Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/245/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1212234879 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 02. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1212234879.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci žalobcu: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, proti žalovanej: Q. B., J. X, O., zastúpenej advokátom Mgr. Dávidom Štefankom, Kutlíkova 17, Bratislava, o zaplatenie 14.791,49 eura s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 12C/19/2013-154, zo dňa 14.4.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 14.791,49 eura spolu s úrokom z omeškania 9 % ročne od 21.5.2012 do zaplatenia; žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou, doručenou súdu 19.12.2012, domáhal proti žalovanej zaplatenia 14.791,49 eura titulom náhrady škody podľa § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zák. č. 328/2002 Z.z.“). Žalobu odôvodnil tým, že dňa 27.7.2009 došlo protiprávnym konaním žalovanej k úrazu npráp. X. Š., príslušníka policajného zboru, služobne zaradeného na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Dolnom Kubíne. Tento úraz bol príslušným nadriadeným orgánom uznaný za služobný úraz podľa § 29 ods. 1 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline ako služobný úrad z titulu zodpovednosti za škodu zo služobného úrazu podľa § 174 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície (ďalej len „zák. č. 73/1998 Z.z.“) vyplatilo npráp. X. Š. 14.768,32 eura. Pri tomto služobnom úraze zároveň došlo k poškodeniu služobného cestného vozidla zn. S. D., EVČ: G. XXX D., čím Krajskému riaditeľstvu Policajnému zboru v Žiline vznikla škoda 23,17 eura. 2. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že dňa 27.7.2009 v čase od 10,55 hod. sa do objektu bývalých Y. „W. Z.“, patriacich spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s. v konkurze, dostavila na základe vypracovaného plánu vyšetrovania a plánu spoločného postupu v trestnej veci zločinu krádeže, vedeného na odbore kriminálnej polície OR PZ v Dolnom Kubíne pod ČVS: ORP-211/OVK- DK-2009 určená a vopred schválená skupina policajtov, v ktorej sa nachádzal aj nprap. X. Š.. Žalovaná neurobila všetky primerané opatrenia, aby zabezpečila ochranu zdravia spoluobčanov, nachádzajúcich sa v tom čase v objekte areálu, pričom nechala voľne pobehovať psa, K. R. menom Y. bez náhubku a vôdzky, v čase, keď sa do objektu za účelom vykonania procesných úkonov vyšetrovania trestnej činnosti dostavila skupina príslušníkov PZ, služobne zaradených na OR PZ v Dolnom Kubíne, pričom došlo k napadnutiu príslušníka PZ nprap. X. Š., ktorému boli v dôsledku tohto útoku spôsobné zranenia, vyžadujúce okamžité lekárske vyšetrenie s následnou hospitalizáciou a dobou liečenia od 27.7.2009 do 26.7.2010. Poškodený utrpel vnútrokĺbovú trieštivú zlomeninu ihlicového kĺbového hrboľa horného konca píšťaly pravého predkolenia s posunom kostných úlomkov kompresívneho charakteru, hryznú ranu hornej časti lýtka pravého predkolenia o veľkosti 5 cm, dve drobné hryzné rany na pravom ramene, odreninu kože pravého stehna, a odreninu kože na dlani a na prstoch ľavej ruky. V dôsledku týchto zranení bol poškodený vyradený z pracovného a spoločenského života na dobu 12 mesiacov. Podrobil sa viacerým operačným zákrokom a bolo mu sťažené jeho uplatnenie sa, či už v práci alebo v súkromí. Z vykonaného dokazovania bolo podľa súdu prvej inštancie zrejmé, že príslušníci PZ sa v objekte nachádzali so súhlasom žalovanej, ktorá ich po príchode pozvala na kávu do objektu budovy, čo však príslušníci PZ odmietli. Pri vstupe do objektu ich neupozornila žiadna tabuľa ani výstraha, že sa v objekte nachádza pes, že sa pes voľne pohybuje v objekte, pričom ona sama ho pustila, aby sa voľne pohyboval v objekte a nezabezpečila jeho uviazanie počas prítomnosti cudzích osôb v objekte. Uvedeným