Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/421/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213220412 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 12. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213220412.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a sudcov Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci žalobcu: H.. U. W.U., K.. XX.XX.XXXX, O. Q. XX, V., zastúpený: alianciaadvokátov ak, s.r.o., so sídlom Vlčkova 8/A, Bratislava, proti žalovanej: V.. K. E., O. Z. XX, O., zastúpená: JUDr. Margita Medveczká, advokátka, so sídlom Drotárska cesta 68, Bratislava, o ochranu osobnosti, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 17. apríla 2015 č.k. 16C 172/2013-363 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa proti žalovanej domáhal ochrany svojej osobnosti a v zmysle procesným uznesením súdu prvej inštancie č. k. 16C 172/2013-316 pripustenej zmeny petitu žaloby jej žiadal uložiť povinnosť ospravedlniť sa mu za verejne vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe v nasledovnom znení: „Ja V.. K. E. sa týmto ospravedlňujem H.. U. W. za nepravdivé tvrdenia, ktoré som prezentovala pred manželkou navrhovateľa (aktuálne žalobcu), orgánmi činnými v trestnom konaní a ďalšími osobami pred začatím a v priebehu trestného konania sp. zn. 46T 149/2006, keď som uviedla, že v prípade maloletých detí U. U. Z. W. šlo s najväčšou pravdepodobnosťou o sexuálne zneužívanie a že niečo nie je v poriadku medzi deťmi a otcom. Tieto tvrdenia som predniesla bez primeraných podkladov a úkonov, ktoré sú potrebné na zodpovedné vyjadrenie sa k podozreniam z páchania trestných činov. Deti p. W. som nevyšetrila, nemala som rodinnú anamnézu, ani iné rovnocenné podklady, ale pred uvedenými osobami a orgánmi som zamlčala, že moje interpretácie kresieb a iných prejavov maloletých detí majú nízku výpovednú hodnotu a výtvory a správanie detí môžu práve tak potvrdzovať ako aj vyvracať moju hypotézu o sexuálnom zneužívaní a narušenom vzťahu medzi deťmi a otcom.“ Zároveň mu uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov konania v sume 843,95 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa ust. § 11, § 13 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), čl. 19 ods. 1 Ústavy SR, čl. 26 ods. 1, 2 Ústavy SR, § 50 ods. 1, 2 Ústavy SR, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že na základe trestného oznámenia podaného na žalobcu dňa 19.05.2006 jeho bývalou manželkou Q.. S. W. bolo začaté trestné stíhanie žalobcu a na základe návrhu Okresného prokurátora zo dňa 20.05.2006 bol žalobca Okresným súdom Bratislava III dňa 22.05.2006 vzatý do väzby. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava III č. k. 46T 149/2006 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu Bratislava sp. zn. 4To 44/2011 zo dňa 12.05.2011 bol žalobca spod obžaloby oslobodený s odôvodnením, že nenaplnil skutkovú podstatu zločinu sexuálneho zneužívania podľa ust. § 201 ods. 1, 2 písm. a/, b/ Trestného s poukazom na zásadu „in dubio pro reo“. 3. Vychádzal z obsahu pripojeného spisu Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 46T 149/2006, konkrétne z obsahu výpovede Q.. S. W. (bývalej manželky žalobcu), S. Š., žalovanej a skonštatoval, že dôkazy vykonané v trestnom konaní nie je potrebné zopakovať, keď ich opakovanie strany sporu ani nenavrhli. Za nespornú skutočnosť medzi stranami sporu označil, že žalovaná v postavení svedkyne v trestnom konaní uviedla pred orgánmi činnými v trestnom konaní vyjadrenia na adresu žalobcu, o ktorých žalobca tvrdil, že zasiahli do jeho práva na ochranu osobnosti, v dôsledku čoho bola značne znížená jeho dôstojnosť, vážnosť a dôveryhodnosť v spoločnosti a utrpelo jeho dobré meno. Poukázal na výpoveď žalobcu, že jeho bývalá manželka sa v apríli 2006 skontaktovala so žalovanou na odporúčanie svokrinej susedy P.. W., keď žalovaná jeho bývalej manželke tvrdila, že s najväčšou pravdepodobnosťou sexuálne zneužíva ich dve maloleté deti, k čomu dospela bez toho, aby mala relevantné informácie o ich rodine, a to na základe kresieb maloletých detí, čím dala podnet na začatie jeho trestného stíhania. Tieto jej vyjadrenia boli podľa žalobcu urobené bez realizácie dôkladnej rodinnej anamnézy za účelom ozrejmenia kresieb maloletých dcér. Podľa žalobcu vyjadrenia žalovanej prezentované pred jeho bývalou manželkou, pred zamestnancami občianskeho združenia Pomoc ohrozeným deťom a orgánmi činnými v trestnom konaní mali nízku výpovednú hodnotu. 