Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/294/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1213229512 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1213229512.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: 1. FC TATRAN, a.s., Čapajevova 47, Prešov, zastúpeného PALŠA A PARTNERI ADVOKÁTSKA KANCELÁRIA spol. s r. o., Masarykova 13, Prešov, proti žalovanému: K. F., I. K. XXX, K., zastúpenému advokátom JUDr. Tomášom Gábrišom, PhD., T. Vansovej 21, Nové Zámky, o zrušenie rozhodcovského rozsudku, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 18C/254/2013-144, zo dňa 27.1.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh zamietol; rozhodol, že o trovách konania rozhodne po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu 18.9.2013 sa žalobca domáhal zrušenia rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu sp. zn. 19/12 RS, zo dňa 3.6.2013 (ďalej len „rozhodcovský súd“ a „rozhodcovský rozsudok“) a zároveň žiadal odložiť jeho vykonateľnosť. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu zistil, že 18.8.2008 uzavrel žalobca so žalovaným profesionálnu hráčsku zmluvu na dobu určitú od 26.8.2008 do 31.12.2011 (ďalej len „zmluva“), ktorej predmetom bolo poskytovanie športových výkonov profesionálneho hráča futbalu. Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy boli aj podmienky, na ktorých sa zmluvné strany dohodli. Súd prvej inštancie poukázal na to, že v bode 5.6 zmluvy bolo uvedené, že prípadné spory medzi zmluvnými stranami, budú riešené predovšetkým vzájomným rokovaním a cestou zmieru. Ak sa nepodarí prípadný spor vyriešiť rokovaním alebo cestou zmieru, bude riešený prostredníctvom rozhodcovského súdu, ktorý bol zriadený v zmysle zákona č. 244/2002 Z.z. V bode 5.8 zmluvy bolo uvedené, že zmluvné strany si podmienky k zmluve prečítali, ich obsah bol vzájomne prerokovaný a odsúhlasený, porozumeli im a súčasne vyhlasujú, že im nie sú známe žiadne prekážky, ktoré by bránili ich podpísaniu, t.j. že tieto podmienky k zmluve boli urobené za súhlasného prejavu oboch zmluvných strán, zrozumiteľne a nie v časovej tiesni, čo zmluvné strany potvrdzujú svojimi podpismi. Súd prvej inštancie z rozhodcovského spisu sp. zn. 19/12 RS zistil, že žalobou žalovaného (tam žalobcu) z 9.12.2012 proti žalobcovi (tam žalovaný) sa žalovaný domáhal zaplatenia 6.622,32 eura s príslušenstvom od žalobcu. Žaloba spolu s prílohami bola 14.8.2012 zaslaná žalobcovi na vyjadrenie, ktorý si ho prevzal 23.8.2012, čo potvrdil svojím podpisom na doručenke. Dňa 30.8.2012 zaslal žalobca žiadosť o odklad zaslania vyjadrenia k žalobe do 15.9.2012. Nakoľko rozhodcovskému súdu vyjadrenie žalobcu zaslané nebolo, 11.10.2012 bol opätovne vyzvaný (výzva doručená 17.10.2012) na vyjadrenie k žalobe. Žalobca sa k žalobe písomne nevyjadril. Rozhodcovský súd nariadil pojednávanie na 8.4.2013, pričom predvolanie zaslal právnemu zástupcovi žalovaného, ktorý ospravedlnil svoju neúčasť. Predvolanie bolo zaslané aj žalobcovi, ktorý si ho prevzal 25.3.2013. Ako vyplývalo z oznámenia rozhodcovského súdu právnemu zástupcovi žalovaného, pojednávanie bolo odročené na neurčito. Dňa 14.5.2013 zaslal rozhodcovský súd predvolanie na pojednávanie žalobcovi, ktorý si ho prevzal 21.5.2013, kde stanovil termín pojednávania na 3.6.2013. Zo zápisnice z konania pred rozhodcovským súdom vyplýva, že pojednávania sa zúčastnil právny zástupca žalovaného, ako aj žalovaný osobne, pričom žalobca prítomný nebol. Na tomto pojednávaní bol vynesený rozhodcovský rozsudok, ktorým rozhodcovský súd zaviazal žalobcu na zaplatenie 6.622,32 eura s príslušenstvom a náhradu trov konania žalovanému. Rozhodcovský rozsudok bol 4.9.2013 doručený právnemu zástupcovi žalovaného a 6.9.2013 žalobcovi. 