Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6CoPr/9/2015 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214201624 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 09. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214201624.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: Z. E., E.. XX.XX.XXXX, I. O.. A. XXXX/XX, J., zast. STEFANKOVA / law office s. r. o., so sídlom Vajnorská 8/A, Bratislava, proti žalovanému: RÝCHLY, s.r.o., so sídlom Jašíková 2, Bratislava, IČO: 36 739 057, zast. Zukalová - Advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Laurinská 10, Bratislava, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, náhradu mzdy a o vzájomnom návrhu žalovaného, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 10. decembra 2014, č. k. 52Cpr/1/2014- 179, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e vo výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh žalovaného. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy sumu 4.644,62 eur brutto, ďalej vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 587,41 eur a vo výroku, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 378,- eur a vec sa v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru žalovaným zo dňa 06.12.2013 je neplatné a pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.644,62 eur brutto a náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 587,41 eur, všetko v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Vo zvyšku žalobu žalobcu na náhradu mzdy zamietol. Vzájomný návrh žalovaného zamietol a uložil mu povinnosť zaplatiť na účet Okresného súdu Bratislava II súdny poplatok vo výške 378,- eur do troch dní. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca je zamestnaný u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.04.2012 v pracovnom pomere na dobu neurčitú, v pracovnej pozícii vodič nákladného motorového vozidla. Žalovaný dňa 06.12.2013 okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom (ktoré žalobca odmietol v ten istý deň prevziať) podľa ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko na základe námatkovej kontroly dňa 05.12.2013 žalovaný preukázateľné zistil, že zo strany žalobcu dochádza ku konaniu, ktorým závažne porušil pracovnú disciplínu. Konania, v ktorých žalovaný videl závažné porušenie pracovnej disciplíny, boli v okamžitom skončení pracovného pomeru vymedzené nasledovne: Na základe vyššie uvedenej kontroly bolo preukázateľne zistené, že konanie žalobcu spočívalo v odcudzení dvoch igelitiek tovaru, ktorý prevážal dňa 03.12.2013 na trase F. - C. - A.. Konkrétne do A. viezol tovar spoločnosti S. L. - X paliet jahniaceho mrazeného mäsa a do C. tovar spoločnosti S. M. - 448 kartónov kačacích prsných rezňov. Pri kontrole ťahača, na ktorom žalobca jazdil, našiel žalovaný v kabíne vodiča ťahača jednu igelitku naplnenú tovarom S. L. a druhú naplnenú tovarom spoločnosti S. M.. Keďže predmetný tovar nie je určený pre bežného zákazníka, ale obe uvedené spoločnosti ho vyrábajú výhradne pre potreby gastronomických zariadení, je jednoznačné, že si tovar nemohol zakúpiť v potravinách. Navyše ťahač, ktorý mal pridelený v deň kontroly, bol rovnaký ako mal pridelený aj dňa 03.12.2013, čiže neexistuje možnosť, aby mu tovar do ťahača vniesol kolega. Okrem vyššie uvedeného bolo zistené aj to, že v kabíne ťahača má žalobca priamo na palubnej doske plastový obal s piatimi plechovkami piva značky Z. Q. pôvodne obsahujúci šesť plechoviek piva. Alkohol nesmie byť v kabíne ťahača a v spoločnosti je takého konanie prísne zakázané priamo pracovným poriadkom spoločnosti, s ktorým sa oboznámil dňa 23.10.2012. Ďalej bolo uvedené, že dôkazy potvrdzujú, že išlo o zavinené úmyselné konanie žalobcu, kde zavinenie dosahuje najvyšší stupeň, ktorým je priame zavinenie, pretože škodu zamestnávateľovi chcel spôsobiť, a aj ju odcudzením potravín spôsobil, čím sa obohatil na úkor zamestnávateľa a teda jednal v rozpore § 81 písm. e/ Zákonníka práce - konal v rozpore s oprávnenými záujmami zamestnávateľa. V prípade alkoholu v kabíne ťahača toto zamestnávateľ vyhodnotil ako porušenie vnútorných predpisov zamestnávateľa - článku 13 pracovného poriadku a to ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého sa dopustil z nedbanlivosti a hoci alkohol (pivo) nemal v kabíne otvorené, takého správanie je vo všeobecnosti neprijateľné, pretože od profesionálneho vodiča sa očakáva určitý model správania sa, napríklad aj to, že sa zdrží požívanie alkoholických nápojov nielen počas jazdy, ale po jazde, aby minimalizoval riziko tzv. zostatkového alkoholu pri najbližšej jazde. Žalovaný toto konanie kvalifikuje ako závažné porušenie pracovnej disciplíny a s prihliadnutím na závažnosť následkov, ktoré mohli nastať, hlavne poškodenie dobrého mena zamestnávateľa u jeho klientov z dôvodu zistenia chýbajúceho tovaru pri kontrole súvisiace s jeho vykládkou, nehovoriac o tom, ako zle pôsobí na klienta, ak spoza predného skla kabíny ťahača je zreteľne vidno plechovky piva, končí pracovný pomer so žalobcom okamžite z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Pracovný pomer mal skončiť dňom doručenia okamžitého skončenia pracovného pomeru. 3. Z bodu 15 Pracovného poriadku žalovaného označeného ako porušenie pracovnej disciplíny vyplýva, že ako závažné porušenie pracovnej disciplíny vodiča, ktoré vedie k okamžitému rozviazaniu pracovného pomeru s vodičom je uvedené držanie alkoholických nápojov a omamných látok v kabíne ťahača v spoločnom priestore na technickej báze. 4. Žalovaný vo výzve zo dňa 19.06.2014 uviedol, že žalobca je u žalovaného zamestnaný ako K. A. od 24.04.2012. Na základe uvedeného žiadal, aby žalobca nastúpil do práce v deň nasledujúci po doručení tejto výzvy na nástup do práce a to o 8:30 hod. do sídla spoločnosti žalovaného na X. Q. Č.. X K. I.. 5. Žalobca na predmetnú výzvu reagoval písomným podaním zo dňa 25.06.2014 tak, že nie je z jeho strany možné jej vyhovieť, nakoľko by musel dať výpoveď u terajšieho zamestnávateľa pričom výpovedná doba je 2 mesiace. Uviedol, že z dôvodu plnenia pracovných úloh sa teraz nenachádza na území SR. Navyše uviedol, že si nemôže byť istý, či zostane zamestnaný u žalovaného aj po skončení súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. 