Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/298/2016 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1215212025 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 03. 2017 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Frimmelová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2017:1215212025.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a členov senátu JUDr. Valérie Kleinovej a Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej v právnej veci žalobcu: Ľ. N., nar. XX.XX.XXXX, bytom L. XX, Bratislava, zast. JUDr. Alžbetou Čalfovou, advokátkou, Tatranská Lesná 10, Vysoké Tatry, proti žalovanému: Z. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. X, Bratislava, zast. spol. IB Legal, s.r.o., Sibírska 49, Bratislava, o zaplatenie 6.456,89 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 4. apríla 2016 č.k. 58C 250/2015-85 takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. o d ô v o d n e n i e : 1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou sa žalobca od žalovaného domáhal zaplatenia 6.456,89 eur spolu s 9,15 % úrokom z omeškania ročne od 01.07.2014 do zaplatenia, a žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania vo výške 1.839,31 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval, že žalobca sa od žalovaného žalobou domáhal zaplatenia žalovanej sumy s príslušenstvom titulom uznania dlhu žalovaným zo dňa 20.03.2014, a že žalovaný vzniesol námietku premlčania, keď uviedol, že o premlčaní pôžičky zo dňa 29.11.2007 v čase uznania dlhu nevedel. Žalovaný tiež namietal, že mu žalobca nepožičal sumu 6.456,89 eur, ale len 100.000,- Sk, a že uznanie dlhu je neplatné, lebo ho nepodpísal slobodne, ale pod nátlakom žalobcu, ktorý ho donútil podpísať uznanie dlhu, keď mu hovoril, že na vymáhanie môže použiť ľudí, ktorí hneď lámu ruky. Vykonal dokazovanie listinou „uznanie záväzku“ zo dňa 20.03.2014, dlžobným úpisom zo dňa 29.11.2007, výsluchom sporových strán a svedkov D. L. a Z. Č., navrhnutých žalobcom. Uviedol, že žalobca tvrdil, že sporové strany spísali uznanie dlhu pre pocit istoty, že žalovaný sa zaviazal dlh splatiť do 31.06.2014, a že ho nesplatil, pričom mal vedomosť o premlčaní. Žalobca pred súdom vypovedal, že mu žalovaný sľuboval zaplatenie dlhu, ale nič sa nedialo, až kým s hrôzou nezistil, že je to premlčané, a tak žalovanému navrhol podpísanie uznania dlhu, čo sa mu na prvýkrát nepodarilo, ale následne žalovaný v jeho aute pred jeho domom uznanie dlhu podpísal. Poprel, že by sa tak stalo pod nátlakom. Žalovaný potvrdil, že mu žalobca v roku 2007 požičal 100.000,- Sk so splatnosťou 30.11.2008, uviedol však, že v čase, keď žalobcovi podpísal uznanie dlhu, o jeho premlčaní nevedel, čo žalobca zneužil. Žalovaný potvrdil, že žalobcovi pôžičku nevrátil, lebo nemal peniaze, pričom uznanie dlhu mu podpísal pod nátlakom až na druhý raz v aute pred jeho domom, pretože žalobca mu povedal, že použije vymáhačov, avšak nevedel, že dlh je už premlčaný. Súd prvej inštancie vypočul žalobcom navrhnutých svedkov, a z výpovede D. L. zistil, že tento nebol prítomný pri podpísaní uznania dlhu žalovaným, ale že o uznaní dlhu má vedomosť, pretože mu to asi mesiac a pol pred jeho výpoveďou na súde žalobca pri stretnutí spomenul. Svedok si pamätal, že sa so žalovaným stretol pred štyrmi rokmi, a žalovaný mu povedal, že žalobcovi dlží peniaze, a že keď predá byt, vráti mu ich. Z výpovede svedka Z. Č., syna právnej zástupkyne žalobcu, zistil, že tento pri uznaní dlhu nebol, bol však na stretnutí sporových strán, na ktorom právna zástupkyňa žalobcu poďakovala žalovanému, že uznal svoj záväzok, na čo žalovaný reagoval, že chce, aby bol žalobcovi záväzok vyplatený. 