3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené skonštatoval, že predmetom konania bolo zrušenie rozhodcovského rozsudku. Platnosť rozhodcovskej zmluvy resp. doložky posudzoval podľa zákona účinného v čase jej uzatvorenia a dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku posudzoval podľa zákona účinného v čase jeho vydania. Mal za to, že § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. sa vzťahuje na konania pred rozhodcovskými súdmi a nie na súdne konanie, v ktorom sa rozhoduje o zrušení rozhodcovského rozsudku, ktorý bol vydaný pred 1.1.2015 v tom zmysle, že by sa na takýto rozsudok mali vzťahovať dôvody na jeho zrušenie podľa zákona účinného po 1.1.2015. V súvislosti s tým, že žalobca uvádzal dôvody na podanie žaloby podľa § 40 ods. 1 písm. c) a g) zákona č. 244/2002 Z.z., súd prvej inštancie vychádzal z toho, že znenie rozhodcovskej doložky je síce stručné, ale svojim obsahom a prejavenou vôle účastníkov zodpovedá § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., ako aj odporúčanému zneniu rozhodcovskej doložky v Štatúte Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu. V rozhodcovskej doložke bol uvedený správny názov Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu, ktorý je aj uvedený v záhlaví rozhodcovského rozsudku. Bol toho názoru, že to, že sa v niektorých prípadoch používa názov Rozhodcovský súd SFZ nemôže spôsobovať neplatnosť rozhodcovskej doložky, tak ako to tvrdil žalobca. 4. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania súd prvej inštancie uviedol, že v spise sa nachádza kópia celého rozhodcovského spisu, z ktorého vyplýva, že žalobca bol rozhodcovským súdom dvakrát vyzvaný, aby sa vyjadril k žalobe žalovaného a tiež, aby vybral jedného z rozhodcov; taktiež bol riadne predvolaný na pojednávanie rozhodcovského súdu, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil. Z uvedeného dovodil, že žalobca mal v rozhodcovskom konaní možnosť vyjadriť sa k podanej žalobe, prípadne namietať neplatnosť rozhodcovskej doložky, navrhnúť rozhodcu a zúčastniť sa pojednávania na rozhodcovskom súde. Nie je možné konštatovať, že by mu nebola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ich ochranu, ako druhému účastníkovi rozhodcovského konania. Napokon žalobca namietal nedostatočné a nesprávne odôvodnenie rozhodcovského rozsudku, vrátane náhrady trov konania. V tejto súvislosti súd prvej inštancie uviedol, že účelom konania na všeobecnom súde o zrušenie rozhodcovského rozsudku nie je preskúmavanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia (z hľadiska hmotnoprávneho aj procesnoprávneho) tak, ako je to v prípade rozhodovacej činnosti odvolacieho súdu v občianskom súdnom konaní, ale iba posúdenie, či existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Na uvedenom základe, keďže súd prvej inštancie nezistil žiaden z dôvodov na zrušenie rozhodcovského rozsudku, žalobu s poukazom na § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, ods. 2, § 17, § 40 ods. 1, § 54b ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. v celom rozsahu zamietol. Rozhodol, že o trovách konania rozhodne podľa § 151 ods. 3 O.s.p. po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 5. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zmeniť, príp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že dôvodom zrušenia predmetného rozhodcovského rozsudku boli, resp. sú tri základné veci a to platnosť rozhodcovskej doložky, spôsob konania a vedenie konania rozhodcami (proces), a samotné rozhodnutie vo veci samej uvedené vo výrokovej časti rozhodcovského rozsudku, ktoré je v rozpore s hmotným právom. Dodal, že k porušeniu zásady rovnosti účastníkov môže dôjsť nielen porušením procesných práv účastníkov konania, ale aj nesprávnym právnym rozhodnutím súdu. Argumentoval, že rozhodcovský súd prijal za svoje len tvrdenia žalovaného, resp. ich úplne a bez ďalšieho prebral, pričom tieto ako žalobca považoval za nesprávne a mylné. Rozhodcovský súd napriek dôkaznému materiálu, ktorý mal pri rozhodovaní k dispozícii, hmotnoprávne normy aplikoval nesprávne a v rozpore s rovnakým posudzovaním veci vo vzťahu k všetkým účastníkom konania. Výklad rozhodcovského súdu preto smeruje k nerovnosti účastníka konania, proti ktorému bola žaloba podaná (jeho ako žalobcu). Ozrejmil, že sporným v konaní pred rozhodcovským súdom bolo iba to, či sankcia 4.000 eur a výpoveď zmluvy boli udelené v súlade s podmienkami dojednanými v zmluve. Dôvodil, že rozhodcovský súd mal v prvom rade v konaní pred rozhodnutím posúdiť aký záväzkovo-právny vzťah vznikol medzi účastníkmi konania, označiť ho a uviesť, či