konaním teda umožnila voľne sa pohybujúcemu psovi, aby zaútočil na príslušníka PZ a spôsobil mu zranenia. Podľa „Odborného lekárskeho vyjadrenia“ č. 67/2009 z 15.12.2009, ktoré vypracoval znalec MUDr. X.K. X. pre účely trestného konania, najzávažnejším zranením poškodeného bola vnútrokĺbová trieštivá zlomenina ihlicového kĺbového hrboľa horného konca píšťaly pravého predkolenia s posunom kostných úlomkov, ku ktorému znalec uviedol, že toto zranenie nemohlo vzniknúť kopnutím nohou druhej osoby, úderom päsťou, ani jednoduchým pádom nekoordinovaným šliapnutím na pravú nohu. Vo svojom lekárskom vyjadrení uviedol, že tento typ zranenia nevzniká pádom na zem. Na základe tohto „Odborného lekárskeho vyjadrenia“ nemal súd prvej inštancie pochybnosti o existencii príčinnej súvislosti medzi útokom psa a zranením poškodeného nprap. X. Š.S.. 3. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ďalej zistil, že žalovaná svojím konaním porušila povinnosť, ustanovenú v § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z., a spôsobila inému z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví, za čo bola rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 6T/4/2011-335, zo dňa 17.4.2012 a uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 2T/69/2012-370 (správne 2To/69/2012-370), zo dňa 15.8.2012, uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1.ods. 2 písm. a) Trestného zákona. Poškodenie zdravia bolo policajtovi spôsobené zavineným konaním žalovanej. Z § 114 ods. 5 zákona č. 328/2008 Z.z. s poukazom na § 440 Obč. zák. vyvodil, že žalobcovi vzniklo právo na vrátenie vyplatených dávok úrazového zabezpečenia vzhľadom na to, že zranenie poškodeného bolo kvalifikované ako pracovný úraz. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním ďalej za preukázané, že žalovaná porušila prevenčnú povinnosť, pretože nevykonala všetky opatrenia, ktoré by zabránili tomu, aby voľne pohybujúci pes napadol - pohryzol poškodeného príslušníka PZ, pričom porušenie prevenčnej povinnosti postačuje na založenie zodpovednosti žalovaného za škodu (R 5/1981). Podľa názoru súdu prvej inštancie je nespochybniteľné, že pokiaľ by pes Y. bol v inkriminovanom čase riadne uviazaný, prípadne mal náhubok, ako to ukladá zákon č. 282/2002 Z.z., tak by k žiadnemu uhryznutiu a následnému zraneniu poškodeného príslušníka PZ nebolo došlo. K námietke premlčania, ktorú vzniesol právny zástupca žalovanej s tým, že ku škodovej udalosti malo dôjsť dňa 27.7.2009 a žaloba bola podaná až 19.12.2012 a teda podľa jeho názoru je nárok žalobcu premlčaný, súd prvej inštancie uviedol, že vychádzal z § 106 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého sa právo na náhradu škody premlčí za dva roky, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. V tejto súvislosti uviedol, že o zodpovednosti za škodu bolo rozhodnuté rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 6T/4/2011-335, zo dňa 17.4.2012 v spojení s uznesením Krajského súdu v Žiline č.k. 2Tos/61/2012-364 (správne 2To/69/2012-370), ktoré nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 15.8.2012, teda od tohto dátumu sa počíta lehota podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pretože na základe tohto rozhodnutia bol ustálený stav, kto za škodu spôsobenú príslušníkovi PZ zodpovedá. 4. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Žalobcovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prvej inštancie ich náhradu nepriznal, pretože bol v konaní zo zákona oslobodený od platenia trov konania. 