Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/801/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212220147 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1212220147.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Moniky Holickej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci žalobcov: v 1. rade: I.. L. U., v 2. rade: U. W., oboch bytom L. XX, Q., zastúpených JUDr. Petrom Majerníkom, advokátom, so sídlom Werferova 1, Košice, proti žalovaným: v 1. rade: T. B., v 2. rade: D. B., obaja bytom L. XX, Q., zastúpených JUDr. Miroslavom Pekárom, advokátom, so sídlom Krížna 44, Bratislava, o zaplatenie 931,71 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. apríla 2014, č. k. 14C/171/2012 - 149, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaní v 1. a 2. rade majú nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcom v 1. a 2. rade v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v 1. a 2. rade, ktorou sa domáhali proti žalovaným v 1. a 2. rade zaplatenia nedoplatku na nákladoch za služby a energie spojené s užívaním 3-izbového bytu č. X, nachádzajúceho sa na X. U. F. Q. R. P.. Č.. XXX, F. Č.. XX na L. E. F. Q., ktorého podielovými spoluvlastníkmi sú žalobcovia v 1. a 2. rade, a ktorý prenajali žalovaným v 1. a 2. rade, a to za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa domáhali zaplatenia sumy 2 400,82 eur s príslušenstvom, v priebehu konania zobrali žalobu späť v časti zaplatenia sumy 1 469,11 eur s príslušenstvom, a preto v tejto časti konanie zastavil a pripustil zmenu petitu, ktorou sa domáhali zaplatenia sumy 931,71 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 25. 5. 2010 do zaplatenia. Zo zmluvy o nájme bytu zo dňa 3. 10. 2007, uzatvorenej medzi žalobcami ako prenajímateľmi a žalovanými ako nájomcami zistil, že výška nájomného bola stanovená dohodou v sume 20 000 Sk mesačne s tým, že nájomcovia sa zaviazali platiť nájomné vo výške 20 000 Sk za každý začatý mesiac nájmu. V bode 2, čl. III. bolo dohodnuté, že v cene nájmu sú započítané aj poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré tvoria zálohové platby správcovi domu, ktorým je SENES spol. s. r. o., prepočítané na 2 osoby a zároveň, že v prípade, že za dobu nájmu vyúčtujú jednotliví dodávatelia služieb a energií prostredníctvom správcu bytového domu prenajímateľom nedoplatok, je nájomca povinný takýto nedoplatok zaplatiť, a to v lehote do 14 kalendárnych dní od jeho vyúčtovania. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že nájom žalovaných trval do 31. 7. 2009; správca vyúčtoval náklady spojené s užívaním bytu za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009 dňa 24. 5. 2010, teda v čase, keď už žalovaní neboli nájomcami predmetného bytu. Zistený skutkový stav posúdil podľa § 451 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že predmetné vyúčtovanie správcu zahŕňa obdobie za celý kalendárny rok a nemožno z neho spoľahlivo zistiť, koľko v skutočnosti tvorí nedoplatok, ktorý by žalovaní mali uhradiť. Žalobcovia mali preto požiadať správcu o vystavenie čiastkového vyúčtovania ku dňu skončenia nájmu žalovanými, keď podľa zmluvy o nájme bol oprávnený takýto nedoplatok vyúčtovať jedine správca bytového domu, a nie prenajímatelia. Poukázal na to, že vo výške mesačného nájomného, dohodnutého v sume 20 000 Sk za každý začatý mesiac nájmu, boli započítané aj poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré tvoria zálohové platby správcovi bytového domu. Ďalej uviedol, že žalovaní užívali predmet nájmu do 31. 7. 2009, správca vyúčtoval za obdobie od 1. 1. 2007 do 31. 12. 