Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/910/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213210318 Dátum vydania rozhodnutia: 06. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213210318.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu: JUDr. Michaela Králová a JUDr. Ivana Jahnová, v právnej veci žalobcu: T. Š., A. Q. T. XX, XXX XX Q., M.. XX.XX.XXXX, zastúpený: JUDr. Marián Ševčík, advokát so sídlom Nezábudková 22, 821 01 Bratislava, proti žalovanému: Mestská časť Bratislava - Ružinov, Mierová č. 21, 827 05 Bratislava, IČO: 60 31 55, o nahradenie prejavu vôle, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C 80/2013-66 zo dňa 17.9.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 16C 80/2013-66 zo dňa 17.9.2014 p o t v r d z u j e . Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. o d ô v o d n e n i e : 1. Okresný súd Bratislava II rozsudkom č.k. 16C 80/2013-66 zo dňa 17.9.2014 zamietol žalobu, doručenú súdu dňa 09.04.2013, ktorou sa žalobca domáhal prevodu vlastníctva 3 - izbového bytu č. 29, ktorý sa nachádza na siedmom poschodí bytového domu na Jašíkovej ulici č.18 v Bratislave a ktorý je zapísaný na C. Č.. XXXX, U.. Č.. XXXX/X Q., B. Ú. D.. Podaný návrh odôvodnil tým, že predmetný byt bol pridelený nebohému T. Š., M.. XX.XX.XXXX, ktorý je otcom navrhovateľa rozhodnutím o pridelení bytu zo dňa 19.10.1990 pod Č.. Q. /.-X-XXXX/XX. Rozhodnutím Okresného súdu Bratislava II č.k. 15C/55/2004 zo dňa 01.03.2004 bol spoločný nájom nebohého T. Š. a jeho bývalej manželky G. Š. zrušený a za výlučného nájomcu súd určil otca žalobcu. Žalobca zostal bývať u otca, pričom po jeho smrti sa domáhal prechodu nájmu na jeho osobu v zmysle ustanovenia § 706 Občianskeho zákonníka, pretože s nebohým otcom žil v spoločnej domácnosti. 2. Žalovaný sa k podanému návrhu vyjadril písomne podaním doručeným súdu dňa 07.01.2014, v ktorom poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/168/2010-135 zo dňa 22.09.2011, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C/141/2007-113 zo dňa 26.03.2010 v časti určenia prechodu nájmu bytu tak, že určil, že k prechodu nájmu bytu č. 29, ktorý sa nachádza na siedmom poschodí na T. E. Č..XX F. Q., po nebohom nájomcovi T. Š., M.. XX.XX.XXXX na T. Š., M.. XX.XX.XXXX nedošlo a žalobcovi bola uložená povinnosť predmetný byt vypratať. Vzhľadom na vyššie uvedené rozhodnutie žalovaný tvrdil, že žalobca nie je nájomcom predmetného bytu a teda nie sú splnené podmienky na prevod vlastníctva predmetného bytu a žalobca tým, že predmetný byt užíva sa dopúšťa bezdôvodného obohatenia, nakoľko byt užíva bez právneho dôvodu. 3. Okresný súd vo veci nariadil pojednávanie na deň 19.05.2014 a na deň 17.09.2014. Na pojednávanie nariadené na 19.05.2014 sa žalobca nedostavil a svoju neúčasť ospravedlnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, z dôvodu prekážky na strane zamestnávateľa a požiadal súd o odročenie pojednávania. Na pojednávanie nariadené na 17.09.2014 sa žalobca a ani jeho právny zástupca, opäť nedostavil, pričom svoju neúčasť ospravedlnil zdravotnými dôvodmi a právny zástupca žalobcu zároveň ospravedlnil aj neúčasť žalobcu s tým, že o odročenie pojednávania nepožiadal. Okresný súd preto podľa ustanovenia § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal vec, vo veci pojednával a rozhodol v neprítomnosti žalobcu, ako aj jeho právneho zástupcu. Vo veci vykonal dokazovanie prednesom poverenej zástupkyne odporcu, listinnými dôkazmi (Rozhodnutie o pridelení bytu zo dňa 19.10.1990, Zápis o dohode a odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 24.10.1990, Rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C/141/2007-113 zo dňa 26.03.2010, Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/168/2010-135 zo dňa 22.09.2011) a zistil, že Rozhodnutím Národného výboru hlavného mesta SR Bratislavy zo dňa 19.10.1990 bol otcovi žalobcu a jeho trojčlennej rodine pridelený Q. Č.. XX, nachádzajúci sa na P. U. Q.