Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/337/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214203608 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Branislav Král ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214203608.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Branislava Krála a sudcov JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Zuzany Kučerovej, v právnej veci žalobcu: F.. B. Z., Z.. XX.XX.XXXX, B. J. XXXX/XX, B. proti žalovanému: P. X.Č., Z.. XX.XX.XXXX, B. A. XXX/X, J., zastúpenému advokátom JUDr. Jurajom Hladkým, Zadunajská cesta 3, Bratislava, o vrátenie daru, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II z 2. marca 2016, č. k. 7C/31/2014- 197, takto r o z h o d o l : Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e . Žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca proti žalovanému domáhal vydania nehnuteľnosti - X - D. B. Č.. XX, E. Č.. XXXX, V.. J. XX, V.. X.., Q.. Č.. XXXX, B. (ďalej len „nehnuteľnosť“) titulom vrátenia daru. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že dňa 10.08.1999 Stavebné bytové družstvo Bratislava II vzalo na vedomie dohodu zo dňa 10.08.1999 o prevode členských práv a povinností spojených s užívaním X -D.O. B. na J. R.. Č.. XX na T. X.. Dňa 26.08.1999 uzatvorili Stavebné bytové družstvo Bratislava II a T. X. nájomnú zmluvu, ktorej predmetom bol byt č. XX na V.. X.. na J. R.. Č.. XX V. B.. Dňa 06.02.2003 požiadal žalobca o prevod predmetného bytu na základe prevodu po T. X.. Dňa 17.07.2013 uzatvorili žalobca ako darca a žalovaný ako obdarovaný darovaciu zmluvu, ktorou žalobca daroval žalovanému X - D. B. Č.. XX na X. X.. V. B. L. Č.. V. J. XX V. B., Q.. Č.. L. XXXX, nachádzajúci sa v kat. úz. V., I. na E. Č.. XXXX, vrátane spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu o veľkosti XXXX/XXXXXX. Zmluvou bolo zriadené v prospech žalobcu vecné bremeno k prevádzanému bytu, ktorému zodpovedá právo žalobcu doživotne užívať predmetný byt v rozsahu vlastníckeho práva žalovaného, ako aj príslušenstva darovaného bytu, vrátane užívania ciest do predmetného bytu. Dňa 17.07.2013 podal žalobca na Správu katastra pre hl. mesto SR Bratislavu návrh na vklad vlastníckeho práva a vklad vecného bremena na základe predmetnej zmluvy. Správa katastra pre hl. mesto SR Bratislavu dňa 12.08.2013, pod č. V. XXXXX/XX povolila vklad vlastníckeho práva v prospech žalovaného, aj vklad vecného bremena v prospech žalobcu. Súčasťou spisu V. XXXXX/ XX je darovacia zmluva v rovnakom znení, ako založil do spisu žalobca s návrhom, pričom podpisy žalobcu aj žalovaného na tejto zmluve sú overené notárom. Podľa lekárskej správy F.. T. U. zo dňa 12.10.2013, bol žalobca na vyšetrení z dôvodu, že bol inzultovaný príbuzným. Podľa potvrdenia OO PZ V. zo dňa 12.10.2013 podal žalobca oznámenie na žalovaného pre fyzické napadnutie. Dňa 11.11.2013 oznámilo OO PZ v B. D. - V. žalobcovi, že spisový materiál bol v zmysle § 60 ods. 3 písm. d) zák. o priestupkoch odstúpený na Okresný úrad Bratislava na prejednanie. Podľa záznamu o odložení veci zo dňa 10.01.2014, č. H.-B.-H.-XXXX/XXXXX, X.-XXXX/X-XXXX-E.-X. Okresný úrad Bratislava podľa § 66 ods. 2 písm. a) zákona o priestupkoch odložil vec priestupku, ktorú prijal z Okresného riaditeľstva PZ v B., H. H. X. V. spolu so spisovým materiálom a správou o výsledku objasňovania priestupku vo veci priestupku "proti občianskemu spolunažívaniu" podľa § 49 ods. 1 písm. d) zák. o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť žalovaný tým, že dňa 12.10.2013 v čase o 09.45 hod. v B., R.. J. XX v byte mal fyzicky napadnúť svojho zaťa - žalobcu a to tak, že ho mal jednou rukou chytiť pod krk a druhou ho mal udrieť do hlavy, čím mu mal podľa lekárskej správy spôsobiť ľahké zranenia a to palpačnú bolestivosť temena hlavy a palpačnú bolestivosť hrdla bez nutnosti práceneschopnosti, pretože došlé oznámenie (§ 67 ods. 2) neodôvodňuje začatie konania o priestupku alebo postúpenie veci podľa § 71 zák. o priestupkoch. Z odôvodnenia vyplýva, že v priebehu vykonaného objasňovania sa nepodarilo preukázať, že by sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil žalovaný. Listom zo dňa 29.11.2013 vyzval žalobca žalovaného na vrátenie daru v súlade s § 630 OZ z dôvodu, že zo strany žalovaného dochádza k porušovaniu dobrých mravov. V liste uviedol, že v období posledných mesiacov sa vzťah žalovaného k nemu veľmi zhoršil, hrubo sa k nemu správa, uráža ho a vrcholom bolo fyzické napadnutie. Dňa 12.10.2013 po jeho fyzickom útoku musel vyhľadať lekárske ošetrenie. Podľa výpisu z LV č. XXXX je vlastníkom bytu č. XX na X. X.. na J. R.. Č.. XX V. B., A.. Ú.. V., žalovaný. Na nehnuteľnosti viazne vecné bremeno v prospech T. X. spočívajúce v práve doživotného bývania a užívania podľa V.