Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/146/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1214229410 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 05. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mario Dubaň ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1214229410.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ing. Maria Dubaňa a sudcov JUDr. Alexandry Hanusovej a JUDr. Valérie Kleinovej v právnej veci žalobcu: D. L., U. XX, N. L., zastúpeného SHM PARTNERS s. r. o., Svätoplukova 28, Bratislava, proti žalovanému: Ľ. E., C. X, R., o zaplatenie 34.500 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. 19C/264/2015-37, zo dňa 8.12.2015, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu 34.500 eur s úrokom z omeškania 8 % ročne od 16.12.2011 do zaplatenia, ako aj trovy konania za zaplatený súdny poplatok 2.070 eur a trovy právneho zastúpenia 2.563,44 eura. 2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou podanou na súde 15.12.2014 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 34.500 eur s príslušenstvom titulom nevrátenej pôžičky poskytnutej žalovanému; na tom skutkovom základe, že 20.6.2011 v Stupave požičal žalovanému titulom Zmluvy o pôžičke finančnú čiastku 34.500 eur. Žalovaný sa zaviazal vrátiť pôžičku do 15.12.2011 s tým, že v čl. III bod 2. Zmluvy o pôžičke si (zmluvné strany) dohodli úrok z omeškania 8 % ročne z dlžnej sumy pre prípad omeškania žalovaného s vrátením pôžičky. 3. Súd prvej inštancie uviedol, že vydal platobný rozkaz č.k. 32Ro/3043/2014-12, zo dňa 16.12.2014, ktorý žalovaný osobne prevzal 12.3.2015 a podal voči nemu včas odpor. V odpore uviedol, že nárok, ktorý si voči nemu uplatnil žalobca z pozície veriteľa zo Zmluvy o pôžičke uzavretej 20.6.2011 je nedôvodný; záväzok vyplývajúci z predmetnej zmluvy bol už žalobcovi uhradený a teda jeho údajný dlh voči žalobcovi zanikol. Predmetný dlh bol žalobcovi uhradený iným spôsobom, než je uvedené v čl. II a čl. III Zmluvy o pôžičke, to zn. pripísaním finančných prostriedkov v jednej splátke na účet žalobcu uvedený v tejto zmluve v lehote do 15.12.2011. Ďalej uviedol, že vzhľadom na odstup času od zániku záväzku nie je v súčasnosti, t.j. v zákonnej lehote na podanie odporu, schopný predložiť súdu prvej inštancie písomné dôkazy, ktoré by zánik vyššie uvedeného záväzku preukázali; tieto dohľadá a dodatočne ich predloží. Bližšie okolnosti uzavretia Zmluvy o pôžičke, ako aj dôkazy potvrdzujúce neexistenciu predmetného záväzku v súčasnosti, predloží súdu prvej inštancie na vytýčenom pojednávaní. Mal za to, že žaloba žalobcu je vyslovene účelová a šikanózna, nakoľko žalobca od neho žiada plnenie, ktoré mu už bolo poskytnuté, aj keď iným spôsobom ako predpokladala pôvodne Zmluva o pôžičke; o účelovosti žaloby svedčí aj čas jej podania na súde prvej inštancie. 4. Súd prvej inštancie vo veci nariadil pojednávanie, žalovaný sa na pojednávanie nedostavil, doručenie predvolania mal riadne vykázané; žalovaný neúčasť na pojednávaní ospravedlnil z dôvodu jeho neodkladnej pracovnej záležitosti mimo SR. Nepožiadal o odročenie pojednávania, súd prvej inštancie preto podľa § 101 ods. 2 O.s.p. prejednal a rozhodol vec v jeho neprítomnosti. 5. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom žalobcu, listinnými dôkazmi (Zmluvou o pôžičke) a ostatným obsahom spisu; z výpovede žalobcu zistil, že žalovaného poznal už predtým než mu peniaze požičal. O pôžičku ho požiadal z dôvodu, že robil nejakú zákazku v Českej republike a že mu ju nezaplatili. Mala to byť nejaká štátna zákazka, ale aká konkrétne nepovedal. Uzavreli spolu Zmluvu o pôžičke v písomnej forme, ktorú obaja podpísali 20.6.2011; žalovanému požičal sumu 34.500 eur s tým, že (žalovaný) sa ju zaviazal vrátiť najneskôr do 15.12.2011. Po uplynutí tejto lehoty žalovaného upomínal na vrátenie pôžičky, naposledy tesne pred podaním žaloby na súd a navrhol mu, že žalobu nepodá, ak mu podpíše uznanie dlhu; žalovaný povedal, že si to premyslí, ale viac sa neozval. 6. Súd prvej inštancie mal z vykonaného dokazovania preukázané, že žalovaný si nesplnil povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy o pôžičke; požičanú finančnú hotovosť v dohodnutej dobe nevrátil, čím sa dostal do omeškania s plnením peňažného dlhu. Na uvedenom základe v súlade s § 657, § 559 ods. 1, ods. 2, § 517 ods. 1 veta prvá a § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka žalobe v plnom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal istinu aj s úrokom z omeškania, ktorý bol dohodnutý v zákonnej výške podľa § 3 nariadenia č. 87/1995 Z.z. vo výške 8 % z požičanej sumy, od dňa nasledujúceho po lehote splatnosti pôžičky, t.j. od 16.12.2011. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok 2.070 eur. V súvislosti s trovami právneho zastúpenia uviedol, že podľa § 10 ods. 1 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. základná sadzba tarifnej odmeny za 1 úkon právnej pomoci je 492,93 eura (hodnota predmetu sporu je 34.500 eur). Právny zástupca žalobcu vykonal úkony právnej služby: prevzatie veci a príprava zastúpenia, písomné podanie vo veci samej (návrh na začatie konania z 12.12.2014), vyjadrenie k odporu z 11.6.2015, pojednávanie konané 8.10.2015 (odročené), pojednávanie konané 8.12.2015; za 4,25 úkonu právnej pomoci priznal 2.094,95 eura. Paušálna náhrada ku každému úkonu podľa § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. (za rok 2014 v sume 8,04 eura x 2, za rok 2015 v sume 8,39 eura x 3) predstavovala spolu 41,25 eura. Právny zástupca žalobcu je registrovaný platiteľ dane z pridanej hodnoty a preto priznal trovy právneho zastúpenia spolu s 20 % DPH platnou v čase rozhodovania 2.563,44 eura. 7. Proti rozsudku podal žalovaný odvolanie a žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie. Uviedol, že súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní konanom 8.12.2015 bez jeho prítomnosti. Za neúčasť na uvedenom konaní sa však ospravedlnil, pričom dôvodom jeho neúčasti na pojednávaní bolo, že je samoživiteľ a nemôže si dovoliť odmietnuť prípadnú ponuku práce aj keď je mimo územia SR. Z uvedeného dôvodu si súd prvej inštancie nemohol vypočuť jeho stanovisko k uvedenému prípadu; pokladal za prirodzené, že súd prvej inštancie určí termín ďalšieho konania. Napadnutý rozsudok pokladal za neplatný. 8. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že vo veci sa uskutočnili dve pojednávania, pričom žalovaný sa nezúčastnil ani jedného pojednávania. Žalovaný sa síce na oba termíny pojednávania ospravedlnil, avšak ani v jednom prípade nepredložil žiadny dôkaz o existencii objektívnej prekážky brániacej mu zúčastniť sa pojednávania. Z uvedeného dôvodu oprávnene (súd prvej inštancie) neakceptoval žalovaného žiadosť na odročenie pojednávania a rozhodol vo veci. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu a ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybňovali oprávnenosť jeho nároku uplatneného žalobou; žalovaný k dnešnému dňu v konaní nepredložil a ani len neoznačil žiadny takýto dôkaz. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaným podané odvolanie výlučne za snahu účelovo oddialiť splnenie jeho záväzku voči žalobcovi. 