4. Poukázal na výpoveď žalovanej, ktorá sa s dcérami žalobcu stretla v apríli 2006, mali dohodnuté stretnutie približne o mesiac, aby bolo možné urobiť diagnostiku, keďže na prvom stretnutí bolo ťažké urobiť jednoznačný záver. Medzi tým došlo k fyzickému útoku žalobcu na jeho manželku, ktorá odišla do krízového centra. Urobila preto rozhodnutie, že p. W. bude potrebovať komplexnú starostlivosť (psychologickú, sociálnu a právu). S dcérami žalobcu sa stretla v roku 2011 na podnet matky ohľadom zistenia aktuálneho psychického stavu detí. Ich diagnostiku urobila v septembri až v novembri 2011, odvtedy sa s deťmi nestretla. 5. Podľa právnej zástupkyne žalovanej nie je zrejmé, ktoré výroky sú predmetom žaloby, keď podľa nej žiaden z výrokov nebol nepravdivý, pretože ich pravdivosť potvrdzujú výpovede dcéry U. a znalkýň Q.. I., Q.. O., V.. W. a p. Š.. Ani jeden výrok nebol prednesený verejne, nakoľko trestné konanie je neverejné. V žalobe nie je presne uvedený okruh osôb, pred ktorými boli výroky uvedené. Výroky boli podľa nej prednesené za takých okolností, za ktorých nehrozilo zverejnenie, boli prednesené v pozícii svedka. Podľa žalovanej nie je v kompetencii súdu hodnotiť jej odborné postupy. 6. Súd prvej inštancie konštatoval, že ust. § 13 OZ upravuje tri prostriedky občianskoprávnej ochrany pre prípad neoprávneného zásahu do osobnosti fyzickej osoby, a to negatórnu žalobu (upustenie od neoprávnených zásahov), reštitučnú alebo odstraňovaciu (odstránenie následkov už uskutočnených neoprávnených zásahov) a satisfakčnú (poskytnutie primeraného zadosťučinenia), keď nevyhnutným predpokladom pre poskytnutie ochrany je neoprávnenosť zásahu objektívne spôsobilého vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby, ktorý musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Uviedol, že neoprávnený zásah je v rozpore s objektívnym právom, t.j. s právnym poriadkom, keď je vždy potrebné starostlivo zvažovať, či v konkrétnom prípade zásah do osobnosti fyzickej osoby, ktorý sa navonok javí ako neoprávnený, nie je v skutočnosti okolnosťou túto neoprávnenosť vylučujúcou. Neoprávnený zásah do osobnosti fyzickej osoby mal za vylúčený tam, kde k zásahu došlo v rámci výkonu subjektívneho práva či plnenia zákonom uloženej právnej povinnosti. Poukázal na ustálenú judikatúru všeobecných súdov, podľa ktorej ak je voči fyzickej osobe vznesené obvinenie z trestných činov a následne je podaná obžaloba, pričom všetky ďalšie úkony orgánov činných v trestnom konaní, ktoré zasahujú do osobnostných práv fyzickej osoby, sú vykonávané v medziach zákona, nepredstavujú neoprávnený zásah do osobnostných práv, a to ani v prípade, že následne dôjde k oslobodeniu spod obžaloby. V právomoci súdov v občianskom súdnom konaní nie je preskúmavať správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní, pričom ak niekto vypovedá ako svedok, riadi sa príslušnými právnymi predpismi a nemôže sa tak dopustiť neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti fyzickej osoby. Mal za to, že plnením zákonnej povinnosti je i výpoveď svedka v konaní pred súdom, pričom vybočením z plnenia zákonných povinností svedka je akékoľvek konanie, ktoré i napriek riadnemu poučeniu ako svedka súdom vôbec nesúvisí s predmetom výsluchu. 7. Mal za preukázané, že žalovaná ako psychologička vykonala vyšetrenie maloletých detí so súhlasom ich zákonného zástupcu, t.j. matky. Jej povinnosťou bolo zaoberať sa posúdením okolností týkajúcich sa podozrenia zo spáchania trestného činu. Mal za nesporné, že žalovaná vypovedala v trestnom konaní v postavení svedkyne, kde bola povinná v zmysle poučenia súdom vypovedať pravdu a vyjadrovať sa o skutočnostiach týkajúcich sa prejednávanej veci, keď vypovedaním splnila svoju zákonom uloženú povinnosť, pričom zákon by ju v prípade nepravdivej výpovede sankcionoval, resp. by sa dopustila trestného činu krivej výpovede. Z uvedeného vyvodil, že si plnila povinnosti vyplývajúce z Trestného poriadku. Nemal za preukázané, že svoje názory týkajúce sa žalobcu vyjadrovala inde ako pred orgánmi činnými v trestnom konaní, keď všetky predniesla na pojednávaniach v postavení svedka, pričom na pojednávaniach bola vylúčená verejnosť. 