Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Cob/243/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213213693 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Ondrišová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213213693.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Ondrišovej a členov senátu Mgr. Štefana Zelenáka a JUDr. Miroslavy Janečkovej v právnej veci žalobcu INGSTEEL, spol. s r.o., Tomášikova 17, Bratislava, IČO: 17 320 429, práv. zast. RASLEGAL, s.r.o., Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému PORR s.r.o., Plynárenská 1, Bratislava, IČO: 36 667 102, práv. zast. Šiška & Partners s.r.o., Palisády 33, Bratislava, o zaplatenie 1 232 134,17 EUR s príslušenstvom a o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 25Cb/225/2013-309 zo dňa 10.12.2015, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava II v Bratislave č. k. 25Cb/225/2013-309 zo dňa 10.12.2015 p o t v r d z u j e . Žalobcovi priznáva nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1 232 134,17 EUR spolu s 8,75 % úrokom z omeškania zo sumy 22 192,70 EUR od 5.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 40 159,73 EUR od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 67 962,62 EUR od 21.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 69 500,- EUR od 2.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 33 227,50 EUR od 31.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 477 200,16 EUR od 31.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 521 891,46 EUR od 16.3.2013 do zaplatenia, trovy konania v sume 33 193,50 EUR ako aj trovy právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalobcu v sume 31 300,48 EUR, a to všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že na základe vykonaného dokazovania zistil, že medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného (PORR (Slovensko) a.s., Plynárenská 1, Bratislava 821 09, IČO: 00 683 507) bola dňa 2.5.2012 uzavretá Zmluva o združení, pričom účelom združenia bolo podanie spoločnej ponuky na zhotovenie zákazky „P. L. A.“ a ďalej, pokiaľ vyhlasovateľ súťaže uzatvorí s účastníkmi združenia na podklade ich spoločnej ponuky zmluvu o dielo, aj spoločné zhotovenie diela, pričom účastníci združenia budú vystupovať vo vzťahu k objednávateľovi ako zhotoviteľ. Právny predchodca žalovaného objednávkou zo dňa 2.8.2012 u žalobcu objednal prevedenie výkonov „Stavba oceľovej konštrukcie, plášťa, strechy, výplne otvorov, betónové prefabrikáty“ za objednávkovú - paušálnu cenu podľa výkazu výmer v sume 3 052 319,- EUR (oceľová konštrukcia, plášť, strecha - 3 052 319,- EUR, realizačná dokumentácia 30 000,- EUR). Cenu diela žalobca vyúčtoval faktúrami, pričom rozsah prác bol potvrdzovaný na zisťovacích protokoloch o vykonaných prácach za príslušné obdobie, resp. súpisoch prác za príslušné obdobie, a to nasledovne: - faktúrou č. 2012473 zo dňa 14.9.2012 (v zmysle dohodnutého splátkového harmonogramu vo výške 7,2 % a odsúhlaseného odovzdávacieho protokolu) na sumu 266 312,36 EUR s lehotou splatnosti 4.10.2012, z ktorej zostala neuhradená suma 22 192,70 EUR (zisťovací protokol zo dňa 31.8.2012 a súpis prác zo dňa 31.8.2012/14.9.2012 za sledované obdobie 1.8.2012 - 31.8.2012); - faktúrou č. 2012545 zo dňa 11.10.2012 (v zmysle dohodnutého splátkového harmonogramu vo výške 13 % a odsúhlaseného odovzdávacieho protokolu) na sumu 481 916,76 EUR s lehotou splatnosti 31.10.2012, z ktorej zostala neuhradená suma 40 159,73 EUR (zisťovací protokol zo dňa 10.10.2012/11.10.2012 a rekapitulácia práce zo dňa 10.10.2012/11.10.2012 za sledované obdobie 1.9.2012 - 30.9.2012); - faktúrou č. 2012577 zo dňa 31.10.2012 (v zmysle dohodnutého splátkového harmonogramu vo výške 22 % a odsúhlaseného odovzdávacieho protokolu) na sumu 815 551,44 EUR s lehotou splatnosti 20.11.2012, z ktorej zostala neuhradená suma 67 962,62 EUR (zisťovací protokol zo dňa 31.10.2012 a rekapitulácia práce zo dňa 31.10.2012 za sledované obdobie 1.10.2012 - 31.10.2012); - faktúrou č. 2012681 zo dňa 12.12.2012 (v zmysle dohodnutého splátkového harmonogramu vo výške 30,5 % skutočne realizovaných výkonov) na sumu 834 000,- EUR s lehotou splatnosti 1.1.2013, z ktorej zostala neuhradená suma 69 500,- EUR (zisťovací protokol zo dňa 30.11.2012/4.12.2012 a rekapitulácia práce zo dňa 30.11.2012/4.12.2012 za sledované obdobie 1.11.2012 - 30.11.2012, príloha č. 2 ku fakturácii za november 2012 (oprava zmluvnej ceny) zo dňa 30.11.2012/4.12.2012); - faktúrou č. 2012720 zo dňa 31.12.2012 (stavebné práce v zmysle priloženého súpisu vykonaných prác) na sumu 398 730,- EUR s lehotou splatnosti 30.1.2013, z ktorej nebolo uhradené 33 227,50 EUR; - faktúrou č. 2012721 zo dňa 31.12.2012 (stavebné práce v zmysle priloženého súpisu vykonaných prác) na sumu 477 200,16 EUR s lehotou splatnosti 30.1.2013, neuhradená v celom rozsahu (zisťovací protokol zo dňa 27.12.2012/3.1.2013 a rekapitulácia práce