9. Žalovaný vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu uviedol, že fakticky aj právne došlo k stavu, za ktorého bolo vykonané dokazovanie na súde prvej inštancie neúplné. Namietal, že v konaní nebol vypočutý ako strana sporu a vypočutý nebol ani svedok C. L., uvedený na písomnej Zmluve o pôžičke. Neboli vykonané ani iné dôkazy preukazujúce skutočné uzatvorenie predmetnej Zmluvy o pôžičke. Zmluva o pôžičke je predstieraná, simulovaná, reálne nedošlo k postupu, ktorý je ňou fingovaný; žalobca ako veriteľ mu neposkytol ako predmet pôžičky žalovanú istinu 34.500 eur (ani jej časť). Vychádzajúc z toho, že predmet Zmluvy o pôžičke (34.500 eur) neprevzal, nebol podľa čl. II bod 4. predmetnej zmluvy povinný najneskôr do 15.12.2011 v jednej splátke vrátiť predmet pôžičky žalobcovi ako veriteľovi. Ďalej konštatoval, že predmetná zmluva je podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný právny úkon, nespôsobilý vyvolať ním zamýšľané právne a iné účinky, a domáhal sa tiež konštatovania, že uzavretie zmluvy bolo realizované v rozpore s dobrými mravmi podľa § 3 Občianskeho zákonníka. Ak by tento fakt nebol konajúcimi súdmi konštatovaný (absolútna neplatnosť zmluvy), podporne sa z opatrnosti domáhal premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 Občianskeho zákonníka (napr. majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov) v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka. S poukazom na uvedené zhrnul, že na základe neúplne, vadne vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne meritórne rozhodol v rozpore s objektívnou realitou. Existujú ďalšie prostriedky jeho procesnej obrany, o. i. hmotnoprávna námietka absolútnej neplatnosti zmluvy a podporne aj námietka premlčania práva žalobcu ako údajného veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia. Zopakoval, že súd prvej inštancie mu jeho procesným postupom znemožnil ako strane sporu osobne sa zúčastniť pojednávania, predniesť jeho verbálnu obranu a nevypočul ho. 10. O odvolaní žalovaného proti napadnutému rozsudku odvolací súd rozhodoval po nadobudnutí účinnosti zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) a to s poukazom na § 470 ods. 1 C.s.p. v zmysle ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 11. Odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil 25.5.2017 (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 3 C.s.p.). 12. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 13. Z citovaného ustanovenia vyplýva, že pre uzavretie zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje písomná forma a môže byť uzavretá i ústne alebo konkludentným spôsobom. Podstatnou náležitosťou obsahu takejto dohody je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu, alebo peňazí. Keďže táto zmluva je reálnym kontraktom, k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi. Ďalším pojmovým znakom pôžičky je jej dočasnosť. Z hypotézy hmotnoprávnej normy uvedenej v § 657 Občianskeho zákonníka, ktorá vymedzuje obsah povinnosti tvrdenia a dôkaznú povinnosť veriteľa ďalej vyplýva, že v spore o vrátenie požičanej čiastky má žalobca ako veriteľ bremeno tvrdenia, že so žalovaným dlžníkom uzavrel zmluvu o pôžičke, že dlžníkovi predmet pôžičky odovzdal a že dlžník požičané peniaze riadne a včas nevrátil. Z tohto bremena tvrdenia potom pre veriteľa vyplýva dôkazné bremeno na preukázanie skutočnosti, že zmluva o pôžičke bola uzavretá a že na základe tejto zmluvy odovzdal dlžníkovi finančné prostriedky. Povinnosťou dlžníka je zase uniesť bremeno preukázania tvrdenia, že požičané peniaze veriteľovi podľa dohody vrátil. Táto