Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 14Co/329/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211225763 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1211225763.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členiek senátu JUDr. Kataríny Javorčíkovej a Mgr. Barbory Bartekovej, v právnej veci žalobcu: A. W., bytom S. XX, N., zastúpený: JUDr. Jozef Pojdák, advokát so sídlom Mokráň Záhon 2, Bratislava, proti žalovanému: T. C., O.., naposledy bytom Z. XX, N., zastúpený opatrovníkom: W. A., pracovníčkou Okresného súdu N. V v N., v konaní o zaplatenie 10.512,- eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 22.02.2013, č.k. 52C/80/2012-79, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave zo dňa 22.02.2013, č.k. 52C/80/2012-79 v napadnutej časti, v ktorej súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol p o t v r d z u j e . V časti týkajúcej sa trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie. Žalovanému sa nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu 10.512,- eur, spolu s 9 % úrokom z omeškania od 02.01.2010 až do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu žalobcu zamietol. O trovách prvostupňového konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá právo na ich náhradu. 2. Súd prvej inštancie pokiaľ išlo o žalobu žalobcu v časti o zaplatenie istiny 10.512,- eur považoval žalobu žalobcu v tejto časti za dôvodnú v celom rozsahu. Poukázal na zmluvu o pôžičke uzavretú medzi stranami sporu dňa 30.09.2009, na základe ktorej žalobca poskytol žalovanému pôžičku, t.j. peňažné prostriedky, ktoré sa žalovaný zaviazal uhradiť žalobcovi do 01.01.2010. Žalovaný však svoj zmluvný záväzok nesplnil, a to ani sčasti, a preto súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na úhradu žalovanej sumy 10.512,- eur. Zároveň súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný sa dostal s plnením dlhu dňa 02.01.2010 do omeškania, a preto žalobca má okrem nároku na zaplatenie istiny nárok aj na zákonný úrok z omeškania vo výške 9 % istiny ročne, a to od 02.01.2010 do zaplatenia, a preto súd žalobe žalobcu vyhovel i v časti príslušenstva, t.j. úroku z omeškania. Žalobca si v konaní uplatnil popri nároku na zaplatenie istiny a nároku z omeškania i nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 15 % istiny ročne od 02.01.2010 do zaplatenia. Súd prvej inštancie poukázal na zmluvu o pôžičke, z ktorej vyplýva, že zmluvné strany si v zmluve výslovne dohodli (zmluvný) úrok z omeškania vo výške 15 %, nie zmluvnú pokutu, pretože úrok z omeškania predstavuje právny inštitút odlišný od právneho inštitútu zmluvnej pokuty, tieto nemožno zamieňať. Prejav ich vôle inak vykladať nemožno, len tak, že zmluvné strany prejavili vôľu dohodnúť si zmluvný úrok z omeškania vo výške 15 %, nie zmluvné pokutu vo výške 15 %. Pretože žalobca existenciu písomnej dohody o zmluvnej pokute nepreukázal, súd prvej inštancie žalobu v tejto časti zamietol. O trovách prvostupňového konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a žiadnemu z účastníkov náhradu trov konania nepriznal, nakoľko obe strany sporu boli len čiastočne úspešné. 3. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd zmenil druhý a tretí výrok rozsudku súdu prvej inštancie, a to tak, že žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovie. 4. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil jeho nárok na priznanie zmluvnej pokuty, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia inštitútu zmluvnej pokuty a nevzal v úvahu ani existujúce súdne rozhodnutia, súdnu prax v obdobných záležitostiach. Argumentáciu súdu prvej inštancie čo do rozsahu aj obsahu v časti, v ktorej odôvodnil svoje rozhodnutie o zamietnutí zmluvnej pokuty považoval žalobca za nedostatočný a uviedol, že je možné dojednať si zmluvný úrok z omeškania, tak ako to argumentuje prvostupňový súd, nakoľko právny vzťah medzi účastníkmi sa riadi právnym režimom Občianskeho zákonníka a nie režimom Obchodného zákonníka. Súd prvej inštancie si vykladal prejav vôle účastníkov v zmysle obchodno-právnych vzťahov, naopak, v danom prípade je možno v rámci občiansko-právneho