Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 7Co/393/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214216422 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Podmajerská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214216422.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Blanky Podmajerskej a členov senátu JUDr. Mariany Harvancovej a Mgr. Adely Unčovskej, v právnej veci navrhovateľa: W. X., nar. X.X.XXXX, bytom V. XX, XXX XX Z., zastúpeného: Mgr. Ľuboš Jurčo, advokát, Pribinova 25, 811 09 Bratislava, proti odporcovi: V. X., nar. XX.X.XXXX, bytom K. XX, XXX XX Z., o návrhu na zvýšenie výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 31.5.2016, č.k. 12C/147/2014-152, jednomyseľne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvej inštancie sa z r u š u j e a vec sa v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : 1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť prispievať na výživu navrhovateľa mesačne sumou 220 eur počnúc od 2.7.2014 s tým, že výživné je splatné k rukám navrhovateľa, vždy do 15-teho dňa toho ktorého mesiaca vopred, zročné výživné za obdobie od 2.7.2014 do 31.5.2016 vo výške 440 eur uložil odporcovi uhradiť navrhovateľovi spolu s bežným výživným v mesačných splátkach po 100 eur pod stratou výhody splátok počnúc právoplatnosťou rozsudku, zmenil rozsudok Okresného súdu Bratislava II sp. zn. 27P/497/2011 zo dňa 19.12.2011 v časti o výživnom, vo zvyšku návrh zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. 2. Právne rozsudok odôvodnil ust. § 62 ods. 1,2, 4,5, § 63 ods. 1,2, § 75 ods.1,2, § 78 ods. 1,3 zákona č. 36/2005 Z.z. Zákon o rodine (ďalej len „Zákon o rodine„), § 142 ods.2, § 150 ods. 1 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej „O.s.p.“) konštatujúc, že mal nepochybne preukázané, že pomery na strane navrhovateľa sa zmenili a bola daná potreba zvýšenia výživného, avšak nie v žiadanom rozsahu. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania preukázané, že odporca vykonáva podnikateľskú činnosť, pri skúmaní pomerov na strane odporcu vychádzal z daňového priznania za rok 2014, kedy jeho príjmy zo živnosti dosiahli sumu 11.733,33 eur a výdavky vo výške 7.734,15 eur. Prihliadol na skutočnosť, že odporca je vlastníkom bytu na K. U. XX O. Z. a vlastníkom motorového vozidla vedeného na firmu. Z potvrdenia spoločnosti DELTA DEFENCE, a.s. mal za preukázané, že odporca zo spoločnosti za rok 2014 nedostal a ani mu nebola priznaná žiadna odmena. Na základe predložených daňových priznaní tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že majetkové pomery odporcu nie sú v takom rozsahu, aby uspokojili potreby navrhovateľa v rozsahu, ako sa návrhom domáhal. Pri skúmaní pomerov na strane matky navrhovateľa súd prvej inštancie konštatoval, že matka navrhovateľa, hoci vykonáva podnikateľskú činnosť, nie je schopná uspokojiť potreby svojich detí tak, ako to vyžadujú a z tohto dôvodu jej prispieva na úhradu nákladov jej otec, t.j. starý otec navrhovateľa. Pri rozhodovaní o návrhu súd prvej inštancie prihliadol ku skutočnosti, že odporca v závere konania poukázal aj na to, že jeho priateľka je momentálne tehotná, čím je daný predpoklad, že odporca bude mať ďalšiu vyživovaciu povinnosť. Po vyhodnotení všetkých dôkazov tak súd prvej inštancie dospel k záveru, že na strane navrhovateľa sú odôvodnené a preukázané výdavky mesačne v sume 400 eur a vzhľadom na schopnosti, možnosti a majetkové pomery odporcu je návrh na zvýšenie výživného dôvodný v časti 220 eur. S prihliadnutím na skutočnosť, že odporca prispieva na školné dcére (t.j. sestre navrhovateľa) neurčil mu súd povinnosť podieľať sa na nákladoch na školné aj navrhovateľovi konštatujúc, že v konaní nemal preukázané, že je v možnostiach odporcu túto čiastku v polovicu uhrádzať. V tejto súvislosti konštatoval, že navrhovateľ s odporcom vopred nekonzultoval, či je v jeho možnostiach uhrádzať mu náklady na školné na súkromnej vysokej škole a uzavrel, že navrhovateľ mal možnosť študovať fakultu masmédií aj na štátnej škole, na ktorej sa školné neplatí, čím by sa výdavky navrhovateľa znížili. Pri určení výšky zročného výživného súd prvej inštancie zohľadnil v konaní nesporované platby výživného poukazované titulom výživného odporcom navrhovateľovi vo výške 200 eur mesačne od podania návrhu až do rozhodnutia vo veci samej. Vo zvyšnej časti súd prvej inštancie návrh navrhovateľa zamietol majúc za to, že navrhovaná výška výživného je neprimeraná veku a potrebám navrhovateľa. 3. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ust. § 142 odsek 2 a § 150 ods. 1 O.s.p. konštatujúc, že konanie o zvýšenie výživného je konaním špecifickým, pretože zákonná vyživovacia povinnosť rodičom k deťom trvá do času, kým dieťa nie je schopné sa samostatne živiť. Ďalej uviedol, že i keď bol navrhovateľ v konaní o zvýšenie výživného úspešný, pri určení výživného sa stotožnil s vyjadreniami odporcu, výživné priznal vo výške 220 eur a nie v navrhovanej výške 380 eur. 4. Proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ namietajúc, že súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní nedostatočným spôsobom zistil majetkové pomery odporcu. V konaní nebolo dostatočne preukázané, že schopnosti a majetkové pomery na strane odporcu mu neumožňujú podieľať sa na jeho nákladoch na školné. Namietal, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní neprihliadol na skutočnosť, že naďalej býva u svojej matky, ktorá mu poskytuje osobnú starostlivosť, zabezpečuje stravu, ubytovanie ako aj vreckové a je nútený prostredníctvom svojej matky ako aj sám žiadať o finančnú pomoc svojho starého otca. Uviedol, že odporca v konaní nepreukázal z akých príjmov zabezpečuje svoje a priateľkine životné potreby, z akých prostriedkov platí výživné na dcéru I. X. a uhrádza polovicu jej školného vo výške 1.150 eur. Mal za to, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí nesprávne prihliadol na budúcu vyživovaciu povinnosť odporcu, keď poukázal na to, že priateľka odporcu je tehotná. Rovnako namietal, že odporca v konaní nepreukázal výšku svojich životných nákladov. Vzhľadom k uvedenému žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil alebo zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. 5. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že súd prvej inštancie dospel na základe výsledkov dokazovania k správnemu záveru o zmene pomerov na strane navrhovateľa odôvodňujúcich zvýšenie výživného, pričom však zohľadnil nižšiu výšku odôvodnených potrieb navrhovateľa než ním tvrdených a zohľadnil možnosti a schopnosti výživou povinného odporcu. I keď súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí vzal do úvahy aj tehotenstvo jeho priateľky, túto skutočnosť len konštatoval, bez bližšej konkretizácie a vplyvu na rozhodnutie. Poukazovať na osobnú starostlivosť matky navrhovateľa a zohľadniť to pri určení výživného v prípade navrhovateľa, považoval za právne irelevantné, nakoľko sa jedná o plnoletú osobu a nie o maloleté dieťa. Mal za to, že bez ohľadu na plnenie zákonných kritérií pre určenie vyživovacej povinnosti, súd nemôže priznať výživné v prípade zisteného rozporu s dobrými mravmi. I keď došlo k narušeniu rodinných vzťahov otca a syna je nesporným, že navrhovateľ výživné potrebuje s ohľadom na potrebu zvýšenia kvalifikácie. Vzhľadom k uvedenému považoval napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne a žiadal, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. 6. K vyjadreniu odporcu sa vyjadril navrhovateľ podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 21.9.2016, pričom odkázal na obsah podaného odvolania a opätovne poukázal na skutočnosť, že odporca nepreukázal výšku svojich životných nákladov, nepredložil jediný dôkaz o týchto skutočnostiach ani o nákladoch spojených s užívaním bytu na K. U. Č.. XX O. Z.. Vykonané dokazovanie súdom prvej inštancie z predložených daňových priznaní nemožno považovať za jediné objektívne meradlo zisťovania majetkových pomerov odporcu. Mal za to, že odporca opomína skutočnosť, že zákonná vyživovacia povinnosť rodičov vzniká voči deťom ich narodením a trvá do času, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Domnieva sa preto, že súd prvej inštancie mal v čase rozhodovania prihliadnuť na daňové priznanie odporcu za kalendárny rok 2015, nakoľko v čase rozhodovania už boli známe výsledky hospodárenia povinného za rok 2015. Vzhľadom k uvedenému tak súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov v konaní dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a zároveň nedostatočným spôsobom zistil majetkové pomery odporcu. 