zo dňa 27.12.2012/3.1.2013 za sledované obdobie 1.12.2012 - 31.12.2012, príloha č. 2 ku fakturácii za december 2012 (oprava zmluvnej ceny) zo dňa 27.12.2012/3.1.2013); - faktúrou č. 2013022 zo dňa 13.2.2013 (stavebné práce v zmysle priloženého súpisu vykonaných prác) na sumu 417 962,46 EUR s lehotou splatnosti 15.3.2013, neuhradená v celom rozsahu (zisťovací protokol zo dňa 25.1.2013/8.2.2013 a rekapitulácia práce zo dňa 25.1.2013/8.2.2013 za sledované obdobie 1.1.2013 - 31.1.2013, príloha č. 2 ku fakturácii za december 2012 (oprava zmluvnej ceny) zo dňa 27.12.2012/3.1.2013); - faktúrou č. 2013023 zo dňa 13.2.2013 (naviac práce v zmysle priloženého súpisu vykonaných prác) na sumu 103 929,- EUR s lehotou splatnosti 15.3.2013, neuhradená v celom rozsahu; zisťovací protokol zo dňa 12.2.2013 a rekapitulácia práce zo dňa 12.2.2013 za sledované obdobie 1.2.2013 - 11.2.2013. 3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na zaplatenie zostávajúcej časti ceny diela v sume 1 232 134,17 EUR a úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne odo dňa nasledujúcom po splatnosti každej jednotlivej faktúry do zaplatenia. Súd uviedol, že vyhodnotil návrhom uplatnený nárok v súlade s vykonanými dôkazmi ako aj príslušnými zákonnými ustanoveniami (§ 536 a nasl. zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník /ďalej len ,,ObZ“/, § 365 a nas. ObZ, § 323 a § 407 ods. 3 ObZ, § 517 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník /ďalej len ,,OZ“/, nariadenie vlády SR č. 87/1995 Z. z.) a dospel k záveru, že uplatnený nárok je skutkovo i právne v celom rozsahu opodstatnený. Akceptáciou písomnej objednávky došlo medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného k platnému uzavretiu zmluvy o dielo v zmysle § 536 a nasl. ObZ, čo v podstate nebolo medzi stranami sporné. Žalovaný však namietal, že žalobcovi nárok na zaplatenie ceny diela nevznikol, nakoľko dielo v podstate doposiaľ nebolo riadne ukončené a odovzdané z dôvodu existencie vád. Súd poukázal na to, že pre vznik nároku na zaplatenie ceny diela a jej splatnosť je rozhodujúca dohoda zmluvných strán. Tie sa môžu dohodnúť na zaplatení ceny pred alebo po dokončení diela. Pre platenie platí zásadná úprava vzniku nároku na zaplatenie dohodnutej ceny po vykonaní diela. Zmluvné strany si však v zmluve môžu dohodnúť úpravu odlišnú od tejto zásady. Nárok na zaplatenie ceny za zhotovenie diela zhotoviteľovi vzniká prevzatím diela, pokiaľ neexistuje dohoda, upravujúca splatnosť ceny odlišne od všeobecnej úpravy. Z následného správania strán a praxe, ktorú strany medzi sebou zaviedli bolo možné podľa názoru súdu skonštatovať, že nárok na zaplatenie ceny diela žalobcovi vznikol po zrealizovaní časti diela, ktorej rozsah bol potvrdzovaný na zisťovacích protokoloch, súpisoch, resp. rekapituláciách prác, ktoré slúžili ako podklad pre vystavenie faktúr, ktorými bola cena za jednotlivé etapy účtovaná. Žalobca takto vystavil celkovo osem faktúr, z ktorých prvých päť (august až december 2012) boli čiastočne uhradené. Ďalšie tri vystavené faktúry (za december až február 2012, pričom za december boli vystavené dve faktúry) žalovaný neuhradil ani čiastočne. Pritom však investor od žalovaného dielo prevzal a žalobcom realizované a dodané práce boli žalovaným vyúčtované investorovi, čo potvrdil svedok, A.. F.. Zároveň potvrdil aj skutočnosť, že žalobca realizoval aj práce naviac, ktoré si žalovaný objednal. 4. Súd prvej inštancie vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti návrhu v celom rozsahu vyhovel a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť istinu 1 232 134,17 EUR ako zostávajúcu časť neuhradenej ceny diela. V súvislosti s uvedeným súd poukázal na odborný komentár k danej problematike, podľa ktorého povinnosť platiť úroky z omeškania vzniká pri omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti. Ak sú splnené zákonné predpoklady, omeškanie dlžníka, a teda aj povinnosť platiť úroky z omeškania, nastane priamo zo zákona (ex lege), a to bez ohľadu na zavinenie. Zmluvné strany si úrok z omeškania nemusia dohodnúť v zmluve. Nárok na úrok z omeškania vznikne aj v takomto prípade priamo zo zákona. Vzhľadom na to, že ustanovenie § 369 má dispozitívnu povahu, strany môžu postih za omeškanie s plnením peňažného záväzku vo forme úrokov z omeškania v konkrétnom prípade vylúčiť dohodou. Omeškanie dlžníka trvá až do doby riadneho splnenia záväzku, resp. do doby, keď záväzok zanikne iným spôsobom (napr. odstúpením od zmluvy, dohodou strán a pod.). V prípade omeškania s plnením peňažného záväzku sa mení obsah záväzku v tom zmysle, že na strane dlžníka pribudne povinnosť plniť popri peňažnom dlhu aj úroky z omeškania. Na strane veriteľa pribudne oprávnenie požadovať od dlžníka popri plnení peňažného dlhu aj úroky z omeškania. Z hľadiska funkčnosti úroku z omeškania možno hovoriť o zabezpečovacej (preventívnej) funkcii, ktorá pôsobí ex ante vo vzťahu k