Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/285/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213222672 Dátum vydania rozhodnutia: 13. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Vlčková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213222672.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vlčkovej a členov senátu JUDr. Ondreja Krajča a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci žalobcu: F. W., I. E., W. XXXX/XX, A. J., zastúpeného advokátom: Mgr. Roman Kobell, so sídlom Radlinského 1730, Dolný Kubín, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, o zaplatenie 39.882,70 eur s príslušenstvo, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 15. januára 2015, č.k. 12C/206/2013-328, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie m e n í tak, že žalobu z a m i e t a . Žalovaný m á n á r o k na náhradu trov konania v celom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom uložil súd prvej inštancie žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.315,49 eura, spolu s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,50 % zo sumy 39.882,70 eur od 06. 11. 2013 do 24. 04. 2014, s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,50 % zo sumy 21.222,76 eura od 25. 04. 2014 do 02. 09. 2014, a s ročným úrokom z omeškania vo výške 5,50 % zo sumy 20.315,49 eura od 03. 09. 2014 do zaplatenia, ako i trovy konania vo výške 2.392,50 eura a trovy právneho zastúpenia vo výške 4.614,25 eur. Vychádzal zo zistenia, že žalobca ako súdny exekútor viedol na návrh spoločnosti DKA, s.r.o., ako oprávneného, pod č. k. EX 2366/2012, exekučné konanie proti povinnému AHP HYDRAULIKA, a.s., o vymoženie pohľadávky vo výške 470.134,20 eura s príslušenstvom, na základe exekučného titulu - rozsudku Okresného súdu Žilina, sp. zn. 5Cbi/11/2007 zo dňa 05. 05. 2011 v spojení s rozsudkom Krajského súdu Banská Bystrica, sp. zn. 25CoKR/2/2011 zo dňa 24. 01. 2012, na základe poverenia č. 5506*089615, zo dňa 01. 10. 2012, ktoré vydal Okresný súd Martin. Ako jeden zo spôsobov výkonu exekúcie zvolil v zmysle ust. § 94 a nasl. Exekučného poriadku exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke, a preto žalovanému dňa 30. októbra 2012 doručil príkaz na začatie exekúcie, a následne dňa 03. 07. 2013 exekučný príkaz, ktorými mu uložil zablokovať peňažné prostriedky na všetkých účtoch povinného. Žalovaný však túto povinnosť nesplnil, pričom za čas od doručenia príkazu na začatie exekúcie realizoval na účtoch povinného platby v sume prevyšujúcej 1.400.000,- eur, teda sumy presahujúcej exekvovanú pohľadávku s príslušenstvom vrátane trov exekúcie, pričom na účtoch povinného zostali len nepatrné sumy, ktoré nestačili ani na uspokojenie exekvovanej pohľadávky jej príslušenstva ani trov exekúcie. Napokon mal z listinných dôkazov preukázané, že exekučný súd (Okresný súd Martin) uznesením zo dňa 14.11.2014, č. k. 18Er 3310/2012-271, predmetnú exekúciu vedenú žalobcom zastavil, pričom však žalobcovi náhradu trov exekučného konania nepriznal z dôvodu, že náhradu trov priznať nežiadal, nakoľko náhradu trov exekúcie uplatnil v konaní pred Okresným súdom Bratislava II pod č.k. 12C/206/2013, t.j. v prejednávanej veci. Takto ustálený skutkový stav veci po právnej stránke posúdil podľa § 95, § 96, § 98, § 103, § 200 ods. 1 Exekučného poriadku v spojení s vyhláškou č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov v platnom znení, podľa § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka, a dospel k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne, nakoľko je nepochybné, že zo strany žalovaného, ktorý napriek obdržaniu príkazu na začatie exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu banky v rámci exekučného konania EX 2366/12 "nedopatrením nezabezpečil" dňom jeho doručenia blokáciu vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom na účtoch povinného AHP HYDRAULIKA, a.s.., došlo k porušeniu právnej povinnosti vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, doručeného príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, v dôsledku ktorého žalobcovi vznikla škoda vo forme ušlého zisku, ktorý by bol dosiahol, nakoľko v prípade zablokovania peňažných prostriedkov na účte povinného, by z nich bola realizovaná tiež úhrada trov exekúcie v zmysle Exekučného poriadku, teda odmeny súdneho exekútora vo výške 33.193,92 eur + DPH vo výške 6.638,78 eura a hotových výdavkov vo výške 41,67 eur + DPH z tejto sumy vo výške 8,33 eur, ako súčasť exekučného konania vedeného pod č. EX 2366/12 na základe poverenia vydaného Okresným súdom Martin pod sp. zn. 18Er/ 3310/2012 zo dňa 1.10.2012. Zdôraznil v tejto súvislosti, že za ušlý zisk treba nepochybne považovať aj stratu na odmene súdneho exekútora ako i stratu na náhrade hotových výdavkov, ktoré nároky sú upravené v § 196 a § 200 odsek 1 Exekučného poriadku, pričom žalovaný svojím protiprávnym postupom (nerealizovaním príkazu na začatie exekúcie a následne exekučného príkazu na vykonanie prikázaním pohľadávky z účtu v banke) zasiahol do pravidelného priebehu deja smerujúceho k legitímnemu zisku žalobcu spočívajúceho v odmene súdneho exekútora a náhrade jeho hotových výdavkov. Konštatoval, že je nepochybné, že vyčíslená majetková ujma žalobcu vznikla následkom protiprávneho postupu (opomenutím konať) žalovaného, čiže išlo o protiprávny úkon žalovaného a teda žalobcovi vznikla škoda, ktorá je vo vzájomnom pomere ako príčina a následok, čím je naplnená legálna požiadavka príčinnej súvislosti medzi protiprávnym úkonom škodcu a vznikom škody, a preto, keď mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný nerealizovaním exekučného príkazu spôsobil žalobcovi škodu, za ktorú zodpovedá podľa § 420 Občianskeho zákonníka podanej žalobe vyhovel v plnom rozsahu, vrátane uplatneného úroku z omeškania, keď mal preukázané, že žalovaný sa dostal do omeškania so zaplatením danej sumy. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok vo výške 2.392,50 eur a trov právneho zastúpenia vo výške 4.614,25 eur 2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, domáhajúc sa jeho zmeny a zamietnutia podanej žaloby v celom rozsahu, alternatívne jeho zrušenia a vrátenia na ďalšie konanie dôvodiac, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď prvoinštančný súd nesprávnym výkladom ustanovení Exekučného poriadku dospel k nesprávnemu rozhodnutiu vo veci samej. Poukázal na to, že v zmysle ust. § 196 Exekučného poriadku za výkon exekučnej činnosti patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času, pričom podľa § 200 ods. 1 Exekučného poriadku sú trovami exekúcie odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonávaní exekúcie (§196). Podľa § 200 ods.5 Exekučného poriadku potom ak súd rozhodne o zastavení exekúcie, rozhodne aj o tom, kto a v akej výške platí trovy exekúcie a podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. S poukazom na vyššie citované ustanovenia exekučného poriadku namietal, že pokiaľ z uznesenia Okresného súdu Martin zo dňa 14.11.2014 vedeného pod č.k. 18Er 3310/2012-271, vyplýva, že exekúcia vedená súdnym exekútorom F. W. pod sp.zn. EX 2366/2012 sa zastavuje, pričom súdnemu exekútorovi náhradu trov exekučného konania nepriznáva, nemohol súd prvej inštancie vyvodiť právny záver, že uplatnený nárok žalobcu predstavujú trovy exekúcie, ako jeho ušlý zisk, keď o trovách exekúcie je príslušný rozhodnúť výlučne exekučný súd (v tomto prípade Okresný súd Martin), ktorý posudzuje kto a v akej výške platí trovy exekúcie. Pokiaľ si žalobca ako súdny exekútor tieto trovy exekúcie neuplatnil na exekučnom súde a exekučný súd rozhodol, že mu náhradu trov exekučného konania nepriznáva, nemôže si ich uplatňovať v tomto