6. Z čestných prehlásení vodičov žalovaného zo dňa 29.08.2014 na č.l. 109 - 117 vyplynulo, že uvedení zamestnanci žalovaného čestne prehlásili, že nikdy neobchodovali, nekupovali, ani nepredávali tovar, ktorý prevážali, nakladali alebo vykladali. 7. Z upozornení na menej závažné porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 06.04.2013, 15.07.2013, 14.10.2013 vyplynulo, že žalovaný upozorňoval žalobcu na menej závažné porušenia pracovnej disciplíny, pričom ho upozornil aj na možnosť výpovede v prípade, že dostatky nebudú odstránené alebo sa budú opakovať. 8. Z vyjadrení žalobcu k upozorneniam na menej závažné porušenia pracovnej disciplíny zo dňa 11.07.2013, 24.07.2013 a 08.11.2013 vyplynulo, že žalobca písomne namietal dôvodnosť žalovaným mu daných písomných upozornení na menej závažné porušenia pracovnej disciplíny. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba je v časti určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru dôvodná. 9. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § § 68 ods. 1, 2, § 70, § 77, § 79 ods. 1, § 81, § 134 ods. 1, 2, 4 Zákonníka práce. 10. V priebehu konania si žalovaný podaním zo dňa 09.09.2014 uplatnil voči žalobcovi protinávrh, ktorým sa domáhal, aby súd, v prípade, ak určí neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru, určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Predmetný návrh žalovaný odôvodnil tým, že žalobca nemá vážny záujem u neho pracovať, čoho dôkazom je jeho odmietnutie nastúpiť do práce po doručení výzvy na nástup do zamestnania zo dňa 19.06.2014. 11. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca pracoval u žalovaného na základe pracovnej zmluvy zo dňa 24.04.2012 na pracovnej pozícií K., ako aj, že dňa 06.12.2013 doručil žalovaný žalobcovi okamžité skončenie pracovného pomeru pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré si žalobca odmietol prevziať a podpísať. Nebola sporná ani skutočnosť, že v ťahači, v ktorom počas pracovného turnusu pracoval žalobca, žalovaný našiel tovar (mäso) a ani skutočnosť, že tam boli nájdené plechovky s pivom. Súd prvej inštancie poukázal na to, že okamžité skončenie pracovného pomeru je jednostranný právny úkon účastníka pracovného pomeru adresovaný druhému účastníkovi tohto pomeru, ktorý smeruje k skončeniu pracovného pomeru. Zákon pre platnosť tohto právneho úkonu predpisuje formálne a obsahové náležitosti. Okamžité skončenie pracovného pomeru medziiným musí byť písomné a doručené, zamestnávateľ v ňom môže uplatniť iba dôvod uvedený v Zákonníku práce, ktorý v ňom musí skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom (viď § 70 Zákonníka práce). Zamestnávateľ môže okamžite skončiť pracovný pomer iba v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa o dôvode na okamžité skončenie pracovného pomeru dozvedel, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol (§ 68 ods. 2 Zákonníka práce). Základnou charakteristikou pracovnoprávneho vzťahu je podriadenosť zamestnanca zamestnávateľovi. Zamestnanec je povinný plniť a rešpektovať pokyny zamestnávateľa, je teda slabšou stranou pracovnoprávneho vzťahu a zákon mu preto poskytuje väčšiu mieru ochrany. 12. Súd prvej inštancie v danej veci dospel k záveru, že konania, ktorými sa mal žalobca dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny, označené žalovaným v okamžitom skončení pracovného pomeru, boli vymedzené dostatočne určito. To znamená, že je bez pochybností zrejmé, kedy a akým spôsobom mal žalobca závažne porušiť pracovnú disciplínu. Námietky žalobcu o nejasnosti, neurčitosti vymedzenia a odôvodnenia a teda neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru z tohto titulu súd považoval za nedôvodné. 13. Vykonaným dokazovaním však nebolo preukázané, že by sa žalobca dopustil závažného porušenia pracovnej disciplíny, ktoré malo spočívať v tom, že žalobca odcudzil dve igelitky tovaru, ktorý prevážal dňa 03.12.2013, čím mal konať v rozpore s oprávnenými záujmami žalovaného ako zamestnávateľa. Žalobca nepoprel, že mal igelitky s mäsom v kabíne ťahača, avšak tvrdil, že tento tovar si odkúpil od pracovníkov dodávateľa, a to až po vyložení tovaru, ktorý dodávateľovi viezol. Žalovaný potom nepreukázal, že by tento konkrétny tovar patril jemu alebo dodávateľovi, a už vôbec nie, že by ho žalobca odcudzil ako uviedol žalovaný v okamžitom skončení prac. pomeru. Sám žalovaný v konaní uviedol, že z dodacích a preberacích listov nevyplýva žiadna takáto skutočnosť a dodávatelia nenamietali žiadny chýbajúci tovar. Pokiaľ teda mal žalovaný za to, že ide o tovar, ktorý žalobca odcudzil dodávateľovi, mal si túto skutočnosť overiť u samotného dodávateľa, alebo ak mal podozrenie z krádeže tovaru, tak sa mohol obrátiť na orgány činné v trestnom konaní za účelom zistenia všetkých relevantných skutočností. Žalovaný takto nekonal, nevykonal žiadne šetrenie ani u odberateľa tovaru (takže nie je vylúčené, že tovar mohli poskytnúť žalobcovi aj pracovníci dodávateľa), ani sa neobrátil na políciu a bez akéhokoľvek preverenia si všetkých skutočností označil žalobcu za osobu, ktorá odcudzila tovar dodávateľa. Túto skutočnosť, t.j. komu tovar patril a že ho žalobca odcudzil však v konaní pred súdom nepreukázal. Tvrdenie žalovaného, že ide o jeho