Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/34/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214229397 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 01. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214229397.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: N. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, Bratislava, zast. JUDr. Drahomírom Tomčom, advokátom, Koceľova 9, Bratislava, proti žalovanej: C.. I. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, Bratislava, zast. Advokátska kancelária ŘEHÁK & TISOŇ spol. s r.o., Komenského 437/62, Skalica, o vydanie hnuteľných vecí, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 16. novembra 2015 č.k. 58C 357/2014-46 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca pôvodne domáhal uloženia povinnosti žalovanej vydať mu hnuteľné veci, a to dva kusy zlatých obrúčok s vybrúsenými plochami o celkovej váhe 9 gramov, olejový obraz s motívom ženy v dlhej róbe v pozadí so zámkom od akademického maliara D., olejový obraz dievča s baretkou od akademického maliara F., vázu z porcelánu zn. Herendi (výška 35 cm, krajina pôvodu Maďarsko), vázu z porcelánu zn. Herendi (výška 20 cm, krajina pôvodu Maďarsko), a dezertnú súpravu na zákusky z porcelánu zn. Herendi v počte 6 kusov (krajina pôvodu Maďarsko), a po pripustení zmeny návrhu uloženia povinnosti žalovanej vydať mu dva vyššie uvedené obrazy a zaplatiť mu finančnú náhradu za ostatné vyššie uvedené veci vo výške 3.500 eur. Žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 479,09 eur do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že žalobca v žalobe argumentoval tým, že jeho manželstvo so žalovanou bolo rozvedené rozsudkom Obvodného súdu Bratislava II sp.zn. 14C 21/1996 zo dňa 15.03.1996, pričom po zániku manželstva uzatvoril so žalovanou dňa 12.11.1996 dohodu o vyporiadaní spoločného majetku, ktorý patril do BSM. Tvrdil, že predmetom tejto dohody neboli vyššie uvedené hnuteľné veci, ktoré boli ku dňu zániku manželstva v jeho výlučnom vlastníctve, keďže ich nadobudol darom, tieto však ostali v byte na Bajzovej 6 v Bratislave, ktorý vlastní a užíva žalovaná, ktorú opakovane vyzýval na vydanie vecí, na čo ona nereagovala. Žalovaná považovala majetkové vysporiadanie so žalobcom v zmysle dohody o vyporiadaní BSM za ukončené, a jeho tvrdenia o tom, že v byte zostali jeho osobné veci, ktoré nepatrili do BSM, za nepravdivé. Poukázala na to, že aj za predpokladu, že by v byte nejaké veci žalobcu, ktoré neboli súčasťou BSM, ostali, po 19-tich rokoch nie je možné si tieto skutočnosti pamätať, pričom v byte sa veci, ktorých vydania sa žalobca domáha, nenachádzajú. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, svedkyne B. I., a listinnými dôkazmi, založenými v spise. Poukázal na to, že žalobca v konaní uviedol, že požadované veci boli ním kúpené alebo jemu darované, a preto neboli zahrnuté do BSM a musia byť v uvedenom byte, pričom tvrdil, že zlaté obrúčky kúpil svojej bývalej snúbenici, ale po rozchode zostali u neho, obraz dievčaťa s baretkou dostal od svojej priateľky k narodeninám, ďalší obraz dostal od hlavného architekta mesta H. Č., keď tam pracoval, a vázy a dezertnú súpravu Herendi dostal v Maďarsku od svojich partnerov zo zahraničného obchodu pri príležitosti ukončenia misie po piatich rokoch. Skonštatoval, že právny zástupca žalovanej uviedol, že žalovaná nedržala a ani nedrží žiadny obraz dievčaťa z baretkou od F., ani súpravu dvoch obrúčok zo zlata, ani žiadne porcelánové vázy zn. Herendi, a najneskôr od novembra 1996 nedrží žiadnu porcelánovú dezertnú súpravu pozostávajúcu zo šiestich dezertných tanierov zo zeleným dekórom, keď poukázal na to, že žalovaná má jeden dezertný tanier z porcelánu zo zeleným dekórom, ale nemôže potvrdiť, že ide o predmet, ktorého sa žalobca domáha, pretože jeho popis uvedený v žalobe nie je dostatočne určitý. Žalovaná vypovedala, že so žalobcom uzatvorila dohodu o vyporiadaní BSM, a že žalobca si ani po troch rokoch a ani po ďalších 19-tich rokoch predmetné veci nikdy nepýtal. Uviedla, že má iba dva obrazy, dva tanieriky a dva kusy porcelánu, a o ostatných veciach nemá vedomosť. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 123, § 126 ods. 1 a 2 a § 143 Obč. zák., a dospel k záveru, že žalobca žiadne zo svojich v žalobe uvedených tvrdení nepreukázal, a preto jeho žalobu ako nedôvodnú zamietol. Vysvetlil, že sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, ktorá spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov tieto skutočnosti preukazujúcich, je výlučne vecou sporových strán, ktoré majú povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Strana, ktorá svoje tvrdenia nepreukáže, nesie potom následky, pričom dôsledkom toho, že jej tvrdenie nie je preukázané ani na základe navrhnutých a vykonaných dôkazov, je pre ňu nepriaznivé rozhodnutie vo veci samej. Uviedol, že základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie hnuteľnej veci je najmä preukázanie existencie veci, ktorej vydania sa žalobca domáha, preukázanie jeho vlastníckeho práva k tejto veci, ako aj skutočnosť, že táto vec sa nachádza v držbe žalovanej. Vykonaným dokazovaním dospel k záveru, že žalobca žiadnu z týchto skutočností nepreukázal, a neuniesol tak dôkazné bremeno. Vyhodnotil, že práve žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno preukázania jeho tvrdení, keďže len jeho tvrdenia bez preukázania relevantných skutočností v žiadnom prípade nepreukazujú akýkoľvek jeho nárok. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalobca na podporu dôvodnosti svojho nároku nepredložil žiadny dôkaz o existencii vecí, ktorých vydania sa domáhal, a nepreukázal ani svoje vlastníctvo k nim, keď aj ním navrhnutá a pred súdom vypočutá svedkyňa B. I. vypovedala len to, že žalobcu pozná, avšak žiadnu hnuteľnú vec, ktorej sa v konaní domáha, mu nedarovala. Pre neunesenie dôkazného bremena žalobu žalobcu zamietol. 4. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., a v konaní úspešnej žalovanej priznal proti žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 479,09 eur za dva úkony právnej služby vo výške tarifnej odmeny 131,13 eur za jeden úkon (prevzatie a príprava zastúpenia a účasť na pojednávaní dňa 16.11.2015), s režijným paušálom 2 x 8,39 eur a 20 % DPH podľa ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 1, § 13a ods. 4, § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z., s náhradou za stratu času vo výške 83,88 eur s DPH podľa ust. § 15 písm. b) a § 17 ods. 1 cit. vyhlášky (13,98 eur x 5 polhodín), a náhradou cestovných nákladov právneho zástupcu podľa ust. § 15 písm. a) cit. vyhlášky a § 7 zák. č. 283/2002 Z.z. o cestovných náhradách za použitie motorového vozidla H. Z. na trase Skalica - Bratislava a späť vo výške 60,36 eur s DPH. 5. Proti tomuto rozsudku v časti zamietnutia jeho žaloby o vydanie dvoch vyššie uvedených obrazov a v časti o trovách konania podal žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie, a žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmeniť, a uložiť žalovanej povinnosť vydať mu olejový obraz s motívom ženy v dlhej róbe v pozadí so zámkom od akademického maliara D. a olejový obraz dievča s baretkou od akademického maliara F., a žiadnej zo strán nepriznať náhradu trov konania. Súdu prvej inštancie vytkol nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na výpoveď žalovanej, ktorá uviedla, že sa u nej nachádzajú obrazy špecifikované v žalobe, z čoho vyvodil, že súd prvej inštancie mal rozhodnúť o tom, že mu je žalovaná povinná tieto obrazy vydať. Zdôraznil, že žalovaná neuviedla, že predmetné obrazy boli v ich BSM, a skutočnosť, že v ich BSM neboli, preukazuje aj dohoda o vyporiadaní BSM, obsahom ktorej tieto obrazy neboli. Popretie existencie všetkých vecí, ktorých vydania sa žalobou domáhal, právnym zástupcom žalovanej, považoval za účelovú obhajobu, aby mu tieto obrazy nemusela vydať, hoci ich má vo svojom byte. Mal potom za to, že súd prvej inštancie rozhodol nesprávne. 6. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. 7. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil. 8. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 9. S poukazom na citované ustanovenie, prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu aj v napadnutej časti zamietol, a v podrobnostiach na ne poukazuje. 10. Podľa ust. § 123 Obč. zák. je vlastník v medziach zákona oprávnený predmet svojho vlastníctva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním. 11. Podľa ust. § 126 ods. 1 Obč. zák. má vlastník právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. 12. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 123, § 126 ods. 1 a 2 a § 143 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že žalobca neuniesol v spore dôkazné bremeno na svoje tvrdenia o tom, že v žalobe špecifikované obrazy, ktoré žiadal od žalovanej vydať, existujú, že ich na základe nejakého konkrétneho právneho úkonu nadobudol, že je ich vlastníkom, a že ich žalovaná neprávom zadržuje. S týmto záverom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby aj v napadnutej časti, sa odvolací súd stotožnil. 13. Žalobca v odvolaní argumentoval zjednodušene povedané tým, že predmetné obrazy neboli v bezpodielovom spoluvlastníctve sporových strán, neboli preto ani predmetom dohody o jeho vyporiadaní z roku 1996, a keďže žalovaná na pojednávaní pred súdom dňa 08.04.2015 uviedla, že v žalobe špecifikované obrazy sa u nej nachádzajú, mal súd prvej inštancie rozhodnúť, že je povinná mu obrazy vydať. Odvolací súd sa jeho argumentáciou nestotožnil. Z predloženého spisu vyplýva, že žalobca v žalobe a počas konania tvrdil, že uvedené obrazy nadobudol do svojho výlučného vlastníctva darom, a to obraz s motívom ženy v dlhej róbe v pozadí so zámkom od akademického maliara D. od hlavného architekta mesta H. Č., a obraz dievčaťa s baretkou od akademického maliara F. od priateľky. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe poprela, že by sa v jej byte nachádzali osobné veci žalobcu, ktoré nepatrili do ich BSM, keď uviedla, že aj za predpokladu, že by tam nejaké žalobcove veci ostali, po 19-tich rokoch si nie je možné takéto skutočnosti pamätať, pričom na pojednávaní pred súdom prvej inštancie dňa 08.04.2015 potvrdila, že v žalobe špecifikované obrazy sa u nej nachádzajú. Jej právny zástupca na pojednávaní dňa 16.11.2015 následne upresnil, že žalovaná nedrží žiadny obraz dievčaťa s baretkou od akademického maliara F.. Na návrh žalobcu vypočutá svedkyňa B. I. poprela, že by žalobcovi darovala nejakú hnuteľnú vec, a na otázku žalobcu uviedla, že mu nedarovala obraz dievča s baretkou. Odvolací súd konštatuje, že v celom spise sa nenachádza žiadny dôkaz o existencii žalobcom požadovaných obrazov, ani dôkaz o jeho výlučnom vlastníctve týchto ním opísaných obrazov. Ako už v odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil súd prvej inštancie, základným predpokladom úspechu žaloby o vydanie obrazov, je preukázanie ich existencie, preukázanie vlastníckeho práva žalobcu k nim, a tiež preukázanie skutočnosti, že sa nachádzajú u žalovanej, ktorá ich má vydať, pričom aj správne uviedol, že dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Odvolací súd dospel zhodne so súdom prvej inštancie k záveru, že žalobca v konaní neprodukoval žiadny dôkaz na preukázanie svojich tvrdení. Je potom namieste záver, že žalobca neuniesol na svoje tvrdenia dôkazné bremeno, ako správne vyhodnotil súd prvej inštancie. 