Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/53/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214223577 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214223577.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Romana Bolebrucha v právnej veci žalobcu: SATRO s.r.o., Hodonínska 25, Bratislava, zastúpeného STANO a partneri s.r.o., Nám. 1. mája 16, Bratislava, proti žalovanej: A. Y., W. - H., o zaplatenie 198 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 8C/60/2015-50, zo dňa 16.9.2015, takto r o z h o d o l : I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e . II. Žalovanej priznáva proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 129 eur s úrokom z omeškania 8,50 % ročne od 1.2.2013 do zaplatenia, ako aj náhradu trov konania 4,95 eura a trov právneho zastúpenia 18,94 eura; vo zvyšku žalobu zamietol. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu 7.10.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu 198 eur s príslušenstvom na základe zmluvy o pripojení a poskytovaní verejných služieb retransmisie. 2. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozsudku (§ 393 ods. 2 C.s.p.) súd prvej inštancie vo vzťahu ku skutkovému stavu zistil, že strany sporu uzavreli 14.1.2012 zmluvu o pripojení a poskytovaní verejných služieb retransmisie (ďalej len „zmluva o pripojení“), predmetom ktorej bolo zriadenie a poskytovanie služieb televíznych káblových rozvodov. Žalobca poskytoval žalovanej služby prostredníctvom balíka služieb Mini + Klasik. V zmysle priloženého cenníka služieb platného od 1.4.2012 mesačná cena za program Mini predstavovala 5,90 eura a za program Klasik 7 eur. Žalobca listom z 15.2.2013 žalovanej oznámil, že v zmysle článku 5 bodu 5.5c Všeobecných zmluvných podmienok (ďalej len „VZP“) odstupuje od zmluvy dňom nasledujúcim odo dňa doručenia oznámenia o odstúpení. Zároveň požiadal o zaplatenie dlžnej sumy a vrátenie zapožičaných zariadení. V závere uviedol, že ak žalovaná zariadenie nevráti v určenej lehote alebo ho vráti v stave nefunkčnom alebo v stave, ktorý zjavne nezodpovedá bežnému opotrebovaniu, je ako poskytovateľ oprávnený účtovať si v zmysle VZP a cenníka jednorazovú pokutu. 3. Súd prvej inštancie v nadväznosti na uvedené uviedol, že účinky odstúpenia od zmluvy o pripojení nastanú, keď prejav vôle oprávnenej strany odstúpiť od zmluvy je doručený druhej strane, ak nie je v odstúpení uvedený neskorší deň. Žalobca v konaní nepreukázal, že by odstúpenie od zmluvy o pripojení skutočne doručil žalovanej, nakoľko nepredložil žiaden listinný dôkaz preukazujúci doručenie (napr. fotokópiu doručenky), resp. že by zásielku odovzdal na poštovú prepravu alebo zásielku odoslal iným spôsobom. S poukazom na prejednaciu zásadu mal preto súd prvej inštancie za to, že právny vzťah medzi stranami naďalej trvá, nakoľko žalobca hodnoverným spôsobom nepreukázal, že došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy o pripojení. 4. Súd prvej inštancie ďalej poukázal na to, že žalobca si uplatňoval cenu služieb za obdobie od 1.4.2012 do 31.1.2013 v sume 10 x 12,90 eura mesačne za balík služieb Mini + Klasik, t.j. spolu 129 eur. Vzhľadom na to, že žalovaná ostala v konaní procesne nečinná a k žalobe sa nevyjadrila, osvojil si skutočnosti uvádzané v žalobe a žalobcovi priznal uplatnený nárok na 129 eur, ako nezaplatené plnenie zo zmluvy o pripojení. Dodal, že povinnosť žalovanej zaplatiť cenu služieb vyplýva nielen zo zmluvy o pripojení v spojení s platným cenníkom služieb, ale i z § 43 ods. 12 písm. b) zákona č. 351/2011 Z.z. O úrokoch z omeškania s plnením peňažného dlhu a o ich výške rozhodol podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. Uviedol, že žalobca požadoval zaplatiť úrok z omeškania 8,50 % zo 198 eur od 1.2.2013. Základná úroková sadzba ECB predstavovala v prvý deň omeškania 0,75 %, žalobcovi by tak prislúchal úrok z omeškania 8,75 %. Keďže bol žalobou žalobcu viazaný, priznal mu úroky z omeškania v uplatnenej výške 8,50 % z nezaplatenej ceny poskytnutých služieb 129 eur od 1.2.2013 do zaplatenia. 