2009 nedoplatok nákladov za užívanie bytu a plnení spojených s užívaním bytu v sume 525,99 eur (15 845,97 Sk), pričom žalovaní z tejto sumy zaplatili žalobcom sumu 306,83 eur, ktorú si žalobcovia odpočítali a táto suma predstavuje pomernú časť nedoplatkov za obdobie do 31. 7. 2009. Poukázal aj na čl. 5 zmluvy o nájme, v ktorom si strany dohodli zálohu 20 000 Sk (kauciu), ktorej zaplatenie bolo podmienkou začatia nájmu predmetného bytu a túto zálohu boli prenajímatelia oprávnení použiť len v prípade, ak bude nájomca v omeškaní s úhradou ktoréhokoľvek nájomného alebo bude v omeškaní s úhradou nedoplatku, na úhradu ktorých sa zaviazal v bode 2 čl. 3, alebo nájomca spôsobí v predmete nájmu, alebo na vybavení, či zariadení predmetného nájmu škodu, ktorá nezodpovedá bežnému opotrebovaniu počas užívania bytu. Žalobcovia si z tejto kaucie odrátali sumu 306,83 eur, a teda uznali dlh žalovaných voči nim z nedoplatkov len v tejto výške. Podľa § 151 ods. 3 O. s. p. rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Proti tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia v 1. a 2. rade, žiadali napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Namietali nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok dôvodov, keď súd sa nevysporiadal s otázkou existencie samotného nároku, s jeho výškou a nešpecifikoval dôvody zamietnutia žaloby. Ďalej namietali nesprávne vyhodnotenie dôkazov a nedostatočné zistenie skutkového stavu s poukazom na ustanovenie § 122 ods. 1 a § 153 ods. 1 O. s. p., z ktorých vyplýva, že jediným subjektom zodpovedným za vykonanie dôkazov v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci je súd a tejto zodpovednosti ho nemôže zbaviť ani existencia dôkazného bremena účastníkov konania. Uviedli, že podrobne špecifikovali výšku uplatneného nároku ako aj spôsob, ktorým sa k nemu dopracovali a pokiaľ súd považoval za významné ustálenie výšku nedoplatku ku dňu 31. 7. 2009 aj iným spôsobom, bolo jeho povinnosťou vykonať dokazovanie aj na túto skutočnosť, a to vykonaním znaleckého dokazovania alebo dotazovaním spoločnosti SENES, spol. s. r. o., a nie iba konštatovať v odôvodnení rozsudku, že takýto dôkaz mali zabezpečiť oni. Z ustanovenia § 132 O. s. p. podľa ich názoru možno vyvodiť, že súd je povinný dôkazy navzájom si odporujúce hodnotiť a ďalej zdôvodniť napr., prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Za nepochopiteľný považujú záver súdu prvej inštancie, v zmysle ktorého uviedol, že z kaucie si odrátali sumu 306,83 eur a tým podľa názoru súdu jednoznačne uznali dlh žalovaných len v tejto výške. Z vykonaného dokazovania ani zo žiadneho tvrdenia nevyplynulo, že by časť dlhu žalovaných bola uhradená zo zloženej kaucie, sumu 306,83 eur žalovaní uhradili po ich výzve bankovým prevodom priamo na ich účet ešte pred podaním žaloby. Namietali aj nesprávne právne posúdenie veci, keď v odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že jediným subjektom oprávneným vyhotoviť vyúčtovanie v zmysle zmluvy je spoločnosť SENES spol. s. r. o., a keďže táto spoločnosť vyúčtovanie k 31. 7. 2009 (skončenie nájmu) nevyhotovila, nevzniká im ako prenajímateľom nárok na uhradenie nedoplatku. Namietali, že pri výklade právneho úkonu, v danom prípade čl. III. ods. 2 zmluvy o nájme bytu, je najdôležitejšie zistiť skutočnú vôľu konajúceho subjektu. V ustanovení § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka je obsiahnuté dôležité výkladové pravidlo v prípadoch, keď bol právny úkon vyjadrený slovami. Môže ísť o prejav vôle vyjadrený vo forme ľudskej reči (slovami) alebo prejav vôle zachytený v obsahu písomností. V takýchto prípadoch platí základné interpretačné pravidlo, že prejav vôle je potrebné vykladať tak, aby so zreteľom na okolnosti, za ktorých bol urobený, zodpovedal skutočnému