Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/204/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214206911 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 06. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214206911.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Valérie Kleinovej a JUDr. Alexandry Hanusovej v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti žalovanému: Š. V., naposledy bytom A. X, B., zastúpeného súdom ustanovenou opatrovníčkou J. U., zamestnankyňou Okresného súdu Bratislava V, o zaplatenie 6.016 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 22C/213/2014-91, zo dňa 16.3.2016, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanému p r i z n á v a proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.888 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.3.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.4.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.5.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.6.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.7.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.8.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.9.2011 do zaplatenia, 9,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.10.2011 do zaplatenia, 9,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.11.2011 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.12.2011 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.1.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.2.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.3.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.4.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.5.2012 do zaplatenia, 9,00 % ročne zo sumy 94 eur od 21.6.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.7.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.8.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.9.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.10.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.11.2012 do zaplatenia, 8,75% ročne zo sumy 94 eur od 21.12.2012 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.01.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.2.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.03.2013 do zaplatenia, 8,75 % ročne zo sumy 94 eur od 21.04.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.5.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.6.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.7.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.8.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.9.2013 do zaplatenia, 8,50 % ročne zo sumy 94 eur od 21.10.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.11.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.12.2013 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 94 eur od 21.1.2014 do zaplatenia, 8,25 % ročne zo sumy 1.598 eur od 14.2.2014 do zaplatenia; vo zvyšku žalobu zamietol. Žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 225,31 eura titulom zaplateného súdneho poplatku a náhradu trov právneho zastúpenia 492,82 eura. Uviedol, že žalobca v konaní žiadal o priznanie nepremlčaných splátok za obdobie od 20.3.2010 do 20.6.2015 (64 splátok) v celkovej sume 6.016 eur vrátane úrokov z omeškania. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C.s.p.), súd prvej inštancie vo vzťahu k skutkovému stavu z vykonaného dokazovania zistil, že právny predchodca žalobcu a dlžník 24.6.2005 uzavreli zmluvu o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej právny predchodca žalobcu poskytol dlžníkovi peňažné prostriedky vo výške 6.638,78 eura, ktoré sa dlžník zaviazal platiť v mesačných splátkach po 94 eur vždy k 20 dňu v mesiaci, s uvedením úrokovej sadzby vo výške 11,10 % ročne; zároveň právny predchodca žalobcu 24.6.2005 uzavrel s dlžníkom a žalovaným dohodu o ručení, na základe ktorej žalovaný prevzal na seba povinnosť uspokojiť pohľadávku v prípade, ak ju neuspokojí dlžník. Zmluvou o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/CE zo dňa 4.11.2009 postúpil právny predchodca žalobcu pohľadávku dlžníka žalobcovi a zároveň oznámením zo dňa 20.11.2009 upovedomil dlžníka a žalovaného o postúpení pohľadávky na žalobcu. V