vzťahu účastníkov hovoriť iba o zákonnom úroku z omeškania. Nie je preto možné, aby si účastníci dojednali „svojvoľnú“ výšku úroku z omeškania. Tento nárok je totiž veriteľovi priznaný priamo ex lege a v zákonnej výške. Tejto skutočnosti si boli účastníci vedomí, a preto vôľa účastníkov nesmerovala k dojednaniu si zákonného úroku z omeškania, ale k dojednaniu inej sankcie za omeškanie s vrátením pôžičky, a to k dojednaniu zmluvnej pokuty. Žalobca zároveň zdôraznil, že zmluvná pokuta je peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, v prípade, ak nesplní svoju zmluvnú povinnosť, a to bez ohľadu na to, či porušením povinnosti vznikla veriteľovi škoda, pričom skutočnosť, že dohoda neobsahuje označenie zmluvná pokuta, sama o sebe nesvedčí o tom, že nejde o dojednanie o zmluvnej pokute. O zmluvnú pokutu pôjde i v prípade, ak strany svoju dohodu výslovne neoznačili ako dohodu o zmluvnej pokute. Rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá ust. § 544 Občianskeho zákonníka. Poukázal i na rozsudok Krajského obchodného súdu v P. z 23.02.1995, č.k. XCm/XXX/XXXX, z ktorého vyplýva, že výslovné označenie dojednania, že ide o zmluvnú pokutu sa nevyžaduje, o čom svedčí jednak súdna prax, ako aj stanoviská v odbornej literatúre. Poukázal tiež na stanovisko Najvyššieho súdu ČR sp.zn. 22Cdo/61/1999 a sp.zn. 33Odo/454/2006, z ktorého vyplýva, že nie je rozhodujúce ako zmluvné strany označia svoju dohodu, prípadne či priamo použil termín zmluvná pokuta, rozhodujúci je obsah ich dojednania. Ak nie je jasné, čo strany dojednali, obsah takejto dohody musí posúdiť súd, čo sa v tomto konkrétnom prípade nestalo. Mal za to, že dojednanie o zmluvnej pokute je platné, právny úkon bol urobený slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne, platná je i primeranosť jej výšky. 5. Žalobca mal za to, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil i nárok na náhradu trov konania, a trov právneho zastúpenia, súd prvej inštancie mal priznať žalobcovi trovy konania a trovy právneho zastúpenia v celom rozsahu. Žalobca sa dlhodobo a intenzívne pokúšal so žalovaným spojiť. Žalovaný ignoruje pokusy o skontaktovanie sa, ako aj celé prvostupňové konanie a svojim konaní spôsobil výrazné predĺženie celého sporu. 6. Žalovaný, zastúpený opatrovníkom, sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 Civilného sporového poriadku - ďalej len „CSP“), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. 8. V danej veci súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil predovšetkým tým, že zo zmluvy o pôžičke uzavretej medzi stranami sporu dňa XX.XX.XXXXX písomne, si výslovne dohodli (zmluvný) úrok z omeškania vo výške 15 % a nie zmluvnú pokutu. Úrok z omeškania predstavuje právny inštitút odlišný od právneho inštitútu zmluvnej pokuty, ktorý nemožno zamieňať, a keďže žalobca v konaní existenciu písomnej dohody o zmluvnej pokute nepreukázal, jeho žalobe v tejto časti súd prvej inštancie nevyhovel a v tejto časti ju zamietol. 9. Podľa § 544 Občianskeho zákonníka, ak strany dojednajú pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti zmluvnú pokutu, je účastník, ktorý túto povinnosť poruší, zaviazaný pokutu zaplatiť, aj keď oprávnenému účastníkovi porušením povinnosti nevznikne škoda. Podľa § 544 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka, zmluvnú pokutu možno dojednať len písomne a dojednaním musí byť určená výška pokuty, alebo určený spôsob jej určenia. Ustanovenia o zmluvnej pokute sa použijú aj na pokutu určenú pre porušenie zmluvnej povinnosti právnym predpisom (penále) - § 544 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka. 10. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka, právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom. 11. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o meškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis. 12. Žalobca napadol výrok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bola jeho žaloba zamietnutá a v časti trov prvostupňového konania. Odvolací súd preto bol viazaný rozsahom, v akom žalobca napadol rozhodnutie súdu prvej inštancie, t.j. v časti, v ktorej si žalobca uplatnil popri istine a úroku z omeškania i zmluvnú pokutu vo výške 15 % z istiny ročne od 02.01.2010 do zaplatenia. 