5. Proti rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobu zamietnuť. Dôvodila tým, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie, že svojím konaním porušila povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1 zákona č. 282/2002 Z.z, ktorým sa upravujú niektoré podmienky držania psov (ďalej len „zákon o držaní psov“), a spôsobila inému z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví. Namietla proti názoru súdu prvej inštancie, že pokiaľ by pes Y. bol v inkriminovanom čase riadne uviazaný, prípadne mal náhubok tak, ako to ukladá zákon o držaní psov, tak by k žiadnemu uhryznutiu a následnému zraneniu poškodeného príslušníka PZ nebolo došlo. Zdôraznila, že zákon o držaní psov neukladá povinnosť, aby bol pes uviazaný alebo mal náhubok. Povinnosť mať nasadený náhubok má len pes, ktorý je nebezpečný a je vedený na verejnom priestranstve. Pes Y. sa nachádzal v chovnom priestore, v súkromnom areáli a v minulosti nikomu neublížil, preto ho nie je možné považovať za nebezpečného. Z tohto dôvodu podľa žalovanej nemohlo dôjsť k porušeniu povinnosti žalovanou, vyplývajúcej zo zákona o držaní psov. 6. Žalovaná nesúhlasila ani s tým, že zanedbala svoju prevenčnú povinnosť, čo by zakladalo jej zodpovednosť za škodu (R 5/1981), pretože nevykonala všetky opatrenia, ktoré by zabránili tomu, aby voľne sa pohybujúci pes napadol poškodeného príslušníka PZ. Z výpovedi poškodeného, svedkov aj žalovanej je zrejmé, že žalovaná informovala príslušníkov PZ o voľne pohybujúcom sa psovi, príslušníci teda mali vedomosť o tom, že sa tam voľne pohybuje pes, a že ho žalovaná ide uviazať. Uvádza, že príslušníci PZ boli vyzvaní aj p. J. k opusteniu areálu spoločnosti. Vzhľadom k tomu, že na túto výzvu nereagovali, zavolala ich žalovaná do administratívnej budovy na kávu, aby zabránila kontaktu zo psom. Uvedené je podľa nej preukázané výpoveďou samotného poškodeného X. Š. vo výpovedi z hlavného pojednávania vedeného na Okresnom súde Námestovo z 1.7.2011 kde uviedol: „Tiež nás ešte pozývala na kávu do administratívnej budovy. Pán O. to odmietol za nás všetkých s tým, že počkáme na pána J. von.“ Záver súdu prvej inštancie, že príslušníci PZ sa v objekte nachádzali so súhlasom žalovanej, je podľa nej absolútne nepravdivý a nezákonný postup policajtov počas konania niekoľkokrát namietala. Príslušníci PZ vstúpili do areálu spoločnosti bez súhlasu tak, že si svojvoľne zdvihli závoru umiestnenú pri vstupe na súkromný pozemok. Vstup do areálu bol zabezpečený rampou, ktorá bola pred príchodom policajtov zatvorená, čo vyplýva z viacerých výpovedi. Podľa názoru žalovanej by k tomuto incidentu nedošlo, keby príslušníci PZ počkali za závorou tak, ako kedykoľvek predtým a na pozemok by vošli až so súhlasom. Žalovaná súdu prvej inštancie vytkla, že sa nevysporiadal so skutočnosťou, ktorá sa týkala samotného útoku a to, že útok by sa nikdy nestal, keby do psa Y. poškodený X. Š.A. nekopol. Skutočnosť, že pes nebol agresívnej povahy, vždy ľudí len oňuchal a išiel, potvrdzujú aj svedecké výpovede (svedok X. V., B. F.). Zdôraznila, že pes nikdy neútočí bezdôvodne. 7. Žalovaná v podanom odvolaní ďalej tvrdila, že poškodenému X. vznikla škoda tým, že si počínal neopatrne, ľahkomyseľne a konal neobvyklým spôsobom, čím porušil § 175 ods. 2 písm. c) zákona č. 73/1998 Z.z. To, že sa poškodený správal neobvyklým spôsobom a konal ľahkomyseľne, vyplýva z toho, že už v minulosti vykonával obhliadky v areáli spoločnosti, a teda mal vedomosť o tom, že v areáli spoločnosti sa nachádzajú psy. V tejto súvislosti poukázala na § 441 Obč. zák., podľa ktorého, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám. Podľa jej názoru poškodený môže v tomto prípade za škodu výlučne sám, a to tým, že spolu s ďalšími príslušníkmi PZ SR bez súhlasu oprávnenej osoby vkročil do súkromného areálu spoločnosti, nereagoval na výzvu k opusteniu areálu, napriek upozorneniu o voľnom pohybe psa a následnej výzve k tomu, aby počkali vo vnútri alebo v aute, kým nebude uviazaný tak nekonal a nakoniec vyprovokovaním psa Y., keď ho kopol. Poškodený si teda vzniknutú škodu, či už na zdraví alebo na majetku, spôsobil vlastným zavineným konaním a na základe toho si takto vzniknutú škodu znáša poškodená osoba sama. 8. Žalovaná rozporovala aj výšku uplatnenej