7. Odporca sa k vyjadreniu navrhovateľa vyjadril podaním zo dňa 17.10.2016 a uviedol, že v napadnutom rozhodnutí súd prvej inštancie správne vychádzal z jeho schopností, možností a majetkových pomerov, po zohľadnení vyživovacej povinnosti na sestru navrhovateľa a ustálil výšku výživného na navrhovateľa na sumu 220 eur. Neurčenie aj školného výživným súd prvej inštancie správne odôvodnil nemožnosťou odporcu podieľať sa aj na týchto nákladoch navrhovateľa na štúdium, ktoré nepovažoval za nevyhnutné, nakoľko rovnaké štúdium by dosiahol navrhovateľ aj na štátnej vysokej škole a s nižšími výdavkami. Pre úplnosť odporca doplnil, že mu pribudla dňom 30.9.2016 ďalšia vyživovacia povinnosť, nakoľko sa mu narodil syn W. X.. 8. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom podaného odvolania (§ 65, § 66 zák. č. 161/2015 Z.z. Civilný mimosporový poriadok, ďalej len „C.m.p.“), a nie je viazaný odvolacími dôvodmi, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 470 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a podľa § 65, § 66 v spojení s § 395 C.m.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. 9. V prejednávanej veci z obsahu súdneho spisu vyplýva, že odporcovi bola voči vtedy maloletému navrhovateľovi naposledy určená vyživovacia povinnosť rozsudkom Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.12.2011 (právoplatným dňa 19.1.2012), č.k. 27P/497/2011-28 na sumu 200 eur mesačne, ktorá bola stanovená na základe dohody rodičov maloletého dieťaťa schválenej súdom. 10. Pokiaľ ide o rozsah odvolania, z obsahu odvolania je zrejmé, že navrhovateľ odvolaním napadol všetky výroky rozhodnutia súdu prvej inštancie. 11. Podľa § 1 C.m.p. podľa tohto zákona súdy prejednávajú a rozhodujú veci ustanovené v tomto zákone. 12. Podľa § 2 ods. 1 C.m.p. na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. 13. Podľa § 395 ods. 1 ak § 396 neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 14. Podľa § 395 ods. 2 C.m.p. právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. 15. Odvolací súd ako prvoradé konštatuje, že v prejednávanej veci súd prvej inštancie postupoval v konaní a pri rozhodovaní s použitím ustanovení Občianskeho súdneho poriadku v znení účinnom do 30.6.2016. O odvolaní navrhovateľa rozhodoval odvolací súd po nadobudnutí účinnosti zák.č. 160/2015 Z.z. a zák.č. 161/2015 Z.z. 16. Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. 17. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. 18. Podľa § 62 ods. 3 Zákona o rodine, každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona. 19. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. 20. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. 21. Podľa § 65 ods. 3 Zákona o rodine, výživné plnoletých detí upraví súd len na návrh. 22. Podľa § 78 ods. 1 Zákona o rodine, dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Okrem výživného pre maloleté dieťa je zmena alebo zrušenie výživného možné len na návrh. 23. Podľa § 78 ods. 3 Zákona o rodine, pri zmene pomerov sa vždy prihliadne na vývoj životných nákladov. 