- XXXX/XX, zo dňa 24.11.2004 a vecné bremeno v prospech žalobcu spočívajúce v práve doživotného užívania bytu podľa V.-XXXXX/XX, zo dňa 12.08.2013. Svedkyňa T. Z., bývalá manželka žalobcu a dcéra žalovaného, uviedla, že so žalobcom uzatvorili manželstvo XX.XX.XXXX. Predmetný byt kupovali so žalobcom ako družstevný, keď ešte neboli manželia, ona ako hlavný užívateľ, za cenu 1.200.000,- Sk, z čoho 500.000,- Sk im požičali jej rodičia. Keď sa družstevné byty odkupovali, žalobca ju požiadal, aby bol byt písaný na neho a ona s tým súhlasila. Po problémoch v manželstve chcela, aby sa to doriešilo s bytom, pretože bol ich spoločný a nie iba žalobcu. Na ňu ho nemohol prepísať, tak ho prepísal na jej otca. Nie je pravda, že by na neho robili nátlak, on to urobil rád, lebo vedel, že urobil chybu. Až potom, keď sa rozhodla, že sa chce rozviesť, vykonštruoval ten incident dňa 12.10.2013. Deň pred tým, v piatok, sa chcela so žalobcom porozprávať. Otec bol na jej žiadosť u nich. Žalobca sa vrátil domov okolo pol deviatej alebo deviatej večer s tým, že ho bolí hlava, že si musí ľahnúť. V sobotu ráno sa chcela so žalobcom rozprávať a zavolala otca, aby bol pri tom. Ona bola podráždená, zvyšovala hlas a otec sedel, bolo to v kuchyni. Ona so žalobcom stáli zoči - voči. Žalobca sa k nej približoval a otec mu hovoril, nech ju nechá. Skončilo sa to tak, že nič nevyriešili, ona odišla do izby a dala si slúchadlá na uši a pustila si hudbu. Po nejakom čase počula hluk z vedľajšej izby, tak tam pribehla. Keď prišla, otec padal na plastový box s hračkami. Ona kričala na žalobcu, aby odišiel z bytu. On odišiel a potom si všimli, že je na zemi krv, a to otcovi krvácala noha. Ešte pred tým, ako žalobca odišiel, kričal na otca, že teraz prišiel o byt. O chvíľu prišli policajti, lebo žalobca bol na polícii. Svedkyňa ďalej uviedla, že ona vlastne nevidela, čo presne sa medzi nimi stalo. Otec tvrdil, že ho napadol žalobca, žalobca, že ho napadol otec. Ona nebola nikdy svedkom toho, že by sa žalovaný správal k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi, alebo, že by ho fyzicky napadol. Ona od žalobcu dostala niekoľko faciek, aj ju škrtil. Tiež bil deti. Svedkyňa B. X., manželka žalovaného, uviedla, že nebola nikdy svedkom toho, že by sa žalovaný správal k žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi, alebo, že by ho fyzicky napadol. Žalovaný jej dal súhlas, aby sa zdržiavala v byte a dal jej aj kľúč. Ona tam má prechodný pobyt, pomáha s deťmi. So žalobcom sa hádajú, pokiaľ má žalobca hlúpe otázky na jej osobu. Svedok F. Q., uviedol, že sa so žalobcom pozná asi 10 rokov, lieči ho, lebo svedok je H. X.. Keď bol svedok na návšteve u žalobcu v byte, tak tam raz alebo dva krát stretol žalovaného. Svedok ďalej uviedol, že raz, keď tam prišiel žalovaný niečo mudroval a druhý krát, keď tam prišiel, žalovaný odišiel. Raz, keď priniesol jablká deťom, svokra žalobcu mu povedala, že je tam nežiadaný človek. Pokiaľ žalobca navrhol v konaní vypočuť ako svedka D. Č., X., ktorý ho vypočúval, súd tohto svedka nevypočul, nakoľko by to neprispelo k zisteniu skutkového stavu veci, keďže tento, ako uviedol samotný žalobca, nebol prítomný pri žiadnom incidente so žalovaným. Z tohto skutkového stavu súd prvej inštancie vyvodil, že žaloba nie je dôvodná. 3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 628 ods. 1, § 630 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalobca sa v konaní domáhal vrátenia daru, konkrétne vydania predmetu daru, a to z dôvodu, že žalovaný sa k nemu správa v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Úspešnosť návrhu o vrátenie daru je podmienená bezpečným zistením, že obdarovaný sa správa k darcovi (alebo členom jeho rodiny) tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy. O hrubé porušenie dobrých mravov ide vtedy, ak ide o porušenie značnej intenzity alebo o porušovanie sústavné (podľa judikatúry najmenej 3 x opakované porušenie dobrých mravov), ktoré v dôsledku svojho trvania, priebehu a pôsobenia na darcu alebo členov jeho rodiny má povahu hrubého porušenia dobrých mravov. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného ešte nezakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru. Pre posúdenie, či ide o hrubé porušenie dobrých mravov sú rozhodujúce objektívne okolnosti a nie prípadné subjektívne okolnosti na strane darcu, spočívajúce napr. v jeho predstavách, ako mal obdarovaný s darom naložiť. Porušovanie dobrých mravov iných osôb, napr. príslušníkov rodiny obdarovaného, nie je pre vrátenie daru významné. Ustanovenie § 630 OZ nemožno extenzívne vykladať tak, že sa ním majú postihovať aj dôsledky správania sa iných osôb ako obdarovaného, hoci aj jemu blízkych. Od obdarovaného by nebolo možné spravodlivo požadovať, aby znášal sankciu za správanie sa iných osôb voči darcovi, za ktoré sám nezodpovedá. Žalobcu teda zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že sa žalovaný (ako obdarovaný) správal k nemu v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Žalobca tvrdil, že žalovaný ho dvakrát fyzicky napadol. Prvýkrát to malo byť na konci júla 2013. Žalovaný to popieral, pričom žalobca nepredložil ani nenavrhol žiaden dôkaz na preukázanie takéhoto konania žalovaného. Druhýkrát to malo byť 12.10.2013. Pokiaľ ide o tento incident, tu žalovaný uvádzal, že došlo v uvedený deň k určitej výmene názorov a strkanici medzi ním a žalobcom, ale poprel, že by on napadol žalobcu, uviedol, že iba vystupoval na obranu svojej dcéry. V každom prípade tento incident bol predmetom šetrenia polície, ktorá vec postúpila Okresnému úradu Bratislava na prejednanie. Okresný úrad vec odložil, nakoľko sa nepodarilo preukázať, že by sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil žalovaný. Pokiaľ ide o lekársku správu zo dňa 12.10.2013, tam sa síce uvádza, že bol žalobca inzultovaný príbuzným, avšak lekár tento údaj uviedol na základe tvrdenia žalobcu, preto táto správa nemôže byť dôkazom toho, že žalovaný napadol žalobcu. Pri celom incidente nebol ani žiaden svedok, resp. dcéra žalovaného bola pri tom iba čiastočne, videla ako otec (žalovaný) padol na plastovú nádobu s hračkami a zranil si nohu. Žalovaného pritom sotil samotný žalobca, čo sám v konaní uviedol. Celý tento incident, ktorého priebeh ani nebol jednoznačne preukázaný, teda nemožno vyhodnotiť, ako správanie žalovaného k žalobcovi, ktoré by bolo v hrubom rozpore s dobrými mravmi. Ani jeden z vypočutých svedkov (a to dokonca ani F. Q.) vo svojej výpovedi neuviedol, že by bol svedkom nejakého konania žalovaného voči žalobcovi, ktoré by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Z uvedeného vyplýva, že nebol naplnený dôvod na vrátenie daru v zmysle § 630 Občianskeho zákonníka. 4. Pokiaľ ide o ďalšie incidenty oznamované polícii, či už zo strany žalobcu, alebo B. X., X.. T. Z., ktoré boli všetky postúpené Okresnému úradu Bratislava na prejednanie, tieto sa netýkajú konania žalovaného, preto spisy, ktoré boli pripojené, súd prvej inštancie v rozsudku ani bližšie necitoval. Naviac všetky tieto veci boli odložené, teda nebolo preukázané spáchanie nejakého priestupku. Keby aj bolo preukázané, že sa B. X., X.. T. Z. dopustili nejakého konania voči žalobcovi v rozpore s dobrými mravmi, nebolo by to dôvodom na vrátenie daru, nakoľko, ako bolo už uvedené vyššie, porušovanie dobrých mravov iných osôb, napr. príslušníkov rodiny obdarovaného, nie je pre vrátenie daru významné. Žalobca často v konaní poukazoval na to, aká je neznesiteľná situácia v byte, ktorý bol predmetom daru, v ktorom býva. Tu súd prvej inštancie uviedol, že hoci to nie celkom súvisí s predmetom konania, je len logické, že vzhľadom k tomu, že k bytu má vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného užívania bytu, tak žalobca, ako aj T. Z., jeho bývalá manželka, ako aj vzhľadom na dôvod rozvodu (nevera zo strany žalobcu, čo vyplýva z rozvodového rozsudku, ktorý je založený v spise) ich manželstva, na ich 3 deti pochádzajúce z ich manželstva, ktoré v byte tiež bývajú, s čím súvisí aj určitá potreba pomoci, napr. zo strany manželky žalovaného, dochádza k určitému napätiu medzi osobami, ktoré v byte bývajú. Nie je pritom celkom bez významu, že samotný žalobca, sa im vyhrážal zabitím, ako aj podpálením bytu (čo vyplýva z dokladov z polície, resp. Okresného úradu Bratislava, ktoré sú založené v spise). 5. Žalobca v priebehu konania začal spochybňovať podpisy na darovacej zmluve, ako aj jej obsah. Súd prvej inštancie však mal za to, že ide zo strany žalobcu o účelové tvrdenia. Samotný žalobca pripojil k žalobe darovaciu zmluvu, ktorej znenie je rovnaké, ako darovacej zmluvy, ktorá sa nachádza v katastrálnom spise. Žalobca pritom potvrdil, že podpis na zmluve, ktorú on založil do spisu, je jeho, pričom podpisy tak žalobcu, ako aj žalovaného na darovacej zmluve v katastrálnom spise sú overené notárom. Žalovaný nepopieral, že by podpis na zmluve bol jeho. Súd prvej inštancie preto považoval za nehospodárne a nadbytočné nariaďovať znalecké dokazovanie za účelom zistenia pravosti podpisov účastníkov konania na darovacej zmluve, ako to navrhoval žalobca. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že by mala byť podpísaná darovacia zmluva v inom znení, ako je založená v spise, toto ničím nepreukázal, pričom súd opätovne poukázal na znenie zmluvy, ktorú sám žalobca pripojil k žalobe. Naviac predmetom konania bolo vrátenie daru, teda prípadné iné znenie darovacej zmluvy nebolo podstatné, keďže žalobca by aj tak musel preukázať, že sa žalovaný voči nemu správal v hrubom rozpore s dobrými mravmi, čo sa mu v konaní preukázať nepodarilo. Žalobca tvrdil, že malo byť dohodnuté, že mu žalovaný dar vráti, keď sa ukončia exekúcie (nie je zrejmé z jeho tvrdení, či to malo byť dohodnuté ústne alebo písomne), pričom žalovaný takúto dohodu popieral. Tu však súd prvej inštancie opätovne poukázal na to, že predmetom konania bolo vrátenie daru, pričom pre posúdenie, či išlo o hrubé porušenie dobrých mravov boli rozhodujúce objektívne okolnosti a nie prípadné subjektívne okolnosti na strane darcu, spočívajúce napr. v jeho predstavách, ako mal obdarovaný s darom naložiť. Z týchto dôvodov považoval súd prvej inštancie darovaciu zmluvu za platný právny úkon, avšak podrobnejšie sa touto otázkou nezaoberal, vzhľadom na petit žaloby a na to, že žalobca si v konaní neuplatňoval nároky z neplatnej zmluvy. 6. Pokiaľ žalobca trval na tom, aby bol žalovaný v konaní opätovne vypočutý ako svedok, súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný je účastníkom konania (stranou sporu), a preto nemôže byť vypočutý ako svedok. Naviac žalovaný bol v konaní vypočutý dvakrát (na pojednávaní dňa 02.06.2014 a dňa 24.11.2014) a teda tak žalobca, ako aj jeho právny zástupca, mali širokú možnosť klásť žalovanému otázky. Žalobca chcel, aby bol žalovaný opätovne vypočutý z dôvodu, aby sa mu pozrel do očí a povedal, že tie veci, ktoré povedal, že klamal. Taktiež žalobca navrhol, aby boli opätovne vypočutí žalovaný, B. X. ako aj T. Z. (ktoré už vypovedali ako svedkyne) na otázku, prečo sa nikde neobjavila zmienka o tom, že dar bude vrátený. Keďže uvedené nesúviselo s predmetom konania, súd tomuto návrhu na dokazovanie nevyhovel. Zo všetkých týchto dôvodov súd prvej inštancie žalobu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si vymienil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 151 ods. 3 O.s.p. účinného do 30.06.2016). 7. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Uviedol, že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a zároveň na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom. Na výzvu súdu prvej inštancie, žalobca svoje odvolanie doplnil podaním zo dňa 20.06.2016, v ktorom uviedol, že darovanie bytu bolo výsledkom rodinnej diskusie, ktorej základnou otázkou bola žalobcova exekúcia. Podľa názoru žalovaného a jeho blízkych príbuzných mohla exekúcia ohroziť byt a vyústiť do jeho straty. Preto žalobca na darovanie, hoci na naliehanie, bez akéhokoľvek podozrenia pristúpil. Považoval to iba za spôsob ochrany bytu. Dobromyseľnosť žalobcu preukazuje aj jeho doterajšie konanie ohľadom nakladania s bytom, keď spolu so svojou bývalou manželkou riešili byt tak, že pri jeho nadobudnutí sa stal oficiálne jeho vlastníkom žalobca a postavenie bývalej manželky bolo chránené zriadením vecného bremena. Žalobca sa teda dal žalovaným presvedčiť o nevyhnutnosti tohto daru z obavy o exekúciu. Po následnej konzultácii s právnikom žalobca pochopil, že exekúcia na byt uplatnená vôbec nemusela byť a k exekúcii bytu by vôbec nedošlo. Tieto skutočnosti súd prvej inštancie prakticky hlbšie nehodnotil. Žalobca v ďalšom poukázal na to, že po darovaní bytu sa zmenilo chovanie žalovaného k nemu, a to mimoriadne radikálne (hrubé urážky, inzultácie - fyzické a psychické). Okamžite po darovaní bytu sa so žalobcom rozviedla i jeho manželka T. Z.. Celé konanie žalovaného a ním organizované ataky voči žalobcovi svedčia o hrubom nátlaku v podobe vyššie uvedenom protiprávnom a nemorálnom konaní žalovaného. Tieto prejavy žalovaného súd prvej inštancie hlbšie neskúmal. O úmyselnom zámere svedčí aj nahrávanie žalobcu zo strany jeho ex manželky - dcéry žalovaného, v snahe predložiť súdu dôkaz o zlom správaní sa žalobcu na základe zvukových nahrávok, ku ktorému by sa človek na úrovni nikdy neuchýlil. V ďalšom poukázal na to, že sa súd prvej inštancie automaticky stotožnil so závermi polície a príslušného správneho orgánu (OR PZ B. V., Okresný úrad Bratislava), že sa nepodarilo preukázať, že by sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil žalovaný. Ani náznakom (ako nezávislá inštitúcia) sa súd prvej inštancie touto otázkou bližšie nezaoberal, a iba si osvojil tvrdenia o neprístojnom správaní sa žalobcu, keď v napadnutom rozsudku konštatuje, že samotný žalobca sa vyhrážal zabitím, podpálením bytu a pod. Žalobca poukázal i na otázku financovania bytu, keď za nepravdivé označil tvrdenie, že s bývalou manželkou kupovali predmetný byt pred uzavretím manželstva za cenu 1.200.000,- Sk, pričom 500.000,- Sk im požičali jej rodičia, keďže byt zaplatil v celom rozsahu žalobca. V ďalšom poukázal na priebeh pojednávania konaného dňa 24.11.2014, na ktorom súd prvej inštancie prijal v neprospech žalobcu 8 uznesení o nepripustení otázok žalobcu, hoci mali vzťah k predmetu sporu, a na druhej strane žalovanému neobmedzene umožnil vyjadrovať sa a robiť prednesy na ujmu žalobcu. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie vyvodil vo veci nesprávny právny záver, keď ustálil, že správanie žalovaného voči nemu nemalo povahu hrubého porušenia mravov. Celý sústredený tlak žalovaného nastal ihneď po darovacej zmluve, kedy došlo k dovtedy pokojnému stavu rodinných pomerov, k hrubému obmedzovaniu práv žalobcu byt užívať v rozsahu vlastníckeho práva obdarovaného, došlo k rozvodu a pod. 8. Žalovaný vo svojom písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. Uviedol, že napadnutý rozsudok je správny a vychádza zo správne zisteného skutkového stavu a zo správneho právneho posúdenia veci. Poukázal na to, že rozsah dôvodov odvolania môže byť rozšírený iba do uplynutia odvolacej lehoty. V odvolacej lehote žalovaný uviedol 2 dôvody, pre ktoré rozsudok súdu prvej inštancie napáda, a to nedostatočné zistenie skutkového stavu pre nevykonanie navrhnutých dôkazov a vyvodenie nesprávnych skutkových záverov z vykonaných dôkazov. Po uplynutí odvolacej lehoty rozšíril svoje odvolacie dôvody i o nesprávne právne posúdenie veci a o nedodržanie procesných zásad O.s.p.. Na tieto rozšírené odvolacie dôvody by nemal odvolací súd prihliadať. V ďalšom poukázal na to, že súd prvej inštancie vykonal dôkazy navrhnuté účastníkmi konania s výnimkou tých dôkazov, ktoré nemali relevanciu k prejednávanej veci. Ďalšie svedecké výpovede, ktoré žalobca navrhol mali byť vykonané na objasnenie „nálady“ v byte a sporov medzi žalobcom a manželkou žalovaného, ktoré však nemali súvis s prejednávanou vecou. Za správny možno považovať postup súdu prvej inštancie aj v prípade nevykonania dôkazu znaleckým posudkom z odboru písmoznalectva, nakoľko v konaní bolo dostatočne preukázané, že žalovaný zmluvu, ktorú predložil súdu orgán správy katastra, podpísal a jeho tvrdenia boli zjavne účelové. Súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil skutkový stav. Ničím nepodložené tvrdenia žalobcu o priebehu hádky medzi účastníkmi konania neboli preukázané a sú nepravdivé. Za nepravdivé a nepreukázané možno považovať aj tvrdenia žalobcu o „atakoch“ žalovaného voči nemu. Žalobca neustále menil dôvody, pre ktoré žiadal vyhovieť žalobe a jeho výpovede sú viacnásobne rozporuplné. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení. Skutočnosť, že žalobca neskôr zmenil názor na darovanie je právne irelevantná, nakoľko zákon neumožňuje darcovi žiadať vrátenie daru z dôvodu, že si darovanie rozmyslel. V konaní pred súdom bolo vykonané dokazovanie a výsluch oboch účastníkov konania a ani jeden z dôkazov (vrátane lekárskych správ, výsluchov svedkov) tvrdenia žalobcu nepreukázali. Otázku financovania kúpy bytu považuje žalovaný za irelevantnú. K procesnému postupu súdu prvej inštancie uviedol, že tento postupoval v súlade s O.s.p. a obaja účastníci mali rovnaký priestor sa k veci vyjadriť i navrhnúť dôkazy. Ak súd odmietol neprípustné otázky žalobcu, dôvodom bolo ich opakované kladenie zo strany žalobcu, respektíve jeho právneho zástupcu. Svedka sa totiž nemožno pýtať na jeho názor, ale iba na zmyslami pozorované skutočnosti. 9. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil správne skutkový stav veci a vec i správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite, veľmi podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). 11. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že ustanovenie § 630 Občianskeho zákonníka umožňuje vyvodiť zodpovednosť za porušenie morálnych pravidiel správania - súhrnu určitých historicky nemenných a všeobecne v spoločnosti akceptovaných noriem etiky, morálky a mravnosti. Vrátenie daru možno považovať za sankciu, ktorou darca postihuje obdarovaného za jeho správanie hrubo porušujúce tieto morálne pravidlá. Uvedené ustanovenie, ktoré za relevantné označuje len správanie obdarovaného, nemožno rozširujúcim spôsobom vykladať tak, že sa ním majú postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uverejnený v časopise Zo súdnej praxe pod č. 63/2004). Právo darcu na vrátenie daru nezakladá každé negatívne správanie sa obdarovaného voči darcovi. Toto právo nevzniká pri prostej nevďačnosti obdarovaného voči darcovi, ani pri menej významnom porušení dobrých mravov obdarovaným (R 31/1999). Predpokladom vrátenia daru je len také negatívne správanie sa obdarovaného, ktoré vzhľadom na všetky významné okolnosti konkrétneho prípadu možno hodnotiť ako hrubé porušenie dobrých mravov. O také správanie ide spravidla v prípade porušenia dobrých mravov spôsobom vyznačujúcim sa značnou intenzitou alebo sústavnosťou (opakovanosťou), pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky, neposkytnutie potrebnej pomoci, hrubý nezáujem a pod. V súlade s § 630 Občianskeho zákonníka možno za právne relevantné považovať len také správanie sa obdarovaného, ktoré sa objektívne prejavilo. Pritom nie je rozhodujúci subjektívny pocit a úsudok darcu (R 61/1997). Pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). Uplatnenie princípu vzájomnosti znamená, že pri skúmaní určitého správania obdarovaného z hľadiska, či vykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov, sa vezme na zreteľ tiež správanie darcu za účelom posúdenia, či on sám sa nespráva alebo nesprával voči obdarovanému v rozpore s dobrými mravmi a či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania obdarovaného voči nemu alebo členom jeho rodiny. V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 108/2007). 12. V preskúmavanej veci je v spise na č. l. 4 (v prílohovej obálke k žalobe) založený právny úkon darcu (žalobcu) adresovaný obdarovanému (žalovanému) obsahujúci výzvu na vrátenie daru; výzva na vrátenie daru bola spísaná darcom dňa 29.11.2013 a preukázateľne doručená žalovanému prostredníctvom fikcie doručenia. V konaní pred súdom prvej inštancie nebolo namietané, že by tento úkon žalobcu nevykazoval znaky platného právneho úkonu (§ 34 a nasl. Občianskeho zákonníka). Štvrtý odsek tejto výzvy obsahuje skutkové vymedzenie dôvodu požadovaného vrátenia daru nasledovne: „V posledných mesiacoch sa Váš vzťah ku mne veľmi zhoršil, hrubo sa správate ku mne, urážate ma a vrcholom bolo fyzické napadnutie. Dňa 12.10.2013 po Vašom fyzickom útoku som musel vyhľadať lekárske ošetrenie. Vaše konanie je aj predmetom vyšetrovania policajnými orgánmi podľa zápisu zo dňa 12.10.2013“. Z takto vymedzených dôvodov na vrátenie daru žalobcom bol riadne špecifikovaný iba ten dôvod, že dňa 12.10.2013 mal žalovaný žalobcu fyzicky napadnúť v predmetnom byte, po ktorom musel žalobca vyhľadať lekárske ošetrenie. Zvyšné dôvody uvádzané žalobcom v jeho výzve na vrátenie daru (zhoršenie vzťahu medzi darcom a obdarovaným, hrubé správanie ako i urážky) boli vymedzené len vo všeobecnej rovine (neboli riadne špecifikované - darca neuviedol, v čom spočívalo zhoršenie vzťahov s obdarovaným, akého hrubého správania sa mal obdarovaný voči nemu dopustiť, aké urážky na jeho osobu obdarovaný vzniesol). K tomuto odvolací súd uvádza, že v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný voči žalobcovi dopustil konania tak, ako to uviedol (popísal) žalobca vo výzve na vrátenie daru, t.j. že by dňa 12.10.2013 fyzicky zaútočil na žalobcu. V tomto smere je odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie, že táto udalosť bola predmetom šetrenia polície, ktorá vec postúpila Okresnému úradu Bratislava na prejednanie. Okresný úrad vec odložil, nakoľko sa nepodarilo preukázať, že by sa priestupku proti občianskemu spolunažívaniu dopustil žalovaný. Podľa § 135 ods. 2 tretia veta O.s.p. účinného do 30.06.2016, súd je viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných predpisov, a kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku spoločnosti a o zápise základného imania; súd však nie je viazaný rozhodnutím v blokovom konaní. V danom prípade bol súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní viazaný rozhodnutím príslušných správnych orgánov, že žalovaný sa nedopustil v daný deň žiadneho priestupku proti občianskemu spolunažívaniu. Rovnako možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že ani lekárska správa zo dňa 12.10.2013, nepreukázala, že by fyzický útok voči žalobcovi vyvolal žalovaný, pretože táto správa nemohla byť dôkazom toho, že žalovaný napadol žalobcu. Pri celom incidente nebol žiaden svedok, resp. iba dcéra žalovaného, ktorá však z celého incidentu