É. R. na T. E. Č.. XX F. Q.. Zo zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 24.10.1990 vyplýva, že otcovi žalobcu bol predmetný byt aj riadne odovzdaný a ako nájomca ho aj riadne prevzal. Rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/168/2010-135 zo dňa 22.09.2011 bolo právoplatne rozhodnuté, že k prechodu nájmu bytu Č..XX, ktorý sa nachádza na P. U.Í. na T. E. Č.. XX F. Q. , po nebohom nájomcovi T. Š.G., M.. XX.XX.XXXX na T. Š., M.. XX.XX.XXXX nedošlo a žalobcovi bola uložená povinnosť predmetný byt vypratať. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 10.11.2011. 4. Okresný súd v danom prípade skúmal, či na strane žalobcu je preukázaný právny záujem na požadovanom určení a to podľa ustanovenia § 80 písm. c) Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.), podľa ktorého návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem. 5. V súvislosti s právnym posúdením veci poukázal okresný súd na to, že zákon považuje za procesne prípustný len taký návrh, ak na požadovanom určení je naliehavý právny záujem. Cieľom určovacieho návrhu je vydanie rozsudku, výrok ktorého odstraňuje navrhovateľovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre procesnú prípustnosť určovacieho návrhu teda predpokladá jednak existenciu stavu neistoty navrhovateľa v tom, či tu ten-ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je, zároveň ale tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je nielen možné, ale aj potrebné odstrániť a to práve navrhovaným určovacím výrokom súdu. Splnením podmienky preukázania naliehavého právneho záujmu navrhovateľ súdu preukazuje svoje právo domáhať sa na súde touto procesnou formou (určovacím návrhom), ochrany svojho práva. Súd má len v takom prípade povinnosť o právnom vzťahu alebo o existencii, či neexistencii práva rozhodnúť (a je oprávnený tak urobiť iba v tomto prípade). Otázka naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je otázkou procesnej prípustnosti určovacieho návrhu, ktorá musí byť uspokojivo vyriešená skôr, než súd vec posúdi po hmotno-právnej stránke. Pokiaľ súd vyhovuje návrhu o určenie, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je, musí vždy v odôvodnení svojho rozhodnutia s poukazom na konkrétne skutkové okolnosti vysvetliť, v čom spočíva naliehavý právny záujem navrhovateľa a ako bol tento záujem v konaní preukázaný. Ak sa však návrh zamieta pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, obmedzí sa v odôvodnení zamietajúceho rozhodnutia len na otázky spojené s aplikáciou § 80 písm. c) O.s.p.; v takom prípade je totiž vylúčené, aby návrh preskúmal aj z vecnej stránky (z hľadiska opodstatnenosti uplatneného nároku), takže nie je namieste vysvetľovať vecnú stránku návrhu a odôvodňovať svoj názor na ňu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovacieho návrhu. K tomu, či tu existuje naliehavý právny záujem na určení, sa prihliada z úradnej povinnosti, pričom na nedostatok tohto predpokladu určovacej žaloby musí súd prihliadať v ktoromkoľvek štádiu konania. Pre navrhovateľa to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: odporcom je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru navrhovateľa, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi účastníkmi konania je sporný (existencia aktuálneho stavu objektívnej právnej neistoty medzi účastníkmi); existuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia navrhovateľa, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom; a je tu potreba odstránenia tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. 6. V odôvodnení rozsudku okresný súd uviedol, že v danom prípade zaťažovala žalobcu povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že žalobca nie je so žalovaným v žiadnom právnom vzťahu a postavenie žalobcu voči žalovanému nemožno považovať za stav neistoty, ktorý nemožno odstrániť inak ako určovacím výrokom. Je nesporné, že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Co/168/2010-135 zo dňa 22.09.2011 bolo právoplatne rozhodnuté, že k prechodu nájmu bytu Č.. XX, po nebohom otcovi na žalobcu nedošlo, pričom žalobcovi bola zároveň uložená povinnosť predmetný byt vypratať. Vzhľadom k tomuto zisteniu, okresný súd dospel k názoru, že žalovaný nebol povinný uzavrieť so žalobcom k predmetnému bytu ani nájomnú zmluvu ani zmluvu o prevode vlastníckeho práva, na základe skutočností, tvrdených žalobcom v podanej žalobe. 