8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie v zmysle zásady úspechu v konaní podľa ust. § 142 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku platného a účinného do 30.06.2016 (ďalej len „OSP“) a v konaní úspešnej žalovanej priznal náhradu trov právneho zastúpenia za 9 úkonov právnej služby v zmysle ust. § 10 ods. 1 a 8 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov v znení neskorších predpisov a náhradu hotových výdavkov za vyhotovenie fotokópií z trestného spisu. 9. Proti tomuto rozsudku podal prostredníctvom svojho právneho zástupcu riadne a včas odvolanie žalobca a žiadal ho zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Poukázal na obsah trestného spisu, podľa ktorého sa žalovaná stretla s jeho bývalou manželkou a deťmi a na základe jediného stretnutia s vysokou istotou vyhodnotila vzťahy v rodine, ktorú dovtedy nepoznala. Len na základe kresieb a výtvorov detí z 8.4.2006, na ktorých iní odborníci nevideli žiadne prvky, na základe ktorých by mohlo ísť o podozrenie zo sexuálneho zneužívania, tento názor vyslovila. Deti však počas stretnutia nevyšetrovala, nerobila diagnostický rozhovor a neodobrala rodinnú anamnézu, čo sama potvrdila vo svojich svedeckých výpovediach. Podľa neho nemala pre svoj záver komplexné podklady z vyšetrení detí a celej rodiny. Súdu prvej inštancie vytkol nedostatočné oboznámenie sa s vykonanými dôkazmi, nesprávnosť skutkových zistení a nesprávne právne posúdenie veci, nakoľko podľa neho o plnenie zákonných povinností na strane žalovanej by sa mohlo jednať jedine v prípade, ak by vykonala odborné úkony uvedené vyššie. Bez nich sa podľa neho jedná o špekuláciu, ktorý zásah nemožno označiť za akceptovateľný. Poukázal na stanovisko občianskoprávneho a obchodného kolégia Najvyššieho súdu ČR k výkladu vylúčenia neoprávnenosti zásahu do osobnostných práv fyzickej osoby v súvislosti so súdnym konaním, podľa ktorého vybočením z medzí práv a povinností sú krivé obvinenia, krivá výpoveď alebo priestupok. Uviedol, že žalovaná svoje výroky o pravdepodobnom zneužívaní maloletých dcér z jeho strany poskytla jeho manželke, občianskemu združeniu a orgánom činným v trestnom konaní bez upozornenia, že nemá dostatok podkladov a že signály z 8.4.2006 možno vykladať rôznym spôsobom. Tento postup žalovanej označil za exces zo zákonom uložených práv žalovanej ako psychológa alebo svedka v trestnom konaní. Vytkol súdu prvej inštancie konštatáciu, že žalovaná vykonala psychologické vyšetrenie detí so súhlasom ich zákonného zástupcu, keď toto nevykonala, pretože nevykonala s nimi diagnostický rozhovor, nerozobrala rodinnú anamnézu, nepozorovala vzťahy v rodine a nevykonala žiadne iné odborné úkony s ním a ani s jeho deťmi, pričom však vyhlásenia dávala v takom znení, akoby tieto úkony vykonala. Žalovanú žaluje pre hrubé zanedbávanie profesionálnych a občianskych povinností a prekročenie svojich kompetencií. Povinnosťou žalovanej ako svedkyne bolo podľa neho v konaní pred súdom upozorniť na výpovednú hodnotu svojich výrokov a na to, že nie sú dostatočne podložené a že neurobila všetky štandardné úkony, pretože laici vnímajú výroky psychológa o veľkej pravdepodobnosti sexuálneho zneužívania ako jeho existenciu. Poukázal na jej samotnú výpoveď zo dňa 11.03.2008, že nikdy neurobila záver, že ide o sexuálne zneužívanie detí otcom, s tým, že trvá na tom, že kresby a vymodelované figúrky ukazovali, viedli k indícii, že môže ísť o sexuálne zneužívanie. Namietal, že neuviedla, že výtvory detí možno interpretovať viacerými spôsobmi, že nemala nevyhnutné podklady na svoju interpretáciu výtvorov a že jej hypotéza sa nemusí potvrdiť. V čase začatia trestného konania nehovorila v hypotetickej rovine, keď jej vyjadrenia citujú aj viacerí svedkovia v trestnom konaní, pričom nespomínajú, že výroky vyslovila žalovaná len hypoteticky. Žalovanej vytkol dezinterpretáciu výtvorov detí v rozpore s odbornou psychologickou literatúrou. Vychádzal zo svedeckej výpovede žalovanej v trestnom konaní, kde uviedla, že s bývalou manželkou sa zhovárala dňa 12.05.2006 a dňa 14.05.2006, pričom ju neinformovala, že poznatky získané po jednom sedení s deťmi nie sú dostatočne overené a že hypotéza sa nemusí potvrdiť, čím spôsobí, že podanie trestného oznámenia môže byť neoprávneným zásahom do jeho osobnosti. Považoval to za exces psychológa nepožívajúci právnu ochranu. Mal za preukázané, že žalovaná výroky nepredniesla len pred orgánmi činnými v trestnom konaní, ale sa tak vyjadrovala pred Q.. O., Q.. Š. a jeho bývalou manželkou. Poukázal na nemožnosť utajenia vedenia trestného konania pred verejnosťou. Vyjadril sa, že nejde o posudzovanie kvality odborných úkonov žalovanej, ktoré nie je súd kompetentný posudzovať, ale o posúdenie oprávnenosti výrokov žalovanej bez vykonania potrebných odborných úkonov, keď žalovaná nevysvetlila, na základe čoho dospela k svojim záverom a prečo ich prezentovala s veľkou mierou istoty. Nikdy nevysvetlila rozpor s odbornou literatúrou a jej postupom. V tejto súvislosti mu súd prvej inštancie nedovolil klásť žalovanej otázky na súdnom pojednávaní, čím tieto otázky nevyjasnil. Podľa neho sú naplnené všetky dôvody odvolania podľa ust. § 205 OSP. 10. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu prostredníctvom svojej právnej zástupkyne žiadala napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Uviedla, že predpokladom úspešnosti žaloby na ochranu osobnosti je preukázanie existencie neoprávneného zásahu objektívne spôsobilého privodiť fyzickej osobe ujmu na jeho osobnostných právach, keď podľa nej nebol naplnený ani jeden z uvedených predpokladov, keďže z jej strany k neoprávnenému zásahu nedošlo, pretože si plnila zákonné povinnosti po profesijnej stránke a vyjadrila názor, rovnako po stránke občianskej, keď vypovedala ako svedok. Jej konanie a vyjadrenia boli v súlade s právnym poriadkom SR, pričom jej tvrdenia ani neboli nepravdivé, pretože situáciu zhodnotila podľa skutočného stavu a za svojimi vyjadreniami si stála. Manželku žalobcu nevyhľadala, ale naopak, podozrenie už jeho manželka mala. Poukázala na súdnu judikatúru týkajúcu sa okolností vylučujúcich neoprávnenosť zásahu pri výkone svojho subjektívneho práva alebo plnenia svojej povinnosti. Mala za to, že žalobca neuniesol dôkaznú povinnosť, žalobný petit označila za nedôvodný vykazujúci vady spočívajúce v jeho nepresnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti, keď žalobca podľa nej nešpecifikoval jednotlivé zásahy do jeho osobnosti čo do času a ako sa mali stať. Jeho tvrdenia neboli podľa nej podporené žiadnymi svedeckými výpoveďami, ide o jeho jednostranný názor. Informácie o žalobcovi neposkytovala verejne. Záverom poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4To 44/2011 zo dňa 12.05.2011, podľa ktorého najpodstatnejší dôkaz (prvotné vyšetrenie psychologičkou Q.. O.) bol zaobstaraný v rozpore so zákonom a svoju nezákonnosť prenáša i na ďalšie dôkazy, z ktorého dôvodu nebolo možné urobiť jednoznačný záver, že žalovaný skutok sa stal. V rámci trestného konania teda súd nevyhodnotil, že dôkazy proti žalobcovi sú nepravdivé, ale že ich nemožno použiť a vo veci rozhodol len v zmysle zásady „v pochybnostiach v prospech obžalovaného“. Názor o neoprávnenom zásahu do osobnosti žalobcu označila za absurdný, pričom zdôraznila, že problémy v rodine boli už dávnejšie a manželka žalobcu ju navštívila už z podozrením na sexuálne zneužívanie detí. 11. Žalobca v rámci svojej odvolacej dupliky realizovanej prostredníctvom svojho právneho zástupcu opätovne žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť. Zotrval na svojich odvolacích dôvodoch, keď poukázal na to, že odôvodnenia rozhodnutí o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom a rozhodnutia o jeho zatknutí sú v priamej príčinnej súvislosti s relevantnými výrokmi žalovanej. Mal za to, že žalovaná zneužila svoje postavenie a povolanie, pričom súd prvej inštancie sa nesnažil konfrontovať relevantné výroky s odbornou psychologickou literatúrou. Mal za nepochybné, že k žalovaným výrokom nedospela výkonom odbornej činnosti psychológa, preto je vylúčená oprávnenosť týchto výrokov. Angažovanie sa žalovanej nemožno podľa neho nazvať výkonom povolania psychológa, keď žalovaná nemá mandát na výskum a toto mala uviesť aj pred orgánmi činnými v trestnom konaní. Uviedol, že žalovaná sa ani len neunúvala s odbornou prácou psychológa začať, pričom však i s odstupom času na svojich výrokoch zotrvala. Komentovanie kresieb detí taktiež nemožno podľa neho mať za odborné úkony žalovanej. Jej výroky sú preexponované a nespoľahlivé bez ich overenia spoľahlivejšími metódami. Zneužitie postavenia a povolania psychológa napĺňa podľa neho znaky neoprávneného zásahu, keď žalovaná podľa neho porušila zákon o zdravotnej starostlivosti č. 199/1994 Z.z. Poukázal na difamujúci charakter tvrdení žalovanej, ktoré sa dostali do povedomia tretích osôb, na ich objektívnu spôsobilosť privodiť mu ujmu na jeho osobnostných právach, s tým, že neboli preukázané okolnosti vylučujúce protiprávnosť konania žalovanej. Mal za zrejmé, že ročná väzba sa pred okolím nedá utajiť a ani náhla izolácia od svojich