadísk nezaoberal a preto odvolací súd v zmysle ust. § 382 C.s.p. vyzval strany, aby sa k právnemu názoru odvolacieho súdu obsiahnutému v ods. 7 vyjadrili. Žalobca zaujal stanovisko, že ak nie je možné, aby veriteľ svoju pohľadávku uspokojil z majetku, ktorý ušiel z majetku dlžníka, „smeruje neúčinnosť právneho úkonu vo vzťahu k osobe a nie vo vzťahu k majetku.“ V takom prípade teda podľa žalobcu exekučné konanie smeruje proti osobe, ktorá mala z odporovateľného právneho úkonu prospech a táto osoba má v exekučnom konaní postavenie povinného. K tomu odvolací súd uvádza, že tento názor žalobcu nezohľadňuje fakt, že odporovacia žaloba slúži na uspokojenie veriteľovej pohľadávky v exekučnom konaní postihnutím vecí alebo iných majetkových hodnôt, ktoré odporovaným právnym úkonom ušli z majetku dlžníka. V prejednávanej veci odporovaným právnym úkonom ušli z majetku dlžníčky U. Z. členské práva a povinnosti viažúce sa k družstevnému bytu č. X na K. T.. Č.. XX B. O., pričom odporovaný právny úkon bol urobený v prospech žalovaných. Tí však v roku 2009 predmetný byt kúpili do vlastníctva. Členské práva a povinnosti, ktoré by sa viazali k tomuto bytu, teda neexistujú (bytové družstvo už nie je jeho vlastníkom). Za tejto situácie členské práva a povinnosti nemožno v exekučnom konaní postihnúť a odporovacia žaloba preto neprichádza do úvahy. Preto - ako je to uvedené v ods. 7 - žalobca musí získať exekučný titul, ktorým mu bude priznaná náhrada voči žalovaným, ktorí mali z odporovateľného právneho úkonu prospech. 9. Na základe uvedeného odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. z iných dôvodov, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. 10. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. a úspešným žalovaným priznal právo na ich náhradu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2, v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).