24. Vzhľadom na zákonnú povinnosť skúmať vždy, či napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo vydané v konaní postihnutou niektorou z procesných vád uvedených v § 389 ods.1 C.s.p., odvolací súd po posúdení okolnosti prejednávanej veci dospel k záveru, že konanie súdu prvej inštancie má vadu uvedenú v ust. § 389 ods.1 písm. b) C.s.p.. Porušenie práva na spravodlivý proces, znamená znemožnenie strane, aby uskutočňovala jej procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom. Vady zakladajúce zmätočnosť súdneho konania, ktoré zavinil súd svojim procesným postupom v rozpore so zákonom, spravidla vždy účastníkovi konania odnímajú možnosť konať pred súdom, pretože mu bránia v realizácii tých procesných práv, ktoré C.s.p. priznáva na účelné uplatnenie alebo bránenie práva proti druhému účastníkovi. Vydanie zmätočného rozhodnutia bez ďalšieho nemá svoje právne opodstatnenie, a preto je vždy nevyhnuté takéto rozhodnutie zrušiť najmä z hľadiska ústavou garantovaného práva na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie. 25. Podľa § 157 ods. 2 O.s.p., v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril žalovaný, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. 26. Nepreskúmateľné je teda také rozhodnutie súdu, ktoré nemá náležitosti uvedené v § 157 ods. 2 O.s.p.. Súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia musí vyporiadať so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami a jeho myšlienkový postup musí byť v odôvodnení dostatočne vysvetlený nielen z hľadiska výsledkov vykonaného dokazovania a skutkových zistení súdu, ale tiež z hľadiska prijatých právnych záverov. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup súdu a dôvody, so zreteľom na ktoré rozhodol. Odôvodnenie rozhodnutia súdu musí byť zároveň aj dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v (prípadnom) odvolacom konaní (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 8.9.2011, č.k. 3Cdo 96/2011). 27. Zákon o rodine v znení neskorších predpisov v ust.§ 62 a nasl. upravuje základné pravidlá pre určenie výšky výživného na dieťa. Konkrétna výška výživného je ovplyvňovaná faktormi jednak na strane dieťaťa, jednak na strane povinného rodiča. Pri posudzovaní potencionality príjmov povinného rodiča (v prejednávanej veci otca) musí súd postupovať veľmi prísne a zhodnotiť všetky relevantné skutočnosti, ktoré sa v konaní preukážu. Snaha povinného znížiť vyživovaciu povinnosť na najmenšiu možnú mieru je zo zákona eliminovaná tým, že pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti (akejkoľvek) súd neprihliada len na skutočné príjmy povinného, ktoré v čase vyhlásenia rozhodnutia dosahuje, ale vychádza sa z jeho potenciálnych príjmov, teda príjmov, ktoré by povinný mal, resp. mohol dosahovať pri existencii objektívne preukázaných skutočností (vek, stupeň dosiahnutého vzdelania a jeho zameranie, zdravotný stav, schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a podobne). V zmysle § 75 ods. 1 vety druhej Zákona o rodine na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. 28. Ustanovenie § 159 ods. 3 O. s. p. (v znení účinnom do 30. júna 2016) určovalo, že len čo sa o veci právoplatne rozhodlo, nemohla sa vec prejednávať znova. Občiansky súdny poriadok však umožňoval zmenu rozsudku, odsudzujúceho na plnenie v budúcnosti zročných dávok (alebo na plnenie v splátkach), ak sa podstatne zmenili okolnosti, ktoré sú rozhodujúce pre výšku a ďalšie trvanie dávok (alebo splátok). Hmotnoprávnou podmienkou toho, aby súd mohol o veci znova rozhodnúť, je zmena pomerov. Znamená to, že okolnosti, z ktorých súd vychádzal v čase vyhlásenia posledného rozhodnutia sa zmenili v takej miere, že sa závažnejším spôsobom prejavili v pomeroch účastníkov. Zmena pomerov mohla byť odôvodnená okolnosťami na strane oprávnenej alebo povinnej osoby , pričom sa mohla prejaviť aj objektívne vývojom životných nákladov. Zmena výšky výživného bola (a i za súčasnej právnej úpravy i naďalej je) možná najskôr od času, keď preukázateľne k zmene pomerov došlo. 