predmetná zmluva bola uzavretá na základe občianskoprávnych alebo obchodnoprávnych predpisov, prípadne aj iných právnych predpisov a o aký typ zmluvy sa jedná, resp. ktorému typu je najbližšie posudzovaný právny vzťah. Zodpovedanie tejto otázky bolo dôležité z dôvodu, že pri porušení záväzkov vyplývajúcich zo zmlúv uzatvorených na základe rôznych právnych kódexov, vyplývajú pre zmluvné strany rôzne právne následky. Z rozhodnutia však nevyplýva ani to, o aký typ zmluvy ide, resp. ak ide o inominátnu zmluvu, znaky ktorého typu zmluvy upravenej v právnych kódexoch, nesie. Vo vzťahu k argumentácii rozhodcovského súdu, že uloženie zmluvnej pokuty vykazuje vadu (rozpor so zmluvným dojednaním), čím sa takýto úkon považuje za neplatný právny úkon, uviedol, že odôvodnenie rozhodcovského súdu je miestami nezrozumiteľné a najmä je nesprávne, nedostatočne a nepreskúmateľné. Rozhodcovský súd pravdepodobne aj nesprávne zistil skutkový stav, ak v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovanému mala byť udelená pokuta 2.000 eur opakovane. Uvedené nevyplýva ani zo žaloby ani z jej príloh a pravdepodobne ani z vykonaného dokazovania na nariadenom ústnom pojednávaní. Zdôraznil, že žalovanému bola udelená jediná sankcia 4.000 eur. Rozhodnutie rozhodcovského súdu považoval nepreskúmateľné aj z dôvodu, že tento iba jednou vetou stroho uviedol, že sankcia v uloženej výške je neprimeraná. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodcovského súdu, že k zníženiu odmeny za mesiac september 2011 a október 2011 v sume celkom 4.000 eur došlo zo strany žalobcu bez oznámenia alebo upovedomenia, teda bez úkonu započítania iba vyplatením zníženého nároku, poznamenal, že v žiadnom prípade nebola odmena žalovanému znížená o udelenú sankciu bez oznámenia alebo upovedomenia, ale bola znížená na základe písomnej dohody uzavretej so žalovaným. K argumentácii rozhodcovského súdu vo vzťahu k výpovedi zmluvy a nároku žalovaného na odmenu za mesiac december 2011 uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia je aj v tejto časti nedostatočné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, čo spôsobuje jeho nezákonnosť, keď súd neuvádza v čom vidí neplatnosť výpovede a na základe čoho považuje tento právny úkon za neplatný. Ďalej zdôraznil, že napriek tomu, že rozhodcovskému súdu z vlastného rokovacieho poriadku a subsidiárne aj z O.s.p. vyplýva povinnosť úplne zistiť skutkový stav veci, pri svojom rozhodnutí vychádzal iba z dôkazov predložených žalovaným bez toho, aby si zabezpečil akékoľvek ďalšie dôkazy. Ďalším dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku bola skutočnosť, že rozhodcovský súd v predmetnom rozhodnutí uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania 1.437,32 eura, pričom toto rozhodnutie je nezákonné a nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. 6. S ohľadom na uvedené žalobca vyslovil, že rozhodcovský súd vo viacerých častiach porušil jeho práva na spravodlivý súdny proces a odňal mu právo riadne ako účastníkovi konať. Upriamil pozornosť na tvrdenie súdu prvej inštancie, že preskúmaním tejto časti veci sa nezaoberal, pretože účelom konania na všeobecnom súde nemá byť preskúmavanie vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia, ale iba posúdenie, či existuje niektorý z dôvodov uvedených v § 40 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Mal za to, že v tejto časti ide o nesprávne právne posúdenie veci a o odňatie možnosti strane sporu konať pred súdom spôsobom zákonom stanoveným. Taktiež mal za to, že konanie pred rozhodcovským súdom, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, bolo v rozpore s vnútornými predpismi rozhodcovského súdu ako aj s platnými právnymi predpismi a že konanie má procesné vady. Takýmto spôsobom nedochádza iba k porušeniu zásady rovnosti účastníkov konania, ale aj jeho základného práva v zmysle čl. 46 a nasl. Ústavy SR. Taktiež poukázal na to, že konanie predchádzajúce rozhodnutiu má procesné vady aj z dôvodu, že o veci rozhodoval senát, ktorý bol zvolený bez jeho súčinnosti, pričom z rozhodnutia súdu nie je zrejmé ani to, prečo senát rozhodoval práve v tomto zložení a akým spôsobom bol senát kreovaný. O