13. Žalobca v odvolaní uvádza, že pre dohodu o zmluvnej pokute nie je podstatné, že je označená inak ako zmluvná pokuta, avšak rozhodujúce je to, či obsah takejto dohody zodpovedá ustanoveniu § 544 Občianskeho zákonníka. 14. V ustanoveniach § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka je upravená zmluvná pokuta ako dohodou určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi v prípade porušenia povinnosti, ktorej splnenie vyplýva zo zabezpečovacej zmluvy. Ide najmä o prípady, keď dlžník vlastným zavinením dlh nesplní vôbec alebo nie včas alebo nie riadne. Právnou podstatou zmluvnej pokuty je povinnosť zaplatiť určitú sumu v prípade, že bola porušená zmluvná povinnosť, ktorú si strany pre prípad jej porušenia dojednali (§ 544 Občianskeho zákonníka). Ak však neexistuje zmluvná povinnosť, nemôže existovať, hoci aj účastníkmi dojednaný záväzok na zaplatenie zmluvnej pokuty. Zmluvná pokuta má tiež povahu pokuty (penále), ak bola dohovorená pre prípad nedodržania času alebo miesta splnenia, lebo ju možno požadovať aj vedľa zmluvného plnenia. Taktiež je možnosť dojednať zmluvnú pokutu za omeškanie dlžníka s platením peňažného záväzku. V takom prípade je dôležité riešiť vzťah zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Zmluvná pokuta na rozdiel od úrokov z omeškania - nie je príslušenstvom pohľadávky (viď § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Zmluvná pokuta dojednaná pre prípad porušenia zmluvnej povinnosti je samostatným právom; dojednanie zmluvnej pokuty tiež nevylučuje povinnosť dlžníka zaplatiť úroky z omeškania, avšak právo na zaplatenie úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty sú dva samostatné právne dôvody. Právo veriteľa požadovať úroky z omeškania vyplýva zo zákona (§ 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka), právo požadovať zaplatenie zmluvnej pokuty vyplýva z dohody medzi veriteľom a dlžníkom. Samotné dojednanie výšky zmluvnej pokuty, či spôsobu jej určenia, je vecou dohody účastníkov. Od zmluvnej pokuty, ktorá je samostatným nárokom, ktorú si zmluvné strany musia výslovne dohodnúť, je úrok z omeškania ako príslušenstvo pohľadávky majetkovou sankciou stanovenou zákonom, keď veriteľovi priamo zo zákona vzniká v prípade omeškania dlžníka s platením peňažného plnenia nárok na zaplatenie úroku z omeškania vo výške stanovenej vykonávacím predpisom. Možno konštatovať, že ak účastníci záväzkového vzťahu dojednajú pre prípad omeškania so splnením peňažného záväzku zmluvnú pokutu, je dlžník povinný v prípade omeškania so splnením tohto záväzku zaplatiť veriteľovi dohodnutú zmluvnú pokutu a okrem toho aj úrok z omeškania v zmysle ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Porušenie tejto povinnosti je tak sankcionované dvakrát. 15. Odvolací súd však má za to, že v danej právnej veci súd prvej inštancie vec správne, skutkovo a právne posúdil a ustálil vychádzajúc z písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 30.09.2009 a jeho článku II, v zmysle ktorého vyplýva, že veriteľ a dlžník si dohodli úroky z omeškania splatením peňažného dlhu vo výške 15 % dlžnej sumy. V tom istom článku zároveň si účastníci zmluvy o pôžičke dohodli, že nárok na úroky z omeškania vzniká na druhy deň po termíne splatnosti pôžičky. 16. Pokiaľ žalobca v odvolaní vytkol súdu prvej inštancie, že sa tento riadil nesprávnymi úvahami, a to právnym režimom Obchodného zákonníka, nie Občianskeho zákonníka, odvolaciemu súdu nie je zrejmé, na základe čoho žalobca dospel k takémuto záveru, pretože z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 544 ods. 1 a 2, § 559 ods. 2 a § 517 1 a 2 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd k tejto námietke uvádza, že pokiaľ ide o samotnú výšku zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania platí, že právo na zmluvnú pokutu môže byť založené výlučne zmluvným dojednaním účastníkov, na ktorých je ponechané aj určenie jej výšky, avšak s tým obmedzením, že dohodnutá výška zmluvnej pokuty nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. Naproti