škody. Proti posudkom k náhrade za bolesť a za sťaženie spoločenského uplatnenia namietala, že tieto boli spracované jednostranne na žiadosť žalobcu, bez toho, aby sa k nim mohla vyjadriť. Posudky neboli vypracované znalcom ustanoveným súdom a ich správnosť nikdy nebola v konaní preukázaná. Spochybňovala, že došlo k takým následkom, ktoré by odôvodňovali sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného. Mala za to, že nebolo preukázané, či takto určená suma bola poškodenému žalobcom vyplatená a na základe akého rozhodnutia; uvedené položky preto neuznávala. Dala do pozornosti, že už v čase keď žalobca vyplácal uvedené sumy, bol zrejmý majiteľ psa (PEAT GROUP Inc, a.s.), ktorý mal údajne spôsobiť poškodenie zdravia. 9. V súvislosti so sumou, ktorú žalobca identifikuje ako škodu na motorovom vozidle S. D. EČV: ZA XXX D. vo výške 23,17 eura, spôsobenú služobnému úradu vzniesla námietku premlčania, navyše spochybňovala, či vôbec v súvislosti s napadnutím psom došlo k poškodeniu motorového vozidla, nakoľko uvedenú skutočnosť žalobca ničím nepreukázal. Podľa nej toto motorové vozidlo bolo nepochybne poškodené už predtým, resp. po tom. 10. Záverom žalovaná upriamila pozornosť na absenciu protiprávneho úkonu z jej strany, ako aj na absenciu príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom a škodou. Zároveň uviedla, že majiteľom psa, ktorý mal údajne poškodenie zdravia a majetku spôsobiť nie je žalovaná, tento patrí právnickej osobe TORF EXPORT, s.r.o. a preto nie je v spore pasívne legitimovanou. 11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Zopakoval, že 27.7.2009 žalovaná neurobila všetky primerané opatrenia, aby zabezpečila ochranu zdravia spoluobčanov, nachádzajúcich sa v tom čase v objekte neoploteného areálu spoločnosti PEAT Group Inc., a.s. a nechala voľne pobehovať psa, nemeckého ovčiaka menom Y., bez vôdzky a náhubku, keď sa do objektu za účelom vykonania procesných úkonov vyšetrovania trestnej činnosti dostavila skupina príslušníkov PZ, pričom došlo k napadnutiu príslušníka PZ npráp. X. Š. týmto psom. V dôsledku útoku psa bol poškodený vyradený z pracovného a spoločenského života na dobu dvanásť mesiacov. Žalobca upriamil pozornosť na to, že pri náhrade škody spôsobenej policajtovi ide o špeciálny zodpovednostný vzťah medzi služobným úradom a policajtom, ktorý sa posudzuje podľa zákona č. 73/1998 Z.z. a podľa tohto zákona sa postupuje v konaní o náhradu škody, pričom rozsah a spôsob náhrady škody v prípadoch úrazu upravuje tretia časť zákona č. 328/2002 Z.z. Mal za to, že žalovaná svojím konaním porušila povinnosť ustanovenú v § 4 ods. 1) zákona č. 282/2002 Z.z. a spôsobila inému z nedbanlivosti ťažkú ujmu na zdraví, za čo bola uznaná vinnou z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1 ods. 2 písm. a) Trestného zákona rozsudkom Okresného súdu Námestovo č.k. 6T/4/2011-335, zo dňa 17.4.2012 a uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 2To/69/2012-370, zo dňa 15.8.2012. Z vykonaného dokazovania mal žalobca za zrejmé, že príslušníci PZ sa v objekte spoločnosti PEAT Group Inc., a.s., zdržovali prinajmenšom so súhlasom žalovanej, ktorá ich po príchode pozývala na kávu do administratívnej budovy. Pri vstupe do objektu ich neupozorňovala žiadna tabuľa, či výstraha, že by sa v objekte nachádzal nejaký pes a už vôbec nie to, že by malo ísť o voľne sa pohybujúceho psa, ktorého podľa výsledkov trestného konania mala v ten deň pustiť práve žalovaná, čím je tak nespochybniteľne preukázané, že to bola práve ona, ktorá pustila psa, ktorý býval inak v čase prítomnosti neznámych osôb uviazaný. Vo vyjadrení konštatoval, že na základe „Odborného lekárskeho vyjadrenia“, ktoré 15.12.2009 vypracoval znalec MUDr. X. X., nemôžu byť pochybnosti ohľadom existencie príčinnej súvislosti medzi útokom psa (čomu podľa jeho názoru nasvedčujú viaceré hryzné rany na tele poškodeného) a zraneniami