Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/384/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212207626 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 04. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1212207626.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Dariny Kriváňovej a JUDr. Michaely Královej v právnej veci žalobcu: T. U. D. S. V. Á. G. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom X., P. Č.. XX, zastúpený JUDr. Františkom Komkom, advokátom v Prešove, Hlavná č. 27, proti žalovanej: Y. Q. G. J. C. P. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom X., O. Č.. XX, zastúpená JUDr. Zuzanou Kozákovou, advokátkou v Bratislave, Gogoľova č. 18, o odporovateľnosť právneho úkonu, s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. marca 2013, č.k. 17 C 81/2012-161, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 29. mája 2013, č.k. 17 C 81/2012-173, takto r o z h o d o l : I. Rozsudok Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 26. marca 2013, č.k. 17 C 81/2012-161, p o t v r d z u j e . II. Uznesenie Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 29. mája 2013, č.k. 17 C 81/2012-173, p o t v r d z u j e . III. Žiadna zo strán n e m á na náhradu trov odvolacieho konania právo. o d ô v o d n e n i e : l. Okresný súd Bratislava II. rozsudkom zo dňa 26.3.2013, č.k. 17 C 81/2012-161, žalobu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 401,22 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobou podanou na súde prvej inštancie dňa 13.4.2012 sa žalobca domáhal určenia, že dohoda o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov (BSM) uzavretá dňa 13.6.2011 medzi T. Q., narodený dňa XX.X.XXXX, a Y. Q., narodenou dňa XX.X.XXXX, vklad ktorej bol povolený Správou katastra pre okres Bratislava II. pod č. P.-XXXXX/XXXX zo dňa 20.1.2012, je voči nemu (žalobcovi) právne neúčinná. Na základe danej dohody o vyporiadaní BSM nehnuteľnosti vedené v LV XXXX pre okres X. N.., Obec X.-T..Č.. G., katastrálne územie B., ako byt č. XX, O. poschodie, vchod O. XX, bytový dom so súpisným č. XXX, parcela registra „. č. XXXX/X-zastavané plochy a nádvoria vo výmere XXX m2, s podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu vo veľkosti XXXX/ XXXXXX, s podielom k pozemku vo veľkosti XXXX/XXXXXX, v celosti nadobudla žalovaná Y. Q. bezodplatne, bez povinnosti poskytnutia protihodnoty T. Q.. Žalobca ďalej v žalobe dôvodil, že rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2009, sp.zn. 1 T 1/2001, v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 7.4.2011, sp.zn. 6 To 8/2010, bol manžel žalovanej T. Q. uznaný za vinného z pokračujúceho trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s podmienečným odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu dva roky; T. Q. bol zároveň zaviazaný povinnosťou zaplatiť mu (poškodenému) náhradu škody v sume 1.250.000,-- Sk (41.492,40 €) a so zvyškom nároku na náhradu škody bol odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych; doteraz mu škoda nahradená nebola. Na jeho návrh sa u súdneho exekútora JUDr. Mateja Kršiaka pod sp.zn. Ex 11643/2011 vedie exekučné konanie; poverenie na vykonanie exekúcie vydal Okresný súd Bratislava II. dňa 14.10.2011, sp.zn XXXX XXXXXX. Predmetná dohoda o vyporiadaní BSM bola uzavretá po začatí exekučného konania. Uzavretím dohody o vyporiadaní BSM sa T. Q. ako dlžník snažil zbaviť svojho majetku za účelom ukrátenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa z dôvodu, že okrem bytu na O. ulici dlžník nemá žiaden iný majetok, ktorý by postačoval na úhradu pohľadávky žalobcu. 2.1. Súd prvej inštancie tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázaný nasledovný skutkový stav veci. Manželstvo žalovanej a T. Q. uzavreté dňa 20.9.2003 bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava II. zo dňa 1.4.2009, č.k. 16 C 226/2008-22, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 19.5.2009; maloletý syn B. Q., narodený dňa X.XX.XXXX, bol na čas po rozvode manželstva zverený do osobnej starostlivosti matke, otcovi bola uložená povinnosť prispievať na jeho výživu sumou 66,66 € mesačne. Dňa 13.6.2011 uzavreli T. Q. a Y. Q. dohodu o vyporiadaní BSM, na základe ktorej sa žalovaná stala výlučnou vlastníčkou nehnuteľností vedených pre okres Bratislava II., Obec X.-T..Č.. G., katastrálne územie B. v LV XXXX ako byt č. XX nachádzajúci sa na X. poschodí bytového domu na O.N. ulici č. XX, súpisné č. XXX, na parcele č. XXXX/X, spoluvlastníckeho podielu na spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXXX, spoluvlastníckeho podielu vo výške XXXX/ XXXXXX, pozemkov označených ako parcela č. XXXX/X, parcela č. XXXX/XX, parcela č. XXXX/XX; k predmetným nehnuteľnostiam bolo súčasne zriadené vecné bremeno v prospech T. Q. spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania bytu. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 25.6.2009, sp.zn. 1 T 1/2001, T. Q. bol uznaný za vineného zo spáchania pokračujúceho trestného činu vydierania podľa § 235 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Trestného zákona, začo mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 2 roky s odkladom výkonu trestu na skúšobnú dobu 2 roky, poškodený T. U. bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na konanie vo veciach občianskoprávnych. Na odvolanie oprávnených osôb Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 7.4.2011, sp.zn. 6 To 8/2010, zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo výroku o náhradu škody vo vzťahu k obžalovanému T. Q. a uložil mu povinnosť nahradiť poškodenému T. U. škodu v sume 1.250.000,-- Sk (41.492,40 €). 2.2. V marci 2008 sa žalovaná so synom odsťahovala zo spoločnej domácnosti s T. Q., odvtedy sa s manželom stretávala iba kvôli synovi, odvtedy prestal prispievať na výživu svojho syna, neskôr po rozvode manželstva výživné platil pol roka a následne opätovne výživné neplatil. Počas trvania manželstva matka žalovanej J. W. poskytla T. Q. pôžičku peňazí v sume 730.000,-- Sk na podnikanie, ktoré doteraz nevrátil; napriek mnohým urgenciám výživné riadne neplatil, pôžičku peňazí nevrátil. Dobrý vzťah otca so synom spôsobil, že sa so žalovanou dohodol na vyporiadaní BSM. Základom dohody bolo to, že v prípade, ak prevedie byt na žalovanú ako bývalú manželku, nemusí už ďalej platiť výživné na syna a nemusí matke vrátiť požičané peniaze; žalovaná pristúpila na podmienku T. Q. za účelom istoty, že byt nepredá, že byt zostane synovi, a súhlasila so zriadením vecného bremena v prospech T. Q. spočívajúce v práve bývania. O tom, že T. Q. bol trestne stíhaný a následne že bol odsúdený pre spáchanie trestného činu vydierania žalovaná nevedela, nevedela, že mu bol uložený trest, že mu bola uložená povinnosť nahradiť škodu. Žalovaná žalobcu nepozná, nikdy nepočula jeho meno, o celej záležitosti sa dozvedela až v prejednávanej veci. Bývalý manžel jej pred uzavretím dohody o vyporiadaní BSM nepovedal, že bol žalobcom vyzvaný na náhradu škody. 2.3. Svedok T. Q. dôvodil, že už od začiatku manželstvo so žalovanou nebolo harmonické, asi od marca 2007 spolu nekomunikovali, svedok bol mimo domácnosti aj 3 - 4 mesiace. Následne v marci 2008 sa žalovaná odsťahovala zo spoločnej domácnosti a potom sa rozviedli. Potvrdil, že počas trvania manželstva si od svokry požičal 730.000,-- Sk na podnikanie, ktoré nevrátil. S bývalou manželkou sa napokon rozhodli, že všetky tieto dlhy budú vyrovnané tak, že žalovaná sa stane výlučnou vlastníčkou bytu na O. ulici č. XX v X.; potvrdil, že matka žalovanej mu dohovárala, aby sa so žalovanou dohodol ohľadne majetku, pretože viac syna neuvidí. Syna si preberal u bývalej svokry, pretože sa týmto chcel vyhnúť hádkam so žalovanou. Žalovaná nevedela, že mu rozsudkom súdu bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi škodu. Vedela iba to, že dostal podmienku za to, že nebol spokojný s dovolenkou. Pri uzatváraní dohody o vyporiadaní BSM sa ho žalovaná nepýtala, či má nejaké dlhy, on sám jej to nepovedal. V byte na O. ulici č. XX býva, platí poplatky spojené s užívaním bytu, (v čase výpovede) mal nedoplatok cca v sume 1.000,-- €. 2.4. Svedkyňa J. W., matka žalovanej, dôvodila, že T. Q. za trvania manželstva s jej dcérou požičala sumu 730.000,-- Sk, nepamätala si na aký účel peniaze potreboval. Dohodli sa tak, že postupne jej peniaze bude vracať, avšak jej nezaplatil ani časť. Keďže jej ani po rozvode jeho manželstva peniaze nevrátil, oznámila mu, že buď prevedie byt na Trenčianskej na žalovanú (bývalú manželku) alebo ho dá na súd; kým skutočne k dohode došlo, tento záver mu musela viackrát pripomínať. Trval však na tom, aby bolo zriadené v jeho prospech vecné bremeno spočívajúce v práve bývania, pretože nemal kde bývať. O jeho trestnom stíhaní nevedela, od začiatku nebola nadšená týmto manželstvom. 2.5. Súdny exekútor JUDr. Matej Kršiak oznámil, že dlžník T. Q. je spoluvlastníkom viacero nehnuteľností. Nevedel ale potvrdiť, či by uvedené nehnuteľnosti postačovali na úhradu dlhu voči žalobcovi, nakoľko predmetné pozemky neboli ohodnotené súdnym znalcom. Bol spoluvlastníkom nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, charakterizované ako orné pôdy, trvalé trávnaté porasty a vinice v spoluvlastníckom podiele X/XXXX. Tiež bol spoluvlastníkom nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX ako parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX, XXX, XXX, XXXX, XXXX, XXX/X, XXX/X, XXXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, charakterizované ako orná pôda, trvalé trávnaté porasty v spoluvlastníckom podiele 1/6 k celku; spoluvlastníkom nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX ako parcely č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, charakterizované ako vodné plochy, trvalé trávnaté porasty a lesné pozemky, v podiele X/XXX k celku; nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX ako parcely č. XXXX/ X, XXXX, charakterizované ako lesné pozemky v podiele X/XXX k celku; nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX ako parcely č. XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX /., XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, charakterizované ako lesné pozemky, orné pôdy, vodné plochy, v podiele X/XXX k celku; nehnuteľností vedených pre okres J. U., Obec a katastrálne územie T. v LV č. XXX ako parcely č. XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/ X, XXXX/X, XXXX/X W., XXXX/X, XXXX/X, XXXXX/X,XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, charakterizované ako orné pôdy, trvalé trávnaté porasty, lesné pozemky, vodné plochy, v spoluvlastníckom podiele 1/6 k celku. Nehnuteľnosti vedené pre okres X. N.., Obec X.