porušeniu povinnosti, t.j. pôsobí v smere včasného plnenia peňažného záväzku. Úrok z omeškania plní sčasti aj kompenzačnú funkciu, a to v tom rozsahu, v akom kompenzuje ujmu, ktorá vznikla veriteľovi v dôsledku toho, že nedostal peňažné plnenie včas. Napokon úrok z omeškania je aj postihom sankčným, lebo je sankciou za spôsobenie takej ujmy, ktorá nie je škodou. Výšku úrokov z omeškania a spôsob ich výpočtu upravuje odsek 1. Výška úrokov z omeškania sa spravuje predovšetkým dohodou strán. Len ak výška úrokov z omeškania nie je zmluvne dohodnutá, nastupuje výška úrokov ustanovená zákonom. (Oľga Ovečková a kolektív, Obchodný zákonník, komentár) 5. Podľa súdu prvej inštancie bolo nesporné, že žalovaný sa so splnením peňažného záväzku dostal do omeškania, preto žalobcovi vzniklo právo požadovať úrok z omeškania. Nakoľko jeho výšku nemali zmluvné strany v zmluve dohodnutú, resp. určenú, jeho výšku bolo potrebné určiť na základe zákona. Žalobcom požadovaná a súdom aj priznaná výška úroku z omeškania je plne v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami, keďže úroková sadzba ECB bola v rozhodnom období 0,75 % ročne. Dôvodný bol preto aj nárok žalobcu na úrok z omeškania vo výške 8,75 % ročne zo sumy 22 192,70 EUR od 5.10.2012 do zaplatenia, zo sumy 40.159,73 EUR od 1.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 67 962,62 EUR od 21.11.2012 do zaplatenia, zo sumy 69 500,- EUR od 2.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 33.227,50 EUR od 31.1.2013 do zaplatenia, zo sumy 477.200,16 EUR od 31.1.2013 do zaplatenia a zo sumy 521.891,46 EUR od 16.3.2013 do zaplatenia. Pri faktúrach, ktoré boli čiastočne uhradené bolo možné podľa súdu dôvodne predpokladať, že týmto úkonom došlo zo strany žalovaného k uznaniu záväzku. Podstatou tohto inštitútu je, že uznanie záväzku urobené spôsobom požadovaným zákonom zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že záväzok v uznanom rozsahu v čase uznania trval. Tým sa v spore posilňuje procesná pozícia veriteľa, keďže nemusí dokazovať vznik záväzku ani jeho trvanie v čase, kedy k uznaniu došlo. Naopak, je na dlžníkovi, ktorý namieta, že záväzok nevznikol, že bol splatený alebo zanikol inak, aby svoje tvrdenie preukázal. Uznaním záväzku teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach, nakoľko úprava inštitútu uznania záväzku je s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa slovenského a českého právneho poriadku, a preto sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii slovenských právnych predpisov. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 32 Odo 1160/2003 z 26. augusta 2004 skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa § 133 O.s.p. skutočnosť za preukázanú. V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak. V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami. Podľa rozsudku NS ČR sp. zn. 32 Odo 453/2004 z 9. decembra 2004 ako aj rozsudku sp. zn. 32 Odo 1323/2004 z 21. júna 2004 aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce k zmene alebo zániku ich práv či povinností, alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu. V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky (§ 558 OZ, § 323 ObZ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov. Podľa uznesenia NS ČR sp. zn. 32 Odo 1178/2006 zo 17. júla 2006 pokiaľ žalovaný čiastočne uhradil faktúru žalobcu bez toho, že by označil, ktoré časti plnenia považuje za neuskutočnené a úhrada (ani neuhradený zvyšok) nesúhlasí ani so žiadnou z čiastkových fakturovaných cien, uplatní sa vyvrátiteľná domnienka upravená v ustanovení § 407 ods. 3 ObZ. 6. Žalovaným uvádzané argumenty tak na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil ako neopodstatnené, účelové, zrejme v snahe vyhnúť sa zaplateniu pohľadávky, nakoľko žalovaný existenciu vád v okamihu odovzdania a prevzatia diela nepreukázal. Pokiaľ sa na diele aj vyskytli nejaké vady, tieto vznikli ešte v procese jeho zhotovovania alebo počas jeho užívania, t.j. po odovzdaní, tieto však boli žalobcom odstraňované. Na zadržiavanie časti ceny diela zo strany žalovaného za účelom sanácie následkov spôsobených neodstránením vád preto nie je dôvod. K žalovaným tvrdenému nedodržaniu termínu dokončenia diela súd poznamenal, že konkrétny termín dokončenia diela objednávateľ a zhotoviteľ dohodnutý nemali. Žalovaný súdu nepredložil žiadny dôkaz, z ktorého by bolo zrejmé, že termín dodania ako aj množstvo tovaru u žalobcu reklamoval. V rozpore s podaným odporom bol aj email konateľky (oba písané v rovnaký deň - 18.12.2013), kde žalovaný žiadne výhrady nevzniesol, ale práve naopak prisľúbil úhradu aj zostávajúcej časti. K argumentu týkajúceho sa inej ceny prepravy súd poznamenal, že v jednotlivých prípadoch bolo prepravované iné množstvo tovaru, pričom cena stúpala spolu s množstvom. Súčasne súd v súlade s § 142 ods. 1 O.s.p. určil povinnosť žalovaného nahradiť žalobcovi trovy konania v sume 33 193,50 EUR, pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia v sume 31 300,48 EUR za 6 úkonov právnej pomoci. 