dôsledku úmrtia dlžníka vstúpil do jeho povinností žalovaný. Žalobca zaslal žalovanému 13.2.2014 oznámenie o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 13.2.2014 a vyzval žalovaného k splateniu celej pohľadávky, pričom pohľadávka v tom čase predstavovala sumu 11.828,02 eura. 3. S poukazom na § 497, § 499, § 369, § 502 ods. 1, § 506 Obchodného zákonníka, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 524 ods. 1, ods. 2, § 546, § 548 ods. 1, § 100 ods. 1, § 101, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 2 písm. a), písm. b) a § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z.z. súd prvej inštancie dospel k záveru o dôvodnosti žaloby v časti splátok uplatnených od 20.3.2011, vrátane zosplatnenej časti úveru, nakoľko mal vykonaným dokazovaním za preukázané, že dlžník uzavrel s právnym predchodcom žalobcu zmluvu o splátkovom úvere, na základe ktorej mu právny predchodca žalobcu poskytol peňažné prostriedky a dlžník sa zaviazal uvedené prostriedky splatiť. V dôsledku úmrtia dlžníka bol žalovaný ako ručiteľ na základe dohody o ručení povinný úver poskytnutý dlžníkovi splatiť. 4. Žalobu v časti uplatnených splátok od 20.3.2010 do 20.2.2011 súd prvej inštancie považoval za premlčanú; v tejto súvislosti konštatoval, že v čase postúpenia pohľadávky na žalobcu predstavovala hodnota pohľadávky 11.828,02 eura, pričom v dôsledku porušenia zmluvy o poskytnutí úveru žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru ku dňu 13.2.2014, pričom výška dlžnej sumy predstavovala sumu 11.828,02 eura. Po ustálení pasívnej legitimácie žalovaného (keď v dôsledku úmrtia dlžníka F. V. nedošlo k zániku ručiteľského záväzku žalovaného) prezentoval právne závery, ktorými odôvodnil zamietnutie žaloby v časti premlčaných splátok, tak, že medzi žalobcom a žalovaným bola uzavretá zmluva o splátkovom úvere a nakoľko pri uzatváraní zmluvy žalobca ako dodávateľ konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžník ako spotrebiteľ nekonal v rámci predmetu obchodnej či inej podnikateľskej činnosti, mal za nepochybné, že zmluva je svojim charakterom zmluvou spotrebiteľskou; považoval za potrebné aplikovať spotrebiteľské právo a v rámci neho ustanovenia Občianskeho zákonníka a zákona č. 250/2007 Z.z. Nepoprel povahu úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu, avšak na otázku premlčania vzhľadom na spotrebiteľský charakter zmluvy aplikoval ustanovenia Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa výhodnejšie s tým, že takéto riešenie odobril aj Ústavný súd SR, ktorý v uznesení z 19.6.2013, sp. zn. I. ÚS 402/2013, konštatoval, že prednostným uplatnením Občianskeho zákonníka na prospech spotrebiteľa na úver ako absolútny obchod upravený v Obchodnom zákonníku nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa. Súd prvej inštancie uzavrel, že novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z.z. definitívne normatívne vyriešila (doplnením § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Z autentického výkladu zákonodarcu mu vyplynulo, že Občiansky zákonník bude použitý, pokiaľ ide o posudzovanie otázky premlčania, otázky úpravy ručenia, zmluvnej pokuty, uznania záväzku a podobne, aj keby sa na právny režim mala použiť právna úprava Obchodného zákonníka. Na uvedenom základe vyslovil, že je potrebné aplikovať § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. (účinného 1.5.2014), ktorý zakotvil povinnosť súdu v každom konaní preskúmať, či nárok uplatňovaný proti spotrebiteľovi nie je premlčaný, resp. či nie je daná iná zákonná prekážka, ktorá by neumožňovala nárok po práve priznať. 5. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p.; a keďže žalobcovi zo žalovanej sumy priznal 4.888 eur s príslušným úrokom z omeškania, ustálil, že jeho úspech v pomere k žalovanej pohľadávke činí 81,25 % a úspech žalovaného v pomere k žalovanej pohľadávke činí 18,75 %. Po odrátaní úspechu žalovaného od úspechu žalobcu mu vyšiel čistý úspech žalobcu v pomere 62,50 % a preto žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi trovy konania 225,31 eura titulom zaplateného súdneho poplatku a 492,82 eura titulom náhrady trov právneho zastúpenia. 