poškodeného npráp. X. Š.. Mechanizmus vzniku najzávažnejšieho zranenia, majúceho charakter ťažkej ujmy, plne zodpovedá výpovedi poškodeného. Samotná žalovaná naznačovala, že k najzávažnejšiemu zraneniu poškodeného (zlomenina pravého predkolenia), mohlo dôjsť pri páde, podľa jej výpovede sa poškodený pošmykol, čo ale nesúviselo s útokom psa. Takýto spôsob vzniku tohto zranenia nezodpovedá výpovedi znalca, ktorý vylúčil vznik tohto zranenia pádom, nekoordinovaným šliapnutím na nohu. Poškodenie zdravia bolo policajtovi spôsobené zavineným konaním žalovanej, pričom podľa § 114 ods. 5 zákona č. 328/2002 Z.z., s poukazom na § 440 Obč. zák. žalobcovi vzniklo právo na vrátenie vyplatených dávok úrazového zabezpečenia. 12. Žalobca s poukazom na § 420 ods. 1 a § 415 Obč. zák. uviedol, že žalovaná porušila prevenčnú povinnosť, pretože nevykonala dostatočné opatrenia na to, aby voľne pohybujúcemu psovi (bez vôdzky a náhubku) zabránila napadnúť - uhryznúť osobu, ktorá sa v tom čase nachádzala v danom objekte. Podľa žalobcu je nespochybniteľné, že keby bol pes Y. v inkriminovanom čase riadne uviazaný, resp. by bol na vôdzke, či mal náhubok, tak ako to ukladá aj zákon č. 282/2002 Z.z., tak by k žiadnemu uhryznutiu a následným zraneniam, ktoré poškodený príslušník PZ utrpel nedošlo. V súvislosti s tým, či škoda nevznikla aj zavinením samotného poškodeného príslušníka PZ, nakoľko napadnutý príslušník PZ, mal sám nohou zaútočiť na voľne sa pohybujúceho psa, žalobca uviedol, že tieto dohady a domnienky neboli žiadnym spôsobom preukázané, nakoľko aj svedkovia udalosti manželia I., sa v čase príchodu skupiny príslušníkov PZ, ako aj v čase samotného útoku psa na policajta nachádzali na mieste, odkiaľ nič nevideli a reagovali až na samotný výstrel zo služobnej zbrane. Až ten ich istým spôsobom donútil k tomu, aby opustili ich „stanovište“, kde si zbierali drevo a išli sa pozrieť pred administratívnu budovu, čo sa stalo. Žalobca tvrdil, že samotná žalovaná v konaní nepredložila jediný dôkaz o tom, že k uhryznutiu psom došlo iným spôsobom, resp. z iného dôvodu, než bolo žalobcom predložené na základe podkladových materiálov, ktoré nakoniec boli potvrdené aj rozhodnutím v trestnom konaní. 13. Žalovaná vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalobcu zotrvala na svojich predchádzajúcich podaniach vo veci a žiadala vyhovieť jej odvolaniu. 14. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 23.2.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 15. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny (§ 387 ods. 1 C.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie v preskúmavanej veci vykonal náležité dokazovanie potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, dôležitých pre posúdenie žalobného návrhu na priznanie náhrady škody žalobcovi. Zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s ustanovením § 132 O.s.p., platným v čase rozhodovania súdu prvej inštancie, dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil aj správne právne závery o tom, že žalovaná zavinila škodu, ktorá žalobcovi vznikla vyplatením dávok nemocenského poistenia, náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia a nákladov spojených s liečením poškodenému npráp. X. Š. a poškodením motorového vozidla, na vec aplikoval zodpovedajúce zákonné ustanovenia, ktoré aj správne vyložil a uviedol dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu a náležite, v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 C.s.p. sa vysporiadal s rozhodujúcimi skutočnosťami, podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi sporových strán. 