7. Proti rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote žalovaný odvolanie z dôvodov podľa § 205 ods. 2 písm. c/, d/ a f/ O.s.p. v spojení s § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.. Naďalej zastával názor, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenia ceny za dielo, nakoľko jeho vznik je podmienený vykonaním diela a bolo preukázané, že dielo malo množstvo vád a nebolo zhotovené riadne, a teda žalobca si nesplnil svoj záväzok a tak nemôže žiadať zaplatenie ceny za nevykonané, resp. vadné dielo. Žalovaný uviedol, že závery súdu v prípade prvých piatich faktúr nie sú nelogické či rozporné, ale pri posledných troch faktúrach nebola splnená podmienka zakotvená v dohode oboch strán na to, aby žalobcovi vznikol nárok na v nich určenú cenu za dielo, nakoľko pri faktúrach č. 2012721 zo dňa 31.12.2012 a č. 2013023 zo dňa 13.2.2013 absentoval akýkoľvek podklad potvrdený žalovaným a v prípade faktúry č. 2013022 zo dňa 13.2.2013 žalovaný potvrdil hodnotu stavebných prác len v sume 292 809,53 EUR bez DPH a v hodnote 55 492,52 EUR bez DPH opätovne absentuje akýkoľvek podklad potvrdený žalovaným. Teda spolu ide o sumu 647 720,18 EUR. Podľa žalovaného v odôvodnení napadnutého rozsudku sa nikde nenachádza zmienka o tom, ako sa súd vysporiadal s úkonmi žalovaného vykonanými na podkladoch k jednotlivým faktúram, prostredníctvom ktorých došlo k evidentnému neuznaniu žalobcom fakturovaného rozsahu prác na diele. Žalobca podľa žalovaného zvykol rešpektovať rozsah uznanej hodnoty vykonaných prác, avšak pri vyššie uvedených faktúrach tomu tak nebolo. Žalovaný zastával názor, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať v konaní, že mu vznikol zákonný nárok na zaplatenie žalovanej ceny za dielo, teda že dielo bolo vykonané bez vád a že mu vznikol aj nárok požadovať zaplatenie ceny za dielo v zmysle vyššie uvedených faktúr. Podľa žalovaného uvedené žalobca nepreukázal a neuniesol dôkazné bremeno. Ďalej žalovaný poukázal na to, že napriek tomu, že žalobca navrhol vykonanie znaleckého dokazovania, súd takéto dokazovanie nevykonal, čím naplnil dôvod odvolania podľa § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. Takýto dôkaz bolo podľa žalovaného nevyhnutné vykonať, aby sa zistili rozhodné skutočnosti, a to či bolo dielo v časti žalovanej sumy 647 720,18 EUR riadne ukončené, nakoľko tento nárok žalobcovi rozhodne nevznikol v zmysle podmienok stanovených v dohode strán sporu, ktorú v ich vzťahu identifikoval súd. K posúdeniu výpovede A.. F. žalovaný uviedol, že ak súd vyhodnotil túto výpoveď tak, že na jej základe považoval dielo za vykonané riadne a včas, nevyhodnotil tento dôkaz správne vo vzájomnej súvislosti s ostatnými dôkazmi, čím porušil svoju povinnosť v zmysle § 132 O.s.p. a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. K záveru súdu o uznaní zvyšku záväzku čiastočným plnením žalovaný uviedol, že súd ho mohol v záujme zachovania právnej istoty a umožnenia procesnej obrany informovať, že čiastkovú úhradu prvých piatich faktúr si priebežne vyhodnotil podľa § 407 ods.3 ObZ. Tým, že to neurobil tak prakticky znemožnil žalovanému možnosť vyvrátiť právnu domnienku stanovenú pre inštitút uznania dlhu a odňal tak žalovanému právo domáhať sa svojho práva na súde. K uvedenému postupu súdu žalovaný uviedol, že žalobca nikdy po lehote splatnosti príslušnej faktúry nežiadal doplatenie zadržaných 10 %, z čoho možno usúdiť, že si bol zjavne vedomý existencie dohody o zádržnom, pričom žalovaný uviedol, že vo svojom e-maily zo dňa 15.8.2012 jasne uviedol, že zmluvný vzťah medzi ním a žalobcom sa má riadiť predovšetkým zmluvou o dielo uzavretou medzi žalovaným a investorom, v ktorej bol upravený aj inštitút zádržného v bodoch 3.4 a 2.6. Žalovaný poukázal v tejto súvislosti na to, že žalobca vo svojom liste investorovi zo dňa 6.3.2013 odkazoval na ustanovenia Hlavnej zmluvy o dielo, z čoho je zrejmé, že sa ňou cítil byť viazaný, a preto poukázal tiež na § 266 ods. 3 ObZ. Ak si teda súd takúto dohodu o existencii zádržného nevšimol, opätovne dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom ide o podstatnú skutočnosť, pretože zádržné sa vzťahuje na celú cenu za dielo bez DPH a má hodnotu 308 231,90 EUR, pričom v časti 5 % sa malo stať splatné v prípade odstránenia všetkých vád a v časti ďalších 5 % po uplynutí záručnej doby. Nakoľko súd neodôvodnil prečo neakceptoval tvrdenia žalovaného a dôkazy o existencii 10 % zádržného, zastával žalovaný názor, že rozsudok tak vykazuje znaky nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti. Taktiež žalovaný uviedol, že z existujúcich okolností sa nedá usudzovať, že zaplatením 90 % hodnoty fakturovanej sumy bez DPH uznal svoj záväzok aj vo zvyšnej časti. Teda aplikácia § 407 ods. 3 ObZ nie je možná, nakoľko nikdy ani nevznikla