-T..Č.. G., katastrálne územie B., v LV XXXX ako byt č. XX nachádzajúci sa na X. poschodí, O. ulica č. XX v X., spolu so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a spoluvlastníckym podielom k pozemku nadobudli T. Q. a jeho manželka Y. Q. do bezpodielového spoluvlastníctva manželov na základe kúpnej zmluvy P.-XXXX/XX zo dňa 19.7.2006. Predmetný byt bol v ich bezpodielovom spoluvlastníctve až do 20.1.2012, kedy katastrálny úrad povolil vklad vlastníckeho práva k daným nehnuteľnostiam v prospech žalovanej na základe dohody o vysporiadaní BSM podľa P.-XXXXX/XXXX bez finančného vyrovnania. 3.1. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 42a ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Skutkovo dôvodil tým, že inštitút odporovateľnosti v zásade slúži potrebám exekučného konania, nakoľko jeho účelom je umožniť veriteľovi, ktorý má voči dlžníkovi vymáhateľnú pohľadávku, domôcť sa v exekúcii uspokojenia tejto pohľadávky z majetku (vecí, práv alebo iných majetkových hodnôt), ktorý ušiel dlžníkovi v dôsledku jeho odporovateľného právneho úkonu. Rozhodnutie, ktorým súd odporovacej žalobe vyhovie, teda určí, že voči žalujúcemu veriteľovi je dlžníkom urobený právny úkon, ktorý ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky, neúčinný, je nevyhnutným podkladom na to, aby sa veriteľ na základe exekučného titulu vydaného proti dlžníkovi mohol domáhať nariadenia exekúcie postihnutím toho, čo odporovateľným (neúčinným) právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Pre splnenie podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, ak by išlo o právne úkony medzi dlžníkom a osobou blízkou, je postačujúce preukázať ich urobenie v určenej dobe a ukrátenie veriteľa. V týchto prípadoch totiž zákon úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa aj vedomosť blízkej osoby o tomto úmysle predpokladá (prezumuje). Blízka osoba musí naopak preukazovať, že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohla v dobe urobenia odporovateľného právneho úkonu aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Žalovaná osoba, ktorá je osobou blízkou dlžníkovi, sa môže odporovacej žalobe ubrániť len vtedy, ak preukáže, že úmysel dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nemohla aj pri náležitej starostlivosti poznať; spočíva teda nielen v jej tvrdení, že o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom nevedela a ani nemohla vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní, že o tomto úmysle nevedela a ani nemohla vedieť napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka. Vynaloženie náležitej starostlivosti predpokladá, že osoba blízka dlžníkovi vykonala s ohľadom na okolnosti prípadu a s prihliadnutím k obsahu právneho úkonu dlžníka takú činnosť (aktivitu), aby úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, ktorý tu v dobe odporovateľného právneho úkonu objektívne vzaté musel byť, z ich výsledkov poznala, t.j. aby sa o tomto úmysle dozvedela. Zákon od osoby blízkej dlžníkovi požaduje, aby sa pri právnych úkonoch s dlžníkom alebo pri právnych úkonoch, ktoré dlžník urobil v jej prospech, týmto spôsobom presvedčila, že právny úkon neukracuje veriteľa dlžníka a vedie ju k tomu, aby nerobila právne úkony (neprijímala podľa nich plnenia) na ujmu práv veriteľov dlžníka. V prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky tiež z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Iná situácia nastáva vtedy, ak osoba, s ktorou dlžník uzatvára odporovateľný právny úkon, nie je blízkou osobou dlžníka. V takomto prípade je dôkazné bremeno na žalobcovi preukázať, že dlžníkov úmysel ukrátiť svojho veriteľa musel byť druhej strane známy. 3.2. Súd sa nestotožnil s právnym názorom žalobcu, že žalovanú, bývalú manželku dlžníka, je potrebné v zmysle ustanovenia § 116, § 117 Občianskeho zákonníka považovať za osobu blízku, takže jej vedomosť o úmysle dlžníka ukrátiť odporovateľným právnym úkonom svojho veriteľa sa predpokladá. Nepochybne právnym úkonom, ktorým sa ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa a ktorý dlžník urobil v úmysle ukrátiť veriteľa, je aj dohoda o vyporiadaní BSM. Okolnosť, že sa bývalí manželia dohodou vyporiadali podľa zásad uvedených v § 150 Občianskeho zákonníka, nie je v tomto smere významná. Z vymedzenia podmienok odporovateľnosti právnym úkonom dlžníka v zmysle § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka takýto predpoklad bez ďalšieho nevyplýva. Podstatné je len to, že veriteľ skutočne má voči dlžníkovi pohľadávku (teda je jeho veriteľom) a že dlžník urobil právny úkon v úmysle ukrátiť jej uspokojenie (teda že svojím právnym úkonom úmyselne nastolil taký stav, ktorý veriteľovi znemožňuje alebo sťažuje uspokojenie jeho pohľadávky z dlžníkovho majetku). K ukráteniu uspokojenia veriteľovej pohľadávky môže preto dôjsť aj za situácie, kedy bývalí manželia pri vyporiadaní BSM dohodou postupovali v intenciách ustanovenia § 150 Občianskeho zákonníka, avšak konkrétne rozdelenie vecí, prípadne práv a záväzkov, bolo dlžníkom úmyselne volené tak, aby stav po