konaní ako ušlý zisk z titulu náhrady škody. Takéto rozhodnutie exekučného súdu o trovách exekúcie (o ich výške a o tom kto je povinný ich nahradiť) je naviac podkladom pre rozhodnutie v tomto konaní najmä vo vzťahu k posúdeniu v akej výške prípadná škoda vznikla. Vytkol tiež v tejto súvislosti súdu prvej inštancie, že pokiaľ ide o výšku uplatneného nároku, túto neskúmal, a bez ďalšieho vychádzal len z tvrdení exekútora a predloženého príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, ktoré však výšku škody nepreukazujú, nakoľko ide len o sumu predbežných trov exekúcie, ktoré vyčíslil žalobca v príkaze na začatie exekúcie EX 2366/2012 zo dňa 25.10.2012 a následne v exekučnom príkaze EX 2366/2012-43 zo dňa 1.7.2013 ako trovy exekúcie vo výške 33.193,92 eura, DPH z trov exekúcie 6.638,78 eura, hotové výdaje 41,67 eura a DPH z hotových výdajov 8,33 eura (celkom 39.882,70 eura), a takto vyčíslená suma predbežných trov exekúcie ešte neznamená, že by trovy exekúcie v takomto rozsahu exekútorovi (žalobcovi) skutočne vznikli a ich náhrada bola exekučným sudom aj priznaná v rozhodnutí o zastavení exekúcie. Z uvedených dôvodov uzavrel, že pokiaľ žalobca uplatnil v tomto spore trovy exekúcie, ktoré by mu podľa jeho tvrdení patrili v exekučnom konaní EX 2366/2012, a tieto majú predstavovať majetkovú ujmu vo forme ušlého zisku, malo byť podkladom pre rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške spôsobenej škody práve rozhodnutie exekučného súdu o zastavení exekúcie a o náhrade trov konania, z ktorého by vyplývala výška nevyhnutne vynaložených trov exekúcie a kto je povinný ich nahradiť. Ten však žalobcovi náhradu trov nepriznal, a preto je napádané rozhodnutie nesprávne, ak mu na podklade tohto uznesenia bola uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi ako exekútorovi ním uplatnenú sumu, ktorá predstavuje trovy exekúcie, a to naviac v situácii, keď z ustanovení exekučného poriadku vyplýva, že trovy exekúcie uhrádza povinný (§ 196) a za určitých okolností súd môže a za iných musí zaviazať oprávneného (§ 203 ods. 2 Exekučného poriadku). V tejto súvislosti poukázal opätovne na Uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 164/2012 zo dňa 4.4.2012, v zmysle ktorého ústavný súd konštatoval, že len oprávnený môže uplatniť ako príslušenstvo pohľadávky svoje trovy základného konania a aj exekučného konania, nakoľko len oprávnený je nositeľom práv a povinností a táto aktívna legitimácia oprávneného je mu priznaná zákonom, pričom exekútor nie je aktívne legitimovaným na podanie poddlžníckej žaloby v zmysle § 109 Exekučného poriadku, keďže nie je týmto rozhodnutím ukrátený na svojich právach a má možnosť v exekučnom konaní vymôcť trovy exekúcie od povinného a pre prípad nemožnosti ich vymoženia od povinného má možnosť v súlade splatnou úpravou (s ustanovením Exekučného poriadku) uplatniť ich náhradu u oprávneného. Na základe uvedeného konštatoval, že žalobca mal svoj nárok (trovy exekúcie) uplatňovať voči oprávnenému, a preto nie je v danom spore pasívne vecne legitimovaný. 3. Žalobca sa k odvolaniu žalovaného písomne nevyjadril. 4. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v medziach dôvodov podaného odvolania, ktorými je viazaný ( § 379 a § 380 ods. 1 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 385 ods. ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( § 383 CSP) dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné, nakoľko súd prvej inštancie založil svoje právne závery na nesprávnom právnom posúdení veci. 5. V prvom rade je potrebné konštatovať, že v preskúmavanej veci vykonal súd prvej inštancie všetko potrebné dokazovanie (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), a vyhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom, že v rámci exekúcie prebiehajúcej pod č. k. EX 2366/2012 žalobca ako súdny exekútor, v exekúcii oprávneného DKA, s.r.o., proti povinnému AHP HYDRAULIKA, a.s., o vymoženie pohľadávky vo výške 470.134,20 eura s príslušenstvom, po tom, ako jeden zo spôsobov výkonu exekúcie zvolil exekúciu prikázaním pohľadávky z účtu v banke, žalovanému dňa 30. októbra 2012 doručil príkaz na začatie exekúcie, a následne dňa 03.07.2013 exekučný príkaz, ktorými mu uložil zablokovať peňažné prostriedky na všetkých účtoch povinného. Túto povinnosť žalovaný nesplnil, keď po doručení príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu realizoval na účtoch povinného platby v sume viac, než 1.400.000 eur, teda sume prevyšujúcej vymáhanú pohľadávku s príslušenstvom, vrátane trov exekúcie, pričom na účtoch povinného zostali len nepatrné sumy, ktoré ani nepostačovali na uspokojenie vymáhanej pohľadávky s príslušenstvom ani trov exekúcie. Správne tiež poukázal na to, že Okresný súd Martin uznesením zo dňa 14.11.2014, č. k. 18Er 3310/2012-271, predmetnú exekúciu vedenú žalobcom zastavil, avšak žalobcovi náhradu trov exekučného konania nepriznal, a to z dôvodu, že žalobca trovy exekúcie priznať nežiadal, nakoľko ich uplatnil ako škodu v konaní pred Okresným súdom Bratislava II pod č.k. 12C/206/2013, t.j. v preskúmavanej veci. 6. Právny záver prvoinštančného súdu, že boli splnené všetky predpoklady pre vyhovenie podanej žalobe, nakoľko v dôsledku porušenia právnej povinnosti žalovaného vyplývajúcej mu z Exekučného poriadku, doručeného príkazu na začatie exekúcie a exekučného príkazu, žalobcovi vznikla škoda vo forme ušlého zisku, ktorý by bol dosiahol v sume ním vyčíslených predbežných trov exekúcie, však nemožno považovať za správny. 7. Podľa 196 Exekučného poriadku, za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Ak je exekútor platiteľom dane z pridanej hodnoty podľa osobitného zákona, zvyšuje sa jeho odmena a náhrady určené podľa tohto zákona o daň z pridanej hodnoty. 8. Podľa 200 ods. 1, prvá a druhá veta, Exekučného poriadku, trovami exekúcie sú odmena exekútora, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času pri vykonaní exekúcie (§ 196). Oprávnený a exekútor majú nárok na náhradu trov potrebných na účelné vymáhanie nároku. 9. Exekútor v exekučnom konaní vykonáva úlohy štátneho orgánu, ktorému je zverený výkon verejnej (štátnej) moci v rozsahu ustanovenom Exekučným poriadkom a subsidiárne Občianskym súdnym poriadkom, resp. Civilným sporovým poriadkom. Je nesporné, že podľa citovaného ust. § 196 Exekučného poriadku patrí súdnemu exekútorovi za výkon exekučnej činnosti odmena, náhrada hotových výdavkov i náhrada za stratu času (ďalej len "trovy exekútora"), a to vo výške vyplývajúcej z vyhl. č. 288/1995 Z.z., o odmenách a náhradách súdnych exekútorov. 10. Pokiaľ ide o povahu nároku súdneho exekútora na trovy, resp. okamih vzniku alebo zániku takéhoto nároku, predmetnú otázku Exekučný poriadok, avšak ani iný právny predpis, výslovne neupravuje. V rámci výkonu exekúcie, vedenej s cieľom nútene uspokojiť samotnú vymáhanú pohľadávku, exekútor vedie exekúciu aj na vymoženie svojho vlastného nároku na trovy, ktorých výšku spravidla predbežne vyčísli už v priebehu výkonu exekúcie. Z ust. § 200 Exekučného poriadku však vyplýva, že v prípade, ak o zastavení exekúcie rozhodne (exekučný) súd, rozhodne aj o trovách exekúcie; teda i o odmene exekútora a náhrade jeho výdavkov, príp. náhrade za stratu času. V takomto prípade je nevyhnutné vychádzať z toho, že súdnemu exekútorovi vzniká nárok na odmenu exekútora a ostatné trovy exekúcie iba v rozsahu, v akom mu bola priznaná exekučným súdom v rozhodnutí o zastavení exekúcie; nie je pritom významné, na základe akých dôvodov exekučný súd exekútorovi priznal trovy v určitej výške, prípadne mu tieto nepriznal vôbec. 