vyvrátiteľná právna domnienka existencie dlhu v danom rozsahu a v danom čase. Z rozhodnutí Ústavného súdu a Európskeho súdu možno podľa žalovaného vyvodiť, že ak súd dostatočne nezdôvodní splnenie všetkých podmienok uvedených v hypotéze právnej normy, ktoré musia byť splnené súčasne a tvoria kumulatívnu podmienku, dochádza k porušeniu základného práva na spravodlivý proces. Žalovaný uviedol, že záver súdu, že nepreukázal existenciu vád na diele v čase jeho odovzdania je nesprávny z dôvodov, že v prvom rade súd neuviedol, kedy podľa jeho názoru vôbec došlo k odovzdaniu a prevzatiu diela, v druhom rade mal súd nariadiť znalecké dokazovanie za účelom preukázania, že vady preukázané žalovaným vykazovalo dielo tak v čase zhotovovania a aj v čase jeho odovzdania a prevzatia, nakoľko ich žalobca odstraňoval až po odovzdaní diela a opačný záver prijatý súdom je podľa žalovaného technicky nemožný. Ako tretí dôvod žalovaný uviedol, že ak žalobca odstránil a ďalej odstraňuje vady diela, koná tak, lebo rešpektuje právo žalovaného a uznáva tým svoju zodpovednosť za vady a považuje ich za existujúce v čase odovzdania diela, ktoré sa však zistili až neskôr pri vynaložení odbornej starostlivosti v rámci lehoty piatich rokov od odovzdania diela. Preto žalovaný považoval za účelové tvrdenia žalobcu v záverečnej reči, že žalovaný nepreukázal existenciu vád diela v čase jeho odovzdania. Súd sa ďalej podľa žalovaného mal zaoberať otázkou, do akej miery bol žalovaný oprávnený zadržať cenu diela v zmysle § 439 ods. 4 ObZ a do akej miery už nie. Nakoľko vady diela sa odstraňujú ešte aj v čase podania odvolania, určite podľa žalovaného existuje suma, ktorá je momentálne žalovaným zadržiavaná oprávnene a v tejto časti je rozsudok nezákonný. Pre tento účel je preto potrebné nariadiť znalecké dokazovanie. K záveru súdu o neexistencii termínu zhotovenia diela žalovaný uviedol, že harmonogram termínov bol stranami dohodnutý spoločne po viacerých rokovaniach a záväzné boli tie termíny, ktoré boli obsiahnuté v harmonograme zo dňa 4.5.2012, ktorý bol prílohou objednávky odporcu zo dňa 2.8.2012, ktorá bola žalobcom konkludentne akceptovaná bez výhrad tak, že začal vykonávať stavebné práce v zmysle tejto objednávky. Žalovaný zastával názor, že na základe všetkých ním uvádzaných skutočností je zrejmé, že napadnutý rozsudok nespĺňa náležitosti v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Poukázal na to, že súd v odôvodení uviedol, že zistil skutkový stav veci a následne uviedol sumarizáciu tvrdení žalovaného, z čoho žalovanému nie je zrejmé, či jeho tvrdenia považoval súd za zistený skutkový stav, nakoľko výsledok konania im nezodpovedá. Taktiež podľa žalovaného súd neuviedol, na základe akých dôkazov a úvah dospel k tomu, že tvrdenia žalovaného mal za nepreukázané, v súvislosti s čím poukázal na rozhodnutie ÚS ČR sp. zn. III. ÚS 139/05. Taktiež žalovaný namietal, že súd nezdôvodnil, prečo upustil od vykonania žalobcom navrhovaného znaleckého dokazovania, nevysporiadal sa s argumentmi a dôkazmi žalovaného, prečo považoval úhradu faktúr za uznanie aj zvyšku dlhu a neuhradené časti ceny diela na neoprávnené, neodôvodnil, na základe čoho nepovažoval za preukázanú skutočnosť, že dielo malo vady v čase jeho odovzdania a nevyhodnotil, že sám žalobca odstraňoval a odstraňuje vady diela a nevysporiadal sa ani s tým, prečo úplne odmietol žalovanému priznať právo na zadržanie ceny diela. Všetky uvedené skutočnosti však podľa žalovaného sú podstatné pre rozhodnutie vo veci. Poukázal tiež na rozhodnutia ÚS SR sp. zn. I. ÚS 33/2012 a II. ÚS 200/09 či II. ÚS 410/06. Na záver odvolania žalovaný poukázal na to, že tretí odsek odôvodnenia na strane 14 sa zrejme netýka tohto sporu, nakoľko ide o skutočnosti s ním nesúvisiace. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy odvolacieho konania pozostávajúce zo zaplateného súdneho poplatku a trov právneho zastúpenia. Žalovaný zároveň v rámci odvolania podal aj vzájomnú žalobu o náhradu škody a ďalších nárokov. 8. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, pričom v plnom rozsahu poukázal na svoje podanie označené ako ,,záverečné zhrnutie“. Odvolanie žalovaného považoval za špekulatívne a účelové. K otázke vzniku nároku na cenu diela, konkrétne k jeho dokončeniu a odovzdaniu uviedol, že žalovaný nepreukázal, že dielo nebolo vykonané tak, ako to predpokladá ObZ a práve naopak ním predložené dôkazy len preukazujú, že vady sa vyskytli až po odovzdaní diela a navyše dokončenosť diela potvrdil aj svedok A.. F.. Uvedené podľa žalobcu potvrdzuje aj to, že v opačnom prípade by žalovaný dielo neprevzal a neodovzdal investorovi. Teda žalovaný nepreukázal, že by žalobcovi pri odovzdaní diela namietal jeho nedokončenosť a domáhal sa jeho dokončenia. K rozsahu diela žalobca uviedol, že žalovaný v priebehu celého konania taktiež nespochybnil ani rozsah diela (práce tak zazmluvnené ako aj žalovaným dodatočne