vyporiadaní BSM znemožnil alebo úplne vylúčil uspokojenie pohľadávky veriteľa. Podľa ustanovenia § 116, § 117 Občianskeho zákonníka osobou blízkou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Účastníci dohody o vyporiadanie BSM sú rozvedení manželia. Nadväzne na ustanovenie § 116 Občianskeho zákonníka nejde bez ďalšieho o blízke osoby. Podľa právneho názoru súdu prvej inštancie sú v pomere obdobnom rodinnému pomeru, keďže sú rodičmi spoločného syna B.. Z vykonaného dokazovania ale nebola splnená ďalšia podmienka, a síce, žeby jeden z nich pociťoval ujmu druhého ako vlastnú ujmu. Súd nevychádzal z duševných stavov osoby, ale predovšetkým z hľadiska objektívneho a spoločenského, otázku teda posúdil aj z hľadiska spoločenskej morálky prihliadnuc na všetky dôležité okolnosti prípadu, či môže žalovaná pociťovať ujmu spôsobenú jej bývalému manželovi ako ujmu vlastnú. V tejto súvislosti súd vychádzal z návrhu na rozvod manželstva, z rozsudku o rozvode manželstva Y. Q. a T. Q., z výpovede samotnej žalovanej, jej matky, T. Q.. Návrh na rozvod manželstva podala na súd Y. Q. dňa 30.9.2008, v ktorom dôvodila, že manželstvo bolo uzavreté po štvorročnej známosti, v manželstve sa manžel prejavoval autoritatívne, z ktorého dôvodu nemala pocit rovnocenného partnera, dochádzalo k hádkam vyplývajúcim z veľmi rozdielnych povahových vlastností. Manžela charakterizovala ako výbušného a prchkého človeka s nedostatkom sebaovládania a trpezlivosti, správal sa k nej neúctivo, neskôr pomerne dlhú dobu každý žil svojím životom, nemali žiadne spoločné záujmy. Snahy podniknúť kroky na záchranu vzťahu končili hádkou a zistením, že sa od seba stále viac vzďaľujú. Následne sa dohodli, že ukončia manželské spolužitie a žalovaná sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala v marci 2008. Vzájomné vzťahy neudržujú, nedokážu sa dohodnúť ani na výkone rodičovských práv k ich maloletému synovi, keď styk otca s dieťaťom musel pre neustále hádky prebiehať prostredníctvom starej matky dieťaťa. Z daného súd vyvodil, že po rozvode manželstva nezostali medzi bývalými manželmi tak nadštandardné vzťahy, žeby ujmu jedného z nich pociťoval druhý ako ujmu vlastnú, a teda ich neposudzoval ako osoby blízke. 3.3. Na žalobcovi tak bolo preukázať, že dlžníkov odporovateľný právny úkon ukracuje uspokojenie jeho vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že žalovanej (druhej strane odporovateľného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že žalovaná o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone (v dobe, kedy bol urobený) vedela alebo musela vedieť; dôkazné bremeno žalobca ale úspešne neuniesol. V konaní dôvodil, že žalovaná vedela o dlhu T. Q. voči jej matke J. W., dlhu voči nej samej z titulu neplatenia výživného na syna, a tak je irelevantné, či úmysel dlžníka smeroval k ukráteniu všetkých veriteľov alebo len niektorých z nich, že o týchto dlhoch žalovaná vedela, napriek tomu uzavrela dohodu o vyporiadaní BSM, čím je preukázaná vedomosť druhej strany o úmysle dlžníka ukrátiť ďalšie vymáhateľné pohľadávky, jednak voči J.N. W., ako aj voči sebe samej. Súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil. Namieste by bol v prípade, ak by sa v konaní preukázalo, že dlžník mal dlhy voči tretím subjektom, o ktorých mala žalovaná vedomosť a mala vedomosť aj o tom, že uzavretím odporovateľného právneho úkonu budú ich pohľadávky ukrátené. V tomto prípade však išlo o pohľadávku z titulu výživného a pohľadávku jej matky z titulu poskytnutej pôžičky, ktoré mali byť práve uzavretím dohody o vyporiadaní BSM vysporiadané a nie ukrátené. Samotnú dohodu o vyporiadaní BSM nemožno považovať za úkon ukracujúci uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, pretože pohľadávka žalobcu vznikla až po rozvode manželstva a z tohto dôvodu ju nemožno považovať za spoločný záväzok žalovanej a jej bývalého manžela T. Q.. Uzavretím dohody o vyporiadanie BSM sa nepochybne zmenšil majetok dlžníka, avšak nie je nepochybné, či by zostávajúci majetok dlžníka nepostačoval na uspokojenie veriteľovej vymáhateľnej pohľadávky. Trestné konanie voči T. Q. sa viedlo na Krajskom súde v Bratislave od roku 2001, rozsudok bol vyhlásený dňa 25.6.2009, ktorým bol T. Q. odsúdený (len) na trest odňatia slobody s tým, že poškodený T. U. bol so svojím nárokom na náhradu škody odkázaný na občianskoprávne konanie. Už v čase vyhlásenia tohto rozsudku bolo manželstvo manželov Q. rozvedené a žalovaná už takmer rok žila v Rakúsku sama so svojím synom. Až Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozsudku zo dňa 7.4.2011 zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave v časti, v ktorej bol žalobca odkázaný s nárokom na náhradu škody na konanie vo veciach občianskoprávnych a až týmto rozsudkom bola T. Q. uložená povinnosť zaplatiť poškodenému náhradu škody v sume 1.250.000,-- Sk (41.492,40 €). Listom zo dňa 22.6.2011 vyzval žalobca T. Q. na náhradu škody, návrh na vykonanie exekúcie podal dňa 16.9.2011, Okresný súd Bratislava II. poverenie na vykonanie exekúcie vydal dňa 14.10.2011, teda po dvoch rokoch od rozvodu manželstva Y. Q. a T. Q.. Žalovaná nemala vedomosť o tom, žeby jej bývalému manželovi T. Q. bola uložená povinnosť nahradiť škodu žalobcovi, sám T. Q. uviedol, že bývalej manželke túto skutočnosť neoznámil. Ani svedkyňa J. W.W. nevedela, žeby T. Q. bol dlžníkom žalobcu. Súd zdôraznil, že manželia boli od 19.5.2009 rozvedení, žalovaná žila od marca 2008 v zahraničí a s bývalým manželom nekomunikovala. 