obsahu vôle, nielen jazykovému vyjadreniu konajúcej osoby. Uvedené ustanovenie ukladá súdu, aby pochybnosti o obsahu právneho úkonu odstránil výkladom založeným na tom, aby vedľa jazykového vyjadrenia právneho úkonu zachyteného slovne skúmal aj vôľu konajúcej osoby. Jazykové vyjadrenie právneho úkonu zachyteného v zmluve musí byť preto najprv vykladané prostriedkami gramatickými, logickými či systematickými a okrem toho súd posúdi na základe vykonaného dokazovania, aká bola skutočná vôľa strán v okamihu urobenia právneho úkonu, pričom podmienkou na prihliadane na vôľu účastníkov je, aby nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia úkonu. Poukázali aj na právny záver Ústavného súdu SR, že interpretácia zmluvných textov je vo svojej základnej podobe, do istej miery porovnateľná s výkladom právnych predpisov, pričom jazykový výklad predstavuje prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme. Zároveň uviedol, že všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Podľa ich názoru je nepochybné, že úmyslom strán pri uzatváraní zmluvy, konkrétne pri koncipovaní čl. III. ods. 2 bolo dojednanie takých podmienok, aby náklady na plnenia poskytované s užívaním bytu v plnej miere hradili osoby, ktoré tieto plnenia skutočne požívali, teda žalovaní ako nájomcovia. Prípadné nedoplatky vzniknuté na plneniach poskytovaných s užívaním bytu v súvislosti s jeho užívaním žalovanými, ako konečnými príjemcami týchto plnení, teda mali byť žalovanými riadne uhradené, a to v takom pomere, v akom sa na nedoplatkoch skutočne podieľali. Uviedli, že je všeobecne známou skutočnosťou, že vlastník bytu uhrádza mesačné zálohy na plnenia poskytované s užívaním bytu, ktoré sú správcom domu vypočítané na základe vyúčtovania za predchádzajúci kalendárny rok, pričom odpočty meračov sa vykonávajú spravidla raz ročne, a to ku koncu príslušného kalendárneho roka a následné zúčtovanie s poskytnutými zálohami je vlastníkom bytov doručované do 31. 5. nasledujúceho kalendárneho roka. O výške nedoplatku alebo preplatku sa tak vlastník nehnuteľností objektívne dozvie až niekoľko mesiacov po skončení kalendárneho roka. Správca bytového domu nevykonáva vyúčtovanie nákladov za jednotlivé mesiace, ale iba za celý kalendárny rok. Žalovaní si boli vedomí spôsobu, akým spoločnosť SENES, spol. s. r. o. vyúčtovanie vykonáva, a teda si boli vedomí, že pre výpočet nedoplatku, ktorý budú v zmysle čl. III. ods. 2 povinní dodatočne uhradiť, bude potrebné pristupovať na základe skutočne zaplatených preddavkov a reálne spotrebovaného množstva energií. Uviedli, že od júla 2009 im správca domu zvýšil zálohové platby, čím došlo k poníženiu žalovanými spôsobeného nedoplatku. Ak by od augusta 2009 neplatili zálohové platby, vôbec vznikol by na byte nedoplatok v sume najmenej 2 084,44 eur. Namietali, že žalovaní vykladajú čl. III ods. 2 zmluvy tak, že sú povinní uhradiť nedoplatok za plnenia vypočítané ako rozdiel medzi cenou skutočne poskytnutých plnení v období 1/2009 - 7/2009 a nimi uhradenými zálohovými platbami, o čom svedčí aj spísanie protokolu o odovzdaní nehnuteľnosti, vrátane odpočtov jednotlivých meračov a poznámky ohľadne vyúčtovania od spoločnosti SENES, spol. s. r. o. za obdobie 1. 1. 2009 - 31. 7. 2009. V roku 2009 boli mesačné zálohové platby za plnenia poskytované s užívaním bytu, ktoré boli zahrnuté v dojednanom nájomnom v sume 20 000 Sk/mes., platené v sume 176,76 eur/mes. a z obsahu zmluvy, ako aj z následného správania účastníkov je zrejmé, že zálohové platby mali byť po skončení kalendárneho roka alebo po ukončení nájmu zúčtované so skutočnými nákladmi, vynaloženými na jednotlivé plnenia a následne vyúčtovanými správcom bytového domu. Samotné vyúčtovanie predložené správcom bytového domu v prípade, ak nájomcovia nevyužívajú byt počas celého kalendárneho roka, môže preto slúžiť ako podklad pre výpočet ich povinnosti. Namietali, že nezohľadnenie výšky skutočne spotrebovaných plnení jednotlivých užívateľov bytu a výšky nimi platených zálohových platieb je v rozpore s dobrými mravmi. 3. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcov navrhli napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť a priznať im náhradu trov odvolacieho konania. S poukazom na § 120 ods. 1 O. s. p. namietali, že právo súdu vykonať aj stranami neoznačené a nenavrhnuté dôkazy zostáva len v polohe možností a nie je povinnosťou súdu. Poukázali na to, že žalobcovia v 1. a 2. rade mali povinnosť tvrdenia a povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení a mali v priebehu konania možnosť navrhnúť súdu znalecké dokazovanie na preukázanie výšky nedoplatku za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009, avšak počas konania nikdy nenavrhli vykonať znalecké dokazovania na preukázanie svojich tvrdení o výške nedoplatku, a to ani po poučení súdu podľa § 120 ods. 4 O. s. p., na pojednávaní dňa 2. 4. 2014, keď uviedli, že nemajú ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania. S poukazom na čl. III ods. 2 zmluvy o nájme bytu zo dňa 3. 10. 2007 namietali, že subjektom oprávneným vystaviť vyúčtovanie za služby spojené s užívaním bytu bol správca bytového domu a žalovaní boli v zmysle zmluvy o nájme bytu povinní uhradiť nedoplatok, ktorý vyúčtoval správca bytového domu a nie žalobcovia v 1. a 2. rade. So správcom bytového domu vykonaného vyúčtovania za rok 2009 uhradili z celkového nedoplatku v sume 525,99 eur sumu 306, 83 eur a tým si svoju povinnosť riadne splnili. Poukázali na to, že žalobcovia si žalobou uplatnili nárok na zaplatenie nedoplatku v sume 2 400,82 eur s príslušenstvom na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 28. 9. 2007, ktorá medzi stranami nebola uzavretá, pričom až na pojednávaní dňa 22. 11. 2013 žalobca v 1. rade uviedol, že ide o nedoplatok za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009, ktorý pozostáva z nedoplatku za nadmernú spotrebu v sume 1 238,54 eur a zostatku, ktorý bol vypočítaný ako zmluvná pokuta v zmysle čl. III bod 7 nájomnej zmluvy, avšak v podpísanej nájomnej zmluve sa tento bod 7 nenachádza a následne po čiastočnom späťvzatí žaloby žiadali žalobcovia zaplatiť len istinu 931,71 eur s príslušenstvom, ktorý si uplatnili na základe nájomnej zmluvy zo dňa 3. 10. 2007, teda z iného právneho titulu, ako sa domáhali žalobou. Nepreukázali tiež, akým spôsobom nedoplatok v tejto sume vypočítali. Nedoplatok, ktorý si uplatnili podaním zo dňa 24. 1. 2014, je rozpore s čl. III. ods. 2 zmluvy o nájme zo dňa 3. 10. 2007, pretože nedoplatok je v zmysle uvedeného odseku oprávnený vyúčtovať len správca bytového domu. Namietali, že žalobcovia sa domáhajú zaplatenia nedoplatku, ktorý už raz bol vyúčtovaný, a to správcom bytového domu, a ktorý už raz žalovaní uhradili, a to v sume 306,83 eur. Namietali aj premlčanie žalobcami uplatneného nároku. 4. Žalobcovia v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedli, že v žalobe došlo k pisárskej chybe, keď zmluva o nájme bytu bola v žalobe riadne identifikovaná stranami a predmetom nájmu, avšak došlo k chybe pri uvedení dátumu jej uzavretia a vzhľadom na to, že medzi stranami nebola uzavretá žiadna iná zmluva o nájme bytu, nemôže nesprávne uvedenie dátumu uzavretia zmluvy spôsobiť pochybnosti o predmete samotnej žaloby, resp. o titule, z ktorého si žalobcovia uplatňovali zaplatenie žalovanej sumy. 5. Žalovaní v 1. a 2. rade vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcov zotrvali na svojom tvrdení, že žalobcovia si uplatnili zaplatenie údajného nedoplatku v sume 931,71 eur z úplne iného právneho titulu, ako sa pôvodne domáhali žalobou, a teda nárok si uplatnili po márnom uplynutí zákonnej trojročnej premlčacej lehoty a nesúhlasili s tvrdením žalobcov, že išlo o pisársku chybu, keď z ustálenej judikatúry je zrejmé, že správne uvedenie dátumu v žalobe je povinnosťou a zároveň zodpovednosťou žalobcov. Vzhľadom na to považujú vznesenú námietku premlčaniu za odôvodnenú. 