14. Na vysvetlenie problematiky odvolací súd uvádza, že za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, ktorý sa vzťahuje na posudzovanú vec, súd rozhodoval základe poznatkov získaných z vykonaných dôkazov a zhodných tvrdení sporových strán (§ 153 O.s.p.), a následne tieto poznatky voľne podľa svojej logickej úvahy zhodnotil a dospel k rozhodnutiu. Odvolací súd poukazuje na ust. § 120 ods. 1 veta prvá O.s.p., podľa ktorého sú strany sporu povinné označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia, a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jej neprospech. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností leží na tej strane sporu, ktorá z ich existencie vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, ide teda o tú sporovú stranu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí. Ak teda žalobca tvrdil, že je vlastníkom konkrétnych obrazov, ktoré mu žalovaná bez právneho dôvodu zadržiava, a ktoré žiadal žalobou vydať (ust. § 126 ods. 1 Obč. zák.), bolo jeho povinnosťou v prvom rade označiť a predložiť súdu relevantné dôkazy preukazujúce existenciu obrazov a jeho vlastníckeho práva k nim, v opačnom prípade nemohol byť v konaní úspešný. Odvolací súd považuje na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie za potrebné uviesť, že v zmysle ust. § 132 ods. 1 Obč. zák. možno vlastníctvo veci nadobudnúť kúpnou zmluvou, darovacou zmluvou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím štátneho orgánu, alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom. Podľa ust. § 133 ods. 1 Obč. zák. platí, že ak sa hnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo prevzatím veci, ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak. Žalobca tvrdil, že jeden obraz nadobudol darom od priateľky (zrejme mal na mysli svedkyňu B. I., ktorá vylúčila, že by mu darovala obraz dievčaťa s baretkou), a že druhý obraz nadobudol darom od bližšie nestotožneného hlavného architekta mesta H. Č., pričom tieto tvrdenia nepreukázal žiadnym dôkazom. Nie je potom možné dospieť k inému záveru, ako k záveru, že žalobca neuniesol v konaní dôkazné bremeno. Nepreukázal totiž ním tvrdenú skutočnosť, že ním označené obrazy niekedy od niekoho nadobudol darom do svojho výlučného vlastníctva. Z tohto dôvodu neobstojí ani argumentácia žalobcu v odvolaní. Ak by aj odvolací súd prihliadol k výpovedi žalovanej na pojednávaní dňa 08.04.2015, v ktorej uviedla, že v žalobe označené obrazy sa u nej nachádzajú (čo však jej právny zástupca ohľadom obrazu dievčaťa s baretkou následne korigoval), nezistil žiadny dôvod, pre ktorý by mala byť žalovaná povinná tieto obrazy vydať žalobcovi, ktorý svoje vlastnícke právo k nim žiadnym dôkazom nepreukázal. 15. Vzhľadom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že ak súd prvej inštancie návrh žalobcu na vydanie vyššie uvedených obrazov zamietol, rozhodol správne. 16. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 479,09 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Ak súd prvej inštancie o trovách konania rozhodol podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalovanej v spore, vec posúdil po právnej stránke správne a aplikoval aj správne zákonné ustanovenie. Keďže žalobca v odvolaní ohľadom rozhodnutia o trovách konania ničím neargumentoval, a nenamietal nesprávnosť výpočtu výšky žalovanej priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie, keď výška priznanej náhrady trov právneho zastúpenia je v súlade s výškou žalovanou účelne vynaložených trov na jej právne zastúpenie, s počtom vykonaných úkonov právnej služby, s trovami vynaloženými advokátom, a tiež v súlade s ustanoveniami vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. 17. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Žalovanej, plne úspešnej v odvolacom konaní, nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko jej v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. 19. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).