detí. Konanie žalovanej označil za exces, keď v jeho dôsledku bol obeťou jej hmlistých vyjadrení i v konaní o úprave práv a povinností rodičov k maloletým deťom. Zákonná licencia žalovanej teda nie je podľa neho daná, pričom vyvracal i možnosť aplikácie rozsudku Najvyššieho súdu ČR zo dňa 12.10.2006 sp. zn. 30Cdo 2342/2006 v danej veci práve z dôvodu excesu žalovanej, ktorá neupozornila orgány činné v trestnom konaní na neúplnosť jej vyšetrenia detí, porušila zákon o zdravotnej starostlivosti a povinnosti vyplývajúce jej z bodov 3.2 a 3.3 Etického kódexu SKP, ktorým je ako držiteľka licencie SKP viazaná. Podľa kódexu nesmie psychológ uvádzať iné osoby do omylu a ak sa tak stane, je povinný zabezpečiť nápravu. Žalovaná nepostupovala v zmysle svojich odborných povinností, pričom jej suverénne tvrdenia viedli k jeho umelej kriminalizácii so zásadným vplyvom na súdne konania ohľadom úpravy styku s maloletými deťmi. Mal za to, že žalovaná uviedla do omylu jeho manželku, v súvislosti s čím mu manželka bránila v akomkoľvek kontakte s deťmi, rovnako aj políciu, z ktorého dôvodu ho polícia zatkla a výpoveď žalovanej poskytla ďalším orgánom činným v trestnom konaní, vypovedala na súde v trestnom konaní a obsah jej výpovede bol podkladom pre občianske združenie Pomoc ohrozeným deťom, ktoré poskytlo deťom terapiu určenú skutočným obetiam. V trestnom konaní bol spod obžaloby oslobodený v zmysle zásady „in dubio pro reo“ napriek tomu, že kontrolný znalecký posudok vylúčil prítomnosť znakov sexuálneho zneužívania detí a jeho vyšetrenia ukázali, že nemá sklony a ani motiváciu deti zneužívať. Svedčia proti nemu len dôkazy odvíjajúce sa od výrokov žalovanej. Uviedol, že navždy zostáva obeťou predsudkov a pochybností napr. pri rozhodovaní o úprave práv a povinností rodičov, keď i v konaní Okresného súdu Bratislava III sp. zn. 41C 79/2006 v spojení s konaním Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Co 68/2007 bol mu styk s maloletými deťmi zakázaný. Týmto boli vytvorené podmienky k devastácii jeho vzťahov s deťmi. Odmietol argumentáciu žalovanej o neunesení dôkazného bremena jeho stranou, keď znalecký posudok P.. E. zdôvodnil, akým neodborným spôsobom psychológovia v rámci trestného konania postupovali, keď vychádzali s relevantných výrokov žalovanej. Sám spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a podroboval sa všetkým praktikám v snahe očistiť sa, pričom všetky dôkazy svedčili v jeho prospech. Odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku zásadou „in dubio pro reo“ bude navždy vrhať tieň podozrenia. Žalovaná nepostupovala odborným spôsobom, pričom jej pochybenia nezistili na to kompetentné orgány, avšak jeho podnetom adresovaným Slovenskej komore psychológov sa zaoberal jej výbor, ktorého členkou je aj žalovaná. Mal za to, že ak odborník zlyháva a nie je ochotný si toto zlyhanie priznať, je v záujme celej spoločnosti neakceptovanie hrubej svojvôle a zneužívania profesie. 12. Žalovaná vo svojej odvolacej duplike realizovanej prostredníctvom svojej právnej zástupkyne zotrvala opätovne na svojich predchádzajúcich vyjadreniach vo veci. Uviedla, že nebola jedinou osobou vypovedajúcou v trestnom konaní vo veci žalobcu a toto sa neviedlo len z dôvodu jej výrokov, namietala tvrdenie o absencii jej mandátu, ktorému vyjadreniu žalobcu nerozumela a namietala tiež existenciu svojho excesu. Podľa nej orgány činné v trestnom konaní sú nezávislé orgány, na rozhodovanie ktorých nemá žiaden vplyv, keď i jej výpoveď ako dôkazný prostriedok musel byť zákonným spôsobom vyhodnotený. Opakovane zdôraznila, že jej postup nebol žiadnym kompetentným orgánom vyhodnotený za rozporný so zákonom alebo inými na vec sa vzťahujúcimi pravidlami. 13. Podľa § 470 ods. 1 Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“) ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 470 ods. 2 CSP, veta prvá, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 378 ods. 1, § 379 a § 380 ods. 1 CSP bez pojednávania s poukazom na ust. § 385 ods. 1 CSP a postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 ods. 1 CSP. Dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Súd prvej inštancie riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie správnym smerom a v rozsahu potrebnom pre posúdenie opodstatnenosti žaloby, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil a na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil. Svoje skutkové a právne závery v napadnutom rozhodnutí aj náležite a podrobne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), náležite sa vysporiadal s podstatnými tvrdeniami strán sporu. Odvolací súd sa s jeho právnymi závermi stotožňuje a konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 CSP). V odvolaní uvádzané argumenty nie sú spôsobilé privodiť iný než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver o neexistencii zákonných predpokladov pre vznik uplatneného nároku na ochranu osobnosti žalobcu. K právnym záverom súdu prvej inštancie odvolací súd dopĺňa nasledovné. 