29. Pri rozhodovaní o zmene výživného musí preto konajúci súd porovnať okolnosti dôležité pre určenie výživného ako v čase predchádzajúceho, tak i nového rozhodnutia, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Pri posudzovaní zmenených pomerov musí prihliadať ku všetkým okolnostiam, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výživného. V zmysle judikatúry je potrebné prihliadnuť na všetky okolnosti, ktoré by mohli odôvodniť zmenu výšky výživného. Avšak len vtedy môžu byť dôvodom na zmenu vyživovacej povinnosti, keď sa závažnejším spôsobom prejavia v pomeroch účastníkov (u oprávneného napr. v súvislosti s pribúdajúcim vekom, začínajúcou školskou dochádzkou, prípravou na budúce povolanie, u povinného napr. v dôsledku zmeny zárobku, pribudnutia či zániku vyživovacej povinnosti atď.) v porovnaní s pomermi v čase vyhlásenia predchádzajúceho rozsudku. Pokiaľ by súd nemal preukázanú zmenu pomerov a rozhodol by o zmene výšky vyživovacej povinnosti, išlo by o neprípustné preskúmavanie a reparáciu právoplatného súdneho rozhodnutia. Pri rozhodovaní o zmene výšky výživného preto treba porovnať okolnosti dôležité pre určovanie výživného tak v čase skoršieho, ako aj nového rozhodnutia, a to na základe spoľahlivých a úplných výsledkov dokazovania. Len v prípade, ak má súd preukázané, že sa pomery účastníkov zmenili, môže rozhodnúť o zmene výšky vyživovacej povinnosti. 31. Odvolací súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní dôsledne neskúmal zmenu pomerov na strane navrhovateľa a jeho rodičov, na ktorých výživu je i naďalej odkázaný v porovnaní s pomermi na strane navrhovateľa a jeho rodičov v čase schválenia rodičovskej dohody v predchádzajúcom rozsudku (rozsudok Okresného súdu Bratislava II zo dňa 19.12.2011, č.k. 27P/497/2011-28). Možno uviesť, že aj keď v odôvodnení posledného súdneho rozhodnutia upravujúceho výšku vyživovacej povinnosti odporcu z dôvodu schválenia rodičovskej dohody absentujú základné skutkové zistenia týkajúce sa pomerov na strane rodičov navrhovateľa, odvolací súd konštatuje, že bez doplnenia dokazovania vo vzťahu k pomerom na strane navrhovateľa a jeho rodičov v čase vydania pôvodného rozhodnutia, nemožno objektívne posúdiť opodstatnenosť nároku navrhovateľa na zvýšenie výživného. 32. Preto možno súhlasiť s námietkou navrhovateľa, že nemožno považovať za postačujúce pri skúmaní pomerov na strane povinného (odporcu) len predloženie daňového priznania odporcu za rok 2014, a to i s prihliadnutím na okolnosť, že návrh na začatie konania bol podaný na súd dňa 2.7.2014 a rozhodnutie bolo súdom prvej inštancie vydané dňa 31.5.2016. Rovnako z obsahu spisového materiálu nevyplýva, že by súd prvej inštancie skúmal v celom rozsahu majetkové pomery odporcu, stupeň dosiahnutého vzdelania, jeho zameranie, zdravotný stav a ani to, či a kedy u odporcu došlo porovnaním pomerov existujúcich na jeho strane v čase vydania posledného súdneho rozhodnutia (t.j. od posledného určenia výživného) k zmene majetkových a zárobkových pomerov (schopnosti, prax, dopyt na trhu práce a pod.). Vo vzťahu k príjmu odporcu je potrebné zistiť aj dôvody prípadného zníženia jeho príjmov, a vyhodnotiť jeho potencialitu príjmov v zmysle vyššie uvedených kritérií. Vzhľadom k uvedenému možno považovať záver súdu prvej inštancie o schopnostiach, možnostiach a majetkových pomeroch odporcu odôvodňujúcich zvýšenie jeho vyživovacej povinnosti na navrhovateľa od 2.7.2014 o sumu 20 eur mesačne za predčasné a nepreskúmateľné. 33. Odvolací súd sa zhoduje s úvahou súdu prvej inštancie v tom, že k zmene pomerov na strane navrhovateľa došlo tým, že v priebehu roka 2014 začal študovať na vysokej škole. Rovnako však pri rozhodovaní o výške výživného a pri skúmaní odôvodnených potrieb navrhovateľa bude potrebné posúdiť stav v čase vydania pôvodného rozhodnutia a porovnať tento stav s pomermi v čase podania návrhu. Až po dôkladnom preskúmaní pomerov na strane odporcu (povinného) v čase rozhodovania o podanom návrhu a doplnení dokazovania o zistenie pomerov na strane navrhovateľa a jeho rodičov v čase vydania pôvodného rozhodnutia, možno objektívne posúdiť, či v čase rozhodovania o podanom návrhu došlo k zmene pomerov na strane navrhovateľa a jeho rodičov. V tejto súvislosti je potrebné mať na zreteli, že matka navrhovateľa si svoju vyživovaciu povinnosť voči nemu riadne a dlhodobo plní. 34. Odvolací súd poukazuje na ustanovenie § 120 ods. 1 posledná veta O. s. p., účinného do 30.6.2016, ktorý súdu umožňoval, aby vykonal aj iné dôkazy, ktoré navrhli účastníci konania. Predmetné ustanovenie teda dávalo súdu možnosť