zložení senátu sa dozvedel až z rozhodcovského rozsudku. Procesnú vadu konania videl aj v tom, že nikdy pred rozhodnutím o veci mu nebolo oznámené zloženie senátu a nebol vyzvaný ani k podaniu prípadných námietok zaujatosti rozhodcov, napriek tomu, že zaslanie takéhoto oznámenia a výzvy je bežnou praxou v konaniach pred všeobecnými súdmi. Takýmto konaním/nekonaním rozhodcovského súdu bolo teda porušené jeho právo vyplývajúce z § 10 ods. 2 Rokovacieho poriadku SFZ, ako aj z § 15a ods. 1 O.s.p., čím mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Porušenie zásady rovnosti účastníkov bolo zrejmé aj z toho, že kým žalovanému v tomto konaní bolo umožnené vybrať si vlastného rozhodcu, ktorý o veci napokon aj rozhodoval, jemu nebolo oznámené dokonca ani zloženie senátu kreované bez jeho účasti. Súd prvej inštancie sa však zaoberal v tejto časti veci akoby úplne iným dôvodom a to doručením predvolania na pojednávanie. 7. Žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že žalobca opomína, že rozhodcovské konanie je zásadne jedno inštančné a všeobecný súd v prípade podanej žaloby nepreskúmava správnosť rozhodnutia rozhodcovského súdu. Skúma iba naplnenie presne vymedzených podmienok, za ktorých možno podať proti rozhodnutiu rozhodcovského súdu žalobu na jeho zrušenie podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Vo vzťahu k neplatnosti rozhodcovskej doložky uviedol, že formulácia rozhodcovskej doložky plne vyhovovala zneniu § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z. Podotkol, že žalobca ani v odvolaní svojmu argumentu o neplatnosti doložky nevenuje bližšiu pozornosť a vôbec neuvádza, v čom vidí neplatnosť takto dojednanej rozhodcovskej doložky. Žalobca tiež žiadnym spôsobom nepreukázal porušenie rovnakej možnosti uplatnenia svojich práv; žalobca mal možnosť všetky svoje tvrdenia a námietky predniesť pred rozhodcovským súdom, čo neučinil. K námietke žalobcu, že rozhodcovský súd sa nevyjadril k tomu, či je zmluva uzatvorená podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, argumentoval tým, že samotná zmluva predložená žalobcom obsahuje jednoznačnú formuláciu, že ide o zmluvu podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka; akékoľvek iné posúdenie právneho základu zmluvy by nič nezmenilo na samotnom rozhodnutí rozhodcovského súdu, nebolo žalobcom nikdy namietané, a nejde o dôvod, na základe ktorého by mohol súd zrušiť rozsudok rozhodcovského súdu podľa § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Vo vzťahu k nesprávnemu vyčísleniu trov rozhodcovského konania zdôraznil, že rozhodcovský súd hodnotu náhrady za jeden úkon právnej služby správne vyčíslil na 220,77 eura. Napokon žalobca napáda aj kreovanie senátu rozhodcovského súdu, avšak v tomto prípade zámerne neargumentuje (inak ním viackrát citovaným) rokovacím poriadkom rozhodcovského súdu; v ňom bol totiž postup kreovania senátu detailne upravený v § 9 rokovacieho poriadku, umožňujúcom kreovať senát aj bez súčinnosti žalobcu, ak je žalobca nesúčinný a sám si rozhodcu na výzvu rozhodcovského súdu nevyberie. Akékoľvek iné tvrdené pochybenia rozhodcovského súdu v zmysle porušenia rokovacieho poriadku žalobca nepreukázal. Ak by mal rozhodcovský súd postupovať tak, ako to navrhuje žalobca, nešlo by o konanie rozhodcovské, ktoré je primárne sporovým (§ 1 zákona č. 244/2002 Z.z.), ale o súdne konanie mimo sporové. Navyše rokovací poriadok výslovne ukladá dôkazné bremeno stranám sporu, a žalobca mal teda možnosť svoje tvrdenia preukázať, čo nezvládol; na výzvy rozhodcovského súdu na vyjadrenie nereagoval, a na pojednávanie sa tiež nedostavil. Záverom preto žalovaný konštatoval, že dôvod na napadnutie rozsudku rozhodcovského súdu podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. nebol prítomný, a súd prvej inštancie to vo svojom rozsudku správne vyhodnotil. 8. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného na jeho odvolanie uviedol, že trvá na svojom odvolaní a odkázal na dôvody v ňom uvedené. 9. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo výroku vecne správny (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2017 (§ 219 ods. 3 C.s.p.). 10. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci pri nesprávnych skutkových zisteniach), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností vedúcich k zamietnutiu žaloby o zrušenie rozsudku Rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu sp. zn. 19/12 RS, zo dňa 3.6.2013; rozhodcovské konanie je alternatívou konania pred všeobecnými súdmi, keď jeho významnými prednosťami oproti konaniu pred všeobecnými súdmi sú flexibilita a rýchlosť konania, jeho neformálnosť a nižšie trovy konania. Zákon pri tomto druhu konania počíta s minimálnymi zásahmi všeobecných súdov do výsledkov rozhodovacej činnosti rozhodcovských súdov, pretože v súlade s § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. možno tuzemský rozhodcovský rozsudok napadnúť žalobou na príslušnom všeobecnom súde len z taxatívne vymedzených dôvodov (obdobne uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010, Plz ÚS 5/2015). Pri takto vymedzených taxatívnych dôvodoch štát na jednej strane trvá na určitej miere prieskumu rozhodcovských rozsudkov, na strane druhej však uznáva, že príliš rozsiahly prieskum rozhodcovských rozsudkov by spochybňoval rýchlosť a finalitu riešenia sporov, ktorá je jednou z hlavných výhod rozhodcovského konania (obdobne uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 95/2010, II. ÚS 173/2010). Oklieštený prieskum spočíva napríklad v tom, že všeobecné súdy meritórne nepreskúmavajú obsah rozhodcovských rozhodnutí po skutkovej alebo právnej stránke veci (porovnaj s uznesením Najvyššieho súdu ČR zo dňa 27.5.2009, sp. zn. 23 Cdo 2273/2007). Obmedzený súdny prieskum rozhodcovských rozsudkov napokon vyplýva zo skutočnosti, že sú to práve strany rozhodcovského konania, ktoré sa na základe zmluvy súkromnoprávneho charakteru alebo rozhodcovskej doložky slobodne a vážne rozhodnú riešiť spory, ktoré medzi nimi vznikli alebo vzniknú v určenom zmluvnom alebo v inom právnom vzťahu. Uzavretím rozhodcovskej zmluvy alebo rozhodcovskej doložky sa tak dobrovoľne a vedome vzdávajú práva na súdnu ochranu vykonávanú prostredníctvom všeobecných súdov a zverujú ju rozhodcovskému súdu. Strany rozhodcovskej zmluvy, či doložky si preto musia byť vedomé možných negatívnych dôsledkov svojho rozhodnutia uprednostniť riešenie medzi nimi vzniknutých sporov prostredníctvom súkromnoprávnej osoby (rozhodcovského súdu) pred súdnym orgánom Slovenskej republiky, čím sa ich základné právo na súdnu ochranu v istom zmysle stáva okliešteným rozsahom vyplývajúcim, ako už bolo uvedené z § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. (obdobne uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 335/2010, I. ÚS 143/2013, I. ÚS 234/2013). Z uvedeného preto vyplýva, že rozhodcovské súdy nie sú bez ďalšieho viazané čl. 46 Ústavy SR, alebo čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (porovnaj s rozsudkom Komisie z 4.3.1987 vo veci R. proti Švajčiarsku č. 10881/84); strany rozhodcovského konania nemôžu očakávať ten istý štandard ochrany práv ako je tomu pred orgánmi súdnej moci. 11. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, zohľadniac skutočnosť, že dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku bolo potrebné posudzovať podľa zákona účinného v čase jeho vydania (čo medzi stranami nebolo sporné), nemohli potom obstáť námietky žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci, nesprávnom zistení skutkového stavu a taktiež o nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku, nakoľko tieto nespadajú do taxatívne stanoveného rámca dôvodov pre zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle vtedy účinného § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány (súdy vrátane) môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon; s ohľadom na zákonom obmedzený prieskum rozhodcovských rozsudkov, nemohol odvolací súd k žalobcom uvádzaným námietkam prihliadnuť, nakoľko zákon ho na takýto postup výslovne neoprávňuje. Je tiež potrebné dodať, že odvolací súd na vyššie namietané nedostatky rozhodcovského rozsudku nemohol prihliadať ani v zmysle čl. 46 Ústavy SR, či čl. 6 Dohovoru. Odvolací súd opakuje, že sú to práve strany rozhodcovskej zmluvy, či rozhodcovskej doložky, ktoré sa slobodne a vážne rozhodnú riešiť