3.4. Žalobca neuvádzal žiadne dôkazy, osobne sa nedostavil ani na jedno pojednávanie súdu, napriek tomu, že súd žiadal jeho právneho zástupcu zabezpečiť jeho účasť na pojednávaní. Jeho právny zástupca listom zo dňa 30.10.2012 (č.l. 86 spisu) súdu oznámil, že žalobca požíva ochranu utajovaného svedka, a preto je potrebné jeho účasť na pojednávaní zabezpečiť cestou polície. Súd ale zistil, že žalobca bol z programu ochrany svedka vylúčený už dňa 18.4.2011. O tejto skutočnosti právny zástupca žalobcu nemal vedomosť, s klientom nebol a nie je v kontakte, jeho účasť zabezpečiť nevedel a následne netrval na jeho výsluchu. Súd z uvedeného dôvodu od výsluchu žalobcu upustil a konal a rozhodol v jeho neprítomnosti. 3.5. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 142 ods. l, § 149 ods. l O.s.p. Trovy konania pozostávajú z trov právneho zastúpenia za úkony právnej pomoci: prevzatie a príprava právneho zastúpenia, písomné vyjadrenie k žalobe, písomné vyjadrenie k právnemu stanovisku žalobcu, účasť na pojednávaní dňa 25.10.2012, účasť na pojednávaní dňa 24.1.2013, účasť na pojednávaní dňa 26.3.2013. Právna zástupkyňa žalovanej pri vyčíslení tarifnej odmeny vychádzala z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I.ÚS 119/2012 o náhrade trov konania v určovacích sporoch, ktorý bol publikovaný v odbornom časopise "Zo súdnej praxe" č. 5/2012, podľa ktorého v prípade určovacích sporov, pokiaľ je právo alebo plnenie, ktoré je predmetom daného súdneho sporu, peniazmi oceniteľné, potom sa táto čiastka považuje za základ pre tarifnú hodnotu, a to aj vo veciach určenia vlastníckeho práva k takejto veci, pretože citovaný právny predpis dôsledne rozlišuje situácie pre náhradu trov konania, keď je predmet právneho sporu, o ktorom vlastníctve sa rozhoduje, peniazmi oceniteľný a kedy nie. Súd prvej inštancie pripomenul, že predmetom tohto súdneho konania nie je určenie vlastníckeho práva. Pri úspešnej odporovateľnosti právneho úkonu sa vlastnícke právo nemení, veriteľovi vzniká (len) právo na uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku. Ak bola nehnuteľnosť v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, mohol by sa veriteľ v prípade úspešnosti odporovateľnosti dohody o vyporiadanie BSM domáhať iba toho, čo dlžníkovi odporovateľným právnym úkonom z majetku ušlo. V danom prípade išlo o nehnuteľnosť patriacu do BSM, teda veriteľ by sa mohol domáhať polovice hodnoty predmetného bytu (§ 150 Občianskeho zákonníka). Nesprávne by bola vyčíslená aj hodnota sporu ako hodnota bytu 70.000,-- €. Súd preto priznal odmenu za poskytovanie právnych služieb podľa § 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb vo výške jednej trinástiny výpočtového základu, ktorý predstavoval v roku 2012 sumu 58,69 €, v roku 2013 sumu 60,07 €, teda štyri úkony právnej pomoci á 58,69 €, 2 úkony právnej pomoci á 60,07 €, režijný paušál 3 x 7,63 €, 3 x 7,81 € (spolu 401,22 €); platobným miestom pre náhradu trov konania je právna zástupkyňa žalovanej. 4.1. Proti tomuto rozsudku podali včas odvolanie obe strany sporu. 4.2. Žalobca podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu dôvodiac, že rozsudok je neúplný, predčasný, nezákonný, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. l písm. h/ O.s.p., rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zmyslom žaloby podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka je dosiahnuť rozhodnutie súdu, ktorým by bolo určené, že je voči nemu (žalobcovi) neúčinný dlžníkom urobený právny úkon s cieľom uspokojiť vymáhateľnú pohľadávku veriteľa v konaní o výrok rozhodnutia. V úvode odvolania žalobca uvádzal teoretické názory a závery vo veciach podľa ustanovenia § 42a Občianskeho zákonníka vrátane vecnej legitimácie, naliehavého právneho záujmu, účelu, podstaty, odporovacej žaloby, úmyslu dlžníka, blízkych osôb. Podmienky, za ktorých môže veriteľ odporovať právnemu úkonu dlžníka, sú uvedené v ustanovení § 42a ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vytýkal súdu prvej inštancie, že sa dôsledne nezaberal skutočnosťami ním uvádzanými, rozhodnutie v ničom riadne neodôvodnil, že súd prvej inštancie porušil rovnosť zbraní. V konaní totiž nepochybne preukázal úmysel dlžníka ukrátiť ho ako veriteľa. Na otázku jeho právneho zástupcu, aké kroky zo svojej strany žalovaná urobila pred uzavretím dohody o vyporiadaní BSM, či má alebo nemá jej manžel nejaké dlhy, hoci išlo o podstatnú a závažnú odpoveď, súd jej zistenie nepripustil. Je nepochybné, že každý dlžník vykonáva odporovateľný právny úkon so zámerom zmariť uspokojenie pohľadávky veriteľa zo svojho majetku. Pokiaľ má dlžník viacero veriteľov, tento spravidla nerozlišuje, ktorého z veriteľov jeho odporovateľný právny úkon postihne a ani v tomto smere nemôže dobre rozlišovať, pretože nevie, ktorý z jeho veriteľov sa bude vyslovenia odporu domáhať žalobou na súde. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25.5.2000, sp.zn. 31 Cdo 417/1999. Keďže úmysel dlžníka nemusí smerovať voči konkrétnym osobám, ktoré majú voči nemu pohľadávku, unesie žalobca v tomto smere svoje bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno, i keď nebude tvrdiť a preukazovať, že druhá strana vedela o konkrétnych veriteľoch dlžníka. Postačí, pokiaľ bude tvrdiť a preukáže, že druhá strana musela v dobe právneho úkonu vedieť, že dlžník má aspoň jednu nesplatenú pohľadávku a že dlžník voči nej učinil právny úkon v úmysle zmariť jej uspokojenie. Z tohto dôvodu nie je správny právny názor súdu prvej inštancie, že aj keď samotná žalovaná vedela, že dlžník pred uzavretím dohody o vyporiadaní BSM má pohľadávku voči matke žalovanej, dlžné výživné, nešlo o odporovateľný úkon, pretože jeho (žalobcova) pohľadávka vznikla až po rozvode manželstva dlžníka a nemožno ju považovať za spoločný dlh. V konaní ale bolo preukázané, že pohľadávka matky žalovanej vznikla za trvania manželstva dlžníka a žalovanej. Napokon táto skutočnosť nie je významná, pretože stačí, ak dlžník mal čo i len jednu vymáhateľnú pohľadávku, ktorú nesplatil, pričom urobil právny úkon s úmyslom ukrátiť svojho veriteľa bez toho, aby robil medzi nimi rozdiel. Má za to, že žalovanej bolo dobre známe, i keď to sama neprizná, že voči jej manželovi bolo vedené trestné stíhanie, že bol odsúdený za závažný úmyselný trestný čin, že bol zaviazaný na náhradu škody, že vyporiadanie BSM inicioval sám dlžník skoro po troch rokoch od rozvodu manželstva len preto, že bol vyzvaný na dobrovoľné zaplatenie svojho dlhu, uzavrel dohodu o vyporiadanie BSM k jedinému majetku s tým, že jeho podiel bezodplatne pripadol do vlastníctva bývalej manželky. Aj takýto obsah dohody je dôvodom k tomu, že dlžník sa svojho majetku „zbavoval“ v jedinej snahe ukrátiť svojich veriteľov (najmenej známych, t.j. žalobcu, J. W., na dlžnom výživnom). Zdôraznil, že jeho pohľadávka mu bola ako poškodenému priznaná v adhéznom konaní zo strany Najvyššieho súdu Slovenskej republiky za závažný zločin, ktorého sa dopustil dlžník T. Q. voči nemu. Skutočnosť, že trestné stíhanie voči dlžníkovi sa na súde viedlo neprimerane dlhú dobu, spôsobila jednak zmierňujúce ustanovenie pri druhu a výmere trestov voči obžalovaným, ale aj vznik ďalšej majetkovej ujmy. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť a priznať mu náhradu trov konania, ktoré súčasne vyčíslil a odôvodnil. Spolu s odvolaním žalobca doručil odvolaciemu súdu rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 12.4.2012, sp.zn. 21 Cdo 2281/2011. Hoci odvolanie žalobcu smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, vôbec nenamietal vecnú a právnu správnosť rozsudku vo výroku o náhrade trov konania. 4.3. Odvolanie žalovanej smeruje proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania z dôvodu, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď nezohľadnil predložené argumenty a rozhodnutie vo výroku o náhrade trov konania dostatočne neodôvodnil. Pri vyčíslení náhrady trov konania vychádzala z hodnoty sporu podľa § 9 ods. l v spojení s § 10 ods. l, ods. 2 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb nadväzne na predmet sporu určenie neúčinnosti dohody o vyporiadaní BSM k nehnuteľnosti, keď trhová cena porovnateľných nehnuteľností v danej lokalite sa pohybovala v rozpätí od 63.000,-- € do 80.000,-- €; pri výpočte hodnoty jedného úkonu právnej služby v sume 565,-- € vychádzala z hodnoty nehnuteľnosti v sume 70.000,-- € a na podporu svojho tvrdenia poukázala na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS 119/2012. Hodnota predmetu sporu sa dá oceniť peniazmi; v prípade, že veriteľ je v konaní o odporovateľnosť právneho úkonu úspešný, prakticky získava právo, ktoré ako predmet odporovateľného úkonu je peniazmi vyjadriteľné a oceniteľné. Súd prvej inštancie jej tak mal priznať náhradu trov konania minimálne v sume 3.003,90 €. Odvolaciemu súdu navrhla preto rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zmeniť a uložiť žalobcovi zaplatiť jej náhradu trov konania v sume 3.003,-- €, prípadne rozsudok vo výroku o náhrade trov konania zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 5.1. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej dôvodil, že vzhľadom k tomu, že podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie v celom rozsahu, odvolanie žalovanej považuje za neopodstatnené a nedôvodné, nesprávne, právne irelevantné. Procesný súd, ale aj iné všeobecné súdy v obdobných sporoch, rozhodujú vo výroku o náhrade trov konania v tom zmysle, že priznávajú trovy právneho zastúpenia úspešnej strane sporu z hodnoty sporu neurčitej (§ 11 ods. 1 písm. a/ vyhlášky č. 655/2004 Z.z.). Rovnako podľa zákona o súdnych poplatkoch vyrubujú poplatok z návrhu na začatie konania podľa položky č. 1 písm. b/, podľa ktorej ak nemožno predmet konania oceniť peniazmi, z návrhu na začatie konania sa hradí súdny poplatok v sume 99,50 €. Predložil súčasne rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5 Cdo 142/2002 uverejnené v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov č. 4/2004. 5.2. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhla odvolaciemu súdu odvolanie žalobcu zamietnuť a rozsudok súdu prvej inštancie v merite veci potvrdiť ako vecne správny a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania v zmysle vyčíslenia uvedeného v jej odvolaní. Stotožnila sa s právnym a skutkovým posúdením veci samej súdom prvej inštancie. Žalobca svoje tvrdenia neobhájil, nepreukázal, v čom spočívajú vady konania a nesprávne právne posúdenie veci. Naopak si protirečí a bez dôkazov popiera skutočnosti jednoznačne preukázané. Na jednej strane súdu vytýka, že sa náležite nezaoberal otázkou existencie vzťahu blízkych osôb medzi dlžníkom a žalovanou a rozhodnutie riadne neodôvodnil. Na druhej strane ale vo svojom písomnom právnom stanovisku doručenom súdu dňa 14.2.2013, ale i priamo v texte odvolania, sám výslovne uznáva a akceptuje, že na základe preukázaných skutočností ju (žalovanú) nemožno považovať vo vzťahu k dlžníkovi za osobu blízku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto otázke podrobne, presvedčivo a bez akýchkoľvek pochybností vyriešil a odôvodnil. Na základe vylúčenia existencie vzťahu blízkych osôb medzi dlžníkom a ňou bolo na žalobcovi, aby preukázal existenciu úmyslu dlžníka a vedomosť druhej strany právneho úkonu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, čo sa nestalo. Zdôraznila, že dlžník uzavretím dohody o vyporiadaní BSM urobil právny úkon v úmysle kompenzovať svoje dlhy voči svojím veriteľom - voči nej ako bývalej manželke a voči jej matke, nie zmariť uspokojenie veriteľa. Ak veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka pre vyhovenie žalobe. Napriek jednoznačným dôkazom opakovane a účelovo uvádza nepravdivé, resp. zavádzajúce údaje aj ohľadne časovej následnosti jednotlivých právne relevantných úkonov. V závere vyjadrenia zdôraznila, že žalobca sa na pojednávanie ani raz nedostavil, súdu sa nepodarilo doručiť mu písomnosti na známu adresu, ale ani výzvu jeho právneho zástupcu, jeho právny zástupca nie je s ním v kontakte, netuší, kde sa žalobca zdržiava. Napokon jeho informácia, že žalobca požíva ochranu svedka, bola neaktuálna, keďže takmer rok pred podaním žaloby bol z programu ochrany vylúčený. Pochybnosti o účelnom bránení práva vyvoláva tiež skutočnosť, že klienta z Bratislavy zastupuje právny zástupca so sídlom v Prešove a takmer 4/5 trov konania predstavuje cestovné a náhrada za stratu času. 6.1. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k jeho odvolaniu sa plne stotožnil s dôvodmi uvedeným vo svojom odvolaní. Žalovaná len zopakovala svoje dôvody, tvrdenia, skutočnosti prezentované pred súdom prvej inštancie. Takéto tvrdenia a právna argumentácia žalovanej, ktorej súd prvej inštancie jednostranne uveril, porušuje v zmysle čl. 6 ods. l Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd všeobecnú záruku spravodlivého prejednania veci pred súdom, ktorá spočíva v zásade „rovnosti zbraní“. Ďalej sa vyjadroval k znakom právneho štátu, k už vyslovenému právnemu názoru a jeho dôsledku, k bezdôvodnému opomenutiu konštantnej judikatúry súdom. V závere vyjadrenia zdôraznil, že prostredníctvom svojho právneho zástupcu pri svojej právnej argumentácii poukazoval a aj predkladal konštantnú judikatúru najvyššieho súdu, ktorú súd prvej inštancie ignoroval, nebral do úvahy, nerešpektoval, a preto rozsudok súdu prvej inštancie vykazuje znaky jurisdikčnej ľubovôle, čo z ústavného hľadiska je neprijateľné, nezákonné. Naďalej užíva ochranu svedka, jeho pobyt a adresa nie je známa (právnemu zástupcovi) a akákoľvek korešpondencia s ním sa uskutočňuje a je možná jedine cez Prezídium PZ Bratislava. 6.2. Žalovaná sa už nevyjadrila k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu. 7. Uznesením zo dňa 29.5.2013, č.k. 17 C 81/2012-173, súd prvej inštancie uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť poplatok za podané odvolanie proti rozsudku v sume 99,50 € do 10 dní od doručenia uznesenia dôvodiac ustanovením § 6 ods. 2 zákona o súdnych poplatkoch, položkou č. 1 písm. b/ sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý tvorí neoddeliteľnú súčasť zákona o súdnych poplatkoch. 8. Proti tomuto uzneseniu podal včas odvolanie žalobca dôvodiac ustanovením § 4 ods. 2 písm. i/ zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov, a teda je oslobodený od poplatku v konaní o náhradu škody alebo nemajetkovej ujmy, ktoré boli spôsobené trestným činom. V predmetnej právnej veci je nepochybné, že sa domáha v rámci vymožiteľnosti práva (čo je aj návrh na vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu) náhrady škody, ktorá mu bola spôsobená trestným činom, za ktorý bol dlžník T. Q. právoplatne odsúdený. Navrhol uznesenie zrušiť a súdny poplatok za podanie odvolania v sume 99,50 € nevyrubiť. 9. Odvolací súd preskúmal vec súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§ 470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku (zákon č. 160/2015 Z.z. účinný od 1.7.2016), ďalej len C.s.p.], túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu strán sporu nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. apríla 2017; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, ich právni zástupcovia, upovedomení zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. 