6. Odvolací súd; s poukazom na § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z., Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP") účinného od 01. 07. 2016; preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný (§ 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v dostatočnom rozsahu potrebnom na zistenie skutočností rozhodujúcich pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov, ktorou sa po čiastočnom späťvzatí žaloby a zmene petitu žaloby pripustenej súdom prvej inštancie, domáhali proti žalovaným v 1. a 2 rade zaplatenia sumy 931,71 eur s príslušenstvom titulom nedoplatku na nákladoch za plnenia poskytované s užívaním bytu za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009 na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 3. 10. 2007. Vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 132 O. s. p. (§ 191 CSP), vec posúdil správne po právnej stránke, keď na zistený skutkový stav aplikoval ustanovenie § 451 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka a toto ustanovenie ako aj čl. III ods. 2 zmluvy o nájme bytu zo dňa 3. 10. 2007 správne vyložil a dospel k správnemu záveru, že podľa zmluvy o nájme bol oprávnený nedoplatok vyúčtovať jedine správca bytového domu a nie prenajímatelia, a keďže žalovaní z nedoplatku vyúčtovaného správcom za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 12. 2009 v sume 525,99 eur zaplatili žalobcom sumu 306,83, zaplatili pomernú časť nedoplatkov za obdobie 1. 1. 2009 do 1. 7. 2009. Svoje úvahy vedúce k zamietnutiu žaloby žalobcov súd prvej inštancie aj v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O. s. p. (§ 220 ods. 2 CSP) odôvodnil, keď s poukazom na zodpovedajúcu právnu úpravu uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní z hľadiska správnosti zaujatých záverov. 8. Žalobcovia sa v konaní domáhali proti žalovaným zaplatenia nedoplatku na nákladoch spojených s užívaním bytu za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009 v sume 931,71 eur s príslušenstvom na základe zmluvy o nájme bytu zo dňa 31. 10. 2007. V čl. III. bod 2 predmetnej zmluvy si strany dohodli výšku nájomného v sume 20 000 Sk za každý začatý mesiac nájmu s tým, že v cene nájmu sú započítané aj poplatky spojené s užívaním bytu, ktoré tvoria zálohové platby správcovi bytového domu, ktorým je SENES, spol. s. r. o. Vlčie hrdlo, Bratislava, prepočítané na 2 osoby. Zároveň si dohodli, že v prípade, že za dobu nájmu vyúčtujú jednotliví dodávatelia služieb a energií prostredníctvom správcu bytového domu prenajímateľom nedoplatok, je nájomca povinný takýto nedoplatok zaplatiť, a to v lehote do 14 kalendárnych dní od jeho vyúčtovania. 