16. K námietke žalovanej uvedenej v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam o okolnostiach týkajúcich sa pohryznutia npráp. X.. Š. psom 27.7.2009 v areáli spoločnosti PEAT Group Inc., a.s., v W. Z. odvolací súd uvádza, že závery súdu prvej inštancie o priebehu tejto udalosti zodpovedajú výsledkom dokazovania vykonaného v konaní, a to výpovedí poškodeného, a výpovediam svedkov, vypočutých v trestnom konaní, vedenom proti žalovanej (na Okresnom súde v Námestove vedenom pod sp. zn. 6T/69/2011), s ktorými sa v konaní oboznámil, najmä svedkov X. V. a B. F., ktorí boli pritom, ako pes napadol poškodeného. Súd prvej inštancie sa pri hodnotení dôkazov pridržiaval § 132 O.s.p., platného v čase jeho rozhodovania, podľa ktorého súd dôkazy (priame i nepriame) hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliadne na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci konania. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie hodnotil vykonané dôkazy (z hľadiska dôležitosti pre rozhodnutie, z hľadiska pravdivosti, z hľadiska vierohodnosti) spôsobom zodpovedajúcim § 191 C.s.p. Hodnotením dôkazov z hľadiska ich pravdivosti súd dochádza k záveru, ktoré skutočnosti pre rozhodnutie významné, o ktorých dôkazy podávajú správu, možno považovať za pravdivé (dokázané) a ktoré nie. Na nesprávne hodnotenie dôkazov možno usudzovať - ako to vyplýva zo zásady voľného hodnotenia dôkazov - len pre spôsob, ako súd hodnotenie dôkazov vykonal. Keďže v tomto smere súdu prvej inštancie nemožno vytknúť žiadne pochybenie, nemožno potom ani polemizovať o jeho skutkových záveroch; napríklad, že súd mal uveriť tvrdeniu žalovanej, že pes bol poškodeným vyprovokovaný k útoku. Žalovaná napokon v odvolaní neuviedla konkrétny dôkaz, ktorý súd prvej inštancie nesprávne hodnotil. 17. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o žalobe vychádzal z toho, že žalovaná porušila prevenčnú povinnosť, pretože nevykonala všetky opatrenia, ktoré by zabránili tomu, aby voľne sa pohybujúci pes napadol poškodeného, čo postačuje na vyvodenie zodpovednosti voči nej za škodu vzniknutú pohryznutím psa (R 5/1981). Na podporu tohto záveru odvolací súd uvádza, že pri rozhodovaní súdov sa uplatňuje, že chovateľ psa, a aj osoba, ktorej chovateľ (vlastník) psa zveril, je povinný zaistiť psa takým spôsobom, aby zabezpečil ochranu okolia, najmä ostatných osôb. Forma prevenčných opatrení nie je predpísaná a záleží len na ňom. Ak sa pes pohybuje po priestranstve, ktoré nie je bezpečne ohradené a na ktoré môžu vojsť iné osoby, mal by výber vhodných preventívnych opatrení a pomôcok tomu prispôsobiť. Rovnako musí byť pripravený na to, aby zvládol psa, ak sa priblíži k inej osobe. Ak nevykoná potrebné opatrenia, ktorými by minimalizoval možné škodlivé správanie psa, možno konštatovať, že nezabezpečil ochranu ostatných osôb, hoci mal a mohol predpokladať, že vplyvom konkrétnych okolností môže pes zmeniť svoje chovanie, a na možnosť jeho neprimeraného a nebezpečného chovania by mal byť jeho majiteľ pripravený. Ak sa totiž rozhodol chovať zviera, je treba, aby sa zoznámil so všetkým, čo s tým súvisí, a obsah jeho prevenčnej povinnosti súvisí aj s miestom, kde sa zviera nachádza. Tento názor odvolacieho súdu vychádza zo všeobecného chápania zodpovednosti za porušenie povinnosti predchádzať škodám, ktoré predpokladá, že každý si bude počínať v občianskoprávnom styku tak, aby podľa podmienok konkrétnej situácie nespôsobil škodu na zdraví, majetku a právach iného. Je preto povinný s ohľadom na konkrétne podmienky vyvinúť taký stupeň pozornosti a ohľaduplnosti, ktorý je spôsobilý zabrániť vzniku škôd. Tento názor korešponduje aj so závermi NS SR, vyslovenými v uznesení sp. zn. 3Tdo 28/2008, podľa ktorého zanedbanie náležitého dohľadu na nebezpečným (ostrým) psom držiteľom psa alebo osobou, ktorá psa vedie alebo nad ním vykonáva dohľad, v dôsledku čoho tento pes ublíži inému na zdraví, je porušením dôležitej povinnosti uloženej v uvedenom postavení tejto osobe zákonom (§ 4 ods. 1, 3 zák. č. 282/2002 Z.z.). 