16. Ako už uviedol i súd prvej inštancie, prostriedkami súdnej ochrany osobnosti človeka sú 1./ návrh na upustenie od neoprávneného zásahu (negatórna žaloba), 2./ návrh na odstránenie následkov (reštitučná žaloba) a 3./ návrh na poskytnutie primeraného zadosťučinenia (satisfakčná žaloba). Podmienkou poskytnutia súdnej ochrany osobnosti je neoprávnený zásah do jej osobnostných práv, ktorý musí byť spôsobilý privodiť ujmu osobnosti človeka, keď občianskoprávna ochrana je založená na princípe zodpovednosti objektívnej, čo znamená, že na jej vznik nie je potrebné zavinenie toho, kto zásah spôsobil. Je teda irelevantné, či pôvodca zásahu bol alebo nebol si vedomý protiprávnosti zásahu, rozhodujúci je len výsledok takéhoto konania. Ide tu o zodpovednosť za výsledok. Hmotnoprávnou podmienkou tejto občianskoprávnej zodpovednosti je imateriálna ujma, ktorá spočíva buď v ohrození alebo v porušení osobnostnej sféry. Postačujúce teda je, že zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, keďže platný Občiansky zákonník pôsobí prevenčne. Predmetom ochrany osobnosti človeka je podľa § 11 Občianskeho zákonníka najmä život a zdravie, občianska česť a ľudská dôstojnosť, súkromie, meno a prejavy osobnej povahy. 17. Právo na súkromie spočíva v práve fyzickej osoby samostatne sa rozhodnúť podľa vlastného uváženia, či a v akom rozsahu majú byť skutočnosti z jej súkromného života sprístupnené iným alebo zverejnené. Porušením práva na ochranu súkromia potom nie je len neoprávnené získavanie vedomostí a poznatkov o súkromí fyzickej osoby, ale aj neoprávnené rozširovanie týchto poznatkov a vedomostí. Každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena v zmysle čl. 19 Ústavy SR. Sloboda prejavu a právo na informácie sú zas zaručené článkom 26 ods. Ústavy SR. Každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom a šíriť informácie bez ohľadu na hranice štátu (čl. 26 ods. 2 veta prvá ústavy). Slobodu prejavu možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy SR). Citované články Ústavy SR vyjadrujú základné ústavné hodnoty právneho poriadku SR ako demokratického právneho štátu. Sloboda prejavu však nie je bezbrehá, ústavne zaručené právo vyjadrovať svoje názory je obsahovo obmedzené právami iných, najmä právami uvedenými v čl. 19 Ústavy SR. Kolízia oboch práv sa realizuje práve pri aplikácii § 11 Občianskeho zákonníka v súvislosti s uplatňovaním občianskoprávnej ochrany osobnosti. 18. Zásah do osobnostných práv fyzickej osoby môže mať podobu buď skutkového tvrdenia (faktu, ktorého pravdivosť možno objektívne verifikovať) alebo kritiky (tzv. hodnotiacich úsudkov), t.j. názorov, ktoré majú povahu subjektívnu a sú vyjadrením osobného názoru pôvodcu zásahu, a teda ich správnosť nie je možné objektívne preukázať. Musí ísť však o zásah neoprávnený a spôsobilý privodiť ujmu na cti dotknutej fyzickej osoby. Neprimeranou kritikou je taká kritika, ktorá nevyplýva logicky z predložených skutočností a faktov. Rozdiel medzi oprávnenou a neoprávnenou kritikou je teda v pravdivosti, vernosti a objektívnosti cieľa, ktorý sa týmto prejavom sleduje. Oprávnená kritika vychádza z pravdivých skutočností a z pravdivého hodnotenia skutkového stavu. Za neprimeranú kritiku sa považuje tá, ktorá je v značnom nepomere s cieľom kritiky a vyplýva z nej úmysel kritizovanú osobu difamovať, resp. ak je obsah kritiky neprimeraný posudzovanému konaniu kritizovaného a opäť z nej vyplýva úmysel znevážiť a uraziť kritizovaného. Nejde o vecnú kritiku, ak vychádza z nepravdivých podkladov a ak sa z takýchto podkladov vyvodzujú vlastné hodnotiace úsudky znevažujúceho charakteru. Výkon práva kritiky je legitímny za podmienky, že ide o kritiku plne odôvodniteľnú, ktorá neprekračuje medze tzv. vecnej a konkrétnej kritiky. Aj v rozhodnutí ESĽP z 27.2.2001 vo veci Jeruzalem c/a Rakúsko sa uvádza, že tam, kde vyhlásenie prerastie do hodnotiaceho výroku, proporcionalita závisí od toho, či existuje dostatočná skutková základňa pre napadnuté vyhlásenie. 