napomôcť k zisteniu správneho skutkového stavu. Možno povedať, že išlo o prelomenie zásady formálnej pravdy v sporovom konaní, pretože súd vlastne prestáva byť viazaný dôkaznými návrhmi strán. Tento postup však nebol pravidlom, naopak, išlo o výnimočný postup, ktorý bolo možné využiť najmä vtedy, keď bolo vykonanie nenavrhnutých dôkazov nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Činnosť súdu v tejto oblasti teda nemala byť akýmsi „pátraním" po dôkazoch, ale išlo o oprávnenie súdu vstúpiť iniciatívne do konania vtedy, ak táto potreba z konania logicky vyplynula a zabezpečila spravodlivé rozhodnutie vo veci. Potreba možnosť vykonať aj iný dôkaz by teda mala vyplývať z doterajších prednesov účastníkov a vykonaných dôkazov. Navyše v čase súčasného rozhodovania je konanie o výživnom na plnoleté dieťa systematicky zaradené do Civilného mimosporového poriadku, v rámci ktorého platí vyhľadávací princíp. 35. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že pri rozhodovaní vo veci zohľadnil skutočnosť, že priateľka odporcu bola v danom čase tehotná a odporcovi vznikne ďalšia vyživovacia povinnosť. I keď z odôvodnenia napadnutého nie je zrejmým, či a v akom rozsahu uvedená skutočnosť mala vplyv na rozhodnutie súdu prvej inštancie, možno konštatovať, že vznik ďalšej vyživovacej povinnosti nie je sám o sebe dôvodom na zníženie výživného na ostatné maloleté/ plnoleté deti (rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 4Tdo/250/2012). Z napadnutého rozhodnutia nie je ďalej odvolaciemu súdu zrejmým, ako súd prvej inštancie dospel k záveru, že navrhovateľovi je dôvodným priznať výživné vo výške 220 eur, keďže v odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že na strane navrhovateľa považuje za preukázané výdavky v sume 400 eur, z toho na jedného rodiča v sume 200 eur. Odvolací súd musí konštatovať, že aj v tomto smere je záver súdu prvej inštancie nepreskúmateľný. 36. K tvrdenému nesúladu navrhovaného zvýšeného výživného s dobrými mravmi, ktoré vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol odporca, odvolací súd uvádza nasledovné. Narušené osobné vzťahy medzi navrhovateľom a výživou povinnou osobu (ako otcom a synom) sú dôsledkom vážnych nedostatkov v komunikácii medzi nimi, ako i oddeleného žitia a odchodu rodiča zo spoločnej domácnosti. Za uvedený stav nemôže niesť žiadnu zodpovednosť navrhovateľ, ako dieťa, už vôbec nie nepriznaním zvýšeného výživného. Absencia citovej väzby a osobného kontaktu oprávnenej a povinnej osoby vyplýva z dlhodobého vývoja ich vzájomného vzťahu, od narodenia dieťaťa po dobu dovŕšenia jeho plnoletosti, v ktorom období má rozhodujúcu úlohu rodič, ktorý nesie primárnu zodpovednosť za úroveň i rozvíjanie tohto vzťahu, ako plnoletá a zrelá osoba. Nepriznaním zvýšeného výživného nemožno sankcionovať dieťa, za nedostatky v tomto osobnom vzťahu, riešenie ktorých spočíva opäť v citlivom prístupe rodiča a prejavoch skutočného záujmu o dieťa. Narušený vzťah rodiča a dieťaťa, prejavujúci sa nedostatkom komunikácie a nezáujmom, nie je možné zamieňať s neúctivým prístupom dieťaťa k otcovi a hodnotiť ako konanie rozporné s dobrými mravmi. Odvolacia námietka výživou povinnej osoby v uvedenom smere nebola preto dôvodná a nebol daný ani postup súdu podľa § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ktorý postupoval správne a neaplikoval uvedené ustanovenie Zákona o rodine. 37. Ako neadekvátnu posúdil odvolací súd i argumentáciu súdu prvej inštancie, že navrhovateľ ako mladý človek si môže svoje potreby čiastočne financovať sám formou privyrobenia. Štúdium na vysokej škole samo o sebe vyžaduje potrebnú prípravu, návštevu školy a nemožno opomenúť ani nevyhnutnosť prípravy v domácom prostredí. Vysokoškolské štúdium z hľadiska jeho časovej náročnosti nemožno porovnávať so štúdiom na strednej škole, a nevyhnutnou podmienkou na jeho zvládnutie je dostatočná a pravidelná príprava ako i potreba zregenerovania síl tak, aby študent bol pripravený absorbovať nové poznatky. V danom prípade je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, že navrhovateľ navštevuje dennú formu štúdia, preto úvahy smerujúce k tomu, že má dostatok času popri škole brigádovať, považuje odvolací súd prinajmenšom za nevhodné a naviac ani za nepreukázané. Práve sústredenie sa navrhovateľa v plnej miere len na úspešné skončenie vysokoškolského štúdia, by malo byť pre odporcu tým najpodstatnejším. Ak by aj navrhovateľ príležitostne brigádoval, takýto príjem nemožno považovať za príjem stály a trvalý a účelom pokrývajúci základné a dôvodné potreby navrhovateľa. 38. Súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí uviedol, že nie sú dôvody na určenie povinnosti odporcovi podieľať sa na nákladoch navrhovateľa na školné, a to s ohľadom na to, že odporca už prispieva na školné sestre navrhovateľa a s ohľadom na to, že navrhovateľ vopred s odporcom takúto formu štúdie nekonzultoval. S uvedenými závermi súdu prvej inštancie sa nemožno stotožniť, nakoľko skutočnosť, že sestra navrhovateľa už študuje na súkromnej škole, nie je dôvodom na to, aby nemal rovnaké možnosti aj navrhovateľ. Vzhľadom k už uvádzanému faktickému narušeniu vzťahov navrhovateľa a odporcu, je otázne, či by medzi navrhovateľ a odporcom došlo k dohode pri výbere vysokej školy. Preto závery súdu prvej inštancie o neodôvodnosti uloženia povinnosti odporcovi prispievať na školné navrhovateľa, považuje odvolací súd za nesprávne. 39. Odvolací súd napokon konštatuje, že z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nevyplýva dôvodnosť poskytnutia možnosti odporcovi zročné výživné uhradiť v splátkach po 100 eur mesačne, pod stratou výhody splátok. Ak mal súd prvej inštancie za to, že je na mieste v prejednávanej veci určiť na plnenie lehotu dlhšiu alebo stanoviť, že plnenie sa má stať v splátkach, mala byť táto časť výroku rozhodnutia podložená zistením všetkých potrebných skutočností, ktoré by presvedčivo zdôvodnili prijaté závery súdu. 40. Rozhodnutie súdu prvej inštancie tak nespĺňa zákonné náležitosti predpísané v § 220 ods. 2 C.s.p., nakoľko v ňom absentujú dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil, a z toho vyplývajúci jednoznačný a nepochybný záver o nedôvodnosti návrhu navrhovateľa na zvýšenie výživného nad sumu 220 eur mesačne. Je potrebné konštatovať, že súd v rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, čo v danom prípade predstavuje práve skúmanie a vyhodnotenie zmeny pomerov. Právo na spravodlivý súdny proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav, a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Vychádzajúc z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je aj vo vzťahu k námietkam navrhovateľa možné konštatovať, že odvolaním napadnuté rozhodnutie uvedeným požiadavkám nevyhovuje a námietky navrhovateľa sú dôvodné, čím je zároveň naplnený dôvod pre zrušenie prvoinštančného rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p. a čiastočne podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p.. 41. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) C.s.p. zrušil, pretože jeho nepreskúmateľnosťou došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Úlohou prvoinštančného súdu bude pri ďalšom prejednaní veci skúmať a posúdiť zmenu pomerov na strane navrhovateľa a jeho rodičov, na výživu ktorých je navrhovateľ odkázaný, a to od posledného určenia výživného, vyhodnotiť (aj prípadné ďalšie) vykonané dôkazy jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, opätovne vo veci rozhodnúť a odôvodniť rozhodnutie tak, aby zodpovedalo ust. § 220 ods. 2 C.s.p., t.zn. v ňom uviesť stručný a jasný výklad o tom, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia a akými úvahami sa riadil pri posúdení návrhu navrhovateľa, predovšetkým ako vyhodnotil vyššie uvedenú zmenu pomerov a na základe čoho dospel k záveru o opodstatnenosti/ neopodstatnenosti zvýšenia výživného; v novom rozhodnutí o veci súd prvej inštancie rozhodne o náhrade trov konania (§ 396 ods.3 C.s.p.). 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 C.s.p.). Poučenie: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).