9. Súd prvej inštancie správne vyložil čl. III bod 2 predmetnej zmluvy tak, že žalovaní ako nájomcovia sú povinní zaplatiť žalobcom ako prenajímateľom nedoplatok vyúčtovaný za dobu nájmu správcom bytového domu s tým, že jedine správca bytového domu bol oprávnený takýto nedoplatok vyúčtovať a nie prenajímatelia. Z uvedeného článku zmluvy jednoznačne vyplýva, že žalovaní sú povinní zaplatiť nedoplatok vyúčtovaný za dobu nájmu jednotlivými dodávateľmi služieb a energií, a to prostredníctvom správcu bytového domu. Nedôvodne žalobcovia vo svojom odvolaní namietajú nesprávny výklad uvedeného článku zmluvy súdom prvej inštancie, keď vykonaným dokazovaním v konaní nebolo preukázané, že by vôľa strán v čase podpisu zmluvy o nájme smerovala k dohode o povinnosti žalovaných zaplatiť nedoplatok vo výške vyúčtovanej na základe zaplatených preddavkov a reálne spotrebovaného množstva energií, ako tvrdili žalobcovia, pričom takáto vôľa strán by odporovala aj jazykovému vyjadreniu tohto dojednania strán v zmluve, z ktorého je nepochybné, že ide o nedoplatok za služby a energie za dobu nájmu, vyúčtovaný správcom bytového domu, a to bez ohľadu na výšku zálohových platieb za služby spojené s užívaním bytu, keď tieto sú započítané v cene nájmu dohodnutej v sume 20 000 Sk mesačne. Správne preto súd prvej inštancie uviedol, že vzhľadom na ukončenie nájmu predmetného bytu žalovanými k 31. 7. 2009, mali žalobcovia požiadať správcu o vystavenie čiastkového vyúčtovania ku dňu ukončenia nájmu žalovanými. Pokiaľ žalobcovia tvrdili, že nedoplatok za obdobie od 1. 1. 2009 do 31. 7. 2009 predstavuje sumu 931,71 eur, zaplatenia ktorej sa v konaní domáhali proti žalovaným, zaťažovalo ich dôkazné bremeno vo vzťahu k tejto skutočnosti nimi tvrdenej, a preto boli povinní výšku nimi tvrdeného nedoplatku preukázať predložením vyúčtovania správcu za uvedené obdobie, resp. navrhnúť vyžiadanie takého dôkazu súdom, prípadne mali tiež možnosť navrhnúť znalecké dokazovanie, pretože konajúci súd nebol povinný zabezpečiť a vykonať takéto dôkazy z vlastnej iniciatívy, v zmysle § 120 ods. 1 O. s. p. mal len možnosť vykonať aj iné ako stranami navrhnuté dôkazy, a v to v prípade, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. V danom prípade však pre rozhodnutie vo veci nebolo nevyhnutné vykonanie týchto žalobcami v odvolaní tvrdených dôkazov, ale žalobcovia, ktorých zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení, mali možnosť v konaní vykonanie takýchto dôkazov navrhnúť, ktorú možnosť však nevyužili. Nedôvodne žalobcovia namietajú, že v konaní špecifikovali výšku uplatneného nároku a aj spôsob, ktorým sa k uvedenej sume dopracovali. Tieto skutočnosti sú irelevantné pre posúdenie dôvodnosti žaloby žalobcov vzhľadom na to, že podľa zmluvných dojednaní strán rozhodujúca je výška nedoplatku vyúčtovaná správcom bytového domu. Vykonaným dokazovaním tiež nebolo preukázané tvrdenie žalobcov, že vyúčtovanie vykonané správcom malo slúžiť len ako podklad pre výpočet nedoplatku, pretože takého dojednanie strán o výpočte nedoplatku, ktorý sú žalovaní povinní zaplatiť, z predmetného článku nevyplýva, keď výslovne sa strany dohodli len na úhrade nedoplatku vyúčtovaného správcom. Irelevantné je aj zvýšenie zálohových platieb správcom počnúc mesiacom august 2009 a nedôvodne žalobcovia namietajú, že týmto zvýšením zálohových platieb znížili dlh vytvorený žalovanými, keď zvýšenie zálohových platieb sa netýkalo obdobia trvania nájmu bytu žalovanými, ale tieto platby slúžili ako zálohy na úhradu služieb poskytovaných v súvislosti s užívaním predmetného bytu v nasledujúcom období, t. j. po ukončení nájmu bytu žalovanými. 10. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že obsah odvolania žalobcov nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska tvrdení, ktoré uvádzali v podanom odvolaní a uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. 11. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. 12. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že žalovaní, ktorí mali úspech v odvolacom konaní, majú proti žalobcom nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. 13. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).