19. Zásah môže spočívať v rozširovaní nepravdivých vyhlásení, ale aj vo zverejňovaní nepravdivých obvinení z nečestného konania, ako aj v kritike, ktorá obsahom, formou a cieľom presahuje rámec objektívnej kritiky. Len ak je miera expresivity v značnom nepomere k cieľu kritiky a vyplýva z toho úmysel znevážiť a zneuctiť kritizovanú osobu (intenzívny exces), ide o kritiku neprimeranú. Pri kritike je potrebné len skúmať, či sa zakladá na pravdivej informácii, či je primeraná forma prezentácie a či nutným sprievodným javom kritiky je možný zásah do osobnostných práv. Taktiež je namieste rozobrať ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR k otázke proporcionality zásahu do osobnostnej sféry fyzickej osoby podľa odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY a AKO je kritizované. 20. Základnou zložkou žaloby je tzv. žalobný nárok, ktorým žalobca stanovuje predmet konania a tým aj rozsah súdnej ochrany. V sporovom konaní, ktorým je i konanie preskúmavané, žalobcom určený "petit" určuje vlastne predmet konania a rozhodovania súdu, pričom tento petit musí byť určený tak, aby bol vykonateľný. Zo žalobného petitu je zrejmé, čoho sa žalobca domáha, teda ako žiada, aby súd vo veci rozhodol. Súd je totiž v občianskom súdnom konaní ovládanom dispozičnou zásadou viazaný žalobou a jej petitom a teda nesmie stranám sporu priznať iné práva a uložiť iné povinnosti než aké sú navrhované. Súd musí svojím rozhodnutím žalobný petit úplne vyčerpať a nesmie ho prekročiť, resp. zmeniť. Žalobca zároveň žalobou vymedzuje rozhodujúce skutočnosti, ktoré predstavujú údaje k tomu, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit musí vychádzať logicky z opisu rozhodujúcich skutočností. V sporovom konaní teda žalobcu stíha zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu žalobného petitu. 21. V danom prípade z obsahu preskúmavaného spisového materiálu vyplýva zistenie, že bývalá manželka žalobcu, majúca podozrenie z neprípustného správania sa bývalého manžela voči spoločným maloletým deťom, vyhľadala žalovanú za účelom konzultácie, predložila jej kresby a iné výtvory maloletých detí, následne žalovaná vyjadrila ústne svoj kritický názor na správanie sa žalobcu, ktorý názor adresovala bývalej manželke žalobcu a táto podala na žalobcu trestné oznámenie. Orgány činné v trestnom konaní iniciovali vo vzťahu k žalobcovi trestné konanie, v rámci ktorého žalovaná vypovedala v pozícii svedka a svoj kritický názor, resp. hodnotiaci úsudok na žalobcu prezentovala v rámci svojej svedeckej výpovede. Počas vedenia trestného konania bol žalobca vo väzbe. Žalobca bol spod obžaloby rozsudkom Okresného súdu Bratislava III spod obžaloby oslobodený. Žalovaná svoj hodnotiaci úsudok na osobu žalobcu prezentovala i pred zamestnancami krízového centra v súvislosti so skutočnosťou, že bývalá manželka žalobcu sa na túto inštitúciu obrátila v záujme riešenia jej tvrdeného problému a tvrdeného problému jej maloletých detí. Od uvedených skutkových okolností, ktoré žalobca vymedzil v rámci predmetnej žaloby, odvíja žalobou uplatnený nárok na ochranu svojich osobnostných práv. 22. Vychádzajúc z formulácie žalobného petitu v danej veci po jeho úprave pripustenej uznesením súdu prvej inštancie č. k. 16C 172/2013-316, právoplatným dňa 01.12.2014, žalobca žiadal uložiť žalovanej povinnosť ospravedlniť sa mu za vyjadrené nepravdivé tvrdenia o jeho osobe, ktoré prezentovala pred jeho manželkou, orgánmi činnými v trestnom konaní a ďalšími osobami pred začatím a v priebehu trestného konania sp. zn. 46T 149/2006, keď uviedla, že v prípade maloletých detí U. U. Z. W. šlo s najväčšou pravdepodobnosťou o sexuálne zneužívanie a že niečo nie je v poriadku medzi deťmi a otcom, s tým, že tieto tvrdenia predniesla bez primeraných podkladov a úkonov, ktoré sú potrebné na zodpovedné vyjadrenie sa k podozreniam z páchania trestných činov, deti p. W. nevyšetrila, nemala rodinnú anamnézu, ani iné rovnocenné podklady, ale pred uvedenými osobami a orgánmi zamlčala, že jej interpretácie kresieb a iných prejavov maloletých detí majú nízku výpovednú hodnotu a výtvory a správanie detí môžu práve tak potvrdzovať ako aj vyvracať jej hypotézu o sexuálnom zneužívaní a narušenom vzťahu medzi deťmi a otcom. 