videla iba to, ako jej otec (žalovaný) padol na plastovú nádobu s hračkami a zranil si nohu. Žalovaného pritom sotil samotný žalobca, čo sám potvrdil. Žalobca teda neuniesol bremeno dôkazu ohľadne tohto, že by sa žalovaný dopustil fyzického ataku voči nemu, a ním deklarovaný dôvod vrátenia daru tak zostal iba v rovine tvrdenia. Súčasne treba poukázať na to, že konflikt, ktorý sa odohral dňa 12.10.2013, bolo potrebné posudzovať a vyhodnocovať aj s ohľadom na okolnosti, ktoré ho vyvolali. Z dokazovania vykonaného súdom prvej inštancie vyplynulo, že predmetnému konfliktu predchádzala skutočnosť, že p. T. Z. (bývalá manželka žalobcu a dcéra žalovaného) sa rozhodla so žalobcom rozviesť. Deň pred tým, v piatok, sa chcela so žalobcom o tom porozprávať. Žalovaný bol na jej žiadosť u nich. Žalobca sa však vrátil domov až okolo pol deviatej alebo deviatej večer s tým, že ho bolí hlava, a že si musí ľahnúť. V sobotu ráno (12.10.2013) sa chcela so žalobcom rozprávať a zavolala žalovaného (svojho otca), aby bol pri tom. Žalobca sa k nej približoval a žalovaný mu mal dohovárať, nech ju nechá. Skončilo sa to tak, že nič nevyriešili, odišla do izby a dala si slúchadlá na uši a pustila si hudbu. Po nejakom čase počula hluk z vedľajšej izby, a keď tam prišla, tak videla ako žalovaný padal na plastový box s hračkami, pričom si poranil nohu. Ako už bolo uvedené, pri posudzovaní správania obdarovaného treba vziať do úvahy a hodnotiť i správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či práve jeho správanie nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného voči nemu (princíp vzájomnosti). V kladnom prípade sa darca nemôže úspešne domáhať vrátenia daru, lebo následnú (darcom vyvolanú) reakciu obdarovaného (i keby bola nevhodná) by nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Výnimkou by však bolo také správanie sa obdarovaného, ktoré by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu. V danom prípade je zrejmé, že ak sa aj žalovaný dopustil nejakého ataku voči žalobcovi (napriek tomu, že to nebolo preukázané), tento bol s najväčšou pravdepodobnosťou prvotne vyvolaný samotným žalobcom (nie žalovaným), ktorý zrejme neuniesol skutočnosť, že sa s ním chcela dcéra žalovaného rozviesť, resp. bol ovplyvnený výsledkom predchádzajúcej hádky žalobcu a dcéry žalovaného. Za takéhoto stavu pri uplatnení princípu vzájomnosti, nebolo možné následné správanie sa žalovaného (hoci by vykazovalo znaky nevhodnosti) kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov a byť dôvodom pre vrátenie daru. Pokiaľ ide o rozvod manželstva žalobcu a dcéry žalovaného, odhliadnuc od toho, že tento žalobca neuviedol ako dôvod na vrátenie daru vo výzve zo dňa 29.11.2013, tento nemôže byť dôvodom na vrátenie daru. Samotný rozpad, resp. rozvod manželstva (aj keď je sklamaním v očiach žalobcu) nie je skutočnosťou, ktorá predstavuje hrubé porušenie dobrých mravov (rozvod manželstva ako jednu z foriem jeho zániku upravuje samotný zákon o rodine, ktorý ho pripúšťa). V tomto smere bolo potrebné prihliadnuť k dôvodom rozvodu, ktoré vyplývali z pripojeného rozvodového spisu. Preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa oboznámil s obsahom rozvodového spisu, z ktorého vyplynuli dôvody rozvodu, ku ktorým možno pripísať najmä neprimerané a agresívne správanie sa žalobcu vo vzťahu k dcére žalovaného a ich deťom. Navyše, ako už bolo uvedené, v danej veci bolo relevantné iba správanie obdarovaného a vrátením daru nemožno postihnúť aj dôsledky správania iných osôb ako obdarovaného, hoci i jemu blízkych. Pokiaľ ide o účel darovania prezentovaný žalobcom, odvolací súd uvádza, že darca sa ako dôvodu k vráteniu daru nemôže dovolávať skutkových okolností, ktoré nastali, či existovali v dobe pred darovaním a za ktorých bol právny úkon darovania uskutočnený, a o ktorých obe strany pri uzatváraní zmluvy vedeli (rozsudok NS ČR 33 Cdo 2425/98). Pokiaľ teda účelom darovania bolo odvrátiť zaťaženie darovanej nehnuteľnosti exekúciou, príp. jej postihnutie v exekúcii, táto skutočnosť bola vo vzťahu k predmetu sporu irelevantná. Pre rozhodovanie súdu bolo potrebné za relevantné považovať obdobie medzi darovaním nehnuteľností až po doručenie písomnej výzvy žalobcu adresovanej žalovanému na vrátenie daru. Skutočnosti, ktoré nastali po tomto období boli pre rozhodovanie súdu irelevantné a rovnako boli irelevantné tie skutočnosti, ktoré žalobca nevymedzil ako dôvod vrátenia daru v písomnej výzve a v žalobnom návrhu (žalobcovi však nebráni domáhať sa vrátenia daru na základe iných (nových) skutočností, ktoré by napĺňali znaky hrubého porušenia dobrých mravov zo strany obdarovaného). Odvolacia argumentácia žalobcu (že darovanie bolo výsledkom rodinnej dohody, s cieľom odvrátiť exekúciu na darovanú nehnuteľnosť, spôsob financovania kúpy bytu, rozvod manželstva s dcérou žalovaného, nahrávanie žalobcu dcérou žalovaného a pod.) bola v tomto ohľade právne bezvýznamná. 13. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní spochybňuje objektívnosť výpovedí svedkov (predovšetkým dcéry a manželky žalovaného) iba na základe ich príbuzenského vzťahu k žalovanému odvolací súd uvádza, že takýto odvolací dôvod bez ďalšieho neobstojí. Spochybňovať objektívnosť výpovedí svedkov iba na základe ich kolegiálneho alebo iného rodinného, či spoločenského vzťahu bez toho, aby vierohodnosť výpovedí spochybňovali aj iné, objektívne zadokumentované skutočnosti a dôkazy, by v prípadoch, kedy jediným dostupným dôkazom je práve iba výpoveď účastníkov konania, či svedkov majúcich medzi sebou takýto vzťah, viedlo k nemožnosti uniesť dôkazné bremeno navrhovateľom, príp. odporcom a zároveň by viedlo k vytvoreniu neakceptovateľnej „prezumpcie nepravdivosti“ svedeckých výpovedí či tvrdení účastníkov konania (viď nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29). 14. Napokon k odvolacím námietkam o nesprávnych skutkových záveroch prvoinštančného súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu (ako výsledok hodnotenia dôkazov), by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Podľa ust. § 132 O. s. p. (v súčasnosti § 191 ods. 1 C.s.p.) dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť; uplatňuje sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov a len vo výnimočných prípadoch zákon súdu ukladá určité obmedzenia pri hodnotení dôkazov. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p. (v súčasnosti § 220 ods. 2 C.s.p.), podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd má povinnosť dbať na tom, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé a vyhovujúce najmä základnej požiadavke preskúmateľnosti. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie rozsiahlym dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, aplikoval naň správny predpis a svoje rozhodnutie aj podrobne a presvedčivo odôvodnil; z odôvodnenia rozhodnutia presne, zrozumiteľne a určite vyplývajú v logickej nadväznosti a s hodnotiacou väzbou k jednotlivým dôkazom skutkové zistenia, ktoré v súhrne vytvárajú skutkový nález súdu. Okolnosti namietané žalobcom v odvolaní vo vzťahu k spôsobu vyhodnotenia vykonaných dôkazov nemajú za následok úvahu odvolacieho súdu, ktorá by nebola zhodná s v napadnutom rozhodnutí prezentovanou úvahou prvoinštančného súdu. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, tzn., aby sa rozhodlo v súlade s jeho požiadavkami a ani právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia dôkazov. 15. Nebolo možné sa stotožniť ani s námietkou žalobcu, že napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci, nakoľko právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanom prípade s odvolaním sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne. 16. Na základe vyššie uvedeného sa odvolací súd v celom rozsahu stotožnil s názorom súdu prvej inštancie, že konanie žalovaného vytýkané žalobcom vo výzve na vrátenie daru a v žalobe nenapĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov. Negatívne správanie sa žalovaného k žalobcovi (napriek tomu že ani nebolo preukázané tak ako ho žalobca deklaroval vo výzve na vrátenie daru) bolo potrebné posudzovať vzhľadom na jeho objektívne prejavy (pričom bolo potrebné zohľadniť okolnosti za ktorých k nevhodnému správaniu došlo), a nie z pohľadu subjektívneho pocitu žalobcu, ako to bolo v posudzovanom prípade. 17. Z toho vyplýva, že napadnutý rozsudok je vecne správny a preto ho odvolací súd potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. 18. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C.s.p., v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému úspešnému v odvolacom konaní, priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.). Podľa § 239 ods. 1 C.s.p. proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť, o ktorej rozhodne súd prvej inštancie (§ 248 C.s.p.). 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, c/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, d/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo e/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne / dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha /dovolací návrh/ (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).