3. Vec posúdil právne podľa ust. § 100 ods. 1, § 101, § 558 a § 657 Obč. zák. a po prihliadnutí na námietku premlčania, vznesenú žalovaným, dospel k záveru o premlčaní žalovaného nároku. Vysvetlil záväzkový vzťah, ktorý medzi stranami vznikol na základe zmluvy o pôžičke, a ustálil, že žalovaný sa v zmysle „dlžobného úpisu“ zaviazal vrátiť požičanú sumu do 30.11.2008 a potvrdil prevzatie sumy 100.000,- Sk, teda 3.319,39 eur. Skonštatoval, že uzavretie zmluvy o pôžičke, na základe ktorej žalobca žalovanému poskytol uvedenú sumu, nebolo v konaní sporné. Uviedol, že premlčanie je hmotnoprávny inštitút, v dôsledku ktorého sa po uplynutí určitého času nemožno s úspechom domáhať ochrany práva, pokiaľ dlžník uplatní námietku jeho premlčania. V ust. § 101 Obč. zák. je upravená všeobecná trojročná premlčacia doba, a začiatok jej plynutia sa viaže na okamih, kedy sa právo mohlo uplatniť po prvý raz. Vyhodnotil, že žalobca poskytol žalovanému dňa 29.11.2007 pôžičku vo výške 100.000,- Sk, ktorej splatnosť bola dohodnutá na 30.11.2008. Dospel potom k záveru, že premlčacia doba začala plynúť dňom 01.12.2008 a právo žalobcu požadovať poskytnuté peňažné prostriedky sa premlčalo dňa 01.12.2011. Vyložil ust. § 558 Obč. zák., keď uviedol, že uznanie dlhu je jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi, ktorý zakladá vyvrátiteľnú právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval, pričom okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 a nasl.), je k jeho platnosti potrebná písomná forma, vyjadrenie prísľubu zaplatiť dlh, a uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšku. Poukázal na to, že je možné uznať aj premlčaný dlh, ale uznávací prejav dlžníka má právne účinky iba vtedy, ak dlžník vedel, že dlh je premlčaný. Vysvetlil, že ak by došlo k platnému uznaniu premlčaného dlhu tak, že by to bolo konštatované aj v danom právnom úkone, žalovaný by sa v takom prípade už nemohol brániť námietkou premlčania a mohol by iba dokazovať, že dlh nevznikol. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný vzniesol námietku premlčania s tým, že pri podpise uznania záväzku dňa 20.03.2014 nemal vedomosť o premlčaní toho dlhu. Bremeno dokazovania sa tak presunulo na stranu žalobcu, ktorý však ani výpoveďami dvoch svedkov nepreukázal, že by mal žalovaný pri uznaní dlhu vedomosť o tom, že dlh je premlčaný. Vyhodnotil, že vypočutí svedkovia neboli priamo prítomní pri podpise uznania záväzku, a ich výpovede preukázali len nesporné tvrdenia oboch strán, že žalovaný mal voči žalobcovi dlh, ktorý riadne neplnil, pričom svedkovia nevedeli konkrétne potvrdiť skutočnosť, že by mal žalovaný mať vedomosť o premlčaní dlhu. Dospel potom k záveru, že pokiaľ sa dlžník bráni tým, že nevedel o premlčaní dlhu a uplatní námietku premlčania, musí veriteľ preukázať, že dlžník mal vedomosť o premlčaní dlhu pri jeho uznaní, čo však žalobca nepreukázal. 4. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal ich náhradu vo výške 387 eur za súdny poplatok za podaný odpor a vo výške 1.452,31 eur za trovy vynaložené na právne zastúpenie. Náhradu trov priznal podľa ust. § 10, § 13a, § 16 ods. 3 a § 18 vyhlášky č. 655/2004 Z.z. za šesť úkonov právnej služby, a to prevzatie a príprava, 2x písomné podanie na súd (odpor a vyjadrenie zo dňa 31.03.2016), 1x účasť na odročenom pojednávaní dňa 18.11.2015 (vo výške 1/4 úkonu právnej služby), 2x účasť na pojednávaní dňa 18.01.2016 a dňa 04.04.2016, t.j. 5x 220,77 eur, 1x 55,18 eur, 20 % DPH vo výške 231,81 eur, režijný paušál 3x 8,39 eur za rok 2015, 3x 8,58 eur, 20 % DPH vo výške 10,56 eur. 5. Proti tomuto rozsudku podal žalobca včas odvolanie a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Mal za to, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Zdôraznil, že celé konanie vychádza z dôvodu neplnenia si povinností žalovaným, ktorý prijal finančnú pôžičku na základe dohody o pôžičke z roku 2007 zo splatnosťou do roku 