18. V danej veci sa odvolací súd stotožnil s právnym posúdením príčinnej súvislosti medzi poškodením zdravia npráp. X.. Š. a povinnosťou žalovanej ako osoby, ktorej bol pes zverený do opatery, postarať sa o to, aby nebolo ohrozené zdravie iných osôb, pričom nebolo podstatné, ako prebiehala komunikácia medzi vyšetrovateľom a policajtmi a konateľom spoločnosti I.. J. a žalovanou. Tu odvolací súd poukazuje na záver súdu prvej inštancie, že policajti sa nachádzali v priestoroch spoločnosti so súhlasom žalovanej, ktorý vyplynul z výpovedi poškodeného a aj žalovanej v trestnom konaní, vedenom proti nej. V konaní nebolo sporným, že pes sa pohyboval v areáli spoločnosti (prípadne i mimo neho, ak tento nebol oplotený zo všetkých strán) mimo dozoru žalovanej, že na jej zavolanie neprišiel ku nej a aj to, že keď prišiel k policajtom, nebola schopná psa, ktorý zaútočil na policajtov a pohrýzol poškodeného ovládnuť a teda porušila svoju povinnosť zabezpečiť, aby pes, ktorý jej bol zverený, neublížil iným osobám. Predmetnú situáciu posudzoval aj Okresný súd Námestovo a rozsudkom č.k. 6T/4/2011-335, zo dňa 17.4.2012, v spojení s uznesením Krajského súdu Žilina č.k. 2To/69/2012-370, zo dňa 15.8.2012, ktorý nadobudol právoplatnosť 15.8.2012, rozhodol, že žalovaná 27.7.2009 v čase okolo 11,00 hod. neurobila všetky primerané opatrenia, aby zabezpečila ochranu zdravia spoluobčanov a v objekte neoploteného areálu spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s., v W. Z. nechala voľne pohybovať sa psa v čase, keď sa do objektu za účelom vyšetrovania dostavila skupina policajtov, pričom došlo k napadnutiu npráp. X.. Š. psom a poraneniu, čím porušila povinnosť uloženú v ustanovení § 4 ods. 1 zák. č. 282/2002 Z.z. a inému z nedbanlivosti spôsobila ťažkú ujmu na zdraví, čin spáchala závažnejším spôsobom konania (§ 138 písm. h) Tr. zák.) a tým spáchala prečin ublíženia na zdraví podľa ustanovenia § 157 ods. 1 a ods. 2 písm. a) Tr. zák. 19. K žalobkyňou tvrdenému nedostatku zodpovednosti za uplatňovanú škodu odvolací súd poukazuje na vyššieuvedené rozhodnutie Okresného súdu Námestovo, že žalovaná poškodenému npráp. X.. Š. spôsobila ťažkú ujmu na zdraví tým, že ako osoba, ktorej bol v konkrétny deň zverený do opatery pes v areáli spoločnosti PEAT GROUP Inc., a.s., v W. Z. tohto nechala voľne sa pohybovať bez dozoru a nebola schopná ovládnuť ho pri útoku na túto osobu. Vzhľadom na skutočnosť, že v inkriminovanom čase bol pes zverený na starosť žalovanej, nie je podstatné, koho vlastníctvom bol tento pes. 20. Obranu žalovanej, že posudok k náhrade za bolesť a k náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia, predložený žalobcom v konaní bol vypracovaný na žiadosť žalobcu bez toho, aby sa k nemu mohla vyjadriť, nepovažuje odvolací súd za dôvodnú. Žalovaná v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a ani v odvolaní, neuviedla konkrétne, ktorý znalecký posudok považuje za nesprávny, ktoré údaje týkajúce sa náhrady za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia poškodeného, uvádzané v posudku sú nesprávne a prečo. Na takéto neodôvodnené spochybňovanie záveru súdu prvej inštancie o týchto skutočnostiach navyše odvolací súd nemohol prihliadať s ohľadom na ustanovenia § 380 C.s.p., podľa ktorého odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný, teda pri preskúmavaní vychádza z dôvodov uvedených v odvolaní. 21. V prejednávanej veci žalobca predložil súdu prvej inštancie lekársky posudok o bolestnom a o sťažení spoločenského uplatnenia, vypracovaný 3.9.2010 ošetrujúcim lekárom poškodeného MUDr. V. E., lekárom úrazovej chirurgie a MUDr. B. Q., primárom oddelenia ortopédie a úrazovej chirurgie Ústrednej vojenskej nemocnice SNP v Ružomberku podľa zák. č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z.z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 273/1994 Z.z.