požadované) dodaného žalobcom a tým výšku uplatneného nároku. V tejto súvislosti žalobca opätovne poukázal na výpoveď A.. F., ktorý na pojednávaní dňa 21.5.2015 potvrdil vecnú správnosť uplatneného nároku ako aj to, že žalovaný všetky dodané práce vyúčtoval investorovi, ktorý mu tieto nároky aj uhradil. Je teda zrejmé, že už v priebehu realizácie diela boli súpisy prác správne a zo strany žalovaného sa už vtedy jednalo o obštruovanie úhrady žalobcových nárokov. Nepochybne práve z uvedeného dôvodu súd nepristúpil k znaleckému dokazovaniu, keďže bola preukázaná vecná a finančná správnosť uplatneného nároku a jeho vykonanie bolo navrhnuté iba ako podmienené pre prípad, že by bol zo strany odporcu namietaný rozsah a hodnota diela. Nakoľko však tieto skutočnosti neboli namietané, išlo by o zjavne neúčelný dôkaz. K námietke žalovaného, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno ohľadom skutočnosti, že dielo bolo vykonané bez vád žalobca uviedol, že by išlo o preukazovanie negatívnej skutočnosti, čo je zásadne nemožné a z hľadiska procesného by absolútne neobstálo, pričom sa dokazuje pozitívna skutočnosť, že dielo malo vady, čo zaťažovalo žalovaného. K otázne uznania záväzku a zádržnému žalobca uviedol, že riadiac sa dikciou § 407 ods. 3 ObZ je nepochybné, že čiastočná úhrada záväzku sa považuje za uznanie jeho zvyšku ak možno bez ďalšieho usudzovať, že dlžník uznáva svoj záväzok aj vo zvyšku. Vzniká tak vyvrátiteľná domnienka, ktorej opak má preukázať žalovaný. Jeho obranu by však podľa žalobcu bolo možné akceptovať jedine v prípade, že by spolu s čiastočnou úhradou vykonal úkon, z ktorého by bolo zrejmé, že uplatňuje nárok na zádržné a teda jeho čiastočnú úhradu nie je možné považovať za uznanie aj zvyšku nároku. Avšak zo žiadneho úkonu žalovaného do začatia konania, ani po jeho začatí nemožno usudzovať, že by sa snažil dosiahnuť či preukázať opak vyvrátiteľnej domnienky o neexistencii jeho záväzku, ktorý uznal celkom jednoznačne vykonaním čiastočnej úhrady. Záver súdu prvej inštancie tak žalobca v tomto smere považoval za správny. Žalobca teda neakceptoval sporný nárok žalovaného na zádržné, nakoľko o takomto postupe neexistovala žiadna dohoda, avšak v záujme aspoň čiastočnej úhrady sa nedomáhal úhrady tejto zvyšnej časti. Neexistenciu dohody o zádržnom podľa žalobcu potvrdzuje aj to, že predkladané vyúčtovania neobsahovali takéto členenie nárokov a faktúrami bol žalovaný vyzývaný na úhradu celej sumy nárokov vrátane údajného zádržného a žalovaný tieto faktúry v predkladanom rozsahu akceptoval. Rovnako žalobca považoval za irelevantnú aj argumentáciu žalovaného ohľadom jeho zmluvných dojednaní s investorom, nakoľko tento zmluvný vzťah bol jeho interným zmluvným vzťahom, ktorý sa na spoluprácu so žalobcom nevzťahoval a nemožno tak jeho dojednania a dôsledky prenášať na neho. Žalobca nikdy takýto súhlas neprejavil a dohodu so žalovaným v tomto zmysle nezaložil. Skutočnosti tak nezodpovedá odvolávanie sa žalovaného na list žalobcu zo dňa 6.3.2013, ktorým sa žalobca len snažil využiť nárok daný subdodávateľom žalovaného na úhradu pohľadávok subdodávateľom voči žalovanému, pokiaľ si ich nesplní žalovaný. V tejto súvislosti považoval žalobca za potrebné uviesť, že pre rozhodnutie súdu je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia, kedy už bolo nepochybne preukázané, že dielo bolo dokončené a žalobcovi tak vznikol nárok na zaplatenie ceny diela aj časti žalovaným tvrdeného zádržného, ktorého oprávnenosť však žalovaný nepreukázal. K existencii vád diela v čase jeho odovzdania žalobca uviedol, že dielo sa považovalo za vykonané momentom, keď umožnil s ním žalovanému nakladať, čo nastalo najneskôr 4.4.2013, kedy žalovaný odovzdal dielo investorovi. Nebolo totiž preukázané, že strany sa na termíne dokončenia diela dohodli odlišne od § 555 ods. 1 ObZ. Žalovaný však ani v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal, že dielo malo vady v čase jeho odovzdania. Naopak dôkazy, ktoré produkoval žalovaný preukazovali, že nedostatky sa vyskytli počas realizácie diela ako aj po jeho odovzdaní, čo žalobca nepoprel, avšak o existencii vád k momentu odovzdania a prevzatia diela nesvedčí žiadny dôkaz. Na tejto skutočnosti by podľa žalobcu nič nezmenilo ani znalecké dokazovanie, ktoré súd logicky nevykonal, nakoľko otázka rozsahu a ceny diela, k určeniu ktorej bolo toto dokazovanie navrhnuté, nebola sporná. Žalobca tiež poprel, že by odstraňovaním vád uznal ich existenciu v čase odovzdania diela, čo žalovaný opätovne nepreukázal. K nároku žalovaného zadržať cenu diela žalobca uviedol, že žalovaný v tomto smere opomenul zásadu kontradiktórnosti. Podľa žalobcu bolo povinnosťou žalovaného preukázať, že mu vzniklo právo zadržať časť ceny diela do odstránenia prípadných vád, aká konkrétna a odôvodnená časť ceny diela to bola a že takto zadržaná suma bola oprávnená a primeraná. Nič z uvedeného však žalovaný nepreukázal a absolútne