tovar, ktorý žalobca odcudzil, vychádza len výlučne zo subjektívneho názoru žalovaného, ktorý nie je ničím podložený. Takýto záver nie je možné prijať ani na základe toho, že žalobca nemá doklad o kúpe tovaru, nakoľko táto skutočnosť sama osebe nepreukazuje, že zaň nezaplatil alebo, že ho odcudzil. Taktiež nebolo preukázané tvrdenie žalovaného, že žalobca pri kontrole konateľovi žalovaného uviedol, že si tovar kúpil v potravinách. Žalovaný ničím relevantne nespochybnil ani vyjadrenie žalobcu, že je bežnou praxou, že odberateľ časť tovaru šoférom ponechávajú, alebo im ho umožňujú odkúpiť. Žalovaný len všeobecne tvrdil, že dodávateľ z dôvodu veľkého množstva tovaru nemôže dôkladne skontrolovať či niečo chýba, a že po podpísaním dokladu CMR je prevzatie tovaru definitívne a reklamácia zo strany odberateľa nie je možná. Takéto tvrdenia žalovaného o tom, že odberatelia potvrdia dodacie listy o prevzatom množstve tovaru bez toho, aby si skutočne skontrolovali jeho množstvo (navyše nepreukázané), nemôžu ísť na ťarchu žalobcu ako zamestnanca a bez ďalšieho preukazovať, že tovar odcudzil, hoci odberateľ žiadny chýbajúci tovar nenamietal. Nevylučujú ani skutočnosť, že žalobca si tovar mohol odkúpiť, alebo že mu nebol ponechaný. Preto súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané tvrdenie žalovaného uvedené v okamžitom skončení pracovného pomeru o tom, že žalobca sa mal dopustiť závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúcom v odcudzení dvoch igelitiek tovaru. 14. Súd prvej inštancie mal za to, že žalobca sa skutočne dopustil porušenia pracovnej disciplíny a to tým, že boli v skrinke kabíny ťahača nájdené plechovky s pivom, čím porušil pracovný poriadok žalovaného (zamestnávateľa). Nestotožnil sa však s tvrdením žalovaného, že sa jedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré s poukazom na znenie bodu 15 jeho Pracovného poriadku má za následok okamžité skončenie prac. pomeru. Súd síce prisvedčil žalovanému, že samotné držanie alkoholu v kabíne ťahača treba považovať za nežiaduce, avšak v prejednávanej veci súd prihliadol i na ďalšie okolnosti, ktoré zobral do úvahy pri posudzovaní toho, či sa jednalo o také závažné porušenie prac. disciplíny, ktoré môže mať za následok okamžité skončenie prac. pomeru, pričom dospel k záveru, že sa nejedná o závažné porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie prihliadol na to, že plechovky s pivom boli nájdené v kabíne vodiča po skončení jeho pracovného turnusu, t.j. v čase, keď ťahač odparkoval na parkovisku v areáli žalovaného bez toho, že by mal ešte žalobca pokračovať v jazde, alebo byť ďalej prítomný na pracovisku. Išlo o malé množstvo alkoholu, ktorý si žalobca mohol, napr. zakúpiť a zobrať so sebou po skončení pracovnej zmeny na požitie mimo pracoviska. Podstatné však je, že žalobcovi nebolo zistené ani preukázané požitie alkoholu pred ,počas, ani po skončení jeho pracovnej zmeny, a už vôbec nie počas jazdy, a to ani v čase konania kontroly žalovaným, ani nikdy počas celého pôsobenia žalobcu u žalovaného v pracovnej pozícii šoféra. Preto súd samotnú skutočnosť, že po skončení pracovného turnusu a zaparkovaní kamiónu v areáli firmy boli nájdené v skrinke v kabíne ťahača plechovky s pivom, nepovažoval za porušenie prac. disciplíny takej intenzity, ktorá by mala za následok okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobcom. Navyše plechovky s pivom boli nájdené v skrinke kabíny ťahača a nie, ako žalovaný v okamžitom skončení pracovného pomeru uviedol, t.j. že boli na palubnej doske. Preto ani nemohli nijako zle pôsobiť na odberateľov. Nebolo ani preukázané, že by sa počas pracovnej zmeny v čase, keď bol žalobca u odberateľov, tieto plechovky nachádzali v skrinke kabíny ťahača. Samotná skutočnosť, že žalovaný má v pracovnom poriadku uvedené, že držanie alkoholických nápojov v ťahači aj mimo jazdy v priestoroch autokempu považuje za závažné porušenie pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru, nie je pre súd jediná relevantná pri posudzovaní závažnosti porušenia pracovnej disciplíny. V ďalšom sa súd prvej inštancie nezaoberal preukazovaním opodstatnenosti, resp. neopodstatnenosti žalovaným žalobcovi predtým daných písomných upozornení na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny, s ktorými žalovaný písomne nesúhlasil, nakoľko tieto skutočnosti by boli relevantné iba v prípade súdneho konania, kde by sa riešila neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou pre porušenie pracovnej disciplíny, čo však nebol tento prípad. Súd prvej inštancie súčasne poukázal na to, že s predmetnými upozorneniami na menej závažné porušenie pracovnej disciplíny žalobca písomne nesúhlasil, načo žalovaný nereagoval. Preto neboli menej závažné porušenia pracovnej disciplíny žalobcovi preukázané. Nepreukázané skutočnosti potom súd nemohol vziať do úvahy pri posudzovaní celkového kontextu pôsobenia žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere u žalovaného z hľadiska dodržiavania resp. nedodržiavania pracovnej disciplíny. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené, súd prvej inštancie dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalobcovi písomne listom žalovaného zo dňa 06.12.2013 je neplatné a pracovný pomer žalobcu u žalovaného trvá. 16. V ďalšom súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že žalobca má v súvislosti s neplatným okamžitým skončením pracovného pomeru nárok na náhradu mzdy, a to odo dňa nasledujúceho po doručení oznámenia žalobcu žalovanému, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Súd prvej inštancie súčasne konštatoval, že pokiaľ ide o náhradu mzdy, žalovaným predložený výpočet priemernej mzdy, žalobca nenamietal a súhlasil s ním. Súd pri určovaní výšky náhrady mzdy vychádzal z priemerného zárobku žalobcu zisteného zo mzdy za rozhodné obdobie, ktorým bol v prejednávanej veci tretí kalendárny štvrťrok roku 2013, teda zo mzdy za mesiace júl, august a september 2013. Uviedol, že žalobca v rozhodnom období odpracoval podľa výplatných pások 456 pracovných hodín, pri dohodnutom 40 hodinovom pracovnom čase týždenne, pričom uplatnil nerovnomerné rozvrhnutie pracovného času pre zamestnancov dopravy. Priemerný hrubý hodinový zárobok tak predstavoval sumu 3,0422 eur (výpočet: 1387,26 eur / 456 hodín). Priemerný počet pracovných hodín pripadajúcich na jeden kalendárny mesiac v roku 2013 bol 174 dní. Priemerný mesačný zárobok prestavoval sumu 529,35,- eur brutto. Náhrada mzdy za obdobie od 18.03.2014 (t.j. odo dňa, kedy bol žalovanému doručený návrh) do 10.12.2014 (t.j. do rozhodnutia súdu) je tak vo výške 4.644,62 eur. K predmetnej sume súd prvej inštancie dospel nasledujúcim výpočtom: Za mesiace apríl až november 2013 patrila žalobcovi suma 4.234,80 eur (8 mesiacov x 529,35 eur). Za obdobie od 18.03. do 01.03.2014 suma 239,06 eur (výpočet: priemerný počet hodín pripadajúci na 1 mesiac bol 174, priemerný počet hodín pripadajúci na 1 deň marca (174/31) = 5,61, t.j. za 14 dní = 78,58 hodín, t.j. 78,58 hodín × 3,0422 eur = 239,06 eur). Za obdobie od 01.12. do 10.12.2014 suma 170,76 eur (priemerný počet hodín pripadajúci na 1 mesiac bol 174, priemerný počet hodín pripadajúci na 1 deň decembra 174/31 = 5,61, t.j. za 10 dní = 56,12 hodín × 3,0422 eur = 170,76 eur). Spolu potom náhrada mzdy od 18.03.2014 do 10.12.2014 predstavuje sumu 4.644,62 eur, na ktorej zaplatenie žalobcovi, súd zaviazal žalovaného. 17. Vo zvyšku súd návrh žalobcu na náhradu mzdy v časti, kde sa domáhal zaplatenia náhrady mzdy za obdobie od 06.12.2013, t.j. odo dňa, kedy s ním žalovaný neplatne skončil pracovný pomer, zamietol. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca písomne žalovanému neoznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní, ale podal žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru na súd. Predmetná žaloba bola žalovanému doručená dňa 18.03.2013. Podľa ustálenej judikatúry súdov sa doručenie žaloby zamestnanca o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa a určenie, že pracovný pomer trvá zamestnávateľovi, považuje za oznámenie zamestnanca, že nesúhlasí s okamžitým skončením prac. pomeru a trvá na ďalšom zamestnávaní. Preto až od uvedeného dňa patrí žalobcovi náhrada mzdy titulom neplatného skončenia pracovného pomeru. Náhradu mzdy súd preto priznal žalobcovi za obdobie od 18.03.2014 do času rozhodnutia súdu, t.j. do 10.12.2014 v sume 4.644,62 eur. 18. Súd zamietol aj vzájomný návrh žalovaného, ktorým žiadal vysloviť, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, keď sa plne stotožnil s argumentáciou žalobcu, že neboli dané žiadne relevantné dôvody, pre ktoré by žalovaný nemohol žalobcu ďalej zamestnávať. Žalovaný ako dôvody uviedol, že žalobca už pracuje u iného zamestnávateľa ako šofér a o skutočnosti, že nemá záujem u neho pracovať svedčí aj to, že napriek jeho výzve, aby nastúpil do zamestnania, tak žalobca neurobil. V tejto súvislosti súd uviedol, že skutočnosť, že si žalobca našiel inú prácu po tom, čo s ním žalovaný skončil okamžite pracovný pomer, nie je dôvodom, pre ktorý nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu ďalej zamestnával. Žalobca, ktorý prišiel o prácu u žalovaného, potrebuje finančné prostriedky na zabezpečenie svojich potrieb a preto je samozrejmé, že sa zamestnal. Žalobca je zamestnaný, nemôže preto reagovať v neprimeranej lehote na výzvu žalovaného na nástup do práce a odísť z terajšieho zamestnania. Navyše, keby tak urobil bez dohody s terajším zamestnávateľom, porušil by zákon a hrozili by mu sankcie. Súd v tejto súvislosti poukázal na účelovosť konania žalovaného, ktorý na jednej strane sám okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom a v súdnom konaní o neplatnosť predmetného skončenia prac. pomeru tvrdil, že toto skončenie je platné a trvá na ňom a na druhej strane vyzýval žalobcu, aby nastúpil do zamestnania, s tým, že keď tak žalobca neurobí, tvrdí, že nechce uňho pracovať. Takéto konanie žalovaného nemôže požívať žiadnu právnu ochranu. Súd prvej inštancie mal za to, že nakoľko prebieha konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, konanie nie je právoplatne skončené a nedošlo k dohode medzi jeho účastníkmi, existujú objektívne dôvody na strane žalobcu, pre ktoré nemohol na výzvu žalovaného nastúpiť k nemu okamžite do zamestnania. V konaní nebolo preukázané ani žiadne konanie, ani činnosť žalobcu v čase po tom, čo s ním žalovaný okamžite skončil pracovný pomer, ktoré by bolo v rozpore so záujmami žalovaného. 19. O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v konaní plný úspech priznal náhradu trov konania. Súd trovy upravil tak, že hodnotu úkonu právnej služby určil v zmysle § 142 ods. 3 O.s.p. podľa vyhlášky č. 655/2004 Z.z. v znení platnom v čase vykonania úkonu tak, že v časti konania o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, kde nie je možné vyčísliť hodnotu veci, postupoval podľa § 11 ods. 1 vyhlášky a v časti konania o zaplatenie náhrady mzdy hodnotu úkonu právnej služby vypočítal podľa hodnoty žalobcovi priznaného plnenia v zmysle § 10 ods. 1 vyhlášky. Súd pritom zohľadnil, že jednotlivé mesačné náhrady mzdy sa stávali splatnými postupne v priebehu konania, preto pri určovaní tarifnej hodnoty veci vychádzal pri každom úkone z úhrnnej sumy aktuálne splatných náhrad mzdy. Pri úkonoch vykonaných skôr než sa stala splatná prvá náhrada mzdy, t.j. pred 25.04.2014, súd určil odmenu aj v časti náhrady mzdy za tieto úkony podľa § 11 ods. 1 vyhlášky, nakoľko pri týchto úkonoch nebolo možné vyčísliť hodnotu veci v časti náhrady mzdy. Keďže išlo o spojenie dvoch konaní, súd základnú sadzbu tarifnej odmeny určenej z tarifnej hodnoty veci s najvyššou hodnotou zvýšil o tretinu základnej sadzby tarifnej odmeny, ktorá by advokátovi patrila vo veci s nižšou hodnotou. 