6. Proti zamietajúcej časti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a vyhovieť žalobe v časti uplatnených splátok od 20.3.2010 do 20.2.2011, resp. zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal (vzhľadom na uzavretie predmetnej úverovej zmluvy dňa 24.6.2005) nesprávnu aplikáciu ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa premlčacej doby, nakoľko bolo potrebné aplikovať ustanovenia Obchodného zákonníka, keďže ide o zmluvu o úvere a teda absolútny obchodno-záväzkový vzťah aj napriek tomu, že jednou zo zmluvných strán je spotrebiteľ. V období do 31.12.2007, kedy bola predmetná úverová zmluva uzavretá, sa vzťahovali ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka len na kúpnu zmluvu, zmluvu o dielo a na iné zmluvy upravené v 8. časti Občianskeho zákonníka ako aj na zmluvu podľa § 55 Občianskeho zákonníka. Zmluva o úvere bola upravená v Obchodnom zákonníku. V dôsledku toho sa na účastníkov úverovej zmluvy nevzťahovala povinnosť uvedená v prechodnom ustanovení § 879f ods. 3 Občianskeho zákonníka. Mal za to, že právne vzťahy zo zmluvy o úvere uzavretej pred 1.1.2008 sa spravujú ustanoveniami Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu účastníkov. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 2 M Cdo 3/2011, podľa ktorého vzťahy, ktoré vznikli zo zmluvy o úvere, sa bez ohľadu na povahu účastníkov spravujú záväzkovou časťou Obchodného zákonníka a na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.3.2013, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012, podľa ktorého v prípade, ak sa hlavný záväzkový vzťah, z ktorého žalobca vyvodzuje svoj nárok, spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka, treba podľa neho postupovať aj v otázke premlčania uplatneného nároku. Správnosť aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka na vzťahy vzniknuté zo zmluvy o úvere opätovne potvrdil Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí zo dňa 24.3.2015, sp. zn. 7 M Cdo 9/2014, ktorým zrušil rozsudok Krajského súdu v Prešove a rozsudok okresného súdu Vranov nad Topľou pre nesprávne právne posúdenie, kedy tieto súdy nesprávne aplikovali Občiansky zákonník na predmetný zmluvný vzťah. Na podporu svojho názoru uviedol aj ďalšie súdne rozhodnutia Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/132/2013, sp. zn. 15Co/28/2013, Krajského súdu v Trnave sp. zn. 9Co/138/2013, Krajského súdu v Žiline sp. zn. 9Co/157/2013 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/64/2013. Ďalej argumentoval tým, že aplikáciou § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. dochádza k značnému narušeniu princípov právneho štátu, konkrétne k porušeniu zákazu diskriminácie, porušeniu ochrany pred svojvoľným zásahom štátnej moci, k narušeniu práva na majetok a ochranu vlastníckeho práva, k porušeniu práva na prístup k nezávislému a nestrannému súdu a k porušeniu zásady rovnosti účastníkov súdneho konania. Použitím tohto zákonného ustanovenia na prebiehajúce súdne konania bez ohľadu na to, za akého právneho stavu došlo k nadobudnutiu pohľadávok veriteľom a za akého právneho stavu došlo k podaniu žaloby, došlo k zotretiu princípu právnej istoty ako jedného zo znakov právneho štátu, ktorého súčasťou je aj požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci a k závažnému zásahu do majetkových práv veriteľa. Vzhľadom na to, že v konaní si uplatnil svoj nárok žalobným návrhom zo dňa 13.3.2014 (doručeným súdu 18.3.2014) a predmetné ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. nadobudlo účinnosť až 1.5.2014, nesúhlasil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ďalej len „C.s.p.“), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 29.6.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 1, ods. 2 C.s.p.). 