10. Pri rozhodovaní vychádzal z vyššie uvedených zákonných ustanovení a zo skutočností, ktoré vyšli najavo najneskôr do konca lehoty na podanie odvolania [za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku (zákon č. 99/1963 Zb., O.s.p.), ktorý bol zrušený zákonom č. 160/2015 Z.z. s účinnosťou od 1.7.2016], majúc na zreteli ustanovenie § 470 ods. 2 veta prvá C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (predovšetkým podľa ustanovenia § 204 ods. l, § 205, § 205a, § 212 ods. 1, ods. 3, § 213 ods. l O.s.p.). Rozhodujúcim pre posúdenie vecnej a právnej správnosti rozsudku súdu prvej inštancie boli skutočnosti, ktoré vyšli najavo vykonaným dokazovaním súdom prvej inštancie a ktoré teda nepochybne existovali v čase vyhlásenia jeho rozsudku. Napokon táto zákonná zásada platí aj po 1.7.2016 (§ 383 C.s.p.). Odvolatelia v odvolaní neuvádzali podstatné, rozhodujúce, konkrétne právne skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Vo veci neboli zistené žiadne vady, ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie, a na ktoré by musel odvolací súd prihliadať (§ 212 ods. 3 O.s.p.). 11. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec správne právne posúdil. Na týchto správnych skutkových zisteniach a posúdení sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, ako aj s dôvodmi tam uvedenými, na ktoré odkazuje. 12.1. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie dôvodí, že žalovaná a dlžník (jej bývalý manžel T. Q.J.) nie sú blízkymi osobami z pohľadu ustanovenia § 116 veta pred bodkočiarkou, § 117 Občianskeho zákonníka. Môžu byť (len) v pomere obdobnom rodinnému pomeru, keďže sú rodičmi syna B., avšak len za predpokladu, žeby jeden z nich pociťoval ujmu druhého ako vlastnú ujmu, čo ale nad akúkoľvek pochybnosť nebolo preukázané, čo napokon ani žalobca netvrdil. Rovnako nebolo preukázané, že dlžníkov odporovateľný právny úkon ukracuje uspokojenie žalobcovej vymáhateľnej pohľadávky a súčasne, že žalovanej (druhej strane odporovateľného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovateľným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že žalovaná o tomto úmysle dlžníka pri právnom úkone (v dobe, kedy bol urobený) vedela alebo musela vedieť. Chovanie dlžníka nemožno označiť za chovanie, ktorým sa odporovateľným právnym úkonom snažil ukrátiť svojich veriteľov. Hoci na základe daného právneho úkonu (dohody o vyporiadaní BSM) nezískal žiadne protiplnenie, hodnotu jeho ustupujúceho podielu ale použil na úhradu dlhu matke žalovanej, dlhu na výživnom k maloletému synovi B. a do budúcnosti na plnenie si zákonnej vyživovacej povinnosti k nemu. Teda sa snažil a aj realizoval splatenie reálne existujúceho, splatného, dlhu a do budúcnosti plnenie zákonnej povinnosti. Nadväzne na vyššie uvedené nemožno rozhodnutie súdu v prejednávanej veci oprieť o žalobcom predložené rozhodnutia a v nich uvedené právne názory a závery. 12.2. Úspech v odvolacom konaní nemožno priznať ani žalovanej. Vecne a právne správne súd prvej inštancie rozhodol aj vo výroku o náhrade trov konania. V konaní o odporovateľnosť právneho úkonu predmet konania (odporovateľnosť právneho úkonu) nie je možné oceniť peniazmi, hoci predmet daného právneho úkonu je jasný, presný, vyjadriteľný v konkrétnej hodnote. 13. Odvolací súd ako vecne a právne správne potvrdil (§ 387 ods. l, ods. 2, ods. 3 C.s.p.) aj napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie. Ako je uvedené vyššie žalobca sa vo veci samej nepochybne domáha odporovateľnosti právneho úkonu; nedomáha sa náhrady škody, ktoré právne inštitúty sú veľmi rozdielne, založené na veľmi rozdielnych skutkových základoch s rozdielnou právnou úpravou. Ďalší v neposlednom rade dôležitý dôvod je ten, že žalobca sa v predmetnom súdnom konaní nedomáha ochrany proti T. Q., ktorý (jediný) mu škodu spôsobil, tento nie je stranou sporu. Konanie o vyslovenie odporovateľnosti právneho úkonu nepožíva vecné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. l zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov), žalobca v tomto konaní nepožíva osobné oslobodenie od platenia súdnych poplatkov (§ 4 ods. 2 citovaného zákona o súdnych poplatkoch). Napadnuté uznesenie spĺňa náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 167 ods. l, § 169 ods. l O.s.p. (procesného predpisu platného a účinného v čase rozhodnutia; § 470 ods. l, ods. 2 C.s.p.), poplatok je uvedený v správnej sume. Z uznesenia vyplýva nezameniteľný a nespochybniteľný dôvod vyrubenia súdneho poplatku, jeho výška, čas, spôsob, platobné miesto pre splnenie poplatkovej povinnosti. 14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany sporu nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranou sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č.k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.6.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo strany sporu, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (II. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bola strana sporu pred všeobecným súdom úspešná, teda aby sa rozhodlo v súlade s jej požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 15. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 16. Žiadnej zo strán odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania, keďže mali úspech len čiastočný (§ 396 ods. l, § 255 ods. 2 C.s.p.). 17. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011; § 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).