2008, pričom túto nikdy nevrátil, a to ani len čiastočne. Zopakoval, že v roku 2012 došlo medzi ním a žalovaným k uznaniu záväzku, a ak žalovaný začal následne tvrdiť, že pri podpise uznania záväzku nemal vedomosť o premlčaní jeho dlhu, zavádzal podľa jeho názoru súd, a konal v rozpore s dobrými mravmi. Rozpor s dobrými mravmi videl žalobca v tom, že žalovaný si peniaze požičal, svoj dlh nesplácal, podpísal mu uznanie záväzku, a po podaní žaloby tvrdil, že o premlčaní záväzku nevedel. S poukazom na ust. § 110 ods. 1 veta druhá Obč. zák. nesúhlasil s právnym záverom súdu prvej inštancie o dôvodne vznesenej námietke premlčania, keď uviedol, že zákon nevyžaduje, aby mal dlžník v čase uznania vedomosť o premlčaní dlhu. Mal potom za to, že v posudzovanom prípade nastali účinky ust. § 558 Obč. zák. aj v prípade, ak by ku dňu podpisu dohody bola jeho pohľadávka považovaná za premlčanú. Konanie žalovaného nemožno podľa jeho názoru považovať za morálne a čestné, a preto nesúhlasil s tým, aby takémuto konaniu súd poskytol ochranu. Argumentoval tiež tým, že z výpovedí svedkov D. L. a Z. Č. vyplynulo, že žalovaný vedel o premlčaní uznaného záväzku. Nesúhlasil ani z rozhodnutím o trovách konania, a to s úhradou súdneho poplatku vo výške 387 eur a nákladmi advokáta vo výške 1.452,31 eur. V tejto súvislosti poukázal na to, že žalovaný síce podal odpor proti platobnému rozkazu, avšak z obsahu spisu nevyplýva, že by za podaný odpor zaplatil súdny poplatok. 6. Žalovaný navrhol vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalobcu napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť, a priznať mu trovy odvolacieho konania. Zdôraznil, že jasne poprel, že by v čase uznania záväzku vedel o premlčaní dlhu, pričom žalobca sa snažil preukázať opak svedeckými výpoveďami, ktoré sú podľa jeho názoru nepoužiteľné. V tejto súvislosti poukázal na obsah výpovedí oboch svedkov, a zdôraznil že svedok L. sa o spore dozvedel niekoľko týždňov pred pojednávaním na káve so žalobcom, pri uznaní dlhu nebol prítomný, a hoci tvrdil, že dva roky pred uznaním dlhu na nejakom stretnutí (so žalovaným) „padlo slovo o premlčaní“, nevedel sa vyjadriť ani k tomu, čo to premlčanie vlastne znamená. Druhý svedok Č. je syn právnej zástupkyne žalobcu, a jeho výpoveď je preto pre zaujatosť neprípustná, pričom rovnako nebol prítomný pri uznaní záväzku, a z jeho výpovede taktiež nevyplynulo, že by (žalovaný) vedel o premlčaní dlhu. Z uvedeného považoval za zrejmé, že žalobca nepreukázal, že by on (žalovaný) mal v čase uznania záväzku vedomosť o tom, že sa dlh 01.12.2011 premlčal. Nesúhlasil ani s tvrdením žalobcu, že ak by aj nemal vedomosť o premlčaní, tak podľa ust. § 110 ods. 1 veta druhá Obč. zák. dochádza k plynutiu novej 10-ročnej premlčacej doby, keď poukázal na to, že uznaním dlhu, ak dlžník o premlčaní nevedel, nedochádza k nastúpeniu právneho predpokladu, že dlh existuje, resp. trvá a veriteľ je potom v rovnakej pozícii akoby k žiadnemu uznaniu dlhu nedošlo, a musí preukázať jeho existenciu. Zopakoval, že v priebehu konania potvrdil, že si od žalobcu v roku 2007 požičal 100.000,- Sk, pričom zotrval na popretí skutočnosti, že by si od žalobcu požičal 6.456,89 eur tak, ako je to uvedené v uznaní dlhu, pretože takúto sumu si od žalobcu nikdy nepožičal, a žalobca to v priebehu súdneho konania ani nepreukázal. Za správny považoval záver súdu prvej inštancie, že v konaní bolo preukázané, že si od žalobcu v roku 2007 požičal 100.000,- Sk, a že tento dlh sa premlčal dňa 01.12.2011. V súvislosti s právnym posúdením poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Cdo 197/2009 zo dňa 25.03.2010. Mal tiež za to, že tvrdenie žalobcu o rozpore s dobrými mravmi nie je pravdivé, pretože skutočnosť, že nevrátil pôžičku vo výške 100.000,- Sk, žiadny rozpor s dobrými mravmi