5. Súd prvej inštancie ďalej rozhodoval o nároku na náhradu hodnoty zariadenia; 20 eur za dekódovaciu kartu a 49 eur za zariadenie Fortis (satrobox). V žalobe uviedol, že predmetné zariadenia dostala žalovaná do výpožičky. Súd prvej inštancie však podotkol, že zmluva o výpožičke, predmetom ktorej by bolo vypožičanie zariadení, žalobca nepredložil a zo zmluvy o pripojení priamo nevyplýva, že by boli žalovanej odovzdané predmetné zariadenia. Súd prvej inštancie vychádzal z predpokladu, že žalovanej boli predmetné zariadenia skutočne odovzdané, a v tejto súvislosti poukázal na to, že v zmysle VZP bol žalobca oprávnený požadovať vrátenie poskytnutého zariadenia aj pred skončením určenej doby vypožičania alebo nájmu, ak ho užívateľ neužíval riadne, užíval ho v rozpore s účelom, ktorému slúži, ak zariadenie potreboval za účelom jeho výmeny za zariadenie rovnakého alebo funkčne obdobného typu; v zmysle VZP bol taktiež oprávnený žiadať poskytnuté zariadenia do siedmich dní odo dňa ukončenia platnosti zmluvy. V nadväznosti na uvedené súd prvej inštancie zopakoval, že žalobca nepreukázal, že by žalovanej doručil odstúpenie od zmluvy, a preto zmluvný vzťah naďalej trvá. Žalobca rovnako neuviedol, že by žalovaná užívala zariadenia v rozpore s účelom, ktorému slúžia, resp. že by si uplatňoval nárok na vrátenie zariadení na základe niektorého z ďalších dôvodov uvedených v bode 6.14 VZP. Na uvedenom základe súd prvej inštancie vyslovil, že žalovanej tak nevznikla povinnosť poskytnuté zariadenia vrátiť, a preto žalobca ani nie je oprávnený uplatňovať si náhradu hodnoty týchto zariadení v súdnom konaní. Napokon dodal, že keby aj žalobca preukázal, že došlo k účinnému odstúpeniu od zmluvy o pripojení, stále by mu nevznikol nárok na peňažnú náhradu hodnoty zariadení. VZP a rovnako ustanovenia Občianskeho zákonníka o výpožičke predpokladajú, že žalobca ako vypožičiavateľ sa v prvom rade môže domáhať vydania samotných zariadení, ktoré boli predmetom výpožičky. Až v prípade, že by žalobca preukázal, že došlo k strate, zničeniu alebo spotrebovaniu vypožičaných vecí, prichádzala by do úvahy peňažná náhrada. Žalobca však v konaní neuviedol žiadne významné skutočnosti, podľa ktorých by bol odôvodnený záver, že žalovaná poskytnuté zariadenia stratila alebo zničila. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že žalobca ani nepreukázal, že by hodnota zariadení bola skutočne vo výške požadovanej v žalobe. V tejto súvislosti bol toho názoru, že požadovaná suma (20 eur + 49 eur) nepredstavuje skutočnú hodnotu zariadení, ale ide o skryté sankcie za nevrátenie zariadení. Tento názor podporuje aj cenník zmluvných pokút predložený spolu so žalobou, z ktorého vyplýva, že 20 eur a 49 eur predstavujú zmluvné pokuty za porušenie zmluvných povinností a nie skutočnú hodnotu zariadení. Napokon samotný žalobca v odstúpení od zmluvy o pripojení uvádza, že v prípade nevrátenia zariadení bude oprávnený účtovať si jednorazovú zmluvnú pokutu. Na základe vyššie uvedených skutočností s poukazom na § 44 ods. 1, ods. 8, ods. 12, § 43 ods. 12 zákona č. 351/2011 Z.z., § 659, § 662 ods. 1, ods. 2, § 52 ods. 1, ods. 2, ods. 3 a ods. 4, § 48 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 1, § 10c nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. považoval nárok žalobcu na zaplatenie 69 eur ako náhrady hodnoty zariadení za nedôvodný, a preto žalobu v tejto časti zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 2 O.s.p. a úspešnejšiemu žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške rozdielu úspechov strán sporu (65% - 35%) a to 4,95 eura (30 % zo zaplateného súdneho poplatku 16,50 eura) a 18,94 eura ako náhradu trov právneho zastúpenia (30 % z odmeny advokáta 63,12 eura za 2 úkony právnej služby po 18,26 eura spolu s režijným paušálom 8,04 eura a 20 % DPH). 6. Proti rozsudku podal žalobca odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie, príp. zmeniť a žalobe vyhovieť. Podstatným zhrnutím skutkových tvrdení a právnych argumentov jeho odvolania (§ 393 ods. 2 C.s.p.) možno konštatovať, že v ňom namietal nesprávne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci. Uviedol, že všetky komponenty mala žalovaná len vypožičané a napriek ukončeniu zmluvy ich nevrátila. Považoval za základnú povinnosť dlžníka vrátiť jemu nepatriace zariadenie. Žalovaná predmetné zariadenie nevrátila, preto ako žalobca formálne správne označil svoju pohľadávku ako náhradu hodnoty zariadenia. Aj keby nesprávne požadoval úhradu zmluvnej pokuty, ako titul vrátenia zariadení, tak súd prvej inštancie podľa zásady iura novit curia mal skúmať, či nemal nárok z iného dôvodu, teda z dôvodu náhrady za poskytnuté zariadenie. Ak by pripustil, že sa jedná o zmluvnú pokutu, táto by nebola zjavne neprimeraná a nevytvárala by značnú nerovnováhu v právach spotrebiteľa a predávajúceho, nakoľko by premietala skutočnú hodnotu zariadenia v jeho vlastníctve, pričom žalovaná nedodržaním svojej povinnosti vrátiť zariadenie ho priamo poškodila. Ďalej podotkol, že predmetom jeho podnikania je poskytovať služby retransmisie a služby prístupu do sietí internet a SATROnet, ktoré nie je možné bez zariadení na to určených. Tým, že jednotlivci ako žalovaná nevrátia im poskytnuté zariadenia, vzniká spoločnosti hmotná škoda a predmet podnikania je značne sťažený. Vzhľadom na to, že žalovaná nevrátila vypožičané zariadenia, ktoré mohol v prípade splnenia si povinnosti prenajať ďalšiemu klientovi, mu vznikla škoda vo výške skutočnej škody (hodnoty prenajatých zariadení, ale aj v podobe ušlého zisku, ktorý by dosiahol v prípade, ak by uzavrel zmluvu s ďalším klientom, ktorému by mohol prenajať predmetné zariadenia). Napokon argumentoval princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí a princípom právnej istoty a poukázal na rozsudok sp. zn. 16C/266/2015 vydaný Okresným súdom Bratislava III a sp. zn. 15C/82/2014, vydaný Okresným súdom Piešťany. 7. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.) preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej časti vo výroku vecne správne (§ 378 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.11.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 8. Pretože odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalobcu v odvolaní (ktoré v súhrne spochybňujú vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, nakoľko má vychádzať z nesprávneho právneho posúdenia veci), s ktorými sa odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C.s.p.) hodno podotknúť, že ide v celom rozsahu o nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností pre rozhodnutie podstatnej skutočnosti a to ukončenia zmluvného vzťahu odstúpením od zmluvy o pripojení, vedúcich k zamietnutiu žaloby v časti priznania náhrady za vypožičané zariadenie na použitie služby (dekodér a dekódovacia karta). Žalobcom uvádzané tvrdenia v odvolaní neboli spôsobilé zmeniť správnosť záverov napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, na ktorých založil svoje rozhodnutie, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mohli privodiť priaznivejšie rozhodnutie v prospech odvolateľa. 9. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že v danej veci sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť mu 69 eur (20 eur za dekódovaciu kartu a 49 eur za zariadenie Fortis - satrobox). Súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým záverom, a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že nakoľko k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu nedošlo odstúpením od zmluvy; keďže nebolo preukázané doručenie písomného odstúpenia žalobcu od zmluvy o pripojení žalovanej, nie je možné konštatovať účinnosť tohto právneho úkonu; a preto nevznikla žalovanej povinnosť vzájomného vyporiadania podľa zásad o bezdôvodnom obohatení (§ 457 Občianskeho zákonníka), a teda ani pohľadávka, ktorá je predmetom žaloby. Dôvody, pre ktoré žalobu v celom rozsahu zamietol, súd prvej inštancie aj dostatočne vysvetlil v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď sa dôsledne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci. 10. Pokiaľ žalobca v podanom odvolaní namietal, že za stavu, keď súd prvej inštancie dospel k záveru, že predmetný zmluvný vzťah medzi ním a žalovanou nezanikol v dôsledku odstúpenia od zmluvy, bolo jeho povinnosťou skúmať, či mu nevznikol nárok na zaplatenie sumy 69 eur z iného dôvodu, pričom nakoľko predmetom jeho podnikania je poskytovanie služieb retransmisie a prístupu do siete internet, v dôsledku nevrátenia predmetných zariadení žalovanou mu vznikla škoda vo forme ušlého zisku, odvolací jeho argumentáciu považuje za nedôvodnú. Súd prvej inštancie totiž správne vychádzal z vymedzenia rozhodujúcich skutočností zo strany žalobcu (ktorými je viazaný), ktoré v danom prípade vzhľadom na ich obsah neumožňovali priznať žalobcovi požadovanú peňažnú sumu titulom náhrady škody, keď žalobca v spore nešpecifikoval skutočnosti významné pre posúdenie takéhoto nároku. Naviac však, ak by aj bolo možné uvažovať o vzniku škody na strane žalobcu, z obsahu spisu je zrejmé, že žalobca v tomto smere neprodukoval žiadne dôkazy, ktoré by boli spôsobilé vznik zodpovednosti žalovanej za takúto škodu (ušlý zisk) preukázať. 11. Bez právnej relevancie bolo aj poukazovanie na princíp právnej istoty, ktorý podľa názoru žalobcu nebol rešpektovaný s odkazom na iné, skutkovo obdobné spory, kde súdy jeho žalobám vyhoveli; odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že rozhodnutiami súdov v iných sporoch nie je viazaný, a naviac v žalobcom odkazovaných sporoch išlo o veci skutkovo odlišné, a preto v nich prijaté závery nemožno považovať ani za ustálenú súdnu prax relevantnú pre posúdenie tejto konkrétnej veci. 12. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mala vo veci plný úspech. 13. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).