20. O poplatkovej povinnosti žalovaného súd rozhodol podľa § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch. 21. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalovaný a napadol ním výroky, ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 4.644,62 eur a trovy právneho zastúpenia žalobcu v sume 587,41 eur, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho vzájomný návrh, a ktorým mu súd prvej inštancie uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vytkol súdu prvej inštancie, že nesprávne aplikoval právnu normu § 79 ods. 1 Zákonníka práce v znení platnom do 06.12.2013 na zistený skutkový stav. Poukázal na to, že žalobca mu oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní tým, že podal žalobu a táto mu bola doručená dňa 18.03.2013. Od tohto dňa preto patrí žalobcovi náhrada mzdy. Táto mu patrí do času, keď mu zamestnávateľ umožnil pokračovať v práci. Táto povinnosť žalovaného bola splnená dňa 19.06.2014, kedy žalovaný zaslal žalobcovi výzvu, aby nastúpil späť do zamestnania v najbližší pracovný deň, t. j. 23.06.2014. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní o výške náhrady mzdy vôbec nezobral do úvahy, že žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v pracovnom pomere za rovnakých pracovných a mzdových podmienok, ako ani skutočnosť, ktorým žalobca nástup do práce jednoznačne odmietol. Naopak súd prihliadol k čisto subjektívnemu tvrdeniu žalobcu, že do práce nenastúpi, pretože žalovanému neverí. Súd sa tiež priklonil k argumentom žalobcu, že ak by odišiel od terajšieho zamestnávateľa, porušil by zákon a hrozili by mu sankcie. V prospech žalobcu súd rozhodol bez akéhokoľvek dôkazu o tom, že je žalobca skutočne niekde zamestnaný, bez uvedenia, aké sankcie by mu hrozili, a tiež bez zohľadnenia správania žalobcu, ktorý odmietol nastúpiť do zamestnania bez relevantného objektívneho dôvodu. Poukázal na to, že na jednej strane žalobca trval na ďalšom zamestnávaní, ale na strane druhej, keď dostal možnosť pracovať a byť ďalej zamestnaný u žalovaného, nespravil pre svoje ďalšie zamestnanie vôbec nič. Žalobca neprejavil žiadny záujem do práce nastúpiť. Ak sa žalobcovi termín opätovného nástupu do práce zdal neprimerane krátky, nič mu nebránilo komunikovať so žalovaným a požiadať ho o posunutie dátumu nástupu do práce. Žalobca však nespravil žiaden úkon, ktorý by súvisel s jeho nástupom do práce, práve naopak, napísal list, že do práce do ukončenia súdneho sporu nenastúpi. Súd tak pristúpil k vyhodnoteniu tejto situácie tak, že použil jednostranný a formalistický výklad príslušných ustanovení Zákonníka práce. V rozpore s ustálenou judikatúrou súd vyhodnotil výzvu žalovaného zo dňa 19.06.2014 ako účelové konanie žalovaného, hoci táto výzva bola jasným a jednoznačným prejavom vôle žalovaného ďalej žalobcu zamestnávať. Nakoľko žalovaný umožnil žalobcovi pracovať na základe výzvy odo dňa 23.06.2014, mal súd rozsudkom určiť, že náhrada mzdy žalobcovi patrí za obdobie od 18.03.2014, kedy bola žalovanému doručená žaloba, do 23.06.2014, kedy umožnil žalobcovi pracovať. Žalovaný tak považuje napadnutý rozsudok za nespravodlivý, pretože by mal zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy, od kedy umožnil žalobcovi vykonávať prácu až do vynesenia rozsudku, teda za čas, kedy žalobca nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného, napriek tomu, že mu to žalovaný riadne umožnil. Žalovaný namieta i spôsob výpočtu náhrady mzdy zo strany súdu, ktorý za mesiace marec a december 2014 nesprávne pre účely výpočtu denného zárobku použil počet kalendárnych dní (31), namiesto skutočných pracovných dní v mesiaci marec a december 2014, za ktoré mala žalobcovi byť poskytnutá náhrada mzdy. Rovnako nesúhlasí so zamietnutím jeho vzájomného návrhu, ktorým žiadal, aby súd rozhodol o skončení pracovného pomeru ku dňu právoplatnosti rozsudku, a to vzhľadom na skutkový stav a dôkazy založené v spise (časté porušovania pracovnej disciplíny žalobcom pred okamžitým skončením pracovného pomeru, prejavený nezáujem žalobcu pracovať pre žalovaného). 22. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch potvrdiť. Zotrval na svojom stanovisku, že výzva žalovaného na opätovný nástup do práce bola účelová a žalovaný žalobcu vyzval na nástup do práce až potom, ako sa dozvedel, že žalobca je zamestnaný u nového zamestnávateľa, pričom vo výzve na nástup do práce mu poskytol neprimerane krátku lehotu s tým, že pokiaľ žalobca tento deň do práce nenastúpi, pracovný pomer bude ukončený. Žalobca napriek svojej vôli u žalovaného aj naďalej pracovať, nemohol túto lehotu nijako dodržať, nakoľko bol v tom čase pracovne v zahraničí a z tohto dôvodu zaslal žalovanému odpoveď, že do práce v uvedenej lehote nenastúpi, ale naďalej má záujem na tom, aby ho žalovaný zamestnával. 23. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutých výrokoch, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné. 24. V danej veci súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom 1. určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru žalovaným zo dňa 06.12.2013 a určil, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným trvá, 2. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy sumu 4.644,62 eur brutto, trovy konania vo výške 587,41 eur, 3. vo zvyšku návrh žalobcu na náhrady mzdy zamietol, 4. zamietol vzájomný návrh žalovaného na určenie, že pracovný pomer končí právoplatnosťou rozhodnutia súdu, nakoľko nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, 5. žalovanému uložil povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 378,- eur. Žalovaný odvolaním napadol výroky, ktorým ho súd prvej inštancie zaviazal zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy sumu 4.644,62 eur, titulom náhrady trov sumu 587,41 eur, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho vzájomný návrh, a ktorým mu bola uložená povinnosť zaplatiť súdny poplatok vo výške 378,- eur. Z uvedeného potom vyplýva, že rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým súd určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru sa stal právoplatným a pre odvolací súd v ďalšom konaní záväzným. 25. Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce účinného k 06.12.2013, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto náhrada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov zamestnancovi vôbec nepriznať. Náhrada mzdy môže byť priznaná najviac za čas 36 mesiacov. Z uvedeného vyplýva, že súd môže postupovať podľa ods. 2 § 79 Zákonníka práce (t.j. náhradu mzdy za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť alebo nepriznať) až v prípadoch, ak by celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy, presiahol 12 mesiacov (súčasne sa vyžaduje v tomto smere žiadosť zamestnávateľa na takýto postup). V danej veci však žalovaný v podanom odvolaní namieta, že žalobcovi má prináležať náhrada mzdy iba za obdobie od 18.03.2014, kedy bola žalovanému doručená žaloba, do 23.06.2014, kedy umožnil žalobcovi pracovať na podklade jeho výzvy zo dňa 19.06.2014 (teda cca za 4 mesiace). Výška náhrady mzdy tak má podľa žalovaného predstavovať sumu 1.715,76 eur brutto. Predmetom odvolacieho prieskumu tak zostala otázka doby, po ktorú bol žalovaný povinný platiť žalobcovi náhradu mzdy, ako i otázka posúdenia, či bolo možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Z hľadiska odvolacích dôvodov (ktorými bol odvolací súd viazaný) tak išlo o zodpovedanie otázok, či žalovaný právne relevantne umožnil žalobcovi pokračovať v práci a či okolnosti deklarovaných menej závažných porušení pracovnej disciplíny žalobcom, môžu byť dôvodom pre skončenie pracovného pomeru na základe rozhodnutia súdu z dôvodu, že nie je možné od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 26. Pokiaľ ide o dátum, od ktorého mal žalobcovi vzniknúť nárok na náhradu mzdy (t.j. od 18.03.2014 - deň doručenia žaloby žalovanému, ktorý nahrádza oznámenie žalobcu na trvaní na ďalšom zamestnávaní) tento medzi stranami sporným nebol. Pokiaľ ide o dátum, do ktorého žalobcovi prináležala náhrada mzdy (t.j. buď do 23.06.2014 ako tvrdí žalovaný alebo do 10.12.2014 ako tvrdí žalobca), odvolací súd poukazuje na to, že táto (náhrada mzdy) zamestnancovi prináleží až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru. Súd prvej inštancie sa však argumentáciou žalovaného o tom, že žalobcovi má prináležať náhrada mzdy len do 23.06.2014 (deň, kedy mu umožnil pokračovať v práci na podklade pôvodnej pracovnej zmluvy) vo svojom rozhodnutí bližšie nezaoberal, keď právne účinky výzvy žalovaného zo dňa 19.06.2014 bližšie skúmal iba vo vzťahu k nároku vzneseného žalovaným jeho vzájomným návrhom. Inak povedané, súd prvej inštancie nijako neodôvodnil prečo žalobcovi priznal náhradu mzdy za obdobie do vyhlásenia rozhodnutia súdu (10.12.2014), t.j. ako sa vysporiadal s argumentáciou žalovaného, že tento žalobcovi umožnil pokračovať v práci na podklade výzvy zo dňa 19.06.2014 a výzvu žalovaného vyhodnocoval iba vo vzťahu ku skutočnostiam týkajúcim sa ďalšieho trvania pracovného pomeru. Súd prvej inštancie tak právnu relevanciu výzvy žalovaného na nástup do práce neposudzoval vo vzťahu k otázke doby nároku na náhradu mzdy, ale výlučne len k otázke vymedzenej vzájomným návrhom žalovaného na určenie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával. 27. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady mzdy sumu 4.644,62 eur brutto zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b/, c/ C.s.p. a vec mu v tomto rozsahu vrátil podľa § 391 ods. 1 C.s.p. na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V ňom sa bude musieť súd prvej inštancie vysporiadať s argumentáciou žalovaného o tom, že žalobcovi umožnil pokračovať v práci na podklade výzvy zo dňa 19.06.2014 a teda, že žalobcovi prináleží nárok na náhradu mzdy len do 23.06.2014. K tomuto odvolací súd dodáva, že žalovaný vo výzve zo dňa 19.06.2014 uviedol: „ V spoločnosti RÝCHLY, s.r.o. ste zamestnaný ako K. A. od 24.04.2012. Na základe uvedeného Vás žiadame, aby ste nastúpili do práce, deň nasledujúci po doručení tejto výzvy na nástup do práce, a to o 8.30 hod. v sídle spoločnosti RÝCHLY s.r.o. na Ružinovskej ulici 1 v Bratislave.“ Predmetná výzva bola žalobcovi doručená dňa 23.06.2014. Žalobca na predmetnú výzvu reagoval listom zo dňa 25.06.2014, v ktorom uviedol: „ ...že je v súčasnosti riadne zamestnaný, a nie je z jeho strany možné, aby u žalovaného začal okamžite pracovať, nakoľko by musel dať u súčasného zamestnávateľa výpoveď, pričom výpovedná doba je 2 mesiace s tým, že jej nerešpektovaním by bol povinný nahradiť zamestnávateľovi škodu vo výške jeho priemerného mesačného zárobku, a navyše si nie je istý, že u žalovaného zostane zamestnaný aj po skončení súdneho konania o neplatnosť pracovného pomeru. Taktiež sa v súčasnosti nenachádza na území SR z dôvodu plnenia pracovných povinností u nového zamestnávateľa. V ďalšom uviedol, že u súčasného zamestnávateľa nedá výpoveď skôr, ako bude súdom rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko v prípade pre neho nepriaznivého rozsudku by ostal bez akejkoľvek práce, resp. až vtedy, keď mu bude zo strany žalovaného vyplatená náhrada mzdy v plnej výške.