svoje právne spory rozhodcovským konaním, čím sa čiastočne dobrovoľne vzdávajú práva na súdnu ochranu v zmysle uvedených článkov a ochrana im je poskytovaná prostredníctvom § 40 zákona č. 244/2002 Z.z. Opačný výklad by viedol k negácii zákonodarcom ustanoveného rámca na zrušenie rozhodcovského rozsudku, čo v právnom štáte predstavuje neprípustný súdny aktivizmus. V dôsledku uvedeného bola argumentácia žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci, neúplne a nesprávne zisteného skutkového stavu, a nepreskúmateľnosti rozhodcovského rozsudku v celom rozsahu nedôvodná. Odvolací súd mohol prihliadnuť jedine na námietky týkajúce sa neplatnosti rozhodcovskej doložky, a to, že postupom rozhodcovského súdu bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania; tieto námietky tvoria potenciálny dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku v zmysle § 40 ods. 1 písm. c) a g) zákona č. 244/2002 Z.z. 12. Na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie a v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu v súvislosti s platnosťou rozhodcovskej doložky odvolací súd konštatuje, že znenie rozhodcovskej doložky je síce stručné, ale svojim obsahom a prejavenou vôľou účastníkov zodpovedá § 3 ods. 1 zákona č. 244/2002 Z.z., ako aj odporúčanému zneniu rozhodcovskej doložky v Štatúte rozhodcovského súdu Slovenského futbalového zväzu a teda neexistujú skutočnosti, ktoré by mohli spôsobovať neplatnosť rozhodcovskej doložky; tento odvolací dôvod napokon žalobca nepodporil žiadnou argumentáciu z ktorej by vyplýval opak. V súvislosti s namietaným porušením zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania odvolací súd poznamenáva, že ani tento odvolací dôvod nie je opodstatnený, pretože uvedený dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku mieri predovšetkým na ochranu dodržiavania základných procesných práv a povinností účastníkov rozhodcovského konania s ohľadom na zásadu rovnosti účastníkov konania vyjadrenú v § 17 zákona č. 244/2002 Z.z. Preto všetky námietky vedúce k zrušeniu rozhodcovského nálezu podľa § 40 písm. g) zákona č. 244/2002 musia byť nutne procesného charakteru, t.j. musia sa týkať postupu rozhodcovského súdu pri prejednávaní sporu, a v žiadnom prípade sa nemôžu týkať správnosti skutkových alebo právnych záverov urobených rozhodcovským súdom, tak ako to uviedol žalobca. Podľa § 40 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z. treba predovšetkým skúmať, či stranám rozhodcovský súd poskytol dostatočnú možnosť k uplatneniu ich procesných práv a rovnako, či sa procesným postupom rozhodcovského súdu jedna zo strán nedostala do nerovného postavenia oproti druhej strane (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu ČR zo dňa 28.5.2009, sp. zn. 23 Cdo 2570/2007). Súd prvej inštancie náležite uviedol, že žalobca bol rozhodcovským súdom dvakrát vyzvaný, aby sa vyjadril k žalobe žalovaného a tiež, aby vybral jedného z rozhodcov; správne tiež objasnil, že žalobca bol riadne predvolaný na pojednávanie rozhodcovského súdu, na ktoré sa bez ospravedlnenia nedostavil, z čoho vyvodil, že žalobca mal v rozhodcovskom konaní možnosť vyjadriť sa k podanej žalobe, prípadne namietať aj neplatnosť rozhodcovskej doložky, navrhnúť rozhodcu a zúčastniť sa pojednávania na rozhodcovskom súde; v názorovej zhode so súdom prvej inštancie nie je preto možné konštatovať, že bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania. 13. Keďže žalobca v podanom odvolaní ďalej argumentoval už len ničím nepodloženými subjektívnymi názormi a neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, ktorými by preukázal nesprávnosť napadnutého rozhodnutia, odvolací súd ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní nepovažoval za podstatné, t.j. také, ktoré by svojou relevanciou aj v prípade preukázania boli spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku; ďalšie odvolacie námietky žalobcu preto odvolací súd vyhodnotil v ich súhrne ako právne irelevantné a také, ktoré z povahy veci nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. 14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 15. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).