11. V danej veci bola (žalobcom vedená) exekúcia zastavená uznesením Okresného súdu Martin zo dňa 14.11.2014, č. k. 18Er 3310/2012-271, ktorým exekučný súd žalobcovi trovy exekučného konania nepriznal, keď ich priznať nežiadal (z dôvodu, že si ich uplatnil ako náhradu škody v tomto spore). Za tohto stavu dospel odvolací súd k záveru; zhodnému s názorom žalovaného v odvolaní; že žalobcovi v predmetnom exekučnom konaní (EX 2366/2012) nárok na trovy exekúcie (odmenu ani náhrady) v konečnom dôsledku nevznikol, a preto je vylúčené, aby mu proti žalovanému vznikol nárok na náhradu škody vo forme ušlého zisku, spôsobeného nevyplatením trov exekúcie, ktoré by mu inak podľa platných právnych predpisov patrili a ktoré by bol vymohol od povinného odpísaním z jeho účtu vedeného žalovaným v prípade absencie porušenia povinností zo strany žalovaného. Ak totiž žalobca ako súdny exekútor nemá nárok na zaplatenie trov exekúcie, ktoré mu rozhodnutím exekučného súdu neboli priznané; resp. bolo právoplatne rozhodnuté, že exekútor na ne nemá nárok; k nevyplateniu trov exekúcie nedošlo v dôsledku porušenia povinností zo strany žalovaného, ale iba v dôsledku rozhodnutia exekučného súdu o ich nepriznaní. Možno preto uzavrieť, že nakoľko (ne)konanie žalovaného nebolo príčinou vzniku škody uplatnenej žalobcom v tomto spore, nie je v preskúmavanej veci naplnený jeden zo základných predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, ktorým je existencia príčinnej súvislosti medzi porušením povinnosti a vznikom škody; ktorá je daná iba vtedy, ak je nepochybné, že v prípade splnenia (porušenej) povinnosti by ku škode nedošlo. 12. Zároveň však podľa názoru odvolacieho súdu vzniku nároku žalobcu na náhradu ušlého zisku titulom neuhradených trov exekúcie bráni v danej veci i tá skutočnosť, že (ak by aj žalobcovi vznikol nárok na trovy exekúcie) žalobca sa; s poukazom na podanie žaloby o náhradu škody v tomto spore; vzdal práva na zaplatenie trov exekúcie, a to písomným podaním doručeným exekučnému súdu k sp. zn. 18Er 3310/2012. Za tohto stavu potom žalobcovi, ktorý sa nároku na trovy exekúcie vzdal, nepochybne nemohla vzniknúť škoda tým, že jeho (v dôsledku vzdania sa už zaniknutý) nárok na trovy exekúcie nebol uspokojený. V tejto súvislosti odvolací súd; v súlade so závermi vyplývajúcimi z ustálenej rozhodovacej praxe všeobecných súdov i Ústavného súdu SR (porov. napr. uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 633/2015, uznesenie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 2 M Obdo 5/2009); považuje za potrebné zdôrazniť, že účastník konania sa môže vzdať nároku na náhradu trov, pričom ak k tomu dôjde, tento nárok zaniká a súd mu už náhradu trov konania priznať nemôže. Uvedené je potrebné aplikovať i v prípade nároku súdneho exekútora na trovy exekúcie, resp. nároku na ne; a teda, ak sa súdny exekútor vzdá nároku na trovy exekúcie, nárok na ne mu zaniká a už mu nemôžu byť priznané ani v uznesení o zastavení exekúcie. 13. Na základe uvedeného potom možno zhrnúť, že pokiaľ žalobcovi nárok na trovy exekúcie nevznikol, príp. ak aj vznikol, žalobca sa tohto nároku vzdal, je vylúčené, aby mu škoda predstavujúca nenadobudnuté (nevyplatené) trovy exekútora (ušlý zisk) vznikla v príčinnej súvislosti s porušením povinnosti zo strany žalovaného. 14. S poukazom na uvedené sú námietky žalovaného v jeho odvolaní dôvodné, a odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie; keď tento bol založený na právnych záveroch, ktoré nezodpovedajú správnemu právnemu posúdeniu veci; zmenil tak, že podanú žalobu ako nedôvodnú zamietol (§ 388 CSP). 15. O nároku na náhradu trov (celého) konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1,2 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP, a v spore úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu, pričom o ich náhrade rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 16. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).