“ Súd prvej inštancie k tejto otázke (hoci iba v rámci posudzovania, či možno od žalovaného spravodlivo posudzovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, a nie v rámci posudzovania skutočnosti, dokedy žalobcovi prináleží náhrada mzdy) zaujal stanovisko, podľa ktorého, keďže je žalobca zamestnaný u nového zamestnávateľa, nemôže reagovať v neprimeranej lehote na výzvu žalovaného na nástup do práce a odísť z terajšieho zamestnania. Keby tak urobil bez dohody s terajším zamestnávateľom, porušil by zákon a hrozili by mu sankcie. Súd prvej inštancie bez ďalšieho považoval výzvu žalovaného na nástup do práce za účelovú, keďže žalovaný na jednej strane sám okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom a v súdnom konaní o neplatnosť predmetného skončenia prac. pomeru tvrdil, že toto skončenie je platné a trvá na ňom, a na druhej strane vyzýva žalobcu, aby nastúpil do zamestnania, s tým, že keď tak žalobca neurobí, tvrdí, že nechce uňho pracovať. Takéto konanie žalovaného nemôže potom podľa súdu prvej inštancie požívať žiadnu právnu ochranu. Súd prvej inštancie mal za to, že nakoľko prebieha konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, konanie nie je právoplatne skončené a nedošlo k dohode medzi jeho účastníkmi, existujú objektívne dôvody na strane žalobcu, pre ktoré nemohol na výzvu žalovaného nastúpiť k nemu okamžite do zamestnania. Odvolací súd má však za to, že súd prvej inštancie relevantne nereagoval na list z 19.06.2014, ktorým žalovaný umožnil žalobcovi pokračovať v pracovnom pomere na základe jeho samotnej požiadavky, a v podstate pri svojom rozhodovaní (aj keď nie v otázke určenia doby, do ktorej žalobcovi prináleží nárok na náhradu mzdy) zobral do úvahy iba jednostrannú výpoveď žalobcu, ktorý vyhlásil, že dôvodom nenastúpenia do práce bolo o. i. to, že „si nemôže byť istý, že u žalovaného zostane zamestnaný aj po skončení súdneho konania o neplatnosť skončenia pracovného pomeru, resp. že u súčasného zamestnávateľa nedá výpoveď skôr, ako bude súdom rozhodnuté o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, nakoľko v prípade pre neho nepriaznivého rozsudku by ostal bez akejkoľvek práce, resp. až vtedy, keď mu žalovaný vyplatí náhradu mzdy v plnej výške“, čo podľa odvolacieho súdu možno považovať za arbitrárny prístup vo vzťahu k meritu veci, pretože rozhodnutie nie je v súlade s ústavne súladným výkladom ustanovenia § 79 ods. 1 Zákonníka práce a skutkovým stavom danej veci. Keďže aj napriek tejto skutočnosti súd prvej inštancie žalobcovi priznal náhradu mzdy za obdobie do vyhlásenia rozsudku, jeho rozhodnutie sa javí vo vzťahu k žalovanému ako nespravodlivé. V okolnostiach danej veci žalobca nevykonával žiadnu prácu pre žalovaného od doručenia žaloby žalovanému do rozhodnej doby, ktorá bola predmetom žaloby, napriek tomu, že mu to žalovaný riadne umožnil. Neobstojí tvrdenie žalobcu, že do práce nenastúpil, pretože žalovanému neveril, resp. si nemohol byť istý, že u neho zostane zamestnaný aj po skončení tohto súdneho konania. On sám na základe výzvy žalovaného mal prejaviť záujem a mal sa pokúsiť, aby so žalovaným (so svojím zamestnávateľom) boli urobené všetky úkony súvisiace s jeho opätovným nástupom do práce. Z obsahu listu žalobcu (ako jeho reakcia na výzvu žalovaného o nástup do práce) vôbec nevyplýva (tak ako tvrdí žalobca) jeho záujem naďalej u žalovaného pracovať. Nielenže to žalobca vo svojom liste nikde neuvádza (nikde sa neuvádza, že naďalej má záujem u žalovaného pracovať), ale práve naopak žalobca v ňom uvádza skutočnosti, pre ktoré nie je ochotný opätovne nastúpiť do práce k žalovanému na podklade pôvodnej pracovnej zmluvy (viď: „..nie je z mojej strany možné, aby som začal pracovať, nakoľko by som musel dať u súčasného zamestnávateľa výpoveď, musel by som mu nahradiť škodu, nie je si istý, či u žalovaného zostane zamestnaný aj po skončení súdneho konania, nie je ochotný dať výpoveď u súčasného zamestnávateľa, kým nebude rozhodnuté v tomto spore, resp. kým mu žalovaný nevyplatí náhradu mzdy v plnej výške a pod.“). Žalobca tak vo svojom liste práve naopak argumentuje dôvodmi, pre ktoré nie je ochotný opätovne nastúpiť do práce k žalobcovi. Pre rozhodnutie súdu (ohľadne doby existencie nároku na náhradu mzdy) teda nebolo rozhodujúce, že „žalovaný na jednej strane sám okamžite skončil pracovný pomer so žalobcom a v súdnom konaní o neplatnosť predmetného skončenia prac. pomeru tvrdil, že toto skončenie je platné a trval na ňom, a na druhej strane vyzýval žalobcu, aby nastúpil do zamestnania, s tým, že keď tak žalobca neurobí, tvrdí, že nechce uňho pracovať, resp. že nakoľko prebieha konanie o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, konanie nie je právoplatne skončené a nedošlo k dohode medzi jeho účastníkmi, existujú objektívne dôvody na strane žalobcu, pre ktoré nemohol na výzvu žalovaného nastúpiť k nemu okamžite do zamestnania“ (teda skutočnosti tvrdené súdom prvej inštancie), ale samotný záujem/nezáujem žalobcu nastúpiť do práce potom, čo mu to žalovaný umožnil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že zamestnávateľ, ktorý prestal zamestnancovi prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy v presvedčení, že skončenie pracovného pomeru z jeho strany je platným právnym úkonom, môže zamestnancovi, ktorý platnosť skončenia pracovného pomeru neuznáva a ktorý trvá na tom, aby ho ďalej zamestnával, ešte pred skončením sporu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, znovu začať prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy, a to bez toho, aby musel súčasne súhlasiť so zamestnancom v otázke neplatnosti rozviazania pracovného pomeru. Ak sa zamestnávateľ rozhodne takýmto spôsobom postupovať, teda ak zamestnancovi pred začatím alebo za trvania sporu o neplatnosť skončenia