nezakladá. Zastával tiež názor, že je chybou samotného žalobcu, že si nechal svoje práva premlčať, za čo musí teraz niesť následky. Ak žalobca v odvolaní rozporoval uloženie povinnosti preplatiť mu súdny poplatok za odpor vo výške 387 eur v zmysle právoplatného uznesenia č.k. 58C 250/2015-33 zo dňa 07.07.2015, ktorým mu bola uložená povinnosť tento súdny poplatok zaplatiť, argumentujúc tým že tento poplatok ešte nezaplatil, poukázal na to, že uznesenie je právoplatné a teda povinnosti zaplatiť poplatok sa nezbaví ani v prípade, ak bude v súdnom konaní úspešný. Uviedol, že súdny poplatok zatiaľ neuhradil z dôvodu, že na jeho úhradu nemá finančné prostriedky. 7. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného nevyjadril. 8. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (ust. § 379 a § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania, a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Podľa ust. § 219 ods. 3 C.s.p. verejne vyhlásil rozsudok, ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 9. Podľa ust. § 657 Obč. zák. zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. 10. Podľa ust. § 100 ods. 1 Obč. zák. sa právo premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. 11. Podľa ust. § 101 Obč. zák. pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. 12. Podľa ust. § 558 Obč. zák., ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. 13. Podľa ust. § 387 ods. 2 C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. 14. Podľa ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto prechodného ustanovenia § 470 C.s.p., podľa ktorého právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované, a s prihliadnutím na skutočnosť, že žaloba žalobcu, o ktorej bolo napadnutým rozsudkom rozhodnuté, samotný napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, jeho poučenie o odvolaní, ako i odvolanie žalobcu, spadajú pod režim procesných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30.06.2016, posudzoval odvolací súd napadnutý rozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo, podľa v čase konania a rozhodnutia účinných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“). 15. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd nezistiac v postupe súdu prvej inštancie z hľadiska procesnoprávneho žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, v celom rozsahu po skutkovej a právnej stránke stotožňuje s dôvodmi, týkajúcimi sa odvolaním napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie žalobu žalobcu o zaplatenie žalovanej istiny s príslušenstvom zamietol. Keďže v takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom odvolací súd poukazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku, a vyjadrí sa len k odvolacím námietkam žalobcu. 16. Po oboznámení sa s obsahom spisu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie vzhľadom na dostatočne vykonané dokazovanie riadne a správne zistil skutkový stav, vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval ust. § 100 ods. 1, § 101, § 558 a § 657 Obč. zák., ktoré aj správne vyložil, a svoje rozhodnutie tiež odôvodnil tak, ako to malo na mysli v čase rozhodovania platné a účinné ust. § 157 ods. 2 O.s.p. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné, a dospel k správnemu záveru, že pôžička, ktorú žalobca poskytol žalovanému dňa 29.11.2007, bola splatná dňa 30.11.2008, a nárok žalobcu na jej vrátenie sa premlčal dňa 01.12.2011. Ak potom prihliadol na námietku premlčania, vznesenú žalovaným, a dňa 12.05.2015 žalobou na súde uplatnený nárok žalobcu ako premlčaný zamietol, rozhodol správne. S týmto záverom, ktorý viedol k zamietnutiu žaloby odvolací súd v celom rozsahu súhlasí. 