23. Žalobca teda takto formulovaným petitom žiadal uložiť povinnosť žalovanej ospravedlniť sa mu za svoje nepravdivé tvrdenia, hoci výroky žalovanej prezentované pred bývalou manželkou žalobcu, orgánmi činnými v trestnom konaní a ďalšími osobami (pravdepodobne zamestnancami krízového centra) boli podľa svojej povahy hodnotiacim úsudkom žalovanej na správanie sa žalobcu. Žalovaná nevypracovala vo veci znalecký posudok, vyjadrila len ústne svoj osobný názor na osobu žalobcu a jeho správanie po tom, ako ju jeho bývalá manželka, majúca podozrenie z neprípustného správania sa žalobcu vo vzťahu k spoločným deťom vyhľadala a priniesla jej ako podklady kresby maloletých detí a ich iné výtvory za účelom vyjadrenia jej názoru na predložený problém. Žalovanou vyslovený názor bol preto svojou povahou kritikou a nie tvrdením, už z ktorého dôvodu nemožno ustáliť žalobcom požadovanú povinnosť žalovanej ospravedlniť sa mu za nepravdivé tvrdenia o jeho osobe. Žalovanou prezentovanú kritiku je potom potrebné podrobiť vyššie uvedenému testu proporcionality zodpovedaním na otázky KTO, O KOM, ČO, KEDY a AKO kritiku realizoval, keď jedine vyhodnotením proporcionality kritiky vo vzťahu ku kritizovanému konaniu je možné právne posúdiť, či kritika predstavuje zásah oprávnený alebo neoprávnený. 24. Relevantnú kritiku vo vzťahu k osobe žalobcu prezentovala žalovaná s povolaním psychologičky, ktorú vyhľadala bývalá manželka žalobcu pravdepodobne majúca informáciu o jej praxi zaoberajúcej sa problémom bývalej manželky žalobcu. Kritizovala správanie sa žalobcu vo vzťahu k maloletým deťom na základe podkladov predložených jeho bývalou manželkou bezprostredne po tom, ako ju bývalá manželka s týmito podkladmi a za účelom konzultácie s ňou vyhľadala. Odvolací súd tak vyhodnotil, že žalovaná relevantnú kritiku, svoj úsudok prezentovala bez záujmu žalobcu difamovať a zneuctiť, ale v záujme ochrany práv maloletých detí a ich zdravia. Z kontextu týchto okolností nemožno potom vyvodiť záver, že jej kritika na osobu žalobcu bola neprimeraná a že predstavuje neprípustný exces. 25. V zmysle vyššie uvedeného vyhodnotil odvolací súd nedôvodnosť žaloby pokiaľ ide o časť petitu žaloby týkajúcu sa ospravedlnenia žalovanej za nepravdivé skutkové tvrdenia prezentované vo vzťahu k bývalej manželke žalobcu, pričom právnym dôvodom na zamietnutie žaloby v tejto časti je už len to, že výroky žalovanej za skutkové tvrdenia nemožno kvalifikovať. Pokiaľ ide o ďalšie znenie petitu žaloby v zmysle pripustenej zmeny žalobného petitu, tento je neurčitý pokiaľ ide o označenie okruhu osôb, pred ktorými mala žalovaná nepravdivé tvrdenia prezentovať, čo taktiež zakladá právny dôvod zamietnutia žaloby, keď text ospravedlnenia tvoriaci jednotný celok súd preformulovávať oprávnený nie je. Upraveným petitom žaloby žalobca žiadal žalovanú o ospravedlnenie sa aj za jej nepravdivé tvrdenia prezentované pred orgánmi činnými v trestnom konaní, v ktorej časti sa odvolací súd stotožňuje v plnom rozsahu s dôvodmi zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie, nakoľko v konaní žalobca nesúci povinnosť unesenia dôkazného bremena nepreukázal, že žalovaná svoj názor pred týmito orgánmi prezentovala inak, než v rámci svedeckých výpovedí a teda nie s úmyslom žalobcu difamovať a zneuctiť a difamujúce názory na jeho osobu nedovolene šíriť, ale vypovedať pravdu a vyjadriť sa ku všetkému, čo považuje za potrebné. Je nutné prisvedčiť odvolacej námietke žalovanej, že obsah jej svedeckých výpovedí bol oprávnený a povinný vyhodnocovať konajúci súd, resp. iné orgány činné v trestnom konaní. Žalovanej prezentáciu svojho názoru na žalobcu pred orgánmi činnými v trestnom konaní odvolací súd opätovne vyhodnotil ako kritiku žalovanej na adresu osoby žalobcu, ktorá v kontexte jej postavenia svedkyne, plniacej si svoju občiansku povinnosť, a nie postavenia súdom ustanoveného znalca, nebola kritikou nedovolenou. Petit žaloby v zmysle jej úpravy pripustenej súdom prvej inštancie uznesením č. k. 16C 172/2013-316 nevyjadruje žalobcom požadovanú formu ospravedlnenia žalovanej jeho osobe, ani miesto plnenia a lehotu na plnenie, z ktorého dôvodu požadovaný výrok súdneho rozhodnutia je nevykonateľný, majúci za následok taktiež právny dôvod zamietnutia žaloby. 26. Na základe vyššie uvedeného preto odvolací súd vyhodnotil všetky odvolacie námietky žalobcu za nedôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. 27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 378 ods. 1 CSP vzhľadom na plný úspech žalovanej v odvolacom konaní. 28. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).