tomu právo na úrok z omeškania svedčí veriteľovi za splnenia stanovených podmienok - priamo zo zákona, t.j. nezávisle od vôle účastníkov občiansko-právneho vzťahu. Výška úrokov z omeškania je kogentne ustanovená právnym predpisom a nemožno ju stanoviť dohodou účastníkov (viď § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka). V opačnom prípade by úroky z omeškania suplovali inštitút zmluvnej pokuty ako zmluvný nástroj na vynútenie plnenia. Pokiaľ žalobca má za to, že účastníci konania si boli vedomí iba zákonného úroku z omeškania, a preto ak si nemohli dojednať svojvoľnú výšku úroku z omeškania a z tohto dôvodu preto žalobca vyvodzuje, že vôľa účastníkov, ktorí uzavreli zmluvu o pôžičke nesmerovala k dojednaniu si zákonného úroku z omeškania, ale k dojednaniu inej sankcie za omeškanie, a to vo vyššej výške ako bola výška zákonných úrokov z omeškania, odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje na predloženú písomnú zmluvu o pôžičke (č.l. X spisu), najmä na článku II, z ktorého explicitne vyplýva, že účastníci si dohodli úrok z omeškania, a to vo výške 15 % z dlžnej sumy. Žalobca v priebehu prvostupňového konania ničím nepreukázal, že vôľa účastníkov zmluvy o pôžičke v článku II smerovala k dojednaniu zmluvnej pokuty, naopak z článku II zmluvy o pôžičke jasne a zrozumiteľne vyplýva, že veriteľ a dlžník si dohodli úroky z meškania, pričom v ďalšej vete je doplnené, že nárok na úroky z omeškania vzniká na druhý deň po termíne splatnosti pôžičky. Na zistení obsahu prejavu vôle slúži výklad právneho úkonu. Výkladové pravidlá upravuje vo všeobecnosti ust. § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Predmetné ustanovenie predpokladá, že o obsahu právneho úkonu môže vzniknúť pochybnosť a pre takýto prípad formuluje výkladové pravidlá, ktoré ukladajú súdu, aby tieto pochybnosti odstránil výkladom. Odvolací súd má za to, že v danom prípade však účastníci zmluvného vzťahu si jasne a zrozumiteľne dohodli v článku II zmluvy o pôžičke úroky z omeškania, dohodli si ich výšku, ako aj kedy nárok na úroky z omeškania vznikne. Následne v článku IV konštatovali, že predmetnú zmluvu uzavreli slobodne, vážne, určito a zrozumiteľne, teda tak, aby v budúcnosti nevzbudzovala žiadne pochybnosti o tom, čo chceli jej obsahom prejaviť. Zo žiadnej časti uzavretého právneho úkonu - zmluvy o pôžičke, rozhodne nevyplýva, že by si účastníci v článku II dohodli zmluvnú pokutu. Nedôvodný je preto názor zástupcu žalobcu, že pre dohodu o zmluvnej pokute nie je podstatné, že je označená inak ako zmluvná pokuta, napríklad ako úrok z omeškania, ale je rozhodujúce to, či obsah takejto dohody zodpovedá ust. § 544 Občianskeho zákonníka. Tiež je potrebné uviesť, že nešlo o samostatnú dohodu o zmluvnej pokute, ale v právnom úkone - v zmluve o pôžičke, okrem iného si strany sporu dohodli i úrok z omeškania, ktoré súd prvej inštancie aj žalobcovi v uplatnenom rozsahu priznal. Pokiaľ zástupca žalobcu poukazuje na súdnu prax, napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Odo/454/2006, v ktorom poukázal na rozsudok odvolacieho súdu, ktorý rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti potvrdil s upresnením, že miesto priznaného poplatku z omeškania sa jedná o zmluvnú pokutu, s prejednávanou vecou nemá súvis, nakoľko predmetom tohto konania neboli poplatky z omeškania, ale úrok z omeškania, ktorý bol jasne, presne a zrozumiteľne dohodnutý. K poukázaniu žalobcu na rozsudok Najvyššieho súdu SR 2Cdo/172/2007, v ktorom žalovaný namietal, že zmluvná pokuta uplatnená žalobcom voči žalovanému je neprimerane vysoká, odvolací súd uvádza, že tieto skutočnosti neboli sporné. Spornosť v danom prípade bola jedine v tom, či ide o dohodu o zmluvnej pokute alebo o dohodnutý úrok z omeškania. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny potvrdil v súlade s ust. § 387 ods. 1 CSP. 17. Súd prvej inštancie o trovách prvostupňového konania rozhodol v súlade s ust. § 142 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) s odôvodnením, že obaja účastníci konania boli úspešní len čiastočne. Súd prvej inštancie však bližšie neuviedol, v akom rozsahu bol pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Podľa pôvodného ust. § 142 ods. 2 OSP (v súčasnosti ust. § 255 ods. 2 CSP), ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov právo. Podľa súčasnej právnej úpravy ust. § 255 ods. 2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Nové ust. § 255 ods. 1 a 2 CSP preberajú zásadu úplného, resp. i čiastočného úspechu v spore ako kritériá priznania náhrady trov konania. Podľa miery úspechu môže súd o náhrade trov konania rozhodnúť okrem iného i tak, že náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadny z účastníkov nemá na náhradu trov konania právo ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný. Plný úspech vo veci môže mať žalobca i žalovaný. U žalobcu ide o plný úspech vo veci vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom, ktorý bol naposledy urobený vo veci samej, pričom v prípade žaloby naplnenie ide nielen o istinu, ale aj o príslušenstvo, t.j. ak sa jeho žalobe vyhovelo v plnom rozsahu. Žalovaný má plný úspech vo veci ak bola žaloba žalobcu v celom rozsahu zamietnutá. Ak účastník nemá plný úspech vo veci, vždy má čiastočný úspech vo veci, t.j. každý účastník, žalobca aj žalovaný, je sčasti úspešný a sčasti neúspešný. Na rozhodnutie súdu o priznanie náhrady trov konania však nemá vplyv iba pomer úspechu toho-ktorého účastníka voči druhému účastníkovi, ale aj ďalšie skutočnosti, napríklad závislosť rozhodnutia o výške plnenia od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, alebo také správanie žalovaného, ktorým nedal príčinu na podanie žaloby na začatie konania. Vo všeobecnosti však platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania rozdelí pomerne, pričom pomer rozdelenia trov konania zodpovedá pomeru víťazstva účastníka vo veci samej zníženého o pomernú časť jeho neúspechu. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie však nevyplýva, akými úvahami sa súd prvej inštancie riadil v súvislosti s rozhodnutím o trovách prvostupňového konania, z odôvodnenia nie je zrejmé, v akom pomere mal žalobca čiastočný úspech vo veci, a naopak, v akej časti bol neúspešný, resp. mal úspech vo veci žalovaný. Len v prípade, že pomer úspechu a neúspechu strán sporu bude približne rovnaký (50 %-tný alebo blízky tomuto pomeru), môže súd prvej inštancie rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov. Pre takéto rozhodnutie súdu je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu strán sporu. Nakoľko rozsudok súdu prvej inštancie v časti, v ktorej rozhodol o trovách prvostupňového konania je nepreskúmateľný, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti zrušil a vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie v súlade s ust. § 388 CSP. Bude úlohou súdu prvej inštancie opätovne rozhodnúť o trovách prvostupňového konania. 18. Odvolací súd k opatrovníkovi žalovaného, ktorý mu bol ustanovený uznesením súdu 1. inštancie dňa 21. 01. 2013, č.k. 52C/80/2012-60 podľa § 29 ods. 2 OSP, poukazuje na nový procesný predpis účinný od 01. 07. 2016, ktorý už neupravuje možnosť konať s opatrovníkom, tento inštitút opatrovníka účastníkovi, ktorého pobyt nie je známy nemá ekvivalent v novom procesnom predpise - Civilnom sporovom poriadku (CSP). V novom CSP bola totiž zavedená zásada, že každý si má strážiť svoj pobyt. V súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti CSP zostávajú zachované. Pretože ust. § 29 ods. 2 OSP nemá ekvivalent v CSP (ktorý sa v súlade s § 470 ods. 1 použije i na konania začaté predo dňom rozhodnutia jeho účinnosti) je na zváženie, či súd 1. inštancie by nemal rozhodnúť o zrušení ustanovenia opatrovníka analogicky s poukazom na ust. § 70 ods. 2 CSP a čl. 4 ods. 1 CSP. 19. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ust. § 396 ods. 1 CSP, v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný mal v odvolacom konaní plný úspech vo veci, avšak trovy odvolacieho konania mu žiadne nevznikli, a preto odvolací súd o trovách odvolacieho konania rozhodol tak, že žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania. 20. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha - dovolací návrh (§ 428 CSP).