9. S ohľadom na to, že preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu je obmedzená maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní, odvolací súd na zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie poukazuje na stanovisko Občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré prijal na svojom rokovaní 5.2.2015, z ktorého senáty občianskoprávneho kolégia Krajského súdu v Bratislave v zmysle § 17 ods. 3 písm. a) zákona č. 757/2004 Z.z. v rámci zjednoteného výkladu vychádzajú. V predmetnom stanovisku, ktoré bolo prijaté k otázke k výkladu ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., ktoré dopadá aj na prejednávaný spor, bol prijatý záver, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. je možné aplikovať aj na konania začaté pred jeho účinnosťou, t.j. aj na konania začaté pred 1.5.2014. V odôvodnení je osobitne akceptovaný právny názor, podľa ktorého napriek tomu, že samotné premlčanie má hmotnoprávny charakter, procesná povaha cit. ustanovenia vyplýva z jeho samotného znenia, ktoré ustanovenie normuje predovšetkým a najmä procesnú činnosť orgánu rozhodujúceho o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy. Na jeho základe sa súdu ako orgánu rozhodujúcemu o nároku zo spotrebiteľskej zmluvy ukladá povinnosť v súdnom konaní z úradnej povinnosti prihliadať na premlčanie v spotrebiteľských veciach, teda ide o konkrétny procesný postup súdu v konaní, čo nasvedčuje procesnoprávnemu charakteru ustanovenia. Keďže ide o procesné ustanovenie, v prípade absencie prechodného ustanovenia platí, že súd postupuje podľa právneho stavu účinného v čase rozhodovania súdu. Preto, ak bolo v čase rozhodovania súdu prvej inštancie (16.3.2016) predmetné ustanovenie cit. zákona účinné, súd prvej inštancie ho bol povinný aplikovať, i keď sa civilný spor začal skôr, t.j. pre účinnosťou zákona. Žalobca v podanom odvolaní ničím nespochybnil záver súdu prvej inštancie, že žalobca resp. jeho právny predchodca pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy konal v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti a dlžník uzavrel zmluvu o úvere ako fyzická osoba, výhradne pre súkromné účely, ktoré nesúvisia s akýmkoľvek podnikaním; žalobca nespochybnil, že žalovaný má v predmetnom právnom vzťahu postavenie spotrebiteľa a preto skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie o čiastočnom zamietnutí žaloby. 10. Odvolací súd na ďalšie zdôraznenie správnosti záverov prijatých súdom prvej inštancie reagujúc na odvolacie námietky žalobcu, že došlo k nesprávnej aplikácii ustanovenia Občianskeho zákonníka týkajúceho sa premlčacej doby, uvádza, že zmluva o úvere bola ku dňu uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, t.j. 24.6.2005 upravená v § 497 a nasl. Obchodného zákonníka; nebolo ju teda možné subsumovať pod definíciu spotrebiteľskej zmluvy podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka (v znení účinnom k 22.8.2005). Zmluva o úvere však aj napriek tomu bola zmluvou spotrebiteľskou v zmysle § 23a ods. 1 zákona č. 634/1992 Zb., podľa ktorého spotrebiteľskými zmluvami sú zmluvy uzavreté podľa Občianskeho zákonníka, Obchodného zákonníka, ako aj všetky iné zmluvy, ktorých charakteristickým znakom je, že sa uzavierajú vo viacerých prípadoch, a je obvyklé, že spotrebiteľ obsah zmluvy podstatným spôsobom neovplyvňuje. Charakteristickým znakom spotrebiteľskej zmluvy je jej uzatváranie vo viacerých prípadoch a skutočnosť, že spotrebiteľ neovplyvnil obsah zmluvy podstatným spôsobom. Spotrebiteľskou zmluvou je teda zmluva uzatváraná s väčším počtom spotrebiteľov za totožných podmienok a tieto podmienky sú vopred určené dodávateľom, pričom spotrebiteľ ich obsah nemôže ovplyvniť. Spotrebiteľskou zmluvou je v zmysle uvedeného akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi a to bez ohľadu na to, či je upravená Občianskym zákonníkom, Obchodným zákonníkom, alebo iným osobitným zákonom. Právny predchodca žalobcu uzavrel s dlžníkom zmluvu o splátkovom úvere, ktorá bola svojou povahou zmluvou spotrebiteľskou, nakoľko právny predchodca žalobcu vystupoval ako dodávateľ, t.j. ako osoba, ktorá pri uzavieraní a plnení zmluvy konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a dlžník vystupoval ako spotrebiteľ, t.j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti; dlžník ako nepodnikajúca fyzická osoba uzatvoril zmluvu s vopred vypracovaným predmetom plnenia; neexistujú pritom žiadne pochybnosti o tom, že predmetná zmluva o splátkovom úvere má podobu klasickej formulárovej zmluvy, ktorej typickým znakom je, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení vzhľadom na formulárovú predtlač, pričom všeobecné obchodné podmienky tvoria priamo jej prílohu. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd poznamenáva, že v danej veci ide o vzťah medzi podnikateľom a spotrebiteľom, ktorý prijíma úver na spotrebu, teda sa jedná o typicky občianskoprávny vzťah. Úverovanie spotrebiteľov patrí medzi najfrekventovanejšie občianskoprávne vzťahy a je plne v súlade s princípmi ochrany spotrebiteľa, že v prípade duplicitnej právnej úpravy rovnakých inštitútov súkromného práva je dôvodné aplikovať právnu úpravu o občianskych právach a nie obchodné (podnikateľské) právo. Súd prvej inštancie na tomto základe náležite aplikoval príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka na záver, že uplatňovaný nárok je premlčaný a ktorý napadnutým rozsudkom v zmysle § 5b zákona č. 250/2007 Z.z., § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka aj správne zamietol. 11. V súlade s Občianskym zákonníkom, ako aj v súlade so smernicou Rady 93/13 EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách je podmienkou naplnenia znakov spotrebiteľskej zmluvy skutočnosť, že sú priamo na jej základe dodávané tovary alebo služby, ale rozhodujúca je len skutočnosť, že pri uzatváraní a plnení účastník nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Z uvedeného vyplýva, že z definície spotrebiteľskej zmluvy nie sú vylúčené ani zmluvy zabezpečujúce a teda dohoda o ručení uzatvorená medzi žalobcom a žalovaným znaky spotrebiteľskej zmluvy splňuje. 12. Odvolací súd ďalej konštatuje, že v zmysle § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase dohodnutej konečnej splatnosti poskytnutého úveru resp. v čase, odkedy sa právo mohlo vykonať po prvý krát, sa ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, mali použiť vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom; systematickým výkladom tohto ustanovenia je dostatočným spôsobom odôvodnený záver, že na účely posúdenia premlčania v spotrebiteľských zmluvách majúcich formu absolútneho obchodu sa prednostne použije právna úprava obsiahnutá v Občianskom zákonníku. Nastúpený trend ochrany spotrebiteľa v uvedených prípadoch potvrdil aj zákonodarca novelizáciou § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka (pripojením tretej vety), podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keby sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, že predmetné ustanovenie poníma výkladový status a jeho cieľom bolo iba expressis verbis vyjadriť aj doposiaľ platné pravidlo prednostného použitia režimu Občianskeho zákonníka na spotrebiteľské záväzky. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku zo dňa 21.4.2015, sp. zn. 3 M Cdo 14/2014, ktorým zamietol mimoriadne dovolanie generálneho prokurátora, sa predmetné ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou; rovnaký názor Najvyšší súd SR zaujal aj vo svojom rozhodnutí zo dňa 28.5.2015, sp. zn. 8 M Cdo 3/2015. Ustálená rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít tak zastáva jednoznačne názor, že právna úprava chrániaca spotrebiteľa (napr. v prípadoch duálnej úpravy premlčania podľa Obchodného a Občianskeho zákonníka), odôvodňuje aplikáciu ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré sú pre spotrebiteľa (v určitej konkrétnej situácii) výhodnejšie. Záverom hodno podotknúť, že aplikáciu občianskoprávnej úpravy o premlčaní v absolútnych obchodnoprávnych zmluvách majúcich spotrebiteľský charakter odobril aj Ústavný súd SR (uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 402/2013, zo dňa 19.6.2013), ktorý takýto postup neoznačil za ústavne nekonformný. Rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 2 M Cdo 3/2011 zo dňa 28.4.2011, sp. zn. 6 M Cdo 4/2012 zo dňa 27.3.2013) a ďalšie rozhodnutia krajských súdov, na ktoré žalobca v odvolaní poukazuje už požiadavky aktuálnej praxe z uvedených hľadísk nereflektujú; závery týchto rozhodnutí preto odvolací súd nemohol aplikovať v predmetnej veci. Na uvedenom základe skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní neboli ďalej spôsobilé zmeniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutej časti, na ktorých založil svoje rozhodnutie o zamietnutí uplatňovaného nároku z dôvodu jeho premlčania. 13. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 14. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).