“). Tento lekársky posudok vyhovoval úprave v ustanovení § 7 tohto zákona a žalobca mohol o vydanie tohto posudku požiadať podľa ustanovenia § 7 ods. 4, podľa ktorého o vydanie lekárskeho posudku (odsek 1) môže so súhlasom poškodeného požiadať aj fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá za poškodenie na zdraví zodpovedá, alebo poskytovateľ náhrady. V posudku je hodnotenie (počet bodov) uvedené s poukazom na položku z Prílohy č. 1 k zákonu č. 437/2004 Z.z., Sadzby bodového hodnotenia, I. Sadzby bodového hodnotenia za bolesť pri úrazoch a II. Sadzby bodového hodnotenia za sťaženie spoločenského uplatnenia pri úrazoch. Okrem toho žalobca v konaní predložil súdu prvej inštancie aj rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Žiline č.k. KRP-149-5/VO-2010, zo dňa 16.11.2010, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.11.2010, vydané podľa § 20 ods. 1 písm. b) a c), § 22 a § 23 zák. č. 328/2002 Z.z. a § 3 a § 5 zák. č. 437/2004 Z.z. Týmto rozhodnutím bola poškodenému priznaná náhrada za bolesť 2.603 eur, náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia 1.157 eur a náhrada účelne vynaložených nákladov spojených s liečením 104,08 eura. Uvedeným rozhodnutím bola poškodenému priznaná náhrada za bolesť, sťaženie spoločenského uplatnenia a nákladov spojených s liečením spôsobených úrazom zavineným žalovanou a súd prvej inštancie bol povinný z neho vychádzať. Vyplývalo to z ustanovenia § 135 ods. 2 O.s.p., platného v dobe rozhodovania súdu prvej inštancie, podľa ktorého, ak bolo o otázke, o ktorej prislúcha rozhodovať inému orgánu, vydané rozhodnutie príslušným orgánom, súd z neho vychádza. Všeobecné súdy sú oprávnené skúmať rozhodnutia správnych orgánov mimo rámec správneho súdnictva zásadne len so zreteľom k tomu, či určitý správny akt je vôbec správnym aktom a či ide o akt vydaný v medziach právomoci tohto správneho orgánu. Rozhodnutie krajského riaditeľstva Policajného zboru bolo vydané na základe uvedených ustanovení zák. č. 328/2002 Z.z. s poukazom na ustanovenia § 3 a § 5 zák. č. 437/2004 Z.z. a súd prvej inštancie správne podľa ustanovenia § 193 C.s.p. z tohto rozhodnutia vychádzal. Vyplatenie týchto náhrad poškodenému žalobca preukázal potvrdením Ministerstva vnútra SR, sekcie personálnych a sociálnych činnosti, č.p.: SPC- OSZ-ÚR-15-1/2011, zo dňa 26.1.2011. 22. Odvolací súd sa napokon na námietku žalovanej v odvolaní zaoberal aj otázkou premlčania náhrady za poškodenie motorového vozidla žalovaného zn. S. D. EVČ ZA XXX D.. Vychádzal zo zistenia súdu prvej inštancie, že žalobca si náhradu tejto škody (spolu s ďalšími náhradami) uplatnil 10.11.2010 v trestnom konaní, o ktorej Okresný súd Námestovo rozhodol 17.4.2012 rozsudkom č.k. 6T/4/2011-335 tak, že ho odkázal na civilné konanie a žalobca podal návrh na začatie civilného konania o priznanie tejto náhrady 19.12.2012. K poškodeniu vozidla došlo 27.7.2009, do 10.11.2010, kedy si uplatnil náhradu v trestnom konaní uplynulo 15 mesiacov a 14 dní. Po dobu trestného konania s ohľadom na § 112 prvá veta Obč. zák. (podľa ktorého, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto uplatnenia po dobu konania neplynie) premlčacia doba neplynula a znova začala plynúť po doručení rozhodnutia trestného súdu, ktorým žalobcu odkázal s nárokom na civilné konanie, niekedy po 17.4.2012. Ak by sa začala znovu počítať premlčacia lehota hoci aj hneď od 18.4.2012, kedy ešte nebolo žalobcovi doručené rozhodnutie trestného súdu, do 19.12.2012, kedy bola súdu doručená predmetná žaloba, uplynulo 8 mesiacov a 1 deň. Po spočítaní uvedených dôb (15 mesiacov a 14 dní a 8 mesiacov a 1 deň), od vzniku škody po jej uplatnenie na civilnom súde uplynulo 23 mesiacov a 15 dní, a teda žalobca si nárok na náhradu škody na vozidle uplatnil v lehote stanovenej v § 106 ods. 1 Obč. zák., podľa ktorého právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá (subjektívna lehota) a v § 106 ods. 2 prvá časť prvej vety Obč. zák., podľa ktorej sa právo na náhradu škody premlčí najneskoršie za tri roky (objektívna lehota). 23. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).