7. Okresný súd preto na základe uvedeného zistenia, po posúdení dôvodnosti nároku žalobcu v podanej žalobe, ktorou sa žalobca domáhal nahradenia prejavu vôle a uloženie povinnosti žalovanému uzavrieť so žalobcom Zmluvu o prevode vlastníctva k predmetnému bytu, z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu zamietol. O náhrade trov konania okresný súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal vo veci plný úspech, nepriznal náhradu trov konania, pretože mu v konaní žiadne trovy nevznikli. 8. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, podaním zo dňa 5.11.2014, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím okresného súdu a navrhol, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pretože bolo porušené právo žalobcu na spravodlivý súdny proces a tiež navrhol rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť. Tvrdil, že neexistuje žiaden výrok súdu, z ktorého by vyplývalo, že žalobca je povinný predmetný byt vypratať. Je pravdou, že žalobca svoju neprítomnosť na pojednávaní ospravedlnil, ale vždy vychádzal z právoplatného rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 168/2010-135 zo dňa 22.9.2011, ktorým bola uskutočnená čiastočná zmena rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C 141/2007-113 zo dňa 26.3.2010, v ktorom nebola uložená povinnosť vypratať byt ani jemu a ani jeho matke, s ktorou trvale býva v spoločnej domácnosti a svedkovia v konaní nepotvrdili tvrdenia žalovaného. V podanom odvolaní žalobca tiež uviedol, že žalovaný sa ako správca bytu o predmetný byt nestará, čo bolo preukázané aj v konaní pred súdom vo veci sp. zn. 14C 141/2007 a svoj nezáujem o byt naďalej zo strany žalovaného pretrváva, pričom na byte nie sú vykazované žiadne nedoplatky, všetky predpísané sumy žalobca riadne a včas uhrádza a preto je rozhodnutie vydané predčasne. 9. K podanému odvolaniu žalobcu sa na základe výzvy okresného súdu, vyjadril podaním zo dňa 19.11.2014, ktoré bolo súdu doručené dňa 28.11.2014, žalovaný, ktorý navrhol rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že rozsudok je vecne správny, zákonný a opodstatnený. K obsahu odvolania žalobcu uviedol, že návrh žalobcu na nahradenie prejavu vôle zo dňa 3.4.2013 nie je dôvodný, pretože aj Krajský súd v Bratislave rozsudkom č.k. 3Co 168/2010-135 zo dňa 22.9.2011 určil, že k prechodu nájmu nedošlo, preto žalobca nie je nájomcom predmetného bytu a nie sú splnené zákonné podmienky na prevod vlastníctva na žalobcu. V rozsudku odvolací súd vyslovil názor, že nie je možné konštatovať, že T. Š. v predmetnom byte s nebohým T. Š. starším býval a viedol s ním spoločnú domácnosť v zmysle § 115 Občianskeho zákonníka a preto neboli splnené podmienky v zmysle ustanovenia § 706 ods. 1 Občianskeho zákonníka na prechod nájmu bytu. Ak žalobca predmetný byt naďalej užíva, ide o užívanie bez právneho dôvodu. Žalobcovi v predmetnom byte právo bývať zaniklo smrťou otca, ktorý bol povinný zabezpečiť náhradný byt matke žalobcu, ale táto jeho povinnosť smrťou zanikla. Z uvedených dôvodov žiadal žalovaný rozsudok potvrdiť. 10. K podanému vyjadreniu žalovaného sa podaním zo dňa 10.7.2017 vyjadril žalobca, prostredníctvom právneho zástupcu a žiadal, aby odvolací súd rozhodol v zmysle podanej žaloby. Poukázal na dôvody, pre ktoré nesúhlasí s rozhodnutím okresného súdu, v podanom odvolaní. Tvrdil, že Krajský súd v Bratislave nevyhlásil rozsudok, ktorým by bol žalobca povinný byt vypratať. Otec žalobcu nezomrel prirodzenou smrťou, je obeťou trestného činu vraždy a preto nadväzujúce tvrdenia žalovaného nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní. Uviedol, že v rozhodnom období bol v prirodzenom šoku a strese a ako osoba neznalá práva hľadal oporu následne u svojej matky, ktorá mu vytvorila podmienky k prekonaniu životnej krízy a ona za zavraždenú osobu vyplatila celý dlh, pričom predmetný byt nevykazuje žiaden dlh a na túto skutočnosť bolo prihliadnuté pri rozhodnutí v odvolacom konaní na Krajskom súde v Bratislave. 11. Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [(§ 470 ods. 1, ods. 2, § 379 a § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku zákon č. 160/2015 Z.z.; C.s.p.), ktorým bol s účinnosťou od 1.7.2016 zrušený zákon č. 99/1963 Zb. (O.s.p.)], vec prejednal bez nariadenia pojednávania, keď pre nariadenie pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 6.9.2017 (§ 378 C.s.p., § 219 ods. 3 C.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu, právny zástupca žalobcu, upovedomené zákonným spôsobom. 12. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny a keďže sa v celom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 387 ods. l, 2 C.s.p.). Pre správnosť dôvodov napadnutého rozsudku odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť nasledovné. Podmienky, za ktorých rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, okolnosti, ktoré tomu predchádzali, náležitosti napadnutého rozsudku, odvolanie, posúdil podľa Občianskeho súdneho poriadku. 13. Súd prvej inštancie vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery, vec rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 ods. 2 O.s.p. (platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku). V ňom dal súd prvej inštancie jasnú a presvedčivú odpoveď na podstatnú otázku, prečo žalobe žalobcu na určenie, že žalovaný je povinný uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu nevyhovel. Dôkazy hodnotil v súlade s ustanovením § 132 O.s.p. jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na všetko, čo vyšlo za konania najavo. 14. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako aj právnej otázky rozhodnutia; avšak len tej, ktorá je pre rozhodnutie vo veci rozhodujúca, nevyhnutná. Z hľadiska zákonnej požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na zachovanie práva strany sporu na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, na každý argument strany nie je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou v spore, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov uvádzaných stranami sporu, čo sa nepochybne v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.09.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 14.09.2011, sp.zn. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.06.2009, sp.zn. 5 M Cdo 8/2008]. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces ale nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). 15. V prejednávanej veci sa žalobca svojou žalobou domáhal určenia, že žalovaný je povinný so žalobcom uzavrieť zmluvu o prevode vlastníctva X - I. Q. Č.. XX, ktorý sa nachádza na P. U. Q. R. na T.B. E. Č..XX F. Q. a ktorý je zapísaný na C. Č.. XXXX, U.. Č.. XXXX/X Q., B. Ú. D.. 16. Súd prvej inštancie správne najskôr skúmal naliehavý právny záujem žalobcu na požadovanom určení, podľa § 80 písm. c/ Občianskeho súdneho poriadku a správne dospel k záveru, že návrhu žalobcu na uloženie povinnosti žalovanému tak, ako žiadal žalobca v podanej žalobe, nie je možné vyhovieť, s prihliadnutím na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 168/2010-135 zo dňa 22.9.2011, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II č.k. 14C 141/2007-113 zo dňa 26.3.2010 v časti určenia prechodu nájmu bytu tak, že určil, že k prechodu nájmu bytu Č.. XX, ktorý sa nachádza na 7.U. na T. E. Č.. XX F. Q., po nebohom nájomcovi T. Š., M.. X.XX.XXXX na T. Š., M.. XX.X.XXXX nedošlo. Zároveň bola žalobcovi uložená povinnosť predmetný byt vypratať. 17. S prihliadnutím na uvedené, okresný súd správne dospel k záveru, že žalobca nie je nájomcom predmetného bytu a tak nie sú splnené podmienky k uloženiu povinnosti žalovanému uskutočniť úkony k prevodu predmetného bytu na žalobcu. 