pracovného pomeru oznámi (buď výslovne, alebo iným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti o prejavenej vôli), že mu znovu bude v súlade s pracovnou zmluvou prideľovať prácu, tak tým zaniká jeho povinnosť poskytovať zamestnancovi náhradu mzdy odo dňa, ku ktorému ho vyzval k nástupu do práce, lebo zamestnancovi týmto, v súlade s jeho oznámením, že trvá na ďalšom zamestnávaní, umožnil pokračovať v práci. Pokiaľ teda žalovaný vyzval žalobcu k nástupu do práce (do pracovnej funkcie, ktorú zastával pred tým) a umožnil mu počnúc dňom 24.06.2014 pokračovať v práci pri zachovaní zhodných pracovných podmienok, ale súčasne zotrval na platnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, možno v danej veci s ohľadom na vyššie uvedené uzavrieť, že žalobca nedôvodne vyčíta žalovanému údajnú „účelovosť“ tohto kroku a nemožno z tohto postoja žalovaného vyvodzovať nedostatok vážnosti jeho vôle žalobcu ďalej podľa pracovnej zmluvy zamestnávať. Preto v opätovnom rozhodovaní súdu prvej inštancie (ohľadne nároku na náhradu mzdy) bude jeho úlohou riadne a zrozumiteľne sa vysporiadať so všetkým námietkami žalovaného v relevantnom skutkovom a právnom odôvodnení rozhodnutia, reagujúc najmä na prednesené argumenty žalovaného ohľadne doby trvania nároku na náhradu mzdy (ako i nesprávneho výpočtu náhrady mzdy pokiaľ išlo o pracovné dni v mesiaci marec a december 2014) smerujúce najmä k nesprávnej aplikácii ustanovení dotknutého právneho predpisu vzťahujúceho sa na danú vec (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce platného v relevantnom čase), zohľadňujúc pritom aj správanie žalobcu, ktorý odmietol nastúpiť do zamestnania bez relevantného dôvodu. 28. Pokiaľ ide o výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol vzájomný návrh žalovaného o určenie skončenia pracovného pomeru na základe rozhodnutia súdu z dôvodu, že nemožno od žalovaného spravodlivo požadovať, aby žalobcu naďalej zamestnával, odvolací súd poukazuje na to, že odvolanie žalovaného nemožno v tomto smere považovať za dôvodné. Podľa § 79 ods. 1 veta prvá Zákonníka práce účinného v rozhodnom čase, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Žalovaný v tomto smere svoju odvolaciu argumentáciu obmedzil na to, že dôvodom na takýto postup súdu má byť časté porušovania pracovnej disciplíny žalobcom pred okamžitým skončením pracovného pomeru, ako i prejavený nezáujem žalobcu ďalej pracovať pre žalovaného. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie napadnutým rozhodnutím okrem určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, určil i to, že pracovný pomer medzi žalobcom a žalovaným na podklade pracovnej zmluvy zo dňa 24.04.2012 naďalej trvá. Tento výrok rozsudku súdu prvej inštancie nebol zo strany žalovaného napadnutý odvolaním, nadobudol právoplatnosť a odvolací súd bol ním viazaný. Nakoľko bolo teda právoplatne rozhodnuté o ďalšom trvaní pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným na podklade pôvodnej pracovnej zmluvy, nemohol odvolací súd (bez toho, aby žalovaný napadol odvolaním i tento výrok) súčasne rozhodnúť o skončení tohto „trvajúceho“ pracovného pomeru z dôvodu, že nie je možné spravodlivo požadovať, aby žalovaný žalobcu naďalej zamestnával. Navyše odvolací súd ďalej považuje za potrebné uviesť, že i keď ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce bližšie neurčuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával a v tomto smere poskytuje priestor pre úvahu súdu, zastáva odvolací súd názor, že takouto skutočnosťou nie je údajné porušenie (porušovanie) pracovnej disciplíny zamestnancom, ku ktorému (ktorým) skutkom malo dôjsť v období apríla, júla, októbra 2013 pred okamžitým skončením pracovného pomeru, a ktoré začalo byť zamestnávateľom tvrdené až v súdnom konaní o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (t.j. po viac ako 6 mesiacoch od jeho údajného spáchania), navyše za okolností, keď voči zamestnancovi neboli vyvodené žiadne dôsledky z tvrdeného porušenia pracovnej disciplíny. Akceptovanie takejto skutočnosti (ak by aj bola preukázaná) by bolo nielen v rozpore so zásadou pracovného práva vyžadujúcou vyvodzovanie zodpovednosti za porušenie pracovnej disciplíny v zákonom stanovených lehotách (napr. § 63 ods. 4 Zákonníka práce), resp. v primeranom čase, ale odporovalo by aj zásade, podľa ktorej výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Zamestnanec by sa totiž za takejto situácie proti tvrdenému porušeniu pracovnej disciplíny prakticky nemohol brániť, pretože by si už nemusel pamätať skutočnosti, ktoré by mohli toto tvrdenie vyvrátiť, resp. by už nemusel mať k dispozícii dôkazy, ktoré by mohli byť v jeho prospech. 29. Z týchto dôvodov nezostalo odvolaciemu súdu iné, než rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým bol zamietnutý vzájomný návrh žalovaného, potvrdiť podľa § 387 ods. 1 C.s.p. 30. Výroky napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie určil neplatnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru a ďalšie trvanie pracovného pomeru medzi žalobcom a žalovaným, a ktorým súd návrh žalobcu na náhradu mzdy vo zvyšku zamietol neboli napadnuté odvolaním a nadobudli právoplatnosť. 31. Vzhľadom na zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom výroku priznanej náhrady mzdy, musel odvolací súd zrušiť aj výrok o trovách konania a súčasne aj výrok o uložení poplatkovej povinnosti žalovanému vo výške 378,- eur (ktorého výšku súd prvej inštancie odvodzoval nielen z určovacieho výroku, ale i z priznanej náhrady mzdy). 32. V novom rozhodnutí o veci (náhrady mzdy) súd prvej inštancie rozhodne o trovách prvoinštančného i odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.). 33. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).