povinnosť dlžníka vyplýva z negatívnej dôkaznej teórie v zmysle ktorej platí, že od nikoho nemožno spravodlivo požadovať preukázanie neexistencie určitej skutočnosti; od žalobcu ako veriteľa nemožno spravodlivo požadovať preukázanie nezaplatenia dlhu žalovaným dlžníkom, dôkazné bremeno prechádza na dlžníka, ktorý je povinný preukázať, že pôžičku zaplatil. Žalovaný dlžník sa v spore môže brániť aj inými skutočnosťami spôsobujúcimi zánik záväzku ako zaplatením dlhu (odstúpenie od zmluvy, dohoda o zániku záväzku a iné spôsoby v zmysle § 559 a nasl. Občianskeho zákonníka). Odvolací súd v nadväznosti na uvedené poznamenáva, že sporové konanie je ovládané prejednávacou zásadou, v zmysle ktorej tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie dôkazy je vecou strán sporu; iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Súd preto v prípade neunesenia vyššie uvedeného bremena tvrdenia a jeho preukázania, či už veriteľom alebo dlžníkom, bude vychádzať zo skutkového stavu, kedy nie je preukázané buď právo veriteľa (žalobcu), alebo nie je preukázaná obrana dlžníka (žalovaného), čo znamená procesný neúspech tej ktorej strany v spore. 14. Z vykonaného dokazovania na súde prvej inštancie vyplynulo, že žalobca uniesol dôkazné bremeno ohľadom preukázania tvrdenia, že na základe uzavretej Zmluvy o pôžičke skutočne odovzdal žalovanému 34.500 eur a žalovaný túto sumu prevzal. Uvedená skutočnosť bola potvrdená čl. II bod 2. Zmluvy o pôžičke a tiež nepriamo vyplývala z odporu žalovaného proti platobnému rozkazu z 16.2.2015. Žalovaný v predmetnom odpore uviedol, že záväzok vyplývajúci zo Zmluvy o pôžičke bol uhradený; vychádzajúc z uvedeného možno dovodiť, že pôžička bola skutočne poskytnutá, inak by nemohla byť uhradená (nikto by neuhrádzal pôžičku, ktorú by reálne nezískal). S poukazom na takto zistený skutkový stav prešlo dôkazné bremeno preukázania skutočnosti, že poskytnutá pôžička bola v zmysle dohody vrátená alebo zanikla iným spôsobom na žalovaného. Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie uvádza, že žalovaný neuniesol dôkazne bremeno ním tvrdených skutočností; nepreukázal, že dlh vyplývajúci zo Zmluvy o pôžičke zanikol a nepreukázal ani iné skutočnosti spôsobilé oslabiť nárok žalobcu na plnenie a táto procesná pasivita mu privodila neúspech v spore. Žalovaný mal na produkovanie dôkazov v tomto smere dostatočný priestor; od podania odporu žalovaným (16.2.2015) do prvého pojednávania vo veci (8.10.2015) a druhého pojednávania (8.12.2015) uplynulo takmer 10 mesiacov; v podanom odpore zo 16.2.2015 sa však obmedzil na bližšie neurčené a vágne tvrdenie, že dlh zanikol iným spôsobom ako je uvedené v čl. II a III Zmluvy o pôžičke a prisľúbil dodatočne predložiť dôkazy preukazujúce toto tvrdenie. Žalovaný tieto skutočnosti dodatočne nepreukázal; z konaní pred súdom prvej inštancie sa ospravedlnil, pričom dôvody svojej neúčasti nepreukázal a súdu prvej inštancie predmetné dôkazy nepredložil ani iným spôsobom. S ohľadom na uvedené bol na mieste záver, že žalovaný si nesplnil procesnú povinnosť preukázať ním tvrdené skutočnosti (zánik povinnosti splatiť dlh), a preto mal súd prvej inštancie dôvodne za preukázané, že žalovaný poskytnutú pôžičku 34.500 eur v dohodnutej lehote nevrátil; v konaní nebol preukázaný opak. Súd prvej inštancie preto správne v rozsahu vymedzenom žalobným petitom (návrhom) zaviazal žalovaného na vrátenie predmetnej pôžičky spolu s úrokmi s omeškania. 