18. Neobstojí ani ďalší odvolací dôvod spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie žalobcovi odňal možnosť konať pred súdom, keď konal a rozhodol v jeho neprítomnosti a z tohto dôvodu sa nemohol vyjadriť k predloženým a vykonaným dôkazom. Predvolanie na pojednávanie konané dňa 19.05.2014 bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu s dostatočným časovým predstihom, t.j. dňa 24.04.2014 (§ 115 ods. l, 2 O.s.p. platný a účinný v čase nariadenia pojednávania). Daného pojednávania sa nezúčastnil žalobca ani jeho právny zástupca, svoju neprítomnosť ospravedlnil dňa 16.05.2014 právny zástupca žalobcu s tým, že ho žalobca požiadal o ospravedlnenie jeho neúčasti z dôvodu, že ho zamestnávateľ pre mimoriadne veci nechce uvoľniť, požiadal o nový termín pojednávania a pretože rešpektuje vôľu svojho klienta, ospravedlnil aj svoju neprítomnosť na tomto pojednávaní a požiadal o nový termín pojednávania. Na ďalší termín pojednávania dňa 17.9.2014 sa nedostavil žalobca ani jeho právny zástupca, ktorého neprítomnosť ospravedlnil jeho syn telefonicky ráno pred pojednávaním s tým, že požiadal o odročenie pojednávania zo zdravotných dôvodov právneho zástupcu a že žalobca trvá na účasti svojho zástupcu na pojednávaní. Pretože žalobca ani jeho právny zástupca nepožiadali z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, dôležitý dôvod odročenia pojednávania včas a riadne nepreukázali, súd prvej inštancie za tohto stavu správne postupoval, keď konal a rozhodol v ich neprítomnosti (§ 101 ods. 2 O.s.p.); vychádzal pritom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. Súd prvej inštancie dal žalobcovi dostatočný časový priestor predložiť, navrhnúť dôkazy, oboznámiť sa s dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise, na pojednávanie oboch strán, právneho zástupcu žalobcu, riadne a včas predvolal; sám žalobca z vlastného rozhodnutia tento priestor nevyužil. Svoju vlastnú pasivitu nemôže dávať na vrub súdu a v konečnom dôsledku využiť vo svoj prospech. Žalobca nepreukázal, že pred začatím pojednávania sa ospravedlnil a súčasne požiadal z dôležitého dôvodu (presne označeného) o odročenie pojednávania. Znamená to, že súd prvej inštancie poskytol stranám sporu (aj právnemu zástupcovi žalobcu) reálnu možnosť chrániť svoje práva a oprávnené záujmy. Ak túto možnosť nevyužili, osobitne odvolateľ, bez uvedenia dôvodov (ospravedlniteľných), takéto chovanie už zákonodarca nedovoľuje v odvolacom konaní zohľadniť v ich prospech. Napokon v súlade s ustanovením § 120 ods. l O.s.p. (platného a účinného v čase vyhlásenia rozsudku) napriek povinnosti účastníkov označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Vo svojom rozhodnutí súd vychádzal pritom z listinných dôkazov nachádzajúcich sa v spise. V odvolaní žalobca uvádzal len všeobecné dôvody ohľadne starostlivosti žalovaného o predmetný byt, jeho nezáujem o byt, skutočnosti týkajúce sa platenia úhrad za užívanie bytu žalobcom, neuvádzal konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybňoval vecnú a právnu správnosť rozsudku súdu prvej inštancie v otázke dôvodnosti žaloby o uloženie navrhovanej povinnosti žalovanému, uzavrieť so žalobcom zmluvu o prevode vlastníctva predmetného bytu na žalobcu. Otázky, týkajúce sa starostlivosti o byt zo strany žalovaného, uhrádzanie platieb za byt, nemajú súvis s predmetom tohto konania, ktorým je prevod predmetného bytu. Podstatnou právnou skutočnosťou v danom prípade je rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 168/2010-135 zo dňa 22.9.2011, z ktorého súd prvej inštancie pri rozhodnutí správne vychádza a tak odvolaniu žalobcu nemožno priznať úspech. 19. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania ustanovením § 378, § 219 ods. 3 C.s.p., s dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). 20. Odvolací súd z uvedených dôvodov potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne a právne správny podľa § 387 ods. l, 2 C.s.p. 21. Pri rozhodovaní o trovách odvolacieho konania vychádzal odvolací súd z ustanovenia § 396 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 C.s.p. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu podľa vyššie citovaných ustanovení vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie s poukazom na ustanovenie § 262 ods. 2 C.s.p. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).