17. Žalobca v odvolaní s poukazom na ust. § 110 ods. 1 veta druhá Obč. zák. namietal, že žalovaný uznal dňa 20.03.2014 svoj dlh, a preto účinky ust. § 558 Obč. zák. nastali aj v prípade, ak bol dlh žalovaného ku dňu jeho uznania premlčaný. Odvolací súd sa s jeho argumentáciou nestotožnil. V tejto súvislosti považuje za potrebné uviesť, že v prípade uznania dlhu podľa ust. § 558 Obč. zák. začne v zmysle ust. § 110 ods. 1 Obč. zák. plynúť nová desaťročná premlčacia doba, avšak takéto účinky pri premlčanom dlhu nastanú len vtedy, ak dlžník, ktorý dlh uznal, vedel o tom, že dlh je premlčaný. V prejednávanej veci bolo preukázané, že žalovaný nemal v čase uznania dlhu vedomosť o tom, že uznáva premlčaný dlh. Tento záver je zrejmý z výpovede samotného žalovaného, vyplýva aj z listiny o uznaní záväzku (v ktorej nie je uvedené, že žalovaný uznáva premlčaný dlh), a opak sa žalobcovi nepodarilo preukázať ani výpoveďami ním navrhnutých svedkov, ako správne vyhodnotil už súd prvej inštancie. Odvolací súd považuje vyhodnotenie výpovedí svedkov súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku za správne a logické, nakoľko svedok L. potvrdil len skutočnosť, že mu žalovaný pred štyrmi rokmi povedal, že dlží žalobcovi peniaze, a že mu ich vráti, pričom svedok ani nevedel, čo je to premlčanie, a svedok Č. zas uviedol len to, že sa jeho matka, právna zástupkyňa žalobcu, na stretnutí so sporovými stranami žalovanému poďakovala, že uznal dlh voči žalobcovi, a že slovo premlčanie padlo, keď s matkou odišli zo stretnutia. Týmito svedeckými výpoveďami nebolo preukázané, že by žalovaný o premlčaní dlhu v čase jeho uznania vedel. V zmysle ust. § 558 Obč. zák. potom uznávací prejav žalovaného nevyvolal účinky, spojené s uznaním dlhu, pretože žalovaný nevedel o tom, že uznáva premlčaný dlh. Z hľadiska plynutia premlčacej doby to znamená, že nedošlo k začatiu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby podľa ust. § 110 ods. 1 Obč. zák. Ako už bolo uvedené vyššie, k vyvolaniu účinkov ust. § 110 ods. 1 Obč. zák., teda k prerušeniu plynutia pôvodnej premlčacej doby a k začatiu plynutia novej desaťročnej premlčacej doby dôjde len za predpokladu, ak písomné uznanie dlhu spĺňa všetky náležitosti, ktoré zákon pre právne úkony vyžaduje (§ 34 a nasl. Obč. zák.), pričom v prípade uznania premlčaného dlhu má jeho uznanie taký následok iba za predpokladu, ak si bol dlžník vedomý toho, že uznáva premlčaný dlh. Preto postupoval súd prvej inštancie správne, keď vyhodnotil žalovaným vznesenú námietku premlčania ako dôvodnú. Na dôvodne vznesenú námietku premlčania je súd povinný prihliadnuť, pričom premlčané právo nemôže strane priznať (§ 100 ods. 1 Obč. zák.). Všeobecná trojročná premlčacia doba uplynula dňa 01.12.2011, a uznanie premlčaného dlhu žalovaným nezaložilo plynutie novej desaťročnej premlčacej doby, pretože žalovaný nevedel, že uznáva premlčaný dlh. Ak žalobca podal žalobu na súd dňa 12.05.2015, urobil tak po uplynutí premlčacej doby, a jeho právo na vrátenie pôžičky je premlčané. Odvolací súd už len dodáva, že vyššie uvedené závery, aplikované už súdom prvej inštancie, sú plne v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR, vyjadrenom v rozhodnutí sp.zn. 1Cdo 197/2009 zo dňa 25.03.2010, a odvolací súd nemal žiadny dôvod sa od právneho názoru najvyššej súdnej autority odchýliť. 18. Odvolací súd nepovažoval ani námietky žalobcu, že žalovaný konal nemorálne, nečestne, a v rozpore s dobrými mravmi, za spôsobilé spochybniť a zvrátiť správne rozhodnutie súdu prvej inštancie. I keď niet pochýb o tom, že žalovaný nedodržal dohodu sporových strán, že žalobcovi v termíne splatnosti vráti požičané peniaze, a tieto doposiaľ nevrátil, ide o situáciu, ktorú rieši Občiansky zákonník ako situáciu, ktorá je zákonom predpokladaná. Žalobca sa preto mohol svojich nárokov domáhať podaním žaloby na súd (podľa v tom čase účinného Občianskeho súdneho poriadku), pričom túto možnosť