chybný tak bol potom aj jeho záver o tom, že súdom muselo byť zistené, aká časť ceny diela bola žalovaným zadržiavaná oprávnene. Žalovaný nielenže nepreukázal existenciu vád ale ani to, že by ich zhotoviteľovi vytkol. Keby však aj uniesol dôkazné bremeno, jeho nárok by mohol zodpovedať maximálne výške nároku na zľavu z ceny diela, na ktorú by mal nárok, pokiaľ by vady neboli odstránené. Žalovaný by tak nemohol uplatniť nárok na zadržanie ceny diela v akejkoľvek výške, ale výška zľavy musí byť objektivizovaná hodnotou, o ktorú by sa cena diela znížila v dôsledku výskytu vád. Žalovaný však znova nijakým spôsobom nepreukázal, na podklade čoho dospel k záveru o uplatnení svojho údajného zádržného práva. K termínu zhotovenia diela žalobca uviedol, že ustálenie záveru o tejto otázke považuje za irelevantné pre posúdenie svojho nároku a stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie. Taktiež považoval za účelovú argumentáciu žalovaného k nedostatkom rozsudku a jeho odôvodnenia. Vzhľadom na uvedené žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 3 478,26 EUR. Zároveň sa žalobca vyjadril aj k vzájomnému návrhu žalovaného, ktorý navrhol odmietnuť. 9. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Uviedol, že argumentáciu žalobcu, ktorou sa snaží brániť voči tomu, že vykonávaním opráv diela vlastne sám uznal existenciu týchto vád a riadne nedokončenie diela, a to až do dnešného dňa, považuje za nesprávnu. Ako dôvody uviedol, že pre aplikáciu § 560 ods. 3 ObZ sa vyžaduje, aby existovalo určité porušenie žalobcových povinností a ak také porušenie existuje zodpovedá žalobca aj za vady vzniknuté po odovzdaní diela. Žalobca podľa žalovaného porušil povinnosť ukončiť dielo riadne a aj v prípade, ak by sa priklonil k argumentácii žalobcu, že vady odstraňuje podľa uvedeného ustanovenia, stále ide o jedno a to isté porušenie povinnosti a odstraňovanie vád tak, ako to uviedol žalovaný v odvolaní opierajúc sa o § 560 ods. 2 ObZ. Žalovaný doplnil, že počas prvoinštančného konania produkoval dôkazy, z ktorých vyplývalo, že dielo malo vady aj pred odovzdaním stavby investorovi dňa 4.4.2013 a tie boli žalobcovi aj vytknuté, ale ten ich začal odstraňovať až po uvedenom dni, čo ale neznamená, že predmetné vady vznikli až po tomto dátume. Žalovaný poukázal na ním predložené dôkazy v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, a to odpor z dňa 20.6.2013 a jeho prílohu č. 22, 23, 31, list zo dňa 10.4.2013, na prílohu odovzdávacieho protokolu zo dňa 24.3.2013 ako aj na výpovede svedkov A.. F. a A.. F.?. Z týchto dôkazov a skutočností podľa žalovaného jednoznačne vyplývalo, že vady diela, ktoré odstraňoval žalobca, boli vadami, ktoré vznikli už pri zhotovovaní diela a pred odovzdaním celej stavby investorovi dňa 4.4.2013. Podľa žalovaného vyhodnotenie spomenutých dôkazov so záverom o inom čase vzniku vád než uviedol žalovaný by bolo v rozpore so zásadami logiky a zdravého sedliackeho rozumu. K otázke dôkazného bremena a s tým súvisiacimi argumentmi žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca síce nemusel dokazovať, že dielo nemalo vady (tzv. negatívnu skutočnosť), ale musel dokázať, že dielo bolo zhotovené riadne (pozitívnu skutočnosť). Zároveň však žalovaný uviedol, že ani tento jeho názor nie je celkom správny a ohľadom dôkazného bremena je správny pohľad uvedený v odvolaní, pretože ak žalobca tvrdil, že mu má byť zaplatená celá cena diela, musí on preukázať správnosť tohto tvrdenia a dokázať, že má právo na prijatie daného žalovaného plnenia. Zároveň v tomto prípade nedošlo ani k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Žalobca však podľa žalovaného nepreukázal, že dielo zhotovil riadne, ale na druhej strane žalovaný preukázal, že dielo malo veľké množstvo vád, ale súd jeho dôkazy nevyhodnotil správne, resp. nie je zrejmé, ako postupoval pri ich vyhodnocovaní. Vzhľadom na uvedené žalovaný navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, ako navrhol v odvolaní a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. 10. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca. Zastával názor, že žalovaný svojimi tvrdeniami naďalej pokračuje v špekuláciách a neprípustnom procesnom postupe, ktorými sa snaží sanovať svoju dôkaznú núdzu a nedostatky vedenia konania pred súdom prvej inštancie. Uviedol, že pokiaľ sa vychádza zo zásady, že odovzdať možno len dielo, ktoré bolo zhotovené riadne, tak tým, že žalovanému umožnil nakladať s dielom a toto žalovaným odovzdať investorovi stavby, ktorý túto od žalovaného prevzal, pričom odovzdanie a prevzatie investorom potvrdil sám žalovaný, je nepochybné, že dielo odovzdal žalovanému zhotovené riadne a bez vád. Taktiež je nepochybné, že investor považoval dielo za ukončené a z jeho strany za prevzaté, nakoľko akceptoval žalovaným predložené konečné vyúčtovanie diela a práce žalovanému uhradil. Preto argumentácia žalovaného, že dielo do dnešného dňa nebolo riadne dokončené je zjavne v rozpore s jeho následným správaním, keď s dielom nakladal, riadne dokončené ho odovzdal investorovi a uplatňuje si voči žalobcovi nároky zo zodpovednosti za vady vo forme žiadostí o ich odstraňovanie, čo možno požadovať až po tom, ako bolo dielo dokončené a odovzdané a žalovaný sa do dnešného dňa ani raz nedomáhal riadneho dokončenia diela zo strany žalobcu. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný nepreukázal nim tvrdenú existenciu vád diela v rozhodnom čase a akákoľvek jeho argumentácia sú len fikcie a domnienky, nakoľko skutočnosť, že niektoré nedostatky sa vyskytovali pred dokončením a odovzdaním diela a vady obdobného charakteru sa vyskytli aj po odovzdaní ešte sama osebe neznamená, že tieto vady existovali aj v rozhodnom čase. Žalobca považoval za potrebné uviesť že žalovaný sa svoje tvrdenia snaží preukazovať procesne neprípustným spôsobom formou novôt, pričom nijako nezdôvodnil prečo takéto dôkazy neuplatnil v konaní pred súdom prvej inštancie a svoje konanie nesubsumoval pod žiadne procesné ustanovenie upravujúce právo predkladať v odvolacom konaní nové dôkazy, novoty. Argumentácia žalovaného k aplikácii § 560 ods. 3 ObZ podľa žalobcu vychádza z nepochopenia podstaty zodpovednostného princípu za vady diela. Úvaha žalovaného, podľa ktorej ak sa vyskytnú na diele vady po jeho dokončení a odovzdaní, znamená to, že dielo nebolo dokončené riadne, je podľa žalobcu nelogická, nakoľko prijatím tohto záveru by musel súhlasiť so záverom, že akékoľvek dielo, na ktorom sa v rámci plynutia záručnej doby vyskytnú vady, nebolo riadne dokončené, čo však nemôže obstáť. Žalobca nesúhlasil ani s argumentáciou žalovaného o dôkaznom bremene a opätovne trval na tom, že žalovaný neuniesol dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. Vzhľadom na uvedené opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu právo na náhradu trov odvolacieho konania v sume 6 956,52 EUR. 11. Podľa § 470 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. Na lehoty, ktoré dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona neuplynuli, sa použijú ustanovenia tohto zákona; ak však zákon doteraz ustanovoval lehotu dlhšiu, uplynie lehota až v tomto neskoršom čase. Konanie začaté do 30. júna 2016 na vecne, miestne, kauzálne a funkčne príslušnom súde podľa predpisov účinných do 30. júna 2016 dokončí súd, na ktorom sa konanie začalo. 12. Krajský súd v Bratislave prejednal odvolanie podľa § 379 a § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len ,,C.s.p.“) bez nariadenia pojednávania v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 13. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že súd prevej inštancie riadne a úplne zistil skutkový stav veci na základe jeho výsledkov vec i správne právne posúdil. Bolo nepochybne preukázané, že žalobca dielo riadne vykonal a odovzdal žalovanému, ktorý ho ďalej odovzdal investorovi, ten ho prevzal a riadne žalovanému za dielo zaplatil. Teda žalobca v konaní preukázal, že má právo na zaplatenie ceny diela bez zliav a odpočítania zádržného, nakoľko žalovaný nepredložil v konaní žiadnu dohodu o zádržnom a ani dôkaz o reklamovaní údajných vád diela. Z uvedených dôvodov nebolo k čomu vykonávať znalecké dokazovanie ako žalovaný navrhoval. Žalovaný tiež nepreukázal , že sporoví strany sa na termíne dokončenia diela dohodli odlišne od ust. § 555 ods.1 Obz. Preto odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovaného ako nedôvodné, pričom sa nestotožnil s jeho kritikou vád odôvodnenia napadnutého rozsudku, nakoľko tieto namajú podstatný vplyv na jeho správnosť, keďže súd prvej inštancie svoj rozsudok odôvodnil v súlade s ust. § 220 ods.1 C.s.p. Záverom odvolací súd uvádza, že vzájomným návrhom žalovaného, ktorý bol súčasťou odvolania sa nezaoberal, nakoľko vecné prejednanie vzájomného návrhu v odvolacom konaní nie je prípustné. 14. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správne potvrdil stotožňujúc sa i s jeho odôvodnením. 15. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 C.s.p., nakoľko žalobca bol v odvolacom konaní plne úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania bude rozhodnuté podľa § 262 ods. 2 C.s.p. Poučenie: Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.). (1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. (2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.). (1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). (2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.). (1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 C. s. p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.). (1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. (2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 C. s. p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.). (1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. (2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C. s. p.).