15. Odvolací súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku žalovaného, že súd prvej inštancie rozhodol na pojednávaní konanom 8.12.2015 bez jeho prítomnosti a nemohol si preto vypočuť jeho stavisko k uvedenému prípadu. Z ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vyplýva, že žiadosť o odročenie pojednávania (podľa vtedy účinného § 101 ods. 2 O.s.p.) môže súd posudzovať len na základe tých okolností, ktoré sú mu známe v čase posudzovania jej opodstatnenosti. Dôležitosť dôvodu, ktorým je odôvodňovaná takáto žiadosť, skúma súd z hľadiska preukázania v žiadosti tvrdenej skutočnosti (viď napríklad rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.12.2006, sp. zn. 3 Cdo 294/2006; zo dňa 24.11.2008, sp. zn. 3 Cdo 181/2008; zo dňa 22.8.2007, sp. zn. 5 Cdo 53/2007; a zo dňa 19.5.2010, sp. zn. 5 Cdo 34/2010). Pokiaľ táto skutočnosť nie je v čase rozhodovania súdu o žiadosti o odročenie hodnoverne preukázaná, zostáva žiadosť účastníka konania a v nej uvádzaný dôležitý dôvod iba v rovine nepodložených tvrdení (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.5.2013, sp. zn. 3 Cdo 203/2012). Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný vo svojom podaní, ktorým ospravedlnil svoju neúčasť na pojednávaní pre neodkladnú pracovnú záležitosť mimo SR, ani nežiadal z dôležitého dôvodu o odročenie pojednávania, súd prvej inštancie nepochybil, keď v súlade s § 101 ods. 2 O.s.p. konal a rozhodoval v neprítomnosti žalovaného. 16. Vo vzťahu námietkam žalovaného ohľadom nesprávne zisteného skutkového stavu súdom prvej inštancie, absolútnej neplatnosti Zmluvy o pôžičke pre rozpor s § 39 a § 3 Občianskeho zákonníka a tiež premlčania práva žalobcu ako údajného veriteľa na vydanie bezdôvodného obohatenia podľa § 107 v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka možno uzavrieť, že všetky tieto výhrady žalovaný prvýkrát vzniesol až vo svojom stanovisku k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu t.j. po lehote na uvedenie odvolacích dôvodov. K procesným podmienkam v odvolacom konaní podľa predchádzajúcej procesnoprávnej úpravy O.s.p. patrilo v rámci zavedenej zásady koncentrácie konania aj to, že odvolateľ bol povinný v podanom odvolaní a v určitom obmedzenom čase - odvolacej lehote, uviesť údaje o tom, z akého dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 O.s.p. (teraz § 365 ods. 1 C.s.p.) rozhodnutie súdu prvej inštancie napáda. Dôvody, na základe ktorých sa rozhodnutie odvolaním napáda mohol odvolateľ meniť, modifikovať a dopĺňať, toto právo však mohol využiť len do uplynutia lehoty na odvolanie. Rozsah a dôvod odvolacieho prieskumu je v zásade daný odvolaním a odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný (§ 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), čím sa obmedzuje preskúmavacia právomoc odvolacieho súdu maximálne na rozsah a dôvody vymedzené v podanom odvolaní a nie v stanovisku odvolateľa k vyjadreniu žalobcu k podanému odvolaniu. Odvolací súd je viazaný dôvodmi uvedenými v odvolaní, ktoré boli uvedené v odvolacej lehote a ktorých existencia sa v konaní súčasne aj preukázala (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.1.2011, sp. zn. 5 Cdo 279/2010). Z týchto dôvodov sa odvolací súd skutočnosťami namietanými žalovaným v jeho stanovisku k vyjadreniu žalobcu ďalej nezaoberal a považoval ich v súhrne za irelevantné. S poukazom na dodržanie zásad spravodlivého procesu odvolací súd s ohľadom na svoju podrobnú právnu argumentáciu (odseky 13 až 16) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil. 17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanému plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko mal vo veci plný úspech. 18. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).