aj využil. Občiansky zákonník však tiež umožňuje vzniesť námietku premlčania, a preto uplatnenie dôvodnej námietky premlčania vo všeobecnosti nepredstavuje rozpor s dobrými mravmi. Ak potom žalovaný vzniesol námietku premlčania, využil len svoje právo, ktoré mu priznáva Občiansky zákonník. Keďže podľa Občianskeho zákonníka súd nemôže premlčané právo priznať v prípade, že sa dlžník premlčania dovolá, postupoval aj súd prvej inštancie v súlade so zákonom, ak žalobu zamietol. Zovšeobecnene možno uzavrieť, že každá zo strán môže v konaní pred súdom uplatňovať a brániť svoje práva spôsobom súladným so zákonom. Ak žalobca neuplatnil svoje právo na zaplatenie žalovaného dlhu z pôžičky včas, a nechránil si účinne svoje právo („právo patrí bdelým“), musí niesť v prípade, že žalovaný vzniesol námietku premlčania, následky v podobe zamietnutia jeho žaloby. Napriek tomu, že bola žaloba žalobcu zamietnutá, nič nebráni žalovanému, aby svoj premlčaný dlh z vlastnej vôle žalobcovi splnil. 19. Po preskúmaní výroku, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania tak, že žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanému náhradu trov konania a právneho zastúpenia vo výške 1.839,31 eur, dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok je i v tejto časti správny. Nakoľko žalobca ohľadom výroku, ktorým bol zaviazaný na zaplatenie náhrady trov žalovanému, v odvolaní ničím neargumentoval (len s ním bez odôvodnenia nesúhlasil), a nenamietal ani právne posúdenie ani výšku žalobcovi priznaných trov, obmedzí sa odvolací súd len na konštatovanie správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie i v tejto časti. Ak o trovách konania rozhodol podľa v čase rozhodnutia účinného ust. § 142 ods. 1 O.s.p. pri plnom úspechu žalovaného v konaní, vec posúdil po právnej stránke správne, aplikoval aj správne zákonné ustanovenie, pričom výška priznaných trov je v súlade so žalovaným účelne vynaloženými trovami na jeho právne zastúpenie, a tiež v súlade s výškou súdneho poplatku za odpor proti platobnému rozkazu, ktorý je žalovaný povinný v zmysle právoplatného a vykonateľného uznesenia súdu prvej inštancie č.k. 58C 250/2015-33 zo dňa 07.07.2015 vo výške 387 eur zaplatiť. Ak žalobca v odvolaní namietal, že žalovaný tento súdny poplatok ešte nezaplatil, odvolací súd uvádza, že táto skutočnosť nie je pri rozhodovaní o priznaní náhrady trov konania rozhodujúca, pretože žalovaný sa vzhľadom na právoplatné a vykonateľné rozhodnutie súdu nemôže povinnosti zaplatiť súdny poplatok zbaviť, a tento bude v prípade jeho nezaplatenia vymáhaný justičnou pokladnicou. V tejto súvislosti považuje tiež za potrebné poukázať na to, že podľa v čase rozhodovania účinného ust. § 137 O.s.p. sú trovy konania najmä hotové výdavky účastníkov a ich zástupcov, včítane súdneho poplatku, ušlý zárobok účastníkov a ich zákonných zástupcov, trovy dôkazov, odmena notára za vykonávané úkony súdneho komisára a jeho hotové výdavky, náhrada výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, odmena správcu dedičstva a jeho hotové výdavky, tlmočné a odmena za zastupovanie, ak je zástupcom advokát. V zmysle citovaného ustanovenia sa súdne poplatky stávajú súčasťou trov konania v momente, ako ich strana sporu v zmysle zákona zaplatila, alebo jej vznikla povinnosť súdny poplatok zaplatiť, i keď tak ešte neučinila. Preto náhrada trov konania za súdny poplatok vo výške 387 eur, na zaplatenie ktorého bol uznesením súdu prvej inštancie č.k. 58C 250/2015-33 zo dňa 07.07.2015 právoplatne a vykonateľne zaviazaný, v konaní úspešnému žalovanému patrí. 20. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil. 21. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 C.s.p. Žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. 22. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).